1

Svojimi odvolaniami Rada Európskej únie, Európsky parlament a Európska komisia navrhujú zrušiť rozsudok Všeobecného súdu Európskej únie Vereniging Milieudefensie a Stichting Stop Luchtverontreiniging Utrecht/Komisia (T‑396/09, EU:T:2012:301, ďalej len „napadnutý rozsudok“), ktorým Všeobecný súd vyhovel návrhu Vereniging Milieudefensie a Stichting Stop Luchtverontreiniging Utrecht na zrušenie rozhodnutia Komisie K(2009) 6121 z 28. júla 2009 (ďalej len „sporné rozhodnutie“), ktorá zamietla ako neprípustnú ich žiadosť, aby Komisia preskúmala svoje rozhodnutie K(2009) 2560 v konečnom znení zo 7. apríla 2009, ktorým udelila Holandskému kráľovstvu dočasnú výnimku z povinností stanovených smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/50/ES z 21. mája 2008 o kvalite okolitého ovzdušia a čistejšom ovzduší v Európe (Ú. v. EÚ L 152, s. 1).

2

Dohovor o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia, ktorý bol podpísaný 25. júna 1998 a schválený v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2005/370/ES zo 17. februára 2005 (Ú. v. EÚ L 124, s. 1, ďalej len „Aarhuský dohovor“), vo svojom článku 1 pod názvom „Cieľ“ stanovuje:

„Každá [s]trana bude zaručovať práva na prístup k informáciám, účasť verejnosti na rozhodovacom procese a prístup k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia v súlade s ustanoveniami tohto dohovoru, s cieľom prispieť k ochrane práva každého človeka, príslušníka tejto i budúcich generácií, žiť v životnom prostredí, ktoré je postačujúce pre zachovanie jeho zdravia a dosiahnutie blahobytu.“

3

Článok 9 uvedeného dohovoru stanovuje:

„1.   Každá strana v rámci svojho vnútroštátneho práva zabezpečí, aby každý, kto sa domnieva, že jeho žiadosť o informácie na základe článku 4 zostala nepovšimnutá, bola neoprávnene zamietnutá, či už čiastočne, alebo úplne, neprimerane zodpovedaná alebo sa s ňou nenaložilo tak, ako sa malo v súlade s ustanoveniami uvedeného článku, mal prístup k procesu preskúmaniu pred súdom alebo iným nezávislým a nestranným orgánom ustanoveným zákonom.

V tých prípadoch, keď strana umožní takéto opravné prostriedky pred súdom, zabezpečí, aby táto osoba mala tiež prístup k rýchlemu konaniu stanovenému zákonom, a to zdarma či za nízky poplatok, k novému prejednaniu orgánu verejnej moci alebo preskúmaniu iným nezávislým a nestranným orgánom, iným ako súd.

Konečné rozhodnutia podľa odseku 1 sú záväzné pre orgán verejnej moci, ktorý má informácie. Zdôvodnenie sa uvedie písomne, prinajmenšom ak prístup k informáciám je podľa tohto odseku zamietnutý.

2.   Každá strana, v rámci svojho vnútroštátneho práva, zabezpečí, aby členovia zainteresovanej verejnosti

mali prístup k procesu preskúmania pred súdom a/alebo iným nezávislým a nestranným orgánom ustanoveným na základe zákona s cieľom napadnúť vecnú a procesnú zákonnosť akéhokoľvek rozhodnutia, úkonu alebo opomenutia, podliehajúc článku 6 a v prípadoch stanovených vnútroštátnym právom a bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia odseku 3, [i]ným relevantným ustanoveniam tohto dohovoru.

O tom, čo predstavuje dostatočný záujem a porušovanie práva, bude rozhodnuté v súlade s požiadavkami vnútroštátneho práva a v súlade s cieľom dať zainteresovanej verejnosti široký prístup k spravodlivosti v rámci rozsahu pôsobnosti tohto dohovoru. Na tento účel sa záujem akejkoľvek mimovládnej organizácie, ktorá spĺňa požiadavky uvedené v článku 2 ods. 5, považuje za dostatočný na účely písmena a). Tieto organizácie budú považované za také, ktorých práva môžu byť porušené na účely písmena b).

Ustanovenia odseku 2 nevylučujú možnosť predbežného preskúmania správnym orgánom a nie je nimi dotknutá požiadavka uplatnenia správneho preskúmania pred súdnym preskúmaním, ak takáto požiadavka vyplýva z vnútroštátneho práva.

3.   Naviac, bez toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia.

4.   Naviac, bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia odseku 1, postupy uvedené v odsekoch 1, 2 a 3 zabezpečia zodpovedajúcu a účinnú nápravu vrátane prikázaných úľav, ak sú vhodné, a musia byť primerané, spravodlivé, včasné a nie nedostupne drahé. Rozhodnutia podľa tohto článku budú vydávané alebo zaznamenané písomne. Rozhodnutia súdov a, kedykoľvek je to možné, aj iných orgánov budú verejne prístupné.

5.   S cieľom posilniť účinnosť ustanovení tohto článku každá strana zabezpečí, aby bola verejnosť informovaná o prístupe k správnemu a súdnemu preskúmaniu, a zváži vytvorenie vhodných podporných mechanizmov s cieľom odstrániť alebo znížiť finančné a iné bariéry v prístupe k spravodlivosti.“

4

Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1367/2006 zo 6. septembra 2006 o uplatňovaní ustanovení Aarhuského dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia na inštitúcie a orgány Spoločenstva (Ú. v. EÚ L 264, s. 13) vo svojom odôvodnení 18 stanovuje:

„Článok 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru ustanovuje prístup k súdnym alebo iným preskúmavacím konaniam na účely napadnutia konania a nečinnosti súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré porušujú ustanovenia práva životného prostredia. Ustanovenia o prístupe k spravodlivosti by mali byť v súlade so zmluvou [ES]. V tejto súvislosti je vhodné, aby toto nariadenie riešilo iba konanie a nečinnosť orgánov verejnej moci.“

5

Článok 1 ods. 1 uvedeného nariadenia stanovuje:

„Cieľom tohto nariadenia je prispievať k vykonávaniu záväzkov vyplývajúcich z [Aarhuského dohovoru], stanovovaním pravidiel na uplatňovanie ustanovení dohovoru na inštitúcie a orgány Spoločenstva, najmä:

…

6

Článok 2 ods. 1 písm. g) tohto nariadenia definuje pojem „správny akt“ ako

„akékoľvek opatrenie individuálneho určenia podľa práva životného prostredia, prijaté inštitúciou alebo orgánom Spoločenstva, ktoré má právne záväzný a vonkajší účinok“.

7

Článok 10 nariadenia č. 1367/2006 s názvom „Žiadosť o vnútorné preskúmanie správneho aktu“ vo svojom odseku 1 stanovuje:

„Akákoľvek mimovládna organizácia, ktorá spĺňa podmienky uvedené v článku 11, je oprávnená požiadať o vnútorné preskúmanie inštitúciu alebo orgán Spoločenstva, ktorý prijal správny akt podľa zákona o životnom prostredí alebo v prípade údajnej správnej nečinnosti mal takýto akt prijať“.

8

Článok 22 smernice 2008/50 stanovuje:

„1.   Ak v danej zóne alebo aglomerácii nie je možné dosiahnuť súlad s limitnými hodnotami pre oxid dusičitý alebo benzén v lehotách určených v prílohe XI, členský štát môže tieto lehoty pre danú zónu alebo aglomeráciu predĺžiť maximálne o päť rokov za podmienky, že pre zónu alebo aglomeráciu, na ktorú by sa malo predĺženie vzťahovať, sa v súlade s článkom 23 vypracuje plán kvality ovzdušia; takýto plán kvality ovzdušia sa doplní o informácie uvedené v oddiele B prílohy XV, ktoré sa týkajú príslušných znečisťujúcich látok, a preukáže, ako sa dosiahne súlad s limitnými hodnotami v rámci novej lehoty.

2.   Ak v danej zóne alebo aglomerácii nemožno z dôvodu rozptylových charakteristík špecifických pre príslušné miesto, nepriaznivých klimatických podmienok alebo cezhraničných príspevkov dosiahnuť súlad s limitnými hodnotami pre PM10 určenými v prílohe XI, je členský štát oslobodený od povinnosti uplatňovať uvedené limitné hodnoty do 11. júna 2011 za predpokladu, že sú splnené podmienky ustanovené v odseku 1 a že členský štát preukáže, že na celonárodnej, regionálnej a miestnej úrovni boli prijaté všetky primerané opatrenia na dodržanie lehôt.

3.   Ak členský štát uplatňuje odseky 1 alebo 2, zabezpečí, aby sa limitná hodnota pre každú znečisťujúcu látku neprekročila o viac ako o maximálnu medzu tolerancie stanovenú v prílohe XI pre každú dotknutú znečisťujúcu látku.

4.   Členské štáty oznámia Komisii prípady, v ktorých sa podľa ich názoru môžu uplatňovať odseky 1 alebo 2, a oznámia plán kvality ovzdušia uvedený v odseku 1 vrátane všetkých príslušných informácií, ktoré potrebuje Komisia na zhodnotenie toho, či sú alebo nie sú splnené príslušné podmienky. Komisia pri hodnotení zohľadní odhadované účinky opatrení, ktoré prijali členské štáty, na kvalitu okolitého ovzdušia v členských štátoch v súčasnosti a v budúcnosti, ako aj odhadované účinky súčasných opatrení Spoločenstva na kvalitu okolitého ovzdušia a plánované opatrenia Spoločenstva, ktoré Komisia navrhne.

Ak Komisia nevznesie žiadne námietky do deviatich mesiacov od doručenia uvedeného oznámenia, príslušné podmienky na uplatňovanie odsekov 1 alebo 2 sa považujú za splnené.

Ak sú vznesené námietky, Komisia môže od členských štátov vyžadovať úpravu alebo poskytnutie nových plánov kvality ovzdušia.“

9

Dňa 15. júla 2008 Holandské kráľovstvo v súlade s článkom 22 smernice 2008/50, oboznámilo Komisiu s predĺžením lehoty pre dosiahnutie ročných limitných hodnôt určených pre oxid dusičitý v deviatich zónach, ako aj s oslobodením od povinnosti uplatňovať denné a ročné limitné hodnoty určené pre častice, ktoré prechádzajú vstupom s aerodynamickým priemerom záchytu 10 μm s 50 % účinnosťou.

10

Dňa 7. apríla 2009 Komisia prijatím rozhodnutia K(2009) 2560 v konečnom znení súhlasila s týmto predĺžením.

11

Listom z 18. mája 2009 Vereniging Milieudefensie, združenie založené podľa holandského práva, ktorého cieľom je ochrana životného prostredia a zlepšenie kvality ovzdušia v Holandsku, a Stichting Stop Luchtverontreiniging Utrecht, nadácia založená podľa holandského práva, ktorá sa zameriava na boj proti znečisťovaniu ovzdušia v oblasti Utrechtu (Holandsko), predložili Komisii žiadosť o vnútorné preskúmanie tohto rozhodnutia na základe článku 10 ods. 1 nariadenia č. 1367/2006.

12

Sporným rozhodnutím Komisia túto žiadosť zamietla ako neprípustnú z dôvodu, že rozhodnutie K(2009) 2560 v konečnom znení nie je opatrením individuálneho určenia, a preto ho nemožno považovať za „správny akt“ v zmysle článku 2 ods. 1 písm. g) nariadenia č. 1367/2006, ktorý by mohol byť predmetom konania o vnútornom preskúmaní podľa článku 10 tohto nariadenia.

13

Žalobou podanou do kancelárie Súdu prvého stupňa 6. októbra 2009 Vereniging Milieudefensie a Stichting Stop Luchtverontreiniging Utrecht navrhli zrušiť sporné rozhodnutie.

14

Holandské kráľovstvo, Parlament a Rada vstúpili do konania ako vedľajší účastníci na podporu návrhov Komisie.

15

V napadnutom rozsudku Všeobecný súd vyhovel návrhu na zrušenie.

16

Všeobecný súd najskôr zamietol ako neprípustný návrh žalobcov na vydanie súdneho príkazu, aby Všeobecný súd nariadil Komisii vecne rozhodnúť o žiadosti o vnútorné preskúmanie a stanovil jej lehotu v tejto súvislosti.

17

Všeobecný súd potom tiež zamietol ako nedôvodný prvý žalobný dôvod predložený žalobcami v prvostupňovom konaní, ktorý sa zakladal na skutočnosti, že Komisia sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia tým, že napadnuté rozhodnutie kvalifikovala ako všeobecne záväzný akt, ktorý nemožno považovať za správny akt v zmysle článku 2 ods. 1 písm. g) nariadenia č. 1367/2006 a v dôsledku toho nemôže byť predmetom žiadosti o vnútorné preskúmanie podľa článku 10 ods. 1 tohto nariadenia. Naopak Všeobecný súd vyhovel druhému subsidiárnemu žalobnému dôvodu založenému na protiprávnosti tohto ustanovenia z dôvodu jeho nezlučiteľnosti s článkom 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru.

18

Po tom, ako v bodoch 51 a 52 napadnutého rozsudku pripomenul, že tak ako každá iná medzinárodná zmluva, ktorej zmluvnou stranou je Európska únia, Aarhuský dohovor má prednosť pred aktmi sekundárneho práva Únie, Všeobecný súd v bode 53 tohto rozsudku spresnil, že súd Únie môže pristúpiť ku skúmaniu platnosti ustanovenia nariadenia vzhľadom na medzinárodný dohovor iba vtedy, ak tomu charakter a štruktúra uvedeného dohovoru nebránia, a navyše, ak sa jeho ustanovenia z hľadiska ich obsahu zdajú byť nepodmienené a dostatočne presné.

19

Napriek tomu však Všeobecný súd s odkazom najmä na rozsudky Súdneho dvora Fediol/Komisia (70/87, EU:C:1989:254) a Nakajima/Rada (C‑69/89, EU:C:1991:186) spresnil, že Súdny dvor rozhodol, že mu prináleží vykonať preskúmanie zákonnosti aktu Únie vzhľadom na ustanovenia medzinárodnej dohody, ktoré nie sú takej povahy, aby zakladali pre dotknuté osoby právo odvolávať sa na ne pred súdom v prípade, keď Únia zamýšľa vykonať osobitnú povinnosť, ktorú na seba prevzala v rámci tejto zmluvy alebo v prípade, keď akt sekundárneho práva výslovne odkazuje na jeho konkrétne ustanovenia. Všeobecný súd na základe toho dospel v bode 54 napadnutého rozsudku k záveru, že súd Únie musí mať možnosť preskúmať zákonnosť nariadenia vo vzťahu k medzinárodnej zmluve, ak je cieľom tohto nariadenia výkon povinnosti, ktorá bola uložená danou medzinárodnou zmluvou inštitúciám Únie.

20

V bodoch 57 a 58 napadnutého rozsudku sa Všeobecný súd domnieval, že tieto podmienky boli v prejednávanej veci splnené, keďže na jednej strane žalobcovia v prvostupňovom konaní, ktorí sa odvolávali na priamy účinok ustanovení dohody, v súlade s článkom 241 ES incidenčne spochybňovali platnosť ustanovenia nariadenia č. 1367/2006 vzhľadom na Aarhuský dohovor, a že na druhej strane toto nariadenie bolo prijaté na účely splnenia medzinárodných záväzkov Únie vyplývajúcich z článku 9 ods. 3 tohto dohovoru, ako to vyplýva z článku 1 ods. 1, ako aj z odôvodnenia 18 tohto nariadenia.

21

Všeobecný súd v bode 69 napadnutého rozsudku rozhodol, že článok 10 ods. 1 nariadenia č. 1367/2006 tým, že stanovuje konanie o vnútornom preskúmaní len pre „správny akt“, ktorý je definovaný v článku 2 ods. 1 písm. g) ako „akékoľvek opatrenie individuálneho určenia“, nie je zlučiteľný s článkom 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru.

22

Všeobecný súd v dôsledku toho zrušil sporné rozhodnutie.

23

Svojím odvolaním podaným 24. augusta 2012 (vec C‑401/12 P) Rada navrhuje Súdnemu dvoru, aby zrušil napadnutý rozsudok, v celom rozsahu zamietol žalobu žalobcov podanú na prvom stupni a zaviazal ich na náhradu trov konania.

24

Svojím odvolaním podaným 24. augusta 2012 (vec C‑402/12 P) Parlament navrhuje Súdnemu dvoru, aby zrušil napadnutý rozsudok, v celom rozsahu zamietol žalobu uvedených účastníkov konania a zaviazal ich na náhradu trov konania.

25

Svojím odvolaním podaným 27. augusta 2012 (vec C‑403/12 P) Komisia navrhuje Súdnemu dvoru, aby zrušil napadnutý rozsudok, zamietol ako celok žalobu tých istých účastníkov konania a zaviazal ich na náhradu trov konania vynaložených v konaní na prvom stupni a v konaní o odvolaní.

26

Uznesením predsedu Súdneho dvora zo 21. novembra 2012 boli veci C‑401/12 P až C‑403/12 P spojené na spoločné konanie na účely písomnej časti konania, ústnej časti konania a rozsudku.

27

Dňa 28. februára 2013 Vereniging Milieudefensie a Stichting Stop Luchtverontreiniging Utrecht podali vyjadrenie k odvolaniu, v ktorom navrhujú Súdnemu dvoru, aby zamietol odvolania a zaviazal Radu, Parlament a Komisiu na náhradu trov konania, ktoré Vereniging Milieudefensie a Stichting Stop Luchtverontreiniging Utrecht vynaložili tak v prvostupňovom konaní, ako aj v konaní o odvolaní.

28

Rovnako tiež podali vzájomné odvolanie, ktorým žiadajú Súdny dvor, aby zrušil napadnutý rozsudok, ako aj sporné rozhodnutie, a zaviazal žalovaných na prvom stupni na náhradu trov konania, ktoré im vznikli tak v prvostupňovom konaní, ako aj v konaní o odvolaní.

29

Vereniging Milieudefensie a Stichting Stop Luchtverontreiniging Utrecht tvrdia, že Všeobecný súd sa v napadnutom rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru nepriznal priamy účinok aspoň v tom rozsahu, v akom stanovuje, že proti „aktom“, ktoré porušujú vnútroštátne právo životného prostredia, musí byť možné podať opravný prostriedok, a v dôsledku toho tým, že odmietol posúdiť zákonnosť článku 10 ods. 1 nariadenia č. 1367/2006 vzhľadom na toto ustanovenie uvedeného dohovoru.

30

Rada, Parlament a Komisia sa domnievajú, že vzájomné odvolanie sa musí zamietnuť ako neprípustné z dôvodu, že cieľom uvedeného odvolacieho dôvodu je v skutočnosti len spochybniť časť odôvodnenia napadnutého rozsudku a nie jeho riešenie, takže nespĺňa požiadavky uvedené v článku 178 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

31

Rada, Parlament a Komisia subsidiárne tvrdia, že uvádzaný odvolací dôvod je v každom prípade nedôvodný.

32

Je namieste uviesť, že podľa článku 169 ods. 1 a článku 178 ods. 1 rokovacieho poriadku môže byť predmetom odvolania alebo vzájomného odvolania len čiastočné alebo úplné zrušenie rozhodnutia Všeobecného súdu.

33

V prejednávanej veci Vereniging Milieudefensie a Stichting Stop Luchtverontreiniging Utrecht dosiahli pred Všeobecným súdom zrušenie sporného rozhodnutia v súlade s ich žalobnými návrhmi. Ich vzájomnému odvolaniu, ktorého cieľom je v skutočnosti len nahradenie dôvodov, pokiaľ ide o analýzu uplatniteľnosti článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, nemožno preto vyhovieť (pozri analogicky, čo sa týka odvolania, rozsudok Al‑Aqsa/Rada a Holandsko/Al‑Aqsa, C‑539/10 P a C‑550/10 P, EU:C:2012:711, body 43 až 45).

34

Z predchádzajúceho vyplýva, že vzájomné odvolanie treba zamietnuť ako neprípustné.

35

Rada, Parlament a Komisia v prvom rade tvrdia, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že rozhodol, že článok 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru možno uplatniť na účely posúdenia zlučiteľnosti článku 10 ods. 1 nariadenia č. 1367/2006 s týmto ustanovením.

36

Subsidiárne tvrdia, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď sa domnieval, že článok 9 ods. 3 uvedeného dohovoru bráni takému ustanoveniu, akým je článok 10 ods. 1 uvedeného nariadenia.

37

Rada tvrdí, že dva prípady, v ktorých Súdny dvor pripustil možnosť jednotlivca odvolať sa na ustanovenia medzinárodnej zmluvy, ktorá nespĺňa podmienky nepodmienenosti a presnosti požadované na účely možnosti odvolať sa na ne s cieľom posúdiť platnosť ustanovení aktu Únie, sú výnimočné a v nijakom prípade nezodpovedajú prípadu v prejednávanej veci.

38

Na jednej strane totiž riešenie prijaté v rozsudku Fediol/Komisia (EU:C:1989:254) odôvodňujú osobitné okolnosti veci, v ktorej bol vyhlásený tento rozsudok, keď dotknuté nariadenie priznávalo dotknutým hospodárskym subjektom právo dovolávať sa pravidiel Všeobecnej dohody o clách a obchode (ďalej len „GATT“). Navyše toto riešenie nemožno uplatniť mimo osobitného rámca tejto dohody.

39

Na druhej strane, čo sa týka judikatúry vyplývajúcej z rozsudku Nakajima/Rada (EU:C:1991:186), Rada sa domnieva, že sa týka len prípadu, keď Únia zamýšľa vykonať osobitnú povinnosť, ktorú na seba prevzala v rámci GATT, čo však tiež nie je prípad prejednávanej veci.

40

Parlament a Komisia uvádzajú v podstate rovnaké tvrdenia.

41

Pokiaľ ide o rozsudok Fediol/Komisia (EU:C:1989:254), Komisia ďalej uvádza, že sa týka len prípadu, keď akt Únie výslovne odkazuje na konkrétne ustanovenia GATT.

42

Čo sa týka rozsudku Najima/Rada (EU:C:1991:186), Komisia sa domnieva, že ho nemožno vykladať tak, že dovoľuje preskúmať akýkoľvek právny akt Únie vzhľadom na medzinárodnú dohodu, ktorú tento akt prípadne vykonáva. Na to, aby sa mohlo takéto preskúmanie vykonať, by bolo potrebné, aby právny akt Únie bol priamym a vyčerpávajúcim vykonaním medzinárodnej dohody a aby sa vzťahoval na dostatočne jasnú a presnú povinnosť vyplývajúcu z tejto dohody, čo nie je prípad prejednávanej veci.

43

Parlament tvrdí, že rozsudok Fediol/Komisia (EU:C:1989:254) sa týka len prípadu výslovného odkazu aktu sekundárneho práva na konkrétne ustanovenia medzinárodnej dohody, ktoré nepredstavuje len jednoduchý odkaz na tieto ustanovenia, ale ich zahŕňa. V dôsledku toho Všeobecný súd nemohol vychádzať z odôvodnenia 18 nariadenia č. 1367/2006, ktoré len opisuje článok 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, aby dospel k záveru, že táto podmienka je v prejednávanej veci splnená. Navyše v každom prípade z tejto judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že aj keď nariadenie Únie zahŕňa ustanovenia medzinárodnej dohody, na tieto ustanovenia sa možno odvolať len na účely preskúmania platnosti aktov prijatých na základe uplatnenia tohto nariadenia a nie na účely preskúmania platnosti samotného tohto nariadenia.

44

Čo sa týka rozsudku Nakajima/Rada (EU:C:1991:186), Parlament tvrdí, že riešenie potvrdené v tomto rozsudku sa týka prípadu, keď akt sekundárneho práva vykonáva konkrétnu povinnosť uloženú medzinárodnou dohodou, v rámci ktorej je Únia povinná konať v určitom smere a nemá pri posúdení diskrečnú právomoc. „Povinnosti“, na ktoré odkazuje Všeobecný súd v bode 58 napadnutého rozsudku, nie sú „osobitnými“ povinnosťami v zmysle rozsudku Nakajima/Rada (EU:C:1991:186), keďže zmluvné strany Aarhuského dohovoru majú širokú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o definíciu spôsobov vykonania „správnych a súdnych konaní“ uvedených v článku 9 ods. 3 tohto dohovoru, s výhradou dodržania požiadaviek uvedených v jeho článku 9 ods. 4.

45

Parlament tiež s odkazom na rozsudok Komisia/Írsko a i. (C‑89/08 P, EU:C:2009:742) tvrdí, že Všeobecný súd nerešpektoval zásadu kontradiktórnosti konania, keď uplatnil zásady vyplývajúce z judikatúry vyplývajúcej z rozsudku Nakajima/Rada (EU:C:1991:186) bez toho, aby ich relevantnosť vo vzťahu k prejednávanej veci bola predtým prerokovaná medzi účastníkmi konania.

46

Ďalej uvádza, že okolnosti tejto veci sa tiež líšia od okolností veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok Racke (C‑162/96, EU:C:1998:293), ktorá sa týkala porušenia pravidla medzinárodného obyčajového práva s dosahom na uplatnenie ustanovenia medzinárodnej zmluvy, ktorej priamy účinok nebol spochybnený.

47

Komisia tiež pripomína, že Súdny dvor vo svojich rozsudkoch Intertanko a i. (C‑308/06, EU:C:2008:312), ako aj Air Transport Association of America a i. (C‑366/10, EU:C:2011:864) nevyhovel návrhu na preskúmanie platnosti smernice vo vzťahu k medzinárodnej zmluve napriek tomu, že táto smernica obsahovala odkazy na uvedenú medzinárodnú zmluvu.

48

Vereniging Milieudefensie a Stichting Stop Luchtverontreiniging Utrecht najskôr tvrdia, že z rozsudku Lesoochranárske zoskupenie (C‑240/09, EU:C:2011:125) nevyplýva informácia o prípadnom priamom účinku článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, pokiaľ ide o akty, ktoré by mohli byť predmetom žaloby v zmysle tohto ustanovenia.

49

Domnievajú sa, že na jednej strane na základe svojej povahy a svojho cieľa tento dohovor nie je prekážkou preskúmaniu platnosti aktu sekundárneho práva Únie na žiadosť združení na ochranu životného prostredia, a na druhej strane, že podmienky tohto preskúmania uvedené v rozsudku Fediol/Komisia (EU:C:1989:254) sú splnené, keďže nariadenie č. 1367/2006 obsahuje viaceré odkazy na uvedený dohovor a najmä na jeho článok 9 ods. 3.

50

Ďalej tvrdia, že jediná možnosť preskúmania zákonnosti všeobecného aktu práva Únie Súdnym dvorom na základe predloženia prejudiciálneho návrhu vnútroštátnymi súdmi nestačí na zaručenie rešpektovania uvedeného ustanovenia.

51

Nakoniec tvrdia, že Všeobecný súd rešpektoval zásadu kontradiktórnosti, keďže dal účastníkom konania v tejto veci na pojednávaní možnosť vyjadriť sa k uplatneniu judikatúry vyplývajúcej z rozsudkov Fediol/Komisia (EU:C:1989:254) a Nakajima/Rada (EU:C:1991:186). V každom prípade sa okolnosti tejto veci líšia od okolností, v ktorých bol vyhlásený rozsudok Komisia/Írsko a i. (EU:C:2009:742), na ktorý odkazuje Parlament.

52

Na základe článku 300 ods. 7 ES (teraz článok 216 ods. 2 ZFEÚ) medzinárodné dohody uzavreté Úniou zaväzujú jej inštitúcie a v dôsledku toho majú prednosť pred právnymi aktmi, ktoré inštitúcie prijímajú (pozri v tomto zmysle rozsudok Intertanko a i., EU:C:2008:312, bod 42 a citovanú judikatúru).

53

V každom prípade v právnom poriadku Únie nemožno účinky ustanovení dohôd uzavretých medzi Úniou a tretími štátmi určiť bez ohľadu na medzinárodný pôvod týchto ustanovení. Podľa zásad medzinárodného práva inštitúcie Únie, ktoré majú právomoc vyjednávať a uzatvoriť takú dohodu, môžu s tretími štátmi dohodnúť účinky ustanovení tejto dohody vo vnútroštátnych právnych poriadkoch zmluvných strán. V prípade, že táto otázka nie je v danej dohode výslovne upravená, prináleží príslušným súdom, a v tejto veci Súdnemu dvoru, aby v rámci svojej právomoci, ktorá mu je zverená Zmluvou o FEÚ, rozhodol o tejto otázke rovnako ako o akejkoľvek inej otázke výkladu v súvislosti s uplatňovaním predmetnej dohody v Únii, pričom musí prihliadnuť najmä na účel, štruktúru alebo znenie tejto dohody (pozri rozsudok FIAMM a i./Rada a Komisia, C‑120/06 P a C‑121/06 P, EU:C:2008:476, bod 108 a citovanú judikatúru).

54

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že na ustanovenia medzinárodnej dohody, ktorej zmluvnou stranou je Únia, sa možno odvolávať na podporu žaloby o neplatnosť aktu sekundárneho práva Únie alebo na podporu námietky založenej na protiprávnosti takéhoto aktu len pod podmienkou, že jednak povaha a štruktúra uvedenej dohody tomu nebránia, a jednak, že ustanovenia tejto dohody uvádzané na podporu žaloby sa zdajú byť z hľadiska ich obsahu nepodmienené a dostatočne presné (pozri rozsudky Intertanko a i., EU:C:2008:312, bod 45; FIAMM a i./Rada a Komisia, EU:C:2008:476, body 110 a 120, ako aj Air Transport Association of America a i., EU:C:2011:864, bod 54).

55

Čo sa týka článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, tento neobsahuje nijakú nepodmienenú a dostatočne presnú povinnosť takej povahy, aby priamo upravovala právne postavenie jednotlivcov, a v dôsledku toho nezodpovedá týmto podmienkam. Keďže práva stanovené v uvedenom článku 9 ods. 3 majú „členovia verejnosti“, len ak „sú splnené podmienky uvedené v[o] vnútroštátnom práve, ak sú nejaké“, znamená to, že toto ustanovenie podlieha v rámci jeho výkonu alebo jeho účinkov vydaniu neskoršieho aktu (pozri rozsudok Lesoochranárske zoskupenie, EU:C:2011:125, bod 45).

56

Je pravda, že Súdny dvor sa tiež domnieval, že v prípade, že Únia zamýšľala vykonať osobitnú povinnosť, ktorú prevzala v rámci dohôd uzavretých v rámci Svetovej obchodnej organizácie (ďalej len „dohody WTO“) alebo v prípade, keď dotknutý akt práva Únie výslovne odkazuje na konkrétne ustanovenia týchto dohôd, Súdnemu dvoru prináleží preskúmať zákonnosť dotknutého aktu a aktov prijatých na jeho vykonania vzhľadom na pravidlá týchto dohôd (pozri rozsudky Fediol/Komisia, EU:C:1989:254, body 19 až 23; Nakajima/Rada, EU:C:1991:186, body 29 až 32; Nemecko/Rada, C‑280/93, EU:C:1994:367, bod 111, a Taliansko/Rada, C‑352/96, EU:C:1998:531, bod 19).

57

V každom prípade však tieto dve výnimky boli odôvodnené len osobitosťami dohôd, ktoré viedli k ich uplatneniu.

58

Čo sa totiž týka v prvom rade rozsudku Fediol/Komisia (EU:C:1989:254), treba uviesť, že článok 2 ods. 1 nariadenia Rady (EHS) č. 2641/84 zo 17. septembra 1984 o posilnení spoločnej obchodnej politiky, najmä pokiaľ ide o ochranu pred nedovolenými obchodnými praktikami [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 252, s. 1), dotknutého vo veci, v ktorej bol vyhlásený tento rozsudok, výslovne odkazoval na pravidlá medzinárodného práva založené predovšetkým na GATT a priznával dotknutým osobám právo odvolávať sa na všeobecnú dohodu v rámci sťažnosti podanej na základe uvedeného nariadenia (rozsudok Fediol/Komisia, EU:C:1989:254, bod 19), kým v prejednávanej veci článok 10 ods. 1 nariadenia č. 1367/2006 priamo neodkazuje na konkrétne ustanovenia Aarhuského dohovoru, ani nepriznáva nijaké právo jednotlivcom. V dôsledku toho v prípade neexistencie výslovného odkazu na ustanovenia medzinárodnej dohody nemožno uvedený rozsudok považovať za relevantný pre prejednávanú vec.

59

Čo sa týka v druhom rade rozsudku Nakajima/Rada (EU:C:1991:186), treba uviesť, že akty práva Únie dotknuté v tomto rozsudku sa týkali antidumpingového systému, ktorý je veľmi podrobný z hľadiska svojho obsahu a uplatnenia v tom zmysle, že stanovuje opatrenia voči podnikom obvineným z uplatnenia dumpingových postupov. Konkrétne základné nariadenie dotknuté v tejto veci bolo zavedené v súlade s existujúcimi medzinárodnými záväzkami Spoločenstva, najmä s tými záväzkami, ktoré vyplývajú z dohody týkajúcej sa vykonania článku VI Všeobecnej dohody o clách a obchode schválenej v mene Spoločenstva rozhodnutím Rady 80/271/EHS z 10. decembra 1979 o uzavretí viacstranných dohôd vyplývajúcich z obchodných rokovaní v rokoch 1973 až 1979 [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 71, 1980, s. 1) (pozri rozsudok Nakajima/Rada, EU:C:1991:186, bod 30). V prejednávanej veci však nejde o vykonanie osobitných povinností v zmysle uvedeného rozsudku prostredníctvom článku 10 ods. 1 nariadenia č. 1367/2006, keďže, ako vyplýva z článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, zmluvné strany tohto dohovoru majú širokú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o definíciu spôsobov vykonania „správnych a súdnych konaní“.

60

V tomto ohľade treba zdôrazniť, že nie je možné domnievať sa, že prijatím tohto nariadenia, ktoré sa týka len inštitúcií Únie a navyše len jedného z opravných prostriedkov, ktoré majú dotknuté osoby k dispozícii na zaručenie dodržiavania práva životného prostredia Únie, Únia zamýšľala v zmysle judikatúry pripomenutej v bode 56 tohto rozsudku vykonať povinnosti vyplývajúce z článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru vo vzťahu k vnútroštátnym správnym a súdnym konaniam, ktoré pri súčasnom stave práva Únie navyše upravuje výlučne právo členských štátov (pozri v tomto zmysle rozsudok Lesoochranárske zoskupenie, EU:C:2011:125, body 41 a 47).

61

Z vyššie uvedeného vyplýva, že Všeobecný súd sa tým, že rozhodol, že je možné odvolať sa na článok 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru na účely posúdenia zákonnosti článku 10 ods. 1 nariadenia č. 1367/2006, dopustil nesprávneho právneho posúdenia v rámci napadnutého rozsudku.

62

Preto je namieste bez toho, aby bolo potrebné preskúmať ostatné dôvody uvedené Radou, Parlamentom a Komisiou na podporu ich odvolaní, zrušiť napadnutý rozsudok.

63

V súlade s článkom 61 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ak je odvolanie dôvodné, Súdny dvor zruší rozhodnutie Všeobecného súdu a môže sám vydať konečný rozsudok, ak to stav konania dovoľuje, alebo môže vec vrátiť na rozhodnutie Všeobecnému súdu.

64

Súdny dvor sa domnieva, že stav konania dovoľuje, aby vo veci rozhodol, a že je namieste rozhodnúť z vecného hľadiska o návrhu na zrušenie sporného rozhodnutia.

65

V prvom žalobnom dôvode svojej žaloby podanej na Všeobecný súd Vereniging Milieudefensie a Stichting Stop Luchtverontreiniging Utrecht tvrdia, že Komisia nesprávne považovala ich žiadosť o vnútorné preskúmanie rozhodnutia zo 7. apríla 2009 za neprípustnú z dôvodu, že ide o opatrenie všeobecnej povahy.

66

Preto je namieste z rovnakých dôvodov, ako uviedol Všeobecný súd, zamietnuť tento žalobný dôvod ako nedôvodný.

67

Vereniging Milieudefensie a Stichting Stop Luchtverontreiniging Utrecht v druhom žalobnom dôvode svojej žaloby tiež tvrdili, že článok 10 ods. 1 nariadenia č. 1367/2006 je neplatný v rozsahu, v akom obmedzuje pojem „akty“ v zmysle článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru len na individuálne správne akty.

68

Z bodu 55 tohto rozsudku vyplýva, že článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru chýba jasnosť a presnosť požadované na to, aby bolo možné sa na toto ustanovenie priamo odvolať pred súdom Únie na účely posúdenia zákonnosti článku 10 ods. 1 nariadenia č. 1367/2006.

69

Preto je namieste zamietnuť aj tento druhý žalobný dôvod ako nedôvodný.

70

Keďže nijaký z oboch žalobných dôvodov, ktoré Vereniging Milieudefensie a Stichting Stop Luchtverontreiniging Utrecht predložili Všeobecnému súdu, nebol dôvodný, ich žaloba sa v dôsledku toho musí zamietnuť.

71

Podľa článku 138 ods. 1 a 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora uplatniteľného na základe jeho článku 184 ods. 1 na konanie o odvolaní účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Ak je viac účastníkov konania, ktorí vo veci nemali úspech, Súdny dvor medzi nich rozdelí náhradu trov konania.

72

Keďže Vereniging Milieudefensie a Stichting Stop Luchtverontreiniging Utrecht nemali úspech so svojimi dôvodmi a Rada, Parlament, ako aj Komisia navrhli zaviazať ich na náhradu trov konania, je namieste zaviazať ich spoločne a nerozdielne na náhradu trov konania, ktoré tak v prvostupňovom konaní, ako aj v konaniach o týchto odvolaniach vynaložili Rada, Parlament a Komisia.

73

Článok 140 ods. 1 uvedeného rokovacieho poriadku, ktorý je uplatniteľný na konanie o odvolaní podľa článku 184 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku, stanovuje, že členské štáty, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci, znášajú svoje vlastné trovy konania. V dôsledku toho je potrebné rozhodnúť, že Česká republika znáša svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol a vyhlásil: