1

Spoločnosť Compañía Española de Petróleos (CEPSA) SA svojím odvolaním navrhuje zrušenie rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie zo 16. septembra 2013, CEPSA/Komisia (T‑497/07, ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:T:2013:438), ktorým tento súd zamietol jej žalobu smerujúcu k zrušeniu rozhodnutia Komisie K(2007) 4441 v konečnom znení z 3. októbra 2007 týkajúceho sa konania podľa článku [81 ES] [vec COMP/38.710 – Bitúmen (Španielsko)] (ďalej len „sporné rozhodnutie“) v rozsahu, v akom sa týka tejto spoločnosti, ako aj subsidiárne, k zníženiu pokuty, ktorá jej bola uložená.

2

Článok 3 nariadenia Rady č. 1 z 15. apríla 1958 o používaní jazykov v Európskom hospodárskom spoločenstve (Ú. v. ES 1958, 17, s. 385; Mim. vyd. 01/001, s. 3) stanovuje, že „dokumenty, ktoré orgány spoločenstva odosielajú členskému štátu alebo osobe podliehajúcej jurisdikcii členského štátu, sa vyhotovia v jazyku tohto štátu“.

3

Okolnosti predchádzajúce sporu boli opísané v bodoch 1 až 91, ako aj 107 a 108 napadnutého rozsudku a možno ich zhrnúť takto.

4

Výrobok, ktorého sa týka porušenie, je penetračný bitúmen, ktorý neprešiel žiadnym spracovaním a používa sa na výstavbu a údržbu ciest.

5

Na španielskom trhu s bitúmenom pôsobia na jednej strane traja výrobcovia, a síce skupiny Repsol, CEPSA‑PROAS a BP, a na druhej strane dovozcovia, medzi ktorých patria skupiny Nynäs a Petrogal.

6

Skupina CEPSA‑PROAS je medzinárodnou skupinou spoločností v odvetví energetiky, ktorá je kótovaná na burze a prítomná vo viacerých krajinách. Spoločnosť Productos Asfálticos (PROAS) SA, ktorá je od 1. marca 1991 dcérskou spoločnosťou v 100 % vlastníctve spoločnosti CEPSA, uvádza na trh bitúmen vyrobený spoločnosťou CEPSA a zároveň vyrába a uvádza na trh iné výrobky z bitúmenu.

7

PROAS na základe predaja penetračného bitúmenu tretím osobám dosiahla v Španielsku v roku 2001 obrat v hodnote 90700000 eur, čo predstavuje 31,67 % relevantného trhu. Celkový konsolidovaný obrat skupiny CEPSA‑PROAS v roku 2006 predstavoval 18474000000 eur.

8

V nadväznosti na žiadosť o oslobodenie od pokút predloženú 20. júna 2002 jednou zo spoločností skupiny BP podľa oznámenia Komisie o oslobodení od pokút a znížení pokút v prípadoch kartelov (Ú. v. ES C 45, 2002, s. 3; Mim. vyd. 08/002, s. 155, ďalej len „oznámenie o spolupráci z roku 2002“) boli v dňoch 1. a 2. októbra 2002 vykonané v spoločnostiach skupín Repsol, CEPSA‑PROAS, BP, Nynäs a Petrogal vyšetrovania.

9

Dňa 6. februára 2004 Európska komisia zaslala dotknutým podnikom prvú sériu žiadostí o informácie podľa článku 11 ods. 3 nariadenia Rady č. 17 zo 6. februára 1962, prvého nariadenia implementujúceho články [81 a 82 ES] (Ú. v. ES 1962, 13, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3).

10

Faxmi z 31. marca a 5. apríla 2004 spoločnosti skupiny Repsol, ako aj spoločnosť PROAS predložili Komisii žiadosť na základe oznámenia o spolupráci z roku 2002 doplnenú o vyhlásenie podniku.

11

Komisia po tom, ako dotknutým podnikom zaslala štyri ďalšie žiadosti o informácie, formálne začala konanie a v dňoch od 24. do 28. augusta 2006 zaslala dotknutým spoločnostiam skupín BP, Repsol, CEPSA‑PROAS, Nynäs a Petrogal oznámenie o výhradách.

12

Predtým, ako bolo dotknutým spoločnostiam skupiny CEPSA‑PROAS doručené oznámenie o výhradách, Komisia listom z 19. júla 2006 položila spoločnosti CEPSA otázku, či akceptuje, aby jej Komisia poslala každý oficiálny dokument, oznámenie o výhradách či rozhodnutie, ktoré voči nej prijme, v anglickom jazyku. Listom z 20. júla 2006 CEPSA vyhlásila, že Komisia jej môže doručiť oznámenie o výhradách v anglickom jazyku.

13

Dňa 3. októbra 2007 Komisia prijala sporné rozhodnutie, v ktorom konštatovala, že trinásť spoločností, ktoré boli jeho adresátmi, sa spoločne zúčastnili na súbore dohôd o rozdelení trhu a určení cien penetračného cestného bitúmenu v Španielsku (s výnimkou Kanárskych ostrovov).

14

Komisia sa domnievala, že každé z dvoch zistených obmedzení hospodárskej súťaže, teda horizontálne dohody o rozdelení trhu a koordinácia cien, už svojou povahou patrí medzi najzávažnejšie typy porušení článku 81 ES, ktoré možno podľa judikatúry označiť za „veľmi závažné“ porušenia.

15

S ohľadom na závažnosť porušenia, hodnotu relevantného trhu odhadovanú v roku 2001, ktorý bol posledným celým rokom porušenia, na 286400000 eur a skutočnosť, že porušenie sa obmedzovalo na predaj bitúmenu len v jednom členskom štáte, Komisia stanovila „východiskovú sumu“ pokút, ktoré sa majú uložiť, na 40000000 eur.

16

Komisia ďalej rozdelila spoločnosti, ktorým bolo sporné rozhodnutie určené, do viacerých kategórií podľa ich relatívneho významu na relevantnom trhu, aby mohla uplatniť rozdielne zaobchádzanie na účely zohľadnenia ich skutočnej hospodárskej schopnosti spôsobiť vážnu ujmu hospodárskej súťaži.

17

Skupina Repsol a spoločnosť PROAS, ktorých podiely na relevantnom trhu v roku 2001 dosahovali 34,04 % a 31,67 %, boli zaradené do prvej kategórie, skupina BP s podielom na trhu vo výške 15,19 % do druhej kategórie a skupiny Nynäs a Petrogal, ktorých podiely na trhu sa pohybovali medzi 4,54 % a 5,24 %, do tretej kategórie. Na tomto základe boli prispôsobené „základné sumy“ uložených pokút takto:

18

Pokiaľ ide o PROAS, Komisia po tom, ako zvýšila „základnú sumu“ pokút podľa dĺžky trvania porušenia, a síce jedenásť rokov a sedem mesiacov (od 1. marca 1991 do 1. októbra 2002), zastávala názor, že sumu pokuty, ktorá sa má uložiť tomuto podniku, treba zvýšiť o 30 % z dôvodu priťažujúcich okolností, keďže tento podnik patril medzi významných „pôvodcov“ dotknutého kartelu.

19

Komisia takisto rozhodla, že PROAS mal podľa oznámenia o spolupráci z roku 2002 nárok na zníženie pokuty o 25 % v porovnaní so sumou, ktorá mu za normálnych okolností mala byť uložená.

20

Na základe týchto skutočností bola spoločnostiam CEPSA a PROAS spoločne a nerozdielne uložená pokuta vo výške 83850000 eur.

21

Žalobou podanou do kancelárie Súdu prvého stupňa 20. decembra 2007 odvolateľka požiadala o zrušenie sporného rozhodnutia v rozsahu, v akom sa jej týka, a subsidiárne o zníženie sumy pokuty, ktorá jej bola uložená. Takisto navrhla, aby bola Komisia zaviazaná na náhradu trov konania.

22

Na podporu svojej žaloby odvolateľka uviedla sedem žalobných dôvodov.

23

Všeobecný súd zamietol každý z týchto žalobných dôvodov a v dôsledku toho zamietol žalobu v celom rozsahu.

24

Vo svojom protinávrhu Komisia požiadala Všeobecný súd, aby v rámci výkonu svojej neobmedzenej súdnej právomoci zvýšil sumu pokuty uloženej spoločnosti CEPSA, Všeobecný súd však tomuto návrhu nevyhovel.

25

Svojím odvolaním CEPSA navrhuje, aby Súdny dvor:

26

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

27

Na podporu svojho odvolania uvádza odvolateľka šesť odvolacích dôvodov.

28

Prvé dva odvolacie dôvody, ktoré je potrebné preskúmať vo vzájomnej súvislosti, sú založené na porušení podstatných formálnych náležitostí a skreslení skutkových okolností v súvislosti s jazykovým režimom. Tretí odvolací dôvod sa týka porušenia zásady proporcionality pri určení výšky pokuty, ktorá bola uložená odvolateľke. Svojím štvrtým a piatym odvolacím dôvodom, ktoré treba preskúmať spoločne, odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd porušil zásadu dodržania primeranej lehoty. Šiesty odvolací dôvod je založený na porušení článku 87 ods. 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu v znení uplatniteľnom v spore vo veci samej.

29

Svojím prvým odvolacím dôvodom, ktorý smeruje proti bodom 113 až 115 a 119 napadnutého rozsudku odvolateľka vytýka Všeobecnému súdu, že nezrušil sporné rozhodnutie pre porušenie podstatných formálnych náležitostí, ktoré vyplýva z toho, že Komisia zaslala spoločnosti CEPSA oznámenie o výhradách v anglickom jazyku, pričom porušila článok 3 nariadenia č. 1, článok 3 ZEÚ, ako aj článok 41 ods. 4 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), ako to odvolateľka uviedla najmä v rámci svojej repliky, ako aj na pojednávaní. V tomto ohľade odvolateľka tvrdí, že skutočnosť, že toto porušenie slobodne a dobrovoľne akceptovala, nie je relevantná.

30

Komisia sa domnieva, že odvolací dôvod založený na porušení podstatných formálnych náležitostí a nariadenia č. 1 predstavuje nový dôvod, ktorý v štádiu odvolania nie je prípustný. Subsidiárne sa domnieva, že je nedôvodný.

31

Svojím druhým odvolacím dôvodom, ktorý smeruje jednak proti bodom 109, 110 a 114 napadnutého rozsudku a jednak proti bodu 115 tohto rozsudku, odvolateľka vytýka Všeobecnému súdu, že skreslil skutkové okolnosti tým, že konštatoval, že dobrovoľne akceptovala porušenie jazykového režimu, a v dôsledku tohto porušenia nebolo ohrozené jej právo na obhajobu.

32

V tejto súvislosti odvolateľka na jednej strane tvrdí, že 20. júla 2006 poslala Komisii dokument, ktorým súhlasila s prijatím oznámenia o výhradách v anglickom jazyku len z dôvodu, že sa chcela vyhnúť zvýšeniu sankcie, keďže zaslanie oznámenia o výhradách po 1. septembri 2006 by Komisiu viedlo k tomu, že by jej uložila podstatne vyššiu sankciu.

33

Na druhej strane uvádza, že skutočnosť, že toto oznámenie nebolo vypracované v požadovanom jazyku, mal Všeobecný súd považovať nielen za porušenie nariadenia č. 1, ale aj za zásah do jej práva na obhajobu, keďže si musela dať vyhotoviť preklad tohto dokumentu predtým, ako naň mohla odpovedať, čím prišla o presnosť a autentickosť, ktoré sú spojené s originálom.

34

Komisia sa domnieva, že Všeobecný súd sa nedopustil žiadneho skreslenia skutkových okolností, a v každom prípade nemožno preukázať žiadny zásah do práva na obhajobu, keďže aj v prípade, že by k uvádzanej protiprávnosti nedošlo, výsledok konania by bol rovnaký.

35

Námietku neprípustnosti vznesenú Komisiou je potrebné zamietnuť. Účastník konania totiž môže pred Súdnym dvorom uviesť dôvody, ktorými z právneho hľadiska napadne riešenie prijaté Všeobecným súdom (pozri rozsudok z 29. novembra 2007, Stadtwerke Schwäbisch Hall a i./Komisia, C‑176/06 P, neuverejnený, EU:C:2007:730, bod 17). V bodoch 107 až 119 napadnutého rozsudku však Všeobecný súd výslovne odpovedal na výhrady odvolateľky založené na porušení podstatných formálnych náležitostí a nariadenia č. 1. Preto je odvolateľka oprávnená uviesť odvolacie dôvody, v ktorých z právneho hľadiska kritizuje časť napadnutého rozsudku, v ktorej boli tieto dôvody zamietnuté.

36

Pokiaľ ide o výhrady založené na porušení podstatných formálnych náležitostí a nariadenia č. 1, ako aj článku 3 ZEÚ a článku 41 ods. 4 Charty, z judikatúry Súdneho dvora, ktorú Všeobecný súd citoval v bode 115 napadnutého rozsudku, vyplýva, že použitie jazyka stanoveného v článku 3 nariadenia č. 1 nepredstavuje podstatnú formálnu náležitosť v zmysle článku 263 ZFEÚ, ktorej porušenie má nevyhnutný vplyv na zákonnosť každého dokumentu, ktorý bol osobe zaslaný v inom jazyku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júla 1970, ACF Chemiefarma/Komisia, 41/69, EU:C:1970:71, body 47 až52). Z tejto judikatúry totiž vyplýva, že ak inštitúcia zašle osobe podliehajúcej súdnej právomoci členského štátu text, ktorý nie je formulovaný v jazyku tohto štátu, tento postup má vplyv na platnosť konania len vtedy, ak z neho pre túto osobu v rámci správneho konania vyplývajú škodlivé dôsledky.

37

Z toho na rozdiel od tvrdenia odvolateľky vyplýva, že zákonnosť zaslania oznámenia o výhradách a tým aj zákonnosť takto začatého konania možno spochybniť len vtedy, ak skutočnosť, že pri zaslaní tohto oznámenia bol použitý iný jazyk, ako je jazyk stanovený v článku 3 nariadenia č. 1, viedla k dôsledkom, ktoré boli pre odvolateľku škodlivé.

38

V tomto poslednom ohľade argumentácia odvolateľky uvedená v rámci druhého odvolacieho dôvodu, podľa ktorej Všeobecný súd svojím konštatovaním, že odvolateľka dobrovoľne súhlasila s prijatím oznámenia o výhradách v anglickej jazykovej verzii, skreslil skutkové okolnosti, musí byť zamietnutá, pričom nie je potrebné, aby sa Súdny dvor vyjadroval k jej prípadnej dôvodnosti. Skreslenie, ktoré sa namieta vo veci samej, by totiž viedlo k zrušeniu napadnutého rozsudku len vtedy, ak by bolo preukázané, že nedostatok súhlasu, ktorý z neho prípadne vyplýva, viedol k porušeniu práva odvolateľky na obhajobu v správnom konaní.

39

Na účely preukázania takéhoto porušenia sa však odvolateľka v podstate odvoláva na rovnaké tvrdenia, ako sú tie, ktoré už uviedla pred Všeobecným súdom a ktoré boli zamietnuté v bode 113 napadnutého rozsudku z dôvodov, voči ktorým odvolateľka neuvádza žiadne skreslenie skutkových okolností. Preto treba tieto tvrdenia zamietnuť ako neprípustné a z toho vyplýva, že druhému odvolaciemu dôvodu nemožno vyhovieť v rozsahu, v akom je založený na údajnom skreslení skutkových okolností.

40

Preto je potrebné zamietnuť prvý a druhý odvolací dôvod v celom rozsahu.

41

Svojím tretím odvolacím dôvodom, ktorý smeruje proti bodom 321 až 332 napadnutého rozsudku, odvolateľka vytýka Všeobecnému súdu, že sa v napadnutom rozsudku dopustil nedostatočného odôvodnenia, ako aj to, že porušil zásadu proporcionality, ako ju vykladá Súdny dvor.

42

Všeobecný súd mal, rovnako ako v riešení, ku ktorému dospel v rozsudku zo 14. júla 1994, Parker Pen/Komisia (T‑77/92, EU:T:1994:85), na ktorý odvolateľka poukazuje na podporu svojho návrhu, znížiť pokutu uloženú spoločne a nerozdielne spoločnostiam CEPSA a PROAS, keďže Komisia nezohľadnila nízky podiel – konkrétne 0,77 % – ktorý predstavoval obrat výrobku dotknutého porušením vo vzťahu k celkovému obratu skupiny CEPSA‑PROAS, čo malo za následok, že konečná výška pokuty uloženej spoločnosti CEPSA predstavovala viac ako 90 % obratu dosiahnutého spoločnosťou PROAS počas posledného celého roku porušenia.

43

Všeobecný súd však odmietol uplatniť záver, ktorý vyplýva z tohto rozsudku, pričom sa obmedzil na konštatovanie, že na jednej strane v prejednávanej veci bola správne uplatnená horná hranica 10 % obratu, pričom nepreskúmal to, či nízky obrat výrobku dotknutého porušením bol rozhodujúci alebo nie, a na druhej strane, že uvedený rozsudok sa netýka skupiny spoločností.

44

Všeobecný súd sa tým dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď potvrdil výšku sankcie, ktorá je nielen neprimeraná, ale aj nadmerne vysoká, či dokonca disproporčná, v zmysle bodu 126 rozsudku z 22. novembra 2012, E.ON Energie/Komisia (C‑89/11 P, EU:C:2012:738).

45

Komisia sa domnieva, že tento odvolací dôvod nie je nijako podložený.

46

Pokiaľ ide o to, že odvolateľka Všeobecnému súdu vytýka, že nedostatočne odôvodnil zamietnutie argumentácie týkajúcej sa disproporčnej povahy pokuty uloženej skupine CEPSA‑PROAS, treba konštatovať, že toto tvrdenie vychádza zo zjavne nesprávneho výkladu napadnutého rozsudku.

47

Všeobecný súd totiž s cieľom odmietnuť výhradu založenú na neprimeranosti pokuty, ktorá bola spoločne a nerozdielne uložená spoločnostiam CEPSA a PROAS, konštatoval v bode 316 napadnutého rozsudku, že po prvé pokiaľ ide o skupinu CEPSA‑PROAS, bol zohľadnený len predaj penetračného bitúmenu spoločnosťou PROAS. V bodoch 317 a 318 tohto rozsudku po druhé uviedol, že Komisia neuplatnila žiadny násobiaci koeficient. V bode 323 tohto rozsudku sa po tretie domnieval, že rozsudok zo 14. júla 1994, Parker Pen/Komisia (T‑77/92, EU:T:1994:85), nebol v prejednávanej veci relevantný, jednak so zreteľom na skutočnosť, že v spornom rozhodnutí Komisia zohľadnila len hodnotu predaja výrobku, ktorý bol predmetom porušenia, a jednak so zreteľom na skutočnosť, že v rozsudku zo 14. júla 1994, Parker Pen/Komisia (T‑77/92, EU:T:1994:85), išlo o nezávislú spoločnosť, a teda prípadné zohľadnenie celkového obratu skupiny neprichádzalo do úvahy. V odpovedi na tvrdenie spoločnosti CEPSA týkajúce sa prekročenia hornej hranice 10 % obratu, ktorú stanovuje článok 23 ods. 2 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch [81 a 82 ES] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205), sa Všeobecný súd v bode 324 uvedeného rozsudku po štvrté domnieval, že skutočnosť, že výška pokuty uloženej skupine CEPSA‑PROAS sa takmer zhoduje s celkovou hodnotou predaja uskutočneného spoločnosťou PROAS počas posledného celého roka dotknutého porušenia, sama osebe neumožňuje dospieť k záveru, že došlo k porušeniu zásady proporcionality, pričom v tomto ohľade v bodoch 327 až 329 tohto rozsudku konštatoval, že Komisia sa oprávnene domnievala, že PROAS a CEPSA tvorili hospodársku jednotku a že daná horná hranica mala byť vypočítaná na základe kumulovaného obratu všetkých spoločností tvoriacich jedinú hospodársku jednotku konajúcu ako podnik v zmysle článku 81 ES.

48

Pokiaľ ide o tvrdenie odvolateľky, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že pokuta bola primeraná, treba pripomenúť, že pri rozhodovaní o právnych otázkach v rámci odvolania neprináleží Súdnemu dvoru nahrádzať z dôvodov spravodlivosti svojím posúdením posúdenie Všeobecného súdu, ktorý rozhoduje o výške pokút uložených podnikom za to, že porušili právo Únie. Len v prípade, že by sa Súdny dvor domnieval, že úroveň sankcie je nielen neprimeraná, ale aj nadmerne vysoká, či dokonca disproporčná, treba konštatovať, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia z dôvodu neprimeranej výšky pokuty (rozsudok z 10. júla 2014, Telefónica a Telefónica de España/Komisia, C‑295/12 P, EU:C:2014:2062, bod 205, ako aj citovaná judikatúra).

49

V tomto ohľade je opodstatnené pripomenúť, ako to správne urobil Všeobecný súd v bode 328 napadnutého rozsudku, že hornú hranicu stanovenú v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 treba vypočítať na základe kumulovaného obratu všetkých spoločností tvoriacich jedinú hospodársku jednotku konajúcu ako podnik v zmysle článku 81 ES, ktorému teraz zodpovedá článok 101 ZFEÚ (pozri rozsudky z 8. mája 2013, Eni/Komisia, C‑508/11 P, EU:C:2013:289, bod 109; z 11. júla 2013, Team Relocations a i./Komisia, C‑444/11 P, EU:C:2013:464, body 172 a 173, ako aj z 26. novembra 2013, Groupe Gascogne/Komisia, C‑58/12 P, EU:C:2013:770, bod 56). Proporcionalitu sankcie treba totiž posúdiť najmä s ohľadom na odradzujúci cieľ, ktorý jej uloženie sleduje, a zohľadnenie tejto kumulovanej hodnoty je teda potrebné na účely tohto posúdenia s cieľom zohľadniť hospodársku silu uvedenej jednotky (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. januára 2016, Toshiba Corporation/Komisia, C‑373/14 P, EU:C:2016:26, body 83 a 84).

50

Odvolateľka tým, že hlavne tvrdila, že výška pokuty uloženej skupine CEPSA‑PROAS predstavuje viac ako 90 % obratu spoločnosti PROAS, neposkytla na podporu svojho tvrdenia žiadny dôkaz preukazujúci, že výška pokuty, ktorá jej bola uložená a ktorá predstavuje menej ako 1 % obratu skupiny CEPSA‑PROAS, je nadmerne vysoká, či dokonca disproporčná v zmysle judikatúry Súdneho dvora pripomenutej v bode 48 tohto rozsudku.

51

So zreteľom na to, že odvolateľka vytýka Všeobecnému súdu, odvolávajúc sa na rozsudok zo 7. júna 1983, Musique Diffusion française a i./Komisia (100/80 až 103/80, EU:C:1983:158), že neposúdil, či je uložená pokuta primeraná nielen celkovému obratu skupiny, ale aj rozsahu porušenia, stačí konštatovať, že Všeobecný súd správne uplatnil túto judikatúru, keďže zohľadnil nielen celkový obrat skupiny, ale aj predaj penetračného bitúmenu uskutočnený každým účastníkom kartelu, vrátane spoločnosti PROAS. Navyše odvolateľka nespochybnila body 315, 316 a 322 napadnutého rozsudku, podľa ktorých sa PROAS zúčastňovala na porušení počas jedenástich rokov a siedmich mesiacov. Nespochybnila ani to, že Komisia zvýšila základnú sumu pokuty s cieľom zohľadniť toto dlhé obdobie účasti na porušení.

52

Vzhľadom na uvedené treba tretí dôvod tohto odvolania zamietnuť ako nedôvodný.

53

Svojím štvrtým odvolacím dôvodom, ktorý smeruje proti bodom 267 až 269 napadnutého rozsudku, odvolateľka vytýka Všeobecnému súdu, že porušil článok 261 ZFEÚ a článok 31 nariadenia č. 1/2003 tým, že nerozhodol o dôsledkoch svojho omeškania s prijatím napadnutého rozsudku. V tomto ohľade tvrdí, že neobmedzená súdna právomoc Všeobecného súdu tento súd zaväzuje k tomu, aby zohľadnil všetky skutkové a právne okolnosti veci a najmä zásadu dodržania primeranej lehoty.

54

Piaty odvolací dôvod, ktorý je tiež založený na porušení zásady dodržania primeranej lehoty vyplývajúcej z článku 41 ods. 1 a článku 47 druhého odseku Charty, je rozdelený na tri časti. V dôsledku tohto porušenia a s cieľom jeho nápravy odvolateľka žiada zníženie pokuty, ktorá jej bola uložená, o 25 %. V tomto ohľade tvrdí, že každý rok, v ktorom nebola vec prejednaná, by mal viesť k zníženiu uloženej pokuty o 10 % a každé obdobie v dĺžke od šiestich mesiacov do jedného roka k zníženiu tejto sumy o 5 %.

55

V prvej časti tohto odvolacieho dôvodu odvolateľka vytýka Všeobecnému súdu, že porušil svoju povinnosť v primeranej lehote prejednať veci, ktoré sú mu predložené, a rozhodnúť o nich, keďže medzi podaním žaloby a vyhlásením napadnutého rozsudku uplynulo päť rokov a deväť mesiacov, vrátane obdobia štyroch rokov a dvoch mesiacov, ktoré uplynuli medzi ukončením písomnej časti konania a ústnou časťou konania.

56

V druhej časti uvedeného odvolacieho dôvodu odvolateľka vytýka Všeobecnému súdu, že tým, že dĺžku správneho a súdneho konania, ktorá ako celok prekročila jedenásť rokov, neposúdil spoločne, porušil zásadu dodržania primeranej lehoty. Na podporu svojej argumentácie odkazuje na bod 240 návrhov, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott vo veci Solvay/Komisia (C‑109/10 P, EU:C:2011:256).

57

V tretej časti tohto odvolacieho dôvodu, ktorý smeruje proti bodom 245 až 265 napadnutého rozsudku, odvolateľka vytýka Všeobecnému súdu, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď sa domnieval, že správne konanie sa uskutočnilo v primeranej lehote.

58

Na podporu tejto časti uvádza, že obdobie prejednania a rozhodnutia Komisie v danej veci v trvaní piatich rokov nemožno odôvodniť zložitosťou sporu alebo správaním stíhaných podnikov, ktoré všetky v rámci konania spolupracovali.

59

Takisto uvádza, že v bodoch 245 až 250 napadnutého rozsudku Všeobecný súd na účely posúdenia dĺžky správneho konania nesprávne zohľadnil skutočnosť, že Komisia pri uložení pokút v oblasti hospodárskej súťaže rešpektovala premlčaciu lehotu. Ďalej Všeobecnému súdu vytýka, že v rámci svojho posúdenia začiatku správneho konania v bodoch 251 až 265 napadnutého rozsudku nezohľadnil začiatok správneho konania, teda obdobie od októbra 2002 do júna 2004, počas ktorého Komisia mohla posúdiť žiadosť skupiny BP o zhovievavosť a vykonať kontroly, ktoré boli v tejto žiadosti požadované.

60

Komisia uvádza, že pokiaľ ide o tvrdenia týkajúce sa porušenia primeranej lehoty v rámci správneho a súdneho konania, či už sú posudzované samostatne alebo spoločne, prináleží odvolateľke, aby sa obrátila na Všeobecný súd so žalobou o náhradu škody. Dodáva, že odvolateľka v každom prípade nepredložila žiadny dôkaz preukazujúci, že konanie pred Komisiou a/alebo Všeobecným súdom bolo so zreteľom na okolnosti vo veci samej nadmerne dlhé.

61

Pokiaľ ide o tretiu časť piateho odvolacieho dôvodu, ktorou odvolateľka vytýka Všeobecnému súdu, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď sa domnieval, že správne konanie neprekročilo primeranú lehotu, je potrebné pripomenúť, že hoci porušenie zásady dodržania primeranej lehoty môže odôvodniť zrušenie rozhodnutia prijatého v správnom konaní na základe článku 101 a 102 ZFEÚ, pokiaľ zahŕňa aj porušenie práva dotknutého podniku na obhajobu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. septembra 2006, Nederlandse Federatieve Vereniging voor de Groothandel op Elektrotechnisch Gebied/Komisia, C‑105/04 P, EU:C:2006:592, body 42 a 43), porušenie primeranej dĺžky takéhoto správneho konania zo strany Komisie, za predpokladu, že je preukázané, nemôže viesť k zníženiu uloženej pokuty (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. mája 2014, Bolloré/Komisia, C‑414/12 P, neuverejnený, EU:C:2014:301, bod 109).

62

V prejednávanej veci, ako vyplýva z bodov 54 a 57 až 59 tohto rozsudku, je však nesporné, že odvolateľka sa svojimi výhradami týkajúcimi sa tak skutočnosti, že Všeobecný súd na účely konštatovania neexistencie nadmernej dĺžky správneho konania zohľadnil, že neuplynula premlčacia lehota, ako aj toho, že Všeobecný súd nevzal do úvahy časť sporného správneho konania, snaží dosiahnuť len zníženie pokuty, ktorá jej bola uložená.

63

V dôsledku toho musí byť tretia časť piateho odvolacieho dôvodu zamietnutá ako neúčinná bez ohľadu na to, či je dôvodná alebo nie.

64

Pokiaľ ide o štvrtý odvolací dôvod, ako aj prvú časť piateho odvolacieho dôvodu založenú na tom, že Všeobecný súd porušil povinnosť prijať rozhodnutie v primeranej lehote, je potrebné, bez ohľadu na neobmedzenú právomoc priznanú Všeobecnému súdu článkom 261 ZFEÚ a článkom 31 nariadenia č. 1/2003 pripomenúť, že sankciou pre súd Únie za porušenie jeho povinnosti rozhodnúť o veciach, ktoré sú mu predložené, v primeranej lehote, vyplývajúcej z článku 47 druhého odseku Charty, je žaloba o náhradu škody podaná na Všeobecný súd, pričom takáto žaloba o náhradu škody predstavuje účinný prostriedok nápravy. Návrh na náhradu škody spôsobenej nedodržaním primeranej lehoty na rozhodnutie Všeobecným súdom preto nemožno podať priamo na Súdny dvor v rámci odvolania, ale treba ho podať na samotný Všeobecný súd (pozri najmä rozsudky z 10. júla 2014, Telefónica a Telefónica de España/Komisia, C‑295/12 P, EU:C:2014:2062, bod 66; z 9. októbra 2014, ICF/Komisia, C‑467/13 P, EU:C:2014:2274, bod 57, ako aj z 12. novembra 2014, Guardian Industries a Guardian Europe/Komisia, C‑580/12 P, EU:C:2014:2363, body 17 a 18).

65

Všeobecnému súdu, ktorý je príslušný podľa článku 256 ods. 1 ZFEÚ a rozhoduje o žalobe o náhradu škody, prináleží rozhodnúť o tejto žalobe v inom rozhodovacom zložení, než v ktorom rozhodoval spor, ktorý viedol ku konaniu, ktorého dĺžka sa kritizuje (pozri najmä rozsudky z 10. júla 2014, Telefónica a Telefónica de España/Komisia, C‑295/12 P, EU:C:2014:2062, bod 67; z 9. októbra 2014, ICF/Komisia, C‑467/13 P, EU:C:2014:2274, bod 58, a z 12. novembra 2014, Guardian Industries a Guardian Europe/Komisia, C‑580/12 P, EU:C:2014:2363, bod 19).

66

V tomto ohľade, pokiaľ je zjavné bez toho, aby účastníci konania museli predložiť v tejto súvislosti ďalšie dôkazy, že Všeobecný súd dostatočne závažne porušil svoju povinnosť rozhodnúť vo veci v primeranej lehote, Súdny dvor na toto porušenie môže poukázať (pozri najmä rozsudky z 9. októbra 2014, ICF/Komisia, C‑467/13 P, EU:C:2014:2274, bod 59, ako aj z 12. novembra 2014, Guardian Industries a Guardian Europe/Komisia, C‑580/12 P, EU:C:2014:2363, bod 20).

67

V prejednávanej veci ide o taký prípad. Dĺžka konania na Všeobecnom súde, teda približne päť rokov a deväť mesiacov, ktorá konkrétne zahŕňa obdobie štyroch rokov a jedného mesiaca, ktoré, ako vyplýva z bodov 92 až 94 napadnutého rozsudku, uplynuli bez akéhokoľvek procesného úkonu medzi koncom písomnej časti konania a pojednávaním, sa nedá vysvetliť ani povahou a zložitosťou veci a ani jej kontextom.

68

Na jednej strane totiž spor predložený Všeobecnému súdu nevykazoval osobitný stupeň zložitosti. Na druhej strane z napadnutého rozsudku, ani z dôkazov predložených účastníkmi konania nevyplýva, že toto obdobie nečinnosti bolo objektívne odôvodnené, prípadne sa oň pričinila odvolateľka.

69

Z úvah uvedených v bode 64 tohto rozsudku však vyplýva, že štvrtý odvolací dôvod, ako aj prvú časť piateho odvolacieho dôvodu treba zamietnuť.

70

Pokiaľ ide o druhú časť piateho odvolacieho dôvodu, ktorou odvolateľka Všeobecnému súdu vytýka, že dĺžku správnej a súdnej časti konania neposúdil spoločne s cieľom preskúmať primeranosť týchto konaní ako celku, je potrebné znovu uviesť, že jej cieľom je dosiahnuť zníženie pokuty, ktorá bola odvolateľke uložená.

71

Aj za predpokladu, že na rozdiel od konštatovaní Všeobecného súdu v napadnutom rozsudku možno porušenie práva na dodržanie primeranej lehoty preukázať z dôvodu dlhého trvania správneho a súdneho konania, ktorého účastníkom bola CEPSA, takéto porušenie nemôže samo osebe viesť Všeobecný súd alebo v rámci odvolania Súdny dvor k tomu, aby znížili pokutu, ktorá bola tejto spoločnosti uložená z dôvodu jej účasti na dotknutom porušení (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. mája 2014, Bolloré/Komisia, C‑414/12 P, EU:C:2014:301, bod 107).

72

Druhá časť piateho odvolacieho dôvodu musí byť preto zamietnutá.

73

V dôsledku toho je potrebné zamietnuť štvrtý a piaty odvolací dôvod v celom rozsahu.

74

Svojím šiestym odvolacím dôvodom odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd porušil článok 87 ods. 2 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu v znení uplatniteľnom v spore vo veci samej tým, že zaviazal spoločnosť CEPSA na náhradu trov konania, hoci vzhľadom na skutočnosť, že obaja účastníci konania nemali vo veci úspech, mal rozdeliť náhradu trov konania medzi nich.

75

V tomto ohľade z ustálenej judikatúry vyplýva, že v prípade zamietnutia všetkých ostatných odvolacích dôvodov musia byť návrhy týkajúce sa údajnej protiprávnosti rozhodnutia Všeobecného súdu o trovách konania zamietnuté ako neprípustné na základe článku 58 druhého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, podľa ktorého sa odvolanie nemôže týkať len výšky trov konania alebo povinnosti účastníka konania ich uhradiť (pozri v tomto zmysle uznesenie z 13. januára 1995, Roujansky/Rada, C‑253/94 P, EU:C:1995:4, body 13 a 14, ako aj rozsudok z 2. októbra 2014, Strack/Komisia, C‑127/13 P, EU:C:2014:2250, bod 151).

76

Keďže odvolateľka nemala úspech v prvých piatich dôvodoch svojho odvolania, posledný odvolací dôvod týkajúci sa rozdelenia trov konania musí byť zamietnutý ako neprípustný.

77

V dôsledku toho je potrebné zamietnuť odvolanie v celom rozsahu.

78

Podľa článku 184 ods. 2 rokovacieho poriadku, ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne o trovách konania.

79

Podľa článku 138 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku uplatniteľného na základe jeho článku 184 ods. 1 na odvolacie konanie účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

80

Keďže Komisia navrhla zaviazať spoločnosť CEPSA na náhradu trov konania a táto spoločnosť nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov tohto odvolacieho konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol a vyhlásil: