I – Úvod

II – Právny rámec

III – Okolnosti predchádzajúce zamýšľanej dohode

IV – Konanie na Súdnom dvore

V – O prípustnosti žiadosti o stanovisko

VI – O vhodnom právnom základe aktu o uzatvorení zamýšľanej dohody (druhá otázka)

A – Zhrnutie argumentácie Parlamentu a ostatných oprávnených subjektov

B – Analýza

1. O cieli a obsahu zamýšľanej dohody

2. O vhodnom právnom základe

a) O relevantnosti článku 82 ods. 1 písm. d) a článku 87 ods. 2 písm. a) ZFEÚ

b) O nevyhnutnosti založiť akt o uzatvorení zamýšľanej dohody na článku 16 ods. 2 prvom pododseku ZFEÚ

VII – O zlučiteľnosti zamýšľanej dohody s ustanoveniami Zmluvy o FEÚ a Charty (prvá otázka)

A – Zhrnutie žiadosti a pripomienok Parlamentu, ako aj pripomienok ostatných oprávnených subjektov

1. Zhrnutie žiadosti a pripomienok Parlamentu

2. Zhrnutie pripomienok ostatných oprávnených subjektov

B – Analýza

1. Úvodné pripomienky

2. O existencii zásahu do práv zaručených v článkoch 7 a 8 Charty

3. O odôvodnení zásahu do práv zaručených článkami 7 a 8 Charty

a) Zásah „ustanoven[ý] zákonom“ v zmysle článku 52 ods. 1 Charty

b) Zásah zodpovedajúci cieľu všeobecného záujmu

c) O proporcionalite zásahu, ktorý spôsobuje zamýšľaná dohoda

i) Všeobecné úvahy

ii) O možnosti zásahu na dosiahnutie cieľa verejnej bezpečnosti sledovaného zamýšľanou dohodou

iii) O striktnej nevyhnutnosti zásahu

– O kategóriách údajov z PNR uvedených v zamýšľanej dohode

– O dostatočnej presnosti účelu, na ktorý je povolené spracovanie údajov z PNR

– O osobnej pôsobnosti zamýšľanej dohody

– O označení príslušného orgánu povereného spracovaním údajov z PNR

– O automatizovanom spracovaní údajov z PNR

– O prístupe k údajom z PNR

– O uchovávaní údajov z PNR

– O zverejňovaní a neskoršom prenose údajov z PNR

– O opatreniach týkajúcich sa dohľadu a o administratívnej a súdnej kontrole

VIII – Návrh

1.

Európsky parlament na základe článku 218 ods. 11 ZFEÚ predložil Súdnemu dvoru žiadosť o stanovisko týkajúce sa zamýšľanej dohody medzi Kanadou a Európskou úniou o prenose a spracovaní údajov z osobného záznamu o cestujúcom (ďalej len „zamýšľaná dohoda“), aby mohol rozhodnúť o žiadosti Rady z júla 2014, ktorým ho Rada Európskej únie požiadala, aby schválil návrh rozhodnutia o uzatvorení zamýšľanej dohody ( 2 ).

2.

Zjednodušene povedané zamýšľaná dohoda stanovuje, že údaje z osobného záznamu o cestujúcom (Passenger Name Record, ďalej len „údaje z PNR“), ktoré leteckí dopravcovia zhromažďujú od cestujúcich na účely rezervácie letov medzi Kanadou a Európskou úniou, sa poskytnú príslušným kanadským orgánom, ktoré ich následne spracovávajú a používajú na účely predchádzania a odhaľovania teroristických trestných činov alebo inej závažnej nadnárodnej trestnej činnosti, pričom stanovuje určité záruky, pokiaľ ide o rešpektovanie súkromia a ochrany osobných údajov cestujúcich.

3.

Žiadosť o stanovisko, ktorá sa týka tak zlučiteľnosti zamýšľanej dohody s primárnym právom Únie, ako aj vhodného právneho základu rozhodnutia Rady o uzatvorení zamýšľanej dohody, je sformulovaná takto:

„Je zamýšľaná dohoda zlučiteľná s ustanoveniami Zmlúv (článok 16 ZFEÚ) a Charty základných práv Európskej únie (články 7, 8 a článok 52 ods. 1), pokiaľ ide o právo fyzických osôb na ochranu osobných údajov?

Sú článok 82 ods. 1 písm. d) a článok 87 ods. 2 písm. a) ZFEÚ vhodným právnym základom aktu Rady o uzatvorení zamýšľanej dohody, alebo musí tento akt vychádzať z článku 16 ZFEÚ?“

4.

Odpoveď Súdneho dvora na túto žiadosť bude mať bez ohľadu na to, aký bude jej obsah, nevyhnutne dôsledky pre dohody o PNR, ktoré už platia medzi Európskou úniou a Austráliou ( 3 ) a Spojenými štátmi americkými ( 4 ), ako aj na budúci systém PNR zavedený v rámci samotnej Únie, ktorý bol nedávno schválený Parlamentom, a to ešte počas tohto konania ( 5 ).

5.

Prejednávaná žiadosť o stanovisko si vyžaduje preskúmať nové a citlivé otázky.

6.

Z hľadiska určenia vhodného právneho základu aktu o uzatvorení zamýšľanej dohody musí Súdny dvor na základe tejto žiadosti najmä po prvý raz preskúmať dosah článku 16 ods. 2 ZFEÚ, ktorý bol zavedený v dôsledku prijatia Lisabonskej zmluvy, ako aj vzťah medzi týmto článkom a ustanoveniami Zmluvy o priestore slobody, bezpečnosti a spravodlivosti (ďalej len „PSBS“). Ako preukážem v týchto návrhoch ( 6 ), zamýšľaná dohoda v tejto súvislosti sleduje nezávislé ciele a má nezávislý obsah, takže akt o uzatvorení tejto dohody musí byť podľa môjho názoru založený tak na článku 16 ZFEÚ, ako aj na článku 87 ods. 2 písm. a) ZFEÚ.

7.

Súdny dvor sa bude tiež musieť po prvý raz vyjadriť k zlučiteľnosti návrhu medzinárodnej dohody so základnými právami zakotvenými Chartou základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), konkrétne s právami týkajúcimi sa rešpektovania súkromného a rodinného života, ktoré zaručuje jej článok 7, a ochrany osobných údajov, ktoré zabezpečuje jej článok 8. Pri skúmaní tejto otázky možno bezpochyby využiť cenné závery vyplývajúce z rozsudkov z 8. apríla 2014, Digital Rights Ireland a i. (C‑293/12 a C‑594/12, EU:C:2014:238), ako aj zo 6. októbra 2015, Schrems (C‑362/14, EU:C:2015:650). Ako podrobnejšie vysvetlím, zastávam názor, že je potrebné ísť smerom vytýčeným týmito rozsudkami a podrobiť zamýšľanú dohodu prísnemu preskúmaniu, pokiaľ ide o rešpektovanie požiadaviek stanovených v článkoch 7 a 8 a v článku 52 ods. 1 Charty. Faktom zostáva, že treba mať na zreteli, že návrh dohody predložený Súdnemu dvoru je výsledkom medzinárodného rokovania s treťou krajinou, ktorá v prípade, ak sa nedospeje k uspokojivej dohode, zrejme neuzavrie zamýšľanú dohodu a radšej bude, tak ako v súčasnosti, jednostranne uplatňovať svoj systém PNR na leteckých dopravcov usadených v Únii, ktorí zabezpečujú letecké spojenie s Kanadou.

8.

Toto konštatovanie neznamená, že Súdny dvor by mal preskúmať rešpektovanie základných práv chránených v práve Únie menej prísne ako v minulosti. Je totiž nevyhnutné, aby v čase, keď moderné technológie dovoľujú orgánom verejnej moci, aby v mene boja proti terorizmu a závažnej nadnárodnej trestnej činnosti vyvíjali mimoriadne sofistikované metódy na sledovanie súkromia jednotlivcov a analýzu ich osobných údajov, Súdny dvor zabezpečil, aby navrhované opatrenia – hoci aj v podobe zamýšľaných medzinárodných dohôd – vyjadrovali rovnováhu medzi oprávneným cieľom chrániť verejnú bezpečnosť a nemenej dôležitým cieľom zabezpečiť, aby mal každý nárok na vysokú úroveň ochrany svojho súkromia a svojich údajov.

9.

Ako vyplynie z mojich nasledujúcich úvah, je nesporné, že zmluvné strany sa usilovali – aj keď niekedy nedostatočne – vyvážiť tieto dva neoddeliteľné ciele, ktoré sleduje zamýšľaná dohoda. Toto úsilie treba podľa môjho názoru uvítať. Bez toho, aby som spochybnil účel alebo nevyhnutnosť zamýšľanej dohody, sa však domnievam – ako vyplynie z týchto návrhov –, že zamýšľaná dohoda bude zlučiteľná s článkami 7 a 8 a s článkom 52 ods. 1 Charty len vtedy, ak sa prepracuje a/alebo ak sa z nej vypustia niektoré súčasné ustanovenia tak, aby neprekračovala rámec toho, čo je striktne nevyhnutné na dosiahnutie jej bezpečnostného cieľa.

10.

V článku 16 ZFEÚ sa uvádza:

„1.   Každý má právo na ochranu osobných údajov, ktoré sa ho týkajú.

2.   Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym postupom ustanovia pravidlá, ktoré sa vzťahujú na ochranu fyzických osôb, pokiaľ ide o spracúvanie osobných údajov inštitúciami, orgánmi, úradmi a agentúrami Únie, ako aj členskými štátmi pri výkone činností, ktoré patria do rozsahu pôsobnosti práva Únie, a pravidlá, ktoré sa vzťahujú na voľný pohyb takýchto údajov. Dodržiavanie týchto pravidiel podlieha kontrole nezávislých orgánov.“

11.

Článok 82 ZFEÚ, ktorý je súčasťou kapitoly 4 hlavy V tretej časti tejto zmluvy, pričom táto kapitola má názov „Justičná spolupráca v trestných veciach“, stanovuje:

„1.   Justičná spolupráca v trestných veciach v Únii je založená na zásade vzájomného uznávania rozsudkov a iných justičných rozhodnutí a zahŕňa aproximáciu zákonov a iných právnych predpisov členských štátov v oblastiach uvedených v odseku 2….

Európsky parlament a Rada prijmú v súlade s riadnym legislatívnym postupom opatrenia zamerané na:

…

…“.

12.

Článok 87 ZFEÚ, ktorý je súčasťou kapitoly 5 hlavy V tretej časti tejto zmluvy, pričom táto kapitola má názov „Policajná spolupráca“, stanovuje:

„1.   Únia rozvíja policajnú spoluprácu, do ktorej sú zapojené všetky príslušné orgány členských štátov vrátane polície, colných orgánov a iných orgánov presadzujúcich výkon práva špecializovaných v oblastiach predchádzania alebo odhaľovania a vyšetrovania trestných činov.

2.   Na účely odseku 1 môžu Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym postupom ustanoviť opatrenia, ktoré sa týkajú:

…“.

13.

Článok 7 Charty stanovuje:

„Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a komunikácie.“

14.

V článku 8 Charty sa konštatuje:

„1.   Každý má právo na ochranu osobných údajov, ktoré sa ho týkajú.

2.   Tieto údaje musia byť riadne spracované na určené účely na základe súhlasu dotknutej osoby alebo na inom oprávnenom základe ustanovenom zákonom. Každý má právo na prístup k zhromaždeným údajom, ktoré sa ho týkajú, a právo na ich opravu.

3.   Dodržiavanie týchto pravidiel podlieha kontrole nezávislého orgánu.“

15.

V článku 52 Charty, nazvanom „Rozsah a výklad práv a zásad“, sa uvádza:

„1.   Akékoľvek obmedzenie výkonu práv a slobôd uznaných v tejto charte musí byť ustanovené zákonom a rešpektovať podstatu týchto práv a slobôd. Za predpokladu dodržiavania zásady proporcionality možno tieto práva a slobody obmedziť len vtedy, ak je to nevyhnutné a skutočne to zodpovedá cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Úniou, alebo ak je to potrebné na ochranu práv a slobôd iných.

…“.

16.

Protokol (č. 21) o postavení Spojeného kráľovstva a Írska s ohľadom na priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti v článkoch 1, 3 a 6a stanovuje:

„Článok 1

V závislosti na článku 3 sa Spojené kráľovstvo a Írsko nepodieľajú na prijímaní navrhovaných opatrení Radou podľa tretej časti hlavy V [ZFEÚ]. Jednomyseľnosť členov Rady je, s výnimkou zástupcov vlád Spojeného kráľovstva a Írska, nevyhnutná pre rozhodnutia Rady, ktoré musia byť prijaté jednomyseľne.

Na účely tohto článku je kvalifikovaná väčšina vymedzená v súlade s článkom 238 ods. 3 [ZFEÚ].

…

Článok 3

1.   Spojené kráľovstvo alebo Írsko môžu písomne upovedomiť predsedu Rady do troch mesiacov od predloženia návrhu alebo podnetu Rade podľa tretej časti hlavy V [ZFEÚ], že si želajú podieľať sa na prijatí alebo uplatňovaní akéhokoľvek navrhovaného opatrenia, následne po čom má štát právo tak urobiť.

….

Článok 6a

Spojené kráľovstvo alebo Írsko nebude viazané pravidlami ustanovenými v súlade s článkom 16 [ZFEÚ], ktoré sa týkajú spracúvania osobných údajov členskými štátmi pri výkone činností, ktoré patria do rozsahu pôsobnosti tretej časti hlavy V kapitol 4 alebo 5 uvedenej zmluvy, ak Spojené kráľovstvo alebo Írsko nie je viazané pravidlami Únie, ktorými sa spravujú formy justičnej spolupráce v trestných veciach alebo policajnej spolupráce, v rámci ktorých sa musia dodržiavať ustanovenia na základe článku 16.“

17.

Protokol (č. 22) o postavení Dánskeho kráľovstva v článkoch 1, 2 a 2a stanovuje:

„Článok 1

Dánske kráľovstvo sa nepodieľa na prijímaní navrhovaných opatrení Radou podľa tretej časti hlavy V [ZFEÚ]. Jednomyseľnosť členov Rady je, s výnimkou zástupcu vlády Dánskeho kráľovstva, nevyhnutná pre rozhodnutia Rady, ktoré musia byť prijaté jednomyseľne.

Na účely tohto článku je kvalifikovaná väčšina vymedzená v súlade s článkom 238 ods. 3 [ZFEÚ].

Článok 2

Žiadne ustanovenia tretej časti hlavy V [ZFEÚ], žiadne opatrenie prijaté podľa uvedenej hlavy, žiadne ustanovenie akejkoľvek medzinárodnej dohody uzavretej Úniou podľa tejto hlavy a žiadne rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie o výklade týchto ustanovení alebo opatrení alebo opatrení zmenených a doplnených alebo meniteľných podľa uvedenej hlavy nie je záväzné pre Dánske kráľovstvo alebo sa s ohľadom na tento štát neuplatňuje. Tieto ustanovenia, opatrenia alebo rozhodnutia neovplyvňujú žiadnym spôsobom právomoci, práva a záväzky Dánskeho kráľovstva. Tieto ustanovenia, opatrenia alebo rozhodnutia nemenia ani nedopĺňajú žiadnym spôsobom acquis communautaire, ani acquis Únie a netvoria súčasť práva Únie tak, ako sa uplatňujú na Dánske kráľovstvo. …

Článok 2a

Článok 2 tohto protokolu sa tiež vzťahuje na tie pravidlá ustanovené v súlade s článkom 16 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ktoré sa týkajú spracúvania osobných údajov členskými štátmi pri výkone činností, ktoré patria do pôsobnosti tretej časti hlavy V kapitol 4 alebo 5 uvedenej zmluvy.“

18.

Dňa 18. júla 2005 Rada schválila Dohodu medzi Európskym spoločenstvom a vládou Kanady o spracovaní údajov o podrobnejšej informácii o cestujúcom a záznamu podľa mena cestujúceho (ďalej len „dohoda z roku 2006“) ( 7 ).

19.

Ako sa uvádza v jej preambule, dohoda z roku 2006 bola uzavretá so zreteľom na požiadavku kanadskej vlády, aby leteckí prepravcovia zabezpečujúci prepravu osôb do Kanady poskytovali príslušným kanadským orgánom podrobnejšiu informáciu o cestujúcom a zázname podľa mena cestujúceho (ďalej len „údaje API/PNR“) v rozsahu, v akom sú zhromažďované a obsiahnuté v prepravcových automatizovaných rezervačných systémoch a systémoch kontroly odletov.

20.

Podľa článku 1 dohody z roku 2006 bolo jej účelom „zabezpečiť, aby pri poskytovaní údajov API/PNR o osobách cestujúcich príslušnými letmi boli úplne dodržiavané základné práva a slobody, najmä právo na súkromie“. Príslušným kanadským orgánom bol v súlade s prílohou I dohody z roku 2006 Kanadský úrad pohraničnej služby (Canada Border Services Agency – CBSA).

21.

Vzhľadom na tento záväzok Európska komisia prijala na základe článku 25 ods. 2 smernice 95/46/ES ( 8 ) rozhodnutie 2006/253 ( 9 ), ktorého článok 1 stanovoval, že sa usudzuje, že CBSA zabezpečuje primeraný stupeň ochrany údajov z PNR odosielaných z Európskeho spoločenstva a týkajúcich sa letov smerujúcich do Kanady. Keďže účinnosť rozhodnutia 2006/253 sa skončila v septembri 2009 ( 10 ) a doba platnosti dohody z roku 2006 bola viazaná na dobu účinnosti tohto rozhodnutia ( 11 ), platnosť tejto dohody uplynula v septembri 2009.

22.

Dňa 5. mája 2010 Parlament prijal uznesenie o začatí rokovaní o dohodách o údajoch o cestujúcich v leteckej doprave (PNR) so Spojenými štátmi, Austráliou a Kanadou. ( 12 ) V tomto uznesení Parlament najmä vyzval na ucelený prístup k využívaniu údajov z PNR na presadzovanie práva a bezpečnosti na základe vytvorenia jednotného súboru zásad, ktorý by slúžil ako základ pre dohody s tretími krajinami. V tejto súvislosti vyzval Komisiu, aby predložila návrh takéhoto jednotného modelu a navrhla mandát pre rokovania s tretími krajinami, pričom stanovil minimálne požiadavky, ktoré by tento model mal spĺňať. ( 13 )

23.

Dňa 21. septembra 2010 Komisia prijala tri návrhy na povolenie začatia rokovaní so Spojenými štátmi, Austráliou a Kanadou. ( 14 ) Následne boli so súhlasom Parlamentu podpísané a uzatvorené dohody so Spojenými štátmi a Austráliou. ( 15 ) Tieto dohody vstúpili do platnosti v roku 2012.

24.

Po skončení rokovaní s Kanadou Komisia prijala 19. júla 2013 návrhy rozhodnutí Rady o podpísaní a uzatvorení zamýšľanej dohody.

25.

Európsky dozorný úradník pre ochranu údajov (ďalej len „EDÚOÚ“) vydal 30. septembra 2013 stanovisko k týmto návrhom. ( 16 ) V tomto stanovisku EDÚOÚ poukázal na viaceré otázky týkajúce sa nevyhnutnosti a proporcionality systémov PNR a hromadného prenosu údajov z PNR do tretích krajín, spochybnil voľbu hmotnoprávneho základu a uviedol rôzne pripomienky a návrhy v súvislosti s jednotlivými ustanoveniami zamýšľanej dohody.

26.

Dňa 5. decembra 2013 prijala Rada rozhodnutie o podpísaní zamýšľanej dohody bez toho, aby boli v nadväznosti na stanovisko EDÚOÚ vykonané v tejto dohode zmeny. Zamýšľaná dohoda bola podpísaná 25. júna 2014 s výhradou jej neskoršieho uzatvorenia.

27.

Rada listom zo 7. júla 2014 požiadala Parlament o schválenie návrhu rozhodnutia o uzatvorení zamýšľanej dohody v mene Únie. V tomto návrhu rozhodnutia sú ako právne základy uvedené článok 82 ods. 1 písm. d) a článok 87 ods. 2 písm. a) ZFEÚ v spojení s článkom 218 ods. 6 písm. a) bodom v) ZFEÚ.

28.

Dňa 25. novembra 2014 Parlament rozhodol, že požiada Súdny dvor o predmetné stanovisko, pričom otázky, ktoré mu položil, boli citované v bode 3 týchto návrhov.

29.

Po podaní žiadosti Parlamentu predložili písomné pripomienky bulharská, estónska, francúzska, írska, španielska vláda a vláda Spojeného kráľovstva, ako aj Rada a Komisia.

30.

Súdny dvor položil viaceré písomné otázky, ktoré sa týkali najmä určitých praktických a skutkových aspektov spracovania údajov z PNR, právneho základu zamýšľanej dohody, jej územnej pôsobnosti, ako aj zlučiteľnosti ustanovení tejto dohody s ustanoveniami Zmluvy o FEÚ a Charty z hľadiska záverov vyplývajúcich z judikatúry, najmä z rozsudkov z 8. apríla 2014, Digital Rights Ireland a i. (C‑293/12 a C‑594/12, EU:C:2014:238), ako aj zo 6. októbra 2015, Schrems (C‑362/14, EU:C:2015:650). Okrem toho Súdny dvor na základe článku 24 druhého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie vyzval EDÚOÚ, aby odpovedal na uvedené otázky. Francúzska, írska, španielska vláda a vláda Spojeného kráľovstva, ako aj EDÚOÚ, Parlament, Rada, Komisia odpovedali na položené otázky v stanovených lehotách.

31.

Zástupcovia Parlamentu, Rady, Komisie, estónskej, írskej, španielskej a francúzskej vlády a vlády Spojeného kráľovstva, ako aj EDÚOÚ boli vypočutí na pojednávaní, ktoré sa konalo 5. apríla 2016.

32.

Zatiaľ čo bulharská, a estónska vláda, ako aj Komisia súhlasia s názorom Parlamentu, že žiadosť o stanovisko je v celom rozsahu prípustná, francúzska vláda a Rada pochybujú o prípustnosti druhej otázky uvedenej v žiadosti Parlamentu, ktorá súvisí s vhodným právnym základom návrhu rozhodnutia Rady o uzatvorení zamýšľanej dohody.

33.

Francúzska vláda a Rada v podstate tvrdia, že táto otázka sa netýka právomoci Únie na uzavretie zamýšľanej dohody ani rozdelenia právomocí medzi Úniou a členskými štátmi. Navyše tvrdia, že prípadné nesprávne použitie článkov 82 a 87 ZFEÚ by nemalo nijaký vplyv na postup, ktorým sa má prijať akt Rady o uzatvorení zamýšľanej dohody. Predpokladom uplatnenia článku 16 ZFEÚ, ako aj článkov 82 a 87 ZFEÚ je totiž podľa ich názoru dodržanie riadneho legislatívneho postupu, najmä súhlas Parlamentu podľa článku 218 ods. 6 písm. a) bodu v) ZFEÚ.

34.

Navrhujem, aby Súdny dvor určil, že žiadosť o stanovisko je v celom rozsahu prípustná.

35.

Vo všeobecnosti je potrebné v prvom rade pripomenúť, že v súlade s článkom 218 ods. 11 ZFEÚ a judikatúrou Súdneho dvora možno získať stanovisko Súdneho dvora k tomu, či je „zamýšľaná dohoda“ ( 17 ) v súlade s hmotnoprávnymi pravidlami Zmlúv alebo s pravidlami, ktoré určujú rozsah právomocí Únie a jej inštitúcií, vrátane otázok týkajúcich sa rozdelenia právomocí medzi Úniou a členskými štátmi pri uzatváraní konkrétnej dohody s tretími štátmi ( 18 ), ako to potvrdzuje článok 196 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

36.

Je teda nesporné – a navyše to uznávajú všetky oprávnené subjekty –, že žiadosť o stanovisko je prípustná v rozsahu, v akom sa týka zlučiteľnosti zamýšľanej dohody s hmotnoprávnymi ustanoveniami primárneho práva Únie, vrátane ustanovení Charty, ktoré majú rovnakú právnu silu ako Zmluvy. ( 19 )

37.

Domnievam sa, že je to tak aj v prípade druhej otázky týkajúcej sa určenia vhodného právneho základu aktu, ktorým má Rada uzatvoriť zamýšľanú dohodu.

38.

Je pravda, že – ako uviedli francúzska vláda a Rada–, žiadny z oprávnených subjektov nepochybuje o tom, že v prejednávanom prípade má Únia právomoc schváliť zamýšľanú dohodu, čo je otázka, ktorá navyše nie je predmetom žiadosti o stanovisko.

39.

Treba však poukázať na to, že v rámci skúmania predchádzajúcich žiadostí o stanovisko Súdny dvor už odpovedal na otázku voľby vhodného právneho základu aktu o uzatvorení predmetných návrhov dohody. ( 20 ) Tento názor bol v podstate odôvodnený dvoma zásadnými úvahami, ktoré sú úzko prepojené.

40.

Po prvé voľba vhodného právneho základu aktu o uzatvorení medzinárodnej dohody má „ústavný význam“ ( 21 ), keďže Únia disponuje iba zverenými právomocami, a teda musí byť schopná prepojiť medzinárodné dohody, ktoré sa majú stať súčasťou jej právneho poriadku, s ustanovením Zmlúv, ktoré ju oprávňuje schváliť tieto akty. Použitie nesprávneho právneho základu teda môže spôsobiť neplatnosť samotného aktu uzavretia, a tým aj vadu súhlasu Únie s tým, že bude viazaná predmetnou dohodou. ( 22 )

41.

Po druhé, ak by sa nevyužila príležitosť preskúmať voľbu vhodného právneho základu aktu o uzatvorení návrhu dohody v rámci predbežného konania na Súdnom dvore, v konečnom dôsledku by to mohlo viesť ku komplikáciám tak na úrovni Únie, ako aj v medzinárodnom právnom poriadku, ak by akt o uzatvorení dohody bol následne vyhlásený za neplatný z dôvodu nesprávneho právneho základu. Cieľom predbežného konania upraveného v článku 218 ods. 11 ZFEÚ je pritom práve zabrániť vzniku takých komplikácií v záujme zmluvných strán. ( 23 )

42.

Francúzska vláda a Rada bez toho, aby popierali existenciu tejto judikatúry, v podstate tvrdia, že v prejednávanej veci sa nemôže vyskytnúť žiadna z právnych komplikácií, na ktoré Súdny dvor poukázal vo svojich predchádzajúcich stanoviskách. Podľa týchto oprávnených subjektov by v prejednávanom prípade prípadná voľba článku 16 ZFEÚ ako hmotnoprávneho základu zamýšľanej dohody, ktorú Parlament podporuje vo svojej žiadosti o stanovisko, neovplyvnila rozdelenie právomocí medzi Úniou a členskými štátmi ani neviedla k „inému legislatívnemu postupu“, než aký Rada a Komisia použili v prejednávanom prípade, v zmysle uvedených stanovísk.

43.

Táto argumentácia nie je presvedčivá.

44.

Treba poukázať na to, že situácie, na ktoré Súdny dvor poukázal v bode 5 stanoviska 2/00 zo 6. decembra 2001 (EU:C:2001:664) a v bode 110 stanoviska 1/08 z 30. novembra 2009 (EU:C:2009:739) predstavujú len príklady, v ktorých použitie nesprávneho právneho základu môže spôsobiť vadu súhlasu Únie s tým, že bude viazaná dohodou, ku ktorej sa hlási, alebo spôsobiť právne ťažkosti na vnútornej úrovni alebo na úrovni vonkajších vzťahov Únie. Pred opisom oboch situácií spomenutých v týchto bodoch dvoch uvedených stanovísk – ktorými sú jednak situácia, keď by Únia uzavrela dohodu bez toho, aby jej Zmluva priznávala dostatočnú právomoc ratifikovať ju ako celok, čo by si vyžadovalo preskúmať rozdelenie právomocí medzi Úniou a členskými štátmi, a jednak situácia, keď by vhodný právny základ aktu o uzatvorení stanovoval iný legislatívny postup, než aký inštitúcie skutočne použili – totiž bolo uvedené slovné spojenie „o taký prípad ide najmä vtedy“. Nemožno teda vylúčiť ďalšie prípady, ktoré by spôsobili právne ťažkosti na vnútornej úrovni Únie alebo na úrovni medzinárodných vzťahov.

45.

Ďalej treba mať na zreteli, že konanie o stanovisku je nesporovým a predbežným konaním. ( 24 ) Z tohto dôvodu je podľa môjho názoru odôvodnené, aby Súdny dvor mohol preskúmať prípustnosť otázky týkajúcej sa vhodného právneho základu aktu o uzatvorení zamýšľanej dohody s určitou mierou pružnosti.

46.

Domnievam sa teda, že v štádiu skúmania prípustnosti musí Súdny dvor jednoducho posúdiť, či by v prípade, ak by odmietol odpovedať na položenú otázku, existovalo vážne riziko, že akt o uzatvorení dohody bude neskôr vyhlásený za neplatný na základe rovnakého dôvodu, aký je uvedený v žiadosti o stanovisko, pričom táto situácia by spôsobila ťažkosti na vnútornej úrovni Únie alebo na úrovni vonkajších vzťahov, ktorým konanie o stanovisku mohlo predísť.

47.

Som presvedčený, že v prejednávanom prípade také riziko nemožno vylúčiť.

48.

Ako totiž uvediem v nasledujúcich bodoch týchto návrhov, dôvody, ktoré uviedol Parlament na podporu tvrdenia, že článok 16 ZFEÚ predstavuje vhodný hmotnoprávny základ aktu o uzatvorení zamýšľanej dohody, sú veľmi závažné, a to až do tej miery, že ich považujem za čiastočne opodstatnené.

49.

Ak by teda Súdny dvor odmietol odpovedať na uvedenú argumentáciu v tomto konaní, mohlo by to viesť k tomu, že Parlament napadne platnosť aktu o uzatvorení dohody alebo že vnútroštátny súd, ktorý bude rozhodovať o žalobe podanej jednotlivcom poškodeným poskytnutím jeho údajov z PNR príslušnému kanadskému orgánu, prípadne predloží Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania týkajúci sa platnosti dohody a aktu, ktorým bola táto dohoda uzatvorená.

50.

Okrem toho francúzska vláda a Rada podľa môjho názoru nesprávne zľahčujú následky vyhlásenia aktu o uzatvorení zamýšľanej dohody za neplatný, ak by sa po podaní žaloby o neplatnosť alebo návrhu na začatie prejudiciálneho konania týkajúceho sa platnosti v konečnom dôsledku ukázalo, že tento akt mal byť prijatý len na základe článku 16 ZFEÚ, ako to tvrdí Parlament.

51.

Ako totiž uvediem neskôr a ako bolo spomenuté v niektorých písomných pripomienkach, ak by sa článok 16 ZFEÚ použil ako jediný právny základ aktu o uzatvorení zamýšľanej dohody, zmenilo by sa postavenie Dánskeho kráľovstva, Írska a Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska, keďže tieto členské štáty by boli potom priamo a automaticky viazané zamýšľanou dohodou v rozpore s tým, čo sa uvádza v jej článku 29. Pokiaľ ide o konkrétne o Dánske kráľovstvo, akýkoľvek medzinárodný záväzok, ktorý by prípadne uzavrelo s Kanadou popri zamýšľanej dohode, by potom bol protiprávny, lebo tento členský štát by už nemal právomoc nevyhnutnú na uzavretie takého záväzku.

52.

Domnievam sa teda, že na základe primeranej analógie s konštatovaním Súdneho dvora v bode 47 stanoviska 1/13 zo 14. októbra 2014 (EU:C:2014:2303) je mimoriadne vhodné, aby Súdny dvor odpovedal na druhú otázku položenú v predmetnej žiadosti o stanovisko, najmä s cieľom najmä predísť právnym komplikáciám spôsobeným situáciami, v ktorých by členský štát prevzal medzinárodné záväzky bez požadovaného poverenia, hoci vzhľadom na právo Únie by už nemal právomoc nevyhnutnú na uzavretie alebo splnenie týchto záväzkov.

53.

Navrhujem teda, aby Súdny dvor určil, že druhá otázka, ktorú Parlament položil vo svojej žiadosti o stanovisko, je prípustná.

54.

Okrem toho, keďže táto otázka sa dotýka formálnej platnosti aktu o uzatvorení a vyžaduje si analýzu cieľov a obsahu zamýšľanej dohody, navrhujem preskúmať ju pred otázkou týkajúcou sa zlučiteľnosti tejto dohody s ustanoveniami Zmluvy o FEÚ a právami zakotvenými v Charte.

55.

Parlament, ako aj všetky oprávnené subjekty, ktoré predložili pripomienky, zhodne tvrdia, že v súlade s judikatúrou Súdneho dvora musí byť voľba právneho základu založená na objektívnych kritériách, ktoré môžu byť súdne preskúmané, pričom medzi tieto objektívne kritériá patria cieľ a obsah predmetného aktu.

56.

Parlament zdôrazňuje, že zamýšľaná dohoda sleduje dva ciele, ktoré sú vymenované v článku 1 tejto dohody. Hlavným cieľom zamýšľanej dohody je však zabezpečiť ochranu osobných údajov. Podľa Parlamentu má totiž zamýšľaná dohoda podobný účinok ako „rozhodnutie o primeranosti“ a jej cieľom je nahradiť rozhodnutie Komisie 2006/253 prijaté na základe článku 25 ods. 6 smernice 95/46, v ktorom táto inštitúcia v súvislosti s dohodou z roku 2006 konštatovala, že stupeň ochrany údajov z PNR poskytovaných CBSA je primeraný. Cieľom zamýšľanej dohody navyše nie je uložiť leteckým dopravcom povinnosť poskytovať údaje z PNR kanadským a európskym policajným orgánom, v dôsledku čoho možno ťažko odôvodniť voľbu článku 82 ods. 1 písm. d) a článku 87 ods. 2 písm. a) ZFEÚ ako ustanovení, ktoré predstavujú hmotnoprávny základ. Parlament sa domnieva, že podľa judikatúry tieto konštatovania odôvodňujú, aby zamýšľaná dohoda vychádzala z právneho základu, ktorý zodpovedá hlavnému cieľu zamýšľanej dohody, teda konkrétne z článku 16 ZFEÚ. Tento záver potvrdzuje obsah zamýšľanej dohody. Parlament napokon spresňuje, že článok 16 ZFEÚ umožňuje prijať pravidlá týkajúce sa ochrany osobných údajov vo všetkých oblastiach pôsobnosti práva Únie, vrátane oblasti týkajúcej sa „[PSBS]“.

57.

V odpovedi na otázku položenú na pojednávaní na Súdnom dvore Parlament pre prípad, že by Súdny dvor dospel k záveru, že zamýšľaná dohoda sleduje neoddeliteľné ciele, uviedol, že podľa jeho názoru nič nebráni tomu, aby bol akt o uzatvorení zamýšľanej dohody založený na článku 16, článku 82 ods. 1 písm. d) a článku 87 ods. 2 písm. a) ZFEÚ.

58.

Ostatné oprávnené subjekty s výnimkou španielskej vlády a EDÚOÚ a subsidiárne francúzskej vlády tvrdia, že cieľom zamýšľanej dohody je bojovať proti terorizmu a závažnej nadnárodnej trestnej činnosti, pričom ochrana údajov je v podstate len nástrojom, prostredníctvom ktorého možno tento cieľ dosiahnuť. V tejto súvislosti Komisia pripomína, že v rozsudku z 30. mája 2006, Parlament/Rada a Komisia (C‑317/04 a C‑318/04, EU:C:2006:346, bod 56), Súdny dvor rozhodol, že prenos údajov z PNR do Spojených štátov predstavuje spracovanie, ktorého cieľom je verejná bezpečnosť a iné štátne činnosti týkajúce sa oblasti trestného práva. Voľba právneho základu aktu o uzatvorení zamýšľanej dohody by pritom mala zodpovedať tomuto prístupu.

59.

Takmer všetky tieto oprávnené subjekty dodávajú, že ak by sa ochrana údajov mala považovať za jeden z cieľov zamýšľanej dohody, tento cieľ by bol len doplňujúci vo vzťahu k hlavnému cieľu, čo by teda nemalo nijaký vplyv na súčasnú voľbu právneho základu aktu o uzatvorení. V tejto súvislosti Rada a Komisia spresňujú, že akty, ktorých cieľom je uskutočnenie odvetvových politík, ktoré si vyžadujú určité spracovanie osobných údajov, by mali vychádzať z právneho základu, ktorý zodpovedá príslušnej politike, a nie z článku 16 ZFEÚ.

60.

Pokiaľ ide o možnosť súčasne použiť článok 16, článok 82 ods. 1 písm. d) a článok 87 ods. 2 písm. a) ZFEÚ ako hmotnoprávne základy aktu o uzatvorení zamýšľanej dohody, francúzska vláda vo svojich písomných pripomienkach subsidiárne tvrdí, že také súbežné použitie týchto ustanovení je celkom možné. Naproti tomu Írsko a Rada tvrdia opak. Na pojednávaní na Súdnom dvore Rada spresnila, že postup hlasovania v Rade, ktorý vyplýva z ustanovení protokolov (č. 21) a (č. 22), by bránil takej možnosti.

61.

Podľa ustálenej judikatúry musí byť voľba právneho základu aktu Únie, vrátane aktu prijatého s cieľom uzatvoriť medzinárodnú dohodu, založená na objektívnych prvkoch, ktoré môžu byť súdne preskúmané a medzi ktoré patria najmä cieľ a obsah aktu. Ak preskúmanie aktu Únie preukáže, že tento akt sleduje dvojaký účel alebo má dvojitú zložku, a pokiaľ jednu z nich možno označiť ako hlavnú alebo prevažujúcu, zatiaľ čo druhá je len doplňujúca, musí byť akt založený na jedinom právnom základe, a to na tom, ktorý si vyžaduje hlavný alebo prevažujúci účel alebo zložka. ( 25 )

62.

Súdny dvor však „výnimočne“ uznáva, že akt môže byť založený súčasne na rôznych právnych základoch, ktoré zodpovedajú viacerým cieľom alebo zložkám tohto aktu, ak sú tieto ciele alebo tieto zložky nerozlučne spojené, a to bez toho, aby jeden cieľ alebo jedna zložka boli doplňujúcimi oproti ostatným. ( 26 ) V takom prípade Súdny dvor ďalej skúma, či použitie viacerých právnych základov možno vylúčiť z dôvodu, že postupy, ktoré sa vzťahujú na jednotlivé predmetné právne základy, sú navzájom nezlučiteľné. ( 27 )

63.

Vzhľadom na túto judikatúru treba určiť, či by mal byť akt o uzatvorení zamýšľanej dohody vzhľadom na cieľ a obsah tejto dohody založený výlučne na článku 82 ods. 1 písm. d) a článku 87 ods. 2 písm. a) ZFEÚ ako hmotnoprávnych základoch, ako sa uvádza v návrhu rozhodnutia Rady a ako tvrdí väčšina oprávnených subjektov, alebo či by mal byť založený na článku 16 ZFEÚ, a to buď výlučne, alebo v spojení s oboma citovanými článkami. ( 28 )

64.

Pokiaľ ide o túto poslednú uvedenú otázku, musím spresniť, že v rozpore s tým, čo Rada uviedla vo svojich písomných pripomienkach, Súdny dvor je podľa môjho názoru určite oprávnený preskúmať druhú otázku položenú Parlamentom z hľadiska použitia viacerých hmotnoprávnych základov, hoci v znení tejto otázky to nie je spomenuté, keďže konanie o stanovisku je nesporovým a predbežným konaním. Dodávam, že oprávnené subjekty mali príležitosť zaujať stanovisko k tejto otázke tak v písomnej časti konania, ako aj na pojednávaní.

65.

Uvedené je o to dôležitejšie, že skúmanie cieľa a obsahu zamýšľanej dohody musí podľa môjho názoru viesť ku konštatovaniu, že táto dohoda sleduje dva ciele a má dve zložky, pričom tieto dva ciele ani tieto jednotlivé zložky vo všeobecnosti nemožno zoradiť podľa významu ani oddeliť od seba. Domnievam sa, že toto konštatovanie odôvodňuje, aby boli hmotnoprávnymi základmi aktu o uzatvorení zamýšľanej dohody článok 16 a článok 87 ods. 2 písm. a) ZFEÚ, čo znamená, že postupy upravené týmito dvoma článkami môžu existovať popri sebe.

66.

Z druhého odseku preambuly zamýšľanej dohody vyplýva, že zmluvné strany uznávajú „význam predchádzania terorizmu a trestným činom súvisiacim s terorizmom, ako aj inej závažnej nadnárodnej trestnej činnosti, boja proti nim, ich potláčania a odstraňovania pri súčasnom dodržiavaní základných práv a slobôd, najmä práva na súkromie a ochranu osobných údajov“, zatiaľ čo v štvrtom odseku sa ďalej uvádza, že využívanie údajov z PNR je dôležitým nástrojom na dosiahnutie týchto cieľov.

67.

Súbežné sledovanie cieľa boja proti terorizmu a inej závažnej nadnárodnej trestnej činnosti na jednej strane a rešpektovania súkromia a ochrany osobných údajov na druhej strane potvrdzuje piaty a šiesty odsek preambuly, ktoré zdôrazňujú vôľu zmluvných strán týkajúcu sa „zaistenia verejnej bezpečnosti“ a potvrdzujú, že zmluvné strany „vyznávajú spoločné hodnoty, pokiaľ ide o ochranu údajov a súkromia“.

68.

Z pätnásteho odseku preambuly tiež výslovne vyplýva, že Kanada sa zaviazala, že zabezpečí, aby príslušný kanadský orgán spracovával „údaje z [PNR] na účely predchádzania teroristickým trestným činom a závažnej nadnárodnej trestnej činnosti, ich odhaľovania, vyšetrovania a trestného stíhania v úplnom súlade so zárukami na ochranu súkromia a osobných údajov stanovenými v [zamýšľanej dohode]“.

69.

Cieľom zamýšľanej dohody je teda dovoliť Kanade, aby spracovávala údaje z PNR týkajúce sa cestujúcich poskytované leteckými dopravcami, ktorí zabezpečujú letecké spojenia medzi Úniou a Kanadou, na účely boja proti terorizmu a inej závažnej nadnárodnej trestnej činnosti, pričom musí zabezpečiť právo na rešpektovanie súkromia a právo na ochranu osobných údajov za podmienok, ktoré stanovuje samotná zamýšľaná dohoda.

70.

Toto nevyhnutné zosúladenie uvedených dvoch cieľov potvrdzuje článok 1 zamýšľanej dohody, ktorý stanovuje, že zmluvné strany stanovujú podmienky prenosu a využívania údajov z PNR „na účely zaistenia bezpečnosti a ochrany verejnosti, ako aj spôsob ochrany týchto údajov“.

71.

Preskúmanie obsahu zamýšľanej dohody tiež potvrdzuje, že prostriedok boja proti terorizmu a inej závažnej nadnárodnej trestnej činnosti prostredníctvom prenosu a spracovania údajov z PNR je povolený len vtedy, keď sú predmetné údaje primerane chránené.

72.

V zmysle článku 3 ods. 1 zamýšľanej dohody Kanada zabezpečí, aby príslušný kanadský orgán spracovával získané údaje z PNR „výlučne na účely predchádzania teroristickým trestným činom alebo závažnej nadnárodnej trestnej činnosti, ich odhaľovania, vyšetrovania alebo trestného stíhania“, pričom sa zdôrazňuje, že tieto údaje sa musia spracovávať „na základe tejto dohody“. Toto spresnenie najmä znamená, že podľa článku 5 zamýšľanej dohody „príslušný kanadský orgán zabezpečí v súlade s touto dohodou primeranú úroveň ochrany… v zmysle príslušných právnych predpisov EÚ upravujúcich ochranu údajov“.

73.

V kontexte uchovávania údajov z PNR a postupnej anonymizácie týchto údajov prostredníctvom maskovania, ktoré sú stanovené v článku 16 zamýšľanej dohody, odsek 4 tohto článku tiež povoľuje odmaskovanie zo strany kanadských orgánov len v prípade, ak „je na základe dostupných informácií nevyhnutné uskutočniť vyšetrovanie v oblasti pôsobnosti článku 3“ zamýšľanej dohody.

74.

Článok 18 ods. 1 a článok 19 ods. 1 zamýšľanej dohody navyše povoľujú neskoršie zverejňovanie údajov z PNR iným kanadským štátnym orgánom alebo štátnym orgánom tretích krajín len za taxatívne vymedzených podmienok, medzi ktoré patria najmä podmienky, podľa ktorých na jednej strane musí ísť o orgány, „ktorých poslanie priamo súvisí s oblasťou pôsobnosti článku 3 [zamýšľanej dohody]“, a na druhej strane tieto orgány musia zabezpečovať „rovnakú úroveň ochrany údajov ako záruky uvedené v [zamýšľanej dohode]“.

75.

Bez toho, aby bola spochybnená nevyhnutnosť zosúladiť oba sledované ciele, niektoré ustanovenia zamýšľanej dohody sa skôr vzťahujú raz na cieľ boja proti terorizmu a závažnej nadnárodnej trestnej činnosti a inokedy na cieľ spočívajúci v potrebe zabezpečiť primeranú ochranu osobných údajov.

76.

Článok 6 ods. 2 zamýšľanej dohody, ktorý sa týka konkrétne prvého cieľa, ukladá Kanade povinnosť poskytnúť v osobitných prípadoch na žiadosť Európskeho policajného úradu (Europol), Európskej agentúry na posilnenie justičnej spolupráce (Eurojust) v rámci ich príslušných právomocí alebo justičného alebo policajného orgánu členského štátu Únie údaje z PNR alebo analytické informácie obsahujúce údaje z PNR, ktoré získala na základe zamýšľanej dohody, „na účely predchádzania teroristickým trestným činom alebo závažnej nadnárodnej trestnej činnosti, ich odhaľovania, vyšetrovania alebo trestného stíhania v rámci Európskej únie“. Okrem toho v článku 23 ods. 2 zamýšľanej dohody sa uvádza, že zmluvné strany spolupracujú v záujme zabezpečenia súčinnosti ich príslušných systémov na spracovanie údajov z PNR, „a to takým spôsobom, ktorý zvyšuje bezpečnosť občanov Kanady, EÚ a iných krajín“.

77.

Pokiaľ ide o ďalšie ustanovenia, ktoré sa týkajú záruk poskytovaných zamýšľanou dohodou v oblasti ochrany údajov, táto dohoda stanovuje súbor pravidiel týkajúcich sa bezpečnosti a integrity údajov (článok 9 zamýšľanej dohody), prístupu, opravy a poznámky k údajom na žiadosť jednotlivcov (články 12 a 13 zamýšľanej dohody), dohľadu nad spracovaním údajov z PNR, ako aj správnych a súdnych prostriedkov nápravy, ktoré majú k dispozícii dotknuté osoby (články 10 a 14 zamýšľanej dohody).

78.

Vzhľadom na cieľ a obsah zamýšľanej dohody teda táto dohoda sleduje dva ciele a dve základné zložky, čo v konečnom dôsledku uznali alebo aspoň pripustili takmer všetky oprávnené subjekty.

79.

V rozpore s tým, čo oprávnené subjekty uviedli na podporu opačných tvrdení, sa domnievam, že je veľmi ťažké určiť, ktorých z týchto dvoch cieľov je dôležitejší.

80.

Ako totiž vyplýva z opisu cieľa a obsahu zamýšľanej dohody, tieto dva ciele sa musia sledovať súčasne a v konečnom dôsledku sa zdá, že sú neoddeliteľné. Na jednej strane, ako som zdôraznil, poskytnutie údajov z PNR príslušnému kanadskému orgánu a ich spracovanie týmto orgánom na účely uvedené v článku 3 zamýšľanej dohody sú povolené len vtedy, ak je pri týchto činnostiach zabezpečená primeraná ochrana údajov v zmysle príslušných právnych predpisov Únie v súlade s článkom 5 zamýšľanej dohody. Inak povedané, ak taká ochrana nie je zaručená, prenos údajov z PNR, ktorý upravuje zamýšľaná dohoda, nemožné legálne uskutočniť. Na druhej strane, záruky stanovené zamýšľanou dohodou v súvislosti s ochranou osobných údajov sú potrebné len preto, lebo údaje z PNR sa majú poskytnúť príslušnému kanadskému orgánu na základe kanadských právnych predpisov a ustanovení zamýšľanej dohody. Ako vyplýva z viacerých ustanovení zamýšľanej dohody, napríklad z článkov 16, 18 a 19, zamýšľaná dohoda má teda zosúladiť bezpečnostný cieľ s cieľom ochrany základných práv dotknutých jednotlivcov, predovšetkým práva na ochranu ich osobných údajov.

81.

Vzhľadom na vyššie uvedené sa domnievam, že tieto dva ciele a tieto dve zložky zamýšľanej dohody sú neoddeliteľne prepojené, pričom žiadny z týchto cieľov a žiadnu z týchto zložiek nemožno označiť za vedľajšie a nepriame v porovnaní s druhým cieľom alebo druhou zložkou.

82.

Na tomto závere nič nemení tvrdenie Komisie založené na bode 56 rozsudku z 30. mája 2006, Parlament/Rada a Komisia (C‑317/04 a C‑318/04, EU:C:2006:346), v ktorom Súdny dvor konštatoval, že prenos údajov z PNR do Spojených štátov predstavuje spracovanie, ktorého cieľom je verejná bezpečnosť a iné štátne činnosti týkajúce sa oblasti trestného práva.

83.

Predmetom tohto konania o stanovisku je totiž zamýšľaná dohoda s Kanadou, a nie prvá dohoda uzatvorená so Spojenými štátmi v roku 2004 a rozhodnutie Komisie o primeranosti prijaté v tom istom roku, ktorých sa týkali žaloby o neplatnosť podané Parlamentom.

84.

Okrem toho – a to je ešte dôležitejšie – Komisia podala výklad konštatovania, ktoré Súdny dvor uviedol v tomto bode rozsudku z 30. mája 2006, Parlament/Rada a Komisia (C‑317/04 a C‑318/04, EU:C:2006:346), mimo kontextu, pričom pripomínam, že tento rozsudok bol vyhlásený ešte pred prijatím Lisabonskej zmluvy.

85.

Parlament totiž požiadal Súdny dvor, aby okrem iného určil, či bola Komisia oprávnená prijať rozhodnutie o primeranosti založené na článku 25 smernice 95/46, ktoré sa týkalo zabezpečenia primeranej úrovne ochrany spracovania osobných údajov uvedených v záznamoch PNR odosielaných do Spojených štátov, hoci článok 3 ods. 2 tejto smernice výslovne vylučuje z jej pôsobnosti operácie spracovania týkajúce sa najmä verejnej bezpečnosti a činností štátu v oblasti trestného práva. Súdny dvor logicky odpovedal na túto otázku záporne. Spracovanie údajov z PNR v súvislosti s dohodou so Spojenými štátmi totiž nebolo možné priradiť k poskytnutiu služieb, ale dochádzalo k nemu v rámci vytvorenom orgánmi verejnej moci na účely verejnej bezpečnosti, ktorý nepatril do pôsobnosti smernice 95/46. ( 29 )

86.

Tento záver pritom vôbec neznamená, že Súdny dvor s konečnou platnosťou rozhodol o účele dohôd o PNR, a to aj – pre potreby prejednávanej veci – o účele zamýšľanej dohody, a už vôbec to neznamená, že s konečnou platnosťou rozhodol, že výlučným, hlavným alebo prevažujúcim cieľom týchto dohôd je boj proti terorizmu a závažnej nadnárodnej trestnej činnosti, ako to nesprávne naznačuje Komisia.

87.

Konštatovanie Súdneho dvora uvedené v rozsudku z 30. mája 2006, Parlament/Rada a Komisia (C‑317/04 a C‑318/04, EU:C:2006:346), zjavne tiež neznamená, že Súdny dvor tým, že rozhodol o vecnej pôsobnosti smernice 95/46, pri tej istej príležitosti vopred vymedzil hranice vecnej pôsobnosti článku 16 ZFEÚ.

88.

Komisia sa navyše na podporu svojho tvrdenia, že bezpečnostný cieľ zamýšľanej dohody je jej prevažujúcim cieľom, a teda odôvodňuje zvolený právny základ, usiluje použiť analógiu medzi prejednávanou vecou a vecou, v ktorej bol vydaný rozsudok zo 6. mája 2014, Komisia/Parlament a Rada (C‑43/12, EU:C:2014:298).

89.

V tejto veci, ktorá sa týkala určenia vhodného právneho základu smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/82/EÚ z 25. októbra 2011, ktorou sa zjednodušuje cezhraničná výmena informácií o deliktoch na úseku bezpečnosti cestnej premávky ( 30 ), Súdny dvor po tom, čo konštatoval, že prevažujúci cieľ tohto aktu spočíva v zlepšení bezpečnosti cestnej premávky (a teda dopravy), rozhodol, že systém výmeny informácií zavedený touto smernicou predstavuje „nástroj, ktorým sa sleduje [tento] cieľ“ ( 31 ). Táto smernica teda nemala byť prijatá na základe článku 87 ods. 2 ZFEÚ (policajná spolupráca), ale na základe článku 91 ods. 1 písm. c) ZFEÚ, ktorý je súčasťou hlavy týkajúcej sa dopravnej politiky.

90.

Hoci som ochotný uznať, že medzi týmito dvoma situáciami existuje čiastočná analógia, táto analógia nemá nijaký vplyv na záver, že zamýšľaná dohoda sa týka dvoch cieľov a má dve neoddeliteľné zložky. Skutočnosť, že prenos údajov z PNR v prospech príslušného kanadského orgánu môže predstavovať nástroj, ktorým zmluvné strany sledujú cieľ zamýšľanej dohody týkajúci sa verejnej bezpečnosti, teda nič nemení na konštatovaní, že účel zamýšľanej dohody, ako je opísaný najmä v článku 1 tejto dohody, je dvojaký. Okrem toho špecifikum zamýšľanej dohody, ktoré ju odlišuje práve od smernice 2011/82, súvisí s tým, že sledovanú maximálnu účinnosť nástroja, ktorým je prenos údajov z PNR na účely dosahovania cieľov vymenovaných v článku 3 zamýšľanej dohody, treba zosúladiť so zárukami v oblasti ochrany osobných údajov, ktoré stanovuje táto dohoda a ktoré súvisia práve s druhým cieľom, ktorý sleduje táto dohoda.

91.

Napokon nie sú presvedčivé ani tvrdenia Parlamentu na podporu jeho názoru, že „ťažisko“ zamýšľanej dohody tvoria prevažne záruky, ktoré jej ustanovenia poskytujú cestujúcim v oblasti ochrany ich údajov z PNR, čo odôvodňuje, aby rozhodnutie o uzatvorení tejto dohody bolo založené výlučne na článku 16 ZFEÚ.

92.

Po prvé je nesprávne tvrdiť, že zamýšľaná dohoda neukladá leteckým spoločnostiam nijakú povinnosť poskytovať údaje z PNR príslušnému kanadskému orgánu, aby sa tieto údaje spracovávali podľa cieľov vymenovaných v článku 3 zamýšľanej dohody. Je pravda – ako Parlament poznamenal vo svojich písomných pripomienkach –, že článok 4 ods. 1 zamýšľanej dohody spresňuje, že Európska únia zabezpečí len to, aby leteckým dopravcom „nebolo bránené“ v prenose údajov z PNR príslušnému kanadskému orgánu. Z výkladu tohto článku s názvom „Zabezpečenie poskytovania údajov z PNR“ v spojení s článkami 5 ( 32 ), 20 ( 33 ) a 21 ( 34 ) zamýšľanej dohody – ako Parlament navyše uznal v odpovedi na písomnú otázku Súdneho dvora – však vyplýva, že leteckí dopravcovia sú z právneho a praktického hľadiska povinní systematicky sprístupňovať údaje z PNR príslušnému kanadskému orgánu na účely vymedzené v článku 3 zamýšľanej dohody.

93.

Po druhé za hlavný účel zamýšľanej dohody nemožno považovať prijatie rozhodnutia o primeranosti podobného tomu, ktoré Komisia prijala na základe dohody z roku 2006. ( 35 ) Ako som už uviedol, tak cieľ, ako aj obsah zamýšľanej dohody naopak svedčia o tom, že táto dohoda má zosúladiť oba ciele, ktoré sleduje, a že tieto ciele sú neoddeliteľne prepojené.

94.

Aký vplyv má teda toto konštatovanie na určenie právneho základu aktu o uzatvorení zamýšľanej dohody?

95.

Ako už bolo spomenuté, je nesporné, že návrh rozhodnutia Rady o uzatvorení zamýšľanej dohody je založený na článku 82 ods. 1 písm. d) a článku 87 ods. 2 písm. a) ZFEÚ, pričom obe tieto ustanovenia sú súčasťou hlavy V tretej časti Zmluvy o FEÚ týkajúcej sa „[PSBS]“.

96.

Vzhľadom na neoddeliteľné dva ciele a dve zložky zamýšľanej dohody, ktoré boli opísané vyššie, sa domnievam, že tieto hmotnoprávne základy sú síce aspoň sčasti relevantné, ale nedostatočné. Zastávam totiž názor, že so zreteľom na judikatúru je vhodné a možné, aby bol akt o uzatvorení zamýšľanej dohody založený na článku 16 ods. 2 prvom pododseku ZFEÚ.

97.

Pokiaľ ide o prvý aspekt, teda relevantnosť článku 82 ods. 1 písm. d) a článku 87 ods. 2 písm. a) ZFEÚ, je predovšetkým potrebné zhodnúť sa na tom, že vytvorenie PSBS si vyžaduje, aby Únia mohla vykonávať svoju vonkajšiu právomoc.

98.

Okrem prípadu dohôd o readmisii upraveného v článku 79 ods. 3 ZFEÚ, ktorý sa týka prisťahovaleckej politiky a v prejednávanom prípade nie je relevantný, Únii nebola priznaná výslovná vonkajšia právomoc všeobecnej povahy týkajúca sa PSBS. Článok 216 ods. 1 ZFEÚ však dovoľuje Únii uzatvárať medzinárodné dohody, a to aj v oblasti policajnej a/alebo justičnej spolupráce v trestných veciach, najmä ak je to potrebné na dosiahnutie jedného z cieľov stanovených Zmluvami.

99.

Žiadny z oprávnených subjektov nespochybňuje túto možnosť. Súdny dvor sa však podľa môjho názoru nemôže obmedziť na toto konštatovanie. Domnievam sa, že Súdny dvor by mal v stanovisku, ktoré má vydať, venovať tejto otázke určitú pozornosť.

100.

Ak sa uzná vonkajšia právomoc Únie v oblasti PSBS, je potrebné, aby sa výkon tejto právomoci v oblasti policajnej a justičnej spolupráce v trestných veciach dal naviazať na ciele, ktoré sleduje PSBS.

101.

Tieto ciele sú uvedené v článku 3 ods. 2 ZEÚ a v článku 67 ZFEÚ. Prvé z týchto ustanovení stanovuje, že „Únia ponúka svojim občanom [PSBS] bez vnútorných hraníc, v ktorom je zaručený voľný pohyb osôb spolu s príslušnými opatreniami týkajúcimi sa kontroly na vonkajších hraniciach… a predchádzania trestnej činnosti a boja s ňou“. Článok 67 ZFEÚ, ktorý je úvodným ustanovením kapitoly 1 hlavy V tretej časti ZFEÚ, v odseku 3 stanovuje, že Únia „sa usiluje o zabezpečenie vysokej úrovne bezpečnosti prostredníctvom opatrení na predchádzanie trestnej činnosti, rasizmu a xenofóbie a na boj proti nim prostredníctvom opatrení na koordináciu a spoluprácu medzi policajnými a justičnými orgánmi a inými príslušnými orgánmi“.

102.

Ako správne uviedol generálny advokát Bot vo svojich návrhoch z 30. januára 2014 vo veci Parlament/Rada (C‑658/11, EU:C:2014:41, body 111 a 112), vonkajší rozmer PSBS je vzhľadom na ciele uvedené v týchto dvoch ustanoveniach funkčný a podporný. Z uvedeného vyplýva, že aj keď budovanie PSBS môže vyžadovať vonkajšiu činnosť Únie, aby bolo možné považovať dohodu za dohodu patriacu do oblasti PSBS, je potrebné, aby táto dohoda úzko súvisela so slobodou, bezpečnosťou a spravodlivosťou v Únii, teda aby existovala priama súvislosť medzi cieľom vnútornej bezpečnosti Únie a policajnou a/alebo justičnou spoluprácou, ktorá sa rozvíja mimo Únie. ( 36 )

103.

V inej súvislosti, ale v tom istom zmysle Súdny dvor pri výklade článku 87 ods. 2 ZFEÚ z hľadiska článku 67 ZFEÚ spresnil, že na to, aby akt Únie mohol byť vzhľadom na svoj cieľ a obsah založený na prvom z týchto článkov, musí mať priamy vzťah k cieľom uvedeným v článku 67 ZFEÚ. ( 37 )

104.

Podľa môjho názoru je to tak v prípade zamýšľanej dohody.

105.

V prvom rade sa totiž táto dohoda vzťahuje na prenos, spracovanie a využívanie údajov z PNR, ktorých cieľom je verejná bezpečnosť a iné štátne činnosti týkajúce sa oblasti trestného práva ( 38 ), teda konkrétne predchádzanie, odhaľovanie, vyšetrovanie a trestné stíhanie teroristických trestných činov a závažnej nadnárodnej trestnej činnosti. Podľa článku 1 zamýšľanej dohody je jej cieľom najmä „zaisteni[e] bezpečnosti a ochrany verejnosti“, čo sa zjavne týka občanov Únie, najmä tých, ktorí využívajú letecké spojenia medzi Kanadou a Európskou úniou ( 39 ). Okrem toho článok 6 ods. 2 zamýšľanej dohody ukladá Kanade povinnosť poskytnúť v osobitných prípadoch okrem iného na žiadosť policajného alebo justičného orgánu členského štátu Únie údaje z PNR alebo analytické informácie obsahujúce také údaje, ktoré získala na základe zamýšľanej dohody, na účely predchádzania teroristickým trestným činom alebo závažnej nadnárodnej trestnej činnosti alebo ich odhaľovania „v rámci Európskej únie“.

106.

V druhom rade, hoci zhromažďovanie a prvý prenos údajov z PNR uskutočňujú leteckí dopravcovia, ustanovenia zamýšľanej dohody predstavujú právny rámec vytvorený orgánmi verejnej moci na represívne účely. ( 40 ) Ako už bolo spomenuté, zamýšľaná dohoda zavádza pravidlá týkajúce sa prístupu príslušných kanadských orgánov k údajom z PNR a/alebo analytickým informáciám obsahujúcim také údaje, ako aj neskoršieho poskytovania takých údajov najmä príslušným policajným a justičným orgánom Únie a jej členských štátov a tiež tretích krajín, a to konkrétne na účely vymenované v článku 3 zamýšľanej dohody. Okrem toho, ako jasne vyplynulo z diskusií na Súdnom dvore, päťročná dĺžka uchovávania údajov z PNR uvedená v článku 16 ods. 1 a 5 zamýšľanej dohody bola stanovená tak, aby sa umožnilo a uľahčilo vyšetrovanie, trestné stíhanie a súvisiace súdne konanie, najmä pokiaľ ide o medzinárodné siete, ktoré páchajú závažnú trestnú činnosť. Vzhľadom na veľmi otvorené znenie článku 16 ods. 5 zamýšľanej dohody pritom toto vyšetrovanie a trestné stíhanie môže určite zahŕňať aj vyšetrovanie a trestné stíhanie vedené policajnými a justičnými orgánmi členských štátov Únie. Také pravidlá v zásade patria do oblasti, na ktorú sa vzťahuje policajná a justičná spolupráca v trestných veciach. ( 41 )

107.

Z toho vyvodzujem na jednej strane záver, že článok 87 ods. 2 písm. a) ZFEÚ predstavuje vhodný právny základ aktu o uzatvorení zamýšľanej dohody keďže upravuje opatrenia, ktoré môžu Parlament a Rada ustanoviť, týkajúce sa „zhromažďovania, uchovávania, spracúvania, analýzy a výmeny príslušných informácií“ na účely policajnej spolupráce „v oblastiach predchádzania alebo odhaľovania a vyšetrovania trestných činov“ stanovenej v článku 87 ods. 1 ZFEÚ. Pre úplnosť dodávam, že táto spolupráca a výmena sa nevyhnutne nemusia uskutočňovať medzi orgánmi, ktoré sa stricto sensu osobitne považujú podľa vnútroštátneho práva za policajné zložky. Podľa článku 87 ods. 1 ZFEÚ sú totiž do policajnej spolupráce vo veľmi širokom zmysle zapojené „všetky príslušné orgány členských štátov vrátane polície, colných orgánov a iných orgánov presadzujúcich výkon práva…“ ( 42 ), čo je slovné spojenie, ktoré v súvislosti s vonkajším rozmerom PSBS určite dovoľuje spoluprácu s CBSA s cieľom zabezpečiť vnútornú bezpečnosť Únie.

108.

Pokiaľ ide na druhej strane o aspekt zamýšľanej dohody týkajúci sa „justičnej spolupráce v trestných veciach“, napriek okolnostiam, ktoré som uviedol v bodoch 105 a 106 týchto návrhov, priznávam, že nie som celkom presvedčený o tom, že zamýšľaná dohoda môže predstavovať opatrenie, ktoré priamo prispieva k „uľahčovani[u] spolupráce medzi justičnými orgánmi alebo rovnocennými orgánmi členských štátov v rámci trestného stíhania a výkonu rozhodnutí“ v zmysle článku 82 ods. 1 písm. d) ZFEÚ. Ako najmä vláda Spojeného kráľovstva uznala vo svojej odpovedi na jednu z písomných otázok Súdneho dvora, zamýšľaná dohoda by mohla uľahčiť takú spoluprácu medzi justičnými orgánmi členských štátov len v určitých prípadoch. Taká spolupráca však závisí od viacerých skutkových a právnych faktorov, ktoré nie sú predmetom ustanovení zamýšľanej dohody. Zdá sa teda, že spolupráca medzi justičnými orgánmi členských štátov je len nepriamym následkom rámca vytvoreného zamýšľanou dohodou. Je pravda, že skutočnosť, že článok 6 zamýšľanej dohody neukladá povinnosť poskytovať údaje z PNR alebo analytické informácie justičným orgánom členských štátov len príslušnému kanadskému orgánu, ale všeobecnejšie „Kanade“, možno chápať tak, že ukladá takú povinnosť aj justičným orgánom tohto tretieho štátu. Aj za predpokladu, že tento výklad by bol správny a že by prichádzala do úvahy výmena údajov z PNR medzi justičnými orgánmi, faktom zostáva, že zamýšľaná dohoda pri súčasnom stave jej znenia podľa všetkého skutočne neuľahčuje spoluprácu medzi justičnými orgánmi alebo rovnocennými orgánmi členských štátov. Podľa môjho názoru by článok 82 ods. 1 písm. d) ZFEÚ mohol skutočne predstavovať doplňujúci právny základ aktu o uzatvorení zamýšľanej dohody len v prípade, ak by Súdny dvor podal voľnejší výklad článku 82 ods. 1 písm. d) ZFEÚ, a to prípadne aj v spojení s článkom 67 ods. 3 ZFEÚ, podľa ktorého sa Únia „usiluje o zabezpečenie vysokej úrovne bezpečnosti… prostredníctvom opatrení na koordináciu a spoluprácu medzi… justičnými orgánmi a inými príslušnými orgánmi…“, alebo ak by zmluvné strany zmenili ustanovenia zamýšľanej dohody tak, aby bol jednoznačnejšie zohľadnený justičný rozmer tejto dohody.

109.

Dodávam, že na závere, podľa ktorého článok 82 ods. 1 písm. d) ZFEÚ nemôže byť riadnym právnym základom aktu o uzatvorení zamýšľanej dohody, nič nemení skutočnosť, ktorú spomenuli niektoré oprávnené subjekty, že rozhodnutia Rady o uzatvorení dohôd o PNR s Austráliou a Spojenými štátmi sú založené na tomto ustanovení v spojení s článkom 87 ods. 2 písm. a) ZFEÚ. ( 43 ) Z ustálenej judikatúry totiž vyplýva, že pri skúmaní právneho základu aktu o uzatvorení zamýšľanej dohody v prejednávanom prípade je irelevantný právny základ, ktorý bol použitý pri prijímaní iných aktov Únie, ktoré majú prípadne podobné charakteristiky. ( 44 )

110.

Za týchto podmienok zastávam názor, že pri súčasnom stave znenia zamýšľanej dohody článok 87 ods. 2 písm. a) ZFEÚ predstavuje vhodný právny základ aktu o uzatvorení zamýšľanej dohody.

111.

Napriek tomu sa domnievam, že tento hmotnoprávny základ, ktorý je riadne uvedený v návrhu aktu o uzatvorení zamýšľanej dohody, nestačí na to, aby Únia mohla uzatvoriť túto dohodu.

112.

Ako totiž Parlament správne uviedol vo svojej žiadosti, článok 87 ods. 2 písm. a) ZFEÚ a navyše vo všeobecnosti ani hlava V tretej časti Zmluvy o FEÚ týkajúca sa PSBS nepredpokladá prijatie pravidiel v oblasti ochrany osobných údajov.

113.

Ako som pritom preukázal vyššie, jedným z dvoch základných cieľov zamýšľanej dohody, ako sa uvádza v jej článku 1, je práve stanoviť „spôsob ochrany… údajov“ z PNR cestujúcich, ktorí využívajú letecké spojenia medzi Kanadou a Európskou úniou. Ako už bolo zdôraznené, obsah zamýšľanej dohody potvrdzuje tento cieľ, najmä pokiaľ ide o ustanovenia uvedené v kapitole týkajúcej sa „záruk uplatniteľných pri spracovaní údajov z PNR“, ktorej súčasťou sú články 7 až 21 zamýšľanej dohody.

114.

Za týchto okolností musí byť činnosť Únie podľa môjho názoru nevyhnutne založená na článku 16 ods. 2 prvom pododseku ZFEÚ, ktorý – pripomínam – priznáva Parlamentu a Rade právomoc ustanoviť pravidlá, ktoré sa vzťahujú na ochranu fyzických osôb, pokiaľ ide o spracúvanie osobných údajov okrem iného členskými štátmi pri výkone činností, ktoré patria do rozsahu pôsobnosti práva Únie, a pravidlá, ktoré sa vzťahujú na voľný pohyb takýchto údajov. Tento prístup je založený na troch hlavných dôvodoch.

115.

Predovšetkým tak ako v prípade úvah uvedených vyššie v súvislosti s vonkajším rozmerom PSBS treba vychádzať z toho, že Únia je v súlade s článkom 216 ods. 1 ZFEÚ oprávnená uzatvoriť medzinárodnú dohodu s treťou krajinou, ktorej účelom je stanoviť pravidlá týkajúce sa ochrany osobných údajov, ak je to potrebné na dosiahnutie jedného z cieľov stanovených Zmluvami, v tomto prípade cieľov uvedených v článku 16 ZFEÚ. Tak je to v prípade zamýšľanej dohody, medzi základné ciele ktorej v podstate patrí stanoviť spôsob ochrany údajov z PNR cestujúcich, ktorí využívajú letecké spojenia medzi Kanadou a Európskou úniou. Okrem toho je podľa môjho názoru nepochybné, že ustanovenia zamýšľanej dohody treba považovať za „pravidlá“, ktoré sa vzťahujú na ochranu údajov fyzických osôb, v zmysle článku 16 ods. 2 prvého pododseku ZFEÚ, ktoré majú byť pre zmluvné strany záväzné.

116.

Okrem toho na rozdiel od bývalého článku 286 ES má článok 16 ods. 2 prvý pododsek ZFEÚ, ktorý je súčasťou hlavy II prvej časti tejto Zmluvy, nazvanej „Všeobecne uplatniteľné ustanovenia“, predstavovať právny základ všetkých pravidiel prijatých na úrovni Únie týkajúcich sa ochrany fyzických osôb, pokiaľ ide o spracúvanie ich osobných údajov, vrátane pravidiel, ktoré boli prijaté v rámci opatrení, na ktoré sa vzťahujú ustanovenia Zmluvy o FEÚ týkajúce sa policajnej a justičnej spolupráce v trestných veciach. Ako totiž spresňuje článok 16 ods. 2 druhý pododsek ZFEÚ, na článku 39 ZEÚ musia byť založené len pravidlá súvisiace s ochranou osobných údajov prijaté v rámci spoločnej zahraničnej politiky a bezpečnosti. Tento výklad článku 16 ods. 2 prvého pododseku ZFEÚ potvrdzuje na jednej strane neuvedenie akejkoľvek zmienky o prípadnom prijatí ustanovení týkajúcich sa ochrany osobných údajov na základe článku 87 ods. 2 písm. a) ZFEÚ. Pritom je potrebné pripomenúť, že pred nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy článok 30 ods. 1 písm. b) ZEÚ naopak stanovoval, že spoločný postup v oblasti policajnej spolupráce mohol zahŕňať okrem iného spracovávanie, analýzu a výmenu relevantných informácií „v zmysle príslušných ustanovení o ochrane osobných údajov“, pričom Rada bola navyše oprávnená prijať na základe tohto ustanovenia rámcové rozhodnutie 2008/977/SVV z 27. novembra 2008 o ochrane osobných údajov spracúvaných v rámci policajnej a justičnej spolupráce v trestných veciach ( 45 ). Na druhej strane, ako ešte uvediem ďalej, treba zdôrazniť, že ustanovenia protokolov (č. 21) a (č. 22) predpokladali možnosť, že pravidlá založené na článku 16 ods. 2 prvom pododseku ZFEÚ budú prijaté v rámci výkonu činností, na ktoré sa vzťahujú kapitoly Zmluvy o FEÚ týkajúce sa policajnej a justičnej spolupráce v trestných veciach.

117.

Z toho vyplýva – aby som rozptýlil akékoľvek pochybnosti vzhľadom na nejednoznačnosť stanoviska, ktoré Komisia zaujala vo svojich písomných pripomienkach –, že medzi článkom 16 ZFEÚ na jednej strane a článkom 87 ods. 2 písm. a) ZFEÚ, ako aj článkom 82 ods. 1 písm. d) ZFEÚ na druhej strane nemôže byť vzťah nadradenosti a podradenosti typu „lex generalis – lex specialis“. Ako sa totiž uvádza najmä v citovaných protokoloch, vysoké zmluvné strany počítali s možnosťou, že akt Únie bude založený súčasne na týchto troch článkoch práve preto, lebo tieto ustanovenia majú iný rozsah pôsobnosti.

118.

Napokon, ako najmä Parlament, Komisia a EDÚOÚ uviedli vo svojich odpovediach na písomnú otázku Súdneho dvora, relevantnosť článku 16 ZFEÚ ako právneho základu aktu o uzatvorení zamýšľanej dohody nemožno spochybniť z dôvodu, že ochranné opatrenia, ktoré tento článok dovoľuje prijať, sa vzťahujú na spracovanie údajov orgánmi členských štátov, a nie – tak ako v prejednávanom prípade – na prenos údajov, ktoré najprv zhromaždili súkromné subjekty (leteckí dopravcovia), do tretej krajiny.

119.

Na jednej strane, aby som parafrázoval generálneho advokáta Légera, totiž povinnosť, ktorá leteckej spoločnosti vyplýva z výkladu článkov 4, 5, 20 a 21 zamýšľanej dohody vo vzájomnej súvislosti, vykonať priamy prenos určitých údajov z PNR do Kanady nie je „vzdialen[á] priamej výmene údajov medzi štátnymi orgánmi“ ( 46 ). Na druhej strane, keďže Súdny dvor potvrdil, že prenos osobných údajov z členského štátu do tretej krajiny súkromným subjektom spadá pod definíciu pojmu „spracovanie osobných údajov“ v zmysle smernice 95/46 ( 47 ), striktne doslovný výklad nového právneho základu, ktorým je článok 16 ods. 2 prvý pododsek ZFEÚ, by viedol k rozdrobeniu pravidiel ochrany osobných údajov. Zdá sa, že taký výklad odporuje zámeru vysokých zmluvných strán vytvoriť v zásade jediný právny základ, ktorý výslovne oprávňuje Úniu, aby prijala pravidlá týkajúce sa ochrany osobných údajov fyzických osôb. Išlo by teda o ťažko vysvetliteľný krok späť v porovnaní s predchádzajúcimi pravidlami založenými na ustanoveniach Zmluvy týkajúcich sa vnútorného trhu. Tento striktne doslovný výklad článku 16 ZFEÚ by spôsobil, že toto ustanovenie by stratilo veľkú časť svojho potrebného účinku.

120.

Vzhľadom na ciele a zložky zamýšľanej dohody, ktoré sú neoddeliteľne prepojené, teda akt o uzatvorení tejto dohody musí byť podľa môjho názoru založený na článku 16 ods. 2 prvom pododseku ZFEÚ a článku 87 ods. 2 písm. a) ZFEÚ ako hmotnoprávnych základoch.

121.

V súlade s judikatúrou je podmienkou použitia viacerých právnych základov pri prijímaní aktu Únie, aby postupy, na ktoré sa vzťahujú jednotlivé predmetné právne základy, boli zlučiteľné. ( 48 )

122.

V prejednávanom prípade tak článok 16 ods. 2 prvý pododsek ZFEÚ, ako aj článok 87 ods. 2 písm. a) ZFEÚ stanovujú, že pri prijímaní opatrení uvedených v týchto dvoch článkoch Parlament a Rada rozhodujú v súlade s riadnym legislatívnym postupom. Navyše to platí aj pre opatrenia založené na článku 82 ods. 1 písm. d) ZFEÚ, ak by Súdny dvor konštatoval, že tento článok predstavuje vhodný hmotnoprávny základ aktu o uzatvorení zamýšľanej dohody.

123.

Postupy, ktoré tieto články konkrétne stanovujú, sú v zmysle judikatúry zlučiteľné. Nebránia teda tomu, aby Súdny dvor konštatoval, že akt o uzatvorení zamýšľanej dohody má mať viaceré právne základy.

124.

Rada, ktorú podporuje Írsko, však uviedla, že treba ísť nad rámec tohto konštatovania a preskúmať pravidlá účasti Dánskeho kráľovstva, Írska a Spojeného kráľovstva a Dánskeho kráľovstva v rámci Rady, ktoré stanovujú ustanovenia protokolov (č. 21) a (č. 22). Podľa týchto oprávnených subjektov uvedené pravidlá bránia súčasnému uplatneniu článku 16 ZFEÚ a článku 87 ods. 2 písm. a) ZFEÚ ako hmotnoprávnych základov. Rada konkrétne na pojednávaní na Súdnom dvore – aj keď s určitými rozpormi a nejasnosťami ( 49 ) – vysvetlila, že ustanovenia týchto protokolov rozlišujú otázku nezáväznosti pravidiel stanovených na základe článku 16 ZFEÚ o spracovaní osobných údajov pri výkone činností týkajúcich sa policajnej a justičnej spolupráce v trestných veciach od otázky účasti týchto troch členských štátov na hlasovaní v Rade, ak má Rada prijať také pravidlá. Podľa Rady z toho vyplýva, že zatiaľ čo tieto tri členské štáty sa nepodieľajú na prijímaní opatrení, ktoré patria do oblasti policajnej a justičnej spolupráce v trestných veciach, okrem prípadu, keď sa Írsko a Spojené kráľovstvo rozhodnú uplatniť svoje právo na „opt‑in“, vždy sa zúčastňujú na prijímaní pravidiel, ktorých právnym základom je článok 16 ZFEÚ, napriek tomu, že na základe príslušných protokolov tieto opatrenia pre ne nie sú záväzné.

125.

Táto argumentácia si zasluhuje určitú pozornosť, aj keď sa domnievam, že v konečnom dôsledku ju treba zamietnuť.

126.

Pripomínam, že Súdny dvor už rozhodol, že oba predmetné protokoly nemôžu mať nijaký vplyv, „pokiaľ ide o otázku vhodného právneho základu“ na účely prijatia aktu Únie. ( 50 ) Podľa tejto judikatúry v prípade, ak by na základe analýzy cieľa a obsahu zamýšľanej dohody – v rozpore s tým, čo som uviedol vyššie – akt o uzatvorení tejto dohody musel byť založený výlučne na článku 16 ods. 2 prvom pododseku ZFEÚ, oba predmetné protokoly by napriek zneniu článku 29 zamýšľanej dohody nemohli „neutralizovať“ toto konštatovanie; inak povedané, tri dotknuté členské štáty by sa mali podieľať na prijímaní aktu o uzatvorení zamýšľanej dohody a byť viazané touto dohodou.

127.

Uplatnenie tejto judikatúry v prípade súčasného použitia dvoch právnych základov, ktoré stanovujú rovnaký prijímací postup (riadny legislatívny postup a hlasovanie kvalifikovanou väčšinou v Rade), ale ktoré by mali odlišný vplyv na účasť troch dotknutých členských štátov na prijímaní predmetného aktu v rámci Rady, je zložitejšie.

128.

Keďže tu ide o určenie vhodného právneho základu konkrétneho aktu, a to aktu o uzatvorení zamýšľanej dohody, túto otázku netreba vyriešiť, pokiaľ ide o Írsko a Spojené kráľovstvo. Je totiž nesporné, že tieto dva členské štáty v súlade s článkom 3 protokolu (č. 21) oznámili svoj úmysel byť viazané zamýšľanou dohodou, takže sa zúčastnia na prijímaní aktu o uzatvorení tejto dohody. Žiadne tvrdenie procesnej povahy týkajúce sa týchto dvoch členských štátov teda nebráni tomu, aby akt o uzatvorení zamýšľanej dohody bol založený na článku 16 ods. 2 prvom pododseku ZFEÚ a zároveň na článku 87 ods. 2 písm. a) ZFEÚ.

129.

Pokiaľ ide o postavenie Dánskeho kráľovstva, je potrebné pripomenúť, že v súlade s článkom 2a protokolu (č. 22) sa článok 2 tohto protokolu, podľa ktorého okrem iného žiadne opatrenie ani žiadna medzinárodná dohoda, ktoré boli prijaté na základe tretej časti hlavy V ZFEÚ, nie sú záväzné pre Dánske kráľovstvo, tiež vzťahuje na pravidlá ustanovené v súlade s článkom 16 ZFEÚ, ktoré sa týkajú spracúvania osobných údajov členskými štátmi pri výkone činností, ktoré patria do pôsobnosti tretej časti hlavy V kapitol 4 alebo 5 uvedenej zmluvy, teda sa týkajú policajnej a justičnej spolupráce v trestných veciach.

130.

Dánske kráľovstvo teda nebude viazané ustanoveniami zamýšľanej dohody. Rada však tvrdí – pričom odkazuje len na článok 2 protokolu (č. 22), a nie na jeho článok 1, v ktorom sa uvádza, že Dánske kráľovstvo sa nepodieľa na prijímaní navrhovaných opatrení Radou podľa tretej časti hlavy V ZFEÚ –, že z článku 2a tohto protokolu a contrario vyplýva, že Dánske kráľovstvo by sa podieľalo na prijímaní aktu o uzatvorení zamýšľanej dohody, ak by mal byť tento akt založený na článku 16 ZFEÚ.

131.

Táto argumentácia podľa môjho názoru nie je presvedčivá alebo aspoň nemá dôsledky, ktoré jej pripisuje Rada, pokiaľ ide o voľbu právneho základu aktu o uzatvorení zamýšľanej dohody.

132.

Domnievam sa totiž, že vysoké zmluvné strany nemali v úmysle umožniť Dánskemu kráľovstvu, aby nebolo viazané aktom, ktorého právnym základom sú tak článok 16 ZFEÚ, ako aj ustanovenia ZFEÚ o policajnej a justičnej spolupráci v trestných veciach, a zároveň sa podieľať na prijímaní tohto aktu, čo by spôsobovalo nebezpečenstvo, že Dánske kráľovstvo by sa mohlo pripojiť k skupine členských štátov, ktoré nesúhlasia s tým, aby bol práve tento akt prijatý, a tým by zabránilo možnému vytvoreniu kvalifikovanej väčšiny v Rade. Zastávam názor, že to odporuje účelu protokolu (č. 22), ktorým je dosiahnuť rovnováhu medzi potrebou upraviť osobitné postavenie Dánskeho kráľovstva a potrebou umožniť ostatným členským štátom (prípadne vrátane Írska a Spojeného kráľovstva) pokračovať v ich spolupráci v oblasti PSBS.

133.

Je pravda, že proti tomuto výkladu by sa dalo namietať, že podľa preambuly protokolu (č. 22) vysoké zmluvné strany berú do úvahy, že Dánske kráľovstvo nebude brániť ostatným členským štátom, aby rozvíjali spoluprácu týkajúcu sa opatrení, ktoré pre tento členský štát nie sú záväzné. Podľa tohto názoru by teda Dánske kráľovstvo síce bolo oprávnené podieľať sa na prijímaní aktov, na ktoré sa vzťahuje článok 2a uvedeného protokolu a ktorými nie je viazané, ale zaviazalo by sa, že nikdy nebude namietať voči ich prijatiu.

134.

Ak by bol uvedený výklad relevantných ustanovení protokolu (č. 22) správny, malo by to za následok, že akt o uzatvorení zamýšľanej dohody by nemohol byť založený na článku 16 v spojení s článkom 87 ods. 2 písm. a) ZFEÚ z dôvodu údajnej nezlučiteľnosti postupov vedúcich k prijatiu tohto aktu len preto, lebo Dánske kráľovstvo by sa čisto formálne podieľalo na prijímaní tohto aktu. Z toho by vyplývalo, že táto čisto formálna účasť Dánskeho kráľovstva na prijímaní aktu o uzatvorení zamýšľanej dohody by „neutralizovala“ objektívnu analýzu právneho základu tohto aktu, pričom pripomínam, že táto analýza je založená na preskúmaní cieľov a zložiek tejto dohody. Tento následok by zjavne odporoval judikatúre, podľa ktorej voľbu právneho základu aktu nedefinuje postup, ale naopak právny základ aktu určuje postup, ktorý treba dodržať na účely jeho prijatia ( 51 ).Táto judikatúra sa uplatní podľa môjho názoru tým skôr, keď by postup, ktorý by sa mal údajne dodržať, znamenal, že Dánske kráľovstvo by sa v Rade malo čisto formálne podieľať na prijímaní aktu, ktorým tento členský štát vôbec nebude viazaný.

135.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na druhú otázku položenú Parlamentom v tom zmysle, že akt o uzatvorení zamýšľanej dohody musí byť so zreteľom na ciele a zložky tejto dohody, ktoré sú neoddeliteľne prepojené, pričom žiadny z týchto cieľov a žiadnu z týchto zložiek nemožno označiť za vedľajšie v porovnaní s inými cieľmi alebo zložkami, založený na článku 16 ods. 2 prvom pododseku ZFEÚ a článku 87 ods. 2 písm. a) ZFEÚ v spojení s článkom 218 ods. 6 písm. a) bodom v) ZFEÚ. ( 52 )

136.

Parlament sa domnieva, že najmä vzhľadom na judikatúru Súdneho dvora existuje právna neistota, pokiaľ ide o otázku, či je zamýšľaná dohoda zlučiteľná s článkom 16 ZFEÚ a s článkami 7 a 8 a článkom 52 ods. 1 Charty.

137.

Podľa Parlamentu je zrejmé, že zhromažďovanie, prenos, analýza, uchovávanie a neskoršie poskytovanie údajov z PNR, ktoré upravuje zamýšľaná dohoda, predstavujú rôzne „operácie spracovania“ a rôzne prejavy zásahu do základných práv zaručených článkami 7 a 8 Charty. Tento zásah, ktorý sa prejavuje rôznymi spôsobmi, je rozsiahly a zvlášť závažný. ( 53 )

138.

Parlament zdôrazňuje, že v súlade s článkom 52 ods. 1 Charty taký zásah môže byť odôvodnený len vtedy, ak je „ustanoven[ý] zákonom“ a je nevyhnutný a primeraný vo vzťahu k cieľu všeobecného záujmu uznanému Úniou.

139.

Pokiaľ ide o prvý aspekt, Parlament si v podstate kladie otázku, či medzinárodná dohoda predstavuje „zákon“ v zmysle tohto ustanovenia a čí môže stanovovať obmedzenia výkonu práv zaručených v článkoch 7 a 8 Charty. Poukazuje na to, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) týkajúcej sa slovného spojenia „v súlade so zákonom“ uvedeného v článku 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného 4. novembra 1950 v Ríme (EDĽP) by mal každý zásah mať základ „vo vnútroštátnom práve“. Vzhľadom na to, že Lisabonská zmluva podstatným spôsobom zmenila právny poriadok Únie tým, že do neho zaviedla pojem „legislatívny akt“, sa slovné spojenie „ustanovené zákonom“ v práve Únie zhoduje s pojmom „legislatívny akt“. Medzinárodná dohoda podľa Parlamentu nezodpovedá tomuto označeniu.

140.

Čo sa týka druhého aspektu, teda nevyhnutnosti zásahu, Parlament sa domnieva, že prináleží Rade a Komisii, aby na základe objektívnych okolností preukázali, že uzatvorenie zamýšľanej dohody je skutočne nevyhnutné v zmysle článku 52 ods. 1 Charty. Parlament tvrdí, že také okolnosti neexistujú.

141.

Napokon, pokiaľ ide o tretí aspekt, ktorý sa týka proporcionality zásahu stanoveného zamýšľanou dohodou, Parlament tvrdí, že voľná úvaha normotvorcu Únie je obmedzená, takže treba vykonať prísne preskúmanie požiadaviek stanovených Chartou, a to aj v súvislosti s uzatvorením medzinárodnej dohody. V tejto súvislosti zamýšľaná dohoda patrí do kategórie „všeobecnejších kontrolných nástrojov“ v zmysle judikatúry ESĽP ( 54 ), takže úvahy, ktoré Súdny dvor uviedol v rozsudku z 8. apríla 2014, Digital Rights Ireland a i. (C‑293/12 a C‑594/12, EU:C:2014:238), sa uplatnia aj v prejednávanom prípade.

142.

Po prvé zamýšľaná dohoda sa podľa názoru Parlamentu všeobecne týka osôb, ktoré cestujú do Kanady, pričom neexistuje súvislosť medzi dotknutými osobami, ich údajmi z PNR a hrozbou pre verejnú bezpečnosť.

143.

Po druhé Parlament si kladie otázku, či zamýšľaná dohoda stanovuje objektívne kritériá, ktorí skutočne umožnia vymedziť prístup kanadských orgánov k údajom z PNR a ich neskoršie používanie na účely predchádzania trestným činom, ktoré možno ako také považovať za dostatočne závažné, ich odhaľovania alebo trestného stíhania. Kritériá vymenované v návrhu dohody sú pritom nejednoznačné. Parlament poukazuje na to, že v zamýšľanej dohode nie je označený „príslušný kanadský orgán“, ktorý má prístup k údajom, a článok 3 ods. 2 zamýšľanej dohody odkazuje v súvislosti s pojmom „závažná trestná činnosť“ na kanadské právne predpisy bez obmedzení uznaných právom Únie a bez spresnenia trestných činov, na ktoré sa toto slovné spojenie vzťahuje. Článok 3 ods. 5 zamýšľanej dohody tiež umožňuje, aby „Kanada“ spracovávala údaje z PNR v iných oblastiach, než je trestné právo, a mohol by umožniť, aby „príslušný kanadský orgán“ poskytol údaje z PNR iným kanadským orgánom, či dokonca jednotlivcom. Okrem toho článok 16 ods. 2 zamýšľanej dohody nespresňuje počet osôb, ktoré majú prístup k údajom z PNR, zatiaľ čo prístup kanadských orgánov k týmto údajom nepodlieha predchádzajúcej kontrole vykonávanej súdom alebo nezávislým správnym orgánom.

144.

Po tretie Parlament žiada, aby Súdny dvor určil, že päťročná dĺžka uchovávania údajov PNR stanovená v článku 16 ods. 5 zamýšľanej dohody je neodôvodnená. Táto dĺžka nie je založená na objektívnych kritériách, pričom nebolo poskytnuté nijaké odôvodnenie. Táto doba bola navyše bez odôvodnenia predĺžená v porovnaní s dobou stanovenou na základe dohody z roku 2006.

145.

Po štvrté Parlament uvádza, že zamýšľaná dohoda nevyžaduje, aby sa údaje z PNR uchovávali na území Únie. Kontrola dodržiavania požiadaviek ochrany a bezpečnosti nezávislým orgánom, ktorú článok 8 ods. 3 Charty a článok 16 ods. 2 ZFEÚ výslovne vyžadujú, teda nie je v plnom rozsahu zaručená. V tejto súvislosti existujú vážne pochybnosti o tom, či opatrenia, ktoré majú prijať kanadské orgány, spĺňajú základné požiadavky týchto článkov. Článok 10 zamýšľanej dohody konkrétne nezaručuje kontrolu zo strany nezávislého kanadského orgánu a z právneho hľadiska dostatočne nevymedzuje právomoci, vrátane právomoci predchádzajúcej kontroly, ktoré má tento orgán, aby bolo možné overiť, či sú tieto právomoci „primerané“ v zmysle práva Únie.

146.

V odpovedi na písomné otázky Súdneho dvora Parlament najmä spresnil, že závery vyplývajúce z rozsudku zo 6. októbra 2015, Schrems (C‑362/14, EU:C:2015:650), sa uplatnia mutatis mutandis na posúdenie zlučiteľnosti zamýšľanej dohody. Ďalej uvádza, že skutočné dodržiavanie hmotnoprávnych a procesných podmienok týkajúcich sa prvého prístupu k osobným údajom by sa malo vzťahovať aj na neskorší prenos týchto údajov a na ich sprístupňovanie iným kanadským orgánom alebo orgánom tretích štátov. V prípade podmienok stanovených v článkoch 18 a 19 zamýšľanej dohody to neplatí. Podľa názoru Parlamentu je navyše znenie článku 14 ods. 2 zamýšľanej dohody nejednoznačné.

147.

Pokiaľ ide o ostatné oprávnené subjekty, zatiaľ čo EDÚOÚ sa vo svojich odpovediach na písomné otázky Súdneho dvora a vo svojich ústnych pripomienkach v podstate stotožnil s pochybnosťami a obavami, ktoré vyjadril Parlament, vlády, ktoré vstúpili do tohto konania, ako aj Rada a Komisia sa domnievajú, že zamýšľaná dohoda je zlučiteľná s článkom 16 ZFEÚ a s článkami 7 a 8 a článkom 52 ods. 1 Charty. Ich pripomienky sa týkajú predovšetkým zásahu do základného práva osôb na ochranu ich osobných údajov, ktorý spôsobujú pravidlá stanovené zamýšľanou dohodou, a splnenia kritérií stanovených v článku 52 ods. 1 Charty (zásah „ustanoven[ý] zákonom“, ktorým sa má dosiahnuť cieľ všeobecného záujmu uznaný Úniou a ktorý je nevyhnutný a primeraný na dosiahnutie uvedeného cieľa).

148.

V prvom rade estónska a francúzska vláda výslovne uznávajú, že ustanovenia zamýšľanej dohody predstavujú zásah do základného práva na ochranu osobných údajov zaručeného v článku 8 Charty. Francúzska vláda však spresňuje, že povinnosť leteckých dopravcov uskutočňovať prenos údajov z PNR nepredstavuje taký zásah, lebo ju nestanovuje zamýšľaná dohoda, ale ju stanovujú kanadské právne predpisy. Na Súdny dvor pritom nemožno podať žiadosť o stanovisko týkajúce sa zlučiteľnosti právnych predpisov tretieho štátu so Zmluvami. Okrem toho táto vláda tvrdí, že zásahy obsiahnuté v zamýšľanej dohode majú menší rozsah než tie, o ktoré išlo vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 8. apríla 2014, Digital Rights Ireland a i. (C‑293/12 a C‑594/12, EU:C:2014:238). Podľa francúzskej vlády sa prenáša menej údajov a zamýšľaná dohoda sa dotýka menšieho počtu osôb než smernica, o ktorú išlo v už citovanom rozsudku. Okrem toho údaje z PNR neumožňujú dospieť k veľmi presným záverom o súkromí cestujúcich. Napokon zamýšľaná dohoda v článku 11 stanovuje povinnosť transparentnosti, takže nemožno konštatovať, že zhromažďovanie údajov z PNR a ich neskoršie používanie môžu vyvolať v povedomí dotknutých osôb pocit, že ich súkromný život je predmetom neustáleho sledovania.

149.

V druhom rade, čo sa týka otázky právneho zdroja takého zásahu, estónska, francúzska vláda, Írsko a vláda Spojeného kráľovstva, ako aj Rada a Komisia sa domnievajú, že tento zásah spĺňa podmienku, že musí byť „ustanoven[ý] zákonom“ v zmysle článku 52 ods. 1 Charty.

150.

V treťom rade, pokiaľ ide o cieľ sledovaný týmto zásahom, bulharská, španielska, estónska, francúzska vláda a Írsko, ako aj Rada a Komisia tvrdia, že prenos a neskoršie používanie údajov z PNR slúžia najmä na boj proti terorizmu, a preto zodpovedajú cieľu všeobecného záujmu.

151.

V štvrtom rade, pokiaľ ide o nevyhnutnosť takého zásahu, francúzska vláda a vláda Spojeného kráľovstva, ako aj Rada a Komisia predovšetkým zdôrazňujú, že existuje rastúci dopyt tretích krajín, ktoré považujú za nevyhnutný prenos údajov z PNR na účely verejnej bezpečnosti. Komisia uznáva, že neexistujú presné štatistiky, ktoré by uvádzali, do akej miery tieto údaje prispievajú k predchádzaniu a odhaľovaniu, ako aj vyšetrovaniu a trestnému stíhaniu trestnej činnosti a terorizmu. Nevyhnutnosť využívania údajov z PNR však potvrdzujú informácie pochádzajúce z tretích krajín a z členských štátov, ktoré ich už používajú na represívne účely. Skúsenosti získané v týchto krajinách svedčia o tom, že využívanie údajov z PNR najmä značne pomohlo v boji proti obchodovaniu s omamnými látkami, obchodovaniu s ľuďmi a terorizmu a umožňuje lepšie pochopiť zloženie a fungovanie teroristických sietí a ostatných zločineckých sietí. Vláda Spojeného kráľovstva a Komisia dodávajú, že informácie, ktoré poskytol CBSA, svedčia o tom, že údaje z PNR rozhodujúcim spôsobom prispeli k nájdeniu a identifikácii osôb potenciálne podozrivých zo spáchania teroristických trestných činov alebo závažnej nadnárodnej trestnej činnosti.

152.

V piatom rade, čo sa týka proporcionality predmetného zásahu, estónska vláda, Rada a Komisia po prvé pripomínajú požiadavky vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora, najmä tie, ktoré sú uvedené v rozsudku z 8. apríla 2014, Digital Rights Ireland a i. (C‑293/12 a C‑594/12, EU:C:2014:238). Estónska vláda konkrétne zastáva názor, že v prejednávanom prípade platia závery vyplývajúce z tohto rozsudku, pokiaľ ide o rozsah voľnej úvahy normotvorcu a súdne preskúmanie obmedzení tejto voľnej úvahy. Naproti tomu Írsko tvrdí, že treba zohľadniť skutočnosť, že predmetný akt je medzinárodným nástrojom a výsledkom rokovania, zatiaľ čo francúzska vláda tvrdí, že voľnú úvahu normotvorcu Únie nemožno neprimerane obmedziť vzhľadom na to, že zásah, o ktorý ide v prejednávanom prípade, nie je zvlášť závažný. Vláda Spojeného kráľovstva zastáva názor, že verejná bezpečnosť a ochrana verejnosti už vzhľadom na svoju povahu vyvolávajú otázky, v súvislosti s ktorými treba normotvorcovi priznať „primeranú mieru voľnej úvahy“ pri určovaní, či je určité opatrenie zjavne nevhodné. Zamýšľanú dohodu nemožno označiť za „všeobecný kontrolný nástroj“, ale táto dohoda súvisí skôr s obvyklými kontrolnými postupmi na hraniciach.

153.

Po druhé bulharská, španielska, estónska, francúzska vláda, Írsko a vláda Spojeného kráľovstva, ako aj Rada a Komisia tiež tvrdia, že zamýšľaná dohoda je v súlade so zásadou proporcionality. Vláda Spojeného kráľovstva predovšetkým tvrdí, že v prípade neuzatvorenia zamýšľanej dohody hrozí, že opatrenia voči cestujúcim pochádzajúcim z Únie budú menej cielené a závažnejšie. Údaje z PNR umožňujú účinnejšie a efektívnejšie vytypovať „relevantné osoby“, ktoré cestujú na určité podujatia alebo miesta, čo umožňuje obmedziť bezpečnostné kontroly a čakacie lehoty pre ostatných cestujúcich. Tieto vlády a inštitúcie ďalej v podstate tvrdia, že zamýšľaná dohoda sa odlišuje od smernice, o ktorú išlo vo veci Digital Rights Ireland a i. (C‑293/12 a C‑594/12, EU:C:2014:238). Zamýšľaná dohoda konkrétne na rozdiel od uvedenej smernice obsahuje prísne pravidlá týkajúce sa podmienok sprístupňovania a využívania údajov, ako aj pravidlá týkajúce sa bezpečnosti údajov a kontroly vykonávanej nezávislým orgánom. Okrem toho zamýšľaná dohoda stanovuje dohľad nad dodržiavaním týchto pravidiel, informovanie dotknutých osôb o prenose a spracovaní ich údajov, postup na sprístupňovanie a opravu údajov, ako aj správne a súdne prostriedky nápravy na zabezpečenie týchto práv.

154.

Pokiaľ ide o tvrdenie Parlamentu, že podľa zamýšľanej dohody nemusí existovať nijaký vzťah medzi údajmi z PNR a hrozbou pre verejnú bezpečnosť, estónska a francúzska vláda a vláda Spojeného kráľovstva, ako aj Komisia v podstate uvádzajú, že cieľom využívania údajov z PNR je identifikovať osoby, o ktorých príslušné orgány doteraz nevedeli, že predstavujú potenciálne riziko pre bezpečnosť, keďže osoby, ktorú sú v tejto súvislosti známe, možno identifikovať na základe vopred poskytovaných informácií o cestujúcich (API). Cieľ týkajúci sa prevencie by nebolo možné dosiahnuť, ak by sa poskytovali len údaje z PNR už nahlásených podozrivých osôb.

155.

Po tretie podľa týchto oprávnených subjektov výhrady Parlamentu a EDÚOÚ, pokiaľ ide o znenie a nedostatky zamýšľanej dohody, treba tiež zamietnuť.

156.

Podľa Rady a Komisie skutočnosť, že článok 3 ods. 3 zamýšľanej dohody odkazuje na kanadské právo, neumožňuje konštatovať, že toto ustanovenie je príliš nejednoznačné. Je ťažké uviesť v medzinárodnej dohode definíciu činu, ktorý sa považuje za „závažný trestný čin“, ktorú by stanovovalo len právo Únie. Pokiaľ ide o článok 3 ods. 5 písm. b) zamýšľanej dohody, tieto inštitúcie tiež poznamenávajú, že uvedené ustanovenie vyjadruje povinnosť dodržiavať právny poriadok, ktorú kanadská ústava ukladá všetkým kanadským orgánom verejnej moci. Navyše prípadnú možnosť sprístupnenia údajov z PNR by v takom prípade preskúmal súdny orgán vzhľadom na kritériá nevyhnutnosti a proporcionality a táto možnosť by bola odôvodnená v uznesení súdu.

157.

Okrem toho, pokiaľ ide o obmedzenia týkajúce sa orgánov a osôb, ktoré majú prístup k údajom z PNR, Rada a Komisia sa domnievajú, že skutočnosť, že v zamýšľanej dohode nie je označený príslušný kanadský orgán, je procesnou otázkou, ktorá nemá vplyv na zásadu proporcionality. Uvádzajú, že príslušný kanadský orgán v zmysle článku 2 písm. d) zamýšľanej dohody bol v každom prípade oznámený Komisii v júni 2014. Je ním CBSA, ktorý je ako jediný oprávnený prijímať a spracovávať údaje z PNR. Slovné spojenie „ohraničený počet úradníkov, ktorých [Kanada] osobitne poverila touto činnosťou“, uvedený v článku 16 ods. 2 zamýšľanej dohody podľa ich názoru znamená, že musí ísť o úradníkov CBSA, ktorí musia byť poverení spracovaním údajov z PNR. Dodatočné záruky sú uvedené v článku 9 ods. 2 písm. a) a b) a ods. 4 a 5 zamýšľanej dohody.

158.

Pokiaľ ide navyše o neexistenciu kontroly pred sprístupnením údajov z PNR, Komisia poukazuje na to, že samotným účelom zamýšľanej dohody je umožniť prenos údajov z PNR v prospech CBSA na účely sprístupnenia týchto údajov, takže taká predchádzajúca kontrola by zmenila tento účel. Írsko dodáva, že taká predchádzajúca kontrola nie je potrebná, lebo zamýšľaná dohoda stanovuje, že počet osôb, ktoré majú povolenie na prístup k predmetným údajom a ich používanie, musí byť obmedzený na to, čo je striktne nevyhnutné, a v článkoch 11 až 14, 16, 18 a 20 poskytuje viaceré doplňujúce záruky.

159.

Okrem toho, pokiaľ ide o otázku uchovávania údajov z PNR, írska vláda predovšetkým poznamenáva, že vzhľadom na to, že v súlade s článkom 5 zamýšľanej dohody príslušný kanadský orgán zabezpečí primeranú úroveň ochrany údajov z PNR a existuje dohľad zo strany nezávislého orgánu, na rozdiel od situácie vzťahujúcej sa na smernicu, ktorá bola predmetom rozsudku z 8. apríla 2014, Digital Rights Ireland a i. (C‑293/12 a C‑594/12, EU:C:2014:238), nie je nevyhnutné, aby sa tieto údaje uchovávali na území Únie. Podľa Rady a Komisie navyše päťročná dĺžka uchovávania stanovená v článku 16 zamýšľanej dohody nejde nad rámec toho, čo je striktne nevyhnutné vzhľadom na sledovaný cieľ verejnej bezpečnosti, a preto ju nemožno posudzovať abstraktne. Dĺžka tri a pol roka stanovená v dohode z roku 2006 podľa ich názoru značne bránila kanadským orgánom v účinnom využívaní údajov z PNR na zistenie prípadov, ktoré vyvolávajú vysoké riziko terorizmu alebo organizovanej trestnej činnosti, vzhľadom na to, že súvisiace vyšetrovanie si vyžaduje určitý čas. Okrem toho Rada tvrdí, že dĺžka uchovávania údajov z PNR bola stanovená s prihliadnutím na priemernú dĺžku vyšetrovania v trestnom konaní, na priemernú dĺžku fungovania sietí závažnej trestnej činnosti a na skutočnosť, že teroristické bunky môžu zostať nečinné niekoľko rokov. Estónska, francúzska vláda a Írsko dodávajú, že vzhľadom na komplexnosť a zložitosť vyšetrovania týkajúceho sa terorizmu a závažnej nadnárodnej trestnej činnosti obdobie, ktoré uplynie od letu do okamihu, keď represívne orgány potrebujú získať prístup k údajom z PNR na účely odhaľovania, vyšetrovania a trestného stíhania takých trestných činov, môže niekedy trvať niekoľko rokov. Vo svojich odpovediach na písomné otázky Súdneho dvora francúzska a španielska vláda tiež uvádzajú viaceré konkrétne príklady, v ktorých proces overovania a porovnávania informácií trval približne päť rokov a pri ktorých údaje z PNR boli alebo mohli byť veľmi užitočné. Estónska, francúzska vláda, Írsko, ako aj Komisia a Rada v podstate tiež zdôrazňujú, že článok 16 zamýšľanej dohody obsahuje prísne pravidlá, pokiaľ ide o maskovanie (alebo anonymizáciu) a odmaskovanie údajov, ktoré majú zabezpečiť ešte väčší stupeň ochrany osobných údajov cestujúcich v leteckej doprave.

160.

Čo sa týka napokon kontroly dodržiavania pravidiel ochrany údajov nezávislým orgánom, ktorú vyžadujú článok 8 ods. 3 Charty a článok 16 ods. 2 ZFEÚ, Rada a Komisia sa domnievajú, že skutočnosť, že v dohode nie je označený príslušný kanadský orgán, nespochybňuje primeranosť opatrení, ktoré má prijať Kanada. Totožnosť príslušných orgánov podľa článkov 10 a 14 zamýšľanej dohody bola oznámená Komisii. Sú nimi kanadský komisár pre ochranu súkromia a sekcia CBSA pre opravné prostriedky. Tieto orgány spĺňajú podmienku nezávislosti, ktorá im umožňuje plniť ich úlohy bez toho, aby podliehali vonkajšiemu vplyvu, aj keď sekcia CBSA pre opravné prostriedky je „orgán zriadený administratívnymi postupmi“ v zmysle článkov 10 a 14 zamýšľanej dohody. Sekcia CBSA pre opravné prostriedky je podľa vysvetlení poskytnutých kanadskými orgánmi nezávislým orgánom, ktorý je poverený skúmaním sťažností a administratívnych opravných prostriedkov podaných cudzincami, ktorí nemajú bydlisko v Kanade. Okrem toho podľa Komisie možno rozhodnutia tohto orgánu napadnúť prostredníctvom osoby, ktorá má bydlisko v Kanade, opravným prostriedkom, o ktorom rozhoduje kanadský komisár pre ochranu súkromia.

161.

V šiestom rade Spojené kráľovstvo, Komisia, Rada vo svojich odpovediach na písomné otázky Súdneho dvora, ako aj na pojednávaní poskytli viaceré spresnenia týkajúce sa obsahu 19 kategórií údajov z PNR uvedených v prílohe zamýšľanej dohody. Podľa Komisie konkrétne citlivé údaje v zmysle zamýšľanej dohody obsahuje len rubrika 17 s názvom „všeobecné poznámky vrátane ďalších doplňujúcich informácií (OSI), informácií o špecifických službách (SSI) a informácií o špecifických požiadavkách (SSR)“. Tieto údaje sa poskytujú len dobrovoľne, lebo ich možno odhaliť jedine v rámci rezervácie doplnkových služieb vyžiadaných cestujúcim, a podľa Spojeného kráľovstva do nich možno nahliadnuť len za výnimočných okolností podľa ustanovení zamýšľanej dohody. Francúzska vláda navyše uviedla, že závery vyplývajúce z rozsudku zo 6. októbra 2015, Schrems (C‑362/14, EU:C:2015:650), nemožno uplatniť na skúmanie zlučiteľnosti zamýšľanej dohody so Zmluvami, zatiaľ čo Írsko sa domnieva, že tento rozsudok poskytuje dôležité informácie, pokiaľ ide o primeranú úroveň ochrany, ktorú musí zabezpečiť tretia krajina. Čo sa týka Komisie a Rady, tieto inštitúcie sa stotožňujú s názorom, že v rámci skúmania zlučiteľnosti zamýšľanej dohody možno uplatniť len body 91 až 93 a 95 tohto rozsudku, ktoré sa týkajú výkladu Charty. Naproti tomu tieto inštitúcie sa domnievajú, že z preskúmania zamýšľanej dohody by mal vyplynúť iný záver, než k akému Súdny dvor dospel v tomto rozsudku. Čo sa týka napokon neskoršieho zverejňovania stanoveného v článkoch 18 a 19 zamýšľanej dohody, írska vláda, Rada a Komisia pripomínajú, že toto zverejňovanie podlieha prísnym podmienkam a dodržiavaniu cieľov stanovených v článku 3 zamýšľanej dohody. Okrem toho Komisia zdôrazňuje, že článok 19 zamýšľanej dohody sa má vykladať vzhľadom na príslušné kanadské právne predpisy.

162.

Skôr než sa budem zaoberať podstatou prvej otázky položenej v žiadosti Parlamentu o stanovisko, považujem za potrebné uviesť tri úvodné pripomienky, pokiaľ ide o rozsah skúmania, ktoré treba vykonať.

163.

V prvom rade, ako vyplynulo z ich pripomienok, oprávnené subjekty viackrát počas konania poukázali na kanadskú právnu úpravu a prax, a to najmä s cieľom vysvetliť, či dokonca doplniť niektoré z ustanovení zamýšľanej dohody. Pritom je zrejmé, že pri skúmaní zlučiteľnosti zamýšľanej dohody s primárnym právom Únie v rámci konania upraveného v článku 218 ods. 11 ZFEÚ Súdny dvor nemôže rozhodovať o právnej úprave alebo praxi tretej krajiny. Skúmanie Súdneho dvora sa môže týkať len ustanovení zamýšľanej dohody, ako mu boli predložené.

164.

Hoci je toto vecné obmedzenie súdneho preskúmania v rámci konania o stanovisku zrozumiteľné a logické, predsa vyvoláva určité ťažkosti. Zatiaľ čo je nesporné, že zamýšľaná dohoda musí najmä poskytnúť kanadským orgánom právny rámec, ktorý vďaka analýze údajov z PNR umožní uplatniť metódy týkajúce sa identifikácie cestujúcich, o ktorých doteraz represívne zložky nevedeli, na základe „znepokojujúcich“ alebo „relevantných“ vzorcov správania ( 55 ), žiadne z ustanovení zamýšľanej dohody sa nezaoberá stanovením uvedených metód a právom každého „vytypovaného“ cestujúceho byť informovaný o použitých metódach a mať zaručené, aby také metódy „vytypovania“ podliehali kontrole správneho orgánu a/alebo súdu, pričom sa zdá, že všetky tieto otázky patria len do voľnej úvahy kanadských orgánov. ( 56 ) Pritom zastávam názor, že je namieste položiť si otázku, či by vzhľadom na rešpektovanie článkov 7 a 8 Charty tieto otázky a záruky nemali byť upravené samotnými ustanoveniami zamýšľanej dohody. Tento príklad svedčí o tom, že jedna z ťažkostí prejednávanej veci súvisí s tým, že si vyžaduje overiť, a to najmä vzhľadom na právo na ochranu osobných údajov, nielen to, čo zamýšľaná dohoda stanovuje, ale tiež a predovšetkým to, čo v nej nie je stanovené.

165.

Ďalej treba poukázať na to, že Parlament vo svojej žiadosti o stanovisko len poukázal na viaceré ustanovenia zamýšľanej dohody, ktoré sú podľa jeho názoru vo väčšej či menšej miere jasne a jednoznačne nezlučiteľné s článkom 16 ZFEÚ a s článkami 7 a 8 a článkom 52 ods. 1 Charty. Vzhľadom na to, že konanie o stanovisku je predbežným a nesporovým konaním, Súdny dvor nemôže byť povinný rešpektovať také vymedzenie žiadosti bez ohľadu na to, či je úmyselné alebo nie. Jednoznačne o tom svedčí stanovisko 1/00 z 18. apríla 2002 (EU:C:2002:231, bod 1), v ktorom Súdny dvor zahrnul do svojho skúmania zlučiteľnosti zamýšľanej dohody viaceré pravidlá tejto dohody, ktoré neboli výslovne uvedené v žiadosti o stanovisko podanej Komisiou, a stanovisko 1/08 z 30. novembra 2009 (EU:C:2009:739, body 96 až 105), v ktorom Súdny dvor odmietol návrh žiadateľa, aby obmedzil svoje skúmanie na určité časti predmetného návrhu dohody, ktoré boli uvedené v žiadosti o stanovisko.

166.

Domnievam sa, že je vhodné, aby Súdny dvor v tomto konaní preskúmal aj zlučiteľnosť ustanovení zamýšľanej dohody, ako sú jej články 18 a 19, voči ktorým Parlament vo svojej žiadosti o stanovisko nevzniesol konkrétne výhrady, ale ktoré si zasluhujú pozornosť Súdneho dvora. Dodávam, že Parlament a ostatné oprávnené subjekty mali príležitosť vyjadriť sa k týmto článkom buď v rámci svojich odpovedí na písomné otázky Súdneho dvora, alebo na pojednávaní na Súdnom dvore.

167.

Napokon vzhľadom na diskusie, ktoré prebehli na Súdnom dvore, považujem za užitočné pripomenúť, že podľa článku 218 ods. 11 ZFEÚ medzi normy, so zreteľom na ktoré možno preskúmať zlučiteľnosť zamýšľanej dohody, patria len normy primárneho práva Únie, teda v prejednávanom prípade Zmluvy a práva vymenované v Charte ( 57 ), no nie sekundárne právo. V tejto súvislosti nič nebráni tomu, aby Súdny dvor zahrnul do svojho skúmania hmotnoprávnej platnosti zamýšľanej dohody ustanovenia primárneho práva, ktoré nie sú spomenuté v otázke položenej Parlamentom, ako napríklad článok 47 Charty, ak sa ukáže, že je to nevyhnutné na účely konania o stanovisku a ak oprávnené subjekty mali príležitosť vyjadriť sa k týmto ustanoveniam. Tak je to v prípade rešpektovania práva na účinné súdne preskúmanie, ktoré zaručuje článok 47 Charty.

168.

V nadväznosti na tieto pripomienky uvediem úvahy, ktoré sa budú týkať predovšetkým kritérií uplatňovania článkov 7 a 8 a článku 52 ods. 1 Charty. Hoci to v podstate nie je sporné, preskúmam, či ustanovenia zamýšľanej dohody predstavujú zásah do základných práv na súkromie a na ochranu osobných údajov a či tento zásah možno odôvodniť. Sporné je zjavne preskúmanie odôvodnenia zásahu, najmä jeho proporcionality.

169.

Bez toho, aby bolo potrebné jednotlivo a vyčerpávajúco preskúmať 19 kategórií údajov z PNR vymenovaných v prílohe zamýšľanej dohody, je nesporné, že tieto kategórie súvisia najmä s totožnosťou, štátnou príslušnosťou a adresou cestujúcich, so všetkými dostupnými kontaktnými údajmi (adresa bydliska, e‑mailová adresa, telefón) cestujúceho, ktorý uskutočnil rezerváciu, s informáciami o použitom platobnom prostriedku, prípadne vrátane čísla kreditnej karty použitej pri rezervácii letu, s informáciami o batožine, cestovných zvyklostiach cestujúcich, ako aj doplnkových službách, ktoré si vyžiadali cestujúci, pokiaľ ide o ich prípadné zdravotné problémy, vrátane problémov s pohyblivosťou, alebo ich želaní týkajúcich sa stravy počas letu, ktoré môžu poskytovať informácie najmä o zdravotnom stave jedného alebo viacerých cestujúcich, ich etnickom pôvode alebo náboženskom presvedčení.

170.

Tieto údaje ako celok sa týkajú súkromnej, či dokonca intímnej sféry osôb a bezpochyby sa vzťahujú na jednu alebo viaceré „identifikované alebo identifikovateľné fyzickej osoby“ ( 58 ). So zreteľom na judikatúru Súdneho dvora je teda nepochybné, že systematické poskytovanie údajov z PNR kanadským štátnym orgánom, prístup k týmto údajom a využívanie a uchovávanie týchto údajov týmito štátnymi orgánmi počas piatich rokov a prípadne aj ich neskorší prenos v prospech iných štátnych orgánov, vrátane orgánov iných tretích krajín, na základe ustanovení zamýšľanej dohody sú operácie, ktoré spadajú do pôsobnosti základného práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života zaručeného článkom 7 Charty, ako aj „úzko spojeného“ ( 59 ), ale predsa odlišného práva na ochranu osobných údajov zaručeného článkom 8 ods. 1 Charty a predstavujú zásah do týchto základných práv.

171.

Súdny dvor totiž už v súvislosti s článkom 8 EDĽP, na ktorom sú založené články 7 a 8 Charty ( 60 ), rozhodol, že oznámenie osobných údajov tretej osobe, v danom prípade orgánu verejnej moci, predstavuje zásah v zmysle tohto článku ( 61 ) a že povinnosť uchovávať údaje, ktorú stanovujú orgány verejnej moci, ako aj neskorší prístup príslušných vnútroštátnych orgánov k údajom týkajúcim sa súkromia tiež predstavujú ako také zásah do práv zaručených článkom 7 Charty ( 62 ). Okrem toho akt Únie, ktorý predpisuje akúkoľvek formu spracovávania osobných údajov, predstavuje zásah do základného práva na ochranu takých údajov stanoveného v článku 8 Charty. ( 63 ) Tento záver sa uplatní mutatis mutandis v súvislosti s aktom Únie, ktorý má formu medzinárodnej dohody uzavretej Úniou, ako je zamýšľaná dohoda, ktorá má najmä umožniť jednému alebo viacerým orgánom verejnej moci tretej krajiny spracovávať a uchovávať osobné údaje cestujúcich v leteckej doprave. Zákonnosť takého aktu je totiž podmienená dodržiavaním základných práv chránených v právnom poriadku Únie ( 64 ), najmä tých, ktoré zaručujú články 7 a 8 Charty.

172.

Skutočnosť, na ktorú poukázala vláda Spojeného kráľovstva, že osobám dotknutým zamýšľanou dohodou alebo aspoň veľkej väčšine z nich nevzniknú v dôsledku tohto zásahu nepriaznivé následky, je na účely preukázania existencie takého zásahu nepodstatná. ( 65 )

173.

Irelevantná je tiež skutočnosť, že poskytované informácie alebo aspoň väčšina z nich nemusia mať citlivú povahu. ( 66 )

174.

Poukazujem navyše na to, že zmluvné strany si v plnom rozsahu uvedomujú zásah, ktorý vyplýva z poskytovania, využívania, uchovávania a neskoršieho prenosu údajov z PNR, ktoré stanovuje zamýšľaná dohoda, lebo – ako výslovne vyplýva z jej preambuly – práve z dôvodu tohto zásahu sa táto dohoda usiluje zosúladiť požiadavky týkajúce sa verejnej bezpečnosti a rešpektovania základných práv na ochranu súkromia a osobných údajov.

175.

Je pravda, že úsilie zmluvných strán zosúladiť tieto ciele môže zmierniť intenzitu alebo závažnosť zásahu do základných práv zaručených článkami 7 a 8 Charty, ktorý spôsobuje zamýšľaná dohoda.

176.

Faktom však zostáva, že zásah, ktorý spôsobuje zamýšľaná dohoda, má určitý rozsah a jeho závažnosť nie je zanedbateľná. Na jednej strane sa totiž systematicky týka všetkých cestujúcich, ktorí využívajú letecké spojenia medzi Kanadou a Európskou úniou, teda niekoľkých desiatok miliónov osôb ročne. ( 67 ) Na druhej strane, ako potvrdila väčšina oprávnených subjektov, je zrejmé, že prenos rozsiahlych množstiev osobných údajov cestujúcich v leteckej doprave, medzi ktorými sa nachádzajú citlivé údaje, ktorý si logicky vyžaduje automatické spracovanie, ako aj uchovávanie týchto údajov počas obdobia piatich rokov majú umožniť prípadne aj spätné porovnanie týchto údajov s vopred stanovenými „rizikovými“ alebo „znepokojujúcimi“ vzorcami správania v súvislosti s teroristickými trestnými činmi a/alebo závažnou nadnárodnou trestnou činnosťou s cieľom identifikovať osoby, o ktorých doteraz policajné zložky nevedeli alebo ktoré nepovažovali za podozrivé. Tieto charakteristiky, ktoré zjavne nevyhnutne súvisia so systémom PNR zavedeným zamýšľanou dohodou, pritom môžu vyvolať znepokojujúci dojem, že všetci dotknutí cestujúci sa považujú za potenciálnych podozrivých. ( 68 )

177.

Je však potrebné dodať, že – na rozdiel od Parlamentu – sa domnievam, že toto konštatovane sa nemusí vzťahovať aj na zhromažďovanie údajov z PNR leteckými dopravcami.

178.

Zamýšľaná dohoda totiž neupravuje zhromažďovanie týchto údajov, ale vychádza z právnej a skutkovej domnienky, že leteckí dopravcovia v každom prípade získavajú údaje z PNR pre vlastné podnikateľské potreby. Je síce nepochybné, že v určitých ustanoveniach zamýšľanej dohody sa spomína zhromažďovanie údajov z PNR. Článok 4 ods. 2 spresňuje, že Kanada nepožaduje od leteckých dopravcov, aby poskytovali tie prvky údajov z PNR, ktoré ešte nezhromaždili alebo ktorými ešte nedisponujú. Článok 11 zamýšľanej dohody navyše ukladá Kanade povinnosť zabezpečiť, aby príslušný kanadský orgán uviedol na svojich webových stránkach okrem iného „dôvody zhromažďovania údajov z PNR“, pričom zmluvné strany tiež musia spolupracovať, a to najmä so sektorom leteckej dopravy, v záujme podpory transparentnosti a na tento účel oznámiť cestujúcim „pokiaľ možno už v čase rezervácie“ letov „dôvody zhromažďovania údajov z PNR“. Hoci sa domnievam, že takú povinnosť transparentnosti by bolo možné vhodne posilniť stanovením požiadavky, aby sa individuálna informácia o dôvodoch zhromažďovania systematicky poskytovala v čase rezervácie letov, faktom zostáva, že zamýšľaná dohoda neupravuje zhromažďovanie v pravom zmysle slova ani jeho konkrétne pravidlá, ktoré patria výlučne do právomoci leteckých dopravcov, ktorí musia v tejto súvislosti postupovať v súlade s príslušnými vnútroštátnymi predpismi a právom Únie.

179.

Zhromažďovanie údajov z PNR preto nepredstavuje spracovanie osobných údajov, ktoré spôsobuje zásah do základných práv zaručených článkami 7 a 8 Charty, ktorý vyplýva zo samotnej zamýšľanej dohody. Vzhľadom na obmedzenú právomoc Súdneho dvora v rámci konania o stanovisku sa teda v nasledujúcich úvahách nebudem zaoberať zhromažďovaním týchto údajov.

180.

Bez ohľadu na toto konštatovanie týkajúce sa zhromažďovania údajov z PNR faktom zostáva, že z dôvodov uvedených v bodoch 169 až 175 týchto návrhov zamýšľaná dohoda podľa môjho názoru spôsobuje závažný zásah do základných práv zaručených článkami 7 a 8 Charty. Tento zásah je prípustný len vtedy, ak je odôvodnený.

181.

Právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života ani právo na ochranu osobných údajov nie sú absolútnymi výsadami.

182.

Článok 52 ods. 1 Charty pripúšťa možnosť obmedziť výkon práv, aké sú zakotvené v článku 7 a článku 8 ods. 1 Charty, pod podmienkou, že tieto obmedzenia sú ustanovené zákonom, rešpektujú podstatu týchto práv a za predpokladu dodržiavania zásady proporcionality sú nevyhnutné a skutočne zodpovedajú cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Úniou, alebo sú potrebné na ochranu práv a slobôd iných.

183.

Okrem toho článok 8 ods. 2 Charty povoľuje spracovanie osobných údajov „na určené účely na základe súhlasu dotknutej osoby alebo na inom oprávnenom základe ustanovenom zákonom“.

184.

Na úvod v súvislosti s jednou z podmienok uvedených v článku 8 ods. 2 Charty poznamenávam, že cieľom zamýšľanej dohody nie je založiť spracovanie údajov z PNR poskytnutých príslušnému kanadskému orgánu na súhlase cestujúcich v leteckej doprave. ( 69 ) Vzhľadom na povinnosť poskytovať tie kategórie údajov z PNR, ktoré sú uvedené v prílohe zamýšľanej dohody, uloženú leteckým dopravcom títo cestujúci nemôžu namietať voči prenosu uvedených údajov, ak sa chcú letecky prepraviť do Kanady. Okrem toho skutočnosť, že niektoré údaje z PNR, ktoré prípadne obsahujú citlivé údaje, možno oznámiť leteckému dopravcovi jedine vtedy, keď cestujúci požiada o poskytnutie osobitných služieb, spomenutá na pojednávaní na Súdnom dvore vôbec neznamená, že tento cestujúci súhlasil s tým, aby príslušný kanadský orgán na účely článku 3 zamýšľanej dohody spracoval predmetné údaje.

185.

Okrem toho v konaní na Súdnom dvore nikto netvrdil – a nemyslím si to ani ja –, že zásah obsiahnutý v zamýšľanej dohode by mohol narušiť „podstatu“ základných práv zakotvených v článku 7 a článku 8 ods. 1 Charty v zmysle jej článku 52 ods. 1.

186.

Na jednej strane totiž na základe povahy údajov z PNR, ktoré sú predmetom zamýšľanej dohody, nemožno dospieť k presným záverom o podstate súkromia dotknutých osôb. Tieto údaje zostávajú obmedzené na zvyklosti v leteckej doprave medzi Kanadou a Úniou. Okrem toho zamýšľaná dohoda stanovuje v článkoch 8, 16, 18 a 19 viaceré záruky týkajúce sa maskovania a postupnej anonymizácie údajov z PNR, ktoré boli oznámené kanadským orgánom a ktoré tieto orgány používajú a uchovávajú a ktorých neskorší prenos prípadne uskutočnia, ktorých účelom je v podstate zabezpečiť ochranu súkromia.

187.

Na druhej strane, pokiaľ ide o podstatu ochrany osobných údajov, treba poukázať na to, že podľa článku 9 zamýšľanej dohody musí Kanada najmä „zabezpeč[iť] ochranu, bezpečnosť, dôvernosť a integritu údajov“ a tiež zaviesť „regulačné, procesné alebo technické opatrenia na ochranu údajov z PNR pred náhodným, nezákonným alebo neoprávneným prístupom, spracovaním alebo stratou“. Okrem toho akékoľvek narušenie bezpečnosti údajov musí podliehať účinným a odrádzajúcim nápravným opatreniam vrátane prípadných sankcií.

188.

Je teda potrebné overiť, či sú splnené ostatné podmienky odôvodnenia stanovené v článku 8 ods. 2 Charty, ako aj podmienky odôvodnenia uvedené v článku 52 ods. 1 Charty, ktoré sa navyše čiastočne prekrývajú.

189.

Nebudem sa príliš podrobne zaoberať dvoma z týchto podmienok, a to na jednej strane podmienkou, aby bol zásah „ustanovený zákonom“ [písmeno a)] a na druhej strane aby zodpovedal cieľu všeobecného záujmu (alebo „oprávnenému základu“, ako sa uvádza v článku 8 ods. 2 Charty) [písmeno b)], ktoré sú podľa môjho názoru zjavne splnené. Naopak väčšiu pozornosť budem venovať otázke proporcionality zásahu [písmeno c)].

190.

Pokiaľ ide o prvý aspekt, v podstate formálne pochybnosti, ktoré vyjadril Parlament v súvislosti so „zákonným“ pôvodom zásahu, možno celkom zjavne rozptýliť. Podľa judikatúry ESĽP slovné spojenie „v súlade so zákonom“ uvedené v článku 8 ods. 2 EDĽP znamená najmä to, že predmetné opatrenie má základ vo vnútroštátnom práve ( 70 ), a musí sa chápať v materiálnom, a nie formálnom zmysle ( 71 ). ESĽP uznáva, že túto podmienku spĺňajú aj nepísané pravidlá. ( 72 ) ESĽP navyše už rozhodol, že tejto požiadavke zodpovedá aj medzinárodná zmluva, ktorá je súčasťou vnútroštátneho práva. ( 73 )

191.

Tak ako ESĽP, aj Súdny dvor nevychádza z formálneho, ale materiálneho chápania výrazu „ustanovené zákonom“ uvedeného v článku 52 ods. 1 Charty. Súdny dvor považoval túto podmienku za splnenú v prípade obmedzení práv zaručených v článkoch 7 a 8 Charty zavedených ustanoveniami nariadení Únie, ktoré prijala Komisia ( 74 ), resp. Rada ( 75 ), pričom Parlament sa nepodieľal na prijímaní týchto aktov ako „spolunormotvorca“.

192.

V prejednávanom prípade je nesporné, že Rada môže prijať akt o uzatvorení zamýšľanej dohody len vtedy, keď zamýšľanú dohodu na základe článku 218 ods. 6 písm. a) bodu v) ZFEÚ najprv schváli Parlament, lebo táto dohoda pokrýva oblasti, konkrétne oblasti policajnej spolupráce a uchovávania osobných údajov, na ktoré sa vzťahuje riadny legislatívny postup. Po dokončení týchto postupov bude dohoda v súlade s článkom 216 ods. 2 ZFEÚ neoddeliteľnou súčasťou právneho poriadku Únie a bude mať prednosť pred aktmi sekundárneho práva. ( 76 ) Podľa môjho názoru z toho vyplýva, že zásah, ktorý spôsobuje zamýšľaná dohoda, je „ustanoven[ý] zákonom“ v zmysle článku 52 ods. 1 Charty.

193.

V tejto súvislosti ešte musím dodať – aj keď to nebolo predmetom diskusie medzi oprávnenými subjektmi v tomto konaní –, že zamýšľaná dohoda podľa môjho názoru vo všeobecnosti tiež zodpovedá druhej časti slovného spojenia „v súlade so zákonom“ v zmysle článku 8 EDĽP, ako ho vykladá ESĽP, teda má „povahu zákona“. Podľa judikatúry ESĽP toto slovné spojenie v podstate vyžaduje, aby predmetné opatrenie bolo prístupné a dostatočne predvídateľné, teda – inak povedané –, aby dostatočne jasnou formuláciou náležitým spôsobom dávalo každému najavo, za akých okolností a podmienok oprávňuje orgány verejnej moci, aby použili opatrenia, ktoré sa dotýkajú jeho práv, ktoré chráni EDĽP. ( 77 ) Zamýšľaná dohoda pritom po jej uzatvorení bude v úplnom znení uverejnená v Úradnom vestníku Európskej únie, čo zjavne zodpovedá kritériu dostupnosti. Pokiaľ ide kritérium predvídateľnosti, odhliadnuc od – aj keď pomerne početných – špecifických úvah týkajúcich sa dosahu a stupňa presnosti a jednoznačnosti viacerých ustanovení zamýšľanej dohody, ktoré uvediem nižšie ( 78 ), tiež sa domnievam, že zamýšľaná dohoda je vo všeobecnosti sformulovaná dosť jasne na to, aby umožnila všetkým dotknutým osobám dostatočne porozumieť, za akých podmienok a okolností dôjde k prenosu údajov z PNR na kanadské orgány, ich spracovaniu, uchovávaniu a prípadnému neskoršiemu zverejneniu zo strany týchto orgánov, a prispôsobiť tomu svoje správanie. Článok 11 zamýšľanej dohody navyše stanovuje viaceré doplňujúce opatrenia umožňujúce zabezpečiť informovanie verejnosti, ktoré musia prijať zmluvné strany a ktoré súvisia najmä s dôvodmi zhromažďovania údajov z PNR, ako aj s ich využívaním a zverejňovaním.

194.

Zásah, ktorý vyplýva zo zamýšľanej dohody, podľa môjho názoru určite zodpovedá cieľu všeobecného záujmu v zmysle článku 52 ods. 1 Charty, ktorým je boj proti terorizmu a závažnej (nadnárodnej) trestnej činnosti na účely zabezpečenia verejnej bezpečnosti, ako je uvedené najmä v preambule a v článkoch 1 a 3 zamýšľanej dohody. Žiadny z oprávnených subjektov nespochybnil legitimitu takého cieľa sledovaného zamýšľanou dohodou. Súdny dvor vo svojej judikatúre navyše už uznal, že tento cieľ – aj keď bol sformulovaný trochu odlišne – je cieľom všeobecného záujmu na účely uplatnenia článku 52 ods. 1 Charty. ( 79 )

195.

V tomto štádiu treba teda overiť, či je zásah do práv zaručených v článku 7 a článku 8 ods. 1 Charty primeraný vo vzťahu k sledovanému legitímnemu cieľu.

196.

Podľa ustálenej judikatúry zásada proporcionality vyžaduje, aby akty inštitúcií Únie boli vhodné na dosiahnutie legitímnych cieľov sledovaných predmetnou právnou úpravou a neprekračovali hranice toho, čo je primerané a potrebné na uskutočnenie týchto cieľov. ( 80 )

197.

V tejto súvislosti oprávnené subjekty predovšetkým diskutovali o rozsahu súdneho preskúmania dodržania týchto podmienok. Zatiaľ čo Parlament, estónska vláda a EDÚOÚ tvrdia, že je nevyhnutné prísne preskúmanie dodržania týchto podmienok, ako to Súdny dvor uznal v rozsudkoch z 8.apríla 2014, Digital Rights Ireland a i. (C‑293/12 a C‑594/12, EU:C:2014:238) a zo 6. októbra 2015, Schrems (C‑362/14, EU:C:2015:650), írska a francúzska vláda a vláda Spojeného kráľovstva v podstate najmä zastávajú názor, že Súdny dvor by mal obmedziť rozsah svojho preskúmania a priznať širšiu mieru voľnej úvahy inštitúciám v prípade, ak ide o prijatie aktu v kontexte medzinárodných vzťahov, vzhľadom na obmedzený charakter zásahu, ktorý vyplýva z tohto aktu.

198.

Tvrdenie týchto oprávnených subjektov nepovažujem za presvedčivé.

199.

Som síce ochotný uznať, že rozsah voľnej úvahy inštitúcií sa môže líšiť podľa toho, či sa má prijať akt sekundárneho práva Únie alebo uzatvoriť medzinárodná dohoda, ktorá si logicky vyžaduje rokovanie s jednou alebo viacerými tretími krajinami. Je zrejmé, že v konkrétnom kontexte údajov z PNR poskytnutých tretím krajinám na účely ich spracovania je určite vhodnejšie uzatvoriť medzinárodnú dohodu, ktorá zabezpečí cestujúcim v leteckej doprave, ktorí sú občanmi Únie, dostatočnú ochranu súkromia a osobných údajov, ktorá čo najviac zodpovedá požiadavkám práva Únie, než nechať na každú z dotknutých tretích krajín, aby bez akýchkoľvek obmedzení jednostranne uplatňovala svoje vnútroštátne predpisy.

200.

Hoci je potrebné mať na zreteli tieto úvahy, Súdny dvor nemôže upustiť od prísneho preskúmania dodržania požiadaviek vyplývajúcich zo zásady proporcionality, a to najmä primeranosti úrovne ochrany základných práv zaručených v Únii, keď Kanada spracováva a využíva údaje z PNR na základe zamýšľanej dohody.

201.

Potreba zabezpečiť takéto súdne preskúmanie totiž spočíva na jednej strane na dôležitej úlohe, ktorú zohráva ochrana osobných údajov so zreteľom na základné právo na rešpektovanie súkromného života, a na druhej strane na rozsahu a závažnosti zásahu do tohto práva ( 81 ), čo môže zahŕňať významné množstvo osôb, ktorých základné práva môžu byť porušené v prípade prenosu osobných údajov do tretej krajiny ( 82 ). Ako som pritom už uviedol, zásah do práv zaručených článkami 7 a 8 Charty, ktorý spôsobuje zamýšľaná dohoda, podľa môjho názoru má určitý rozsah a jeho závažnosť nie je zanedbateľná.

202.

V tom istom zmysle z rozsudku zo 6. októbra 2015, Schrems (C‑362/14, EU:C:2015:650, body 72 a 78), vyplýva, že inštitúcie majú obmedzenú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o primeranosť úrovne ochrany zabezpečovanej treťou krajinou, do ktorej sa prenášajú osobné údaje, čo si vyžaduje prísne preskúmanie nepretržitosti vysokej úrovne ochrany osobných údajov stanovenej v práve Únie.

203.

Ako som už uviedol, aj keď zamýšľanú dohodu nemožno považovať len za rozhodnutie, ktorým sa konštatuje, že príslušný kanadský orgán zabezpečuje primeranú úroveň ochrany, článok 5 zamýšľanej dohody jednoznačne stanovuje, že príslušný kanadský orgán zabezpečí v súlade s touto dohodou primeranú úroveň ochrany pri spracovávaní a využívaní údajov z PNR v zmysle práva Únie v oblasti ochrany údajov. Zámerom zmluvných strán je zaručiť, aby vysoká úroveň ochrany osobných údajov dosiahnutá v Únii mohla byť zabezpečená aj pri prenose údajov z PNR do Kanady. Vzhľadom na tento zámer nevidím dôvod, prečo by Súdny dvor nemal pristúpiť k prísnemu preskúmaniu rešpektovania zásady proporcionality.

204.

Tak ako Súdny dvor uznal v bode 74 rozsudku zo 6. októbra 2015, Schrems (C‑362/14, EU:C:2015:650) Schrems, pripúšťam, že prostriedky, ktoré Kanada použije na zabezpečenie primeranej úrovne ochrany, môžu byť rozdielne od tých, ktoré sa zaviedli v rámci Únie. Faktom však zostáva, že – ako Súdny dvor tiež spresnil v tom istom bode uvedeného rozsudku – tieto prostriedky musia byť v praxi efektívne s cieľom zaručiť ochranu, ktorá je „v podstate rovnocenná“ úrovni zaručenej v rámci Únie. V tejto súvislosti preskúmanie Súdneho dvora týkajúce sa otázky, či je úroveň ochrany vyplývajúca z ustanovení zamýšľanej dohody „v podstate rovnocenná“ úrovni zaručenej právom Únie, nemôže byť obmedzené.

205.

Vzhľadom na objasnenie tohto aspektu zastávam názor, že neexistujú skutočné prekážky, ktoré by bránili konštatovaniu, že zásah, ktorý spôsobuje zamýšľaná dohoda, je možný na dosiahnutie cieľa verejnej bezpečnosti, najmä cieľa boja proti terorizmu a závažnej nadnárodnej trestnej činnosti, ktorý sleduje táto dohoda. Ako totiž uviedli najmä vláda Spojeného kráľovstva a Komisia, poskytovanie údajov z PNR na účely ich analýzy a uchovávania poskytuje kanadským orgánom dodatočné možnosti identifikácie cestujúcich, o ktorých doteraz nevedeli alebo ktorých nepovažovali za podozrivých a ktorí by mohli byť prepojení s inými osobami a/alebo cestujúcimi, ktorí sú členmi teroristickej siete alebo sa podieľajú na páchaní závažnej nadnárodnej trestnej činnosti. Ako vyplýva zo štatistík, ktoré vláda Spojeného kráľovstva a Komisia poskytli v súvislosti s doterajšou praxou kanadských orgánov, tieto údaje predstavujú užitočné nástroje na vyšetrovanie trestných činov ( 83 ), ktoré tiež môžu pomôcť – najmä so zreteľom na policajnú spoluprácu zavedenú zamýšľanou dohodou – pri predchádzaní a odhaľovaní terorizmu alebo závažnej nadnárodnej trestnej činnosti v rámci Únie.

206.

Hoci neúčasť Dánskeho kráľovstva môže obmedziť vhodnosť opatrení stanovených zamýšľanou dohodou na posilnenie bezpečnosti v rámci Únie, zdá sa, že ako taká nemôže spôsobiť nevhodnosť predmetného zásahu na dosiahnutie cieľa verejnej bezpečnosti, ktorý sleduje uvedená dohoda. Na jednej strane totiž všetci leteckí dopravcovia, ktorí zabezpečujú letecké spojenia s Kanadou, majú povinnosť poskytovať príslušnému kanadskému orgánu údaje z PNR, ktoré zhromaždia ( 84 ), a na druhej strane príslušný kanadský orgán je podľa článku 19 zamýšľanej dohody oprávnený zverejňovať mimo územia Kanady – za predpokladu, že budú dodržané prísne podmienky – údaje z PNR na základe posúdenia konkrétneho prípadu štátnym orgánom, ktorých úlohy priamo súvisia s cieľom uvedeným v článku 3 tejto dohody. ( 85 )

207.

Pokiaľ ide o striktnú nevyhnutnosť zásahu, ktorý spôsobuje zamýšľaná dohoda, jeho posúdenie musí podľa môjho názoru viesť k overeniu, či zmluvné strany uskutočnili „vyvážené posúdenie“ medzi cieľom boja proti terorizmu a závažnej nadnárodnej trestnej činnosti na jednej strane a cieľom ochrany osobných údajov pri rešpektovaní súkromia dotknutých osôb na druhej strane. ( 86 )

208.

Také vyvážené posúdenie musí byť podľa môjho názoru vyjadrené v ustanoveniach zamýšľanej dohody. Tieto ustanovenia musia teda stanoviť jasné a presné pravidlá upravujúce rozsah a uplatnenie opatrenia stanovujúceho zásah do práv zaručených článkami 7 a 8 Charty a stanovovať minimálne požiadavky spôsobom, aby dotknuté osoby mali dostatočné záruky, ktoré umožnia účinne chrániť ich údaje pred rizikami zneužitia, ako aj pred akýmkoľvek nezákonným prístupom a akýmkoľvek nezákonným použitím týchto údajov. ( 87 ) Ustanovenia zamýšľanej dohody musia tiež spočívať v opatreniach, ktoré čo najmenej zasahujú do práv priznaných článkami 7 a 8 Charty, ale zároveň účinne prispievajú k cieľu verejnej bezpečnosti, ktorý sleduje zamýšľaná dohoda. ( 88 ) Z tohto konštatovania vyplýva, že nestačí abstraktne si predstaviť existenciu alternatívnych opatrení, ktoré menej zasahujú do predmetných základných práv; je tiež potrebné, aby tieto alternatívne opatrenia boli dostatočne účinné ( 89 ), teda podľa môjho názoru aby ich účinnosť bola porovnateľná s účinnosťou opatrení, ktoré stanovuje zamýšľaná dohoda, na účely dosiahnutia cieľa verejnej bezpečnosti, ktorý táto dohoda sleduje.

209.

V tejto súvislosti oprávnené subjekty diskutovali tak o striktnej nevyhnutnosti dohôd o PNR vo všeobecnosti, ako aj o určitých ustanoveniach zamýšľanej dohody. Keďže tieto dva aspekty sú podľa môjho názoru nevyhnutne prepojené, domnievam sa, že je potrebné zaoberať sa nimi pri skúmaní jednotlivých častí zamýšľanej dohody.

210.

Zameriam sa teda na osem nasledujúcich aspektov, ktoré boli výslovne uvedené v žiadosti o stanovisko alebo o ktorých diskutovali oprávnené subjekty počas konania na Súdnom dvore, a to: kategórie údajov z PNR uvedené v zamýšľanej dohode, dostatočná presnosť účelu, na ktorý je povolené spracovanie údajov z PNR, označenie príslušného orgánu povereného spracovaním údajov z PNR, automatizované spracovanie údajov z PNR, prístup k údajom z PNR, uchovávanie údajov z PNR, neskorší prenos údajov z PNR a napokon opatrenia týkajúce sa dohľadu a súdneho preskúmania, ktoré stanovuje zamýšľaná dohoda.

211.

Ako už bolo spomenuté, zamýšľaná dohoda stanovuje, že príslušnému kanadskému orgánu sa bude poskytovať 19 kategórií údajov z PNR, ktoré zhromaždili leteckí dopravcovia na účely rezervácie letov, vymenovaných v prílohe tejto dohody.

212.

V konaní na Súdnom dvore oprávnené subjekty predložili pripomienky týkajúce sa tak významu niektorých z týchto kategórií, ich prípadného použitia v spojení s údajmi získanými kanadskými orgánmi na účely hraničnej kontroly alebo od 15. marca 2016 na vydanie elektronického cestovného povolenia (ďalej len „ETA“), ako aj identifikácie údajov z PNR, ktoré môžu obsahovať citlivé údaje. V tejto súvislosti Komisia počas konania na Súdnom dvore uviedla, že citlivé údaje v zmysle zamýšľanej dohody môže obsahovať len rubrika 17 uvedená v prílohe zamýšľanej dohody s názvom„všeobecné poznámky vrátane ďalších doplňujúcich informácií (OSI), informácií o špecifických službách (SSI) a informácií o špecifických požiadavkách (SSR)“. Z diskusii na Súdnom dvore navyše vyplynulo, že informácie uvedené v rubrike 17 sa poskytujú len vtedy, keď si osoba, ktorá si rezervuje let, vyžiada určité služby počas letu, ako sú asistenčné služby, ktoré prípadne súvisia so zdravotnými problémami alebo problémami s pohyblivosťou alebo s osobitnými požiadavkami týkajúcimi sa stravy, ktoré môžu prípadne poskytovať informácie o zdravotnom stave, etnickom pôvode alebo náboženskom presvedčení tejto osoby alebo osôb, ktoré cestujú spolu s ňou.

213.

Je nesporné, že 19 kategórií údajov z PNR, ktorých poskytovanie príslušnému kanadskému orgánu stanovuje zamýšľaná dohoda, zodpovedá kategóriám, ktoré sa objavujú v rezervačných systémoch leteckých spoločností. Tieto kategórie zodpovedajú tiež prvkom údajov z PNR vymenovaným v prílohe I usmernení o údajoch z osobného záznamu o cestujúcom, ktoré prijala Medzinárodná organizácia pre civilné letectvo (ICAO) a ktoré boli zverejnené v roku 2010. ( 90 ) Prvky obsiahnuté v týchto kategóriách sú teda dobre známe subjektom pôsobiacim v odvetví leteckej dopravy. Tieto prvky sa v konečnom dôsledku týkajú všetkých informácií, ktoré sú potrebné na uskutočnenie rezervácie letu, či už ide o použité rezervačné prostriedky a platobné prostriedky, zvolenú trasu alebo prípadne služby vyžiadané počas letu.

214.

Okrem toho, ako zdôraznili Írsko, vláda Spojeného kráľovstva a Komisia, údaje z PNR ako celok zahŕňajú doplňujúce informácie v porovnaní s údajmi získanými na účely hraničnej kontroly kanadskými prisťahovaleckými orgánmi. Hlavným cieľom vopred poskytovaných informácií o cestujúcom (API), ktoré sú biografické a týkajú sa zvolenej trasy, zhromaždených leteckými dopravcami je totiž uľahčiť a urýchliť kontroly totožnosti cestujúcich na hranici a prípadne umožniť zabrániť tomu, aby do lietadla nastúpili napríklad osoby, ktoré majú uložený zákaz pobytu, alebo podrobiť niektorých cestujúcich, ktorí už boli identifikovaní, podrobnejšej hraničnej kontrole. ( 91 ) V Kanade navyše nová požiadavka ETA vyplýva z cieľa zachovať kanadský prisťahovalecký program, keďže vyžaduje, aby každá osoba, ktorá sa chce letecky dopraviť do Kanady a na ktorú sa nevzťahuje vízová povinnosť, elektronicky získala na základe biografických informácií týkajúcich sa povolenia vstupu a pobytu na území Kanady predbežné cestovné povolenie, ktoré platí najviac päť rokov. ( 92 ) Tento typ údajov však neumožňuje získať informácie o použitých rezervačných prostriedkoch a platobných prostriedkoch ani o cestových zvyklostiach, ktorých porovnanie má určitý význam v boji proti terorizmu a inej závažnej nadnárodnej trestnej činnosti. Bez ohľadu na metódy použité pri spracovaní týchto údajov teda API a údaje potrebné na vydanie ETA nebudú stačiť na dosiahnutie cieľa verejnej bezpečnosti, ktorý sleduje zamýšľaná dohoda, s porovnateľnou mierou účinnosti.

215.

Je pravda, že tieto kategórie údajov z PNR sa poskytujú kanadským orgánom v súvislosti so všetkými cestujúcimi, ktorí využívajú letecké spojenie medzi Kanadou a Úniou, bez toho, aby existovala indícia, že správanie týchto cestujúcich môže súvisieť s terorizmom alebo so závažnou nadnárodnou trestnou činnosťou.

216.

Ako však vysvetlili oprávnené subjekty, samotný význam systémov PNR – bez ohľadu na to, či boli prijaté jednostranne, alebo sú predmetom medzinárodnej dohody – spočíva práve v tom, aby sa zabezpečilo hromadné poskytovanie údajov, ktoré umožnia príslušným orgánom identifikovať pomocou nástrojov automatizovaného spracovania a vopred stanovených scenárov alebo hodnotiacich kritérií jednotlivcov, o ktorých represívne zložky nevedia, ale ktorí sú podľa všetkého „relevantní“ alebo predstavujú riziko pre verejnú bezpečnosť, a preto ich možno neskôr podrobiť dôkladnejším individuálnym kontrolám.

217.

Napriek tomu mám vážne pochybnosti, pokiaľ ide o otázku, či je znenie niektorých kategórií údajov z PNR uvedených v prílohe zamýšľanej dohody dostatočne jasné a presné. Niektoré z nich sú totiž sformulované veľmi, či dokonca príliš otvorene, pričom náležite informovaná osoba nemôže určiť povahu ani rozsah osobných údajov, ktoré môžu tieto kategórie obsahovať. V tejto súvislosti mám na mysli predovšetkým rubriku 5, ktorej predmetom sú „dostupné informácie o cestujúcich často využívajúcich leteckú dopravu a o poskytnutých výhodách (t. j. bezplatné letenky, vyššia trieda atď.)“, rubriku 7 s názvom „všetky dostupné kontaktné údaje (vrátane údajov o pôvodcovi týchto údajov)“, ako aj už spomenutú rubriku 17, ktorej predmetom sú „všeobecné poznámky“. Vysvetlenia, ktoré poskytla Komisia vo svojich odpovediach na písomné otázky Súdneho dvora, neumožnili rozptýliť tieto pochybnosti. Čo sa týka konkrétne rubriky 7, táto inštitúcia uznala, že sem patria najmä „všetky kontaktné údaje súvisiace s rezerváciou, a to najmä korešpondenčná alebo e‑mailová adresa, telefónne číslo cestujúceho, osoby alebo kancelárie, ktorá zarezervovala let“. Pokiaľ ide o rubriku 17, Komisia tiež uviedla, že táto rubrika sa týka všetkých „doplnkových informácií okrem tých, ktoré sú vymenované inde v prílohe zamýšľanej dohody“.

218.

Zamýšľaná dohoda síce stanovuje určité záruky s cieľom zabezpečiť, aby poskytované údaje nešli nad rámec zoznamu prvkov uvedeného v prílohe zamýšľanej dohody, ktoré majú k dispozícii leteckí dopravcovia. Z článku 4 ods. 3 zamýšľanej dohody totiž vyplýva, že príslušnému kanadskému orgánu sa nemá oznámiť nijaký iný údaj, lebo Kanada musí vymazať všetky údaje, ktoré prijala, ak tieto údaje nie sú uvedené v zozname kategórií v prílohe zamýšľanej dohody. V súlade s tým, čo je uvedené v rubrike 8 tejto prílohy, dostupné informácie o platbe za let sa musia poskytnúť príslušnému kanadskému orgánu, no nemôžu zahŕňať informácie o spôsobe platby za iné služby, ktoré priamo nesúvisia s letom, ako je napríklad prenájom automobilu po prílete.

219.

Vzhľadom na to, že niektoré rubriky sú veľmi, či dokonca príliš otvorené, je však mimoriadne ťažké pochopiť, ktoré údaje by sa považovali za údaje, ktoré sa nemajú preniesť do Kanady, a preto ich Kanada musí vymazať na základe článku 4 ods. 3 zamýšľanej dohody. Dodávam, že je pravdepodobné, že letecký dopravca sa z dôvodu jednoduchosti a zníženia nákladov rozhodne preniesť všetky údaje, ktoré predtým zhromaždil, bez ohľadu na to, či sú uvedené v kategóriách vymenovaných v prílohe zamýšľanej dohody.

220.

Zastávam teda názor, že v záujme zaručenia právnej istoty osôb, ktorých osobné údaje sa prenášajú a spracovávajú na základe zamýšľanej dohody, a vzhľadom na to, že je nevyhnutné stanoviť jasné a presné pravidlá upravujúce vecnú pôsobnosť uvedenej dohody, kategórie údajov uvedené v prílohe zamýšľanej dohody by mali byť sformulované jednoznačnejšie a presnejšie bez toho, aby leteckým dopravcom alebo príslušným kanadským orgánom zostala nejaká voľná úvaha, pokiaľ ide o konkrétny rozsah týchto kategórií.

221.

Napokon sa domnievam, že zamýšľaná dohoda ide nad rámec toho, čo je striktne nevyhnutné, keďže do jej pôsobnosti je zaradený prenos údajov z PNR, ktoré môžu obsahovať citlivé údaje a konkrétne môžu poskytovať informácie o zdravotnom stave, etnickom pôvode alebo náboženskom presvedčení dotknutého cestujúceho a/alebo osôb, ktoré cestujú spolu s ním.

222.

V tejto súvislosti z informácií poskytnutých Súdnemu dvoru vyplýva, že údaje z PNR, ktoré môžu obsahovať také citlivé údaje, sa oznamujú len dobrovoľne, teda len vtedy, keď si cestujúci vyžiada doplnkovú službu počas letu. Podľa môjho názoru je pritom zrejmé, že osoba, ktorá ešte nebola „identifikovaná“, ale je spolupracovníkom alebo členom medzinárodnej siete teroristickej siete alebo medzinárodnej siete, ktorá pácha závažnú trestnú činnosť, z obozretnosti nevyužije také služby, ktoré by najmä mohli poskytnúť informácie o jej etnickom pôvode alebo náboženskom presvedčení. Moderné vyšetrovacie metódy používané príslušnými kanadskými orgánmi, ktoré podľa vysvetlení poskytnutých Súdnemu dvoru spočívajú v tom, že získané údaje z PNR sa porovnajú so scenármi alebo vzorovými profilmi rizikových osôb, a ktoré by mohli byť založené na takých citlivých údajoch, lebo zamýšľaná dohoda to nezakazuje, v konečnom dôsledku len umožnia spracovávať citlivé údaje osôb, ktoré si oprávnene objednali jednu z týchto asistenčných služieb počas letu a ktoré nie sú a pravdepodobne ani nebudú podozrivé. Riziko stigmatizácie veľkého počtu jednotlivcov, ktorí však nie sú podozriví z nijakého trestného činu, v dôsledku využívania takých citlivých údajov je pritom podľa môjho názoru mimoriadne znepokojujúce a vzhľadom naň navrhujem, aby Súdny dvor vylúčil tieto údaje z pôsobnosti zamýšľanej dohody. Okrem toho musím poznamenať, že článok 8 dohody PNR uzavretej s Austráliou zakazuje akékoľvek spracovanie citlivých údajov z PNR. Toto konštatovanie vyvoláva dojem, že vzhľadom na to, že zamýšľaná dohoda neobsahuje podrobnejšie vysvetlenie, pokiaľ ide o striktnú nevyhnutnosť spracovávania citlivých údajov, cieľ boja proti terorizmu a medzinárodnej závažnej trestnej činnosti možno dosiahnuť rovnako účinne aj bez prenosu takých údajov do Kanady.

223.

Dodávam, že záruky, ktoré poskytuje článok 8 zamýšľanej dohody týkajúci sa „využívania citlivých údajov“, podľa môjho názoru nestačia na odôvodnenie iného prístupu, než aký spočíva v navrhnutí vylúčenia citlivých údajov z pôsobnosti zamýšľanej dohody.

224.

Napriek opatreniam uvedených v článku 8 ods. 1 až 4 zamýšľanej dohody totiž odsek 5 in fine tohto článku oprávňuje „Kanadu“ (a nie len príslušný kanadský orgán), aby uchovávala citlivé údaje v súlade s článkom 16 ods. 5 zamýšľanej dohody. Z tohto ustanovenia pritom najmä vyplýva, že tieto údaje možno uchovávať maximálne počas piatich rokov, ak sú „potrebné na účely osobitného opatrenia, preskúmania, vyšetrovania, presadzovania práva, súdneho konania, trestného stíhania alebo výkonu sankcií, až do ukončenia týchto úkonov“. Článok 16 ods. 5 zamýšľanej dohody navyše – na rozdiel od odseku 4 tohto článku – vôbec neodkazuje na ciele uvedené v článku 3 tejto dohody. Z toho vyplýva, že citlivé údaje občana Únie, ktorý využil let do Kanady, môže uchovávať počas piatich rokov (a prípadne ich počas tohto obdobia odmaskovať a analyzovať) akýkoľvek kanadský štátny orgán na účely akéhokoľvek „opatrenia“, „preskúmania“ alebo „súdneho konania“ bez akejkoľvek súvislosti s cieľom sledovaným zamýšľanou dohodou, napríklad – ako uviedol Parlament – v prípade konania súvisiaceho so zmluvným právom alebo rodinným právom. Vzhľadom na možnosť výskytu takého prípadu konštatujem, že zmluvné strany v tejto súvislosti neuskutočnili vyvážené posúdenie cieľov sledovaných zamýšľanou dohodou.

225.

Vzhľadom na tieto úvahy sa domnievam, že kategórie údajov z PNR vymenované v prílohe zamýšľanej dohody by mali byť sformulované jasnejšie a presnejšie a že citlivé údaje by v každom prípade mali byť vylúčené z pôsobnosti zamýšľanej dohody. Z toho vyplýva, že využívanie citlivých údajov, ktoré stanovuje článok 8 zamýšľanej dohody, je podľa môjho názoru nezlučiteľné s článkami 7 a 8 a s článkom 52 ods. 1 Charty.

226.

Ako už bolo uvedené, článok 3 ods. 1 zamýšľanej dohody stanovuje, že príslušný kanadský orgán spracováva údaje z PNR získané na základe tejto dohody výlučne na účely predchádzania teroristickým trestným činom alebo závažnej nadnárodnej trestnej činnosti, ich odhaľovania, vyšetrovania alebo trestného stíhania.

227.

Článok 3 ods. 2 písm. a) zamýšľanej dohody poskytuje presnú definíciu pojmu „teroristický trestný čin“, zatiaľ čo odsek 3 tohto článku vymedzuje pojem „závažná nadnárodná trestná činnosť“ ako „trestný čin, za ktorý sa v Kanade ukladá trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej 4 roky alebo vyšší trest, ako to ustanovuje kanadský právny poriadok, ak ide o trestný čin nadnárodnej povahy“. Podmienky, za ktorých má trestný čin nadnárodnú povahu, sú tiež vymenované v článku 3 ods. 3 písm. a) až e) zamýšľanej dohody.

228.

Článok 3 ods. 5 zamýšľanej dohody priznáva Kanade právo spracovávať údaje z PNR v jednotlivých prípadoch buď na zabezpečenie dohľadu a zodpovednosti orgánov verejnej správy [odsek 5 písm. a)], alebo na zabezpečenie súladu s predvolaním na súd, zatýkacím rozkazom vydaným súdom alebo uznesením súdu [odsek 5 písm. b)].

229.

Parlament vo svojej žiadosti uznáva, že článok 3 zamýšľanej dohody poskytuje určité objektívne kritériá, ale domnieva sa, že odkaz na právny poriadok tretej krajiny v jeho odseku 3 a doplňujúca možnosť spracovania, ktorú poskytuje odsek 5 tohto článku, vyvolávajú pochybnosti o tom, či je táto dohoda obmedzená na to, čo je striktne nevyhnutné.

230.

S touto argumentáciou sa môžem stotožniť len čiastočne.

231.

Predovšetkým zastáva názor, že – na rozdiel od aktu posudzovaného vo veci Digital Rights Ireland a i. (C‑293/12 a C‑594/12, EU:C:2014:238) – článok 3 zamýšľanej dohody stanovuje objektívne kritériá týkajúce sa povahy a stupňa závažnosti trestných činov, ktoré dovoľujú kanadským orgánom spracovávať údaje z PNR. Teroristický trestný čin je priamo vymedzený v článku 3 ods. 2 zamýšľanej dohody a odkazuje aj na činnosti, ktoré sú v rámci platných medzinárodných dohovorov a protokolov týkajúcich sa terorizmu vymedzené ako trestný čin. Povaha a závažnosť „závažnej nadnárodnej trestnej činnosti“ rovnako jednoznačne vyplýva z článku 3 ods. 3 zamýšľanej dohody, keďže ide o trestný čin, ktorý sa týka viacerých krajín a za ktorý sa v Kanade ukladá trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej 4 roky. Jednoznačne nejde o menej závažné trestné činy alebo o trestné činy, ktorých závažnosť sa môže meniť, ako to bolo v prípade aktu posudzovaného v rozsudku z 8. apríla 2014, Digital Rights Ireland a i. (C‑293/12 a C‑594/12, EU:C:2014:238), v závislosti od vnútroštátneho práva viacerých štátov, v dôsledku čoho nebolo možné konštatovať, že zásah do základných práv zaručených článkami 7 a 8 Charty bol obmedzený na to, čo bolo striktne nevyhnutné.

232.

Uznávam však, že odkaz na vnútroštátne kanadské právo neumožňuje určiť, na ktoré konkrétne trestné činy sa môže vzťahovať článok 3 ods. 3 zamýšľanej dohody, ak majú navyše aj nadnárodnú povahu.

233.

V tejto súvislosti Komisia predložila Súdnemu dvoru dokument zaslaný kanadskými orgánmi, v ktorom sa nachádza demonštratívny výpočet trestných činov spadajúcich pod definíciu uvedenú v článku 3 ods. 3 zamýšľanej dohody, ktorý podľa týchto orgánov predstavuje veľkú väčšinu trestných činov, ktoré môžu spadať pod túto definíciu.

234.

Tento výpočet jednoznačne svedčí o závažnosť predmetných trestných činov, ktoré sa vzťahujú na obchodovanie so zbraňami, strelivom, výbušninami a ľuďmi, rozširovanie alebo prechovávanie detskej pornografie, legalizáciu príjmu z trestnej činnosti, falšovanie peňazí a cenných papierov, vraždu, únos, sabotáž, branie rukojemníka alebo únos lietadla.

235.

Domnievam sa však, že v záujme obmedzenia trestných činov, ktoré môžu poskytovať oprávnenie na spracovanie údajov z PNR, na to, čo je striktne nevyhnutné, a zabezpečenia právnej istoty cestujúcich, ktorých údaje sa poskytujú kanadským orgánom, by mali byť trestné činy spadajúce pod definíciu uvedenú v článku 3 ods. 3 zamýšľanej dohody taxatívne vymedzené napríklad v prílohe samotnej zamýšľanej dohody.

236.

Navyše sa stotožňujem s obavami Parlamentu, pokiaľ ide o znenie článku 3 ods. 5 písm. b) zamýšľanej dohody, ktorý zahŕňa rozšírenie cieľov, ktoré poskytujú oprávnenie na spracovanie údajov z PNR. Podľa tohto ustanovenia je totiž spracovanie údajov z PNR v jednotlivých prípadoch povolené „aj“ na účely zabezpečenia súladu s predvolaním na súd, zatýkacím rozkazom vydaným súdom alebo uznesením súdu, pričom nie je uvedené, že tento súd koná v kontexte cieľov zamýšľanej dohody. Tento článok teda podľa všetkého dovoľuje spracovanie údajov z PNR na iné ciele, než aké sleduje zamýšľaná dohoda, a/alebo prípadne v súvislosti so situáciami, konaniami alebo trestnými činmi, ktoré nepatria do pôsobnosti tejto dohody.

237.

Vzhľadom na tieto úvahy sa domnievam sa, že ak má byť zamýšľaná dohoda obmedzená na to, čo je striktne nevyhnutné, a má zabezpečovať právnu istotu cestujúcich, najmä občanov Únie, musí k nej byť pripojený taxatívny výpočet trestných činov, ktoré spadajú pod definíciu pojmu „závažná nadnárodná trestná činnosť“ uvedenú v článku 3 ods. 3 tejto dohody. Okrem toho článok 3 ods. 5 zamýšľanej dohody v súčasnom znení je nezlučiteľný s článkami 7 a 8 a s článkom 52 ods. 1 Charty, keďže dovoľuje – nad rámec toho, čo je striktne nevyhnutné – rozšíriť možnosti spracovania údajov z PNR bez ohľadu na ciele, ktoré sleduje zamýšľaná dohoda.

238.

Je nesporné, že údaje z PNR poskytované v rámci zamýšľanej dohody sa týkajú všetkých cestujúcich, ktorí využívajú letecké spojenia medzi Kanadou a Európskou úniou, bez toho, aby existovala indícia, ktorá by vyvolávala dojem, že konanie tejto týchto cestujúcich môže súvisieť s terorizmom alebo so závažnou nadnárodnou trestnou činnosťou. K prenosu týchto údajov príslušnému kanadskému orgánu, ich automatizovanému spracovaniu a neskoršiemu uchovávaniu teda dochádza bez akéhokoľvek rozlišovania podľa prípadného rizika, ktoré by mohli predstavovať niektoré kategórie cestujúcich.

239.

V rozsudku z 8. apríla 2014, Digital Rights Ireland a i. (C‑293/12 a C‑594/12, EU:C:2014:238), Súdny dvor konštatoval, že došlo k prekročeniu rámca toho, čo je striktne nevyhnutné, najmä vzhľadom na všeobecné uchovávanie údajov každého, kto využíval elektronické komunikačné služby v Európskej únii, bez ohľadu na cieľ boja proti závažným trestným činom, ktorý sledovala s smernica Európskeho parlamentu a Rady 2006/24/ES z 15. marca 2006 o uchovávaní údajov vytvorených alebo spracovaných v súvislosti s poskytovaním verejne dostupných elektronických komunikačných služieb alebo verejných komunikačných sietí a o zmene a doplnení smernice 2002/58/ES ( 93 ), bez rozlišovania.

240.

Hoci zásah, ktorý spôsobuje zamýšľaná dohoda, nie je taký rozsiahly ako zásah stanovený smernicou 2006/24 a zároveň v menšej miere narúša každodenný život každého jednotlivca, skutočnosť, že tento zásah sa uplatňuje bez rozlišovania a všeobecne, vyvoláva určité otázky.

241.

Ako som však poznamenal v bode 216 týchto návrhov, samotný význam systémov PNR spočíva v tom, aby sa zabezpečilo hromadné poskytovanie údajov, ktoré umožnia príslušným orgánom pomocou nástrojov automatizovaného spracovania a vopred stanovených scenárov alebo kritérií identifikovať jednotlivcov, o ktorých represívne zložky doteraz nevedeli, ale ktorí sú podľa všetkého „relevantní“ alebo predstavujú riziko pre verejnú bezpečnosť, a preto ich možno neskôr podrobiť dôkladnejším individuálnym kontrolám. Musí tiež existovať možnosť vykonať tieto kontroly počas určitého obdobia po uskutočnení letu dotknutých cestujúcich.

242.

Navyše na rozdiel od osôb, ktorých údaje boli predmetom spracovania podľa smernice 2006/24, všetky osoby, na ktoré sa vzťahuje zamýšľaná dohoda, dobrovoľne využívajú prostriedok medzinárodnej dopravy na let do tretej krajiny alebo z tretej krajiny, pričom tento dopravný prostriedok je žiaľ sám osebe opakovaným nástrojom alebo terčom terorizmu alebo závažnej nadnárodnej trestnej činnosti, čo si vyžaduje prijať opatrenia, ktoré zabezpečia vysokú úroveň bezpečnosti všetkých cestujúcich.

243.

Možno si síce predstaviť systém prenosu a spracovania údajov z PNR, ktorý by rozlišoval cestujúcich napríklad podľa zemepisných oblastí pôvodu (v prípade medzipristátia v Únii) alebo podľa veku cestujúcich, pričom maloletí by mohli napríklad predstavovať a priori menšie riziko pre verejnú bezpečnosť. Keď by však také opatrenia však boli známe – pokiaľ by sa nekonštatovalo, že spôsobujú zakázanú diskrimináciu – spôsobovali by riziko obchádzania ustanovení zamýšľanej dohody, čo by v každom prípade narušilo účinné dosahovanie jedného z jej cieľov.

244.

Ako pritom už bolo uvedené, nestačí si abstraktne predstaviť alternatívne opatrenia, ktoré menej obmedzujú základné práva osôb. Podľa môjho názoru je tiež potrebné, aby tieto opatrenia poskytovali záruky účinnosti, ktorá je porovnateľná s opatreniami, ktoré sa majú zaviesť s cieľom bojovať proti teroristickým trestným činom a závažnej nadnárodnej trestnej činnosti. V rámci tohto konania nebolo Súdnemu dvoru oznámené nijaké iné opatrenie, ktoré by obmedzovalo počet osôb, ktorých údaje z PNR automaticky spracováva príslušný kanadský orgán, a zároveň by umožnilo s porovnateľnou mierou účinnosti dosiahnuť cieľ verejnej bezpečnosti, ktorý sledujú zmluvné strany.

245.

V konečnom dôsledku sa teda domnievam, že osobnú pôsobnosť zamýšľanej dohody vo všeobecnosti nemožno viac obmedziť bez toho, aby tým bol ohrozený samotný účel systémov PNR.

246.

Podľa článku 5 zamýšľanej dohody len „príslušný kanadský orgán“ zabezpečí v súlade so zamýšľanou dohodou primeranú úroveň ochrany pri spracovávaní a využívaní údajov z PNR.

247.

Ako poznamenal Parlament, v zamýšľanej dohode nie je spomenutá totožnosť tohto orgánu. Vzhľadom na dohodu z roku 2006 – a potvrdzuje to aj list misie Kanady pri Európskej únii z 25. júna 2014 doručený Komisii na základe článku 30 ods. 2 písm. a) zamýšľanej dohody a predložený Súdnemu dvoru v rámci tohto konania – je však nesporné, že týmto orgánom je CBSA.

248.

Pochybnosti z hľadiska rešpektovania zásada proporcionality, pokiaľ ide o orgány, ktoré môžu spracovávať údaje z PNR, nevyvoláva až tak totožnosť uvedeného orgánu, ale skôr častá nepresnosť ustanovení zamýšľanej dohody.

249.

Vo viacerých ustanoveniach zamýšľanej dohody sa totiž všeobecne spomína „Kanada“, a nie „príslušný kanadský orgán“, ktorý je však jediným orgánom, ktorý zabezpečí primeranú úroveň ochrany pri spracovávaní a využívaní údajov z PNR na základe zamýšľanej dohody. Tak je to v prípade článku 3 ods. 5 zamýšľanej dohody, ktorý navyše – ako som preskúmal vyššie ( 94 ) – rozširuje ciele, na ktoré možno spracovávať údaje z PNR, článku 8 zamýšľanej dohody, článku 12 ods. 3 zamýšľanej dohody, ktorý sa týka zverejňovania údajov komukoľvek, ako aj článku 16 zamýšľanej dohody týkajúceho sa uchovávania údajov z PNR ( 95 ).

250.

V rozpore s tým, čo Komisia uviedla na pojednávaní, nahradenie slovného spojenia „príslušný kanadský orgán“ všeobecným označením „Kanada“ vyvoláva pochybnosti, pokiaľ ide o počet orgánov oprávnených spracovávať údaje, a to tým skôr, že článok 18 zamýšľanej dohody povoľuje príslušnému kanadskému orgánu, aby za podmienok uvedených v tomto článku zverejnil údaje z PNR iným kanadským štátnym orgánom. ( 96 )

251.

Ustanovenia zamýšľanej dohody teda podľa môjho názoru nie sú dostatočne jasné a presné, pokiaľ ide o označenie orgánu povereného spracovaním údajov z PNR, aby bola zaručená ochrana a bezpečnosť týchto údajov.

252.

Z pripomienok predložených Súdnemu dvoru vyplýva, že hlavnou pridanou hodnotou spracovania údajov z PNR je porovnanie získaných údajov s vopred stanovenými scenármi alebo kritériami hodnotenia rizika alebo s databázami, ktoré umožňujú pomocou automatizovaného spracovania identifikovať „vytypované osoby“, ktoré môžu byť neskôr podrobené dôkladnejšej kontrole. Podľa údajov, ktoré CBSA poskytol Komisii a vláde Spojeného kráľovstva a ktoré tieto oprávnené subjekty predložili Súdnemu dvoru, v praxi uplatnenie týchto techník umožnilo identifikovať pomocou automatizovaného spracovania údajov z PNR okolo 9500„vytypovaných osôb“ z 28 miliónov cestujúcich, ktorí využili letecké spojenie medzi Kanadou a Európskou úniou od apríla 2014 do maca 2015.

253.

Žiadne ustanovenie zamýšľanej dohody sa však netýka konkrétne týchto databáz ani týchto scenárov alebo hodnotiacich kritérií, ktoré by sa teda mali naďalej určovať a používať výlučne podľa voľnej úvahy kanadských orgánov.

254.

Je pravda, že zamýšľaná dohoda stanovuje, že Kanada zabezpečí, aby sa záruky uplatniteľné pri spracovaní údajov z PNR uplatňovali na všetkých cestujúcich v rovnakej miere a bez nezákonnej diskriminácie (článok 7 zamýšľanej dohody), a že neprijme výlučne na základe automatizovaného spracovania údajov z PNR žiadne rozhodnutia, ktoré by mali výrazný negatívny vplyv na cestujúceho (článok 15 zamýšľanej dohody).

255.

Som však presvedčený, že vzhľadom na vyvážené posúdenie oboch cieľov, ktoré sleduje zamýšľaná dohoda, a na značný praktický význam tohto aspektu porovnanie údajov z PNR s týmito vopred stanovenými scenármi alebo hodnotiacimi kritériami, ktoré môžu viesť – ako uznali niektoré oprávnené subjekty – k identifikácii falošne pozitívnych „vytypovaných osôb“, by zamýšľaná dohoda mala obsahovať určité zásady a výslovné pravidlá, pokiaľ ide tak o vopred stanovené scenáre alebo hodnotiace kritériá, ako aj o databázy, s ktorými sa údaje z PNR porovnávajú.

256.

Presné vymedzenie a stanovenie vopred stanovených scenárov a hodnotiacich kritérií musí umožniť do veľkej miery dospieť k výsledkom zameraným na jednotlivcov, v súvislosti s ktorými môže existovať „dôvodné podozrenie“ z páchania teroristických trestných činov alebo závažnej nadnárodnej trestnej činnosti. ( 97 )

257.

Nie je striktne nevyhnutné, aby Súdny dvor uviedol zásady, ktorými by sa malo riadiť stanovenie uvedených scenárov a hodnotiacich kritérií alebo databáz, s ktorými sa porovnávajú údaje z PNR.

258.

Domnievam sa, že by prinajmenšom bolo vhodné, aby zamýšľaná dohoda výslovne stanovovala, že vopred stanovené scenáre alebo hodnotiace kritériá ani používané databázy nemôžu byť založené na rasovom alebo etnickom pôvode jednotlivca, na jeho vierovyznaní alebo filozofickom presvedčení, na jeho príslušnosti k odborovej organizácii, zdravotnom stave alebo sexuálnej orientácii. Okrem toho tieto kritériá, scenáre a databázy by mali byť výslovne obmedzené na ciele a trestné činy uvedené v článku 3 zamýšľanej dohody.

259.

Zamýšľaná dohoda by navyše mala podľa môjho názoru jednoznačnejšie než súčasný článok 15 zamýšľanej dohody špecifikovať, že v prípade, ak porovnanie údajov z PNR s vopred stanovenými kritériami a scenármi vedie k pozitívnemu výsledku, tento výsledok sa musí preskúmať neautomatizovanými prostriedkami. Táto záruka by mohla umožniť znížiť počet osôb, ktoré by mohli byť podrobené neskoršej dôkladnejšej osobnej prehliadke.

260.

S cieľom zabezpečiť, aby boli obmedzené na to, čo je striktne nevyhnutné, by navyše tieto relevantné kritériá, scenáre a databázy, ako aj ich preskúmanie mali podľa môjho názoru podliehať kontrole nezávislého orgánu verejnej moci uvedeného v zamýšľanej dohode, ktorým je kanadský komisár pre ochranu súkromia ( 98 ), a byť predmetom správy o ich vykonávaní predloženej príslušným inštitúciám a orgánom Európskej únie v kontexte článku 26 zamýšľanej dohody, ktorý upravuje spoločné skúmanie a hodnotenie vykonávania tejto dohody.

261.

Preto sa domnievam, že zmluvné strany tým, že nestanovili zásady a výslovné pravidlá vzťahujúce sa na stanovenie a používanie vopred stanovených scenárov a kritérií, ako aj databáz, s ktorými sa porovnávajú údaje z PNR pomocou automatizovaného spracovania, neuskutočnili vyvážené posúdenie oboch cieľov, ktoré sleduje zamýšľaná dohoda.

262.

Z vysvetlení poskytnutých Súdnemu dvoru vyplýva, že po identifikácii cestujúcich, ktorých údaje z PNR boli predmetom automatizovaného spracovania a ktorých profil zodpovedá vopred stanoveným scenárom alebo kritériám, úradníci CBSA preskúmajú údaje týchto cestujúcich s cieľom určiť, či je potrebné podrobiť ich dôkladnejšej kontrole. Podľa informácií poskytnutých vládou Spojeného kráľovstva a Komisiou bolo v praxi 1765 osôb z 9500„vytypovaných osôb“ identifikovaných od apríla 2014 do marca 2015 podrobených dôkladnejšej kontrole z dôvodov súvisiacich s národnou verejnou bezpečnosťou alebo z dôvodov súvisiacich so závažnou nadnárodnou trestnou činnosťou. 178 z nich bolo zatknutých za závažnú nadnárodnú trestnú činnosť, najmä v súvislosti s obchodovaním s omamnými látkami.

263.

V rozsudku z 8. apríla 2014, Digital Rights Ireland a i. (C‑293/12 a C‑594/12, EU:C:2014:238, body 62 a 66) Súdny dvor poukázal na jednej strane na to, že smernica 2006/24 nestanovovala nijaké objektívne kritérium, ktoré by umožňovalo obmedziť počet osôb, ktoré majú prístup k predmetným osobným údajom, a nepodmieňovala prístup k týmto údajom predchádzajúcou kontrolou vykonanou súdom alebo nezávislým správnym orgánom; na druhej strane tento akt nestanovoval ani pravidlá, ktoré by poskytovali ochranu pred rizikom zneužitia, ako aj pred akýmkoľvek nezákonným prístupom a každým nezákonným použitím týchto údajov.

264.

Naproti tomu je potrebné poznamenať, že ustanovenia zamýšľanej dohody čiastočne spĺňajú tieto požiadavky.

265.

Ako už bolo uvedené, článok 9 ods. 1 a 2 zamýšľanej dohody vyžaduje, aby Kanada zaviedla regulačné, procesné alebo technické opatrenia na ochranu údajov z PNR pred náhodným, nezákonným alebo neoprávneným prístupom, spracovaním alebo stratou a zabezpečila okrem iného bezpečnosť, dôvernosť a integritu údajov, a to najmä uplatňovaním postupov šifrovania a uchovávania údajov vo fyzicky bezpečnom prostredí, ktoré je chránené kontrolou prístupu.

266.

Okrem toho tak článok 9 ods. 2 písm. b), ako aj článok 16 ods. 2 zamýšľanej dohody stanovujú, že Kanada obmedzí prístup k údajom z PNR na ohraničený počet úradníkov, ktorých osobitne poverila touto činnosťou. V oblasti uchovávania údajov z PNR článok 16 ods. 4 zamýšľanej dohody tiež stanovuje, že údaje anonymizované maskovaním možno odmaskovať len v tom prípade, ak je nevyhnutné uskutočniť vyšetrovanie v oblasti pôsobnosti článku 3 zamýšľanej dohody, a to – v závislosti od dĺžky uchovávania predmetných údajov z PNR – buď len obmedzeným počtom úradníkov osobitne poverených touto činnosťou, alebo len na základe predchádzajúceho povolenia udeleného vedúcim predstaviteľom príslušného kanadského orgánu alebo vyšším úradníkom, ktorého vedúci predstaviteľ na to osobitne splnomocnil.

267.

Zamýšľaná dohoda však – tak ako smernica 2006/24 – nešpecifikuje objektívne kritériá, na základe ktorých sa určujú úradníci, ktorí majú prístup k údajom z PNR, ani to, sú všetci títo úradníci zamestnancami CBSA. Tieto okolnosti sú o to dôležitejšie, že skupina úradníkov, ktorí majú prístup k týmto údajom v kontexte článku 9 ods. 2 zamýšľanej dohody, je podľa všetkého väčšia ako „ohraničený“ počet úradníkov, ktorí majú prístup k údajom uchovávaným dlhšie ako 30 dní v kontexte uplatňovania článku 16 ods. 2 uvedenej dohody. Kritériá umožňujúce odlíšiť tieto dve skupiny úradníkov, ktorí majú prístup k údajom z PNR, však nevyplývajú z ustanovení zamýšľanej dohody, a teda závisia výlučne od voľnej úvahy Kanady. Táto sloboda podľa môjho názoru nespĺňa požiadavku stanovenú rozsudkom z 8. apríla 2014, Digital Rights Ireland a i. (C‑293/12 a C‑594/12, EU:C:2014:238), ktorú som pripomenul v bode 263 týchto návrhov.

268.

Je tiež potrebné poznamenať, že zamýšľaná dohoda vôbec nestanovuje, že prístup k údajom z PNR podlieha predchádzajúcej kontrole nezávislého orgánu, akým je kanadský komisár pre ochranu súkromia ( 99 ), alebo súdu, ktorého rozhodnutie by mohlo obmedziť prístup k údajom alebo ich použitie a ktorý by rozhodol na základe odôvodnenej žiadosti CBSA.

269.

Náležité vyváženie účinného sledovania cieľa boja proti terorizmu a závažnej nadnárodnej trestnej činnosti s rešpektovaním vysokej úrovne ochrany osobných údajov dotknutých cestujúcich však nevyhnutne nevyžaduje, aby sa uskutočnila predchádzajúca kontrola prístupu k údajom z PNR.

270.

Bez toho, aby bolo vôbec potrebné overiť, či by taká predchádzajúca kontrola bola v praxi uskutočniteľná a dostatočne účinná, a to najmä vzhľadom na množstvo údajov, ktoré treba preskúmať, a prostriedkov, ktoré majú nezávislé kontrolné orgány k dispozícii, totiž poukazujem na to, že v kontexte dodržiavania článku 8 EDĽP orgánmi verejnej moci, ktoré zaviedli opatrenia týkajúce sa odpočúvania a sledovania súkromnej komunikácie, ESĽP uznal, že – s výnimkou osobitných okolností súvisiacich najmä s dôvernosťou informačných zdrojov novinárov alebo s komunikáciou medzi advokátom a jeho klientom – kontrola týchto opatrení ex ante vykonaná nezávislým orgánom alebo súdom nepredstavuje absolútnu požiadavku, pokiaľ je a posteriori zaručené rozšírené súdne preskúmanie týchto opatrení. ( 100 )

271.

V tejto súvislosti treba bez ohľadu na pochybnosti, ktoré vyvoláva rozdelenie právomocí CBSA týkajúcich sa dohľadu a kontroly medzi „nezávislý verejný orgán“ a „orgán zriadený administratívnymi postupmi, ktorý svoje poslanie vykonáva nestranne a ktorý preukázal svoju nezávislosť“, ku ktorým sa vrátim neskôr ( 101 ), poukázať na to, že článok 14 ods. 2 zamýšľanej dohody stanovuje, že Kanada musí zabezpečiť, aby každý jednotlivec, ktorý sa domnieva, že jeho práva boli porušené rozhodnutím alebo konaním súvisiacim s jeho údajmi z PNR, disponoval v súlade s kanadským zákonom účinný prostriedok súdnej nápravy, a to najmä v podobe súdneho preskúmania. Vzhľadom na znenie článku 14 ods. 1 zamýšľanej dohody a vysvetlenia poskytnuté oprávnenými subjektmi je nepochybné, že táto náprava je dostupná v prípade každého rozhodnutia týkajúceho sa prístupu k údajom dotknutých osôb z PNR, bez ohľadu na ich štátnu príslušnosť, bydlisko alebo prítomnosť na území Kanady. Domnievam sa, že v rámci tohto konania o predbežnom preskúmaní zlučiteľnosti ustanovení zamýšľanej dohody s článkami 7 a 8 Charty záruka takej nápravy, ktorej účinnosť nespochybnil nijaký oprávnený subjekt, spĺňa podmienku, ktorú stanovujú tieto ustanovenia so zreteľom na výklad článku 8 EDĽP, ktorý podal ESĽP.

272.

Preto sa domnievam, že skutočnosť, že v zamýšľanej dohode nie je stanovené, že prístup oprávnených úradníkov CBSA k údajom z PNR podlieha predchádzajúcej kontrole nezávislého správneho orgánu alebo súdu, nie je nezlučiteľná s článkami 7 a 8 a s článkom 52 ods. 1 Charty, pokiaľ – ako to je v tomto prípade – zamýšľaná dohoda ukladá Kanade povinnosť zaručiť každému dotknutému jednotlivcovi právo na účinné súdne preskúmanie rozhodnutí alebo konaní týkajúcich sa prístupu k jeho údajom z PNR, ktoré sa vykonáva a posteriori.

273.

Naproti tomu zastávam názor, že v záujme jej obmedzenia na to, čo je striktne nevyhnutné, musí byť v zamýšľanej dohode jednoznačne špecifikované, že k uvedeným údajom môžu mať prístup len úradníci CBSA, a táto dohoda musí stanovovať objektívne kritériá umožňujúce spresniť počet týchto úradníkov vzhľadom na jednotlivé situácie upravené v článkoch 9 a 16 zamýšľanej dohody.

274.

V konaní na Súdnom dvore oprávnené subjekty podrobne diskutovali o dôsledkoch, ktoré treba vyvodiť z rozsudku z 8. apríla 2014, Digital Rights Ireland a i. (C‑293/12 a C‑594/12, EU:C:2014:238), pokiaľ ide o striktnú nevyhnutnosť systému uchovávania údajov z PNR, stanovenú v článku 16 zamýšľanej dohody.

275.

Na jednej strane Súdny dvor v tomto rozsudku vytkol normotvorcovi Únie, že nestanovil, aby údaje, o ktoré išlo v danej veci, boli uchovávané na území Únie, takže nebolo úplne zaručené, že na dodržanie požiadaviek ochrany a bezpečnosti údajov bude dohliadať nezávislý orgán, ako to výslovne vyžaduje článok 8 ods. 3 Charty. ( 102 )

276.

Na druhej strane, pokiaľ ide o dĺžku uchovávania najviac dva roky stanovenú smernicou 2006/24, Súdny dvor kritizoval skutočnosť, že táto smernica nerozlišovala medzi kategóriami na základe ich úžitku pre sledovaný cieľ alebo na základe dotknutých osôb a že uvedená dĺžka nebola stanovená na základe objektívnych kritérií. ( 103 )

277.

Pokiaľ ide o prvý aspekt, je zrejmé, že údaje z PNR, na ktoré sa vzťahujú ustanovenia zamýšľanej dohody, sa nebudú uchovávať na území Únie. Toto konštatovanie však samo osebe nepostačuje na vyhlásenie systému uchovávania, ktorý upravuje článok 16 zamýšľanej dohody, za neplatný, ibaže by uvedená dohoda v plnej miere nezaručovala kontrolu požiadaviek ochrany a bezpečnosti nezávislým orgánom. Ako pritom preskúmam neskôr, hoci zámerom zmluvných strán je skutočne v plnej miere dodržať požiadavku stanovenú článkom 8 ods. 3 Charty, článok 10 ods. 1 zamýšľanej dohody je sformulovaný príliš nejasne na to, aby za každých okolností zaručil existenciu takej kontroly. ( 104 )

278.

Pokiaľ ide o dĺžku uchovávania údajov z PNR, z článku 16 ods. 1 zamýšľanej dohody vyplýva, že táto dĺžka je maximálne päť rokov od dátumu prijatia údajov z PNR ( 105 ), a po jej uplynutí musí Kanada na základe odseku 6 tohto článku zlikvidovať uvedené údaje.

279.

Je nesporné, že doba uchovávania bola v porovnaní s dobou uchovávania stanovenou v dohode z roku 2006 predĺžená o jeden a pol roka. Okrem toho – odhliadnuc od vysvetlení a príkladov, ktoré poskytli niektoré oprávnené subjekty počas konania na Súdnom dvore a ktoré v podstate súvisia s priemernou dĺžkou fungovania medzinárodných sietí páchajúcich závažnú trestnú činnosť, ako aj s dĺžkou a zložitosťou vyšetrovania týkajúceho sa týchto sietí – v zamýšľanej dohode nie sú uvedené objektívne dôvody, ktoré viedli zmluvné strany k tomu, že dobu uchovávania údajov z PNR predĺžili na maximálne päť rokov.

280.

Domnievam sa, že tieto objektívne dôvody musia byť uvedené v zamýšľanej dohode, čo by a priori umožnilo zaručiť, že táto dĺžka je nevyhnutná na dosiahnutie cieľov sledovaných zamýšľanou dohodou. Aby som bol v tejto súvislosti úplne presný, táto úvaha platí aj pre článok 16 ods. 5 zamýšľanej dohody, ktorého rozsah – ako som už uviedol vo svojich úvahách týkajúcich sa citlivých údajov, ktoré musia byť vylúčené z pôsobnosti tejto dohody – by mal byť v súvislosti s uchovávaním ostatných údajov z PNR maximálne počas piatich rokov obmedzený na cieľ opísaný v článku 3 zamýšľanej dohody. ( 106 )

281.

Je teda potrebné konštatovať, že zmluvné strany neodôvodnili potrebu uchovávať všetky údaje z PNR maximálne počas piatich rokov.

282.

Súdny dvor by sa v rámci tohto konania mohol obmedziť na toto konštatovanie – teda bez toho, aby musel overiť, či päťročná dĺžka uchovávania všetkých údajov z PNR všetkých cestujúcich v leteckej doprave medzi Kanadou a Úniou nejde nad rámec toho, čo je striktne nevyhnutné na dosiahnutie bezpečnostného cieľa zamýšľanej dohody.

283.

Pre prípad, ak by Súdny dvor konštatoval, že je vhodné venovať tejto otázke určitú pozornosť, si však dovoľujem uviesť nasledujúce poznámky.

284.

Pokiaľ ide v prvom rade o množstvo údajov z PNR, ktoré sa uchovávajú, podľa môjho názoru je namieste položiť si otázku, či je po uplynutí niekoľkých rokov opodstatnené uchovávať určité kategórie týchto údajov, pokiaľ príslušný kanadský orgán má alebo môže mať na základe odmaskovania v súlade s podmienkami stanovenými v článku 16 ods. 3 zamýšľanej dohody k dispozícii údaje z PNR, z ktorých vyplývajú významné informácie o totožnosti jedného alebo viacerých cestujúcich, ktorých sa týka záznam PNR, dátume letu, použitých platobných prostriedkoch, všetkých dostupných kontaktných údajoch, trase letu, kontaktných údajoch cestovnej kancelárie alebo agentúry a informácie o batožine. Kladiem si najmä otázku, či sú informácie o tom, že ide o cestujúceho často využívajúceho leteckú dopravu a o poskytnutých výhodách (rubrika 5 prílohy zamýšľanej dohody), o stave odbavenia cestujúceho (rubrika 13 prílohy), o letenke alebo cene letenky (rubrika 14 prílohy) a o spoločných letových kódoch (rubrika 11 prílohy), ktoré podľa Komisie len určujú, ktorý dopravca skutočne zrealizoval let, po niekoľkých rokoch uchovávania informáciami, ktoré majú skutočnú pridanú hodnotu v porovnaní s ostatnými údajmi z PNR, ktoré sa tiež uchovávajú a ktoré možno odmaskovať s cieľom bojovať proti terorizmu a závažnej nadnárodnej trestnej činnosti.

285.

Okrem pochybností, ktoré môže vyvolávať striktná nevyhnutnosť dĺžky uchovávania všetkých údajov z PNR stanovená zamýšľanou dohodou, navyše v každom prípade považujem záruky poskytované jej článkom 16 ods. 3 v oblasti „anonymizácie“ maskovaním za nedostatočné na zabezpečenie ochrany a bezpečnosti osobných údajov dotknutých cestujúcich.

286.

Je pravda, že tento článok stanovuje, že mená všetkých cestujúcich sa zamaskujú 30 dní od ich prijatia. Tiež sa v ňom uvádza, že prvky údajov z PNR zaradené do kategórií 6, 7, 17 a 18, ktoré sú vymenované v prílohe zamýšľanej dohody ( 107 ), sa zamaskujú dva roky od prijatia týchto údajov, ak sa týkajú týchto dvoch posledných uvedených kategórií a umožňujú identifikovať fyzickú osobu.

287.

Práve taxatívny charakter tohto výpočtu je problematický. Ďalšie rubriky prílohy zamýšľanej dohody totiž tiež môžu priamo identifikovať fyzickú osobu, hoci nie sú uvedené v zozname v článku 16 ods. 3 zamýšľanej dohody. V tejto súvislosti mám na mysli predovšetkým dostupné informácie o cestujúcich často využívajúcich leteckú dopravu a o poskytnutých výhodách (rubrika 5 prílohy) a všetky dostupné informácie o platbe/fakturácii v súvislosti s letenkou (rubrika 8), medzi ktoré patria najmä podrobnosti o jednom alebo viacerých použitých platobných prostriedkoch.

288.

Preto sa domnievam, že zmluvné strany tým, že nezabezpečili „anonymizáciu“ prostredníctvom maskovania všetkých údajov z PNR, na základe ktorých možno priamo identifikovať cestujúceho, neuskutočnili vyvážené posúdenie cieľov sledovaných zamýšľanou dohodou.

289.

Pokiaľ ide napokon o pravidlá a podmienky odmaskovania údajov z PNR, treba pripomenúť, že článok 16 ods. 4 zamýšľanej dohody spresňuje, že také opatrenie možno vykonať len v tom prípade, ak je na základe dostupných informácií nevyhnutné uskutočniť vyšetrovanie v oblasti pôsobnosti článku 3 zamýšľanej dohody, a to buď do dvoch rokov od prvotného prijatia údajov z PNR, a to len obmedzeným počtom úradníkov osobitne poverených touto činnosťou, alebo od dvoch rokov do piatich rokov od prvotného prijatia týchto údajov, a to len na základe predchádzajúceho povolenia udeleného vedúcim predstaviteľom príslušného kanadského orgánu alebo vyšším úradníkom, ktorého vedúci predstaviteľ na to osobitne splnomocnil.

290.

S výhradou vyššie uvedených pripomienok, ktoré sa týkajú objektívnych kritérií umožňujúcich určiť úradníkov, ktorí majú oprávnenie na prístup k údajom ( 108 ), a nižšie uvedených pripomienok týkajúcich sa dohľadu nad príslušným kanadským orgánom vykonávaným nezávislým verejným orgánom ( 109 ), zastávam názor, že článok 16 ods. 4 zamýšľanej dohody ako taký nejde nad rámec toho, čo je striktne nevyhnutné.

291.

Články 12, 18 a 19 zamýšľanej dohody sa priamo týkajú zverejňovania údajov z PNR.

292.

Voči článku 12 zamýšľanej dohody, ktorý je nazvaný „Prístup v prípade jednotlivcov“, na prvý pohľad nemožno nič namietať, keďže jeho cieľom je zabezpečiť, aby mal každý jednotlivec prístup k svojim údajom z PNR.

293.

Odsek 3 tohto článku však podľa môjho názoru neprimerane rozširuje možnosti prístupu k údajom z PNR a k informáciám získaným z týchto údajov na každého, pričom nie sú stanovené presné záruky. Článok 12 ods. 3 zamýšľanej dohody totiž priznáva Kanade právo „pristúpiť k tomu, aby zverejnenie informácií podliehalo primeraným právnym požiadavkám a obmedzeniam…, a to pri náležitom zohľadnení oprávnených záujmov príslušného jednotlivca“. V zamýšľanej dohode pritom nie sú vymedzení adresáti týchto „informácií“ ani ich používanie. Je teda celkom možné, že tieto informácie sa oznámia akejkoľvek fyzickej alebo právnickej osobe, napríklad bankovej inštitúcii, pokiaľ Kanada dospeje k záveru, že zverejnenie takých informácií neprekračuje „primerané“ právne obmedzenia, ktoré navyše nie sú vymedzené v zamýšľanej dohode.

294.

Domnievam sa teda, že článok 12 ods. 3 zamýšľanej dohody najmä vzhľadom na to, že je sformulovaný mimoriadne nejasne a široko, ide nad rámec toho, čo je striktne nevyhnutné na dosiahnutie cieľa verejnej bezpečnosti, ktorý sleduje zamýšľaná dohoda.

295.

Pokiaľ ide o články 18 a 19 zamýšľanej dohody, tieto články sa týkajú zverejňovania údajov z PNR zo strany príslušného kanadského orgánu iným kanadským štátnym orgánom a iným štátnym orgánom krajín, ktoré nie sú členskými štátmi Európskej únie.

296.

Tak ako Parlament zastávam názor, že vzhľadom na to, že „primeraná úroveň ochrany“, o ktorej sa predpokladá, že zodpovedá úrovni ochrany zaručenej v práve Únie, sa týka len dodržiavania ustanovení zamýšľanej dohody príslušným kanadským orgánom, zmluvné strany musia zabezpečiť, aby nebolo možné obísť túto úroveň ochrany prenosmi osobných údajov iným kanadským štátnym orgánom alebo prenosmi osobných údajov do tretích krajín. ( 110 )

297.

Je nepopierateľné, že články 18 a 19 zamýšľanej dohody stanovujú v súvislosti s neskorším prenosom takých údajov alebo analytických informácií, ktoré obsahujú údaje z PNR, prísne kumulatívne podmienky, pričom štyri z nich sú rovnaké. Tieto údaje a informácie sa zverejnia len vtedy, keď poslanie príslušných štátnych orgánov priamo súvisí s oblasťou pôsobnosti uvedeného článku 3, a to na základe posúdenia konkrétneho prípadu, pokiaľ je zverejnenie za daných okolností nevyhnutné na účely uvedené v článku 3. Okrem toho je stanovené, že sa zverejní len minimálne množstvo potrebných údajov z PNR alebo analytických informácií. ( 111 )

298.

Záruky, ktoré poskytujú tieto dve ustanovenia, sú však odlišné, pokiaľ ide o ostatné podmienky.

299.

V prvom rade, zatiaľ čo podľa článku 18 zamýšľanej dohody ostatné kanadské štátne orgány, ktorým sa poskytnú údaje z PNR, musia zabezpečiť „rovnakú úroveň ochrany údajov ako záruky uvedené v [zamýšľanej dohode]“, článok 19 ods. 1 písm. e) tejto dohody stanovuje, že príslušný kanadský orgán sa musí „uistiť“, že prijímajúci zahraničný orgán uplatňuje buď také normy na ochranu údajov z PNR, ktoré zodpovedajú normám stanoveným v zamýšľanej dohode, a to v súlade s dohodami a dojednaniami, ktoré tieto normy obsahujú, alebo také normy na ochranu týchto údajov, na ktorých sa dohodol s Európskou úniou.

300.

Je nesporné, že v oboch prípadoch prináleží výlučne príslušnému kanadskému orgánu, teda CBSA, aby overil primeranosť ochrany poskytovanej prijímajúcim štátnym orgánom. Preskúmanie zo strany CBSA ani prípadné rozhodnutie o zverejnení údajov z PNR nepodliehajú kontrole ex ante vykonanej nezávislým orgánom alebo súdom. Zamýšľaná dohoda navyše vôbec nestanovuje, že príslušný orgán daného členského štátu a/alebo Komisia budú aspoň predbežne informovaní o zámere preniesť údaje z PNR štátneho príslušníka členského štátu Únie, skôr než dôjde k samotnému poskytnutiu údajov. V článku 18 zamýšľanej dohody sa totiž táto možnosť nespomína, zatiaľ čo jej článok 19 ods. 2 len stanovuje, že príslušné orgány daného členského štátu budú dodatočne informované „pri najbližšej možnej príležitosti“.

301.

Dodatočné záruky uvedené v predchádzajúcom bode by pritom podľa môjho názoru mali byť zabezpečené.

302.

Na jednej strane samotná kontrola zverejňovania týchto údajov a posteriori neumožní napraviť nesprávne posúdenie poskytovanej úrovne ochrany prijímajúcim štátnym orgánom ani obnoviť súkromný a dôverný charakter týchto údajov po ich poskytnutí prijímajúcemu štátnemu orgánu a ich použití týmto orgánom. ( 112 ) Platí to osobitne v prípade zverejňovania údajov do tretej krajiny, ktorých neskoršie použitie dokonca ani nespadá do právomoci kanadských štátnych orgánov a súdov a nepodlieha ich kontrole ex post.

303.

Na druhej strane predbežné informovanie Komisie a príslušných orgánov členského štátu, ktorého štátnym príslušníkom je osoba, ktorej údaje z PNR budú predmetom takého prenosu, im umožní uistiť sa, či bola preskúmaná „primeraná úroveň ochrany“. Z iného hľadiska navyše také predbežné informovanie – keďže prenos údajov z PNR na základe článkov 18 a 19 zamýšľanej dohody sa bude môcť vykonať len v osobitných prípadoch a za osobitných okolností, ktoré sú náležite odôvodnené, a teda v situáciách, keď je potrebné predpokladať, že existuje vážne podozrenie týkajúce sa dotknutej osoby – najmä môže prispieť k posilneniu spolupráce medzi príslušnými orgánmi Kanady, Únie a jej členských štátov, ktorá zodpovedá cieľu predchádzania a odhaľovania teroristických trestných činov a závažnej nadnárodnej trestnej činnosti, ktorý sleduje zamýšľaná dohoda.

304.

Ďalej je potrebné poukázať na to, že článok 18 ods. 1 písm. f) zamýšľanej dohody zakazuje kanadskému prijímajúcemu štátnemu orgánu neskôr zverejniť údaje z PNR inému subjektu, pokiaľ takého zverejnenie nepovolí CBSA za podmienok stanovených v tomto odseku. Naproti tomu článok 19 zamýšľanej dohody vôbec neukladá tomuto orgánu povinnosť uistiť sa pred akýmkoľvek prenosom údajov z PNR, že samotný prijímajúci štátny orgán tretej krajiny nebude môcť neskôr zverejniť uvedené údaje inému subjektu, ktorý má prípadne sídlo v inej tretej krajine.

305.

Keďže nie je vylúčené riziko možného vzniku takej situácie, čo by malo za následok obídenie úrovne zaručenej právom Únie v oblasti ochrany osobných údajov, je potrebné konštatovať, že článok 19 zamýšľanej dohody povoľuje neopodstatnené zásahy do základných práv zaručených článkami 7 a 8 Charty. ( 113 )

306.

Kontrola vykonávaná nezávislým orgánom, ktorú vyžaduje tak článok 8 ods. 3 Charty, ako aj článok 16 ods. 2 druhý pododsek ZFEÚ, predstavuje základný prvok rešpektovania ochrany fyzických osôb v súvislosti so spracovaním osobných údajov v Únii. ( 114 )

307.

Z ustanovení zamýšľanej dohody vyplýva, že zmluvné strany si uvedomujú túto požiadavku, aj keď – ako podrobnejšie uvediem nižšie – zamýšľaná dohoda ju celkom nespĺňa.

308.

S cieľom zabezpečiť, aby úroveň ochrany poskytovaná príslušným kanadským orgánom pri spracovávaní a využívaní údajov z PNR bola podľa článku 5 zamýšľanej dohody „primeran[á]… v zmysle príslušných právnych predpisov EÚ upravujúcich ochranu údajov“, musí tento orgán najmä dodržiavať opatrenia stanovené v článku 10 zamýšľanej dohody, teda podliehať kontrole „orgánu vykonávajúceho dohľad“. Tento orgán musí byť „oprávnený preskúmať dodržiavanie pravidiel týkajúcich sa zhromažďovania, využívania, zverejňovania a uchovávania údajov z PNR alebo nakladania s nimi“. Musí byť tiež oprávnený vykonávať posúdenia zhody, predkladať odporúčania príslušnému kanadskému orgánu a postúpiť prípady porušenia právnych predpisov súvisiacich so zamýšľanou dohodou na trestné stíhanie alebo na disciplinárne konanie. Na základe článku 14 ods. 1 zamýšľanej dohody orgán vykonávajúci dohľad prijíma, prešetruje a vybavuje sťažnosti jednotlivcov týkajúce sa žiadosti o prístup k údajom z PNR, ich opravu alebo pripojenie príslušnej poznámky.

309.

Z toho vyplýva, že zámerom zmluvných strán je zaručiť, aby sa na spracovanie osobných údajov zo strany CBSA vzťahoval účinný mechanizmus na zisťovanie a kontrolu prípadných porušení pravidiel zamýšľanej dohody, ktoré zabezpečujú ochranu súkromia a osobných údajov cestujúcich s cieľom zabezpečiť úroveň ochrany, ktorá má byť „v podstate rovnocenná“ úrovni ochrany, ktorá by sa poskytovala týmto osobám, ak by sa ich údaje spracovávali a uchovávali na území Únie.

310.

Z toho vyplýva, že v prejednávanom prípade sa v plnom rozsahu uplatní kontrola vykonávaná nezávislým orgánom, ktorú vyžaduje najmä článok 8 ods. 3 Charty.

311.

Orgán vykonávajúci dohľad zriadený v zamýšľanej dohode, ktorý Parlament a EDÚOÚ kritizujú, pokiaľ ide o jeho úplnú nezávislosť, je pritom špecifický tým, že má dvojakú povahu. Článok 10 zamýšľanej dohody totiž označuje tento orgán buď ako „nezávislý verejný orgán“, alebo ako „orgán zriadený administratívnymi postupmi, ktorý svoje poslanie vykonáva nestranne a ktorý preukázal svoju nezávislosť“.

312.

Ako vyplýva z listu misie Kanady pri Európskej únii z 25. júna 2014 ( 115 ) a z vysvetlení, ktoré Komisia poskytla počas konania na Súdnom dvore, prvý z týchto orgánov označuje kanadského komisára pre ochranu súkromia, v súvislosti s ktorým kanadský zákon z roku 1985 o ochrane osobných údajov ( 116 ) okrem iného upravuje jeho postavenie, spôsob vymenovania, sedemročné funkčné obdobie, neodvolateľnosť, vyšetrovaciu právomoc, vrátane vyšetrovania z vlastného podnetu, a právomoc predkladať odporúčania. Je potrebné poukázať na to, že žiadny z oprávnených subjektov nespochybnil skutočnosť, že kanadský komisár pre ochranu súkromia, ktorý sa zodpovedá výlučne komorám kanadského parlamentu, je nezávislý a nestranný, čo mu umožňuje plniť si úlohy bez toho, aby podliehal akýmkoľvek vonkajším vplyvom alebo pokynom, a to najmä zo strany výkonnej moci. ( 117 )

313.

Z vysvetlení poskytnutých Súdnemu dvoru vyplýva, že v zmysle zákona o ochrane osobných údajov sa právomoci kanadského komisára pre ochranu súkromia týkajú sťažností ktoréhokoľvek jednotlivca pre porušenie pravidiel týkajúcich sa súkromia a ochrany osobných údajov zo strany kanadskej federálnej verejnoprávnej inštitúcie.

314.

Alternatívna formulácia článku 10 ods. 1 zamýšľanej dohody však vzbudzuje dojem, že kontrolu spracovávania údajov z PNR zo strany CBSA by mohol v celom rozsahu vykonávať aj „orgán zriadený administratívnymi postupmi, ktorý svoje poslanie vykonáva nestranne a ktorý preukázal svoju nezávislosť“, teda sekcia CBSA pre opravné prostriedky, ktorá bola zriadená na základe dohody z roku 2006.

315.

Bez ohľadu na záruky uvedené v liste misie Kanady pri Európskej únii z 25. júna 2014, podľa ktorých ostatné funkčné oddelenia CBSA nebudú dávať sekcii pre opravné prostriedky nijaké pokyny, je táto sekcia – tak ako všetky ostatné oddelenia CBSA – naďalej priamo podriadená príslušnému ministrovi, ktorý jej môže dávať pokyny. ( 118 ) Keďže sekcia CBSA pre opravné prostriedky môže podliehať najmä politickému vplyvu príslušného nadriadeného orgánu alebo všeobecnejšie výkonnej moci, nemožno ju považovať za nezávislý kontrolný orgán v zmysle článku 8 ods. 3 Charty.

316.

Pokiaľ teda článok 10 zamýšľanej dohody v podstate stanovuje, že orgánom vykonávajúcim dohľad môže byť alternatívne buď kanadský komisár pre ochranu súkromia, alebo sekcia CBSA pre opravné prostriedky, toto ustanovenie nepredstavuje jasné a presné pravidlo, ktoré by systematicky zaručovalo kontrolu rešpektovania súkromia a ochrany osobných údajov jednotlivcov, ktorých sa týka spracovanie údajov z PNR stanovené v zamýšľanej dohode, zo strany nezávislého orgánu v zmysle článku 8 ods. 3 Charty. Je úlohou zmluvných strán odstrániť nejasnosti, ktoré vyplývajú zo znenia článku 10 ods. 1 uvedenej dohody, a zabezpečiť, aby kontrola rešpektovania základných práv zaručených článkami 7 a 8 Charty bola zverená nezávislému kontrolnému orgánu v zmysle článku 8 ods. 3 Charty.

317.

Pokiaľ ide o článok 14 ods. 1 zamýšľanej dohody, ktorý sa týka administratívnych prostriedkov nápravy, z vysvetlení Komisie vyplýva, že podľa kanadského zákona o osobných údajoch z roku 1985kanadský komisár pre ochranu súkromia nemá právomoc rozhodovať o žiadostiach o prístup k údajom z PNR, ich opravu alebo pripojenie poznámky podaných osobami, ktoré sa nenachádzajú na území Kanady, teda o žiadostiach podaných týmito osobami na základe článkov 12 a 13 zamýšľanej dohody.

318.

Podľa vysvetlení poskytnutých Komisiou prešetrovanie žiadostí o prístup k údajom z PNR, ich opravu alebo pripojenie poznámky, ako aj odpovede na tieto žiadosti podané jednotlivcami, ktorí sa nenachádzajú na území Kanady, čo bezpochyby predstavuje väčšinu občanov Únie, patria do pôsobnosti sekcie CBSA pre opravné prostriedky.

319.

Komisia vo svojich pripomienkach, ako aj vo svojich odpovediach na otázky Súdneho dvora uviedla, že osoba, ktorej žiadosť o prístup k jej údajom z PNR, ich opravu alebo pripojenie poznámky zamietla sekcia CBSA pre opravné prostriedky, by mohla prostredníctvom zástupcu, ktorý sa nachádza na území Kanady, predložiť sťažnosť kanadskému komisárovi pre ochranu súkromia.

320.

Existencia tohto administratívneho prostriedku nápravy, o ktorom rozhoduje kanadský komisár pre ochranu súkromia, však nie je spomenutá v zamýšľanej dohode ani nevyplýva zo žiadneho kanadského právneho predpisu oznámeného Súdnemu dvoru. Pokiaľ táto možnosť skutočne prichádza do úvahy, domnievam sa, že by mala byť jasne uvedená v zamýšľanej dohode, aby mohol každý poznať rozsah procesných práv, ktoré mu tento akt priznáva. Ak taká možnosť v konečnom dôsledku neexistuje, kanadský komisár pre ochranu súkromia by mal byť podľa môjho názoru oprávnený priamo odpovedať na akúkoľvek žiadosť o prístup, opravu alebo pripojenie poznámky podanú jednotlivcom, ktorý sa nenachádza na území Kanady. Ak totiž nie je stanovená žiadna z týchto možností, žiadny nezávislý kontrolný orgán by nemal právomoc preskúmať takéto žiadosti, hoci ide práve o žiadosti, ktoré podajú výlučne občania Únie v súvislosti so svojimi osobnými údajmi. Možnosť vzniku takej situácie by podľa môjho názoru znamenala, že zmluvné strany neuskutočnili vyvážené posúdenie oboch cieľov, ktoré sleduje zamýšľaná dohoda.

321.

V článku 14 ods. 1 zamýšľanej dohody by malo byť v každom prípade jasne uvedené, že žiadosti o prístup, opravu a pripojenie poznámky podané cestujúcimi, ktorí sa nenachádzajú na území Kanady, možno buď priamo, alebo prostredníctvom administratívneho prostriedku nápravy predložiť nezávislému verejnému orgánu.

322.

Naproti tomu pre úplnosť dodávam, že výhrady Parlamentu, podľa ktorých článok 14 ods. 2 zamýšľanej dohody môže odporovať článku 47 Charty, podľa môjho názoru nie sú opodstatnené.

323.

Článok 14 ods. 2 zamýšľanej dohody totiž stanovuje, že Kanada zabezpečí, aby každý jednotlivec, ktorý sa domnieva, že jeho práva boli porušené rozhodnutím alebo konaním súvisiacim s jeho údajmi z PNR, mohol v súlade s kanadským právnym poriadkom žiadať o účinnú súdnu nápravu, a to prostredníctvom súdneho preskúmania alebo iného opravného prostriedku vrátane prípadnej kompenzácie.

324.

Ako uviedla Rada, toto ustanovenie zabezpečuje, aby jednotlivci – bez ohľadu na svoju štátnu príslušnosť alebo bydlisko a bez ohľadu na to, či sa nachádzajú na území Kanady – mali k dispozícii účinnú súdnu ochranu v zmysle článku 47 Charty. Skutočnosť, že podľa článku 14 ods. 2 zamýšľanej dohody stanovuje, že „účinná súdna náprava“ môže byť doplnená aj žalobou o náhradu škody, svedčí o tom, že Kanada sa zaväzuje zabezpečiť, aby všetky dotknuté osoby mohli účinne uplatniť právne prostriedky nápravy.

325.

Dodávam, že z článku 14 ods. 1 zamýšľanej dohody vyplýva, že orgán, ktorý zamietol žiadosť o prístup, opravu alebo pripojenie poznámky, musí informovať sťažovateľa o prostriedkoch uplatnenia súdnej nápravy podľa odseku 2 tohto článku, čo zaručuje primerané a individuálne informovanie dotknutých občanov Únie.

326.

V rozpore s tým, čo naznačuje Parlament s odkazom na bod 95 rozsudku zo 6. októbra 2015, Schrems (C‑362/14, EU:C:2015:650), taká situácia nie je porovnateľná so situáciou, na základe ktorej Súdny dvor v tejto veci konštatoval, že došlo k narušeniu podstaty základného práva na účinnú súdnu ochranu. V tejto veci totiž išlo o právnu úpravu tretej krajiny, o ktorej Komisia konštatovala, že zabezpečuje primeranú úroveň ochrany základných práv, ale ktorá vzhľadom na neskôr získané informácie nestanovovala nijakú možnosť osoby podliehajúcej súdnej právomoci uplatniť právne prostriedky nápravy, aby mala prístup k osobným údajom, ktoré sa jej týkajú, alebo dosiahnuť opravu alebo vymazanie takýchto údajov.

327.

Zamýšľaná dohoda, ktorá predstavuje medzinárodný záväzok Kanady, ukladá Kanade povinnosť zabezpečiť, aby sa také právne prostriedky nápravy zaviedli a aby boli účinné. V tomto rozsahu toto konštatovanie vzhľadom na predbežnú povahu konania o stanovisku podľa môjho názoru stačí na to, aby som dospel k záveru, že článok 14 ods. 2 zamýšľanej dohody je zlučiteľný s článkom 47 Charty. ( 119 )

328.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na žiadosť Parlamentu o stanovisko v tomto zmysle: