1. 

Podstata otázky, ktorá vystala z tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania podaného Bundesgerichtshof (Nemecko), spočíva v tom, či právo Únie ( 2 ), najmä články 21 a 34 nariadenia (ES) č. 810/2009 (ďalej len „vízový kódex“) ( 3 ), bránia tomu, aby členský štát uložil osobe trestnoprávnu sankciu za prevádzačstvo, hoci dotknutí imigranti disponovali zjavne platnými jednotnými vízami ( 4 ), ktoré, aj keď získané podvodom, ešte neboli zrušené.

2. 

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že M. K. Vo, obvinený v trestnom konaní vo veci samej, patril k dvom organizovaným skupinám, ktoré v júni a v júli 2010 za veľkú peňažnú sumu pomohli vietnamským štátnym príslušníkom vstúpiť do schengenského priestoru a usadiť sa tam, a to najmä v Nemecku. Tieto skupiny používali metódy založené na podvodnom získaní jednotných víz. V jednom prípade predstierali na maďarskom zastupiteľstve vo Vietname, že títo štátni príslušníci sú turisti, ktorí idú vycestovať do Európskej únie. V inom prípade boli títo štátni príslušníci vydávaní na švédskom zastupiteľstve za sezónnych zamestnancov, ktorí mali byť zamestnaní ako zberači lesného ovocia.

3. 

Títo dotknutí vietnamskí štátni príslušníci po vstupe do schengenského priestoru čiastočne napĺňali turistický program alebo sa zúčastnili začiatku zberu, potom boli prevezení, v niektorých prípadoch vďaka pomoci M. K. Vo, ktorý bol za tieto služby odmenený, do rôznych cieľových krajín, hlavne do Nemecka, kde boli ubytovaní, v niektorých prípadoch tiež za pomoci M. K. Vo, pred tým, ako prešli do ilegality.

4. 

Na základe predložených dôkazov bol M. K. Vo uznaný vinným za spáchanie trestného činu prevádzačstva za odplatu a ako člen organizovanej skupiny v štyroch samostatných prípadoch, hoci každá prevádzaná osoba formálne disponovala vízom, ktoré nebolo zrušené. Bol odsúdený na trest odňatia slobody na štyri roky a tri mesiace. Od 1. januára 2011 sa nachádza vo väzbe.

5. 

M. K. Vo podal proti odsudzujúcemu rozsudku opravný prostriedok „Revision“ na piaty trestný senát Bundesgerichtshof, ktorý položil Súdnemu dvoru túto otázku:

„Majú sa články 21 a 34 [vízového kódexu] upravujúce udeľovanie a zrušenie jednotného víza vykladať v tom zmysle, že im odporuje vnútroštátna právna úprava, z ktorej vyplýva trestnosť prevádzačstva v prípadoch, keď dotknutým osobám síce bolo udelené vízum, ale toto vízum získali podvodom tak, že podviedli príslušné orgány iného členského štátu, pokiaľ ide o skutočný účel ich vycestovania?“

6. 

Za skutkových okolností prejednávaného prípadu treba tejto otázke rozumieť tak, že smeruje k možnosti, že na základe práva Únie nemôže byť voči osobe v postavení M. K. Vo vyvodená trestnoprávna zodpovednosť, keďže každý dotknutý štátny príslušník tretej krajiny formálne disponoval platným vízom, hoci bolo získané podvodom. Na účely posúdenia tejto otázky treba mať na zreteli znenie relevantných ustanovení vnútroštátneho práva a práva Únie.

7.

Podľa článku 1 ods. 1 rámcového rozhodnutia 2002/946/SVV ( 5 ):

„Každý členský štát prijme opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, aby porušenia zákona uvedené v článkoch 1 a 2 smernice 2002/90/ES podliehali účinným, primeraným a odrádzajúcim trestným postihom, ktoré môžu mať za následok extradíciu.“

8.

Z odôvodnenia 4 smernice 2002/90 vyplýva, že účelom tejto smernice je ustanoviť definíciu „napomáhania nelegálnej imigrácie a zvýšiť efektívnosť vykonávania rámcového rozhodnutia [2002/946], aby sa zabránilo tomuto trestnému činu“.

9.

Článok 1 tejto smernice znie takto:

„1.   Každý členský štát prijme primerané postihy voči:

2.   Každý členský štát sa môže rozhodnúť, že neuvalí postihy za správanie definované v odseku 1 písm. a) a uplatní svoje vnútroštátne právne predpisy a právnu prax na prípady, v ktorých cieľom takéhoto správania je poskytnutie humanitárnej pomoci dotknutým osobám.“

10.

Článok 2 tejto smernice stanovuje:

„Každý členský štát prijme opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, aby bolo možné použiť postihy uvedené v článku 1 aj na osobu, ktorá:

…

b)[je] spolupáchateľom [jedného z porušení právnych predpisov uvedených v článku 1 ods. 1 písm. a) alebo b) – neoficiálny preklad], alebo

…“

11.

Článok 3 tej istej smernice stanovuje:

„Každý členský štát prijme opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby porušenia právnych predpisov uvedené v článkoch 1 a 2 podliehali účinným, primeraným a odrádzajúcim postihom.“

12.

Smernica 2008/115/ES ( 6 ) stanovuje spoločné normy a postupy, ktoré sa uplatňujú na návrat štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území členských štátov.

13.

Podľa článku 3 bodu 2 tejto smernice pojem „‚nelegálny pobyt‘ je prítomnosť štátneho príslušníka tretej krajiny na území členského štátu, pričom táto osoba nespĺňa alebo prestala spĺňať podmienky vstupu ustanovené v článku 5 Kódexu schengenských hraníc[ ( 7 )] alebo iné podmienky vstupu alebo pobytu v uvedenom členskom štáte“.

14.

Podľa odôvodnenia 3 vízového kódexu „vízov[á] politik[a]… je… súčas[ťou] viacvrstvového systému, ktorého cieľom je… riešenie nelegálneho prisťahovalectva prostredníctvom ďalšej harmonizácie vnútroštátnych právnych predpisov a postupov pri vybavovaniach [pri udeľovaní víz – neoficiálny preklad]…“.

15.

Podľa odôvodnenia 29 vízového kódexu, vo vízovom kódexe sa „rešpektujú základné práva a dodržiavajú zásady zakotvené konkrétne v [Európskom dohovore] Rady Európy o ochrane ľudských práv a základných slobôd [podpísanom v Ríme 4. novembra 1950] a Charte základných práv Európskej únie“

16.

Podľa článku 1 ods. 1 vízového kódexu sa týmto kódexom „ustanovujú postupy a podmienky udeľovania víz na tranzit cez územie členských štátov alebo plánované pobyty na ich území, ktorých dĺžka počas ľubovoľného šesťmesačného obdobia nepresahuje tri mesiace“. Podľa odseku 2 tohto istého článku sa uplatňuje na „všetkých štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí podliehajú vízovej povinnosti pri prekračovaní vonkajších hraníc členských štátov“.

17.

Jednotné vízum slúži na to, aby sa štátnym príslušníkom niektorých tretích krajín ( 8 ) umožnilo vstúpiť na územie všetkých členských štátov schengenského priestoru a zostať na ich území počas doby jeho platnosti až do povolenej doby pobytu. Podľa článku 2 bodu 2 tohto kódexu je vízum povolenie udelené členským štátom predovšetkým na plánovaný pobyt na území členských štátov, ktorého dĺžka počas ľubovoľného šesťmesačného obdobia odo dňa prvého vstupu na územie členských štátov nepresahuje tri mesiace. Podľa bodu 3 tohto istého článku „jednotné vízum“ je „vízum platné na celom území členských štátov“.

18.

Vízum sa udelí na základe žiadosti a súboru doplňujúcich dokumentov predložených príslušným orgánom členského štátu ( 9 ). Po zhromaždení dokumentov konzulárny úrad žiadaného členského štátu overí svoju právomoc rozhodnúť o prípustnosti žiadosti a prípadne rozhodnúť o tom, či žiadosť spĺňa podmienky vstupu ( 10 ).

19.

Článok 21 vízového kódexu s názvom „Overenie podmienok vstupu a posúdenie rizika“ stanovuje:

„1.   Pri posudzovaní žiadosti o jednotné vízum sa zistí, či žiadateľ spĺňa podmienky na vstup ustanovené v článku 5 ods. 1 písm. a), c), d) a e) Kódexu schengenských hraníc[ ( 11 )] a osobitná pozornosť sa venuje posúdeniu toho, či žiadateľ predstavuje riziko z hľadiska nelegálneho prisťahovalectva alebo bezpečnostné riziko pre členské štáty a či má v úmysle opustiť územie členských štátov pred uplynutím platnosti víza, o ktoré žiada.

2.   Pri každej žiadosti sa preverujú záznamy vo VIS[ ( 12 )] v súlade s článkom 8 ods. 2 a článkom 15 nariadenia o VIS. Členské štáty zabezpečia plné využívanie všetkých kritérií vyhľadávania podľa článku 15 nariadenia o VIS s cieľom zabrániť chybnému zamietnutiu a chybným identifikáciám.

3.   Pri kontrole toho, či žiadateľ spĺňa požiadavky na vstup, konzulárny úrad overí:

4.   Konzulárny úrad v prípade potreby overí dĺžku predchádzajúcich a plánovaných pobytov, aby sa uistil, že žiadateľ neprekročil maximálnu dĺžku povoleného pobytu na území členských štátov, bez ohľadu na možné pobyty oprávnené na základe národných víz na dlhodobý pobyt alebo povolenia na pobyt, ktoré vydal iný členský štát.

…

7.   Preskúmanie žiadosti vychádza najmä z pravosti a spoľahlivosti predložených dokladov a z vierohodnosti a spoľahlivosti vyhlásení žiadateľa.

…“

20.

Ak sú naplnené tieto podmienky, príslušný orgán udelí vízum.

21.

Článok 30 vízového kódex však stanovuje, že takýmto vízom „nevzniká automaticky právo na vstup“ na celé územie členských štátov. Osobe, ktorej bolo udelené jednotné vízum, môže byť odopretý vstup na územie členského štátu, ak sa kontrolné orgány na hraniciach domnievajú, že podmienky vstupu nie sú (alebo už nie sú) splnené ( 13 ).

22.

Článok 34 vízového kódexu s názvom „Zrušenie a odvolanie víza“ stanovuje:

„1.   Vízum sa zruší, ak sa preukáže, že v čase udelenia víza neboli splnené podmienky na jeho udelenie, a predovšetkým ak existujú závažné dôvody domnievať sa, že vízum bolo získané podvodom. Vízum zrušia v zásade príslušné orgány členského štátu, ktoré vízum udelili. Zrušiť ho môžu aj príslušné orgány iného členského štátu, pričom v tomto prípade sa o takomto zrušení informujú orgány členského štátu, ktoré vízum udelili.

2.   Vízum sa odvolá, ak sa preukáže, že podmienky na jeho udelenie už nie sú splnené. Vízum odvolávajú v zásade príslušné orgány členského štátu, ktoré vízum udelili. Odvolať ho môžu aj príslušné orgány iného členského štátu, pričom v tomto prípade sa o takomto odvolaní informujú orgány členského štátu, ktoré vízum udelili.

3.   Vízum sa môže odvolať na žiadosť jeho držiteľa. O takomto odvolaní víza je potrebné informovať príslušné orgány členských štátov, ktoré ho udelili.

4.   Ak držiteľ víza na hranici nepredloží jeden alebo viacero sprievodných dokladov uvedených v článku 14 ods. 3, neznamená to automatické prijatie rozhodnutia o zrušení alebo odvolaní víza.

5.   Ak dôjde k zrušeniu alebo odvolaniu víza, označí sa pečiatkou s textom ‚ZRUŠENÉ‘ alebo ‚ODVOLANÉ‘ a optická variabilnosť vízovej nálepky, bezpečnostný ‚efekt skrytého obrázka‘ a nápis ‚vízum‘ sa znehodnotia preškrtnutím.

6.   Rozhodnutie o zrušení alebo odvolaní víza a dôvody, na ktorom sa zakladá, sa žiadateľovi oznámia prostredníctvom štandardného formulára uvedeného v prílohe VI.

7.   Držiteľ víza, ktorého vízum bolo zrušené alebo odvolané, má právo na odvolanie, pokiaľ vízum nebolo odvolané na jeho žiadosť podľa odseku 3. Odvolanie sa podáva proti členskému štátu, ktorý prijal rozhodnutie o zrušení alebo odvolaní víza, a v súlade s vnútroštátnym právom tohto členského štátu. Členské štáty poskytujú žiadateľovi informácie týkajúce sa postupu, ktorý sa má dodržiavať v prípade odvolania, ako sa uvádza v prílohe VI.

8.   Informácie o vízu, ktoré bolo zrušené alebo odvolané, sa vložia do VIS v súlade s článkom 13 nariadenia o VIS.“

23.

Vízový kódex sa uplatňuje od 5. apríla 2010 ( 14 ), ale odsek 6 a 7 jeho článku 34 sa uplatňujú až od 5. apríla 2011 ( 15 ).

24.

Pred nadobudnutím účinnosti vízového kódexu bolo zrušenie upravené rozhodnutím výkonného výboru zo 14. decembra 1993 o spoločných zásadách pre zrušenie, vyhlásenie neplatnosti alebo skrátenie dĺžky platnosti jednotných víz ( 16 ). Toto rozhodnutie definovalo „zrušenie“ tak, že jeho „účelom je zabrániť vstupu na územie signatárskych štátov Schengenského dohovoru, najmä ak bolo vízum vydané omylom cudziemu štátnemu príslušníkovi, ktorý podlieha zamietnutiu vstupu ako nežiaduca osoba.“ ( 17 ). V tomto prípade sa výslovne stanovilo, že „ak sa vízum zruší, predpokladá sa, že nikdy neexistovalo“ ( 18 ). Spoločné konzulárne pokyny potvrdili tieto vysvetlenia ( 19 ).

25.

Relevantnou vnútroštátnou právnou úpravou je zákon o pobyte, práci a integrácii cudzincov na spolkovom území (ďalej len „Aufenthaltsgesetz“) ( 20 ).

26.

Podľa § 4 ods. 1 Aufenthaltsgesetz potrebujú cudzinci na účely vstupu na spolkové územie a pobytu na ňom povolenie na pobyt, najmä vízum, pokiaľ právne predpisy Európskej únie alebo iné právne predpisy nestanovujú inak.

27.

§ 95 ods. 1 Aufenthaltsgesetz ukladá trest odňatia slobody až na jeden rok alebo peňažný trest okrem iného tomu, kto vstúpi na spolkové územie bez takéhoto povolenia, ktoré by bolo formálne platné. Podľa odseku 6 tohto článku „má konanie na základe povolenia na pobyt získaného podvodom... rovnaké dôsledky ako konanie bez potrebného povolenia na pobyt“. Stotožnenie (alebo právna domnienka) stanovená na základe tohto ustanovenia nemá vplyv ani na postavenie držiteľa víza v správnom práve, ani na opravné prostriedky, ktorými disponuje na účely spochybnenia prípadného rozhodnutia o zrušení. Platí iba v trestnoprávnej oblasti.

28.

§ 96 ods. 1 Aufenthaltsgesetz ukladá trest odňatia slobody až do piatich rokov okrem iného tomu, kto nabáda iného alebo mu napomáha spáchať čin stanovený v § 95 ods. 1 Aufenthaltsgesetz a získa tým výhodu alebo prísľub takejto výhody alebo takto koná opakovane alebo v prospech viacerých cudzincov. Podľa § 96 ods. 4 sa rovnaké ustanovenia uplatňujú na porušenie ustanovení o vstupe a pobyte cudzincov na územie členských štátov Európskej únie alebo schengenského štátu, ak tieto zodpovedajú činom stanoveným vnútroštátnym právom a ak páchateľ činu napomáha cudzincovi, ktorý nemá štátnu príslušnosť členského štátu Európskej únie alebo iného zmluvného štátu Dohody o Európskom hospodárskom priestore.

29.

Podľa § 97 ods. 2 Aufenthaltsgesetz môže byť trest odňatia slobody uložený až na desať rokov tomu, kto koná odplatne v rámci skupiny vytvorenej na účely opakovaného páchania takýchto činov.

30.

Keďže M. K. Vo je osobou vo väzbe, ktorej sa týka článok 267 štvrtý odsek ZFEÚ, Súdny dvor rozhodol na návrh Bundesgerichtshof prejednať prejudiciálny návrh v rámci naliehavého konania. Písomné pripomienky predložili zástupca M. K. Vo, Generalbundesanwalt (spolkový generálny prokurátor), nemecká vláda a Európska komisia. Títo štyria účastníci konania, ako aj grécka vláda boli zastúpení na pojednávaní z 22. marca 2012.

31.

Otázka, ktorú táto vec nastolila, spočíva v podstate v tom, či právo Únie, a najmä články 21 a 34 vízového kódexu, bráni tomu, aby vnútroštátny súd rozhodol v rámci trestného konania o vine osoby obvinenej z prevádzačstva a nevyžadoval pritom, aby sa predložil dôkaz o nelegálnom prisťahovalectve prostredníctvom predbežného zrušenia jednotných víz získaných podvodom a udelených štátnym príslušníkom tretej krajiny, ktorým táto osoba pomohla vstúpiť a/alebo prebývať na území dotknutého členského štátu.

32.

Takáto otázka spočíva na vzťahu, ktorý môže existovať, na jednej strane, medzi správnym konaním smerujúcim k zrušeniu víza, ktoré sa týka jeho držiteľa, a, na druhej strane, trestným konaním smerujúcim k uloženiu trestu za prevádzačstvo, ktoré sa týka prevádzača.

33.

V zásade prináleží vnútroštátnemu právu vymedziť jednak rozdelenie právomocí medzi súdnou a výkonnou mocou a medzi právomocou trestného súdu a právomocou správneho súdu a jednak vplyv správneho rozhodnutia na trestné konanie a trestného rozhodnutia na správne konanie. V silnej Únii zloženej z 27 členských štátov, z ktorých každý má svoj vlastný právny poriadok, je pravdepodobné, že toto rozdelenie právomocí a dôsledky, ktoré z neho vyplývajú, sa budú tiež vyznačovať rozmanitosťou.

34.

Tento vzťah medzi správnym právom a trestným právom teda upravuje vnútroštátne právo okrem prípadu, ak Únia vykonáva svoje právomoci v konkrétnej oblasti. V takom prípade je potrebné overiť relevantný obsah práva Únie v tejto oblasti. V tejto veci ide o stanovenie, či právo Únie bráni tomu, aby sa vina prevádzača obvineného z prevádzačstva preukázala bez dôkazu o predbežnom zrušení víz dotknutých prisťahovalcov.

35.

Únia totiž v dotknutých oblastiach vykonáva svoje právomoci, ale obmedzeným spôsobom.

36.

Na jednej strane členské štáty od vytvorenia schengenského priestoru súhlasili s harmonizáciou podmienok a postupov udeľovania víz na plánované pobyty na ich území. Tieto podmienky a postupy sú preto upravené vo vízovom kódexe.

37.

Je preto potrebné podrobnejšie analyzovať vízový kódex, aby sme zistili, v akom rozsahu Únia harmonizovala podmienky a postupy zrušenia víza, a najmä, či harmonizácia zahŕňa ustanovenia upravujúce dôkaznú hodnotu takého zrušenia v prípadnom trestnom konaní, ktoré sa týka tretej osoby obvinenej z prevádzačstva.

38.

Na druhej strane, podľa rámcového rozhodnutia 2002/946 a smernice 2002/90 je členský štát povinný sankcionovať prevádzačstvo štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí vstúpia na jeho územie a prechádzajú ním alebo na ňom prebývajú porušujúc jeho právne predpisy týkajúce sa vstupu, prechodu alebo pobytu cudzincov ( 21 ). Keďže sa otázka Bundesgerichtshof týka prípadnej potreby preukázať, že vízum bolo zrušené na účely dôkazu v rámci trestného konania vedeného proti prevádzačovi obvinenému z prevádzačstva, treba tiež preskúmať, či smernica 2002/90 a rámcové rozhodnutie 2002/946 obmedzujú právomoc členských štátov tak pokiaľ ide o trestné konanie ako aj vzťah existujúci medzi správnym právom a trestným právom v tejto súvislosti.

39.

Predovšetkým zdôrazňujem, že tak článok 21 ako aj článok 34 vízového kódexu sa neodvolávajú ani na trestnoprávnu zodpovednosť osoby, ktorá sa dopustila prevádzačstva, ani na procesné alebo dôkazné pravidlá, ktoré sa uplatňujú v trestnom konaní.

40.

Zástupca M. K. Vo však na základe vízového kódexu tvrdí, že víza vietnamských štátnych príslušníkov, ktorým pomohol imigrovať do schengenského priestoru, by mali byť zrušené v zásade maďarskými alebo švédskymi orgánmi pred tým, ako trestný súd môže rozhodnúť, že obžaloba proti M. K. Vo je dôvodná. V tejto súvislosti zástupca M. K. Vo tvrdí, že trestný súd ho môže odsúdiť za prevádzačstvo iba vtedy, ak sa preukáže, že príslušný orgán vydal správne rozhodnutie o zrušení týchto víz a informoval o tomto zrušení ostatné členské štáty.

41.

Domnievam sa, že toto stanovisko je založené na nesprávnom výklade vízového kódexu.

42.

Cieľom tohto kódexu nie je vyčerpávajúcim spôsobom harmonizovať správne konanie na účely zrušenia jednotného víza. Neupravuje ani trestné konanie vo veci prevádzačstva alebo vzťah medzi dvoma konaniami v súvislosti s prejednávanou otázkou. Jeho rozsah je oveľa užší.

43.

V čom však táto harmonizácia, ktorá bola týmto spôsobom zavedená, spočíva?

44.

Po prvé, prvá veta článku 34 ods. 1 vízového kódexu stanovuje dôvody zrušenia.

45.

Zrušenie víza závisí od odpovede na otázku, či podmienky jeho udelenia boli v čase udelenia víza… splnené ( 22 ). Ak tieto podmienky splnené neboli, článok 34 ods. 1 stanovuje, že „vízum sa zruší“. Získanie víza podvodom teda zakladá povinnosť jeho zrušenia.

46.

Pokiaľ sa dôvod zrušenia týka iba skutočností existujúcich v čase udelenia, zistenie tohto dôvodu môže nastať kedykoľvek, najmä pred, počas alebo po použití víza ( 23 ).

47.

Po druhé, druhá a tretia veta článku 34 ods. 1 vízového kódexu definujú právomoc, či dokonca povinnosť, členských štátov vízum zrušiť.

48.

Príslušné orgány členského štátu, ktoré vízum udelili, disponujú spisom a poznajú okolnosti, za ktorých bolo vízum udelené. Z tohto dôvodu sú v zásade najpovolanejšie konštatovať, prípadne ešte pred použitím víza, že vízum nemali udeliť. Z toho vyplýva, že práve tento členský štát je v prvom rade zodpovedný za zrušenie víza. Z tohto dôvodu článok 34 ods. 1 uvádza, že vízum „zrušia v zásade príslušné orgány členského štátu, ktoré vízum udelili“.

49.

Je však možné, že okolnosti, z dôvodu ktorých vízum nemalo byť udelené, sa zistia až vtedy, keď držiteľ víza už vycestoval smerom do schengenského priestoru, prezentuje sa na účely vstupu na územie členského štátu, alebo, v nadväznosti na to, na uvedenom území prebýva. Logicky práve od tohto okamihu sa pohraničný členský štát alebo členský štát, na území ktorého sa držiteľ víza nachádza, stáva takisto príslušným a zodpovedným za zrušenie víza a prípade za informovanie orgánov členského štátu, ktoré vízum udelili, o tejto skutočnosti. Z tohto dôvodu posledná veta článku 34 ods. 1 vízového kódexu stanovuje, že vízum „môžu [zrušiť] aj príslušné orgány iného členského štátu, pričom v tomto prípade sa o takomto zrušení informujú orgány členského štátu, ktoré vízum udelili“ ( 24 ).

50.

Zrušenie víza teda nie je výlučnou právomocou členského štátu, ktorý vízum udelil, ale delenou právomocou. Odráža úplný vzájomný rešpekt medzi členskými štátmi, ktorým sa musí riadiť udeľovanie, akceptácia a používanie jednotných víz, ako aj ducha lojálnej spolupráce a vzájomného uznávania, ktorý musí ovládať rozhodnutia o zrušení víza v schengenskom priestore ( 25 ).

51.

Po tretie, článok 34 vízového kódexu uvádza všeobecný dôsledok zrušenia víza. Pokiaľ je správne rozhodnutie založené na zistení týkajúcom sa skutočnosti, že vízum nemalo byť nikdy udelené, vyplýva z toho, že zrušenie vykazuje svoje účinky spätne.

52.

Na pojednávaní nemecká vláda tvrdila, že každému členskému štátu prináleží vymedziť dôsledky zrušenia.

53.

S tým nesúhlasím.

54.

Pokiaľ ide o účinok zrušenia víza na správne postavenia držiteľa víza, uvedený článok 34 rozlišuje medzi zrušením a odvolaním v závislosti od okamihu, od ktorého nie sú splnené podmienky na udelenie víza. Zrušenie víza vyplýva zo skutočnosti, že podmienky v čase udelenia víza neboli splnené, zatiaľ čo odvolanie víza vyplýva zo skutočnosti, že tieto podmienky už nie sú splnené, hoci v čase, kedy bolo vízum udelené, splnené boli ( 26 ).

55.

Zdá sa mi ťažko predstaviteľné, že normotvorca by ustanovil toto rozlíšenie, ak by chcel, aby účinok zrušenia a účinok odvolania bol prípadne totožný. Z článku 32 ods. 1 písm. b) vízového kódexu vyplýva, že vízum „sa zamietne“, ak „existujú odôvodnené pochybnosti o pravosti [predložených] sprievodných dokladov…, o vierohodnosti ich obsahu, o spoľahlivosti… tvrdení alebo… zámere [žiadateľa] opustiť územie členských štátov pred skončením platnosti víza, o ktoré žiada“. Pokiaľ sa po udelení víza zistí, že tieto okolnosti existovali v čase jeho udelenia (ale neboli príslušnými orgánmi včas objavené), zdá sa mi nevyhnutné, že dôsledok bude rovnaký, ako keby tieto orgány uplatnili uvedený článok 32 ods. 1 písm. b). Implikuje to teda absenciu platnosti od začiatku (zrušenie ex tunc).

56.

Z toho tiež vyplýva, že v prípade neexistencie okolností, ktoré by viedli k zamietnutiu víza podľa článku 32 vízového kódexu, vízum, ktoré bolo udelené, zostáva platné až do uplynutia jeho platnosti alebo do jeho prípadného odvolania, a vzťahuje sa preto na predchádzajúci pobyt na území jedného alebo viacerých členských štátov. Naproti tomu, vízum od okamihu jeho odvolania už nie je platným povolením na účely odôvodnenia pobytu (odvolanie ex nunc).

57.

Po štvrté, článok 34 ods. 5 až 7 vízového kódexu vymedzuje niektoré rozdielne etapy, ktoré je potrebné dodržiavať na to, aby sa mohlo rozhodnutie o zrušení vykonať a jeho účinky uplatniť voči držiteľovi víza.

58.

Samozrejme, ako poznamenáva Generalbundesanwalt, vízum sa nezruší automaticky.

59.

Zrušenie víza je správne rozhodnutie, ktoré závisí od preskúmania dôkazov preukazujúcich, že jeho udelenie nebolo odôvodnené. Toto rozhodnutie sa potom držiteľovi víza oznámi ( 27 ). Požiadavky právnej istoty totiž zakazujú, aby takéto posúdenie a akékoľvek správne rozhodnutie, ktoré ho vyjadruje, mohli byť uplatnené voči držiteľovi víza, kým mu nebudú formálne oznámené.

60.

Odôvodnené rozhodnutie sa oznámi prostredníctvom formuláru uvedeného v prílohe VI vízového kódexu ( 28 ). Držiteľ víza je o ňom upovedomený aj tým, že sa jeho vízum označí pečiatkou s textom „ZRUŠENÉ“ a inými poznámkami, ktoré naznačujú, že vízum je neplatné ( 29 ).

61.

Účelom oznámenia je predovšetkým zaručiť, aby sa držiteľ víza dozvedel, po prvé, že na základe jeho víza už nie je a nikdy nebol oprávnený vstúpiť do schengenského priestoru na účely pobytu, po druhé, že orgány dospeli k takému záveru na základe skutočností, o ktorých je informovaný, a po tretie, že má právo podať odvolanie proti tomuto rozhodnutiu v súlade s článkom 34 ods. 7 vízového kódexu. Rozhodnutie musí byť objasnené takým spôsobom, aby umožnilo držiteľovi víza výkon jeho práv na základe tohto ustanovenia a správneho práva členského štátu, ktorý rozhodnutie prijal ( 30 ). Je zrejmé, že na to, aby rozhodnutie mohlo byť oznámené dotknutej osobe a aby vízum mohlo byť označené textom „ZRUŠENÉ“, musí existovať možnosť túto osobu lokalizovať.

62.

Napokon, článok 34 ods. 8 vízového kódexu stanovuje, že príslušné orgány vložia informácie o zrušených vízach do VIS ( 31 ). Týmto spôsobom sú členské štáty upozornené, že držiteľ víza nemá a nikdy nemal na základe zrušeného víza platné povolenie na pobyt v schengenskom priestore.

63.

Ako som uviedla, článok 34 vízového kódexu identifikuje určité po sebe idúce etapy v správnom konaní, ktoré smerujú k tomu, aby sa dôsledky zrušenia mohli uplatniť voči držiteľovi víza. Nestanovuje však spôsob ich výkonu.

64.

Tiež sa mi zdá zrejmé, že uvedený článok 34 neobsahuje žiadnu náležitosť, ktorá by umožňovala domnievať sa, že sa vzťahuje na postavenie tretej osoby, ktorá je obvinená v rámci trestného konania vo veci prevádzačstva. V tejto súvislosti zdôrazňujem, že uvedený článok 34 nestanovuje, že iná osoba ako držiteľ víza môže podať správne odvolanie proti prípadnému rozhodnutiu o zrušení víza. Tiež nestanovuje, že tretia osoba môže mať v rámci takého odvolania postavenie vedľajšieho účastníka konania.

65.

Zdá sa mi preto, že pôsobnosť článku 34 vízového kódexu nemôže zahŕňať trestné konanie vo veci prevádzačstva štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí majú jednotné víza, ktoré sú zjavne platné, ale – hoci boli získané podvodom – ešte neboli zrušené.

66.

Hoci vízový kódex prináša iba čiastočnú harmonizáciu správneho práva pokiaľ ide o zrušenie víza, treba overiť či právo Únie, nad rámec vízového kódexu, nebráni tomu, aby osobe, ktorá je v postavení M. K. Vo, mohla byť uložená trestnoprávna sankcia, pokiaľ dotknutí prisťahovalci mali víza, ktoré boli formálne platné, ale získané podvodom.

67.

V tejto súvislosti pripomínam, že členský štát je povinný sankcionovať napomáhanie nelegálnemu prisťahovalectvu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí vstupujú na jeho územie a bývajú na ňom porušujúc jeho právne predpisy týkajúce sa vstupu a pobytu cudzincov ( 32 ). Skutočnosťou zakladajúcou tento trestný čin je teda protiprávnosť vstupu a pobytu týchto osôb. Táto protiprávnosť je podľa smernice 2002/90 vymedzená vnútroštátnym právom. Je zrejmé, že vnútroštátne právo musí byť v súlade s relevantnou právnou úpravou Únie, ktorá sa uplatňuje, vrátane podmienok a postupov udeľovania a zrušovania víza, a dodržiavať ciele smernice 2002/90 a rámcového rozhodnutia 2002/946, najmä pokiaľ ide o ukladanie trestov za nelegálne prisťahovalectvo a boj proti nelegálnemu prisťahovalectvu.

68.

Bránia smernica 2002/90 a rámcové rozhodnutie 2002/946 tomu, aby takáto protiprávnosť vstupu a pobytu cudzincov bola preukázaná v rámci trestného konania v prípade neexistencie rozhodnutia o zrušení?

69.

Nie.

70.

Ani smernica 2002/90, ani rámcové rozhodnutie 2002/946 nemajú zámer zbližovať trestné právo členských štátov v oblasti dôkazov. Cieľ tejto právnej úpravy sa totiž obmedzuje na definovanie pojmu trestného činu napomáhania protiprávnemu pobytu, tranzitu a vstupu, výnimiek z tejto definície a základných pravidiel v oblasti sankcií, zodpovednosti a právomoci ( 33 ).

71.

Právo Únie preto nebráni tomu, aby trestné právo členského štátu umožňovalo, že právna kvalifikácia získania víza podvodom bude spočívať na súbore dôkazov, ktorý nezahŕňa predchádzajúce správne rozhodnutie o zrušení dotknutého víza.

72.

Samozrejme, ako správne zdôraznila nemecká vláda na pojednávaní, trestný súd nemôže uplatňovať vnútroštátne právo ani spôsobom, ktorý by ohrozoval ciele Únie, ani spôsobom, ktorý by poškodil základné práva, ktoré právo Únie priznáva obvinenému v trestnom konaní ( 34 ).

73.

Zastávam teda názor, že z hľadiska práva Únie nebráni neexistencia predchádzajúceho správneho rozhodnutia týkajúceho sa zrušenia víza tomu, aby osobe v postavení M. K. Vo bola uložená trestnoprávna sankcia.

74.

Ak by však Súdny dvor rozhodol, že podľa práva Únie je predchádzajúce rozhodnutie o zrušení potrebné, zostáva preskúmať, či právo Únie bráni tomu, aby osobe v postavení M. K. Vo mohla byť uložená trestnoprávna sankcia, pokiaľ dotknutým prisťahovalcom nebolo doručené oznámenie tohto rozhodnutia a ostatné členské štáty neboli o zrušení informované.

75.

Domnievam sa, že to tak nie je. Toto stanovisko je založené na rovnakej úvahe ako tá, ktorá ma viedla k záveru, že právo Únie nebráni tomu, aby členský štát uložil osobe trestnoprávnu sankciu za prevádzačstvo, hoci dotknutí prisťahovalci disponovali zjavne platnými jednotnými vízami, ktoré, aj keď získané podvodom, ešte neboli zrušené ( 35 ).

76.

Okrem toho, odlišný výklad by porušil cieľ boja proti nelegálnemu prisťahovalectvu. Osoba účastná v organizácii nelegálneho prisťahovalectva by bola odmenená za to, že pomohla prisťahovalcom nelegálne a bez platného povolenia prebývať v schengenskom priestore. Ako totiž tvrdí väčšina účastníkov konania, ktorí predložili pripomienky, úloha orgánov spočívajúca vo formálnom oznámení rozhodnutia o zrušení osobám, ktoré na územie nelegálne vstúpili, bude ešte komplexnejšia, ak prevádzač bude mať väčší záujem pomôcť im ukryť sa. Z toho vyplýva, že prevádzač by mal pravdepodobne ešte väčšiu možnosť uniknúť trestnoprávnej zodpovednosti za prevádzačstvo.

77.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy zastávam názor, že Súdny dvor by mal na položenú otázku odpovedať takto:

Články 21 a 34 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 810/2009 z 13. júla 2009, ktorým sa ustanovuje vízový kódex Spoločenstva (vízový kódex), v znení zmien a doplnení sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia tomu, aby členský štát uložil trest za prevádzačstvo cudzincov, ktorí majú jednotné vízum získané podvodom, ktoré ešte nebolo zrušené.