24.1.2009   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 19/14

1.

Je možné vykladať zásadu „znečisťovateľ platí“ stanovenú v článku 174 ods. 2 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva v tom zmysle, že hoci len vo výnimočnom prípade, povinnosti realizácie naliehavých zabezpečovacích a sanačných opatrení a opatrení na obnovu životného prostredia znečistenej lokality (a/alebo s tým spojené náklady) možno uložiť subjektu, ktorý do životného prostredia nevypúšťa látky, následkom ktorých došlo k ekologickému ohrozeniu tejto lokality, alebo, v prípade zápornej odpovede, či táto zásada bráni vnútroštátnej právnej úprave a/alebo jej uplatneniu správnym orgánom, ktorá povinnosti realizácie naliehavých zabezpečovacích a sanačných opatrení a opatrení na obnovu životného prostredia znečistenej lokality (a/alebo s tým spojené náklady) ukladá subjektu, ktorý tvrdí, že nevypúšťa do životného prostredia látky, následkom ktorých došlo k ekologickému ohrozeniu tejto lokality, bez vykonania akéhokoľvek predchádzajúceho vyšetrovania, ktorým by sa zistila jeho zodpovednosť na základe príčinnej súvislosti, alebo len z dôvodu, že pôsobí alebo je majiteľom vecných práv a/alebo podniku v znečistenej oblasti, pri porušení alebo neuplatnení zásady proporcionality?

2.

Bráni zásada „znečisťovateľ platí“ vnútroštátnej právnej úprave, predovšetkým článku 2050 občianskeho zákonníka, ktorá umožňuje správnemu orgánu uložiť viacerým podnikateľským subjektom, ktorí pôsobia v znečistenej lokalite, povinnosti sanácie tejto lokality bez predchádzajúceho a individuálneho zistenia ich zodpovednosti za znečistenie alebo len na základe skutočnosti, že sú vlastníkmi výrobných prostriedkov a sú preto objektívne zodpovední za škody, ktoré spôsobia na životnom prostredí, alebo môžu byť v každom prípade povinní obnoviť znečistené životné prostredie aj bez ohľadu na ich účasť na znečistení a jej rozsah?

3.

Bráni smernica Spoločenstva týkajúca sa náhrady environmentálnych škôd (smernica č. 2004/35/ES (1) z 21. apríla 2004 a najmä článok 7 a tam uvedená príloha II) vnútroštátnej právnej úprave, ktorá umožňuje správnemu orgánu, aby v rámci „výberu najvhodnejších opatrení na zabezpečenie odstránenia environmentálnej škody“ nariadil, aby na zložkách životného prostredia boli vykonané odlišné a ďalšie opatrenia (ktoré v danom prípade spočívajú vo „fyzickom ohraničení“ podzemných vôd pozdĺž celého pobrežia) ako opatrenia, ktoré boli vybrané na základe osobitného vyšetrovania v rámci výsluchu účastníkov, ktoré už boli schválené, realizované a prebiehalo ich uskutočňovanie, avšak bez toho, aby so zreteľom na osobitné miestne podmienky posúdil náklady realizácie vzhľadom na prínos, ktorý možno primerane očakávať, možné a prípadné sprievodné škody a nepriaznivé účinky na zdravie a verejnú bezpečnosť a čas potrebný na realizáciu?

4.

Bráni smernica Spoločenstva týkajúca sa náhrady environmentálnych škôd (smernica č. 2004/35/ES z 21. apríla 2004 a najmä článok 7 a tam uvedená príloha II), vzhľadom na osobitosť situácie lokality národného záujmu Priolo, vnútroštátnej právnej úprave, ktorá umožňuje správnemu orgánu, aby ako orgán verejnej moci uložil také príkazy, akými sú podmienky udelenia povolenia na oprávnené užívanie území patriacich do oblasti lokality národného záujmu, ktorých sa sanácia priamo nedotýka, pretože tu už bola vykonaná, a teda nie sú znečistené?