1. 

Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podala Consiglio di Stato (Štátna rada, Taliansko), sa týka správneho výkladu článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29/ES ( *2 ). V súlade s týmto ustanovením môžu členské štáty zabezpečiť výnimky z výlučného práva rozmnožovania nositeľov práv vo vzťahu k vyhotovovaniu rozmnoženín na súkromné použitie. Ak sa členský štát rozhodol obmedziť výlučné práva nositeľov práv v tomto zmysle, smernica vyžaduje, aby členské štáty zaviedli systém, ktorý zabezpečí, aby nositelia práv dostali primeranú kompenzáciu za použitie predmetov chránených autorskými právami.

2. 

V Taliansku, kde je vyhotovovanie rozmnoženín na súkromné použitie povolené, má táto kompenzácia podobu poplatku za rozmnoženinu na súkromné použitie za zariadenie, prístroje a nosiče, ktoré môžu slúžiť na vyhotovovanie rozmnoženín chránených diel a iných predmetov ochrany. Prejudiciálne otázky sa týkajú zlučiteľnosti talianskeho systému kompenzácie so smernicou 2001/29. Konkrétnejšie, táto vec umožňuje, aby Súdny dvor definoval medze diskrečnej právomoci členských štátov pri navrhovaní podrobností systému kompenzácie za vyhotovovanie rozmnoženín na súkromné použitie a poskytol ďalšie usmernenia k výkladu článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29.

3.

Smernica 2001/29 sa zaoberá zosúladením niektorých aspektov autorského práva a súvisiacich práv.

4.

Odôvodnenie 31 smernice 2001/29 vysvetľuje, že jedným z cieľov smernice je zabezpečiť primeranú rovnováhu práv a záujmov medzi rôznymi kategóriami nositeľov práv, ako aj medzi rôznymi kategóriami nositeľov práv a používateľmi predmetov ochrany.

5.

Odôvodnenie 35 sa zaoberá s výnimkami a obmedzeniami. Podľa tohto odôvodnenia musia nositelia práv v niektorých prípadoch dostať primeranú kompenzáciu, aby sa im dostatočne vynahradilo používanie ich chránených diel alebo iných predmetov ochrany. Keď sa stanovuje forma, podrobné úpravy a možná úroveň primeranej kompenzácie, treba zohľadniť osobitné podmienky každého prípadu. Pri posudzovaní týchto podmienok sa osobitný význam pripisuje možnej ujme nositeľa práv vyplývajúcej z daného aktu.

6.

Článok 2 smernice 2001/29 sa týka práva rozmnožovania. Stanovuje, že:

„Členské štáty ustanovia výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať priame alebo nepriame, dočasné alebo trvalé rozmnožovanie akýmkoľvek spôsobom a akoukoľvek formou, v celku alebo v časti:

7.

Článok 5 smernice sa zaoberá výnimkami a obmedzeniami práva rozmnožovania. Stanovuje predovšetkým:

„…

2.   Členské štáty môžu zabezpečiť výnimky alebo obmedzenia práva rozmnožovania ustanoveného v článku 2 v nasledujúcich prípadoch:

…

…“

8.

Relevantné ustanovenia zákona č. 633 o ochrane autorského práva a iných práv súvisiacich s jeho výkonom (ďalej len „autorský zákon“) ( *3 ) sú tieto.

9.

Článok 71e stanovuje:

„Rozmnoženinu zvukového alebo zvukovo obrazového záznamu na súkromné použitie na akomkoľvek nosiči môže fyzická osoba vyhotoviť pre výlučnú osobnú potrebu, ak tak koná bez cieľa dosiahnuť zisk a na účel, ktorý nie je priamo ani nepriamo obchodný, v súlade s technickými opatreniami uvedenými v článku 102c.

…“

10.

Článok 71f stanovuje:

„1.   Autori a výrobcovia zvukových záznamov, ako aj pôvodní výrobcovia audiovizuálnych diel, výkonní umelci a vykonávatelia a výrobcovia zvukovo obrazových záznamov, vrátane nositeľov ich práv, majú právo na kompenzáciu za vyhotovovanie rozmnoženín zvukových a zvukovo obrazových záznamov na súkromné použitie podľa článku 71e. Táto kompenzácia pozostáva, pokiaľ ide o prístroje výhradne určené na analógové alebo digitálne nahrávanie zvukových záznamov alebo zvukovo obrazových záznamov, z percentuálneho podielu na konečnej cene platenej predajcovi, ktorý sa v prípade multifunkčných prístrojov a nosičov vypočíta z ceny prístrojov a nosičov, ktoré majú rovnocenné parametre ako vnútorné súčasti daných multifunkčných prístrojov a nosičov určené na vyhotovovanie záznamov alebo, ak to nie je možné, z pevnej sumy za každý jednotlivý prístroj. Pokiaľ ide o záznamové zvukové a zvukovo obrazové nosiče, akými sú analógové nosiče, digitálne nosiče, pevné alebo prenosné pamäťové nosiče určené na vyhotovovanie rozmnoženín zvukových záznamov alebo zvukovo obrazových záznamov, kompenzáciu tvorí suma, ktorá je úmerná záznamovej kapacite týchto nosičov. V prípade systémov na vyhotovovanie videozáznamov na diaľku platí kompenzáciu uvedenú v tomto odseku osoba, ktorá poskytuje túto službu, a to vo výške zodpovedajúcej odplate, ktorú získa za poskytnutie predmetnej služby.

2.   Kompenzácia podľa odseku 1 sa určuje v súlade s právnou úpravou Spoločenstva a v každom prípade so zreteľom na práva rozmnožovania, prostredníctvom vyhlášky, ktorú prijme minister kultúrneho dedičstva a kultúrnych aktivít [MiBAC] do 31. decembra 2009 po prerokovaní s … odvetvovými združeniami zastupujúcimi väčšinu výrobcov prístrojov a nosičov uvedených v odseku 1. Pri určovaní kompenzácie sa zohľadní, či boli použité technické opatrenia uvedené v článku 102c a tiež odlišný vplyv vyhotovenia digitálnej rozmnoženiny v porovnaní s vyhotovením analógovej rozmnoženiny. Vyhláška sa aktualizuje každé tri roky.

3.   Kompenzáciu platí výrobca prístrojov a nosičov uvedených v odseku 1 alebo ich dovozca na územie Talianskej republiky, za predpokladu, že konajú s cieľom dosiahnuť zisk. … V prípade neuhradenia kompenzácie je za zaplatenie dlhu spoločne a nerozdielne zodpovedný distribútor nahrávacích prístrojov a nosičov.“

11.

Článok 71g stanovuje:

„1.   Kompenzácia uvedená v článku 71f za prístroje určené na nahrávanie zvukových záznamov sa platí Società italiana degli Autori ed Editori (SIAE), ktorá po odpočítaní svojich nákladov zabezpečí jej rovnomerné vyplatenie autorom a výrobcom zvukových záznamov, a to aj prostredníctvom najreprezentatívnejších odvetvových a profesijných združení.

2.   Výrobca zvukových záznamov zaplatí 50 % prijatej kompenzácie dotknutým výkonným umelcom bezodkladne a v každom prípade do 6 mesiacov.

3.   Kompenzácia uvedená v článku 71f za prístroje určené na nahrávanie zvukovo obrazových záznamov sa platí [SIAE], ktorá po odpočítaní svojich nákladov zabezpečí vyplatenie 30 % podielu na kompenzácii autorom a zvyšných 70 % rovnomerne výrobcom prvých záznamov filmov, výrobcovi zvukovo obrazových záznamov a výkonným umelcom. 50 % z kompenzácie vyplatenej výkonným umelcom sa použije na financovanie činnosti a cieľov opísaných v článku 7 ods. 2 zákona č. 93 z 5. februára 1992.

…“

12.

Dňa 30. decembra 2009 MiBAC prijalo vyhlášku, spomínanú v článku 71f ods. 2 autorského zákona (ďalej len „napadnutá vyhláška“).

13.

Článok 4 technickej prílohy tejto vyhlášky stanovuje:

„1.   [SIAE] presadzuje protokoly s cieľom účinnejšieho uplatňovania týchto ustanovení, a napríklad na účely uplatnenia objektívnych alebo subjektívnych oslobodení, ako napríklad v prípadoch používania prístrojov alebo nosičov na podnikateľské účely, či pre niektoré prístroje a nosiče týkajúce sa videohier. Tieto aplikačné protokoly sa prijímajú po dohode s osobami, ktoré sú povinné platiť kompenzáciu za vyhotovovanie rozmnoženín na súkromné použitie, alebo s ich odvetvovými združeniami.

…“

14.

Žalobkyňami vo veci samej sú výrobcovia a predajcovia osobných počítačov, kompaktných diskov, nahrávacích prístrojov, mobilných telefónov a kamier.

15.

MiBAC prijalo napadnutú vyhlášku a pripojenú technickú prílohu na základe článku 71f ods. 2 autorského zákona. Táto príloha stanovuje pravidlá pre výpočet výšky kompenzácie za vyhotovenie rozmnoženiny zvukových a zvukovo obrazových záznamov na súkromné použitie. Konkrétnejšie na tieto účely napadnutá vyhláška rozšírila rozsah primeranej kompenzácie. V dôsledku toho sa teraz poplatky za rozmnoženinu na súkromné použitie vzťahujú aj na prístroje, akými sú mobilné telefóny, počítače a iné zariadenia, a to napriek tomu, že tieto prístroje nie sú špecificky určené na rozmnožovanie, nahrávanie a ukladanie obsahu. Naproti tomu, pred prijatím napadnutej vyhlášky podliehali predmetnému poplatku iba zariadenia určené prevažne alebo výlučne na nahrávanie zvukových a zvukovo obrazových záznamov.

16.

Po tom, čo bola prijatá napadnutá vyhláška, žalobkyne vo veci samej podali žalobu na Tribunale amministrativo regionale del Lazio (Regionálny správny súd Lazio, Taliansko) o zrušenie napadnutej vyhlášky. Tvrdili, že napadnutá vyhláška je v rozpore s právom Únie. Podľa ich názoru to tak je najmä preto, lebo predmetnému poplatku podliehajú aj fyzické a právnické osoby, ktoré zjavne nevykonávajú činnosti spočívajúce vo vyhotovovaní rozmnoženín na súkromné použitie. V tejto súvislosti žalobkyne kritizovali aj právomoci, ktoré napadnutá vyhláška udelila SIAE: vzhľadom na diskrečnú právomoc SIAE pri správe poplatkov, nemožno podľa ich názoru zaručiť rovnaké zaobchádzanie s osobami povinnými platiť poplatok.

17.

Tribunale amministrativo regionale del Lazio (Regionálny správny súd Lazio, Taliansko) tvrdenia žalobkýň zamietol.

18.

Žalobkyne vo veci samej následne podali proti tomuto rozhodnutiu odvolanie na Consiglio di Stato (Štátna rada). Keďže mal tento súd pochybnosti o výklade článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29, rozhodol o prerušení konania a Súdnemu dvoru položil nasledovné prejudiciálne otázky:

19.

Písomné pripomienky predložili Assotelecommunicazioni‑ASSTEL, Hewlett‑Packard Italiana Srl (ďalej len „HP“), Microsoft Mobile Sales International (predtým Nokia Italia SpA), Samsung Electronics Italia SpA, Sony Mobile Communications SpA, Telecom Italia SpA, Wind Telecomunicazioni SpA a SIAE, ako aj talianska vláda a Komisia. Ústne vyjadrenie na pojednávaní 24. februára 2016 predniesli Altroconsumo, Hewlett‑Packard Italiana, Microsoft Mobile Sales International, Sony Mobile Communications, Telecom Italia, Samsung Electronics Italia, Dell a SIAE, ako aj talianska a francúzska vláda a Komisia.

20.

Na úvod, smernica 2001/29 má za cieľ zabezpečiť primeranú rovnováhu protichodných záujmov nositeľov práv a používateľov diel chránených autorským právom a iných predmetov ochrany. Na druhej strane, na účely dosiahnutia tohto cieľa a zabezpečenia práv nositeľov práv článok 2 smernice 2001/29 stanovuje, že členské štáty ustanovia nositeľom práv, uvedeným v tomto ustanovení, výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať rozmnožovanie ich diel. Toto právo sa vzťahuje na priame, ako aj nepriame, dočasné, ako aj trvalé rozmnožovanie akýmkoľvek spôsobom a akoukoľvek formou. Právo rozmnožovania poskytuje rovnaký rozsah ochrany bez ohľadu na to, či ide o celé dielo chránené autorským právom alebo jeho časť.

21.

Na druhej strane však, aby sa učinilo zadosť aj oprávneným záujmom používateľov predmetov chránených autorským právom, členské štáty môžu výlučné právo rozmnožovania vyplývajúce z článku 2 smernice 2001/29 obmedziť na základe článku 5 ods. 2 tejto smernice. V súlade s týmto ustanovením možno stanoviť výnimku z tohto práva okrem iného v prípade rozmnoženiny na akomkoľvek nosiči vyhotovenej fyzickou osobou, pokiaľ sa toto rozmnožovanie uskutočňuje na súkromné použitie. Na základe tejto výnimky sa preto povoľuje len rozmnožovanie, ktoré nie je priamo ani nepriamo komerčné (ďalej len „výnimka pre rozmnoženiny na súkromné použitie“). Okrem toho nositelia práv musia dostať primeranú kompenzáciu za ujmu spôsobenú rozmnožovaním. Bežné je, ako aj v prípade Talianska, že kompenzácia má podobu poplatku za rozmnoženinu na súkromné použitie.

22.

Ako to jasne ilustruje judikatúra Súdneho dvora, otázka primeranej kompenzácie – a najmä forma a podrobnosti týkajúce sa jej platenia – predstavuje v dnešnom digitalizovanom svete zložitú problematiku. ( *4 ) Nie je to prekvapujúce: poplatkový systém bol zavedený preto, lebo v „off‑line svete“ boli poplatky jediným spôsobom, ako zabezpečiť, aby nositelia práv dostali kompenzáciu za rozmnoženiny vyhotovené konečnými používateľmi. ( *5 ) To úplne nezodpovedá digitalizovanému on‑line prostrediu, v ktorom sa dnes predmety chránené autorským právom používajú.

23.

V súlade s článkom 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 sa totiž primeraná kompenzácia bežne vyberá za prístroje a nosiče, ktoré môžu slúžiť na vyhotovovanie rozmnoženín na súkromné použitie, vrátane, avšak nielen, CD, počítačov rôznych druhov, mobilných telefónov, pamäťových kariet a USB kľúčov. Takýto systém primeranej kompenzácie sa však nutne opiera o právnu fikciu: predpoklad, že nadobúdateľ prístrojov a nosičov, ktoré môžu v zásade slúžiť na vyhotovovanie rozmnoženín na súkromné použitie, bude používať všetky funkcie tohto prístroja vrátane funkcií, ktoré umožňujú vyhotovovanie rozmnoženín na súkromné použitie. ( *6 ) Aby bolo jasné, v čase prijatia smernice 2001/29 bolo ešte bežné používať takého prístroje a nosiče na vyhotovovanie rozmnoženín na súkromné použitie. Zdá sa však, že v súčasnosti, ako je dobre známe, bolo vyhotovovanie rozmnoženín na súkromné použitie aspoň čiastočne (ak nie z väčšej časti) nahradené rôznymi druhmi služieb založených na internete, ktoré umožňujú nositeľom práv kontrolu používania predmetov chránených autorskými právami prostredníctvom licenčných dohôd. ( *7 )

24.

Napriek tomuto technologického vývoju a pravdepodobne klesajúcemu praktickému významu vyhotovovania rozmnoženín na súkromné použitie, výnimky pre rozmnoženiny na súkromné použitie sa v Únii stále široko uplatňujú. Členské štáty prijali rozdielne prístupy k výnimke pre rozmnoženiny na súkromné použitie vo viacerých ohľadoch: okrem iných rozdielov sa odlišujú nielen metodiky pre stanovenie poplatku za vyhotovovanie rozmnoženiny na súkromné použitie, ale aj výrobky, ktoré podliehajú týmto poplatkom. ( *8 ) V tejto veci Súdny dvor znova čelí rozsahu diskrečnej právomoci, ktorou členské štáty disponujú pri navrhovaní systému primeranej kompenzácie.

25.

Ako budem ilustrovať nižšie, je nevyhnutné jasne odlišovať dve rôzne situácie: na jednej strane okolnosti, za ktorých členské štáty musia zabezpečiť, aby boli zariadenia, prístroje a nosiče ex ante oslobodené od poplatku za rozmnoženinu na súkromné použitie, a na druhej strane okolnosti, za ktorých členské štáty musia zabezpečiť, aby existoval účinný systém ex post vrátenia neodôvodnene zaplatených poplatkov za rozmnoženiny na súkromné použitie.

26.

Prvá prejudiciálna otázka sa zaoberá otázkou (absencie) ex ante oslobodenia od poplatku za rozmnoženinu na súkromné použitie a podmienkami na udelenie takéhoto oslobodenia podľa talianskeho práva. V tejto súvislosti vnútroštátny súd vyjadruje pochybnosti o zlučiteľnosti talianskeho systému primeranej kompenzácie s článkom 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 a zásadou rovnakého zaobchádzania.

27.

Pochybnosti vnútroštátneho súdu vysvetľuje skutočnosť, že, po prvé, predmetný poplatok sa má v zásade bez rozdielu uplatniť na všetky zariadenia, prístroje a nosiče, na ktoré sa vzťahuje napadnutá vyhláška. Neexistuje právny predpis, ktorý by stanovil oslobodenie od tohto poplatku v prípade, keď sa tieto zariadenia používajú na podnikateľské účely. Po druhé, ďalšia zvláštnosť talianskeho systému spočíva v spôsobe, akým môžu byť výrobcovia a dovozcovia zariadení, prístrojov a nosičov, ktoré môžu slúžiť na vyhotovovanie rozmnoženín na súkromné použitie (ktorí sú povinní platiť poplatok za rozmnoženinu na súkromné použitie) oslobodení od platenia tohto poplatku.

28.

Konkrétnejšie, hoci sa poplatok za rozmnoženinu na súkromné použitie bez rozdielu uplatňuje na určité kategórie zariadení, prístrojov a nosičov, ktoré môžu slúžiť na vyhotovovanie rozmnoženín na súkromné použitie, oslobodenie od povinnosti platiť tento poplatok môže byť predmetom rokovania medzi SIAE a výrobcami a dovozcami prístrojov a nosičov, ktoré podliehajú poplatku (alebo ich združeniami). V tomto ohľade sa zdá, že SIAE má širokú mieru voľnej úvahy pri rokovaní a v konečnom dôsledku pri definovaní parametrov týkajúcich sa možného oslobodenia od poplatku.

29.

Na začiatok by som zdôraznil, že prvoradým znakom systémov primeranej kompenzácie, ktoré Súdny dvor doposiaľ preskúmal, je, že poplatková povinnosť sa uplatňuje na určité druhy zariadení, prístrojov a nosičov, ktoré môžu slúžiť na rozmnožovanie, v zásade bez rozdielu. ( *9 ) Aj v tomto prípade to tak je.

30.

Nič v znení článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 nenaznačuje, že by takéto uplatňovanie poplatku bez rozdielu bolo v rozpore s právom Únie. Toto ustanovenie v skutočnosti uvádza, že členské štáty môžu povoliť, aby sa výnimka pre rozmnoženiny na súkromné použitie uplatnila aj na rozmnoženiny na akomkoľvek nosiči, vyhotovené fyzickou osobou na súkromné použitie, za predpokladu, že sa zabezpečí primeraná kompenzácia pre nositeľa práv.

31.

Nepochybne však, aby sa zabezpečila primeraná rovnováha medzi protichodnými záujmami zúčastnených subjektov, ako to vyžaduje odôvodnenie 31 smernice 2001/29, Súdny dvor vyjadril určité podmienky vo svojej judikatúre týkajúcej sa dosahu článku 5 ods. 2 písm. b) tejto smernice. Tieto podmienky tu majú veľký význam.

32.

V rozsudku Padawan Súdny dvor rozhodol, že uplatnenie poplatku za rozmnoženiny na súkromné použitie bez rozdielu vo vzťahu k prístrojom a nosičom určeným na digitálne rozmnožovanie, nadobudnutých na zjavne odlišné účely, než je vyhotovovanie rozmnoženiny na súkromné použitie, nie je v súlade s článkom 5 ods. 2 smernice 2001/29. ( *10 ) Podľa môjho názoru toto stanovisko od samého začiatku vylučuje z rozsahu výnimky pre rozmnoženiny na súkromné použitie zariadenia, prístroje a nosiče, ktoré sú zjavne určené na podnikateľské účely.

33.

Pôsobnosť článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 Súdny dvor ďalej objasňoval v rozsudku Copydan Båndkopi. Konštatoval, že poplatok za rozmnoženinu na súkromné použitie sa v každom prípade nesmie uplatniť na dodanie prístrojov a nosičov v prípade, keď možno preukázať, že osoba povinná zaplatiť kompenzáciu dodala tieto prístroje a nosiče osobám iným než fyzickým osobám na zjavne odlišné účely, než je vyhotovovanie rozmnoženín na súkromné použitie. ( *11 ) Podľa môjho názoru je zrejmé, že v dôsledku tohto stanoviska nemôže do pôsobnosti článku 5 ods. 2 písm. b) smernice patriť priame dodanie zariadení, prístrojov a nosičov, ktoré slúžia a priori na vyhotovovanie rozmnoženín na súkromné použitie, podnikateľom a verejným subjektom. ( *12 ) Alebo, aby som použil terminológiou Súdneho dvora, zariadenie musí byť (ex ante) oslobodené od poplatku za rozmnoženinu na súkromné použitie.

34.

V tejto súvislosti stačí uviesť, že v Taliansku neexistuje zákonné oslobodenie pre zariadenia, prístroje a nosiče nadobudnuté právnickými osobami na zjavne odlišné účely, než je vyhotovovanie rozmnoženín na súkromné použitie. Namiesto toho sa rozhodnutie o udelení (alebo neudelení) ex ante oslobodenia ponecháva na voľnú úvahu SIAE v súlade s článkom 71e autorského zákona v spojení s článkom 4 technickej prílohy napadnutej vyhlášky. Počas ústneho pojednávania bolo ďalej vysvetlené, že nielenže je oslobodení, ktoré udeľuje SIAE, málo a majú len obmedzenú pôsobnosť, ale sú tiež spojené s prísnymi podmienkami súvisiacimi okrem iného s dodržiavaním kódexu správania zo strany subjektu nadobúdajúceho predmetné prístroje a nosiče. Zjednodušene povedané, taliansky systém umožňuje SIAE uplatňovať oslobodenie na osoby povinné platiť kompenzáciu ako uzná za vhodné.

35.

Napriek tomu, ako už bolo vysvetlené, výrobcovia a dovozcovia musia byť ex ante oslobodení od platenia poplatku, ak sú schopní preukázať, že dodali prístroje a nosiče na zjavne odlišné účely, než je vyhotovovanie rozmnoženín na súkromné použitie. ( *13 ) Bolo by to tak v prípade, keď osoby povinné platiť kompenzáciu predávajú podnikateľom či verejným subjektom, a to bez ohľadu na to, či sú tieto subjekty zaregistrované v organizácii poverenej správou týchto poplatkov. ( *14 )

36.

V každom prípade by sa ex ante oslobodenie nemalo podmieňovať úspešným rokovaním a uzavretím dohody s organizáciou spravujúcou tieto poplatky. Aby bolo právo na ex ante oslobodenie účinné, musí sa uplatňovať všeobecne a bez rozdielu na výrobcov a dovozcov prístrojov a nosičov, ktoré môžu slúžiť na vyhotovovanie rozmnoženín na súkromné použitie, ktorí sú schopní preukázať, že prístroje a nosiče boli dodané iným ako fyzickým osobám na odlišné účely, než je vyhotovovanie rozmnoženín na súkromné použitie. V opačnom prípade možno len ťažko predísť nadmernej kompenzácii. To by bolo v rozpore s požiadavkou primeranej rovnováhy stanovenou v odôvodnení 31 predmetnej smernice.

37.

V tejto súvislosti mi je jasné, že talianske pravidlá sú v rozpore s článkom 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29.

38.

Okrem toho však vnútroštátny súd označil aj ďalšie nedostatky talianskych pravidiel, pokiaľ ide o otázku (absencie všeobecne uplatniteľného) ex ante oslobodenia.

39.

Ako už bolo poznamenané, v talianskom systéme sa kritériá na zabezpečenie (potenciálneho) ex ante oslobodenia od platenia poplatku určujú na základe súkromných rokovaní (alebo tzv. zmluvnej voľnosti). Rokovania sa uskutočňujú medzi výrobcami a dovozcami zariadení, prístrojov a nosičov podliehajúcich poplatku (alebo ich združeniami) na jednej strane a SIAE na strane druhej. V tejto súvislosti si vnútroštátny súd nie je istý, či to je zlučiteľné s požiadavkou primeranej kompenzácie podľa článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29, zásadou rovnakého zaobchádzania a zásadou primeranej rovnováhy uvedenou v odôvodnení 31 tejto smernice.

40.

Na úvod, nemalo by sa prehliadať, že Súdny dvor pri uplatňovaní výnimiek v článku 5 smernice 2001/29 kládol osobitný dôraz na zásadu rovnakého zaobchádzania. ( *15 ) V kontexte primeranej kompenzácie to znamená, že členské štáty nesmú diskriminovať – bezdôvodne – medzi rôznymi kategóriami výrobcov a dovozcov porovnateľných prístrojov a nosičov, na ktoré sa vzťahuje výnimka pre rozmnoženiny na súkromné použitie.

41.

Toto stanovisko má zjavný vplyv na prejednávanú vec.

42.

Je pravda, že účastníci konania sa nezhodujú na miere voľnej úvahy SIAE pri rokovaní o oslobodeniach od poplatku za rozmnoženinu na súkromné použitie. Z vnútroštátneho rozhodnutia však s dostatočnou jasnosťou vyplýva, že predmetom rokovaní medzi SIAE a výrobcami a dovozcami dotknutých prístrojov a nosičov (alebo ich združeniami, ktoré ich zastupujú) sú v skutočnosti kritériá a aplikačné protokoly týkajúce sa oslobodenia od poplatku. Táto skutočnosť sama o sebe vyvoláva pochybnosti o zlučiteľnosti talianskych pravidiel so zásadou rovnakého zaobchádzania. Je to tak preto, lebo článok 4 technickej prílohy napadnutej vyhlášky umožňuje SIAE uzatvárať dohody o oslobodení samostatne s konkrétnymi subjektami a združeniami, čím nezabezpečuje, aby sa právo byť oslobodený od poplatku dôsledne, všeobecne a univerzálne uplatňovalo na dodávky prístrojov a nosičov, ktoré môžu slúžiť na vyhotovovanie rozmnoženín na súkromné použitie, na podnikateľské účely. Z môjho pohľadu bude uzavieranie individuálnych a samostatných dohôd nevyhnutne viesť k odlišnému prístupu k výrobcom a dovozcom, ktorí by inak mohli byť v porovnateľnej situácii.

43.

Napokon, pokiaľ ide o požiadavku primeranej kompenzácie zakotvenú v článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29, na začiatok by som pripomenul, že pojem „primeraná kompenzácia“ predstavuje autonómny pojem práva Únie. Hoci presný význam toho, čo predstavuje primeranú kompenzáciu, možno definovať len s istými ťažkosťami, tento pojem sa musí vykladať jednotne vo všetkých členských štátoch, ktoré sa rozhodli využiť výnimku pre rozmnoženiny na súkromné použitie. ( *16 )

44.

Pojem primeraná kompenzácia sa zakladá na myšlienke, že vyhotovovanie rozmnoženín na súkromné použitie sa považuje za spôsobenie ujmy nositeľovi autorských práv a aby sa táto ujma nahradila, musí nositeľ práv dostať primeranú kompenzáciu. ( *17 ) Predpokladá sa preto existencia nevyhnutného vzťahu medzi zaplatenou kompenzáciou a ujmou alebo potenciálnou ujmou, ktorá vznikne nositeľovi práva v dôsledku vyhotovenia rozmnoženiny na súkromné použitie. ( *18 ) V prípade prístrojov a nosičov dodávaných spotrebiteľom sa uznáva, že tento vzťah je dostatočne silný, aby odôvodňoval zaplatenie kompenzácie.

45.

Takýto vzťah neexistuje, keď sú prístroje a nosiče určené na zjavne odlišné účely, než je vyhotovovanie rozmnoženín na súkromné použitie. Ak sa totiž predmetné prístroje a nosiče dodávajú na podnikateľské účely, nedochádza k vzniku ujmy (súvisiacej s vyhotovovaním rozmnoženín na súkromné použitie). Hoci sa to môže zdať nelogické, je to tak aj v prípade, keď majú fyzické osoby možnosť používať zariadenia, prístroje a nosiče dodávané podnikateľom alebo verejným subjektom, na vyhotovovanie rozmnoženín na súkromné účely.

46.

Ako už bolo vysvetlené, výklad Súdneho dvora týkajúci sa článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 ponecháva nosiče nadobudnuté podnikmi a verejnými subjektmi mimo pôsobnosti tohto ustanovenia. Z tohto dôvodu je nepodstatné, či fyzická osoba (ako zamestnanec) vyhotoví na takomto nosiči rozmnoženinu na súkromné účely. Keďže zariadenie bol nadobudnuté na podnikateľské účely, už nejde o oblasť vyhotovovania rozmnoženín na súkromné použitie. Jednoducho povedané, tieto situácie patria mimo rámca výnimky pre rozmnoženiny na súkromné použitie. Namiesto toho sú pokryté všeobecným pravidlom udeľovania licencií. Rozmnoženina vyhotovená bez výslovného súhlasu by bola v takomto kontexte nezákonná. ( *19 )

47.

V talianskom systéme závisí možnosť, že osoby podliehajúce povinnosti platiť kompenzáciu využijú oslobodenie ex ante, od súkromného rokovania aj vtedy, keď možno preukázať, že predmetné zariadenia, prístroje a nosiče sú určené na podnikateľské účely. Ťažko sa mi pripúšťa, že takýto systém by mohol byť v súlade s požiadavkou primeranej kompenzácie založenej na ujme vzniknutej nositeľovi práv. Kompenzácia tak v skutočnosti nezávisí od ujmy, ktorá pravdepodobne vznikla v dôsledku vyhotovenia rozmnoženiny na súkromné použitie. Jednoducho povedané, už sa zaoberáme vyhotovovaním rozmnoženín, ktoré by patrilo do pôsobnosti výnimky pre rozmnoženinu na súkromné použitie.

48.

Na základe uvedeného treba na prvú prejudiciálnu otázku odpovedať v tom zmysle, že článok 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 bráni systému primeranej kompenzácie, v rámci ktorého sa poplatok za rozmnoženinu na súkromné použitie vyberá aj za zariadenia, prístroje a nosiče nadobudnuté na zjavne odlišné účely, než je vyhotovovanie rozmnoženín na súkromné použitie, a keď sa prípadné oslobodenie od tohto poplatku ponecháva na rokovanie medzi organizáciou poverenou správou týchto poplatkov a osobami povinnými zaplatiť kompenzáciu.

49.

Vzhľadom na uvedené však existujú aj okolnosti, za ktorých možno poplatok vyberať bez rozdielu, bez ohľadu na to, či sa predmetný prístroj a nosič použije na súkromné použitie alebo podnikateľské účely. Ako vysvetlím ďalej v rámci druhej otázky, je to tak len vtedy, keď takýto prístup odôvodňujú praktické ťažkosti spojené s identifikáciou konečného používateľa. V systémoch, v ktorých sú za platenie kompenzácie zodpovední výrobcovia a dovozcovia, sa ex post systém javí ako kvázi‑povinná súčasť systému primeranej kompenzácie.

50.

Druhá otázka sa týka ex post vrátenia neodôvodnene zaplatených poplatkov za rozmnoženiny na súkromné použitie. Vnútroštátny súd sa pýta, či je taliansky systém primeranej kompenzácie zlučiteľný s článkom 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 vzhľadom na to, že – rovnako ako v situácii opísanej vyššie vo vzťahu k absencii právnej úpravy ex ante výnimky – aj ex post vrátenie poplatku sa ponecháva na voľnú úvahu SIAE bez výslovnej právnej úpravy tejto otázky. V súlade s pokynmi a usmerneniami tejto organizácie môže žiadosť o vrátenie poplatku, ktorý bol neodôvodnene zaplatený za zariadenia, prístroje a nosiče nadobudnuté na podnikateľské účely, podať iba konečný používateľ.

51.

Na úvod musím zdôrazniť, poplatok by sa v prvom rade nemal vyberať, keď môže osoba povinná platiť kompenzáciu vopred zistiť, že zariadenia, prístroje a nosiče sa budú používať na podnikateľské účely. Tieto situácie by mali byť pokryté ex ante oslobodením od poplatkovej povinnosti, ako bolo vysvetlené vyššie.

52.

S prihliadnutím na túto skutočnosť, za akých okolností by mal členský štát zaviesť systém ex post vrátenia poplatku?

53.

Ako SIAE a talianska vláda poukazujú, členské štáty disponujú širokou mierou voľnej úvahy pri navrhovaní podrobností systému poplatku za rozmnoženinu na súkromné použitie na vnútroštátnej úrovni. Vzhľadom na tento priestor Súdny dvor v rozsudku Amazon.com International Sales a i. uznal, že členské štáty môžu prijať ako východiskový bod vyvrátiteľnú domnienku, že prístroje a nosiče sú určené na súkromné účely. ( *20 ) Takáto domnienka je však zlučiteľná so smernicou 2001/29 iba za prísnych podmienok. Po prvé, musia existovať praktické ťažkosti spojené s určením, či sa nosiče použijú v konečnom dôsledku na súkromné použitie alebo na podnikateľské účely. Po druhé, takáto domnienka je prijateľná iba vo vzťahu k výrobkom, ktoré sa sprístupňujú fyzickým osobám. ( *21 )

54.

Na tomto mieste je vhodné poznamenať, že sa zdá, že v prípadoch, ktorými sa Súdny dvor doposiaľ zaoberal, bolo východiskovým bodom, že poplatok za prístroje a nosiče podliehajúce poplatku za rozmnoženinu na súkromné použitie, sa vyberal pri ich uvedení na trh. ( *22 ) Vzhľadom na vysvetlenia účastníkov konania na pojednávaní to budem považovať za východiskový bod aj tu.

55.

Praktické ťažkosti môžu odôvodniť uplatňovanie poplatku za rozmnoženinu na súkromné použitie bez rozdielu, ak – ako to bolo vo veci Copydan Båndkopi – výrobcovia a dovozcovia povinní platiť kompenzáciu používajú na distribúciu svojich výrobkov predajcov. Za takých okolností nemôže osoba zodpovedná za platbu identifikovať konečného používateľa bez značných ťažkostí. ( *23 )

56.

Naproti tomu, ak osoba povinná platiť kompenzáciu predáva svoje zariadenia, prístroje a nosiče priamo podnikateľom (alebo verejným subjektom, akými sú napríklad nemocnice) bez prostredníkov, podľa môjho názoru sa nemožno odvolávať na praktické ťažkosti ako odôvodnenie pre rozšírené uplatňovanie poplatku na takéto okolnosti. Hoci je zrejmé, že formulácie použité v judikatúre ponechávajú priestor na výklad, treba tomu rozumieť tak, že takéto prípady jednoducho nepatria do pôsobnosti článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29.

57.

Z tohto dôvodu možno podľa môjho názoru poplatok za rozmnoženinu na súkromné použitie uplatniť bez rozdielu na zariadenia, prístroje a nosiče, ktoré môžu slúžiť na vyhotovovanie rozmnoženín na súkromné použitie v kontexte maloobchodného predaja, bez ohľadu na to, či sa použijú na podnikateľské účely alebo na súkromné použitie. Platí to za predpokladu, že výrobcovia a dovozcovia majú povinnosť platiť kompenzáciu. V takom prípade sa musí zaviesť systém ex post vrátenia neodôvodnene zaplatených poplatkov.

58.

Na prvý pohľad by bolo možné dospieť k mylnej predstave, že členské štáty sa môžu slobodne rozhodnúť obmedziť ex post vrátenie poplatku tak, že to umožnia len konečným používateľom. Súdny dvor v rozsudku Copydan Båndkopi v skutočnosti konštatoval, že článok 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 nebráni systému primeranej kompenzácie, v rámci ktorého môžu vrátenie poplatku požadovať len koneční používatelia. Podstatné však je, že Súdny dvor vyjadril v tomto zmysle dôležitú podmienku. Poznamenal, že takýto systém je zlučiteľný s právom Únie za predpokladu, že osoby povinné platiť poplatok sú oslobodené od povinnosti platiť uvedený poplatok, ak preukážu, že predmetné prístroje dodali iným než fyzickým osobám na zjavne odlišné účely, než je rozmnožovanie na súkromné použitie. ( *24 ) Nevyhnutnosť tohto ex ante oslobodenia jasne vyplýva z vyjadrenia Súdneho dvora v rozsudku Amazon.com International Sales a i., že uplatňovanie poplatku za rozmnoženinu na súkromné použitie bez rozdielu môže byť odôvodnené len vtedy, ak sa príslušné výrobky sprístupňujú fyzickým osobám. ( *25 )

59.

Inak povedané, systém primeranej kompenzácie, v rámci ktorého môže ex post vrátenie poplatku požadovať iba konečný používateľ, je zlučiteľný s článkom 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 len vtedy, keď tento systém zahŕňa aj ex ante oslobodenie pre zariadenia, prístroje a nosiče nadobudnuté zjavne na odlišné účely, než je vyhotovovanie rozmnoženín na súkromné použitie (to znamená, na podnikateľské účely).

60.

Majúc uvedené na mysli, taliansky systém ex post vrátenia poplatku, ktorý právo na vrátenie poplatku obmedzuje tak, že ho priznáva len konečným používateľom, môže byť zlučiteľný s právom Únie len vtedy, ak príslušné ustanovenia vnútroštátneho práva stanovujú ex ante oslobodenie vzťahujúce sa na podnikateľské účely.

61.

Ako však bolo preukázané vyššie, v Taliansku neexistuje žiadne všeobecne uplatniteľné ex ante oslobodenie pre zariadenia, prístroje a nosiče dodávané na podnikateľské účely. Zdá sa, že za týchto okolností možno dosiahnuť približnú, hoci nevyhovujúcu, rovnováhu medzi záujmami zúčastnených subjektov, iba ak právo žiadať o vrátenie poplatku majú aj osoby povinné platiť kompenzáciu.

62.

Ako uviedla francúzska vláda, je pravda, že rozšírenie systému vrátenia poplatkov v tomto zmysle so sebou nesie riziko nadmernej kompenzácie v opačnom smere: žiadosť o vrátenie poplatku môže byť podaná dvakrát, a to jednak osobou povinnou platiť poplatok a jednak konečným používateľom. Pokiaľ však neexistuje žiadne všeobecne uplatniteľné ex ante oslobodenie pre zariadenia, prístroje a nosiče nadobudnuté na podnikateľské účely, nevidím žiadny iný spôsob na zladenie záujmov zúčastnených subjektov. V každom prípade, vzhľadom na to, že výrobcovia a dovozcovia podliehajúci poplatkovej povinnosti v dôsledku následného predaja nemôžu vo väčšine prípadov vedieť (alebo to môžu zistiť len s ťažkosťami), kto bude konečným používateľom, toto riešenie je stále neuspokojivé.

63.

Na úvod krátkej vsuvky, teoretickým východiskovým bodom judikatúry Súdneho dvora je, že osoby povinné platiť uvedený poplatok môžu preniesť sumu tohto poplatku do predajnej ceny predmetných zariadení a nosičov. ( *26 ) Zatiaľ čo to môže predstavovať presný predpoklad vo vzťahu k určitému druhu zariadení, prístrojov a nosičov, nejde vždy systematicky o taký prípad. Rozsah, v akom sa prenesenie poplatku môže ukázať ako maximalizujúce zisk, závisí od niekoľkých premenných, ktoré sa môžu na rôznych trhoch líšiť. Je zaujímavé, že jedna štúdia ukazuje, že je možné určiť celoeurópsku maloobchodnú cenu pre niekoľko spotrebných zariadení, a to bez ohľadu na schémy poplatkov. ( *27 ) Nemusí preto nevyhnutne dochádzať k preneseniu poplatku a mohol by byť v skutočnosti znášaný osobami povinnými platiť kompenzáciu. Majúc toto na pamäti, za okolností, aké sú základom tejto veci (kde neexistuje žiadne všeobecne uplatniteľné ex ante oslobodenie), zavedenie systému ex post vrátenia poplatku týkajúceho sa len konečných používateľov, by v skutočnosti z viacerých hľadísk poškodzovalo osoby povinné platiť poplatok.

64.

Aj za predpokladu, keby v Taliansku existovalo všeobecne uplatniteľné ex ante oslobodenie, by som mal pochybnosti o zlučiteľnosti talianskeho systému vrátenia poplatkov s právom Únie.

65.

Judikatúra Súdneho dvora vyžaduje, aby bol systém vrátenia poplatkov účinný. V tejto súvislosti musia členské štáty zabezpečiť najmä, aby nebolo vrátenie neodôvodnene zaplateného poplatku nadmerne sťažené. ( *28 ) Pri posudzovaní účinnosti systému vrátenia poplatkov zohrávajú kľúčovú úlohu okolnosti, akými sú rozsah, dostupnosť, publicita a jednoduchosť uplatnenia práva na vrátenie poplatku. ( *29 )

66.

Podľa môjho názoru, avšak s výhradou overenia vnútroštátnym súdom, systém vrátenia poplatku, aký je opísaný v uznesení vnútroštátneho súdu, nezohľadňuje primeranú rovnováhu požadovanú smernicou 2001/29 prinajmenšom zo štyroch vzájomne prepojených dôvodov. Po prvé, vykonanie tohto systému sa ponecháva na voľnú úvahu SIAE bez výslovnej právnej úpravy podrobných pravidiel, ktorými by sa riadilo vrátenie poplatku. Ako uviedla Altroconsumo, to zjavne obmedzuje dostupnosť a publicitu, pokiaľ ide o možnosť vrátenia poplatku. Po druhé, podľa pravidiel uplatňovaných SIAE sú fyzické osoby vylúčené z okruhu osôb, ktoré majú právo požadovať vrátenie poplatku. Je to tak aj v prípade, keď sú tieto osoby schopné preukázať, že predmetné zariadenia, prístroje alebo nosiče nadobudli na podnikateľské účely. Nevidím žiadny dôvod, prečo by fyzické osoby (fyzické osoby – podnikatelia) nemali mať možnosť požiadať o vrátenie poplatku, ak sú schopné preukázať, že zariadenie, na ktoré sa vzťahuje poplatok za rozmnoženinu na súkromné použitie, nadobudli na podnikateľské účely. Po tretie, vrátenie neodôvodnene zaplateného poplatku vyžaduje, aby dotknuté právnické osoby uplatňovali kódex správania týkajúci sa používania predmetných prístrojov a nosičov, vykonávali osobitný dohľad, aby sa dodržiaval tento kódex správania, a požiadali o vrátenie poplatku v stanovenej lehote (90 dní od dátumu vystavenia faktúry). Je jasné, že takéto dodatočné podmienky pre vrátenie poplatku – ktoré sa môžu v priebehu času zmeniť vzhľadom na mieru voľnej úvahy priznanú SIAE v tomto zmysle – odradí dotknuté osoby od požiadania o vrátenie poplatku osôb. Po štvrté, a všeobecnejšie, zdá sa, že je veľmi problematické, že postup na vrátenie poplatku sa zakladá na pokynoch vydaných SIAE k vráteniu poplatku, ktoré môže voľne upravovať.

67.

V zásade sa mi teda zdá, že systém vrátenia poplatku uplatňovaný v Taliansku nespĺňa predovšetkým požiadavku účinnosti, ako je stanovená v judikatúre Súdneho dvora. Ak sa vybral poplatok za zariadenia, prístroje alebo nosiče nadobudnuté prostredníctvom predajcu na podnikateľské účely, musí mať konečný používateľ skutočne možnosť, aby sa mu poplatok vrátil. Táto možnosť musí byť skutočná a reálna, aby sa zabezpečilo, že zaplatená kompenzácia neprekračuje sumu nevyhnutnú na vyrovnanie ujmy potenciálne spôsobenej vyhotovením rozmnoženiny na súkromné použitie.

68.

To ma vedie k záveru, že na druhú prejudiciálnu otázku treba odpovedať, že – za okolností, aké sú základom prejednávanej veci, kde neexistuje žiadne všeobecne uplatniteľné ex ante oslobodenie pre zariadenia, prístroje a nosiče nadobudnuté na zjavne odlišné účely, než je vyhotovovanie rozmnoženín na súkromné použitie – článok 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 bráni systému primeranej kompenzácie, v rámci ktorého môže vrátenie neodôvodnene zaplateného poplatku za rozmnoženinu na súkromné použitie požadovať iba konečný používateľ.

69.

Vzhľadom na prednesené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položila Consiglio di Stato (Štátna rada) takto: