1

Pán Strack sa svojím odvolaním domáha zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie (T‑392/07, EU:T:2013:8, ďalej len „napadnutý rozsudok“) v rozsahu, v akom sa týmto rozsudkom úplne nevyhovelo niektorým návrhom na zrušenie viacerých rozhodnutí Komisie týkajúcich sa jeho žiadostí o prístup k rôznym dokumentom na základe nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1049/2001 z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie (Ú. v. ES L 145, s. 43; Mim. vyd. 01/003 s. 331).

2

Európska komisia podala vzájomné odvolanie smerujúce k čiastočnému zrušeniu napadnutého rozsudku v rozsahu, v akom Všeobecný súd týmto rozsudkom rozhodol jednak, že uplynutím lehôt stanovených v článku 8 nariadenia č. 1049/2001 došlo k vzniku implicitných rozhodnutí o zamietnutí prístupu k dokumentom, ktoré môžu byť predmetom žaloby o neplatnosť, a jednak, že Komisia porušila právo odvolateľa na prístup k výpisu z registra, ktorý Komisia mala vyhotoviť podľa článku 11 tohto nariadenia a ktorý mal obsahovať zoznam rozhodnutí o zamietnutí opakovaných žiadostí prijatých pred 1. januárom 2005 (ďalej len „výpis z registra rozhodnutí o zamietnutí opakovaných žiadostí o prístup k dokumentom“).

3

Listom z 20. júna 2007 odvolateľ podal Komisii prvú žiadosť o prístup k dokumentom podľa článku 7 ods. 1 nariadenia č. 1049/2001 týkajúcu sa troch skupín dokumentov.

4

Po prvé odvolateľ požadoval prístup k všetkým dokumentom týkajúcim sa všetkých opakovaných žiadostí o prístup k dokumentom, ktoré boli čiastočne alebo úplne zamietnuté Komisiou od 1. januára 2005 (ďalej len „dokumenty týkajúce sa zamietnutých opakovaných žiadostí“).

5

Po druhé požadoval prístup k výpisu z registra rozhodnutí o zamietnutí opakovaných žiadostí o prístup k dokumentom.

6

Po tretie požadoval prístup k všetkým dokumentom súvisiacich s konaním vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Sequeira Wandschneider/Komisia (T‑110/04, EU:T:2007:78, ďalej len s „dokumenty súvisiace s vecou T‑110/04“).

7

Táto prvá žiadosť o prístup k predmetným dokumentom bola zapísaná do registra Komisie 3. júla 2007 a na jej základe došlo k výmene korešpondencie medzi Komisiou a odvolateľom. V tejto súvislosti Komisia odvolateľovi listom z 24. júla 2007 oznámila, že výpis z registra rozhodnutí o zamietnutí opakovaných žiadostí o prístup k dokumentom neexistuje.

8

Po uplynutí lehoty stanovenej v článku 7 nariadenia č. 1049/2001 na vybavenie prvých žiadostí o prístup k dokumentom a po tom, ako Komisia prijala rozhodnutie z 13. augusta 2007 o zamietnutí týkajúcom sa prístupu k dokumentom súvisiacim s vecou T‑110/04, podal odvolateľ 15. augusta 2007„opakovanú žiadosť“ o prístup v súlade s článkom 7 ods. 2 a 4 uvedeného nariadenia.

9

Uvedená žiadosť bola predmetom viacerých rozhodnutí o priznaní čiastočného prístupu k požadovaným dokumentom, ktoré boli prijaté po uplynutí lehôt stanovených v článku 8 nariadenia č. 1049/2001 a po podaní žaloby, na základe ktorej bol vydaný napadnutý rozsudok, konkrétne rozhodnutí z 23. októbra 2007, 28. novembra 2007, 15. februára 2008 a 9. apríla 2008. Na základe týchto rozhodnutí bol odvolateľovi poskytnutý prístup k veľkému množstvu dokumentov, ktorých obsah však bol čiastočne začiernený, aby sa zaručila ochrana osobných údajov alebo obchodných záujmov.

10

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 12. októbra 2007 sa odvolateľ domáhal zrušenia implicitných a výslovných rozhodnutí o zamietnutí prístupu k dokumentom, na ktoré sa vzťahovali pôvodná a potvrdzujúca žiadosť o prístup k predmetným dokumentom. Keďže po podaní uvedeného návrhu Komisia prijala viaceré výslovné rozhodnutia, ktorými bol čiastočne zamietnutý prístup k požadovaným dokumentom, odvolateľ rozšíril svoju žalobu aj na tieto rozhodnutia.

11

V napadnutom rozsudku Všeobecný súd konštatoval, že v prípade neexistencie akéhokoľvek opakovaného rozhodnutia prijatého Komisiou podľa článku 8 ods. 1 nariadenia č. 1049/2001 v lehotách stanovených v tomto ustanovení došlo k vzniku implicitných zamietavých rozhodnutí, ktoré mohli byť predmetom žaloby o neplatnosť. Žalobu však zamietol v časti, v akej smerovala proti implicitným rozhodnutiam, pretože odvolateľ stratil záujem na konaní v okamihu, keď Komisia prijala výslovné rozhodnutia o čiastočnom zamietnutí, ktorými sa nahradili implicitné rozhodnutia.

12

Keďže žaloba bola v čase svojho podania prípustná, Všeobecný súd povolil jej rozšírenie aj na výslovné rozhodnutia.

13

S ohľadom na žalobné návrhy smerujúce proti listu Komisie z 24. júla 2007, ktorým odvolateľovi oznámila, že výpis z registra rozhodnutí o zamietnutí opakovaných žiadostí o prístupe k dokumentom neexistuje, Všeobecný súd rozhodol, že tieto návrhy sú prípustné.

14

Pokiaľ ide o meritum veci, Všeobecný súd zrušil rozhodnutie Komisie z 24. júla 2007, ktorým sa zamieta prístup k výpisu z registra rozhodnutí o zamietnutí opakovaných žiadostí o prístup k dokumentom, a rozhodnutie z 23. októbra 2007 o dokumentoch Európskeho úradu pre boj proti podvodom (OLAF) v rozsahu, v akom sa týka údajov o právnických osobách, ako aj rozhodnutia z 28. novembra 2007 a z 15. februára 2008 týkajúce sa dokumentov Komisie, okrem dokumentov OLAF‑u a okrem dokumentov súvisiacich s vecou T‑110/04.

15

Okrem toho rozhodnutie z 28. novembra 2007 týkajúce sa dokumentov súvisiacich s vecou T‑110/04 a rozhodnutie z 9. apríla 2008 boli čiastočne zrušené.

16

Vo zvyšnej časti Všeobecný súd žalobu zamietol a zaviazal Komisiu znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť dve tretiny trov konania, ktoré vynaložil odvolateľ.

17

G. Strack navrhuje, aby Súdny dvor:

18

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

19

V rámci vzájomného odvolania Komisia uvádza dva odvolacie dôvody, z ktorých prvý sa týka prípustnosti pôvodnej žaloby. V prejednávanej veci treba preto najskôr preskúmať tieto odvolacie dôvody.

20

Prvý odvolací dôvod je založený na neprípustnosti žaloby smerujúcej k zrušeniu implicitných rozhodnutí o zamietnutí, ktoré vznikli v súlade s článkom 8 ods. 3 nariadenia č. 1049/2001 po uplynutí lehôt stanovených v tomto článku.

21

Komisia tvrdí, že po uplynutí lehôt stanovených v článku 8 nariadenia č. 1049/2001 nemohlo dôjsť k vzniku žiadneho implicitného rozhodnutia o zamietnutí, pretože jednak odvolateľ odmietol hľadať vhodné riešenie v súlade s článkom 6 ods. 3 tohto nariadenia a jednak, že v záujme riadnej správy vecí verejných nebola Komisia povinná rešpektovať lehoty stanovené uvedeným nariadením, pretože žiadosť o prístup k predmetným dokumentom sa vzťahovala na ich zjavne neprimerané množstvo.

22

Komisia tiež tvrdí, že napadnutý rozsudok je postihnutý vadou nedostatku odôvodnenia v tom zmysle, že Všeobecný súd sa v bode 45 daného rozsudku opieral o zjavne nesprávny výklad svojej judikatúry. Okrem toho sa v odôvodnení uvedeného rozsudku údajne nachádza rozpor v bodoch 49 a 144.

23

Odvolateľ navrhuje prvý odvolací dôvod Komisie zamietnuť.

24

Treba uviesť, že z článku 8 ods. 3 nariadenia č. 1049/2001 vyplýva, že na jednej strane, ak sa dotknutej inštitúcii nepodarí odpovedať na opakovanú žiadosť o sprístupnenie dokumentu v stanovenej lehote, považuje sa to za zamietnutie prístupu. Na druhej strane toto implicitné rozhodnutie predstavuje okamih začatia plynutia lehoty, počas ktorej môže dotknutá osoba podať žalobu o neplatnosť proti danému rozhodnutiu. Plynutie týchto lehôt, ktoré sú zavedené vo všeobecnom záujme, nemôžu účastníci konania ovplyvniť.

25

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že nariadenie č. 1049/2001 neupravuje možnosť odchýliť sa od lehôt stanovených v jeho článkoch 7 a 8, pretože tieto lehoty sú rozhodujúce pre konanie o prístup k dokumentom dotknutých inštitúcií, ktorého cieľom je umožniť rýchle a jednoduché vybavenie žiadostí o prístup k dokumentom (pozri v tomto zmysle rozsudok Internationaler Hilfsfonds/Komisia, C‑362/08 P, EU:C:2010:40, bod 53).

26

V prípade žiadosti týkajúcej sa veľmi dlhého dokumentu alebo veľkého počtu dokumentov môže byť lehota stanovená v článku 8 ods. 1 tohto nariadenia výnimočne predĺžená len raz o 15 pracovných dní. Hoci v takom prípade sa dotknutá inštitúcia môže v súlade s článok 6 ods. 3 uvedeného nariadenia usilovať o dosiahnutie vhodného riešenia so žiadateľom o prístup k dokumentom, ktoré táto inštitúcia má, táto dohoda sa môže týkať len obsahu a množstva požadovaných dokumentov.

27

Toto konštatovanie nemožno vyvrátiť tvrdením Komisie vzťahujúcim sa na možnosť inštitúcií zladiť záujmy žiadateľov o prístup k dokumentom, ktoré majú, so záujmom riadnej správy vecí verejných. Je nesporné, že podľa bodu 30 rozsudku Rada/Hautala (C‑353/99 P, EU:C:2001:661) zo zásady proporcionality vyplýva, že inštitúcie môžu s cieľom chrániť záujem riadnej správy vecí verejných v osobitných prípadoch, keď množstvo dokumentov, ku ktorým sa požaduje prístup alebo množstvo častí, ktoré treba začierniť, spôsobujú neprimerané pracovné zaťaženie, uviesť do rovnováhy na jednej strane záujem žiadateľa o prístup a na druhej strane pracovné zaťaženie, ktoré z vybavenia žiadosti vyplýva.

28

Inštitúcia teda môže za výnimočných okolností odmietnuť prístup k niektorým dokumentom z dôvodu, že pracovné zaťaženie spojené s ich zverejnením by bolo neprimerané vo vzťahu k cieľom, ktoré žiadosť o prístup k týmto dokumentom sleduje. Odvolávanie sa na zásadu proporcionality nemôže umožniť predĺženie lehôt stanovených v nariadení č. 1049/2001, pretože by to mohlo viesť k stavu právnej neistoty.

29

Pokiaľ ide o tvrdenia smerujúce proti odôvodneniu napadnutého rozsudku, treba uviesť, že skutočnosť, že Všeobecný súd dospel v merite veci k inému záveru ako Komisia, nemôže sama osebe znamenať, že napadnutý rozsudok nebol riadne odôvodnený (rozsudok Gogos/Komisia, C‑583/08 P, EU:C:2010:287, bod 35).

30

Údajný rozpor medzi bodmi 49 a 144 napadnutého rozsudku sa navyše zakladá na nesprávnom pochopení týchto bodov, pretože vôľa odvolateľa v tom zmysle, aby boli dodržané lehoty stanovené v nariadení č. 1049/2001 nemôže vzhľadom na úvahy uvedené v bodoch 24 až 28 tohto rozsudku v žiadnom prípade znamenať, že Komisia nemala možnosť dosiahnuť vhodné riešenie.

31

Z toho vyplýva, že prvý odvolací dôvod vzájomného odvolania Komisie treba zamietnuť.

32

Komisia svojím druhým odvolacím dôvodom Všeobecnému súdu vytýka jeho rozhodnutie, že porušila právo odvolateľa na prístup k výpisu z registra rozhodnutí o zamietnutí opakovaných žiadostí o prístup k dokumentom.

33

Komisia tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne konštatoval, že jej list z 24. júla 2007, ktorým odvolateľovi oznámila, že taký výpis neexistuje, predstavoval zamietnutie prístupu k tomuto dokumentu. V tejto súvislosti tvrdí, že jednak je nemožné predložiť výpis z registra, ktorý napriek povinnosti stanovenej v článku 11 nariadenia č. 1049/2001 neexistuje, a jednak, že toto nariadenie sa uplatňuje len na existujúce dokumenty. V žiadnom prípade žiadosť o prístup nemôže zakladať povinnosť vyhotoviť neexistujúci dokument.

34

Komisia tiež tvrdí, že Všeobecný súd rozhodol ultra petita, keď zrušil výslovné zamietavé rozhodnutie, hoci odvolateľ požadoval zrušenie implicitného rozhodnutia o zamietnutí, ako aj keď rozhodol o rozsahu povinnosti Komisie vyplývajúcej z článku 11 nariadenia č. 1049/2001.

35

Odvolateľ navrhuje zamietnuť druhý odvolací dôvod Komisie, pretože sa zakladá na jej vlastnom porušení nariadenia č. 1049/2001, a najmä jeho článku 11. Okrem toho tvrdí, že Komisia mala predložiť viac dôkazov na podporu svojho tvrdenia, že výpis z registra rozhodnutí o zamietnutí opakovaných žiadostí o prístup k dokumentom nebol vyhotovený. Napokon, ak tento register neexistuje, Komisia mala buď tento register vytvoriť, alebo predložiť samotné dokumenty, ktoré sa majú zaregistrovať, čo vyplýva z jej povinnosti poskytnúť pomoc.

36

Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že konanie o žiadosti o prístup k dokumentom inštitúcií sa skladá z dvoch fáz a že odpoveď na prvú žiadosť v zmysle článku 7 ods. 1 nariadenia č. 1049/2001 predstavuje len prvé zaujatie postoja, proti ktorému nemožno v zásade podať žalobu (pozri uznesenie Internationaler Hilfsfonds/Komisia, C‑208/11 P, EU:C:2012:76, body 30 a 31). Ak však výnimočne inštitúcia zaujme takou odpoveďou svoje konečné stanovisko, táto odpoveď môže byť predmetom žaloby o neplatnosť (pozri rozsudok Internationaler Hilfsfonds/Komisia, EU:C:2010:40, bod 62).

37

Z napadnutého rozsudku vyplýva, že odvolateľ požiadal o prístup k časti registra, ktorý sa má vyhotovovať podľa nariadenia č. 1049/2001, a že tento prístup mu bol zamietnutý z dôvodu, že taký register nebol vytvorený.

38

Ako v tejto súvislosti uviedla generálna advokátka v bode 65 svojich návrhov, právo na prístup k dokumentom sa podľa článku 2 ods. 3 nariadenia č. 1049/2001 vzťahuje len na dokumenty, ktoré existujú a ktoré má dotknutá inštitúcia v držbe.

39

Podľa článku 8 ods. 1 a 3 nariadenia č. 1049/2001, ktorý predstavuje osobitný prejav zásady súdnej ochrany, však akékoľvek zamietnutie prístupu k dokumentom, ktoré sa požadujú od správneho orgánu, môže byť predmetom uplatňovania práv súdnou cestou. To platí aj bez ohľadu na to, aký bol dôvod na zamietnutie tohto prístupu.

40

Pokiaľ ide o právo dotknutých osôb podať žalobu, nie je teda rozhodujúce, či sa tvrdí, že prístup k dokumentu treba zamietnuť z dôvodov uvedených v článku 4 nariadenia č. 1049/2001 alebo z dôvodu, že požadovaný dokument neexistuje. Akékoľvek iné riešenie by bránilo vykonať preskúmanie prináležiace súdu Únie, pokiaľ ide o dôvodnosť rozhodnutia o zamietnutí prístupu k dokumentom inštitúcií, pretože by príslušnej inštitúcii stačilo, aby s cieľom vyhnúť sa akémukoľvek súdnemu preskúmaniu tvrdila, že dokument neexistuje.

41

Treba však konštatovať, že neexistencia dokumentu, ku ktorému sa požaduje prístup, alebo okolnosť, že ho dotknutá inštitúcia nemá k dispozícii, nespôsobujú neuplatniteľnosť nariadenia č. 1049/2001.

42

Naopak, dotknutej inštitúcii prináleží žiadateľovi odpovedať a prípadne odôvodniť pred súdom zamietnutie prístupu z tohto dôvodu (pozri analogicky rozsudok Heylens a i., 222/86, EU:C:1987:442, bod 15).

43

V prejednávanej veci však z vysvetlení uvedených Komisiou pred Všeobecným súdom, ako aj z písomností v spise, ktoré mu boli predložené, jasne vyplýva, že predmetný register nebol vytvorený. Z toho dôvodu Komisia nemohla vyhovieť žiadosti odvolateľa, ktorou žiadal o prístup k výpisu z registra rozhodnutí o zamietnutí opakovaných žiadostí o prístup k dokumentom.

44

Ako generálna advokátka uviedla v bode 67 svojich návrhov, nariadenie č. 1049/2001 nespája povinnosť podľa článku 11 priamo s právom na prístup k dokumentom podľa článku 2 ods. 1. Prostredníctvom žiadosti o prístup k dokumentom teda nemožno presadzovať splnenie registračnej povinnosti.

45

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba konštatovať, že Všeobecný súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, keď zrušil výslovné rozhodnutie z 24. júla 2007 o odmietnutí prístupu k výpisu z registra rozhodnutí o zamietnutí opakovaných žiadostí o prístup k dokumentom.

46

Článok 11 nariadenia č. 1049/2001 ani povinnosť poskytnúť pomoc stanovená v článku 6 ods. 2 tohto nariadenia totiž nemôže uložiť inštitúcii povinnosť vytvoriť dokument, ktorý sa od nej požaduje, no neexistuje.

47

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba zrušiť napadnutý rozsudok v časti, v akej ním Všeobecný súd rozhodol, že Komisia bola povinná vyhotoviť neexistujúci dokument, a v dôsledku toho zrušil rozhodnutie Komisie z 24. júla 2007, ktorým odvolateľovi zamietla prístup k výpisu z registra rozhodnutí o zamietnutí opakovaných žiadostí o prístup k dokumentom.

48

Odvolateľ svojím prvým odvolacím dôvodom založeným na nepríslušnosti rozhodovacej komory tvrdí, že tým, že preskúmanie jeho veci bolo opätovne pridelené inej komore, než tej, ktorá bola pôvodne stanovená, Všeobecný súd porušil jeho právo na zákonného sudcu, práva zaručené článkom 6 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) a článkom 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného 4. novembra 1950 v Ríme (ďalej len „EDĽP“), ako aj viaceré ustanovenia Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu. Okrem toho odvolateľ uvádza jeden argument založený na porušení jeho práva byť vypočutý pred opätovným pridelením preskúmania jeho žaloby.

49

Komisia tvrdí, že tento odvolací dôvod treba zamietnuť.

50

Na rozdiel od tvrdenia odvolateľa Všeobecný súd správne uplatnil rokovací poriadok. V tejto súvislosti treba uviesť, že podľa článku 12 svojho rokovacieho poriadku Všeobecný súd stanoví pravidlá, podľa ktorých sa veci prideľujú jednotlivým komorám, a že toto rozhodnutie sa uverejní v Úradnom vestníku Európskej únie. Rozhodnutia stanovujúce pravidlá, podľa ktorých sa veci prideľujú komorám, ktoré platili v momente podania žaloby (Ú. v. EÚ C 269, 2007, s. 42), ako aj tie, ktoré platili v momente opätovného pridelenia (Ú. v. EÚ C 232, 2011, s. 2) znejú rovnako. Z uvedeného vyplýva, že predseda Všeobecného súdu môže rozhodnúť odchylne od postupného určenia stanoveného týmito rozhodnutiami „s cieľom zabezpečiť vyrovnané rozdelenie pracovného zaťaženia“.

51

Keďže uplatnenie tejto odchýlky sa neobmedzuje len na moment podania žaloby, nič nebráni tomu, aby táto vec bola opätovne pridelená aj neskôr.

52

Takýto výklad treba uplatniť tým skôr, keď opätovné pridelenie veci v záujme riadneho výkonu spravodlivosti a v záujme zabezpečenia rovnomerného rozdelenia pracovného zaťaženia sleduje cieľ, ktorým je zabezpečiť, aby sa v súlade s článkom 47 ods. 2 Charty veci prejednali v primeranej lehote.

53

Okrem toho, pokiaľ ide o argument odvolateľa založený na porušení jeho práva byť vypočutý pred opätovným pridelením jeho veci, treba konštatovať, že je tiež nedôvodný. Podobne ako prvé pridelenie veci, jej opätovné pridelenie inému rozhodovaciemu zloženiu než tomu, ktorému bola pôvodne určená, totiž nepriznáva účastníkom konania možnosť vopred sa vyjadriť k tomuto procesnému opatreniu.

54

Okrem toho treba uviesť, že v prejednávanej veci odvolateľ nijako nespochybnil nestrannosť rozhodovacieho zloženia, ktorému bola jeho žaloba o neplatnosť predložená.

55

Prvý odvolací dôvod treba preto zamietnuť.

56

Svojím druhým odvolacím dôvodom odvolateľ uvádza, že napadnutý rozsudok obsahuje viaceré procesné vady.

57

Po prvé odvolateľ Všeobecnému súdu jednak vytýka, že zamietol jeho žiadosť o skrátené súdne konanie, a jednak tvrdí, že dĺžka konania bola neprimeraná a že z tohto dôvodu mu Všeobecný súd mal buď priznať náhradu škody, alebo zaslať túto jeho žiadosť príslušnému súdnemu orgánu.

58

Odvolateľ po druhé tvrdí, že Všeobecný súd porušil jeho právo byť vypočutý. Všeobecný súd neprihliadol ani na jedno z jeho dvoch dodatočných vyjadrení, ani na žiadosť o opravu správy pre pojednávanie. Navyše na pojednávaní bol jeho čas na prednes obmedzený na 30 minút a Všeobecný súd pripustil jedno nové tvrdenie Komisie založené na nariadení Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 45/2001 z 18. decembra 2000 o ochrane jednotlivcov so zreteľom na spracovanie osobných údajov inštitúciami a orgánmi spoločenstva a o voľnom pohybe takýchto údajov (Ú. v. ES L 8, 2001, s. 1; Mim. vyd. 13/026, s. 102) bez toho, aby mu umožnil vyjadriť sa k nemu písomne. Napokon odvolateľ tvrdí, že Všeobecný súd mu nepriznal možnosť riadne sa vyjadriť k dokumentom, ktoré v súlade s rozhodnutím z 23. októbra 2007 predložil OLAF.

59

Po tretie odvolateľ uvádza, že Všeobecný súd nepreskúmal všetky dokumenty, ktoré mu Komisia predložila, s cieľom určiť, či odstránenie údajov, ktoré vykonala v súlade s článkom 4 nariadenia č. 1049/2001, bolo dôvodné.

60

Po štvrté odvolateľ uvádza, že Všeobecný súd nemal dostatočne preukázané, že Komisia mu skutočne predložila všetky dokumenty týkajúce sa zamietnutých opakovaných žiadostí.

61

Komisia navrhuje, aby bol druhý odvolací dôvod zamietnutý ako neprípustný alebo zjavne nedôvodný.

62

Treba uviesť, že keď neexistujú indície, podľa ktorých nadmerná dĺžka trvania konania pred Všeobecným súdom mala vplyv na riešenie sporu, údajné nedodržanie požiadavky rozhodnutia veci v primeranej lehote nemôže viesť k zrušeniu napadnutého rozsudku (rozsudok Groupe Gascogne/Komisia, C‑58/12 P, EU:C:2013:770, bod 73).

63

V prejednávanom prípade odvolateľ netvrdí, že by nadmerná dĺžka trvania konania pred Všeobecným súdom mala akýkoľvek vplyv na riešenie sporu. Takže ani odmietnutie Všeobecného súdu rozhodnúť v skrátenom súdnom konaní, ani údajná neprimeraná dĺžka konania nemôžu viesť k zrušeniu napadnutého rozsudku.

64

Tvrdenie založené na nezákonnosti zamietnutia žiadosti o náhradu škody, ktorú odvolateľ založil na tých istých dôvodoch, ktoré sa týkali dĺžky trvania konania, sa musí tiež zamietnuť. Z judikatúru Súdneho dvora totiž vyplýva, že Všeobecnému súdu, ktorý je príslušný podľa článku 256 ods. 1 ZFEÚ rozhodovať o takýchto návrhoch na náhradu škody, prináleží rozhodovať v inom rozhodovacom zložení, než v ktorom rozhodoval spor, ktorý viedol ku konaniu, ktorého dĺžka sa kritizuje (rozsudok Groupe Gascogne/Komisia, EU:C:2013:770, bod 90).

65

Z uvedeného vyplýva, že Všeobecný súd správne rozhodol, keď zamietol návrh na náhradu škody založený na dĺžke konania ako neprípustný, pričom v bode 93 napadnutého rozsudku rozhodol, že tento návrh mal byť podaný samostatnou žalobou.

66

Taktiež treba zamietnuť tvrdenia založené na zamietnutí dvoch dodatočných vyjadrení a odmietnutie Všeobecného súdu predĺžiť odvolateľov čas vymedzený na prednes nad 30 minút, pretože z napadnutého rozsudku jasne vyplýva, že odvolateľ mal dostatočnú príležitosť vyjadriť svoje návrhy na zrušenie, ktoré v rámci svojej žaloby uviedol.

67

Pokiaľ ide o dokumenty OLAF‑u, z napadnutého rozsudku vyplýva, že rozhodnutím z 23. októbra 2007 bol odvolateľovi poskytnutý čiastočný prístup k týmto dokumentom. Odvolateľ však uviedol, že všetky dokumenty, ktorých sa toto rozhodnutie o umožnení prístupu týkalo, mu boli doručené až po podaní repliky a že z tohto dôvodu sa nemohol vyjadriť k ich obsahu v rámci písomnej časti konania pred Všeobecným súdom.

68

Z písomností v spise však vyplýva, že odvolateľovi boli predmetné dokumenty doručené v dostatočnom predstihu pred pojednávaním, t. j. najneskôr v októbri 2008, čo je dostatočný čas na to, aby ich mohol preskúmať a zaujať k nim stanovisko (pozri v tomto zmysle rozsudok Corus UK/Komisia, C‑199/99 P, EU:C:2003:531, bod 21).

69

Tvrdenie odvolateľa, založené na tom, že Všeobecný súd zohľadnil tvrdenie týkajúce sa nariadenia č. 45/2001, ktoré Komisia uviedla po prvýkrát na pojednávaní, treba tiež zamietnuť.

70

Z judikatúry Súdneho dvora totiž vyplýva, že keď je cieľom žiadosti založenej na nariadení č. 1049/2001 získať prístup k dokumentom obsahujúcim osobné údaje, ustanovenia nariadenia č. 45/2001 sa v plnej miere uplatnia (rozsudok Komisia/Bavarian Lager, C‑28/08 P, EU:C:2010:378, bod 63).

71

Z uvedeného vyplýva, že tvrdenie Komisie založené na nariadení č. 45/2001 s cieľom odôvodniť uplatnenie výnimky týkajúcej sa ochrany osobných údajov stanovenej v článku 4 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 1049/2001 predstavuje posilnenie dôvodu, ktorý už implicitne uviedla v rozhodnutiach, ktorými priznala prístup k určitému počtu dokumentov, ktoré však boli čiastočne začiernené, aby sa zaručila ochrana osobných údajov, ako uviedla generálna advokátka v bode 123 svojich návrhov, a že teda Všeobecný súd na to správne prihliadol.

72

Navyše odvolateľ tvrdí, že Všeobecný súd mal povinnosť úplne alebo čiastočne preskúmať každý dokument, ku ktorému bol prístup zamietnutý, čo však neurobil.

73

V tejto súvislosti treba uviesť, že Všeobecný súd je povinný nariadiť vydanie takého dokumentu a preskúmať ho, iba ak sa namieta, že informácie, ku ktorým bol zamietnutý prístup, spadajú do pôsobnosti výnimiek stanovených v článku 4 nariadenia č. 1049/2001 (rozsudok Jurašinović/Rada, C‑576/12 P, EU:C:2013:777, body 27 a 29).

74

Odvolateľ teda síce namietal proti dôvodnosti odôvodnenia rozhodnutí, ktorými Komisia priznala prístup k niekoľkým dokumentom, ktorých obsah bol čiastočne začiernený, aby sa zaručila ochrana osobných údajov, ale neuviedol, že výnimky uvedené v danom článku 4 neboli uplatniteľné na predmetné dokumenty, a Všeobecný súd teda nebol povinný preskúmať tieto dokumenty (pozri v tomto zmysle rozsudok Jurašinović/Rada, EU:C:2013:777, body 28 až 30).

75

Odvolateľ Všeobecnému súdu navyše vytýka, že neoveril, či začiernenie údajov, ktoré vykonala Komisia, sa skutočne obmedzovalo na informácie spadajúce do rámca uplatnenia výnimiek, ktoré uvádzala.

76

V prejednávanom prípade, na rozdiel od vecí, v ktorých boli vyhlásené rozsudky IFAW Internationaler Tierschutz‑Fonds/Komisia (C‑135/11 P, EU:C:2012:376) a Jurašinović/Rada (EU:C:2013:777), má odvolateľ k dispozícií dokumenty, o ktoré požiadal. Z tohto dôvodu mal možnosť odhaliť, či existujú indície umožňujúce dôvodne pochybovať, že odstránenie informácií vykonané Komisiou, sa týka informácií, na ktoré sa vzťahuje jedna z výnimiek stanovených v článku 4 nariadenia č. 1049/2001.

77

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že len Všeobecný súd rozhoduje o prípadnej potrebe doplnenia informácií, ktorými disponuje vo veci, o ktorej rozhoduje. Dôkazný charakter procesných dokumentov patrí do jeho právomoci nezávislého posúdenia skutkových okolností (rozsudok E.ON Energie/Komisia, C‑89/11 P, EU:C:2012:738, bod 115).

78

Takže vzhľadom na prezumpciu zákonnosti, ktorá sa spája s aktmi Únie, v prípade neexistencie akejkoľvek indície zo strany odvolateľa umožňujúcej dôvodne pochybovať, či sa začiernenia vykonané Komisiou týkajú informácií, na ktoré sa vzťahuje niektorá z výnimiek stanovených v článku 4 nariadenia č. 1049/2001, Všeobecný súd nebol povinný nariadiť predloženie všetkých dotknutých dokumentov, ani ich preskúmať.

79

Napokon pokiaľ ide o tvrdenie týkajúce sa predloženia neúplných dokumentov týkajúcich sa zamietnutých opakovaných žiadostí, treba pripomenúť, že Všeobecný súd je výlučne príslušný na zistenie a posúdenie relevantného skutkového stavu, ako aj na posúdenie dôkazných prostriedkov, okrem prípadu ich skreslenia (rozsudok Rousse Industry/Komisia, C‑271/13 P, EU:C:2014:175, bod 81). O také skreslenie ide najmä vtedy, keď Všeobecný súd zjavne prekročil hranice primeraného posúdenia dôkazných prostriedkov.

80

V prejednávanej veci odvolateľ pred Všeobecným súdom tvrdil, že z vlastných štatistík Komisie vyplýva, že predložila len časť rozhodnutí o zamietnutí prístupu k predmetným dokumentom. V odpovedi Komisia uviedla, že tento rozdiel vyplýval z toho, že jednak jedno rozhodnutie o zamietnutí prístupu k dokumentom sa mohlo vzťahovať na viaceré žiadosti o prístup k takým dokumentom, a jednak, že konania o niektorých žiadostiach o prístup ku konca roku stále prebiehali.

81

Z písomností v spise, ktoré boli predložené Všeobecnému súdu, nevyplýva, že by došlo k akémukoľvek skresleniu pri posúdení týmto súdom všetkých okolností.

82

Vzhľadom na vyššie uvedené treba celý druhý odvolací dôvod zamietnuť.

83

Odvolateľ svojím tretím odvolacím dôvodom uvádza viacero tvrdení týkajúcich sa nesprávnych právnych posúdení všetkých implicitných a výslovných rozhodnutí Komisie.

84

Odvolateľ v prvom rade tvrdí, že Všeobecný súd mal rozhodnúť o zákonnosti implicitných rozhodnutí o odmietnutí prístupu k predmetným dokumentom. V tejto súvislosti uviedol, že si zachoval záujem na konaní proti týmto rozhodnutiam aj po tom, ako boli prijaté výslovné rozhodnutia.

85

Odvolateľ navyše tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne rozhodol, že výslovné rozhodnutia prijaté Komisiou nahradili implicitné rozhodnutia o zamietnutí prístupu k predmetným dokumentom, ktoré vznikli v súlade s článkom 8 ods. 3 nariadenia č. 1049/2001. Jednak výslovné rozhodnutia neobsahovali nijaký odkaz na implicitné rozhodnutia a jednak pokiaľ ide presnejšie o rozhodnutie z 23. októbra 2007 týkajúce sa dokumentov OLAF‑u, toto rozhodnutie bolo prijaté na základe článku 7, a nie článku 8 uvedeného nariadenia.

86

Napokon odvolateľ subsidiárne tvrdí, že výslovné rozhodnutia zrušili implicitné rozhodnutia len čiastočne.

87

Komisia navrhuje zamietnuť tretí odvolací dôvod ako neprípustný alebo nedôvodný, pretože jej výslovné rozhodnutia nahradili implicitné rozhodnutia o zamietnutí prístupu k predmetným dokumentom, a to aj napriek tomu, že prístup, ktorý priznávajú, je obmedzený.

88

Ako už bolo pripomenuté v bode 24 tohto rozsudku, ak pred uplynutím lehoty na odpoveď na opakovanú žiadosť odvolateľa nebolo prijaté žiadne výslovné rozhodnutie, v súlade s článkom 8 ods. 3 nariadenia č. 1049/2001 došlo k vzniku implicitných rozhodnutí o zamietnutí prístupu k dokumentom, ktoré môžu byť predmetom žaloby.

89

Tieto rozhodnutia však boli zrušené v dôsledku neskorších rozhodnutí prijatých Komisiou, ktorými odvolateľovi priznala čiastočný prístup k požadovaným dokumentom. Takže Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že konanie o žalobe v rozsahu, v akom smeruje proti implicitným rozhodnutiam o zamietnutí prístupu k predmetným dokumentom, sa zastavuje.

90

Presnejšie v súvislosti s rozhodnutím z 23. októbra 2007, ktoré sa týka dokumentov OLAF‑u, tvrdenie odvolateľa, podľa ktorého rozhodnutie prijaté na základe článku 7 nariadenia č. 1049/2001 nemôže nahradiť implicitné rozhodnutie podľa článku 8 ods. 3 tohto nariadenia, sa zakladá na nesprávnom výklade uvedeného rozhodnutia. Z judikatúry Súdneho dvora totiž vyplýva, že pri kvalifikovaní napadnutých aktov treba vychádzať z ich samotnej podstaty a forma, v akej je akt alebo rozhodnutie prijaté, je z tohto hľadiska v podstate bezvýznamná (pozri analogicky rozsudok NDSHT/Komisia, C‑322/09 P, EU:C:2010:701, bod 46).

91

Keďže rozhodnutie z 23. októbra 2007 týkajúce sa dokumentov OLAF‑u bolo prijaté po zaslaní opakovanej žiadosti o prístup k predmetným dokumentom a po uplynutí lehôt stanovených v článku 8 nariadenia č. 1049/2001, treba konštatovať, že ide o výslovné rozhodnutie v odpovedi na opakovanú žiadosť. Odkaz na článok 7 nariadenia č. 1049/2001 teda nie je relevantný.

92

Vzhľadom na vyššie uvedené treba tretí odvolací dôvod zamietnuť.

93

Odvolateľ svojím štvrtým odvolacím dôvodom tvrdí, že v časti, v akej sa napadnutý rozsudok vzťahuje na rozsah žiadosti o prístup k dokumentom súvisiacich s vecou T‑110/04, došlo v tomto rozsudku k skresleniu skutkových okolností a jeho odôvodnenie je nedostatočné.

94

Komisia navrhuje tento odvolací dôvod zamietnuť.

95

Odvolateľ svojím štvrtým odvolacím dôvodom v podstate tvrdí, že Všeobecný súd skreslil skutkové okolnosti v bodoch 151 až 154 napadnutého rozsudku.

96

Všeobecný súd sa však mohol domnievať, a to bez toho, aby skreslil žalobné návrhy odvolateľa a rozsudkom, ktorý je dostatočne odôvodnený, že vymenovanie dokumentov nachádzajúce sa v pôvodnej žiadosti o prístup k dokumentom, pred ktorým sú uvedené slová „presnejšie“, bolo taxatívne a že odvolateľ nežiadal o iné dokumenty.

97

Pokiaľ ide o tvrdenie odvolateľa týkajúce sa neexistencie príloh A1 a A2, treba konštatovať, že z písomností v spise nevyplýva, že by údajná neexistencia týchto dokumentov bola predmetom konania pred Všeobecným súdom. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora však vyplýva, že v rámci odvolacieho konania je pritom právomoc Súdneho dvora obmedzená na posúdenie právneho riešenia žalobných dôvodov a tvrdení prejednávaných na prvom stupni.

98

Z toho vyplýva, že štvrtý odvolací dôvod sa musí zamietnuť.

99

Odvolateľ svojím piatym odvolacím dôvodom namieta proti uplatneniu výnimky vzťahujúcej sa na ochranu údajov Komisiou a zákonnosť začiernenia osobných údajov, ktoré vykonala Komisia.

100

Komisia tvrdí, že tento odvolací dôvod treba v celom rozsahu zamietnuť.

101

Pokiaľ ide o namietanie proti napadnutému rozsudku v časti, v ktorej Všeobecný súd rozhodol, že začiernenie osobných údajov, ktoré vykonala Komisia v súlade s výnimkou z práva na prístup k dokumentom, stanovenou v článku 4 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 1049/2001, bolo zákonné, treba pripomenúť že judikatúra Súdneho dvora, podľa ktorej ustanovenia nariadenia č. 45/2001, konkrétne článok 8 písm. b) a článok 18 predstavujú základné ustanovenia, sa v plnej miere uplatnia, keď je cieľom žiadosti založenej na nariadení č. 1049/2001 získať prístup k dokumentom obsahujúcim osobné údaje (rozsudok Komisia/Bavarian Lager, EU:C:2010:378, body 63 a 64).

102

Oznámenie takých údajov spadá pod definíciu „spracovanie“ v zmysle nariadenia č. 45/2001 (rozsudok Komisia/Bavarian Lager, EU:C:2010:378, bod 69).

103

Z článku 5 uvedeného nariadenia vyplýva, že aby bolo spracovanie osobných údajov zákonné, musí spĺňať niektorú z podmienok stanovených v tomto článku.

104

Navyše osobné údaje sa môžu preniesť tretej osobe na základe nariadenia č. 1049/2001 len vtedy, ak tento prenos spĺňa podmienky stanovené v článku 8 písm. a) alebo b) nariadenia č. 45/2001 a navyše predstavuje zákonné spracovanie v zmysle požiadaviek článku 5 toho istého nariadenia.

105

Vzhľadom na vyššie uvedené sa Všeobecný súd nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď overil, či podmienky stanovené v článku 8 písm. b) nariadenia č. 45/2001 sú splnené.

106

Okrem toho, v rozpore s tvrdením odvolateľa nemožno z uvedeného ustanovenia vyvodiť, že inštitúcie, ktorým je predložená žiadosť o prístup k dokumentom, ktoré majú, sú povinné ex offo overiť, či existujú dôvody odôvodňujúce prenos osobných údajov.

107

Práve naopak, nevyhnutnosť preniesť tieto údaje musí preukázať žiadateľ o prístup (pozri rozsudok Komisia/Bavarian Lager, EU:C:2010:378, bod 77).

108

Taktiež treba zamietnuť argumentáciu odvolateľa, podľa ktorej bola Komisia vzhľadom na článok 8 písm. a) nariadenia č. 45/2001 povinná preniesť mu osobné údaje z dôvodu, že prístup k dokumentom inštitúcií podľa nariadenia č. 1049/2001 je vždy vo verejnom záujme. Ako uviedla generálna advokátka v bode 154 svojich návrhov, taká argumentácia je však v rozpore s povinnosťou, ktorá prináleží žiadateľovi o prístup, aby preukázal nevyhnutnosť prenosu osobných údajov, ktorá je uvedená v predchádzajúcom bode.

109

Z bodu 173 napadnutého rozsudku navyše vyplýva, že odvolateľ nepredložil nijaký dôvod, na ktorom by sa mohla zakladať nevyhnutnosť predložiť osobné údaje Komisiou.

110

Z uvedeného vyplýva, že tvrdenia odvolateľa založené jednak na neprekonzultovaní so všetkými osobami, ktorých osobné údaje boli dotknuté, a jednak nezohľadnenie súhlasu niektorých osôb na zverejnení ich údajov, musia byť zamietnuté ako neúčinné. Hoci by prenos niektorých údajov bol zákonný, Komisia ich nemohla preniesť z toho dôvodu, že odvolateľ nepreukázal, ako vyplýva z článku 8 písm. b) nariadenia č. 45/2001 nevyhnutnosť takého prenosu.

111

Z tých istých dôvodov nemôže uspieť argumentácia odvolateľa smerujúca k získaniu mien úradníkov uvedených v dokumentoch súvisiacich s vecou T‑110/04. Všeobecný súd totiž správne rozhodol v bodoch 194 a 197 napadnutého rozsudku, že ich mená predstavovali chránené údaje v zmysle článku 4 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 1049/2001. Okolnosť, že niektoré mená boli zverejnené na pojednávaní pred Všeobecným súdom v tejto veci, nevyvracia tento záver. Ako konštatoval Všeobecný súd v bode 194 napadnutého rozsudku, táto okolnosť neoslobodzuje ostatné inštitúcie od ich povinností.

112

Odvolateľ tiež tvrdí, že Všeobecný súd neprihliadol na povinnosť Komisie zakódovať mená, ktoré odstránila.

113

V tejto súvislosti Všeobecný súd správne zamietol žalobný dôvod odvolateľa týkajúci sa kódovania mien, keď v bodoch 207 a 208 napadnutého rozsudku rozhodol, že systematická povinnosť kódovania by predstavovala veľmi veľké a zbytočné pracovné zaťaženie. Ako totiž bolo pripomenuté v bodoch 27 a 28 tohto rozsudku, inštitúcie môžu v osobitných prípadoch po uvedení do rovnováhy na jednej strane záujmu žiadateľa o prístup k dokumentom a na druhej strane pracovného zaťaženia, ktoré by vyplývalo z vybavenia žiadosti, uprednostniť záujem na riadnej správe vecí verejných.

114

Odvolateľ tiež tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne rozhodol, že odôvodnenie uplatnenia článku 4 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 1049/2001 Komisiou bolo dostatočné, hoci neobsahuje nijakú zmienku o nariadení č. 45/2001 a podrobne sa v ňom neuviedli ani dôvody, ktoré mohli odôvodniť odstránenie všetkých osobných údajov z dokumentov, ku ktorým sa požadoval prístup.

115

Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď potvrdil zákonnosť uplatnenia uvedeného ustanovenia Komisiou, pretože, ako už bolo uvedené v bodoch 70 a 71 tohto rozsudku, odvolávanie sa na článok 4 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 1049/2001 nevyhnutne znamená uplatniteľnosť nariadenia č. 45/2001 (rozsudok Komisia/Bavarian Lager, EU:C:2010:378, bod 63).

116

Navyše, ako bolo uvedené v bodoch 106 až 111 tohto rozsudku, keďže odvolateľ neuviedol nijaký dôvod, na ktorom by sa zakladala nevyhnutnosť prenosu osobných údajov, otázka zákonnosti tohto prenosu sa už nekladie. Všeobecný súd však v bode 120 napadnutého rozsudku správne rozhodol, že Komisia v tomto zmysle nemusela nijako viac odôvodňovať svoje rozhodnutie o uplatnení článku 4 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 1049/2001.

117

To isté platí aj pokiaľ ide o body 125 a 126 napadnutého rozsudku, pretože aj v týchto bodoch Všeobecný súd správne rozhodol, ako generálna advokátka uviedla v bode 145 svojich návrhov, že odôvodnenie rozhodnutia Komisie, pokiaľ ide o začiernenie osobných údajov, zodpovedalo bežným požiadavkám v tejto oblasti.

118

Napokon odvolateľ tvrdí, že napadnutý rozsudok je postihnutý vadou nedostatku odôvodnenia v rozsahu, v akom sa týka zákonnosti začiernenia osobných údajov vykonaného v dokumentoch OLAF‑u.

119

Z ustálenej judikatúry však vyplýva, že účastník konania teda nemôže zmeniť predmet sporu tak, že predloží prvýkrát v konaní pred Súdnym dvorom dôvod, ktorý mohol predložiť v konaní pred Všeobecným súdom, no neurobil tak, pretože by tým získal možnosť predložiť na Súdnom dvore, ktorý má v odvolacom konaní obmedzené právomoci, spor so širším rozsahom ako ten, ktorý prejednával a rozhodoval Všeobecný súd.

120

Z toho vyplýva, že uvedené tvrdenie treba zamietnuť z toho dôvodu, že v rámci konania pred Všeobecným súdom odvolateľ nenapadol vo svojej replike odôvodnenie rozhodnutia z 23. októbra 2007 týkajúce sa dokumentov OLAF‑u, hoci je nesporné, že toto rozhodnutie mu bolo doručené najneskôr spolu s vyjadrením k žalobe, ktoré predložila Komisia.

121

Vzhľadom na vyššie uvedené treba piaty odvolací dôvod zamietnuť.

122

Odvolateľ svojím šiestym odvolacím dôvodom Všeobecnému súdu vytýka, že pripustil príliš široké uplatnenie výnimky stanovenej v článku 4 ods. 2 prvej zarážke nariadenia č. 1049/2001 s ohľadom na informácie uvedené v dokumentoch súvisiacich s vecou T‑110/04.

123

Odvolateľ navyše napáda odôvodnenie napadnutého rozsudku, pokiaľ ide o to, či existuje alebo neexistuje prevažujúci verejný záujem odôvodňujúci zverejnenie údajov, na ktoré sa vzťahovalo uvedené ustanovenie.

124

Komisia tvrdí, že tento odvolací dôvod treba zamietnuť.

125

Šiesty odvolací dôvod sa týka všetkých údajov, ktoré boli začiernené, aby sa nedali identifikovať niektoré podniky zapojené do antidumpingových konaní, na ktorých odvolateľ pracoval v rámci konania, ktoré viedlo k veci T‑110/04, ako úradník Komisie.

126

Na rozdiel od tvrdení odvolateľa sa Všeobecný súd nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 228 napadnutého rozsudku konštatoval, že odstránenie mien podnikov a výhrad, ktoré boli proti nim predložené, bolo nevyhnutné s cieľom chrániť ich záujmy, pretože mená dotknutých podnikov sa mohli dať vyvodiť zo všetkých odvodených informácií.

127

Pokiaľ ide o argumentáciu odvolateľa, ktorou sa snaží preukázať, že podniky uvedené vo veci T‑110/04 nepožívajú ochranu podľa článku 4 ods. 2 prvej zarážky nariadenia č. 1049/2001 z toho dôvodu, že rozhodnutia v antidumpingových konaniach sú uverejňované, treba konštatovať, že odvolateľ túto argumentáciu neuviedol v konaní pred Všeobecným súdom. Túto argumentáciu treba preto zamietnuť ako neprípustnú.

128

Napokon treba uviesť, že kritika odvolateľa týkajúca sa bodu 229 napadnutého rozsudku nie je dôvodná. Na jednej strane z tohto bodu vyplýva, že Komisia riadne preskúmala existenciu prevažujúcich verejných záujmov. Na druhej strane v súlade s judikatúrou Súdneho dvora prináleží odvolateľovi, aby konkrétne uviedol okolnosti, ktoré zakladajú prevažujúci verejný záujem odôvodňujúci zverejnenie dotknutých dokumentov (pozri rozsudok LPN a Fínsko/Komisia, C‑514/11 P a C‑605/11 P, EU:C:2013:738, bod 94).

129

Odvolateľ však v konaní pred Všeobecným súdom a v rámci konania o odvolaní poukazoval len na zásadu transparentnosti a jej dôležitosť.

130

Je nesporné, že prevažujúci verejný záujem odôvodňujúci zverejnenie dokumentu sa nemusí nevyhnutne líšiť od zásad, na ktorých spočíva nariadenie č. 1049/2001 (rozsudok LPN a Fínsko/Komisia, EU:C:2013:738, bod 92).

131

Ako však uviedol Všeobecný súd v bode 229 napadnutého rozsudku, tak všeobecné tvrdenia, ako sú tie, na ktoré v prejednávanej veci poukazuje odvolateľ, nemôžu preukázať, že zásada transparentnosti v prejednávanej veci vykazuje osobitnú naliehavosť, ktorá by mala mať prednosť pred dôvodmi opodstatňujúcimi odmietnutie zverejnenia dotknutých informácií (rozsudok LPN a Fínsko/Komisia, EU:C:2013:738, bod 93).

132

Vzhľadom na vyššie uvedené treba šiesty odvolací dôvod zamietnuť.

133

Odvolateľ svojím siedmym odvolacím dôvodom tvrdí, že Všeobecný súd porušil jeho právo na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená, keď Komisia vybavovala jeho žiadosti o prístup k dokumentom, ktoré táto inštitúcia vlastní.

134

Komisia navrhuje tento odvolací dôvod zamietnuť.

135

Po prvé odvolateľ tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne rozhodol, keď odmietol dôkazy, ktoré mu navrhol.

136

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že len Všeobecný súd rozhoduje o prípadnej potrebe doplnenia informácií, ktorými disponuje vo veci, o ktorej rozhoduje. Dôkazný alebo chýbajúci dôkazný charakter procesných písomností patrí do jeho výlučnej právomoci v rámci posúdenia skutkového stavu, ktoré podľa ustálenej judikatúry nepodlieha preskúmaniu Súdnym dvorom v konaní o odvolaní, okrem prípadu, že ide o skreslenie skutkového stavu alebo dôkazov.

137

Odvolateľ, ktorý v rámci tohto odvolania len tvrdí, že Všeobecný súd si mal vytvoriť presnejší obraz o zodpovednosti Komisie, však Všeobecnému súdu nevytýka, že v bodoch 261 až 267 napadnutého rozsudku skreslil skutkové okolnosti či dôkazy.

138

Po druhé odvolateľ tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia existencie príčinnej súvislosti medzi konaním Komisie pri vybavovaní jeho žiadostí o prístup k dokumentom, ktoré má, a zhoršením jeho zdravia.

139

Na konštatovanie toho, že odvolateľ nepreukázal existenciu príčinnej súvislosti, Všeobecný súd založil svoje rozhodnutie v bode 264 napadnutého rozsudku na expertíze predloženej odvolateľom a na údajoch, ktoré mu predložil, z ktorých mohol vyvodiť bez ich skreslenia, že nebolo preukázané, že by konanie Komisie malo vplyv na zhoršenie jeho zdravia.

140

Po tretie, pokiaľ ide o údajné porušenie práva odvolateľa zúčastniť sa na verejnej diskusii týkajúcej sa transparentnosti, Všeobecný súd v bode 265 napadnutého rozsudku správne konštatoval, že v prejednávanej veci nemalo konanie Komisie vplyv v tomto ohľade, pretože koniec lehoty na diskusiu bol stanovený na 31. júla 2007, zatiaľ čo pôvodná žiadosť o prístup k dokumentom bola podaná už 20. júna 2007.

141

Ako uviedla generálna advokátka v bode 189 svojich návrhov, v prípade žiadosti o predĺženie lehoty na podanie odpovede podľa článku 7 ods. 3 nariadenia č. 1049/2001 Komisia mala odpovedať na pôvodnú žiadosť najskôr do 31. júla 2007. V danom momente sa už nebolo možné zúčastniť na konzultácii.

142

Siedmy odvolací dôvod je preto potrebné zamietnuť.

143

Odvolateľ svojím ôsmym odvolacím dôvodom tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne rozhodol, keď odmietol nariadiť Komisii predložiť mu dokumenty, ku ktorým bol zamietnutý prístup v rozpore s nariadením č. 1049/2001.

144

Komisia navrhuje tento odvolací dôvod zamietnuť.

145

Podľa judikatúry Súdneho dvora nemôže súd Únie bez prekročenia výsad správneho orgánu v zásade vydať príkazy inštitúcii Únie (pozri rozsudky Verzyck/Komisia, 225/82, EU:C:1983:165, bod 19, a Campogrande/Komisia, C‑62/01 P, EU:C:2002:248, bod 43).

146

Na rozdiel od tvrdenia odvolateľa teda Všeobecný súd v bode 90 napadnutého rozsudku správne konštatoval, že v súlade s článkom 264 ZFEÚ nemal možnosť zrušiť napadnutý akt. V rozsahu, v akom sa argumentácia odvolateľa opiera o článok 266 ZFEÚ, treba uviesť, že toto ustanovenie ani nestanovuje možnosť vydávať príkazy inštitúciám.

147

Toto konštatovanie nemožno vyvrátiť ani tvrdeniami odvolateľa založenými na článku 47 Charty, keďže cieľom tohto článku nie je zmena systému súdneho preskúmania upraveného v Zmluvách (pozri rozsudok Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada, C‑583/11 P, EU:C:2013:625, bod 97).

148

Ôsmy odvolací dôvod je preto potrebné zamietnuť.

149

Odvolateľ svojím deviatym odvolacím dôvodom tvrdí, že Všeobecný súd neprihliadol na výsledok sporu, ktorý mu bol predložený, keď rozhodol, že Komisia znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť dve tretiny trov konania odvolateľa.

150

Komisia navrhuje tento odvolací dôvod zamietnuť.

151

Treba pripomenúť, že podľa článku 58 druhého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie sa odvolanie nemôže týkať len výšky trov konania alebo povinnosti účastníka konania ich uhradiť. Okrem toho je ustálenou judikatúrou, že v prípade zamietnutia všetkých odvolacích dôvodov musia byť návrhy týkajúce sa údajnej protiprávnosti rozhodnutia Všeobecného súdu o trovách konania zamietnuté na základe tohto ustanovenia ako neprípustné.

152

Keďže odvolateľ nemal úspech v rámci svojho odvolania vo svojich prvých ôsmich dôvodoch, deviaty odvolací dôvod týkajúci sa rozdelenia náhrady trov konania musí byť zamietnutý ako neprípustný.

153

Podľa článku 61 prvého odseku druhej vety Štatútu Súdneho dvora môže Súdny dvor v prípade zrušenia napadnutého rozsudku sám vydať konečný rozsudok, ak to stav konania dovoľuje. O takýto prípad ide aj v prejednávanej veci.

154

Vzhľadom na vyššie uvedené treba rozhodnúť len o odvolacom dôvode, ktorý odvolateľ podal pred Všeobecným súdom a ktorý smeruje k zrušeniu rozhodnutia Komisie zamietajúcemu prístup k výpisu z registra rozhodnutí o zamietnutí opakovaných žiadostí o prístup k dokumentom.

155

V tejto súvislosti z bodu 43 tohto rozsudku vyplýva, že takýto register nebol vytvorený a že Komisia teda nemohla žiadosti odvolateľa vyhovieť. Jeho odvolanie treba preto zamietnuť ako v tomto bode nedôvodné.

156

Podľa článku 184 ods. 2 rokovacieho poriadku, ak odvolanie nie je dôvodné alebo ak je dôvodné a Súdny dvor sám rozhodne s konečnou platnosťou o veci, rozhodne aj o trovách konania.

157

Podľa článku 138 ods. 3 tohto poriadku, ktorý sa uplatní na konanie o odvolaní podľa článku 184 ods. 1 uvedeného poriadku, ak účastníci konania mali úspech len v časti predmetu konania, každý z účastníkov konania znáša svoje vlastné trovy konania. Ak sa to však zdá oprávnené vzhľadom na okolnosti prípadu, Súdny dvor môže rozhodnúť, že účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť časť trov konania druhého účastníka.

158

Keďže Komisia navrhla zaviazať pána Stracka na náhradu trov konania a pán Strack nemal v rámci svojho odvolania ani s ohľadom na druhý odvolací dôvod vzájomného odvolania úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené rozhodnúť tak, že znáša svoje vlastné trovy konania súvisiace s týmto konaním a zaviazať ho na náhradu jednej tretiny trov konania vynaložených Komisiou v súvislosti s týmto konaním.

159

Pokiaľ ide o trovy konania súvisiace s konaním na prvom stupni, treba konštatovať, že trovy konania spojené s konaním na prvom stupni, v ktorom bol prijatý napadnutý rozsudok, sa nahradia podľa podmienok stanovených v bode 7 výroku uvedeného rozsudku.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol a vyhlásil: