1

Prezes Urzędu Komunikacji Elektronicznej (predseda Úradu pre elektronickú komunikáciu, ďalej len „PUKE“) sa spolu s Poľskou republikou svojimi odvolaniami domáhajú zrušenia uznesenia Všeobecného súdu Európskej únie z 23. mája 2011, Prezes Urzędu Komunikacji Elektronicznej/Komisia (T-226/10, Zb. s. II-2467, ďalej len „napadnuté uznesenie“), ktorým Všeobecný súd zamietol žalobu PUKE smerujúcu k zrušeniu rozhodnutia Komisie K(2010) 1234 z 3. marca 2010 prijatého podľa článku 7 ods. 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/21/ES zo 7. marca 2002 o spoločnom regulačnom rámci pre elektronické komunikačné siete a služby (rámcová smernica) (Ú. v. ES L 108, s. 33; Mim. vyd. 13/029, s. 349) ako neprípustnú.

2

Podľa článku 19 prvého, tretieho a štvrtého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ktorý sa uplatňuje na Všeobecný súd podľa článku 53 tohto štatútu:

„Členské štáty a orgány Únie zastupuje na Súdnom dvore splnomocnený zástupca vymenovaný pre každú vec osobitne; splnomocnenému zástupcovi môže pomáhať poradca alebo advokát. …

…

Ostatné strany zastupuje advokát.

Účastníka konania môže pred Súdnym dvorom zastupovať alebo mu pomáhať len advokát, ktorý má oprávnenie vystupovať pred súdom členského štátu alebo iného štátu, ktorý je zmluvnou stranou Dohody o Európskom hospodárskom priestore.“

3

V poľskej verzii uvedeného článku 19 sa namiesto pojmu „advokát“ používa pojem „advokát alebo právny poradca [‚radca prawny‘]“

4

Článok 113 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu stanovuje:

„Všeobecný súd môže kedykoľvek aj bez návrhu, po vypočutí účastníkov konania, rozhodnúť o prekážke konania z dôvodu verejného záujmu alebo vysloviť, že návrh sa stal bezpredmetným…“

5

Poľské právo pozná okrem povolania advokáta aj povolanie právneho poradcu. Právni poradcovia môžu požiadať o zapísanie do advokátskej komory a byť tak oprávnení zastupovať svojich klientov alebo zamestnávateľov pred poľskými súdmi.

6

Profesijná komora právnych poradcov bola založená v súlade s článkom 17 ods. 1 Ústavy Poľskej republiky. Povolanie právneho poradcu je upravené zákonom o právnych poradcoch zo 6. júla 1982 a osoby vykonávajúce toto povolanie sú viazané etickým kódexom právneho poradcu (Kodeks Etyki Radcy Prawnego). Tieto texty obsahujú viaceré ustanovenia, ktoré osobitným spôsobom upravujú pravidlá poskytovania služieb právneho poradenstva právnymi poradcami, a snažia sa zabezpečiť, aby títo poradcovia mohli vykonávať svoje povolanie nezávisle bez ohľadu na to, či vystupujú na základe pracovného pomeru s účastníkom, ktorému poradenstvo poskytujú.

7

Podľa článku 193 ods. 1 zákona o telekomunikáciách (ustawa – Prawo telekomunikacyjne) zo 16. júla 2004 (Dz. U. č. 171, položka 1800) v znení uplatniteľnom na skutkové okolnosti vo veci samej PUKE vykonáva svoju funkciu prostredníctvom Urzędu Komunikacji Elektronicznej (Úrad pre elektronickú komunikáciu, ďalej len „UKE“).

8

V súlade s článkom 25 ods. 4 bodmi 1 a 2 zákona o verejnej službe (ustawa o slużbie cywilnej) z 21. novembra 2008 (Dz. U. č. 227, položka 1505) v znení uplatniteľnom na skutkové okolnosti vo veci samej je úlohou generálneho riaditeľa UKE, a nie jeho predsedu, zabezpečiť fungovanie a kontinuitu práce, podmienky výkonu činnosti a organizáciu práce tohto úradu. Rovnako je úlohou generálneho riaditeľa UKE, a nie jeho predsedu, zabezpečiť riadenie ľudských zdrojov a voči zamestnancom tohto úradu vykonávať úkony patriace do oblasti pracovného práva.

9

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 14. mája 2010 PUKE podal žalobu o neplatnosť rozhodnutia uvedeného v bode 1 tohto rozsudku.

10

Žalobu predložili Všeobecnému súdu právne poradkyne („radcowie prawni“) H. Gruszecka a D. Pawłowska.

11

Všeobecný súd v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania požiadal PUKE, aby spresnil, či právne poradkyne, ktoré podpísali žalobu v jeho mene, boli s ním v okamihu podania žaloby v pracovnom pomere.

12

V odpovedi na túto žiadosť PUKE uviedol, že H. Gruszecka a D. Pawłowska boli v pracovnom pomere s UKE, a nie s PUKE. Navyše uviedol, po prvé, že podľa poľskej právnej úpravy, pokiaľ ide o vznik, dobu trvania a zachovanie pracovného pomeru právnych poradcov, je príslušný generálny riaditeľ UKE a nie jeho predseda, po druhé, že právni poradcovia patria do kategórie nezávislých funkcií priamo podriadených generálnemu riaditeľovi UKE, po tretie, že právny poradca vykonávajúci svoju profesiu v rámci pracovného pomeru zastáva na základe poľskej úpravy týkajúcej sa právnych poradcov nezávislú funkciu, ktorá je priamo podriadená vedúcemu organizačnej zložky.

13

Všeobecný súd teda preskúmal prípustnosť žaloby s ohľadom na ustanovenia Štatútu Súdneho dvora týkajúce sa požiadaviek na zastúpenie účastníkov konania a v bodoch 16 až 23 napadnutého uznesenia rozhodol:

14

So zreteľom na tieto úvahy Všeobecný súd dospel k záveru, že keďže návrh na začatie konania bol podpísaný len H. Gruszeckou a D. Pawłowskou, nebola táto žaloba podaná v súlade s článkom 19 tretím a štvrtým odsekom a článkom 21 prvým odsekom Štatútu Súdneho dvora, ako ani s článkom 43 ods. 1 prvým pododsekom Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, a že je preto neprípustná.

15

PUKE navrhuje, aby Súdny dvor:

16

Poľská republika navrhuje zrušiť napadnuté uznesenie.

17

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

18

Uznesením predsedu Súdneho dvora z 8. decembra 2011 boli veci C-422/11 P a C-423/11 P spojené na účely ústnej časti konania a rozsudku.

19

Predseda Súdneho dvora zamietol uzneseniami zo 16. apríla 2012 návrhy na vstup Krajowej Izby Radcόw Prawnych (Národná komora právnych poradcov) a Association européenne des juristes d’entreprise do konania ako vedľajších účastníkov konania na podporu návrhov PUKE a Poľskej republiky doručené do kancelárie Súdneho dvora 29. novembra 2011, ako aj rovnaký návrh Law Society of England and Wales doručený 2. decembra 2011.

20

Bez toho, aby bolo nevyhnutné preskúmavať prípustnosť odvolania s ohľadom na článok 19 Štatútu Súdneho dvora, ktoré podal PUKE, pretože právna otázka týkajúca sa tejto prípustnosti tvorí práve ústredný predmet tohto odvolania, treba uviesť, že v odvolaní PUKE sa uvádza päť odvolacích dôvodov, z ktorých prvý, druhý, štvrtý a piaty zodpovedajú prvej a druhej časti prvého odvolacieho dôvodu a ďalej druhému a tretiemu odvolaciemu dôvodu, ktoré uviedla Poľská republika na podporu svojho odvolania.

21

Odvolatelia Všeobecnému súdu vytýkajú, že sa dopustil nesprávneho výkladu článku 19 Štatútu Súdneho dvora, keď rozhodol, že podľa tohto ustanovenia je nevyhnutné, aby poradca zastupujúci účastníka konania pred súdmi Únie bol do určitej miery od neho nezávislý, čo však údajne neboli právne poradkyne v tomto prípade, ktoré podali žalobu na Všeobecný súd.

22

V tejto súvislosti uvádzajú, že dotknuté dve právne poradkyne boli v pracovnom pomere s UKE a nie s PUKE. Navyše v rámci UKE boli podriadené generálnemu riaditeľovi, ktorý ako jediný bol zodpovedný za fungovanie tohto úradu, a najmä za riadenie ľudských zdrojov. V každom prípade právnym rámcom upravujúcim výkon profesie právneho poradcu sa zaručuje úplná nezávislosť ich právnej činnosti, a to aj voči zamestnávateľovi.

23

V tejto súvislosti treba pripomenúť, ako Všeobecný súd správne rozhodol v bode 17 napadnutého uznesenia, že predstava o úlohe advokáta v právnom poriadku Únie, ktorá vychádza z právnych zvyklostí spoločných pre členské štáty a na ktorej sa zakladá článok 19 Štatútu Súdneho dvora, je taká, že advokát sa považuje za spolupracovníka spravodlivosti, ktorý má poskytnúť svojmu klientovi úplne nestranne a vo vyššom záujme spravodlivosti všetku právnu pomoc, ktorú jeho klient potrebuje (pozri v tomto zmysle rozsudky z 18. mája 1982, AM & S Europe/Komisia, 155/79, Zb. s. 1575, bod 24; Akzo Nobel Chemicals a Akcros Chemicals/Komisia, už citovaný, bod 42, a uznesenie z 29. septembra 2010, EREF/Komisia, už citované, bod 52).

24

Požiadavka nezávislosti advokáta implikuje neexistenciu akéhokoľvek pracovnoprávneho vzťahu medzi advokátom a jeho klientom (pozri uznesenie z 29. septembra 2010, EREF/Komisia, už citované, bod 53 a citovanú judikatúru). Ako Všeobecný súd správne rozhodol v bode 18 napadnutého uznesenia, pojem nezávislosť advokáta sa totiž definuje nielen pozitívne, teda odvolaním sa na profesijnú disciplínu, ale aj negatívne, teda neexistenciou pracovnoprávneho vzťahu (rozsudok Akzo Nobel Chemicals a Akcros Chemicals/Komisia, už citovaný, bod 45).

25

Tento prístup bude rovnako platiť v situácii, ako je situácia dotknutých právnych poradkýň v tejto veci, v ktorej „advokátov“ zamestnáva subjekt spojený s účastníkom konania, ktorého zastupujú. Pracovný pomer právnych poradkýň s UKE totiž môže mať napriek tomu, že je formálne oddelený od PUKE, vplyv na ich nezávislosť, pretože záujmy UKE sú do veľkej miery spoločné so záujmami PUKE. Existuje totiž riziko, že odborný názor týchto poradkýň bude, prinajmenšom čiastočne, ovplyvnený ich pracovným prostredím.

26

Navyše z dôvodov uvedených v bode 24 tohto rozsudku sú tvrdenia odvolateľov snažiace sa preukázať, že advokát zamestnaný klientom, ktorého zastupuje, má rovnaký stupeň nezávislosti od tohto klienta ako advokát nezávisle vykonávajúci povolanie, nie sú v prejednávanej veci relevantné.

27

Napokon treba zamietnuť tvrdenia Poľskej republiky týkajúce sa údajných praktických ťažkostí spojených s potrebou obrátiť sa so zastupovaním na služby advokáta. Nielen orgány verejnej moci, akým je UKE, sú vystavené dodatočným nákladom vyplývajúcim z povinnosti obrátiť sa na externého advokáta, je to tak aj v prípade každej súkromnej osoby. Navyše sa nijako nepreukázalo, že by problémy spojené s prístupom k dôverným informáciám v orgánoch verejnej moci či komplikácie súvisiace s pravidlami v oblasti práva verejného obstarávania predstavovali vážnu prekážku zastupovania verejných orgánov pred súdmi Únie.

28

Vzhľadom na uvedené treba prvý odvolací dôvod, ktorý predložil PUKE na podporu svojho odvolania, ako aj prvú časť prvého odvolacieho dôvodu predloženého Poľskou republikou na rovnaký účel zamietnuť ako nedôvodné.

29

Odvolatelia na rozdiel od rozhodnutia Všeobecného súdu v bode 22 napadnutého uznesenia tvrdia, že článok 19 štvrtý odsek Štatútu Súdneho dvora odkazuje na vnútroštátne právo, a že výklad tohto štatútu teda nemôže vnútroštátne právo nezohľadniť. Práve vo vnútroštátnom práve, v tejto veci v poľskom práve, sa definuje právo advokátov vystupovať pred vnútroštátnymi súdmi, čiže aj pred súdmi Únie.

30

PUKE poukazuje na judikatúru, podľa ktorej v prípade neexistencie osobitných pravidiel Únie v príslušnej oblasti má každý členský štát právo upraviť výkon povolania advokáta na svojom území, a z tohto dôvodu predpisy upravujúce toto povolanie sa môžu v jednotlivých členských štátoch podstatne odlišovať.

31

Odvolatelia v tejto súvislosti uvádzajú, že podľa ustanovení sekundárneho práva Únie v oblasti uznávanie odborných kvalifikácií advokátov sa nevyžaduje nijaké rozlišovanie, pokiaľ ide o právo advokátov zastupovať klienta v rámci súdneho konania, podľa toho, či tohto klienta, v ktorého prospech konajú, zastupujú na základe pracovného pomeru. V uvedených ustanoveniach sa len upravuje možnosť členských štátov stanoviť také rozlišovanie, ak ich vnútroštátne právo zakazuje advokátom v pracovnom pomere zastupovať svojich zamestnávateľov pred súdom.

32

Ak vnútroštátna právna úprava advokátovi zaručuje, že má dostatočnú nezávislosť na to, aby zastupoval svojho zamestnávateľa pred vnútroštátnymi súdmi, nič podľa odvolateľov teda neodôvodňuje, aby mu bolo odmietnuté právo zastupovať účastníkov konania pred súdmi Únie. Poľské právne a stavovské predpisy pritom nijako nerozlišujú medzi právnymi poradcami podľa toho, či vystupujú na základe pracovného pomeru s účastníkom konania, ktorého zastupujú, a dostatočne zaručujú ich nezávislosť. Podľa Poľskej republiky rozlišovanie vykonané v napadnutom uznesení povedie k zavedeniu diskriminácie na úkor jednej z foriem poskytovania služieb právneho poradenstva a osôb, ktoré tieto služby využívajú.

33

Najskôr treba v tejto súvislosti konštatovať, že keď článok 19 štvrtý odsek Štatútu Súdneho dvora uvádza, že účastníka konania môže pred Súdnym dvorom zastupovať len advokát, ktorý má oprávnenie vystupovať pred súdom členského štátu, stanovuje podmienku, ktorú musí spĺňať každý advokát vystupujúci v mene akéhokoľvek účastníka konania pred súdmi Únie okrem členského štátu alebo inštitúcie Únie. Uvedenú podmienku nemožno však vykladať tak, že predstavuje dostatočnú podmienku v tom zmysle, že každý advokát, ktorý môže vystupovať pred súdom členského štátu, je automaticky oprávnený vystupovať pred súdmi Únie.

34

Ako bolo uvedené v bode 23 tohto rozsudku, hoci predstava o úlohe advokáta v právnom poriadku Únie vychádza z právnych zvyklostí spoločných pre členské štáty, túto predstavu treba v rámci sporov predložených súdom Únie uplatňovať objektívne, čo nevyhnutne znamená nezávisle od vnútroštátnych právnych poriadkov.

35

Všeobecný súd z tohto dôvodu správne v bode 22 napadnutého uznesenia rozhodol, že ustanovenia týkajúce sa zastúpenia neprivilegovaných účastníkov konania pred súdmi Únie sa musia vykladať v rámci možností autonómne bez toho, aby odkazovali na vnútroštátne právo.

36

Z rovnakých dôvodov je článok 67 ods. 1 ZFEÚ, na ktorý odkazuje PUKE v rámci svojho tvrdenia o nerešpektovaní rozličných právnych systémov a tradícií členských štátov, v tejto súvislosti nerelevantný, pretože článok 19 Štatútu Súdneho dvora, ktorý je v tejto veci relevantný, neupravuje zastúpenie účastníkov konania pred vnútroštátnymi súdmi, ale pred súdmi Únie.

37

V dôsledku toho treba druhý odvolací dôvod, ktorý predložil PUKE na podporu svojho odvolania, ako aj druhú časť prvého odvolacieho dôvodu predloženého Poľskou republikou na rovnaký účel zamietnuť ako nedôvodné.

38

PUKE sa odvoláva na porušenie zásady prenesenia právomoci vyplývajúcej z článku 5 ods. 1 a 2 ZEÚ v spojení s článkom 4 ods. 1 ZEÚ. Tvrdí, že keď Všeobecný súd obmedzil uplatnenie článku 19 tretieho odseku Štatútu Súdneho dvora len na advokátov, ktorí svoje povolanie nevykonávajú na základe pracovnej zmluvy, zasiahol do právomoci členských štátov určiť, či určitá osoba má postavenie advokáta, a preto porušil zásadu prenesenia právomoci. Predmetom práva Únie nie je určenie toho, aké podmienky musia byť splnené na výkon povolania advokáta.

39

PUKE tiež tvrdí, že napadnuté uznesenie porušuje zásadu subsidiarity, pretože neexistuje nič, čím by sa dalo odôvodniť tvrdenie, že na vnútroštátnej úrovni sa nedá dosiahnuť cieľ nezávislosti advokátov či právnych poradcov.

40

V tejto súvislosti stačí pripomenúť, že prejednávané odvolania sa netýkajú organizácie výkonu povolania advokáta na území členského štátu, ale zastúpenia účastníkov konania pred súdmi Únie tak, ako to stanovuje Štatút Súdneho dvora. Výklad pojmu advokát v kontexte článku 19 tohto štatútu nemá navyše vplyv na zastúpenie účastníkov konania pred súdmi členského štátu, a nemôže teda porušiť zásadu prenesenia právomoci ani zásadu subsidiarity.

41

Tretí odvolací dôvod, ktorý predložil PUKE na podporu svojho odvolania, treba preto zamietnuť ako nedôvodný.

42

Žalobkyne tvrdia, že výklad článku 19 tretieho a štvrtého odseku Štatútu Súdneho dvora v tom zmysle, že právni poradcovia, ktorí sú s účastníkom konania spojení na základe pracovného pomeru, ho nemôžu zastupovať pred súdmi Únie, nie je odôvodnený potrebou zabezpečiť riadny výkon spravodlivosti v Únii, ba ani potrebou zabezpečiť, aby boli služby účastníkom konania poskytované nezávislým právnym poradcom. Taký výklad údajne porušuje zásadu proporcionality zakotvenú v článku 5 ods. 4 ZEÚ.

43

Tvrdia, že existujú aj menej obmedzujúce hmotnoprávne a formálne prostriedky, ktorými sa v konaní pred súdmi Únie dá dosiahnuť rovnaký cieľ nezávislosti zástupcu účastníka konania bez toho, aby bolo nevyhnutné úplne vylúčiť profesijnú kategóriu právnych poradcov vykonávajúcich svoje povolanie na základe pracovného pomeru. Takéto prostriedky boli zavedené v Poľsku v ustanoveniach rôznych právnych a stavovských predpisov upravujúcich výkon povolania právnych poradcov.

44

V tejto súvislosti treba konštatovať, že sa v žiadnom prípade nezdá, že by sa na základe hmotnoprávnych a formálnych prostriedkov, na ktoré odkazujú odvolatelia, dala zabezpečiť nezávislosť advokáta v rovnakom rozsahu, ako to zabezpečuje neexistencia akéhokoľvek pracovnoprávneho vzťahu medzi advokátom a jeho klientom.

45

V dôsledku toho treba štvrtý odvolací dôvod, ktorý predložil PUKE na podporu svojho odvolania, ako aj druhý odvolací dôvod predložený Poľskou republikou na rovnaký účel zamietnuť ako nedôvodné.

46

Odvolatelia pripomínajú ustálenú judikatúru, podľa ktorej z odôvodnenia rozhodnutia musia jasne a presne vyplývať úvahy Všeobecného súdu umožňujúce zúčastneným osobám oboznámiť sa s dôvodmi, ktoré viedli k prijatiu predmetných opatrení, a Súdnemu dvoru poskytne dostatok podkladov potrebných na uskutočnenie preskúmania.

47

Odvolatelia sa domnievajú, že v tejto veci Všeobecný súd dostatočne neprihliadol na vysvetlenia, ktoré mu predložil PUKE s ohľadom na vzťahy medzi ním a právnymi poradkyňami, ktoré ho zastupovali. Rovnako Všeobecný súd v bode 22 napadnutého uznesenia vôbec nezohľadnil tvrdenia týkajúce sa nezávislosti právneho poradcu. Všeobecný súd teda nemohol správne prijať napadnuté uznesenie bez toho, aby najskôr vykonal dôkladnú analýzu ustanovení vnútroštátneho práva upravujúcich výkon povolania právneho poradcu.

48

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že povinnosť odôvodnenia neukladá Všeobecnému súdu povinnosť vypracovať odôvodnenie, ktoré by vyčerpávajúcim spôsobom rozoberalo jednotlivo všetky úvahy vyjadrené účastníkmi sporu, a že odôvodnenie teda môže byť implicitné, avšak pod podmienkou, že umožní zúčastneným osobám oboznámiť sa s dôvodmi, pre ktoré Všeobecný súd neprijal ich tvrdenia, a poskytne Súdnemu dvoru dostatok podkladov, aby mohol vykonať svoje preskúmanie (rozsudok z 9. septembra 2008, FIAMM a i./Rada a Komisia, C-120/06 P a C-121/06 P, Zb. s. I-6513, bod 96 a citovanú judikatúru).

49

Ako pritom bolo uvedené v bode 35 tohto rozsudku, Všeobecný súd správne v bode 22 napadnutého uznesenia rozhodol, že ustanovenia týkajúce sa zastúpenia neprivilegovaných účastníkov konania pred súdmi Únie sa musia vykladať v rámci možností autonómne bez toho, aby odkazovali na vnútroštátne právo. Všeobecný súd teda vôbec nebol povinný preskúmať osobitnú formu zamestnania právnych poradcov v Poľsku ani rôzne úrovne nezávislosti, ktorú majú, ako ani ustanovenia vnútroštátneho práva vzťahujúce sa na výkon ich činnosti.

50

V dôsledku toho treba piaty odvolací dôvod, ktorý predložil PUKE na podporu svojho odvolania, ako aj tretí odvolací dôvod predložený Poľskou republikou na rovnaký účel zamietnuť ako nedôvodné.

51

Keďže ani jednému z odvolacích dôvodov uvedených odvolateľmi na podporu ich odvolaní nemožno vyhovieť, odvolania treba zamietnuť.

52

Podľa článku 69 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora uplatniteľného na základe článku 118 toho istého rokovacieho poriadku na konanie o odvolaní účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia navrhla zaviazať odvolateľov na náhradu trov konania a odvolatelia nemali úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazať ich na náhradu trov konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (ôsma komora) rozhodol a vyhlásil: