1. 

Talianske orgány zaviedli povinnosť pripojiť označenie uvádzajúce krajinu pôvodu na useň získanú spracovaním (akým je činenie ( 2 )) v cudzine, pričom následne sa na koženom tovare vyrobenom z takej usne, najmä na obuvi, používajú talianske výrazy „cuoio“ (useň), „pelle“ (jemná useň) alebo „pelliccia“ (kožušina) (či výrazy od nich odvodené alebo synonymá). Dve organizácie podali na Tribunale di Milano (Okresný súd v Miláne) návrh na začatie konania s cieľom zabrániť tomu, aby hospodárske subjekty v Taliansku uvádzali na trh obuv nespĺňajúcu tieto požiadavky na označovanie. V tomto prejudiciálnom konaní má Súdny dvor odpovedať na otázku, či je také pravidlo označovania v rozpore s článkami 34 ZFEÚ až 36 ZFEÚ, ktoré sa týkajú voľného pohybu tovarov, a/alebo so smernicou 94/11/ES ( 3 ) (ďalej len „smernica o označovaní obuvi“) a/alebo s modernizovaným Colným kódexom. ( 4 ) Ďalšou dôležitou otázkou, ktorú však vnútroštátny súd výslovne nepoložil, je to, či môžu ustanovenia smernice 98/34/ES ( 5 ) spôsobiť neuplatniteľnosť vnútroštátneho pravidla označovania.

2.

Článok 34 ZFEÚ zakazuje množstevné obmedzenia dovozu a všetky opatrenia s rovnakým účinkom medzi členskými štátmi. Článok 35 ZFEÚ obsahuje podobné ustanovenie vo vzťahu k vývozu. Článok 36 ZFEÚ stanovuje, že členské štáty môžu zaviezť primerané obmedzenia pohybu tovarov, pokiaľ sú odôvodnené určitými prípustnými dôvodmi. ( 6 )

3.

Článok 36 modernizovaného Colného kódexu ( 7 ) patrí medzi ustanovenia upravujúce pravidlá na určenie nepreferenčného pôvodu tovarov na účely uplatňovania spoločného colného sadzobníka, opatrenia (iné než sadzobné opatrenia) upravené predpismi Spoločenstva, ktorými sa riadia osobitné oblasti obchodu s tovarmi, alebo iné opatrenia Spoločenstva týkajúce sa pôvodu tovarov. ( 8 ) Podľa článku 36 sa za tovar, ktorý má pôvod v jedinej krajine alebo na jedinom území, považuje tovar úplne získaný v takejto krajine alebo na takomto území. ( 9 ) Tovar, na ktorého výrobe sa zúčastňuje viac ako jedna krajina alebo územie, sa považuje za tovar s pôvodom v krajine alebo na území, kde sa vykonala jeho posledná podstatná zmena. ( 10 )

4.

Tribunale di Milano vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania odkazuje na článok 60 nariadenia (EÚ) č. 952/2013. ( 11 ) Článok 60 ods. 1 má rovnaké znenie ako článok 36 ods. 1 nariadenia č. 450/2008. Článok 60 ods. 2 stanovuje: „Tovar, na ktorého výrobe sa zúčastňuje viac ako jedna krajina alebo územie, sa považuje za tovar s pôvodom v krajine alebo na území, kde sa vykonalo jeho posledné, podstatné a hospodársky odôvodnené zušľachtenie alebo prepracovanie, a to v podnikoch vybavených na tento účel, ktorého výsledkom je nový výrobok alebo ktoré predstavuje dôležitý stupeň výroby“. V čase skutkových okolností však uvedené ustanovenie ešte nebolo v platnosti. ( 12 ) K návrhu na začatie prejudiciálneho konania budem preto pristupovať v tom zmysle, že odkazuje na článok 36 nariadenia č. 450/2008. ( 13 )

5.

Táto smernica bola prijatá s cieľom riešiť problémy v oblasti obchodu s obuvou v rámci Spoločenstva. Členské štáty mali rozdielne požiadavky na označovanie, ktoré viedli k nárastu nákladov hospodárskych subjektov a bránili voľnému pohybu. ( 14 ) Dospelo sa k názoru, že tieto problémy by sa dali účinnejšie riešiť prijatím opatrení na úrovni EÚ. Normotvorca preto zaviedol harmonizačné opatrenie obsahujúce len tie požiadavky, ktoré sa považovali za nevyhnutné na voľný pohyb obuvi. ( 15 )

6.

Smernica o označovaní obuvi sa vzťahuje na označovanie materiálov používaných v hlavných zložkách obuvi určenej na predaj spotrebiteľom a vymedzuje „obuv“ ako „výrobky s pripevnenými podošvami, ktoré sú určené na ochranu alebo pokrytie nohy…“ (článok 1 ods. 1). ( 16 ) Označenie musí obsahovať informácie týkajúce sa troch častí predmetnej obuvi vymedzených v prílohe I, ( 17 ) a to vrchu, podšívky a stielky a podošvy (článok 1 ods. 2). Zloženie obuvi musí byť uvedené buď formou piktogramov, alebo v podobe písomného označenia materiálov uvedeného v prílohe I. ( 18 ) Tieto informácie musia tiež spĺňať požiadavky na označovanie upravené v článku 4.

7.

Podľa článku 2 ods. 1 musia členské štáty prijať všetky nevyhnutné opatrenia na zabezpečenie toho, aby všetka obuv uvedená na trh vyhovovala požiadavkám na označovanie stanoveným v smernici o označovaní obuvi bez toho, aby boli dotknuté iné príslušné ustanovenia práva EÚ.

8.

Článok 3 stanovuje: „Bez toho, aby boli dotknuté iné právne predpisy spoločenstva, nesmú členské štáty zakazovať alebo brániť uvedeniu obuvi, ktorá spĺňa požiadavky tejto smernice na označovanie, na trh uplatňovaním neharmonizovaných vnútroštátnych predpisov upravujúcich označovanie niektorých druhov obuvi alebo obuvi všeobecne.“

9.

Požiadavky na označovanie upravené v článku 4 ods. 1 sú takéto: „…informácie o materiáli, určenom v súlade s prílohou I, ktorý tvorí najmenej 80 % plochy vrchu, podšívky a výstelky obuvi a najmenej 80 % objemu podošvy. Ak žiadny z materiálov nedosahuje najmenej 80 %, mala by byť uvedená informácia o dvoch hlavných materiáloch použitých v zložení obuvi.“ Článok 4 ods. 2 stanovuje, že informácie musia byť na obuvi uvedené „buď [ako] piktogramy, alebo písomné údaje aspoň v tom jazyku alebo jazykoch, ktoré môžu byť v súlade so zmluvou stanovené členským štátom, v ktorom dochádza ku spotrebe, ako je uvedené a znázornené v prílohe I“. Členské štáty musia zabezpečiť, aby boli spotrebitelia primerane informovaní o význame piktogramov, no také opatrenia nesmú vytvárať prekážky pre obchod. Označenie musí byť pripojené najmenej k jednému kusu obuvi z každého páru; musí byť viditeľné, dobre pripevnené na dotknutú obuv a prístupné; označenie nesmie uvádzať spotrebiteľa do omylu (článok 4 ods. 3 a 4).

10.

Článok 5 stanovuje: „Podľa potreby môžu byť k informáciám požadovaným touto smernicou pripojené dodatočné textové informácie. V súlade s článkom 3 však členské štáty nesmú zakazovať alebo brániť uvádzaniu obuvi, ktorá spĺňa požiadavky tejto smernice, na trh.“

11.

Cieľom smernice 98/34 je prispieť k predchádzaniu vytvárania nových prekážok pre obchod na vnútornom trhu. Zavádza mechanizmus na zabezpečenie prehľadnosti a preventívnych kontrol tým, že od členských štátov požaduje, aby informovali o návrhoch technických predpisov pred ich prijatím a následne aby pred prijatím predmetného predpisu dodržali obdobie zastavenia konania v trvaní aspoň troch mesiacov (pozri bod 14 týchto návrhov), aby tak členské štáty a Komisia mali možnosť vyjadriť prípadné obavy týkajúce sa možných prekážok obchodu. ( 19 )

12.

Nasledujúce relevantné vymedzenia uvedené v článku 1 sú:

„1.   ‚výrobok‘ je každý priemyselne vyrábaný výrobok a každý poľnohospodársky výrobok…;

…

3.   ‚technická špecifikácia‘ je špecifikácia obsiahnutá v dokumente upravujúcom charakteristiky, ktoré sa od výrobku vyžadujú, ako je napríklad stupeň kvality… vrátane požiadaviek vzťahujúcich sa na výrobok z hľadiska… balenia, označovania alebo štítkovania…;

…

11.   ‚technický predpis‘ sú technické špecifikácie…, dodržiavanie ktorých je… de facto alebo de iure povinné…, ktoré zakazujú výrobu, dovoz, predaj alebo používanie výrobku…

…“

13.

Podľa článku 8 musia členské štáty okamžite informovať Komisiu o návrhu každého technického predpisu, ktorý chcú prijať. Komisii musia oznámiť aj dôvody, pre ktoré je uzákonenie takéhoto technického predpisu potrebné, pokiaľ to nebude zjavné už z návrhu technického predpisu. Komisia následne bezodkladne informuje o návrhu a ďalších dokumentoch, ktoré jej boli odoslané, ostatné členské štáty. Článok 8 ods. 2 stanovuje, že Komisia a členské štáty môžu oznamujúcemu členskému štátu predložiť svoje pripomienky. Zmienený členský štát bude brať takéto pripomienky pri ďalšom spracúvaní technického predpisu v maximálnej možnej miere do úvahy. Podľa článku 8 ods. 3 členské štáty Komisii bezodkladne oznámia definitívne znenie technického predpisu.

14.

Článok 9 ods. 1 stanovuje, že prijatie návrhu technického predpisu oznámeného v súlade s článkom 8 ods. 1 musí byť odložené o tri mesiace (ďalej len „obdobie zastavenia konania“). Táto lehota sa predĺži na šesť mesiacov, pokiaľ Komisia alebo iný členský štát predloží podrobné stanovisko, z ktorého by vyplývalo, že zamýšľané opatrenie by mohlo vytvoriť prekážky pre voľný pohyb tovaru na vnútornom trhu (článok 9 ods. 2). Obdobie zastavenia konania sa predĺži na 12 mesiacov, pokiaľ Komisia do 3 mesiacov od oznámenia podľa článku 8 ods. 1 informuje o svojom zámere navrhnúť alebo prijať právny predpis v oblasti, ktorej sa týka návrh technického predpisu (článok 9 ods. 3). ( 20 )

15.

Zákon č. 8/2013 zo 14. januára 2013 o nových ustanoveniach týkajúcich sa použitia výrazov „cuoio“, „pelle“ a „pelliccia“ a výrazov od nich odvodených alebo ich synoným bol uverejnený v Gazzetta Ufficiale č. 25 z 30. januára 2013 a nadobudol účinnosť 14. februára 2013. Článok 3 ods. 2 zákona č. 8/2013 zavádza povinnosť pripojiť označenie uvádzajúce krajinu pôvodu k výrobkom získaným spracovaním v zahraničí, ktoré používajú na označenie spracovanej usne uvedené talianske výrazy. Tribunale di Milano v návrhu na začatie prejudiciálneho konania uvádza, že zákon č. 8/2013 bol Komisii oznámený 21. decembra 2012 pod referenčným číslom 2012/667/I. ( 21 ) Následne sa naň vzťahovalo minimálne počiatočné trojmesačné obdobie zastavenia konania podľa článku 9 ods. 1 smernice 98/34. ( 22 )

16.

Spoločnosti FS Retail srl, Luna srl a Gatsby srl, žalované v spore vo veci samej, sú hospodárske subjekty uvádzajúce obuv na trh v Taliansku. Na vnútornej podrážke dotknutej obuvi sú uvedené talianske výrazy „pelle“ alebo „vera pelle“ (pravá jemná useň). Niektoré páry dotknutej obuvi sú vyrobené v Čínskej ľudovej republike. Pôvod tejto obuvi je uvedený na umelohmotnom štítku pripevnenom na podošvu. Z konania vo veci samej nie je jasné, či ďalšia predmetná obuv (na ktorej nie je označený čínsky pôvod) pochádza z iných členských štátov alebo z tretích krajín.

17.

Dňa 27. septembra 2013 organizácie Unione nazionale industria conciaria (ďalej len „UNIC“), obchodný zväz zastupujúci kožiarsky priemysel, a Unione Nazionale dei Consumatori di Prodotti in Pelle, Materie Concianti, Accessori e Componenti (ďalej len „UNI.CO.PEL“), organizácia zastupujúca záujmy spotrebiteľov v Taliansku, (ďalej len „žalobkyne“) podali proti žalovaným na Tribunale di Milano návrh na vydanie predbežného opatrenia s odôvodnením, že porušili článok 3 ods. 2 zákona č. 8/2013. Žalobkyne sa domnievajú, že použitie talianskych výrazov na označenie usne vnútornej podrážky bez uvedenia jej pôvodu uvádza spotrebiteľov do omylu, lebo naznačuje, že použitá useň a/alebo celý výrobok je talianskeho pôvodu. Používanie talianskych výrazov pre také výrobky okrem toho predstavuje nekalú hospodársku súťaž zo strany výrobcov mimo EÚ na úkor talianskeho kožiarskeho a obuvníckeho priemyslu, keďže taliansky pôvod usne je vlastnosťou, ktorá sa vzťahuje len na obuv vyrobenú z talianskej usne.

18.

Každá z troch žalovaných namietala voči návrhu na vydanie predbežného opatrenia s uvedením rozličných dôvodov: i) predmetná obuv spĺňa požiadavky smernice o označovaní obuvi a ii) vzhľadom na to, že na niektorých pároch obuvi je označený ich čínsky pôvod, sú v súlade so zákonom č. 8/2013 a talianski spotrebitelia sú riadne informovaní o pôvode predmetných výrobkov, takže ich uvádzanie na trh by malo byť v Taliansku povolené (Gatsby); iii) zákon č. 8/2013 bol Komisii oznámený ako technický predpis v zmysle smernice 98/34, bol však prijatý pred uplynutím počiatočného obdobia zastavenia konania stanoveného v článku 9 tejto smernice, v dôsledku čoho sa naň v spore vo veci samej nemožno odvolávať (Luna); iv) zákon č. 8/2013 je neprimeraný, lebo výrobcovia môžu z vlastnej iniciatívy uviesť, či majú ich výrobky taliansky pôvod (FS Retail).

19.

Tribunale di Milano vzhľadom na to predkladá Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania o šiestich navzájom súvisiacich otázkach, ktoré budú možno zrozumiteľnejšie, keď ich zhrniem.

20.

Uvedené otázky sa týkajú rozličných možností, ako môže právo EÚ brániť uplatneniu článku 3 ods. 2 zákona č. 8/2013 na výrobky z usne:

21.

Vnútroštátny súd poukazuje na to, že v oboch týchto prípadoch z článku 3 ods. 2 zákona č. 8/2013 vyplýva povinnosť pripojiť na výrobok označenie krajiny pôvodu, pokiaľ (ako v prejednávanej veci) je na ňom uvedené talianske slovo „pelle“. Pýta sa, či takej požiadavke môžu brániť:

22.

Písomné pripomienky predložili UNIC a UNI.CO.PEL, Gatsby, nemecká, holandská a švédska vláda a Komisia. Na 15. januára 2015 bolo zvolané pojednávanie na základe požiadavky Súdneho dvora, aby sa účastníci konania zaoberali otázkou, ktorú uviedla Komisia vo svojich písomných pripomienkach a v ktorej išlo o to, či je zákon č. 8/2013 neuplatniteľný vzhľadom na to, že bol prijatý v rozpore s ustanoveniami článku 9 ods. 1 smernice 98/34 týkajúcimi sa obdobia zastavenia konania. Ostatní účastníci konania, ktorí predložili písomné pripomienky, sa tejto otázky nedotkli a nezaoberal sa ňou ani vnútroštátny súd. Na pojednávaní predniesli ústne prednesy UNIC a UNI.CO.PEL, Česká republika, Nemecko a Komisia.

23.

Skôr než sa dotkli otázok Súdneho dvora, UNIC a UNI.CO.PEL na pojednávaní tvrdili, že Súdny dvor by mal najprv preskúmať, či by návrh na začatie prejudiciálneho konania nemal byť stiahnutý vzhľadom na to, že vnútroštátny právny rámec opísaný v návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa medzičasom zmenil. Uviedli, že zákon č. 8/2013 bol zrušený s účinnosťou od 10. novembra 2014 a Komisii bol v súlade so smernicou 98/34 oznámený nový legislatívny dekrét týkajúci sa koženého tovaru. ( 23 )

24.

Stiahnutie návrhu na začatie prejudiciálneho konania je výsadou vnútroštátneho súdu, a nie je v právomoci Súdneho dvora. V každom prípade sa nedomnievam, že s týmto návrhom by sa malo zaobchádzať v uvedenom zmysle.

25.

Vnútroštátny súd objasňuje, že návrh na vydanie predbežných opatrení podaný žalobkyňami je založený na zákone č. 8/2013, ktorý podľa názoru uvedeného súdu poskytoval príslušný legislatívny rámec v čase skutkových okolností. Pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva EÚ položených vnútroštátnym súdom v rámci právnej úpravy a skutkových okolností, ktoré tento súd vymedzí na vlastnú zodpovednosť a ktorých presnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať, platí prezumpcia relevantnosti. ( 24 ) Dôvodom je to, že postup stanovený v článku 267 ZFEÚ vychádza z jasného rozdelenia právomocí medzi vnútroštátne súdy a Súdny dvor, pričom výlučne Súdny dvor je oprávnený rozhodovať o otázkach, ktoré sa týkajú výkladu alebo platnosti aktov práva EÚ uvedených v tomto článku. Súdnemu dvoru neprináleží posudzovať výklad ustanovení vnútroštátneho práva ani rozhodnúť, či je ich výklad zo strany vnútroštátneho súdu správny. Súdny dvor musí zohľadniť skutkový a právny kontext, z ktorého vyplývajú prejudiciálne otázky, ako je vymedzený v návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Určenie uplatniteľnej vnútroštátnej právnej úpravy je otázkou výkladu vnútroštátneho práva, ktorá teda nepatrí do právomoci Súdneho dvora. ( 25 )

26.

Pokiaľ preto ide o uplatňovanie príslušného vnútroštátneho práva, Súdny dvor sa musí pridŕžať situácie, ktorú vnútroštátny súd považuje za preukázanú. ( 26 ) Z toho vyplýva, že Súdny dvor by mal zodpovedať predložené prejudiciálne otázky.

27.

Vnútroštátny súd sa v podstate pýta, či právo EÚ, najmä články 34 ZFEÚ až 36 ZFEÚ a/alebo smernica o označovaní obuvi a/alebo modernizovaný Colný kódex, bráni uplatneniu zákona č. 8/2013 v spore vo veci samej. Nepýta sa na uplatniteľnosť smernice 98/34.

28.

Komisia však vo svojich písomných pripomienkach tvrdí, že z porušenia požiadaviek týkajúcich sa zastavenia konania stanovených v smernici 98/34 vyplýva v každom prípade aj neuplatniteľnosť zákona č. 8/2013. Nemecká vláda na pojednávaní uviedla, že zastáva rovnaký názor.

29.

S týmto názorom súhlasím. Domnievam sa tiež, že zákon č. 8/2013 je nezlučiteľný s článkami 34 ZFEÚ až 36 ZFEÚ a so smernicou o označovaní obuvi. ( 27 )

30.

Mal by sa Súdny dvor pri poskytovaní odpovedí na otázky vnútroštátneho súdu zaoberať smernicou 98/34?

31.

Po prvé je jasné, že vnútroštátny súd by mohol rozhodnúť v spore vo veci samej na základe odpovede Súdneho dvora v tom zmysle, že smernica 98/34 bráni uplatneniu zákona č. 8/2013.

32.

Po druhé v súvislosti so zákazom množstevných obmedzení dovozu a opatreniami s rovnakým účinkom stanovenými v článku 34 ZFEÚ je smernica 98/34 nástrojom sui generis, ktorý je určený na ochranu voľného pohybu tovaru a na podporu hladkého fungovania vnútorného trhu tovarov a služieb. ( 28 ) Zabezpečuje, že Komisia a členské štáty sú upozornené na nové technické predpisy, ktoré by mohli vytvoriť prekážky obchodu, pred ich prijatím. Smernica 98/34 tak funguje ako preventívna kontrola. ( 29 ) Okrem toho je síce pravda, že smernica 98/34 upravuje postup zabezpečenia prehľadnosti a výmenu informácií týkajúcich sa technických noriem a predpisov a ako taká neobsahuje hmotnoprávne predpisy, no nedodržanie obdobia zastavenia konania je podstatnou procesnou vadou, v dôsledku ktorej je predmetný technický predpis neuplatniteľný. ( 30 )

33.

Z ustálenej judikatúry síce vyplýva, že Súdny dvor nemôže zmeniť otázky položené vnútroštátnym súdom, ( 31 ) no týmito otázkami sa musí zaoberať z hľadiska všetkých ustanovení práva EÚ, ktoré môžu byť relevantné pre riešenie sporu vo veci samej. ( 32 ) V súvislosti s návrhom na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, ktorý sa týka výkladu ustanovení práva EÚ, Súdnemu dvoru prináleží poskytnúť vnútroštátnemu súdu odpoveď, ktorá preň bude užitočná a umožní mu rozhodnúť v spore, ktorý mu bol predložený. Povinnosťou Súdneho dvora je vykladať všetky ustanovenia práva EÚ, ktoré vnútroštátne súdy potrebujú na rozhodovanie o žalobách, ktoré im boli predložené, aj keď tieto ustanovenia nie sú výslovne spomenuté v otázkach položených Súdnemu dvoru týmito súdmi. ( 33 ) Platí to zvlášť v prípade, že existuje zjavná právna otázka, ktorá by mohla byť pre rozhodovanie vnútroštátneho súdu relevantná. Pokiaľ je to tak (ako v prejednávanej veci), Súdny dvor sa ňou môže zaoberať.

34.

Situácia je odlišná, pokiaľ má Súdny dvor rozhodnúť o platnosti aktu EÚ. V takom prípade od Súdneho dvora nemožno požadovať, aby sa zaoberal dôvodom, ktorý vnútroštátny súd neuviedol. ( 34 )

35.

Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania obsahuje otázky týkajúce sa výkladu práva EÚ, nie jeho platnosti. Pokiaľ Súdny dvor poskytne výklad príslušných ustanovení smernice 98/34, splní si len povinnosť zaoberať sa položenými otázkami z hľadiska všetkých predpisov EÚ, ktoré sú relevantné pre riešenie sporu vo veci samej.

36.

Česká republika však na pojednávaní predložila odlišnú námietku. Za otázkou, či zo smernice 98/34 vyplýva neuplatniteľnosť zákona č. 8/2013 (ako tvrdí), sa skrýva prvotná otázka, či by mal vnútroštátny súd uvedený problém preskúmať z úradnej moci. Česká republika tvrdí, že vnútroštátne súdy nemajú takú povinnosť z troch dôvodov: i) podľa pravidla pasivity súdov v občianskoprávnych veciach (všeobecne uznávané vnútroštátne procesné pravidlo) nie je možné ísť nad rámec návrhov predložených účastníkmi konania; ( 35 ) ii) výnimka so zásady vnútroštátnej procesnej autonómie vyplývajúca z judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa ochrany spotrebiteľov ( 36 ) by sa analogicky nemala uplatniť na smernicu 98/34 a iii) pre vnútroštátne súdy by znamenalo nerealistickú a nadmernú záťaž, keby museli za takých okolností, akými sú okolnosti prejednávanej veci, určovať, či vnútroštátna právna úprava predstavuje technický predpis na účely článku 1 ods. 11 smernice 98/34.

37.

Nemyslím si, že týmto námietkam možno vyhovieť.

38.

Po prvé sa domnievam, že česká vláda navrhuje, aby Súdny dvor pristupoval k tejto problematike na základe všeobecného predpokladu, že účastníci konania sú pánmi sporu a že existuje všeobecné vnútroštátne procesné pravidlo pasivity súdov v občianskoprávnych veciach. Súdny dvor však nemá informácie o tom, či talianske procesné právo obsahuje také pravidlo. Súdny dvor preto nemôže skúmať úlohu uvedeného pravidla (ak existuje) s prihliadnutím na jeho postavenie v rámci celého procesného postupu konania vo veci samej, na jeho priebeh a osobitosti. ( 37 ) Súdny dvor podľa môjho názoru nemôže vykonať posúdenie na teoretickom základe.

39.

Po druhé z návrhu na začatie prejudiciálneho konania jasne vyplýva, že konanie vo veci samej sa zaoberalo skutočnosťou, že zákon č. 8/2013 bol oznámený Komisii; ( 38 ) a spis vnútroštátneho súdu ukazuje, že Luna vo svojich návrhoch v konaní vo veci samej tvrdí, že zákon č. 8/2013 je neuplatniteľný vzhľadom na to, že bol prijatý v rozpore s požiadavkami článku 9 ods. 1 smernice 98/34 týkajúcimi sa zastavenia konania. ( 39 ) Je teda jasné, že pokiaľ talianske procesné právo skutočne obsahuje pravidlo pasivity súdov v občianskoprávnych veciach, vnútroštátny súd by uvedené pravidlo neporušil, keby v tomto prípade zobral do úvahy smernicu 98/34. Neznamenalo by to vytvorenie novej výnimky zo zásady vnútroštátnej procesnej autonómie.

40.

Po tretie do istej miery chápem tvrdenie Českej republiky, podľa ktorého by pre vnútroštátne súdy bolo neprimeranou záťažou, keby v každom prípade ex officio skúmali, či konkrétne vnútroštátne opatrenie predstavuje technický predpis v pôsobnosti smernice 98/34. Odpovedať na túto otázku nie je vždy jednoduché.

41.

Pokiaľ ide o uvedené tvrdenie, chcem poukázať na to, že zo skutkových okolností vyplýva, že k takej záťaži nedošlo: potenciálna relevantnosť smernice 98/34 bola jasná už pred vnútroštátnym súdom.

42.

Zo všeobecnejšieho hľadiska si nemyslím, že je nevyhnutné, aby vnútroštátne súdy v každom jednom prípade z úradnej moci skúmali, či sa na konkrétne opatrenie vzťahuje smernica 98/34.

43.

Domnievam sa skôr, že povinnosť skúmať smernicu 98/34 v každom prípade vzniká, pokiaľ i) sú skutkové okolnosti také, že vnútroštátny súd má k dispozícii informácie o tom, že predmetné vnútroštátne predpisy boli Komisii oznámené podľa článku 8 ods. 1 smernice 98/34, alebo pokiaľ ii) účastník konania tvrdí, že opatrenie, ktoré je voči nemu uplatňované, je opatrením v pôsobnosti smernice 98/34. Vnútroštátny súd musí v takom prípade problematiku preskúmať a v prípade potreby zohľadniť povinnosť dodržať obdobie zastavenia konania podľa článku 9 a následky neuplatniteľnosti voči jednotlivcom. Pokiaľ ide o mňa, domnievam sa, že taká povinnosť vzniká aj v prípade, že sa jeden z účastníkov konania vo veci samej výslovne neodvoláva na neuplatniteľnosť dotknutej vnútroštátnej právnej úpravy z dôvodu nesúladu so smernicou 98/34.

44.

Obuv je „výrobok“ v zmysle článku 1 ods. 1 smernice 98/34. Požiadavky na označovanie uvedené v zákone č. 8/2013 sú „technická špecifikácia“ na účely článku 1 ods. 3 vzhľadom na to, že sa týkajú balenia, uvádzania na trh alebo označovania výrobku – obuvi –, a teda stanovujú požadované vlastnosti uvedeného výrobku. Samotný zákon č. 8/2013 jasne patrí do pôsobnosti článku 1 ods. 11 ako technický predpis. Taliansko preto malo povinnosť oznámiť zákon č. 8/2013 podľa článku 8 ods. 1 i dodržať obdobia zastavenia konania v zmysle článku 9.

45.

Znenie článkov 8 a 9 smernice 98/34 je jasné v tom zmysle, že uvedené ustanovenia stanovujú postup Európskej únie na kontrolu návrhov vnútroštátnych právnych predpisov, pričom dátum ich nadobudnutia účinnosti závisí od toho, či voči nim nenamieta Komisia a/alebo iné členské štáty. Súdny dvor rozhodol, že účinnosť tejto preventívnej kontroly bude väčšia, ak sa smernica bude vykladať v tom zmysle, že porušenie oznamovacej povinnosti je podstatnou procesnou vadou, ktorá spôsobuje neuplatniteľnosť predmetných technických predpisov na jednotlivcov. ( 40 ) Z ustálenej judikatúry ďalej vyplýva, že pokiaľ je technický predpis prijatý v rozpore s povinnosťou dodržať požiadavky súvisiace so zastavením konania podľa článku 9 ods. 1 smernice 98/34, je rovnako neuplatniteľný na jednotlivcov. ( 41 )

46.

Komisii bolo oznámenie o návrhu zákona č. 8/2013 doručené 29. novembra 2012. ( 42 ) Rumunská vláda po tomto oznámení predložila pripomienky podľa článku 8 ods. 1 smernice 98/34. Nemecká a španielska vláda predložili podrobné stanoviská v zmysle článku 9 ods. 2 druhej zarážky. ( 43 ) Komisia na pojednávaní informovala Súdny dvor, že počiatočné trojmesačné obdobie zastavenia konania uplynulo 1. marca 2013, no v dôsledku predloženia podrobných stanovísk bolo obdobie zastavenia konania predĺžené do 30. mája 2013. Vnútroštátny súd uvádza, že zákon č. 8/2013 bol (napriek tomu) prijatý 14. februára 2013. Dátum prijatia je jednoznačne v rozpore s obdobím zastavenia konania upraveným v článku 9 ods. 1 smernice 98/34.

47.

Z toho vyplýva, že zákon č. 8/2013 nemožno uplatniť v konaniach medzi jednotlivcami.

48.

Vnútroštátny súd uvádza, že zákon č. 8/2013 sa vzťahuje na kožený tovar vo všeobecnosti; a ja chápem otázky položené Súdnemu dvoru v tom zmysle, že sa vzťahujú na všetky kožené výrobky, nielen na obuv. Keďže smernicu o označovaní obuvi treba vykladať z hľadiska článkov 34 ZFEÚ až 36 ZFEÚ, je v každom prípade vhodné začať preskúmaním uvedených ustanovení Zmluvy.

49.

Povinnosť pripojiť označenie krajiny pôvodu na kožený tovar získaný spracovaním v cudzine, na ktorom sú uvedené talianske výrazy „cuoio“, „pelle“ alebo „pelliccia“ (alebo výrazy od nich odvodené či synonymá), je opatrením s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenia dovozu, v dôsledku ktorého je voľný pohyb takého tovaru zložitejší alebo nákladnejší. Dlhodobo sa konštatuje, že uvádzanie pôvodu výrobkov má spotrebiteľom umožniť rozlišovať medzi domácim a dovezeným tovarom, na základe čoho sa môžu okrem iného utvrdiť v prípadných predsudkoch voči zahraničným výrobkom. Požiadavka na označovanie pôvodu v rámci jednotného trhu nielenže sťažuje uvádzanie na trh v členskom štáte tovarov vyrobených v iných členských štátoch v dotknutých odvetviach; jej účinkom je tiež spomalenie hospodárskej spolupráce znevýhodňovaním predaja tovarov vyrobených v dôsledku deľby práce medzi členskými štátmi. ( 44 )

50.

Taká požiadavka na označovanie, aká je stanovená v článku 3 ods. 2 zákona č. 8/2013, má nasledujúce znaky.

51.

Požiadavka tejto povahy bráni voľnému pohybu koženého tovaru, lebo keď je zahraničný tovar, na ktorý sa táto požiadavka vzťahuje, uvádzaný na trh v Taliansku i) spotrebitelia ho môžu v dôsledku požiadavky na označovanie vnímať nepriaznivo a ii) uvedenému tovaru môže byť odopretý prístup na taliansky trh v prípade nesplnenia požiadavky na označovanie.

52.

Požiadavka tiež môže spôsobiť zvýšenie nákladov na pohyb koženého tovaru spracovaného mimo Talianska. Môže sa tak stať, že hospodárske subjekty uvádzajúce taký tovar na taliansky trh budú znášať vyššie náklady na označovanie než subjekty, ktoré uvádzajú na trh kožený tovar spracovaný v Taliansku, lebo budú musieť vyrobiť a pripevniť osobitné alebo dodatočné označenia určené pre taliansky trh. Došlo by k tomu najmä vtedy, ak by bola podľa článku 3 ods. 2 zákona č. 8/2013 požiadavka na označovanie pôvodu záväzná aj prípade, že označenie je určené pre trh EÚ ako celok a obsahuje slovo „useň“ v rozličných jazykoch alebo piktogram kože povolený smernicou o označovaní obuvi (znenie je v tomto smere nejasné).

53.

Zákon č. 8/2013 je navyše diskriminačným opatrením vzhľadom na to, že sa vzťahuje len na kožený tovar vyrobený mimo Talianska, ktorý nie je vyrobený z talianskej usne. Na výrobky vyrobené v Taliansku sa dodatočná požiadavka na označovanie nevzťahuje ani v prípade, že sú vyrobené z netalianskej usne, na označenie ktorej sú použité talianske výrazy.

54.

Zákon č. 8/2013 nemôže byť odôvodnený ani ako jedna z obmedzeného počtu výnimiek upravených v článku 36 ZFEÚ. ( 45 ) V prejednávanej veci sa nemožno odvolávať na ochranu spotrebiteľov – túto výnimku zo zásady voľného pohybu tovarov možno použiť len vo vzťahu k opatreniam, ktoré sa uplatňujú bez rozdielu. ( 46 ) Ďalej chcem uviesť, že ako Súdny dvor konštatoval v rozsudku Komisia/Spojené kráľovstvo ( 47 ), pokiaľ taliansky pôvod usne použitej na výrobu obuvi vyvoláva v mysli spotrebiteľa obraz určitých žiaducich kvalít, je v záujme výrobcov predmetných výrobkov, aby tento pôvod sami uviedli buď na tovare, alebo na obale.

55.

Z toho vyplýva, že článok 34 ZFEÚ jednoznačne bráni takej právnej úprave, akou je zákon č. 8/2013, a výnimky uvedené v článku 36 ZFEÚ v tomto prípade nemožno uplatniť. ( 48 )

56.

Otázkami 3 a 4 sa vnútroštátny súd pýta, či smernica o označovaní obuvi bráni tomu, aby členské štáty uložili požiadavku na označenie krajiny pôvodu v prípade, že na označení pripevnenom na predmetný kožený tovar je uvedené talianske slovo „pelle“ (alebo jeho synonymá). Tieto otázky chápem tak, že sa týkajú len obuvi, a nie koženého tovaru vo všeobecnosti. ( 49 )

57.

Z ustálenej judikatúry vyplýva, že pokiaľ je určitá oblasť predmetom úplnej harmonizácie na úrovni EÚ, každé vnútroštátne opatrenie, ktoré sa jej týka, musí byť posudzované s ohľadom na príslušný harmonizačný predpis, a nie s ohľadom na Zmluvu. ( 50 )

58.

Domnievam sa, že smernica o označovaní obuvi nepredstavuje úplnú úpravu všetkých aspektov označovania obuvi. V článku 5 tak je výslovne uvedené, že k informáciám požadovaným touto smernicou môžu byť pripojené dodatočné textové informácie, a siedme odôvodnenie stanovuje, že smernica o označovaní obuvi „stanovuje iba tie požiadavky, ktoré sú nevyhnutné pre voľný pohyb výrobkov, na ktoré sa vzťahuje“. Smernica však úplne upravuje označovanie materiálov používaných v hlavných zložkách obuvi. Pri označení, že predmetná obuv je vyrobená z usne, sa musí použiť buď príslušné slovo (v taliančine „cuoio“), alebo piktogram kože uvedený v prílohe I ods. 2 písm. a) bode i).

59.

Zo znenia článkov 1 a 4 v spojení s prílohou I smernice o označovaní obuvi vyplýva, že smernica v tomto smere nestanovuje minimálne požiadavky, ale taxatívne pravidlá. Členské štáty preto nie sú oprávnené upravovať prísnejšie požiadavky. Článok 3 navyše výslovne zakazuje členským štátom zakazovať alebo brániť v pohybe obuvi, ktorá spĺňa požiadavky na označovanie stanovené v smernici.

60.

Pokiaľ teda obuv spĺňa požiadavky na označovanie stanovené v smernici o označovaní obuvi, talianske právo nesmie podmieňovať jej pohyb na vnútornom trhu tým, že na nej bude označená aj krajina pôvodu usne.

61.

Vnútroštátny súd sa najmä pýta, či členské štáty nesmú ukladať také požiadavky na označovanie, akou je požiadavka, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, v súvislosti s výrobkami vyrobenými mimo Talianska z usne pochádzajúcej z iných členských štátov alebo z tretích krajín, ktorá bola v súlade so zákonom uvedená na vnútorný trh (otázka 3) alebo predtým nebola v súlade so zákonom uvedená na vnútorný trh (otázka 4).

62.

Domnievam sa, že článok 3 smernice o označovaní obuvi jasne bráni takému vnútroštátnemu opatreniu, akým je zákon č. 8/2013, ktorý ukladá dodatočné požiadavky na označovanie obuvi vyrobenej z usne, ktorá bola spracovaná v iných členských štátoch alebo v súlade so zákonom uvedená na trh v týchto štátoch. (Taká povinnosť je ďalej nezlučiteľná s článkom 34 ZFEÚ z dôvodov, ktoré som uviedla v bodoch 48 až 55 týchto návrhov.) Je rovnako nezlučiteľné so smernicou o označovaní obuvi, pokiaľ sa také opatrenie uplatní na obuv vyrobenú v tretích krajinách z usne, ktorá bola spracovaná v týchto krajinách, ak následne došlo k dovozu obuvi na vnútorný trh v súlade so zákonom.

63.

V návrhu na začatie prejudiciálneho konania nie je uvedené, či obuv, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, spĺňa požiadavky smernice o označovaní obuvi. Súdny dvor konkrétne nemá informácie o tom, či sú výrazy „pelle“ alebo „vera pelle“ na vnútornej podrážke predmetnej obuvi sprevádzané údajmi požadovanými podľa článku 4 a prílohy I alebo či je obuv označená len týmito výrazmi a neobsahuje piktogram usne stanovený v prílohe I ods. 2 písm. a) bode i) alebo písomné údaje o usni v taliančine („cuoio“).

64.

Pre poriadok ďalej uvádzam, že pokiaľ by dotknuté výrobky nespĺňali požiadavky smernice o označovaní obuvi, bolo by potrebné preskúmať stanovisko všeobecnejšie z hľadiska článku 34 ZFEÚ. ( 51 )

65.

Domnievam sa, že nie je potrebné skúmať, či je zákon č. 8/2013 zlučiteľný s ustanoveniami o určovaní pôvodu výrobkov v zmysle modernizovaného Colného kódexu Spoločenstva (otázky 5 a 6). Článok 36 nariadenia č. 450/2008 sa týka určovania nepreferenčného pôvodu tovarov za určitých okolností stanovených v článku 35. ( 52 ) Zdá sa, že tieto ustanovenia nemôžu umožniť uplatnenie článku 3 ods. 2 zákona č. 8/2013 ani brániť jeho uplatneniu. Navyše je nesporné, že useň používaná na výrobu predmetného koženého tovaru nemá taliansky pôvod. Domnievam sa preto, že otázky 5 a 6 nie sú relevantné, a teda nie je potrebné odpovedať na ne.

66.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky položené zo strany Tribunale di Milano (Taliansko) v tomto zmysle:

Vnútroštátna právna úprava ukladajúca povinnosť pripojiť označenie krajiny pôvodu na kožené výrobky získané spracovaním v zahraničí, pričom tieto výrobky sú opísané pomocou výrazov ako „useň“, „jemná useň“ alebo „kožušina“ (alebo výrazov od nich odvodených či synoným) v jazyku alebo jazykoch dotknutého členského štátu, je technickým predpisom v zmysle článku 1 ods. 11 smernice Európskeho parlamentu a Rady 98/34/ES z 22. júna 1998, ktorou sa stanovuje postup pri poskytovaní informácií v oblasti technických noriem a predpisov, ako aj pravidiel vzťahujúcich sa na služby informačnej spoločnosti. Jej prijatie v rozpore s obdobím zastavenia konania stanoveným v článku 9 ods. 1 uvedenej smernice predstavuje takú podstatnú procesnú vadu, z ktorej vyplýva jej neuplatniteľnosť.

Taká právna úprava je v každom prípade diskriminačným opatrením s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenie dovozu, ktoré je zakázané článkom 34 ZFEÚ a nevzťahuje sa naň ani jedna z výnimiek uvedených v článku 36 ZFEÚ. Nemožno ju preto uplatniť v občianskych súdnych konaniach medzi jednotlivcami.

Napokon v rozsahu, v akom sa taká právna úprava vzťahuje na obuv spĺňajúcu požiadavky na označovanie stanovené v smernici Európskeho parlamentu a Rady 94/11/ES z 23. marca 1994 o aproximácii zákonov, iných predpisov a správnych opatrení členských štátov o označovaní materiálov používaných v hlavných zložkách obuvi určenej na predaj spotrebiteľom, je nezlučiteľná najmä s článkami 3 a 5 uvedenej smernice.

Príloha I smernice 94/11/ES