NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

PAOLO MENGOZZI

prednesené 2. septembra 2010 ¹(1)

Vec C‑279/09

DEB Deutsche Energiehandels‑ und Beratungsgesellschaft mbH

proti

Spolkovej republike Nemecko

[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Kammergericht Berlin (Nemecko)]

„Účinná súdna ochrana práv založených na práve Únie – Právo na prístup k spravodlivosti – Procesné záruky – Právnická osoba – Zásada efektivity – Odmietnutie právnej pomoci právnickej osobe na podanie žaloby o zodpovednosť členského štátu za porušenie práva Únie v prípade absencie ‚všeobecného záujmu‘“

I –    Úvod

1.        Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu zásad efektivity a ekvivalencie z hľadiska pravidiel uplatňovaných v nemeckom právnom poriadku na žiadosti o právnu pomoc, ak sú tieto žiadosti podané právnickou osobou v rámci žaloby o zodpovednosť štátu za porušenie práva Únie.

2.        Po prvý krát je Súdny dvor vyzvaný, aby posúdil súlad mechanizmu právnej pomoci, ktorej účelom je oslobodenie od platenia súdneho poplatku, pričom podmienky priznania sú v prípade právnických osôb viac obmedzujúce ako v prípade fyzických osôb, a teda, aby Súdny dvor rozhodol o rozsahu procesných záruk, ktoré musia byť poskytnuté právnickým osobám.

II – Právny rámec

A –    Medzinárodné právo

3.        Hágsky dohovor z 1. marca 1954 o občianskom konaní, ktorého zmluvnými stranami je v súčasnosti dvadsaťjeden členských štátov Európskej únie, v hlave IV upravuje pomoc súvisiacu s trovami konania. Presnejšie, článok 20 tohto dohovoru stanovuje, že „v občianskych a obchodných veciach sa štátnym príslušníkom každého zo zmluvných štátov vo všetkých ďalších zmluvných štátoch poskytne bezplatná právna pomoc tak, ako jeho vlastným štátnym príslušníkom, v súlade s právnou úpravou štátu, v ktorom sa bezplatná právna pomoc požaduje“.

4.        Článok 1 Európskeho dohovoru o postúpení žiadostí o právnu pomoc podpísaného v Štrasburgu 27. januára 1977 pod záštitou Rady Európy, a ktorého zmluvnými stranami je dvadsaťjeden členských štátov Únie, uvádza, že „každá osoba, ktorá má svoje obvyklé bydlisko na území jednej zo zmluvných strán, ktorá chce požiadať o právnu pomoc v občianskych, obchodných alebo správnych veciach na území inej zmluvnej strany, môže predložiť svoju žiadosť v štáte svojho obvyklého bydliska. Tento štát je povinný postúpiť žiadosť inému štátu“.

5.        Hágsky dohovor z 25. októbra 1980 o uľahčení medzinárodného prístupu k spravodlivosti, ktorého zmluvnými stranami je devätnásť členských štátov, vo svojom článku 1 prvom odseku stanovuje, že „štátnym príslušníkom zmluvného štátu sa poskytne právna pomoc v občianskych a obchodných veciach v každom zmluvnom štáte za rovnakých podmienok, ako keby boli štátnymi príslušníkom tohto štátu a mali v ňom svoj obvyklý pobyt.“ Druhý odsek uvedeného článku upresňuje, že „osobám, na ktoré sa ustanovenia predchádzajúceho odseku nevzťahujú, ale ktoré mali obvyklý pobyt v zmluvnom štáte, v ktorom sa začalo alebo bude začaté súdne konanie, sa poskytne právna pomoc za podmienok stanovených v predchádzajúcom odseku, ak dôvod konania vyplýva z tohto predchádzajúceho obvyklého pobytu“.

B –    Právo Únie

6.        Článok 6 ods. 2 EÚ stanovuje zásadu, podľa ktorej „Únia rešpektuje základné ľudské práva, ktoré zaručuje Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaný v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len ‚EDĽP‘) a ktoré vyplývajú z ústavných tradícií členských štátov, ako základných princípov práva spoločenstva“.

7.        Článok 47 s názvom „Právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces“ Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) je formulovaný takto:

„Každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom.

Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Každý musí mať možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať.

Právna pomoc sa poskytuje osobám, ktoré nemajú dostatočné prostriedky, v prípade, ak je táto pomoc potrebná na zabezpečenie efektívneho prístupu k spravodlivosti.“

8.        Článok 10 prvý odsek ES stanovuje, že „členské štáty prijmú všetky potrebné opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy, aby zabezpečili plnenie záväzkov vyplývajúcich z tejto zmluvy alebo z opatrení prijatých orgánmi Spoločenstva. Členské štáty uľahčia dosiahnutie úloh Spoločenstva“. Druhý odsek tohto článku stanovuje, že „členské štáty neprijmú žiadne opatrenia, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov tejto zmluvy.“

9.        Odôvodnenie č. 4 smernica Rady 2003/8/ES z 27. januára 2003 o zlepšení prístupu k spravodlivosti pri cezhraničných sporoch ustanovením minimálnych spoločných pravidiel týkajúcich sa právnej pomoci pri takýchto sporoch(2) pripomína, že všetky členské štáty sú zmluvnými stranami EDĽP, a že opatrenia uvedené v smernici 2003/8 sa upravujú v súlade s týmto dohovorom.

10.      Odôvodnenie č. 5 uvedenej smernice definuje jej cieľ takto:

„Táto smernica sa snaží podporiť uplatňovanie právnej pomoci v cezhraničných sporoch pre osoby, ktoré nemajú dostatok finančných prostriedkov, ak je pomoc potrebná na zabezpečenie efektívneho prístupu k spravodlivosti. Všeobecne uznávané právo prístupu k spravodlivosti znovu potvrdzuje článok 47 [charty].“

11.      Odôvodnenie č. 11 smernice 2003/8 vymedzuje právnu pomoc tak, že „právna pomoc by sa mala vzťahovať na poradenstvo pred súdnym procesom s cieľom dosiahnuť zmier skôr, ako sa začne súdne konanie, právnu pomoc pri predložení veci súdu a zastupovanie na súde a pomoc pri oslobodení alebo oslobodenie od nákladov konania“.

12.      Odôvodnenie č. 13 tejto istej smernice vymedzuje jej pôsobnosť takto:

„Všetci občania únie, ktorí majú bydlisko alebo obvyklý pobyt kdekoľvek na území členského štátu, musia mať právo na právnu pomoc v cezhraničných sporoch, ak spĺňajú podmienky ustanovené touto smernicou. To isté sa vzťahuje na štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa obvykle a oprávnene zdržiavajú v členskom štáte“.

13.      Článok 1 ods. 2 smernice 2003/8 stanovuje, že táto smernica „sa vzťahuje, v cezhraničných sporoch, na občianske a obchodné veci bez ohľadu na povahu súdu. Nevzťahuje sa predovšetkým na dane, clá a správne veci“.

14.      Článok 3 ods. 1 smernice 2003/8 upresňuje, že „fyzické osoby zúčastnené na spore, na ktorý sa vzťahuje táto smernica, sú oprávnené na primeranú právnu pomoc s cieľom zabezpečenia ich efektívneho prístupu k spravodlivosti v súlade s podmienkami ustanovenými v tejto smernici“.

15.      Článok 6 uvedenej smernice s názvom „Podmienky vzťahujúce sa na podstatu sporov“ vo svojom odseku 1 stanovuje, že „členské štáty môžu ustanoviť, že príslušné orgány môžu zamietnuť žiadosti o právnu pomoc vo vzťahu k žalobám, ktoré sa ukážu byť zjavne neopodstatnenými“.

16.      Odsek 3 tohto istého článku pokračuje:

„Pri prijímaní rozhodnutia o skutkovej podstate žiadosti a bez toho, aby bol dotknutý článok 5, členské štáty posúdia dôležitosť konkrétneho prípadu pre žiadateľa, ale môžu zohľadniť aj povahu prípadu, ak žiadateľ žiada o náhradu za poškodenie dobrej povesti, pričom neutrpel žiadnu materiálnu ani finančnú ujmu, alebo ak sa žiadosť týka nároku vyplývajúceho priamo z podnikania alebo samostatnej zárobkovej činnosti žiadateľa.“

17.      Článok 94 odseky 2 a 3 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, ktorého znenie sa zhoduje so znením článku 95 odsekov 2 a 3 Rokovacieho poriadku Súdu pre verejnú službu, stanovuje:

„2.      Každá fyzická osoba, ktorá vzhľadom na svoju ekonomickú situáciu nie je schopná úplne alebo sčasti znášať trovy konania uvedené v odseku 1, má právo na právnu pomoc.

Ekonomická situácia je posudzovaná s ohľadom na objektívne skutočnosti ako príjmy, majetkové pomery a rodinnú situáciu.

3.      Právna pomoc sa neposkytne, ak v návrh, v súvislosti, s ktorým sa o ňu žiada, je zjavne neprípustný alebo zjavne nedôvodný.“

18.      Článok 76 ods. 1 prvý pododsek Rokovacieho poriadku Súdneho dvora je formulovaný takto:

„Ak niektorý z účastníkov konania nie je schopný úplne alebo čiastočne znášať trovy konania, môže kedykoľvek požiadať o poskytnutie pomoci súvisiacej s trovami konania.“

C –    Vnútroštátna právna úprava

19.      § 12 ods. 1 zákona o trovách konania (Gerichtskostengesetz, ďalej len „GKG“) stanovuje:

„V občianskoprávnych sporoch sa žaloba doručí až po zaplatení všeobecného súdneho poplatku. Ak dôjde k rozšíreniu žaloby, pred zaplatením všeobecného súdneho poplatku sa nevykoná žiadny súdny úkon, to platí aj v konaní o opravnom prostriedku.“

20.      § 839 nemeckého občianskeho zákonníka (Bürgerliches Gesetzbuch) medzi občianskoprávne spory zaraďuje žaloby o náhradu škody proti nemeckému štátu.

21.      § 78 ods. 1 občianskeho súdneho poriadku (Zivilprozessordnung, ďalej len „ZPO“) stanovuje, že „na Landgerichte a Oberlandesgerichte sa musia účastníci konania nechať zastupovať advokátom…“

22.      § 114 ZPO je formulovaný takto:

„Účastníkovi konania, ktorý z dôvodu svojej osobnej alebo finančnej situácie nie je schopný úplne alebo len čiastočne a vo viacerých splátkach znášať trovy konania, sa na žiadosť poskytne právna pomoc, ak má zamýšľaná žaloba alebo obhajoba dostatočnú nádej na úspech a nejaví sa ako šikanózna …“.

23.      § 116 ods. 2 ZPO stanovuje, že na žiadosť sa právna pomoc poskytne „právnickej osobe alebo združeniu majúcemu procesnú spôsobilosť, ktoré boli založené… v Nemecku a majú v ňom svoje sídlo, ak nie je ani táto právnická osoba alebo združenie, ani osoba, ktorá má na predmete sporu hospodársky záujem, schopná nahradiť trovy konania a ak by odmietnutie žaloby alebo neposkytnutie obhajoby bolo v rozpore so všeobecným záujmom …“.

24.      § 122 ZPO upresňuje:

„1.      Poskytnutie právnej pomoci má za následok, že

(1)      Spolkový alebo krajinský daňový úrad môže od dotknutého účastníka konania požadovať zaplatenie

a)      trov konania a súdneho doručovateľa, ktoré sú alebo budú splatné;

b)      pohľadávky poverených advokátov, ktoré mu boli postúpené;

len v súlade s ustanoveniami prijatými súdom,

(2)      účastník konania je oslobodený od povinnosti poskytnúť záruku na trovy konania,

(3)      poverení advokáti nemôžu od dotknutého účastníka konania požadovať zaplatenie odmien.

…“

25.      § 123 ZPO nakoniec stanovuje, že „poskytnutím právnej pomoci nie je dotknutá povinnosť uhradiť trovy konania znášané odporcom.“

III – Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka

26.      DEB Deutsche Energiehandels- und Beratungsgesellschaft mbH (ďalej len „DEB“) je nemecký podnik založený v roku 1998, ktorý má povolenie od ministerstva hospodárstva spolkovej krajiny Brandenburg na výkon činnosti nezávislého veľkoobchodníka s energiou a podniku dodávajúceho energiu na nemeckom území. Vzhľadom na to, že táto spoločnosť utrpela ujmu v dôsledku neskorého prebratia smerníc 98/30/ES(3) a 2003/55/ES(4), ktoré mali umožniť nediskriminačný prístup k vnútroštátnym plynovým sieťam, DEB podáva na vnútroštátnom súde žalobu o zodpovednosť štátu za porušenie práve Únie. V okamihu podania svojej žaloby DEB nemala zamestnancov, ani majetok.

27.      Nedodržanie lehoty na prebratie smernice 98/30 Spolkovou republikou Nemecko bolo okrem iného konštatované Súdnym dvorom v rozsudku o nesplnení povinnosti(5).

28.      DEB tvrdí, že jej vznikla škoda a požaduje jej náhradu vo výške viac než 3,7 mld. eur. Na pojednávaní DEB upresnila, že v roku 1998 zamestnávala takmer 200 osôb, ktoré musela postupne z dôvodu ukončenia svojej činnosti prepustiť, a že disponovala vlastným majetkom, o ktorý pre tento istý dôvod prišla. Podľa svojich tvrdení v čase, keď bol prístup do plynových sietí skutočne umožnený, DEB nebola ďalej schopná vykonávať činnosť, pre ktorú jej bola udelená licencia.

29.      DEB sa domnieva, že skutočnosť, že nemohla dosiahnuť prístup k plynovým sieťam, spôsobila, že nemohla uzavrieť najmenej šesť zmlúv. Sumu požadovanú z dôvodu náhrady škody odôvodňuje tvrdením, že zodpovedá rozdielu medzi priemernou štatistickou predajnou cenou nemeckým priemyselným veľkoodberateľom, a nákupnou cenou v Rusku s odpočítaním odmeny za tranzit, ako aj nákladov na prepravu. DEB ďalej z tohto prvého čísla podľa príslušných nemeckých právnych predpisov odpočítala poistnú zľavu vo výške 50 %.

30.      Podľa výpočtov DEB je výška súdneho poplatku, ktorý je povinná zaplatiť a ktorá sa počíta podľa hodnoty sporu, približne 275 000 eur. Okrem toho z dôvodu, že zastúpenie advokátom je povinné, DEB odhaduje trovy spojené so zastúpením na viac ako 990 000 eur. Na účely riadneho vedenia konania a v dôsledku nedostatku dostatočných finančných prostriedkov DEB, ktorá nemôže zaplatiť súdny poplatok stanovený v § 12 ods. 1 GKG, ani trovy povinného zastúpenia advokátom, požiadala o právnu pomoc na Landgericht Berlin.

31.      Rozhodnutím zo 4. marca tento posledne menovaný súd odmietol poskytnúť právnu pomoc z dôvodu, že DEB nespĺňa podmienky stanovené v § 116 ods. 2 ZPO. Aj keď je nepochybné, že DEB nemá finančné prostriedky, zdá sa, že upustenie od podania žaloby nie je v rozpore so všeobecným záujmom tak, ako ho vykladajú nemecké súdy a Bundesverfassungsgericht. Okrem toho Landgericht Berlin nerozhodol o dôvodnosti návrhu vo veci samej.

32.      DEB proti tomuto rozhodnutiu okamžite podala odvolanie na Kammergericht Berlin. Podľa tohto posledne menovaného súdu, ak má vec prejednať len s ohľadom na nemecké právo, môže jedine skonštatovať, že Landgericht Berlin podal správny výklad podmienok stanovených v § 116 ods. 2 ZPO. Nemecké súdy totiž podľa ustálenej judikatúry potvrdili len veľmi málo prípadov, v ktorých upustenie od podania žaloby skutočne poškodilo všeobecný záujem. Tak je tomu v prípade, ak sa rozhodnutie dotýka významnej časti obyvateľstva, alebo ak by malo následky v sociálnej oblasti. K zásahu do všeobecného záujmu v zmysle § 116 ods. 2 ZPO by došlo aj vtedy, ak by upustenie od podania žaloby zabránilo právnickej osobe v plnení úloh všeobecného záujmu, alebo dokonca ak by existencia tejto právnickej osoby závisela od žaloby, a ak by boli ohrozené pracovné miesta, alebo ak by mala právnická osoba veľký počet veriteľov.

33.      Kammergericht Berlin ďalej upresňuje, že v zmysle nemeckej judikatúry a najmä judikatúry Bundesgerichtshof, skutočnosť, že vydanie správneho rozhodnutia zodpovedá všeobecnému záujmu, alebo že na účely rozhodnutia sporu je potrebné odpovedať na právne otázky všeobecného záujmu, nespĺňa podmienku podľa § 116 ods. 2 ZPO.

34.      DEB nemá príjem, majetok, zamestnancov, ani veriteľov. Samotné upustenie od podania žaloby teda neohrozuje jej prežitie. Nemožno na ňu viac hľadieť tak, že plní úlohy všeobecného záujmu. Keďže sa vždy vyžadovalo, aby bol okrem osôb, ktoré majú hospodársky záujem na konaní, upustením od podania žaloby postihnutý značný okruh osôb, a keďže to neplatí v prípade DEB, musí byť rozhodnutie Landgericht Berlin, ktoré zamieta jej žiadosť o právnu pomoc, potvrdené.

35.      Kammergericht Berlin takisto pripomína, že rozdielne zaobchádzanie podľa ZPO s fyzickým osobami a právnickými osobami navyše Bundesverfassungsgericht považoval za vyhovujúce nemeckému základnému zákonu. Tento posledne menovaný súd sa totiž domnieval, že poskytnutie právnej pomoci je sociálnym opatrením, ktoré vyplýva zo zásady sociálneho štátu, a ktoré je potrebné na ochranu ľudskej dôstojnosti. Vnútroštátny súd z toho vyvodzuje, že takúto solidaritu nie je možné presadzovať vo vzťahu k nemajetným právnickým osobám. U právnických osôb je disponovanie s dostatočným majetkom podmienkou ich založenia a ich existencie, a tieto právnické osoby môžu byť uznané vnútroštátnym právnym poriadkom len vtedy, ak sú schopné plniť účel, na ktorý boli založené, a vykonávať svoje úlohy so svojimi vlastnými zdrojmi.

36.      Kammergericht Berlin však nastoľuje otázku, či nie je § 116 ods. 2 ZPO tak, ako ho vykladajú vnútroštátne súdy, v rozpore s právom Únie. Podmienky poskytnutia právnej pomoci, ktoré sú u právnických osôb viac obmedzujúce, ako u fyzických osôb, a ktoré navyše podliehajú prísnemu výkladu vnútroštátnym nemeckým súdom, majú v prípade DEB taký konkrétny účinok, že ju zbavujú akejkoľvek možnosti dovolávať sa zodpovednosti nemeckého štátu za porušenie práva Únie. Zamietnutie právnej pomoci tak znemožňuje, alebo prinajmenšom mimoriadne sťažuje, dosiahnutie nápravy zo strany štátu v prípade jeho zodpovednosti za porušenie práva Únie. Vnútroštátny súd má teda pochybnosti o zlučiteľnosti vnútroštátneho opatrenia so zásadami spojenými so zodpovednosťou štátu, a najmä so zásadou efektivity, ktorá vyplýva z judikatúry Súdneho dvora.

37.      Z dôvodu ťažkostí pri výklade práva Únie a z dôvodu, že ide o rozhodnutie na poslednom stupni, Kammergericht Berlin rozhodol prerušiť konanie a 30. júna 2009 podal na základe článku 234 ES na Súdny dvor návrh na začatie prejudiciálneho konania o tejto prejudiciálnej otázke:

„Vzhľadom na to, že vnútroštátna úprava právnych podmienok náhrady škody a konania o zodpovednosti štátu vyplývajúcej z práva Spoločenstva nesmie prakticky znemožniť alebo nadmerne sťažiť dosiahnutie náhrady škody podľa zásad uvedenej zodpovednosti štátu, je problematická vnútroštátna právna úprava, ktorá viaže podanie žaloby na zaplatenie preddavku na trovy konania, a ktorá stanovuje, že právna pomoc nemôže byť poskytnutá právnickej osobe, ktorá nie je schopná zaplatiť tento preddavok?“

IV – Konanie pred Súdnym dvorom

38.      Žalobkyňa vo veci samej, nemecká, dánska, francúzska, talianska a poľská vláda, Európska komisia, ako aj Dozorný orgán EZVO, podali písomné pripomienky.

39.      Na pojednávaní, ktoré sa konalo 3. júna 2010, podali ústne pripomienky žalobkyňa vo veci samej, nemecká vláda, Komisia, ako aj Dozorný orgán EZVO.

V –    Právna analýza

A –    Zhrnutie pripomienok

40.      Na úvod je potrebné pripomenúť, že nemecká vláda, práve tak ako dánska, francúzska a talianska vláda, ako aj Komisia, dospeli k záveru, že dotknutá vnútroštátna právna úprava nie je vo vzťahu k zásadám ekvivalencie a efektivity problematická. Tieto vlády sa v podstate domnievajú, že hoci osoby podliehajúce súdnej právomoci musia mať možnosť účinne sa domáhať zodpovednosti štátu za porušenie práva Únie, zásady efektivity práva Únie a účinnej súdnej ochrany neukladajú členským štátom povinnosť poskytnúť právnu pomoc právnických osobám, ktoré sú len umelými útvarmi vytvorenými vnútroštátnymi právnymi poriadkami, a ktorých uznanie je podmienené disponovaním dostatočnými zdrojmi na zaistenie ich prežitia. Vzhľadom na neexistenciu harmonizačného opatrenia na úrovni Únie, s prihliadnutím na rokovacie poriadky jej súdov a na povahu právnej pomoci, ktorej sociálnu povahu súvisiacu s ľudskou dôstojnosťou zdôraznili niektoré vlády, je úplne odôvodnené a legitímne viazať priznanie právnej pomoci právnickým osobám na omnoho reštriktívnejšie podmienky, ako je to v prípade, že právnu pomoc požaduje fyzická osoba.

41.      Naopak, žalobkyňa vo veci samej, poľská vláda a Dozorný orgán EZVO, vyjadrili k spornému vnútroštátnemu ustanoveniu výhrady. DEB tvrdí, že pokiaľ sa bude musieť vzdať podania žaloby o náhradu škody, ak jej nebude poskytnutá právna pomoc, je zrejmé, že dochádza k porušeniu zásady efektivity, pretože jej to konkrétne zabráni v uplatnení nárokov vyplývajúcich z práva Únie na súde, a s týmto posúdením súhlasí aj Dozorný orgán EZVO, aj keď ho vyjadruje sofistikovanejšie. Poľská vláda spochybňuje príliš reštriktívny výklad, ktorý nemecké súdy pripisujú pojmu „všeobecný záujem“, a domnieva sa, že tento zásah do zásady efektivity nie je primeraný. Za týchto podmienok žalobkyňa vo veci samej, poľská vláda a Dozorný orgán EZVO, vyvodzujú záver o existencii porušenia zásady efektivity.

B –    Účinná súdna ochrana práv priznaných osobám podliehajúcim súdnej právomoci právom Únie a zásada zodpovednosti štátu za porušenie tohto práva

42.      Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora(6) zásada účinnej súdnej ochrany práv priznaných jednotlivcom právom Únie predstavuje všeobecnú zásadu práva Spoločenstva vyplývajúcu z ústavných tradícií spoločných členským štátom, ktorá je zakotvená v článkoch 6 a 13 EDĽP a nedávno aj v článku 47 charty(7).

43.      Takto zakotvená účinná súdna ochrana spočíva v tom, že osobám podliehajúcim súdnej právomoci zaisťuje možnosť dovolávať sa práv, ktoré im vyplývajú z práva Únie. Aj v prípade, že ich práva boli porušené štátom, môžu tieto osoby dosiahnuť náhradu škody na vnútroštátnom súde.

44.      Zo samotnej logiky zmlúv a záväzkov prijatých členskými štátmi v dôsledku rozhodnutia pristúpiť do Únie totiž vyplýva, že zodpovednosti týchto štátov sa môžu domáhať jednotlivci, ak sa domnievajú, že sú porušením práva Únie štátom poškodení.

45.      Sledujú sa teda ciele plnenia povinností prijatých členskými štátmi s ohľadom na právo Únie, a zároveň sa jednotlivcom poskytuje záruka plnej účinnosti práv vyplývajúcich z práva Únie. Z ustálenej judikatúry totiž vyplýva, že členské štáty majú podľa zásady lojálnej spolupráce vyjadrenej v článku 10 ES povinnosť zaistiť plný účinok noriem Únie a chrániť práva, ktoré tieto normy priznávajú jednotlivcom(8).

46.      Právo na náhradu škody osôb poškodených porušením práva Únie je hlavnou zásadou Únie práva ustanovenej zmluvami a osobitným vyjadrením zásady účinnej súdnej ochrany. Základnú ústavnú chartu Únie tvorenú zmluvami zároveň oživuje duch súdnej spolupráce. Ak teda Súdny dvor logicky ustanovil zásadu zodpovednosti štátu za porušenie práva Únie, takisto logicky uviedol, že na vnútroštátne súdy ako všeobecné súdy práva Únie bude musieť byť možné podávať žaloby dovolávajúce sa tejto zásady, a že je teda úlohou vnútroštátnych právnych poriadkov, aby ustanovili príslušné súdy, ako aj formálne a vecné náležitosti týchto žalôb. Procesná a súdna autonómia členských štátov prikazuje, aby im bola v tejto veci priznaná voľná úvaha.

47.      Táto možnosť voľnej úvahy však musí byť obmedzená. Napriek tomu, že jednotlivci musia mať možnosť domáhať sa zodpovednosti štátu, ktorý porušil právo Únie, v rámci vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť, „podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách nemôžu byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie), a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity)“(9).

48.      V prejednávanej veci je teda potrebné uviesť, že možnosť, aby osoby podliehajúce súdnej právomoci podali žalobu smerujúcu k uplatneniu zodpovednosti nemeckého štátu za porušenie práva Únie, existuje. Zostáva už len určiť, či vnútroštátna práva úprava rešpektuje zásady ekvivalencie a efektivity.

C –    O zásade ekvivalencie

49.      Zásada ekvivalencie, ktorá vyžaduje, aby sa všetky pravidlá, ktoré sa uplatňujú na opravné prostriedky, uplatňovali bez rozdielu na opravné prostriedky založené na porušení práva Únie, a na opravné prostriedky založené na porušení vnútroštátneho práva(10), je v prejednávanej veci skutočne dodržaná. Zaplatenie súdneho poplatku sa vyžaduje pri každom podaní žaloby smerujúcej k uplatneniu zodpovednosti proti štátu, buď na základe tvrdeného porušenia vnútroštátneho práva alebo práva Únie. Podmienky poskytnutia právnej pomoci právnickým osobám sú okrem toho rovnaké, keď tieto právnické osoby podávajú žalobu o uplatnenie zodpovednosti štátu za porušenie vnútroštátneho práva, ako keď sa domáhajú zodpovednosti nemeckého štátu za porušenie práva Únie.

D –    O zásade efektivity

50.      Vnútroštátny súd správne určil, že otázka, ktorá vznikla v prejednávanej veci, je skôr otázkou zlučiteľnosti s právom Únie, a najmä so zásadou efektivity, vnútroštátnej právnej úpravy, ktorej dôsledkom je v konkrétnom prípade dnes predloženom Súdnemu dvoru to, že nepomáha prekonať ťažkosti, s ktorými sa stretáva právnická osoba v súvislosti s prístupom k súdu pri uplatňovaní práv, ktoré jej údajne vyplývajú z práva Únie.

51.      Situácia, ktorá bola opísaná, je dôsledkom kombinácie dvoch ustanovení.

52.      Po prvé, § 12 GKG ukladá akýmkoľvek účastníkom konania povinnosť zaplatiť súdny poplatok, ktorého výška je pomerná k odhadovanej výške sporu. Nemecká právna úprava nestanovuje žiadnu hornú hranicu tohto poplatku. Ďalej § 116 ods. 2 ZPO ponúka právnickým osobám možnosť poskytnutia právnej pomoci najmä za podmienky, že vzdanie sa žaloby by bolo v rozpore so všeobecným záujmom, pričom túto podmienku nemecké súdy vykladajú prísne.

53.      V línii judikatúry nášho Súdneho dvora je podľa môjho názoru potrebné umiestniť § 116 ods. 2 ZPO do širšieho kontextu nemeckých procesných pravidiel. Inými slovami, aj keď sa písomné pripomienky dotknutých strán sústreďujú na problematiku zamietnutia právnej pomoci právnickým osobám, podmienky poskytnutia právnej pomoci je potrebné skúmať v širšom kontexte všeobecnej organizácie konania, ako ho vymedzuje dotknutý členský štát.

1.      O možnosti viazať konanie na zaplatenie poplatku za podmienky, že nie je neprimeraný

54.      V tomto štádiu úvah by som mal Súdnemu dvoru pripomenúť, že členské štáty sú pri uplatňovaní svojej procesnej autonómie oprávnené viazať podávanie súdnych žalôb na zaplatenie trov konania. Tieto trovy majú vo všeobecnosti dve veľmi odlišné formy: buď ide o poplatok vyberaný štátom z dôvodu spoluúčasti účastníkov konania na financovaní verejnej služby súdnictva, alebo ide o preddavok na trovy konania, teda záruku zloženú žalobcom tak, aby bol žalovaný uistený o tom, že v prípade, ak nebude mať v spore úspech, bude sa žalobca podieľať na úhrade trov konania vynaložených pri jeho obhajobe.

55.      Súdny dvor až do dnešného času rozhodol len o mechanizmoch „de caution judicatum solvi“, ktoré zodpovedajú druhej forme trov uvádzaných vyššie. Osobitosť mechanizmov, ktorých zlučiteľnosť s právom Únie Súdny dvor posudzoval, spočívala v skutočnosti, že táto záruka vo všeobecnosti nazývaná „cudzinecká záruka“ musí byť zaplatená žalobcom, ak nemá sídlo na území, ani nemá štátnu príslušnosť členského štátu súdov, ktoré prejednávajú uvedenú žalobu, zatiaľ čo sa takáto záruka nevyžadovala od štátnych príslušníkov dotknutého členského štátu, a to ani vtedy, ak nemajú sídlo na území ich štátu pôvodu, a ani na tomto území nevlastnia majetok. Je pritom pozoruhodné poznamenať, že Súdny dvor svoje preskúmanie vykonal na základe článku 12 ES, a všeobecného zákazu diskriminácie(11), a nie na základe zásady efektivity práva Únie.

56.      V priebehu pojednávania bola nemecká vláda vyzvaná, aby upresnila podmienky, za ktorých sa vypočítava súdny poplatok. Pri tejto príležitosti uviedla, že nemecká právna úprava v tejto veci stanovuje sadzobník poplatkov tak, aby podľa odhadovanej hodnoty sporu bola osoba podliehajúca súdnej právomoci schopná vopred a pri zachovaní transparentnosti poznať výšku poplatku, ktorú bude platiť. Na výpočet poplatku sa uplatňuje určité percento podľa tejto hodnoty. Nemecká vláda upresnila, že základným cieľom poplatku je dosiahnuť, aby sa užívatelia verejnej služby súdnictva podieľali na jej financovaní. Keďže poplatok za spory menšieho finančného významu nestačí na pokrytie skutočných nákladov konania, za spory významnejšej výšky sa vyberá vyšší poplatok. Práve s ohľadom na všetky tieto úvahy bol súdny poplatok, ktorý musí zaplatiť DEB, stanovený na približne 275 000 eur.

57.      Čím sú však vyššie trovy konania, tým je väčšie riziko, že žalobca ich nebude môcť uhradiť, a bude musieť žiadať o poskytnutie právnej pomoci. Zdá sa, že stanovenie vysokých trov konania spojené s veľmi reštriktívnymi podmienkami priznania právnej pomoci by sa mohlo považovať za porušenie práva na prístup k spravodlivosti, a to tým skôr, ak sa požaduje zaplatenie poplatku ešte pred začatím konania, ako je to v prejednávanej veci. Vzniká tu otázka, či je rozdelenie nákladov na verejnú službu súdnictva medzi štát a užívateľov tejto služby podľa nemeckej právnej úpravy primerané, alebo či naopak, presahuje mieru toho, čo je primerané alebo spravodlivé tým, že v takej konkrétnej situácii ako v prejednávanej veci, sa prejavuje ako neprijateľné obmedzenie prístupu k spravodlivosti. S touto otázku sa môže náležite vysporiadať jedine súd rozhodujúci v konaní vo veci samej so zreteľom na fumus boni iuris žaloby, ktorú zamýšľa podať žalobca vo veci samej, a o ktorej nerozhodol ani Landgericht Berlin, ako je uvedené v bode 31 týchto návrhov, ani Kammergericht Berlin.

58.      Nemecká vláda aj na pojednávaní spresnila, že aj keď zaplatenie poplatku v skutočnosti nie je koncipované ako podmienka prípustnosti žaloby, jeho nezaplatenie má za následok nezačatie konania. Musím sa priznať, že táto odchýlka sa mi javí ako veľmi jemná, ale v každom prípade je prístup k súdu tým ťažší, že na rozdiel od niektorých systémov v iných členských štátov Spolková republika Nemecko nestanovila hornú hranicu poplatku a neponúka žiadnu možnosť jeho zaplatenia a posteriori(12). To je dôvod, pre ktorý sa domnievam, že analýza situácie DEB vyžaduje, aby sa prihliadalo nielen na nemeckú právnu úpravu o podmienkach poskytnutia právnej pomoci právnickým osobám, ale aj na nemecký procesný systém ukladajúci zaplatenie súdneho poplatku. Na druhej strane to zodpovedá otázke položenej vnútroštátnym súdom, ktorý, ako vyplýva z bodu 37 týchto návrhov, sa pýta, či je problematické, ak vnútroštátna právna úprava, po prvé, viaže podanie súdnej žaloby na zaplatenie poplatku, a po druhé, stanovuje, že právnu pomoc nie je možné poskytnúť právnickej osobe, ktorá nie je schopná zaplatiť takýto poplatok, a ktorá nespĺňa reštriktívne podmienky, ktoré táto právna úprava stanovuje.

59.      Zavedenie mechanizmu právnej pomoci má zvláštny význam práve v štátoch, ktoré podmieňujú súdne konania zaplatením trov, pretože v týchto štátoch je táto pomoc vo všeobecnosti ustanovená ako protihodnota. Posúdenie primeranosti trov konania je dodatočným nepriamym dôkazom, na základe ktorého možno merať mieru zásahu do zásady práva na prístup k spravodlivosti spôsobeného zamietnutím poskytnutia právnej pomoci(13). Aj keď nechcem predpovedať odpoveď, ktorú dá na túto otázku vnútroštátny súd, myslím si, že treba mať na pamäti, že ak by bol v situácii DEB súdny poplatok nižší, DEB by mala objektívne väčšie možnosti doviesť svoju žalobu na súde do konca, pretože by mohla využiť viac možností externého financovania (napríklad úver v banke).

2.      O otázke rozsahu práva na právnu pomoc pre právnické osoby

a)      Súbor nepriamych dôkazov

60.      Už som uviedol, že táto citlivá otázka je Súdnemu dvoru predložená po prvý krát. Odpoveď je o to citlivejšia, že na našu vec sa uplatňuje len veľmi málo pozitívnych noriem. Práve z tohto dôvodu sa musím uchýliť k niečomu, čo by som nazval „súborom nepriamych dôkazov“. Tvorí ho medzinárodná prax, judikatúra ESĽP, stav práva Únie v tejto veci a individuálna prax členských štátov.

i)      Medzinárodná prax

61.      Medzinárodná prax zrejme nevyžaduje, aby štáty poskytovali právnu pomoc právnickým osobám. Ani článok 20 Hágskeho dohovoru o občianskom konaní, ani článok 1 Európskeho dohovoru o postúpení žiadostí o právnu pomoc, ani článok 1 prvý a druhý odsek Hágskeho dohovoru o uľahčení medzinárodného prístupu k spravodlivosti, neumožňujú vyvodiť záver, že právnickým osobám sa priznáva právo na právnu pomoc rovnocenné právu fyzických osôb. Tieto rôzne dohody a dohovory ako príjemcov pomoci spomínajú jedine „štátnych príslušníkov každého zo zmluvných štátov“, „každá osoba, ktorá má svoje obvyklé bydlisko na území jednej zo zmluvných strán“ alebo ešte „štátnym príslušníkom zmluvného štátu a osobám, … ktoré mali obvyklý pobyt v zmluvnom štáte, v ktorom sa začalo alebo bude začaté súdne konanie“(14). Pritom sa mi zdá, že pojmy štátni príslušníci a obvyklí rezidenti sa viac používajú na označenie fyzických osôb.

62.      Takisto je potrebné uviesť, že Hágsky dohovor o uľahčení prístupu k spravodlivosti sa vo svojej kapitole 1 o právnej pomoci nikdy nezmieňuje o právnických osobách. Výslovne sa však o nich zmieňujú ustanovenia kapitoly 2 s ohľadom na cautio judicatum solvi a exequatur rozhodnutí o náhrade trov konania. Inými slovami to znamená, že neexistencia odkazu na právnické osoby v uvedenej kapitole 1 nepoukazuje na opomenutie alebo nedbanlivosť autorov uvedeného dohovoru. Ešte významnejšie, medzinárodná prax tak pripúšťa možnosť uložiť právnickým osobám povinnosť zaplatiť trovy konania (za podmienky, že tieto nie sú od navrhovateľov požadované len z dôvodu ich postavenia cudzinca) bez toho, aby s ohľadom na ne a ako protihodnotu stanovila systém právnej pomoci.

ii)    EDĽP a judikatúra ESĽP

63.      Pokiaľ ide o EDĽP, ktorý už po dlhý čas v právnom poriadku Únie predstavuje prameň práva prvoradého významu, a ktorý sa po pristúpení do Únie voči nej stane oficiálne právne záväzným na základe medzinárodnej dohody, ktorou bude viazaná, je potrebné uviesť, že jeho článok 6 ods. 3 písm. c) sa o poskytnutí právnej pomoci zmieňuje len pri trestných veciach. ESĽP z toho vyvodzuje zásadný rozdiel, pretože rozhodol, že „Dohovor neukladá povinnosť poskytnúť právnu pomoc vo všetkých občianskoprávnych sporoch. Medzi znením článku 6 ods. 3 písm. c), ktorý za určitých podmienok zaručuje právo na bezplatnú právnu pomoc v trestných konaniach, a článkom 6 ods. 1, ktorý vôbec neodkazuje na právnu pomoc, je totiž zreteľný rozdiel“(15). Inými slovami článok 6 ods. 3 písm. c) EDĽP nie je možné vykladať tak široko, že zmluvným štátom Dohovoru ukladá povinnosť systematicky poskytovať právnu pomoc.

64.      Zamietnutie poskytnutia právnej pomoci v občianskych súdnych konaniach teda ESĽP predpokladá len prostredníctvom článku 6 ods. 1 EDĽP, na ktorý uvedený súd viaže právo prístupu k spravodlivosti(16). Vo veci Airey/Írsko, na ktoré odkazujú vysvetlivky k článku 47 ods. 3 charty, sa írska štátna príslušníčka domáhala začatia konania na účely dosiahnutia súdnej odluky od svojho manžela. Aj keď nebolo zastúpenie advokátom povinné, zdalo sa, že všetci účastníci podobného konania, ktoré muselo byť obligatórne predložené na High Court, sa nechali zastupovať advokátom. Okrem toho v Írsku nebol zavedený žiadny systém právnej pomoci v občianskych veciach. ESĽP rozhodol, že je potrebné „skúmať, či by bolo predstúpenie pred High Court bez pomoci advokáta účinné v tom zmysle, že by [žalobkyňa] mohla primerane a uspokojivo predložiť svoje tvrdenia“(17). ESĽP uznal, že EDĽP nemá za cieľ všeobecne zavádzať systém právnej pomoci, ale že „sa obmedzuje na to, že vyžaduje, aby mal jednotlivec účinné právo na prístup k spravodlivosti v súlade s podmienkami, ktoré nie sú v rozpore s článkom 6 ods. 1“(18). ESĽP pripúšťa, že „EDĽP neobsahuje žiadnu doložku o právnej pomoci“(19) v občianskych veciach, ale že „článok 6 ods. 1 môže niekedy prinútiť štát, aby zabezpečil pomoc člena advokátskej komory, ak sa takáto pomoc ukáže ako nevyhnutná pre účinný prístup k súdu, a to buď preto, že zákon predpisuje zastúpenie advokátom, tak ako to robí vnútroštátna právna úprava niektorých zmluvných štátov pri rôznych druhoch sporov, alebo z dôvodu zložitosti konania alebo veci“(20).

65.      Posúdenie ESĽP očividne veľmi závisí od okolností prejednávanej veci. Vo veci Del Sol/Francúzsko sa žalobkyňa (aj v tomto prípade fyzická osoba) domnievala, že v dôsledku odmietnutia poskytnutia právnej pomoci bola zbavená prístupu k francúzskemu Cour de cassation a preto bol porušený článok 6 ods. 1 EDĽP. ESĽP však tento prístup nepotvrdil, keď vykonal konkrétnu analýzu francúzskeho systému právnej pomoci, a keď rozhodol, že „systém zavedený francúzskym zákonodarcom ponúka jednotlivcom dostatočné záruky, ktoré ich ochránia pred svojvoľnosťou“, záruky, ktoré na jednej strane, poskytuje zloženie kancelárie právnej pomoci zriadenej na Cour de cassation, a na druhej strane, skutočnosť, že proti rozhodnutiam uvedenej kancelárie o zamietnutí môže byť podané odvolanie prvému predsedovi Cour de cassation(21). Súd navyše poukázal na to, že žalobkyňa mohla predniesť svoju vec na prvom stupni, a potom v odvolacom konaní(22). ESĽP sa už predtým postaral o to, aby zdôraznil, že „ako zdôrazňuje Európska komisia pre ľudské práva, systém právnej pomoci nemôže fungovať bez použitia úpravy, ktorá umožňuje vyberať veci, pre ktoré môže byť poskytnutá“(23). Z toho tento súd nakoniec vyvodil, že odmietnutím kancelárie právnej pomoci poskytnúť jej právnu pomoc nebolo právo žalobkyne na prístup k súdu vo svojej samotnej podstate porušené.

66.      Nedávnejšie, ESĽP upresnil kritériá, ktoré sa majú brať do úvahy v okamihu hodnotenia zlučiteľnosti mechanizmu právnej pomoci s EDĽP. Otázka tak musí byť „vyriešená s ohľadom na skutkový stav a osobitné okolnosti každej veci a závisí najmä od závažnosti veci pre žalobcu, zložitosti práva a príslušných konaní, ako aj od spôsobilosti žalobcu účinne obhajovať svoju vec“(24). Zároveň ESĽP uznáva, že právo na prístup k spravodlivosti nie je absolútne, a že existujú jeho obmedzenia, „pokiaľ sledujú legitímny cieľ a sú primerané“(25). ESĽP tak predpokladá, že poskytnutie právnej pomoci môže byť obmedzené v závislosti od finančnej situácie žalobcu, alebo od jeho nádeje na úspech v konaní(26). ESĽP uznáva aj to, že štáty nemajú povinnosť snažiť sa na základe verejných prostriedkov zaručiť úplnú rovnosť zbraní medzi subjektom pomoci a jeho protivníkom, od okamihu, keď má každý účastník konania primeranú príležitosť predniesť svoju vec(27).

67.      Používanie pojmu „jednotlivec“ ESĽP má nepochybne v našej veci zvláštny význam, keďže vyjadruje, že ESĽP „sa obmedzuje na to, že vyžaduje, aby mal jednotlivec účinné právo na prístup k spravodlivosti“(28). Aj ESĽP však rozhodoval aj o zamietnutí poskytnutia právnej pomoci právnickej osobe vo veci VP Diffusion Sarl/Francúzsko(29). Zamietnutie bola prijaté znova kanceláriou právnej pomoci na francúzskom Cour de cassation. Francúzska vláda namietala skutočnosť, že EDĽP neukladá povinnosť poskytovať právnu pomoc vo všetkých občianskoprávnych sporoch, že odmietnutie poskytnutia právnej pomoci nezasahuje do samotnej podstaty článku 6 ods. 1 EDĽP, pretože zodpovedá legitímnemu cieľu a dodržiava primeraný vzťah proporcionality medzi použitými prostriedkami a sledovaným účelom. Aj v tomto prípade sa znova ESĽP domnieval, že podstata uvedeného článku 6 ods. 1 nebola zasiahnutá, pretože právo na spravodlivosť bolo v prvostupňovom a odvolacom konaní naplnené. Ale tiež pripomína, že „Dohovor nepriznáva žalobcovi v konaniach týkajúcich sa jeho občianskoprávnych nárokov žiadny automatický nárok na poskytnutie právnej pomoci alebo na zastúpenie advokátom“(30). Ďalej ESĽP uznáva, že „súčasťou súdneho systému môže byť proces výberu medzi občianskymi žalobami, nesmie však fungovať svojvoľne, neprimerane a nesmie zasahovať do podstaty práva na prístup k spravodlivosti“. ESĽP ďalej poznamenáva, že „na európskej úrovni neexistuje konsenzus, ale ani tendencia smerujúca k priznávaniu právnej pomoci. Právna úprava veľkého počtu štátov nepredpokladá priznávanie tejto pomoci právnickým osobám, bez ohľadu na to, či sledujú ziskový alebo neziskový účel. V prejednávanej veci súd zastáva taký názor, že rozlišovanie medzi fyzickými osobami a ziskovými alebo neziskovými právnickými osobami vo francúzskom režime právnej pomoci na základe daňového režimu právnej pomoci, nie je svojvoľné. …vo francúzskom práve existuje objektívny základ – pravidlá týkajúce sa dani z príjmov právnických osôb – ktorý obchodným spoločnostiam, vrátane tých, ktoré majú finančné ťažkosti, umožňuje vyrovnať sa s výdavkami spojenými so súdnym konaním“. ESĽP považoval za nediskriminačné dokonca aj rozdielne zaobchádzanie s ohľadom na právnu pomoc medzi obchodnými spoločnosťami, na jednej strane, a fyzickými osobami a neziskovými právnickými osobami, na druhej strane, pretože rozdielne zaobchádzanie bolo založené na objektívnom a primeranom základe, a to na daňovom režime právnej pomoci.

68.      Je teda zrejmé, že z predchádzajúcich úvah vyplýva, že EDĽP, tak ako ho vykladá ESĽP, neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by výslovne stanovovalo povinnosti štátov dohovoru zaviesť systém právnej pomoci, z ktorého by mali mať bezpodmienečný prospech tak fyzické osoby, ako aj právnické osoby. Samozrejme nič nebráni tomu, aby právny poriadok Únie ponúkol vyššiu úroveň ochrany než článok 6 ods. 1 EDĽP(31). Neexistuje však skutočný výslovný právny základ, na základe ktorého by bolo možné od Spolkovej republiky Nemecko požadovať, aby per se opätovne preskúmala svoj mechanizmus poskytovania právnej pomoci právnickým osobám.

iii) Na úrovni Únie

69.      Článok 47 ods. 3 charty, na ktorý odkazuje smernica 2003/8, ktorý však v čase skutkového stavu vo veci samej nebol záväzný, stanovuje, že právna pomoc sa poskytuje „osobám, ktoré nemajú dostatočné prostriedky“. Oba ďalšie odseky tohto článku obsahujú odkaz „každý.“ Vysvetlivky k charte(32) sa odvolávajú na rozsudok Airey/Írsko(33), ako aj na systém pomoci zavedený na súdoch Únie, takže z ustanovenia charty o práve na právnu pomoc, ktoré je v širokej miere prevzaté z EDĽP, nie je možné vyvodiť žiadny konečný záver.

70.      Okrem toho, nebola ustanovená žiadna norma harmonizujúca podmienky, za ktorých sa musí poskytnúť pomoc, a ktorá by sa vzťahovala na prejednávanú vec. Smernica 2003/8, ktorá sa nevzťahuje na prejednávanú vec, však obsahuje informácie, ktoré nám objasňujú spôsob, ktorým zákonodarca Únie v súčasnosti poníma právnu pomoc.

71.      Smernica 2003/8 smeruje k úprave podmienok poskytnutia právnej pomoci v cezhraničných sporoch. V takýchto prípadoch sa pritom právna pomoc priznáva len fyzickým osobám, keďže odôvodnenie č. 13. uvedenej smernice uvádza, že „všetci občania únie, ktorí majú bydlisko alebo obvyklý pobyt kdekoľvek na území členského štátu“, a článok 3 stanovuje zásadu, podľa ktorej môžu „fyzické osoby“ žiadať o právnu pomoc za podmienok a obmedzení stanovených v smernici 2003/8.

72.      Rokovacie poriadky súdov Únie nie sú voči právnickým osobám priaznivejšie. Či už ide o konanie na Súde pre verejnú službu (na ktorom je predpoklad podania návrhu právnickou osobou obmedzený) alebo na Všeobecnom súde, právna pomoc je vyhradená len fyzickým osobám(34), a to aj vtedy, ak je žiadosť o právnu pomoc podaná konkurzným správcom obchodnej spoločnosti(35).

73.      Na Súdnom dvore je situácia pravdepodobne viac nejednoznačná. Článok 76 ods. 1 prvý pododsek jeho Rokovacieho poriadku nepoužíva slovo „osoba“ ale „účastník konania“. Preto by mohol byť predmetom extenzívneho výkladu, keď môžu byť účastníkmi konania tak fyzické osoby, ako aj právnické osoby.

74.      Zdá sa však, že v praxi boli žiadosti o právnu pomoc podané na Súdny dvor právnickými osobami systematicky zamietané. Napriek tomu, že už dlhší čas Súdny dvor nemá povinnosť odôvodňovať svoje uznesenia o zamietnutí poskytnutia pomoci súvisiacej s trovami konania(36), s prihliadnutím na ustálenosť praxe je možné predpokladať, že tieto zamietnutia boli založené na skutočnosti, že navrhovateľom bola právnická osoba(37).

75.      Zamietnutie poskytnutia právnej pomoci na Všeobecnom súde, a to vrátane priamej žaloby, je teda dôkazom, že ani na súdoch Únie nie sú zásada efektivity práva Únie a právo na prístup k spravodlivosti osôb podliehajúcich súdnej právomoci absolútne, alebo môžu byť predmetom obmedzení. Trovy vynaložené na súdoch Únie sú trovami súvisiacimi s asistenciou a so zastúpením na súde, keďže rôzne rokovacie poriadky neukladajú žiadny poplatok porovnateľný s poplatkom v konaní vo veci samej, a ani žiadnu záruku. Prípad, keď sa právnická osoba, zbavená akejkoľvek možnosti získať právnu pomoc na Všeobecnom súde, a s prihliadnutím najmä na sumu, ktorú vo všeobecnosti požadujú advokáti v oblasti práva hospodárskej súťaže, bude musieť vzdať svojej žaloby, však nie je vylúčený.

iv)    Individuálna prax členských štátov

76.      Nebudem sa pokúšať o vyčerpávajúci výklad, spomeniem len niektoré členské štáty Únie, aby som preukázal, že z porovnávacieho hodnotenia vnútroštátnych praxí v oblasti právnej pomoci nie je možné vyvodiť žiaden konečný záver.

77.      Už som spomenul francúzsky prípad, ktorý predpokladá – výnimočnú – možnosť poskytnúť právnu pomoc právnickým osobám zriadeným na neziskové účely, ktoré majú sídlo vo Francúzsku, a ktoré nemajú dostatočné prostriedky(38). Ostatné právnické osoby nemôžu žiadať o právnu pomoc, ale môžu si odpočítať trovy súdneho konania z daní. Talianska republika prijala schému blízku schéme dotknutej v konaní vo veci samej, pretože žiada zaplatenie poplatku za zápis veci do registra konaní podľa hodnoty sporu. Jedine „občania v núdzi“ môžu byť podľa znenia talianskeho právnej úpravy oslobodení od platenia poplatku(39). Pokiaľ ide o Luxemburské veľkovojvodstvo, právna pomoc je vyhradená fyzickým osobám, ale niektoré z týchto osôb sú z nároku na ňu vylúčené: to platí pre obchodníkov, priemyselníkov, remeselníkov a členov slobodných povolaní, v sporoch, ktoré súvisia s ich obchodnou alebo profesijnou činnosťou. Obdobne, právna pomoc nemôže byť poskytnutá v spore vyplývajúcom so špekulatívnej činnosti(40). Dánske kráľovstvo vyhradzuje poskytovanie právnej pomoci fyzickým osobám, okrem úplne výnimočných prípadov vo veciach majúcich zásadný význam alebo všeobecný záujem; veci spadajúce do oblasti priemyslu a obchodu sú v zásade z práva na právnu pomoc vylúčené(41).

78.      Na základe tejto malej vzorky vnútroštátnych praxí môžem vyvodiť dve série záverov.

79.      Po prvé, z tejto vzorky vyplýva neexistencia skutočne spoločnej zásady zdieľanej členskými štátmi vo veci poskytovania právnej pomoci, ktorá by mohla byť v prípade potreby reflektovaná a upravená na úrovni Únie.

80.      Ďalej, rozlišovanie medzi právnickými osobami sledujúcimi dosiahnutie zisku a právnickými osobami nesledujúcimi dosiahnutie zisku na účely ľahšieho prístupu posledne menovaných osôb k právnej pomoci, je v praxi členských štátov relatívne rozšírené.

b)      Uplatňovanie na situáciu, ako je situácia v konaní vo veci samej

81.      V nadväznosti na to, čo predpisuje ESĽP, keď musí rozhodnúť o tom, či došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 EDĽP Súdny dvor v ustálenej judikatúre mal za to, že keď rozhoduje o zlučiteľnosti ustanovenia so zásadou efektivity, nemá ho analyzovať abstraktne, ale vo vzťahu k osobitným okolnostiam prejednávanej veci, aby overil, či nie je podanie žaloby nadmerne sťažené, a „s prihliadnutím na postavenie tohto ustanovenia v celom konaní, priebeh konania a jeho osobitosti na rôznych stupňoch vnútroštátnych súdov. Na tento účel treba v prípade potreby vziať do úvahy základné zásady vnútroštátneho súdneho systému, akými sú ochrana práva na obhajobu, zásada právnej istoty a zásada riadneho priebehu konania“(42). Súdny dvor takéto obmedzenie zásady efektivity pripúšťa len vtedy, ak je primerane odôvodnené(43). Preto je potrebné preskúmať, či výklad § 116 ods. 2 ZPO podaný nemeckými súdmi môže byť odôvodený s ohľadom na ochranu vyššie uvedených zásad.

82.      Aj keď z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že mu neprislúcha vyjadrovať sa k výkladu vnútroštátneho práva, pretože je to výlučne vecou vnútroštátneho súdu, ktorý v tomto prípade musí preskúmať, či príslušné ustanovenia vnútroštátnej právnej úpravy spĺňajú požiadavky ekvivalencie a efektívnosti, Súdny dvor však môže podať upresnenia na poskytnutie usmernení pre vnútroštátny súd pri jeho posúdení(44), a práve toto teraz ja navrhujem urobiť.

83.      Ťažkosti, ktorým čelí DEB, sú spôsobené uplatňovaním reštriktívnejších podmienok na právnické osoby pri získavaní právnej pomoci. Otázka, ktorá je mi predložená, má určiť, či musia byť právo na účinnú súdnu ochranu, ako aj zásada efektivity práva Únie v prípade právnických osôb zachované s rovnakou intenzitou, ako v prípade fyzických osôb.

84.      V nemeckom právnom poriadku je zaručenie takého prístupu na súd právnickej osobe, ktorý siaha až k poskytnutiu právnej pomoci, ktorej financovanie znáša spoločenstvo, prípustné len vtedy, ak má predmetná vec širší rozmer než len samotné ekonomické záujmy uvedenej právnickej osoby. Taký je v každom prípade výklad § 116 ods. 2 ZPO, a presnejšie pojmu „všeobecný záujem“, ktorý bol podaný vnútroštátnymi súdmi.

85.      Zdá sa mi, že pri posúdení všeobecného záujmu treba byť zvlášť obozretný. Niektorí by sa mohli domnievať, že reštriktívny výklad tohto vnútroštátneho ustanovenia má za následok zbavenie § 116 ZPO podstaty a vytvára tak základ systematického odmietania žiadostí o právnu pomoc podaných právnickými osobami.

86.      Táto posledná poznámka ma vedie k dvom úvahám.

87.      Po prvé, aj keď sa nemecká právna úprava v tejto veci ukáže byť skutočne reštriktívna, ak právnickým osobám sťažuje podanie žaloby viac ako fyzickým osobám, treba uznať, že v nemeckom štáte je možné právnickým osobám poskytnúť právnu pomoc, čo neplatí v prípade všetkých právnych systémov iných členských štátov Únie(45).

88.      Právna pomoc nie je v žiadnom prípade koncipovaná ako bezpodmienečný nárok(46). Aj keď sa dotýka fyzických osôb, je prirodzene viazaná na podmienky finančných zdrojov, a niekedy na dôvodnosť návrhu.

89.      Ďalej sa mi zdá, že v okamihu uvažovania o súdnej ochrane poskytovanej osobám podliehajúcim súdnej právomoci, týkajúcej sa ich práv, ktoré im vyplývajú z práva Únie, je potrebné robiť dvojaké rozlišovanie, čo však nemecká právna úprava výslovne nerobí, čo si však možno ľahko vyvodiť. Je totiž potrebné rozlišovať podľa toho, či ide o fyzické osoby alebo o právnické osoby, potom podľa toho, či ide o právnickú osobu sledujúcu alebo nesledujúcu dosiahnutie zisku. Vnútroštátna judikatúra týkajúca sa § 116 ods. 2 ZPO sa v skutočnosti snaží bojovať proti zneužívajúcim žalobám, ktoré by mohli byť podané právnickými osobami sledujúcimi dosiahnutie zisku, a ktoré boli založené len s jediným cieľom vytvoriť zisk len na základe podania procesnej žaloby. Za týchto podmienok povinnosť zaistiť takýmto právnym subjektom účinný prístup k súdu, a ešte aj nechať znášať jeho náklady spoločenstvo, a to len v záujem efektivity práva Únie, nie je podľa môjho názoru možné od členských štátov Únie žiadať.

90.      § 116 ods. 2 ZPO podľa výkladu nemeckých súdov má teda zrejme za cieľ možnosť vylúčiť z nároku na právnu pomoc právnické osoby sledujúce dosiahnutie zisku, ktoré by procesnú spôsobilosť využívali len na zachovanie svojich ekonomických a obchodných záujmov. Právnická osoba musí prevziať hospodárske riziko týkajúce sa jej činnosti, ktoré znáša sama, a to vrátane súdnych konaní.

91.      V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že podľa znenia smernice 2003/8, ktorá sa uplatňuje len na fyzické osoby, je možné zamietnuť právnu pomoc, „ak sa žiadosť týka nároku vyplývajúceho priamo z podnikania alebo samostatnej zárobkovej činnosti žiadateľa“(47). Na medzinárodnej úrovni, ako aj úrovni Únie sa pripúšťa, že v takýchto prípadoch môže byť poskytnutie právnej pomoci zamietnuté aj fyzickým osobám. Je teda dobré, že práve v takýchto prípadoch sa preberá riziko, že jeden z účastníkov konania bude zbavený práva na prístup k spravodlivosti z dôvodu vyváženia proti sebe stojacich záujmov, teda záujmu účastníkov konania na vypočutí ich vecí a záujmu štátov zabezpečiť riadny výkon spravodlivosti, ale aj kontrolu ich verejných výdavkov.

92.      V Nemecku túto tvrdosť voči právnickým osobám vyrovnáva, na jednej strane, skutočnosť, že ak má spoločnosť s ručením obmedzeným vážne ťažkosti a je nutné nariadiť jej likvidáciu, nemecká právna úprava v tomto prípade predpokladá automatické priznanie právnej pomoci likvidátorovi(48), a na druhej strane, skutočnosť, že ak môže mať žaloba podaná právnickou osobou vážne sociálne, alebo dokonca hospodárske dôsledky, ktoré presahujú rámec žalujúcej právnickej osoby, tak nemecké súdy budú mať za to, že vzdanie sa žaloby by bolo v rozpore so všeobecným záujmom, a podmienka stanovená v § 116 ods. 2 ZPO bude splnená.

93.      Ak sa teraz pozrieme na ďalšiu skupinu právnických osôb, teda osôb, ktoré nesledujú dosiahnutie zisku, tak ich cieľom je najmä obhajoba všeobecného záujmu (združenia na ochranu spotrebiteľov, životného prostredia, atď.) a môžu mať rôzne formy, ako združenie, nadácia alebo aj amicale. V tomto prípade je podľa môjho názoru samozrejmé, že podmienka všeobecného záujmu je splnená, keďže rozmer sporu presahuje rámec členov alebo stúpencov týchto neziskových spoločností, a môžu teda mať nárok na právnu pomoc a podať bez problémov žalobu o zodpovednosť štátu za porušenie práva Únie.

94.      Nie je to teda právo právnických osôb na prístup k spravodlivosti, a teda zásada efektivity práva Únie, ktoré nemecká právna úprava obmedzuje, ale len právo právnických osôb sledujúcich dosiahnutie zisku.

95.      Toto konštatovanie si vyžaduje dve rôzne upresnenia.

96.      Po prvé, toto rozlišovanie pri poskytovaní právnej pomoci bolo už zrejme implicitne pripustené ESĽP(49). Stanovenie reštriktívnejších podmienok na priznanie právnej pomoci právnickým osobám sťažuje ich prístup k tejto pomoci, znásobuje prípady zamietnutia a teda situácie, v ktorých právnické osoby nebudú môcť účinne predstúpiť pred súd. Napriek tomu je možné sa domnievať, že za týchto podmienok a vzhľadom na predchádzajúce úvahy je obmedzenie obsiahnuté v nemeckej právnej úprave primerané odôvodnené(50).

97.      Náš Súdny dvor už totiž uznal, že zabezpečenie riadneho priebehu konania, ktorému zrejme zodpovedá nemecká požiadavka zaplatenia poplatku súčasne s právnou úpravou právnej pomoci, vrátane konaní proti štátu, by mohla predstavovať oprávnené obmedzenie zásady efektivity(51). Štát, práve tak ako akýkoľvek iný žalovaný účastník konania, musí byť schopný brániť sa proti zneužívajúcim žalobám, vzhľadom na náklady, ktoré pre spoločenstvo predstavuje obsadenie jeho súdnych siení, ako aj jeho obrana. V tejto súvislosti by bolo nútiť štát, aby pokrýval platobnú neschopnosť všetkých, či už fyzických osôb alebo právnických osôb, ktoré nemôžu uhradiť trovy konania, kontraproduktívne.

98.      Ani EDĽP, ani judikatúra ESĽP neumožňujú potvrdiť existenciu bezpodmienečného nároku na právnu pomoc, ktorého príjemcami by boli právnické osoby. Samozrejme, článok 52 ods. 3 charty(52), ak by Súdny dvor rozhodol, že môže mať v prejednávanej veci záväzný účinok, by nám umožnil ísť nad rámec záruky ponúkanej až do súčasnosti EDĽP a judikatúry ESĽP. Článok 47 ods. 3 charty by tiež mohol byť predmetom extenzívneho výkladu, podľa ktorého by mali členské štáty povinnosť poskytovať právnu pomoc aj právnickým osobám. Takýto výklad sa mi však v súčasnom stave práva Únie zdá byť extenzívny.

99.      Preambula charty totiž stanovuje, že „rešpektujúc právomoci a úlohy Únie, ako aj dodržiavanie zásady subsidiarity, táto charta opätovne potvrdzuje práva vyplývajúce najmä z ústavných tradícií a medzinárodných záväzkov spoločných pre členské štáty“. Ako som sa však pokúsil preukázať, z praxe členských štátov nie je možné vyvodiť žiadne spoločné ústavné tradície. Pokiaľ ide o medzinárodnú prax, výsledok analýzy smeruje skôr k záveru o neexistencii medzinárodnej povinnosti členských štátov poskytovať právnu pomoc právnickým osobám.

100. Prijatie takéhoto extenzívneho výkladu článku 47 ods. 3 charty pri riešení veci, ktorej skutkový stav predchádza nadobudnutiu účinnosti Lisabonskej zmluvy, a teda charty, podľa môjho názoru odporuje duchu lojálnej spolupráce, ktorá musí oživovať Úniu práve tak, ako členské štáty.

101. Zásada efektivity práva Únie nemôže byť vykladaná v tom zmysle, že členským štátom v takej situácii, aká nastala v prejednávanej veci, teda vo všetkých žalobách o zodpovednosť namierených proti členským štátom za porušenie práva Únie, ukladá povinnosť systematicky poskytovať právnu pomoc právnickým osobám, ak nemá dôjsť k narušeniu nevyhnutnej podmienečnej povahy právnej pomoci. Okrem toho, ak by musel byť prijatý takýto prístup, bolo by veľké riziko, že právo Únie sa stane nástrojom pre právne subjekty, ktorých žaloby sledujú jedine hospodársky cieľ.

102. Po druhé, rozdielne zaobchádzanie s právnickými osobami (sledujúcimi dosiahnutie zisku) a fyzickými osobami v nemeckom právnom poriadku, v súvislosti s priznaním právnej pomoci je značne zmiernené skutočnosťou, že nemecká vláda na pojednávaní uznala, že zachovanie účinnosti práva Únie, a teda ochrana práv, ktoré z neho vyvodzujú osoby podliehajúce súdnej právomoci, môže predstavovať „všeobecný záujem“, ktorý je potrebné chrániť poskytnutím právnej pomoci právnickej osobe, ktorá o ňu žiada. Za týchto podmienok sa mi zdá, že otázka, ktorá mi je položená, patrí nakoniec skôr do výkladovej právomoci nemeckých vnútroštátnych súdov, ktoré majú po ruke všetky podklady, aby prijali taký výklad § 116 ods. 2 ZPO, ktorý je v súlade s právom Únie.

VI – Návrh

103. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem odpovedať na prejudiciálnu otázku položenú Kammergericht Berlin, takto:

S prihliadnutím na skutočnosť, že podľa súčasného stavu práva Únie neexistuje žiadna všeobecná zásada vyžadujúca, aby členské štáty poskytovali právnu pomoc právnickým osobám za rovnakých podmienok ako fyzickým osobám, zlučiteľnosť vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá viaže podanie žaloby o zodpovednosť štátu za porušenie práva Únie na zaplatenie poplatku, a ktorá stanovuje, že právna pomoc, ktorej účelom je najmä oslobodiť žalobcu od zaplatenia poplatku, nemôže byť poskytnutá právnickej osobe, ktorá, vzhľadom na to, že nie je schopná zaplatiť uvedený poplatok, zrejme nespĺňa reštriktívne podmienky stanovené uvedenou právnou úpravou, s právom Únie, musí byť preskúmaná s prihliadnutím na miesto tejto právnej úpravy v celom konaní.

Je preto úlohou vnútroštátneho súdu overiť, či je výška požadovaného poplatku primeraná vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci, najmä na fumus boni iuris zamýšľanej žaloby a na primerané rozdelenie nákladov na službu spravodlivosti medzi štátom a používateľom, ktoré riadne zohľadňuje situáciu tohto užívateľa, vrátane pôvodu škody, o ktorej tento tvrdí, že mu vznikla.

Okrem toho by vnútroštátny súd v rámci uplatňovania zásady konformného výkladu mohol prihliadať na skutočnosť, že nemecká vláda uznáva, že zachovanie účinnosti práva Únie – a teda ochrana práv, ktoré z neho vyvodzuje osoba podliehajúca súdnej právomoci – môže predstavovať „všeobecný záujem“, na ktorý je potrebné prihliadať pri rozhodovaní o žiadosti o právnu pomoc podanej právnickou osobou.

---

1 – Jazyk prednesu: francúzština.

---

2 – Ú. v. ES L 26, s. 41, Mim. vyd. 19/006, s.90.

---

3 – Smernica Európskeho parlamentu a Rady 98/30/ES z 22. júna 1998 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh so zemným plynom (Ú. v. ES L 204, s. 1, Mim. vyd. 12/002, s. 28).

---

4 – Smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/55/ES z 26. júna 2003 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh so zemným plynom, ktorou sa ruší smernica 98/30/ES (Ú. v. EÚ L 176, s. 57, Mim. vyd. 12/002, s. 230).

---

5 – Rozsudok z 1. apríla 2004, Komisia/Nemecko (C‑64/03, Zb. s. I‑3551).

---

6 – Rozsudok z 13. marca 2007, Unibet (C‑432/05, Zb. s. I‑2271, bod 37 a citovaná judikatúra).

---

7 – S ohľadom na chartu by som chcel poznamenať, že napriek tomu, že v čase konania vo veci samej nie je právne záväzná, charta nepopierateľne predstavuje prvok, na ktorý je potrebné v našej veci prihliadať, najmä vzhľadom na skutočnosť, že zákonodarca Únie v odôvodnení č. 5 smernice 2003/8 výslovne uznal jej význam (pre podobnú situáciu, pozri rozsudok z 27. júna 2006, Parlament/Rada, C‑540/03, Zb. s. I‑5769, bod 38).

---

8 – Rozsudky z 9. marca 1978, Simmenthal (106/77, Zb. s. 629, bod 16); z 19. júna 1990, Factortame a i. (C‑213/89, Zb. s. I‑2433, bod 19), ako aj z 19. novembra 1991, Francovich a i. (C‑6/90 a C‑9/90, Zb. s. I‑5357, bod 32).

---

9 – Rozsudok z 10. júla 1997, Palmisani (C‑261/95, Zb. s. I‑4025, bod 27).

---

10 – Rozsudok z 26. januára 2010, Transportes Urbanos y Servicios Generales (C‑118/08, Zb. s. I‑635, bod 33 a citovaná judikatúra).

---

11 – Rozsudky z 1. júla 1993, Hubbard (C‑20/92, Zb. s. I‑3777); z 26. septembra 1996, Data Delecta a Forsberg (C‑43/95, Zb. s. I‑4661); z 20. marca 1997, Hayes (C‑323/95, Zb. s. I‑1711), ako aj z 2. októbra 1997, Saldanha a MTS (C‑122/96, Zb. s. I‑5325).

---

12 – Na rozdiel od toho, čo stanovuje talianska právna úprava, ktorá napríklad povoľuje nútené vymáhanie a posteriori poplatku, ktorý nebol zaplatený na začiatku konania.

---

13 – Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) to už mal príležitosť preskúmať, pretože sa tiež domnieva, že „na požiadavku zaplatiť občianskym súdom náklady súvisiace s návrhmi, o ktorých rozhodujú, nemožno hľadieť ako na obmedzenie práva na prístup k spravodlivosti nezlučiteľné s článkom 6 ods. 1 EDĽP“, musí však byť dosiahnutá „spravodlivá rovnováha medzi, na jednej strane, záujmom štátu na vyberaní trov konania na účely vybavenia návrhov, a, na druhej strane, záujmom žalobcu dovolávať sa svojich nárokov na súdoch“ (ESĽP, rozsudok Kreuz/Poľsko z 19. júna 2001, žaloba č. 28249/95, body 60 a 66). Treba si všimnúť, že v prejednávanej veci je žalobcom fyzická osoba.

---

14 – Pozri článok 20 Hágskeho dohovoru o občianskom konaní, článok 1 Európskeho dohovoru o postúpení žiadostí o právnu pomoc, a článok 1 Hágskeho dohovoru o uľahčení medzinárodného prístupu k spravodlivosti.

---

15 – ESĽP, rozsudok Del Sol/Francúzsko z 26. februára 2002 (žaloba č. 46800/99, § 20).

---

16 – Pozri ESĽP, rozsudok Golder/Spojené kráľovstvo z 21. februára 1975 (žaloba č. 4451/70).

---

17 – ESĽP, rozsudok Airey/Írsko z 9. októbra 1979 (žaloba č.6289/73, § 24).

---

18 – Tamže (§ 26).

---

19 – Tamže.

---

20 – Tamže.

---

21 – ESĽP, rozsudok Del Sol/Francúzsko, už citovaný (§ 26).

---

22 – Tamže.

---

23 – ESĽP, rozsudok Del Sol/Francúzsko, už citovaný (§ 23).

---

24 – ESĽP, rozsudok Steel a Morris/Spojené kráľovstvo z 15. februára 2005 (žaloba č. 68416/01, § 61).

---

25 – Tamže (§ 62).

---

26 – Tamže (§ 62 a citovaná judikatúra).

---

27 – Tamže.

---

28 – Pozri Airey/Írsko, už citovaný (§ 26).

---

29 – ESĽP, rozsudok VP Diffusion Sarl/Francúzsko z 26. augusta 2008 (žaloba č. 14565/04).

---

30 – Tamže.

---

31 – K tomuto bodu sa budem musieť vrátiť v súvislosti s otázkou o charte. Pozri body 98 a nasl. týchto návrhov.

---

32 – Ú. v. EÚ C 303, 2007, s. 17.

---

33 – Už citovaný.

---

34 – Pre nedávny príklad konania na Všeobecnom súde pozri uznesenie predsedu štvrtej komory Všeobecného súdu z 11. januára 2010, Komisia/Edificios Inteco (T‑235/09, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, podľa ktorého „pokiaľ sa má žiadosť považovať za žiadosť podanú v mene Edificios Inteco, musí byť zamietnutá z dôvodu, že právnickej osobe…sa nemôže poskytnúť právna pomoc, keďže z článku 94 ods. 2 Rokovacieho poriadku vyplýva, že jedine fyzické osoby, ktoré nie sú úplne alebo čiastočne schopné znášať trovy právnej pomoci a trovy právneho zastúpenia na Všeobecnom súde, majú právo na poskytnutie právnej pomoci“ (bod 3).

---

35 – Rozsudok Súdu prvého stupňa z 22. januára 2009, Commercy/OHMI‑easyGroup IP Licensing (easyHotel) (T‑316/07, Zb. s. II‑43, body 16 až 30).

---

36 – Pozri zmenu Rokovacieho poriadku Súdneho dvora zo 12. júla 2005, ktorou sa mení a dopĺňa najmä článok 76 ods. 3 druhý pododsek, ktorý do budúcna stanovuje, že uznesenia o úplnom alebo čiastočnom zamietnutí poskytnutia pomoci súvisiacej s trovami konania, musia byť odôvodnené (Ú. v. EÚ L 203, s. 19).

---

37 – Pozri uznesenia zo 6. júna 1980, Jenkins (96/80 AJ); zo 7. mája 1992, Emerald Meats/Komisia (C‑106/90 AJ, C‑317/90 AJ a C‑129/91 AJ); zo 4. marca 1994, Iraco/Komisia (C‑3/94 AJ); z 29. februára 1996, Merck a Beecham (C‑267/95 AJ a C‑268/95 AJ); z 3. februára 1997, Komisia/Iraco (C‑337/96 AJ), ako aj z 23. septembra 1999, Simap (C‑303/98 AJ). Podľa mojich vedomostí Súdny dvor vydal len jedno jediné odôvodnené uznesenie zamietnutia žiadosti o poskytnutie pomoci súvisiacej s trovami konania podanej Amicale (občianske združenie), Súdny dvor v nej prekvapivo pristúpil k preskúmaniu, či v prejednávanej veci navrhovateľka splnila podmienky stanovené v článku 76 Rokovacieho poriadku. Preskúmal aj to, či mohla žalujúca právnická osoba preukázať svoju núdzu, a či sa jej žaloba nejavila ako zjavne nedôvodná. A práve preto, že v prejednávanej veci neboli splnené obe podmienky, zamietol poskytnutie pomoci súvisiacej s trovami konania (pozri uznesenie z 26. októbra 1995, Amicale des résidents du square d’Auvergne, C‑133/95 AJ).

---

38 – Pozri článok 2 zákona č. 91-647 z 10. júla 1991 o právnej pomoci, zmenený a doplnený zákonom č. 2007-210 z 19. februára 2007 o reforme poistenia právnej ochrany (JORF z 21. februára 2007, s. 3051).

---

39 – Testo unico in materia di spese di giustizia 115/2002 (článok 74 ods. 2).

---

40 – Pre súhrn týchto obmedzení poskytnutia právnej pomoci fyzickým osobám v Luxemburgu, pozri článok 2 ods. 2 druhý pododsek zákona z 18. augusta 1995 o právnej pomoci (Mémorial A č. 81, s. 1914).

---

41 – § 325 až 336 súdneho poriadku (Retsplejeloven).

---

42 – Rozsudky zo 14. decembra 1995, Peterbroeck (C‑312/93, Zb. s. I‑4599, bod 14); a van Schijndel a van Veen (C‑430/93 a C‑431/93, Zb. s. I‑4705, bod 19), ako aj rozsudok z 3. septembra 2009, Fallimento Olimpiclub (C‑2/08, Zb. s. I‑7501, bod 27).

---

43 – Rozsudok Fallimento Olimpiclub, už citovaný (bod 31). Toto vyjadrenie pripomína povahu prieskumu zlučiteľnosti, ktorý ESĽP vykonáva s ohľadom na EDĽP, pretože sa domnieva, že „obmedzenie prístupu k súdu je v súlade s článkom 6 ods.1 len vtedy, ak smeruje k oprávnenému cieľu a ak je medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom primeraný vzťah proporcionality (pozri rozsudok Kreuz/Poľsko, už citovaný, § 55 a citovaná judikatúra).

---

44 – Rozsudok z 29. októbra 2009, Pontin (C‑63/08, Zb. s. I‑10467, bod 49 a citovaná judikatúra).

---

45 – Pozri body 76 a nasl. týchto návrhov.

---

46 – Pozri najmä rozsudok Kreuz/Poľsko, už citovaný (§ 59).

---

47 – Pozri odôvodnenie č. 17 a článok 6 ods. 3 smernice 2003/8. Toto obmedzenie je zrejme vo svojej podstate prípustné aj pred ESĽP: pozri rozsudok Kreuz/Poľsko, už citovaný (§ 63).

---

48 – § 116 ods. 1 ZPO, táto domnienka nakoniec nesúvisí s otázkou účinnosti práva Únie.

---

49 – Pozri rozsudok VP Diffusion/Francúzsko, už citovaný.

---

50 – Podľa vyjadrenia použitého Súdnym dvorom v rozsudku Peterbroeck, už citovaný (bod 20).

---

51 – Rozsudok Peterbroeck, už citovaný.

---

52 – Ktorý stanovuje, že „v rozsahu, v akom táto charta obsahuje práva, ktoré zodpovedajú právam zaručeným v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd, zmysel a rozsah týchto práv je rovnaký ako zmysel a rozsah práv ustanovených v uvedenom dohovore. Toto ustanovenie nebráni tomu, aby právo Únie priznávalo širší rozsah ochrany týchto práv“.