NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY

ELEANOR SHARPSTON

prednesené 8. júla 2010 ¹(1)

Vec C‑303/08

Metin Bozkurt

proti

Spolkovej krajine Bádensko‑Württembersko

[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Bundesverwaltungsgericht (Nemecko)]

„Dohoda o pridružení medzi EHS a Tureckom – Článok 7 prvý odsek rozhodnutia č. 1/80 – Právo na pobyt, ktoré nadobudol manžel tureckej pracovníčky – Otázka, či dochádza k strate práv v dôsledku rozvodu – Otázka, či dochádza k strate práv v dôsledku zneužitia manželstva, na základe ktorého vzniklo právo na pobyt“

1.        Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania sa opäť týka rozhodnutia asociačnej rady EHS – Turecko č. 1/80 (ďalej len „rozhodnutie č. 1/80“).(2) Vnútroštátny súd skúma postavenie tureckého štátneho príslušníka, ktorý získal právo na pobyt v členskom štáte ako manžel tureckej pracovníčky. Manželia sa následne rozviedli a manžel bol odsúdený za trestné činy znásilnenia a ublíženia na zdraví, ktorých sa dopustil voči svojej bývalej manželke. Je naďalej oprávnený domáhať sa práv, ktoré mu vyplývajú z článku 7 rozhodnutia č. 1/80, napriek tomu, že manželstvo, na základe ktorého mu vzniklo predovšetkým právo na pobyt v hosťovskom štáte, bolo rozvedené? Ak je to tak, predstavuje skutočnosť, že mohol zneužiť manželstvo tým, že sa vo vzťahu k svojej manželke dopustil trestných činov znásilnenia a ublíženia na zdraví, stratu práv, ktoré mu možno podľa článku 7 prináležali?

 Právne pozadie

 Dohoda o pridružení medzi EHS a Tureckom

2.        Dohoda o pridružení medzi EHS a Tureckom(3) (ďalej len „dohoda o pridružení“) bola podpísaná v roku 1963.

3.        Článok 59 dodatkového protokolu k dohode o pridružení(4) znie:

„V oblastiach, na ktoré sa vzťahuje tento protokol, Turecko nemôže získať priaznivejší režim ako je režim, ktorý si členské štáty vzájomne udeľujú [priaznivejšie zaobchádzanie, ako je zaobchádzanie, ktoré si členské štáty vzájomne priznávajú – neoficiálny preklad] podľa Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.“

4.        Kapitola II rozhodnutia č. 1/80 je nazvaná „Sociálne ustanovenia“ [neoficiálny preklad]. Oddiel 1 tejto kapitoly má názov „Otázky týkajúce sa zamestnania a voľného pohybu pracovníkov“ [neoficiálny preklad]. Súčasťou toho oddielu sú články 6 až 16 rozhodnutia.

5.        Článok 6 ods. 1 a 2 rozhodnutia č. 1/80 stanovuje:

„1.      Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku 7 o slobodnom prístupe rodinných príslušníkov k zamestnaniu, turecký pracovník, ktorý patrí do legálneho trhu práce v členskom štáte:

–        má v tomto členskom štáte po roku legálneho zamestnania právo na obnovu svojho pracovného povolenia u toho istého zamestnávateľa, pokiaľ má voľné pracovné miesto,

–        má v tomto členskom štáte po troch rokoch legálneho zamestnania a s výhradou prednosti poskytovanej pracovníkom z členských štátov Spoločenstva právo odpovedať na pracovnú ponuku v rámci rovnakého povolania u zamestnávateľa podľa svojho výberu, urobenú za normálnych podmienok a zaregistrovanú na úrade práce v tomto členskom štáte,

–        požíva v tomto členskom štáte po štyroch rokoch legálneho zamestnania výhodu slobodného prístupu ku každej pracovnej činnosti podľa svojho výberu.

2.      Dovolenky za kalendárny rok a neprítomnosť z dôvodu materstva, pracovného úrazu alebo krátkodobej choroby sa považujú za doby legálneho zamestnania. Doby nedobrovoľnej nezamestnanosti riadne potvrdené príslušnými orgánmi a dlhodobá neprítomnosť pre chorobu sa nepovažujú za doby legálneho zamestnania, ale nemajú vplyv na práva nadobudnuté na základe predchádzajúcej doby zamestnania.“ [neoficiálny preklad]

6.        Článok 7 rozhodnutia č. 1/80 znie:

„Rodinní príslušníci tureckého pracovníka, ktorý patrí do legálneho trhu práce v tomto členskom štáte, ktorí získali povolenie sa k nemu pripojiť:

–        majú právo odpovedať – s výhradou prednosti poskytovanej pracovníkom z členských štátov Spoločenstva – na akúkoľvek pracovnú ponuku, ak majú v tomto členskom štáte legálny pobyt aspoň tri roky,

–         požívajú slobodný prístup k akejkoľvek pracovnej činnosti podľa svojho výberu, ak tam majú legálny pobyt aspoň päť rokov.

Deti tureckých pracovníkov, ktoré v hostiteľskom členskom štáte absolvovali odborné vzdelanie, môžu nezávisle od dĺžky svojho pobytu v tomto členskom štáte a pod podmienkou, že jeden z rodičov vykonával legálne zamestnanie v tomto členskom štáte aspoň tri roky, odpovedať v tomto členskom štáte na akúkoľvek pracovnú ponuku.“ [neoficiálny preklad]

7.        Článok 14 ods. 1 rozhodnutia č. 1/80 stanovuje:

„Ustanovenia tejto časti sa uplatňujú s výhradou obmedzení z dôvodu verejného poriadku, verejnej bezpečnosti a verejného zdravia.“ [neoficiálny preklad]

 Konanie vo veci samej a prejudiciálne otázky

8.        M. Bozkurt, žalobca vo veci samej, je turecký štátny príslušník. Narodil sa v roku 1959.

9.        Na územie Nemecka pricestoval v roku 1992 a požiadal tam o udelenie azylu. V septembri 1993 uzatvoril manželstvo s tureckou pracovníčkou, ktorá bola súčasťou legálneho trhu práce v tomto členskom štáte. Po uzatvorení manželstva vzal žalobca späť žiadosť o azyl a v októbri 2003 mu bolo udelené dočasné povolenie na pobyt. V októbri 1998 bolo povolenie na pobyt na dobu určitú zmenené na dobu neurčitú. V tom čase spĺňal podmienky stanovené v prvom odseku článku 7 rozhodnutia č. 1/80.

10.      Od júna 2000 žili s manželkou oddelene. Manželia sa rozviedli v novembri 2003.

11.      Počas pobytu v Nemecku vykonával M. Bozkurt niekoľko zamestnaní. Vnútroštátny súd však uvádza, že pokiaľ ide o tieto zamestnania, nemôže uviesť bližšie podrobnosti, keďže M. Bozkurt odmieta tieto informácie poskytnúť, hoci ho na to vyzval. Zdá sa, že od začiatku roka 2000 bol žalobca 18 mesiacov na nemocenskej dovolenke. Odvtedy bol žalobca nezamestnaný a v tomto štáte poberal sociálne dávky.

12.      M. Bozkurt je recidivista. V máji 1996 mu bol uložený trest odňatia slobody v dĺžke štyroch mesiacov za spáchanie trestného činu ťažkého ublíženia na zdraví. V novembri 2000 mu bol uložený trest odňatia slobody v dĺžke osem mesiacov za spáchanie trestných činov ublíženia na zdraví, pokusu o ťažké ublíženie na zdraví a poškodzovanie cudzieho majetku. V máji 2004 bol odsúdený za trestné činy znásilnenia a úmyselného ublíženia na zdraví, ktorých sa dopustil voči svojej bývalej manželke. Zdá sa, že k znásilneniu došlo v roku 2002, teda v čase, keď manželstvo ešte stále trvalo, hoci manželia už žili oddelene. Po tom, ako sa žalovaný odvolal, bol odsúdený na trest odňatia slobody v dĺžke trvania dvoch rokov. Výkon trestu odňatia slobody bol podmienečný a žalobcu v januári 2005 prepustili z väzby.

13.      Rozhodnutím z 26. júla 2005 spolková krajina Bádensko‑Württembersko, žalovaná vo veci samej, nariadila vyhostenie M. Bozkurta z územia Nemecka. M. Bozkurt podal proti tomuto rozhodnutiu odvolanie na Vewaltungsgericht (správny súd) a toto rozhodnutie bolo zrušené rozsudkom z 5. júla 2006. Proti tomuto rozsudku bolo na oplátku podané odvolanie zo strany spolkovej krajiny Bádensko‑Württembersko na Verwaltungsgerichtshof (vyšší správny súd). Rozsudkom zo 14. marca 2007 bolo toto odvolanie zamietnuté. Verwaltungsgerichtshof v podstate rozhodol, že vzhľadom na to, že M. Bozkurt bol oprávnený domáhať sa práva na pobyt podľa článku 7 rozhodnutia č. 1/80, musí byť nariadenie jeho vyhostenia v súlade s postupmi, ktoré sa uplatňujú na občanov Únie.(5) Keďže tieto postupy v skutočnosti neboli dodržané, rozhodnutie o vyhostení bolo nezákonné. Ani skutočnosť, že M. Bozkurt bol od roku 2000 nezamestnaný, že možno už nikdy nebude pracovať z dôvodu svojej choroby a že strávil približne deväť mesiacov vo väzení, neznamená, že stratil práva, ktoré mu vyplývajú z článku 7. Naopak, judikatúra Súdneho dvora sa mala vykladať tak, že jeho právo na pobyt bolo zachované bez ohľadu na to, že podmienky, ktoré sa viazali na jeho nadobudnutie, už žalobca nespĺňal. Z toho vyplýva, že bol aj naďalej oprávnený domáhať sa práv, ktoré mu vyplývali z tohto článku.

14.      Spolková krajina Bádensko-Württembersko podala proti tomuto rozhodnutiu odvolanie na Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd). V rámci tohto odvolania vznikli otázky, ktoré sa týkali uplatniteľnosti práv vyplývajúcich okrem iného z článku 7 rozhodnutia č. 1/80 na osobu, akou je M. Bozkurt.

15.      Bundesverwaltungsgericht konštatoval, že výsledok sporu, ktorý sa prejednáva, závisí od výkladu tohto ustanovenia, a preto rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.      Zostáva právo na pobyt a zamestnanie, ktoré podľa článku 7 prvého odseku druhej zarážky [rozhodnutia č. 1/80] ako rodinný príslušník nadobudol manžel tureckej pracovníčky, ktorá je súčasťou legálneho trhu práce v členskom štáte, zachované aj po rozvode?

V prípade kladnej odpovede na prvú otázku:

2.      Je zneužitím práv, ak sa turecký štátny príslušník odvoláva na právo na pobyt odvodené od jeho bývalej manželky, ktoré mu vyplýva z článku 7 prvého odseku druhej zarážky [rozhodnutia č. 1/80], ak bývalú manželku po nadobudnutí právneho postavenia znásilnil a spôsobil jej ujmu na zdraví a za tento čin bol odsúdený na trest odňatia slobody v dĺžke dvoch rokov?“

16.      Písomné pripomienky predložili M. Bozkurt, dánska, nemecká a talianska vláda, spolková krajina Bádensko-Württembersko a Európska komisia. Účastníci nenavrhli, aby sa konalo pojednávanie; pojednávanie sa teda nekonalo.

 Analýza

 Predbežná poznámka

17.      Hoci sa položené prejudiciálne otázky týkajú článku 7 rozhodnutia č. 1/80, vnútroštátny súd sa v návrhu na začatie prejudiciálneho konania odvoláva na možnosť, že M. Bozkurt získal práva ako turecký pracovník podľa článku 6 toho rozhodnutia. Je však potrebné uviesť, že takáto možnosť sa musí vylúčiť, keďže M. Bozkurt ani neuviedol presné podrobnosti svojho zamestnania vykonávaného v Nemecku, ani v súvislosti s ním nepredložil dokumentáciu, hoci ho na to vyzvala spolková krajina Bádensko-Württembersko. Bez spolupráce M. Bozkurta je nemožné stanoviť, či nadobudol práva podľa tohto článku alebo či ich mohol stratiť z dôvodu nezamestnanosti, ktorá trvala niekoľko rokov.

18.      Komisia vo svojich pripomienkach vyjadruje pochybnosť, pokiaľ ide o stanovisko prijaté vnútroštátnym súdom. Poznamenáva, že článok 6 ods. 2 rozhodnutia č. 1/80 jasne uvádza, že hoci sa doby nedobrovoľnej nezamestnanosti a dlhodobej neprítomnosti pre chorobu nepovažujú za doby legálneho zamestnania, nemajú vplyv na práva nadobudnuté na základe predchádzajúcej doby zamestnania. Podľa názoru Komisie by vnútroštátny súd mal doplniť svoje skúmania o tento aspekt. V prípade, že by M. Bozkurt mal práva podľa článku 6, nebolo by potrebné preskúmať jeho postavenie podľa článku 7.

19.      Ako Komisia sama tvrdí, je ustálenou judikatúrou, že v rámci konania podľa článku 234 ES (teraz článok 267 ZFEÚ), ktoré sa zakladá na jednoznačnom rozdelení úloh medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom, je na posúdenie skutkového stavu príslušný vnútroštátny súd.(6) Podobne prislúcha výlučne vnútroštátnemu súdu, ktorý vec prejednáva a ktorý musí prevziať zodpovednosť za následné súdne rozhodnutie, aby s prihliadnutím na osobitosti konkrétneho prípadu posúdil potrebu prejudiciálneho rozhodnutia na účel vydania svojho rozhodnutia, ako aj relevantnosť otázok položených Súdnemu dvoru.(7)

20.      Na druhej strane môže byť užitočné, ak s cieľom pomôcť vnútroštátnemu súdu pri posudzovaní prípadu, ktorý prejednáva, uvediem, že súhlasím s pripomienkami Komisie, pokiaľ ide o znenie a vplyv článku 6 rozhodnutia č. 1/80. Samotná skutočnosť, že M. Bozkurt bol niekoľko rokov nezamestnaný, nevedie k strate jeho práv, ktoré mu z tohto článku vyplývajú.(8) Presné uplatnenie tohto článku v konaní vo veci samej je samozrejme výlučnou záležitosťou vnútroštátneho súdu.

 Prvá otázka

21.      Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa možno domáhať práv, ktoré vyplývajú z článku 7 prvého odseku druhej zarážky rozhodnutia č. 1/80 (ďalej len „článok 7“), ak dotknutá osoba už nie je „rodinným príslušníkom“ tureckého štátneho príslušníka, ktorý je súčasťou legálneho trhu práce v hosťovskom štáte.

22.      Inými slovami, je v právomoci členského štátu viazať tieto práva na podmienku zachovania postavenia „rodinného príslušníka“? Ak sa dotknuté práva musia vnímať ako autonómne po tom, ako vznikli, v právomoci tohto členského štátu nebude nariadiť vyhostenie osoby v situácii, v akej je M. Bozkurt.

23.      Dánska a nemecká vláda a spolková krajina Bádensko‑Württembersko tvrdia, že ak už netrvá postavenie rodinného príslušníka, tieto práva zanikajú. M. Bozkurt a Komisia tvrdia opak, t. j. že akonáhle sa práva nadobudnú, sú autonómne. Talianska vláda tvrdí, že rozvod M. Bozkurta by nemal mať vplyv na práva, ktoré mu vyplývajú z článku 7, ale podmieňuje tento záver určitými podmienkami.

24.      S cieľom odpovedať na túto otázku je nevyhnutné najprv preskúmať rozsah, v akom články 6 a 7 rozhodnutia č. 1/80 plnia sociálnu úlohu pri tvorbe práv tureckých pracovníkov a ich rodinných príslušníkov v rámci členských štátov. Ďalej je potrebné zohľadniť postup, v rámci ktorého sa ciele, ktoré tieto ustanovenia sledujú, uplatňujú v praxi, a ďalej rozsah, v akom tieto členské štáty môžu klásť podmienky na pobyt tých, ktorí sa domáhajú výhod na základe uvedených ustanovení. V tejto oblasti existuje dostatok rozhodnutí Súdneho dvora a vo svojej analýze sa budem na túto judikatúru často odvolávať.

 Článok 7 ako sociálny nástroj

25.      Článok 7 sa nachádza v oddiele 1 rozhodnutia č. 1/80 (s názvom „Otázky týkajúce sa zamestnania a voľného pohybu pracovníkov“) v kapitole II („Sociálne ustanovenia“) tohto rozhodnutia.

26.      Je zrejmé, že článok 7 má v členských štátoch priamy účinok s výsledkom, že tureckí štátni príslušníci, ktorí spĺňajú podmienky uvedeného článku, sa môžu priamo dovolávať práv, ktoré im priznáva.(9)

27.      Článok 6 rozhodnutia č. 1/80, ktorý sa nachádza v tom istom oddiele, zaručuje tureckým pracovníkom, ktorí patria do legálneho trhu práce v členskom štáte, určité práva na prístup k zamestnaniu v tomto členskom štáte. Po uplynutí štyroch rokov legálneho pobytu majú podľa tohto článku právo na slobodný prístup k akémukoľvek nimi zvolenému zamestnaniu za predpokladu, že toto zamestnanie vykonávajú v hosťovskom štáte.(10)

28.      Podľa článku 7 prvého odseku majú rodinní príslušníci takéhoto pracovníka, ktorí získali povolenie sa k nemu prisťahovať, právo na obmedzený prístup k zamestnaniu v hosťovskom štáte, ak tam majú legálny pobyt aspoň tri roky. Ak tam majú pobyt aspoň päť rokov, majú slobodný prístup k akémukoľvek nimi zvolenému platenému zamestnaniu. Prostredníctvom týchto ustanovení sa začal postupný proces integrácie jednak pracovníkov a jednak ich rodinných príslušníkov.

29.      S cieľom požívať práva, ktoré poskytuje článok 7, musí dotknutý rodinný príslušník: po prvé byť rodinným príslušníkom tureckého pracovníka, ktorý už je súčasťou legálneho trhu práce v hosťovskom štáte, a po druhé získať oprávnenie od príslušných orgánov tohto štátu prisťahovať sa k tomuto pracovníkovi do tohto štátu.(11)

30.      Proces integrácie stanovený v článku 7 sa uskutočňuje v dvoch fázach. Prvá z nich trvá tri roky. Ak sa počas tejto lehoty hosťovský štát nerozhodne vykonať opatrenia, ktoré sú pre rodinných príslušníkov vo všeobecnosti priaznivejšie, dotknutá osoba nemá žiadne právo vykonávať zamestnanie v tomto štáte. Druhá fáza trvá dva roky. Rodinný príslušník môže vykonávať zamestnanie, ale toto právo podlieha výhrade „prednosti poskytovanej pracovníkom z členských štátov Spoločenstva“. Len čo päťročná lehota uplynie, rodinný príslušník má právo vykonávať akékoľvek ním zvolené platené zamestnanie.

31.      Právo hľadať si a/alebo získať zamestnanie nevyhnutne zahŕňa aj existenciu súbežného práva na pobyt v hosťovskom členskom štáte, bez ktorého by bolo prvé právo zbavené akéhokoľvek účinku.(12)

 Uplatnenie článku 7 v praxi

32.      V akom rozsahu môžu členské štáty stanoviť podmienky na získanie práva rodinných príslušníkov na pobyt?

33.      Z judikatúry Súdneho dvora je zrejmé, že dotknutý členský štát môže stanoviť podmienky, pokiaľ ide jednak o počiatočný vstup rodinného príslušníka na jeho územie a jednak o pobyt osoby počas obdobia (aspoň) troch rokov po tomto vstupe. Rozhodnutie týkajúce sa vstupu je výhradne záležitosťou hosťovského štátu. V tejto súvislosti môže na tento vstup stanoviť podmienky. Podmienky, ktoré môže tento štát stanoviť po tom, ako bol vstup na jeho územie povolený, sú obmedzenejšie: majú v zásade zaručiť to, aby prítomnosť rodinného príslušníka „zodpovedala zmyslu a účelu článku 7 prvého odseku rozhodnutia č. 1/80“. Napríklad je zrejmé, že hosťovský štát môže stanoviť podmienku spolužitia rodinného príslušníka s pracovníkom pod jednou strechou na oprávnenie sa k nemu prisťahovať.(13)

34.      Aké sú ciele tejto kvalifikačnej lehoty z pohľadu tureckého pracovníka a jeho rodinných príslušníkov?

35.      Sú v podstate dvojaké. Po prvé, cieľom prítomnosti rodinného príslušníka na území hosťovského štátu je umožniť rodine byť spolu.(14) Prinajmenšom spočiatku sa kladie dôraz na zlepšenie situácie tureckých pracovníkov, na rozdiel od situácie ich rodinných príslušníkov. Dôsledkom toho, že sa k nim rodinní príslušníci môžu prisťahovať, je zlepšenie kvality života v mieste vykonávania ich práce.

36.      Po druhé, účelom je integrovať rodinného príslušníka. Tým, že sa rodinným príslušníkom umožní pobyt v hosťovskom štáte, tieto osoby získavajú možnosť postupne sa stať súčasťou spoločnosti tohto štátu a napokon vykonávať v ňom zamestnanie. Ich postavenie v hosťovskom štáte je v dôsledku toho „konsolidované“.(15) Pozornosť sa v tomto prípade zameriava skôr na rodinných príslušníkov ako na tureckého pracovníka, ku ktorému sa prisťahovali.

37.      Aké je postavenie po uplynutí kvalifikačnej lehoty? Môže hosťovský štát pokračovať v stanovovaní podmienok na právo týchto rodinných príslušníkov na pobyt po tom, ako nadobudli neobmedzené právo na prístup na trh práce v tomto štáte? Možno v skutočnosti povedať osobe, akou je M. Bozkurt: „pokiaľ ste ženatý, máte právo ostať v tejto krajine. Ak sa však rozvediete, vyhradzujeme si právo vyhostiť vás z nášho územia“?

38.      Podľa môjho názoru v tejto situácii už nie je záležitosťou hosťovského štátu ukladať podmienky na právo na pobyt. Táto príležitosť už pominula.

39.      Tento záver potvrdzuje judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa článku 7, pokiaľ ide o analýzu Súdneho dvora týkajúcu sa všeobecnej povahy práva aj pokiaľ ide o konkrétne prípady, v rámci ktorých Súdny dvor uznal jeho zachovanie. Zo všeobecného hľadiska Súdny dvor zdôraznil autonómnu povahu práva, ktoré vzniklo po tom, ako uplynula minimálna dĺžka pobytu. Súdny dvor v rozsudku vo veci Ergat(16) teda uviedol, že „členské štáty po uplynutí trojročnej lehoty už nemajú právo stanoviť podmienky na pobyt rodinného príslušníka tureckého pracovníka“ a že „a fortiori to musí platiť pre tureckého prisťahovalca, ktorý… spĺňa podmienky stanovené v článku 7 prvom odseku druhej zarážke“ (t. j. ktorý mal päť rokov legálny pobyt v hosťovskom členskom štáte).(17) Ďalej sa odvolával na postavenie rodinného príslušníka, ktorý splnil podmienky stanovené v článku 7, ako na osobu, ktorá „je… už legálne začlenená do hosťovského členského štátu“ a ktorá „má možnosť natrvalo sa začleniť do hosťovského členského štátu“.(18) V rozsudku vo veci Eyüp(19) sa Súdny dvor odvolal na požiadavku, že „spájanie rodín, prostredníctvom ktorého dotknutá osoba vstúpila na územie dotknutého členského štátu, by malo byť počas stanovenej lehoty zrejmé zo spolužitia v spoločnej domácnosti s pracovníkom, a toto musí trvať až do času, kým bude táto osoba oprávnená legálne vstúpiť na trh práce v tomto štáte“.(20)

40.      Kladením dôrazu na funkciu článku 7 pri začleňovaní rodinných príslušníkov, ktorým prináležia práva vyplývajúce z tohto článku, do spoločnosti hosťovského štátu, Súdny dvor zdôraznil, že právo na pobyt, ktoré je sprievodným právom práva na vstup na trh práce v dotknutom členskom štáte, je „nezávislé od zachovania podmienok prístupu k [tomuto právu]“.(21) V rozsudku vo veci Ergat uviedol, že „neobmedzené právo vykonávať akékoľvek zamestnanie podľa vlastnej voľby dotknutou osobou, navyše neobmedzené akýmkoľvek uprednostnením pracovníkov členských štátov…, by bolo úplne zbavené svojho účinku, ak by príslušné vnútroštátne orgány mohli stanoviť podmienky alebo obmedzenia akéhokoľvek druhu na uplatňovanie konkrétnych práv, ktoré [rozhodnutie č. 1/80] zveruje migrujúcim pracovníkom“.(22)

41.      Uplatnením tohto odôvodnenia na konkrétne situácie Súdny dvor napríklad rozhodol, že práv sa možno právoplatne dovolávať podľa článku 7 dokonca aj vtedy, ak otec žalobcu, od ktorého odvodzuje svoje právo na pobyt, opustil hosťovský štát v čase, keď mu tieto práva prináležali a v tomto štáte už viac nemal pobyt alebo zamestnanie.(23) Podobne rozhodol, že skutočnosť, že osoba, ktorá spĺňala podmienky stanovené v článku 7 prvom odseku a ktorá dokonca aj vo veku 23 rokov ešte nevykonávala nijaké platené zamestnanie, nebráni jej nároku na právo na pobyt.(24)

42.      Je pravda, že judikatúra sa týka osôb, ktoré, na rozdiel od M. Bozkurta, boli „rodinnými príslušníkmi“ v čase spochybnenia ich práva na pobyt hosťovským členským štátom. Domnievam sa však, že tvrdenie, ako ho dánska a nemecká vláda a spolková krajina Bádensko-Württembersko vo svojich pripomienkach vyjadrili, že absencia zachovania rodinného zväzku znamená, že M. Bozkurt jednoznačne stratil akékoľvek práva, ktoré mu vyplývali z článku 7, sa míňa s podstatou. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania je zrejmé, že M. Bozkurt strávil päť rokov ako rodinný príslušník tureckej pracovníčky, ktorá bola súčasťou legálneho trhu práce v členskom štáte, v tomto prípade v Nemecku. Neexistuje nič, čo by nasvedčovalo tomu, že počas tejto lehoty robil niečo iné ako dodržiaval podmienky, ktoré mu boli uložené. V dôsledku toho nadobudol po uplynutí päťročnej lehoty úplné práva podľa článku 7. Tieto práva boli autonómne a s výnimkou dvoch podmienok, ktorými sa budem zaoberať v ďalšom bode týchto návrhov, zachované. Podľa môjho názoru skutočnosť, že sa následne rozviedol a týmto zaniklo jeho postavenie „rodinného príslušníka“, nemôže mať nijaký vplyv na jeho situáciu.

43.      Spomínané dve podmienky sú tieto. Tureckí štátni príslušníci, ktorí nadobudli neobmedzené práva na pobyt a vstup na trh práce v hosťovskom štáte, môžu tieto práva stratiť, ak nastane jedna z týchto situácií. Prvá z nich zahŕňa dôvody verejného poriadku, verejnej bezpečnosti a verejného zdravia stanovené v článku 14 ods. 1 rozhodnutia č. 1/80. K tejto situácii sa vrátim nižšie.(25) Druhá z nich nastáva vtedy, ak dotknutá osoba opustí územie hosťovského štátu na dlhšiu dobu bez legitímneho dôvodu.(26)

44.      Prvá situácia teda odráža zachované právo členského štátu vyhostiť tureckého štátneho príslušníka zo svojho územia z konkrétneho a opodstatneného dôvodu – právo, ktoré si ponecháva aj vo vzťahu k štátnym príslušníkom EÚ. Druhá situácia odráža skutočnosť, že neobmedzené právo na pobyt nie je koncepčne to isté ako nadobudnutie občianstva hosťovského štátu alebo požívanie osobitných práv vyplývajúcich z občianstva Únie.

45.      Podľa môjho názoru je celkom zrejmé, že toto sú jediné podmienky, na základe ktorých môžu byť práva, ktoré požíva osoba, akou je M. Bozkurt, zrušené.(27)

46.      Vnútroštátny súd sa vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania odvoláva na dosah, ktorý by mohlo mať nariadenie č. 1612/68(28) na situáciu M. Bozkurta. V tomto smere Súdny dvor rozhodol, že keďže článok 7 neobsahuje definíciu pojmu „rodinný príslušník“, s cieľom vyložiť obdobný pojem v článku 7 by sa mohla uplatniť definícia tohto pojmu stanovená v nariadení.(29) V rozsudku vo veci Reed(30) Súdny dvor rozhodol, pokiaľ ide o článok 10 nariadenia č. 1612/68, že pojem „rodina“ pracovníka sa nevzťahuje na jeho nezosobášeného partnera, ktorý s ním žije v spoločnej domácnosti.(31) Vnútroštátny súd (ktorého úvahy v tejto súvislosti podporuje dánska a nemecká vláda) sa pýta, či to má vnímať v tom zmysle, že právo M. Bozkurta na pobyt zaniklo v dôsledku jeho rozvodu.

47.      Podľa môjho názoru z uvedených úvah vyplýva, že len čo uplynie päťročná lehota a sú nadobudnuté plné práva vyplývajúce z článku 7, otázka analogického uplatnenia nariadenia na osobu v situácii M. Bozkurta sa stáva irelevantnou. Otázka, či je M. Bozkurt rodinný príslušník, v tomto kontexte jednoducho nevzniká. To, na čom záleží, je skutočnosť, že bol rodinným príslušníkom počas päťročnej kvalifikačnej lehoty.

48.      Nakoniec by som sa mala zaoberať uplatnením článku 59 dodatkového protokolu, ktorý uviedol aj vnútroštátny súd a dánska, nemecká a talianska vláda. Toto ustanovenie bráni tomu, aby tureckí štátni príslušníci získali priaznivejšie zaobchádzanie, ako je zaobchádzanie, ktoré si členské štáty navzájom priznávajú v porovnateľných situáciách. Podľa právnej úpravy Spoločenstva platnej v čase nariadenia vyhostenia M. Bozkurta(32) štátni príslušníci Únie, ktorí prišli na územie členského štátu a majú tam pobyt ako rodinní príslušníci, mohli stratiť právo na pobyt v prípade rozvodu s osobou, ku ktorej sa do tohto štátu prisťahovali. Keby sa článok 7 vykladal v tom zmysle, že právo M. Bozkurta na pobyt bolo za obdobných okolností zachované (ako vyplýva z tvrdenia), viedlo by to k tomu, že by sa s ním zaobchádzalo priaznivejšie. Takýto záver by však bol v rozpore s článkom 59, a preto musí byť zamietnutý.

49.      S týmto nesúhlasím.

50.      Ako vo svojich pripomienkach správne zdôrazňuje Komisia, tým istým tvrdením mutatis mutandis – prípad sa týkal skôr dieťaťa ako manžela alebo manželky – sa Súdny dvor zaoberal a zamietol ho v rozsudku vo veci Derin(33). Prípad sa týkal dieťaťa tureckého štátneho príslušníka, ktoré sa domáhalo práva na pobyt podľa článku 7 napriek tomu, že malo viac ako 21 rokov, už nebývalo s rodičmi, ku ktorým sa do hosťovského členského štátu prisťahovalo, a už na nich nebolo odkázané. Súdny dvor pri skúmaní uplatniteľnosti článku 59 porovnal práva dostupné občanom Únie s právami dostupnými tureckým štátnym príslušníkom. Poznamenal, že dieťa občanov Únie požíva neobmedzené právo usadiť sa so svojou rodinou v hosťovskom štáte, zatiaľ čo obdobné právo dieťaťa tureckých štátnych príslušníkov je obmedzené, keďže si vyžaduje povolenie orgánov dotknutého členského štátu. Ďalej poznamenal, že dieťa občana Únie požíva právo vykonávať akékoľvek povolanie v hosťovskom členskom štáte, zatiaľ čo obdobné právo dieťaťa tureckých pracovníkov je osobitne upravené v článku 7 prvom odseku. Napokon zdôraznil, že tureckí štátni príslušníci nemajú nárok na slobodu pohybu v rámci Spoločenstva a že môžu stratiť právo na pobyt v prípadoch, keď sa uplatní článok 14 rozhodnutia č. 1/80 alebo ak opustia územie hosťovského štátu na dlhú dobu bez legitímneho dôvodu.(34) Z tohto dôvodu Súdny dvor rozhodol, že postavenie dieťaťa tureckého pracovníka „nemožno užitočne porovnať“ s postavením potomka štátneho príslušníka členského štátu, keďže existujú výrazné rozdiely v ich právnom postavení.(35)

51.      Podľa môjho názoru neexistuje nič, čo by bránilo tomu, aby sa tieto úvahy preniesli na osobu, akou je M. Bozkurt, ako na bývalého manžela tureckej pracovníčky.

52.      Z toho vyplýva, že tvrdenie založené na článku 59 dodatkového protokolu musí byť zamietnuté.

53.      Na základe uvedených úvah zastávam názor, že na prvú otázku treba odpovedať v tom zmysle, že právo rodinného príslušníka na pobyt a zamestnanie, ktoré nadobudol podľa článku 7 prvého odseku druhej zarážky ako manžel tureckej pracovníčky, ktorá je súčasťou legálneho trhu práce v členskom štáte, je zachované aj po rozvode.

 Druhá otázka

54.      Táto otázka má veľký význam. Ešte predtým, ako sa budem zaoberať právnymi záležitosťami, ktoré je potrebné preskúmať, rada by som zdôraznila, že tento prípad sa netýka znásilnenia a názoru naň. Týka sa toho, čo predstavuje zneužitie práv, ak dôjde k rozvratu manželstva, na základe ktorého toto právo na pobyt vzniklo v zmysle článku 7. Toto je rámec, v ktorom sa otázka musí zodpovedať. Právo členského štátu vyhostiť osobu v situácii, v akej sa nachádza M. Bozkurt, je samostatná otázka upravená článkom 14 rozhodnutia č. 1/80, ktorú preskúmam v bode 71 a nasl. nižšie.

55.      Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či je zneužitím práv, ak sa osoba, akou je M. Bozkurt, odvoláva na právo na pobyt odvodené od jeho bývalej manželky, ktoré mu vyplýva z článku 7 prvého odseku druhej zarážky, keď po nadobudnutí právneho postavenia bývalú manželku znásilnil a spôsobil jej ublíženie na zdraví a za tento čin bol odsúdený na podmienečný trest odňatia slobody v dĺžke dvoch rokov.

56.      Dánska a nemecká vláda a spolková krajina Bádensko‑Württembersko tvrdia, že takéto konanie je skutočne zneužitím práv. Z toho vyplýva, že členský štát je oprávnený odňať M. Bozkurtovi právo na pobyt. Talianska vláda zastáva názor, že táto otázka by sa najvhodnejšie posudzovala so zreteľom na článok 14 ods. 1 rozhodnutia č. 1/80. Touto úvahou sa budem zaoberať nižšie.(36) Komisia tvrdí, že uplatnenie pojmu zneužitie práv na situáciu, v akej sa nachádza M. Bozkurt v konaní vo veci samej, je nevhodné.

57.      V tomto s Komisiou súhlasím.

58.      Zákaz zneužitia práv je nepochybne všeobecnou zásadou Európskej únie.(37) Z tohto vyplýva, že právo EÚ nemožno použiť podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom.(38)

59.      Už bolo uvedené, že určujúcim parametrom toho, či došlo ku konaniu, ktoré v konkrétnom prípade predstavuje zneužitie, je to, „či došlo k skresleniu účelu a cieľov právnej úpravy Spoločenstva, ktorá príslušné právo priznáva“.(39)

60.      Dotknutým právom v konaní vo veci samej je právo na pobyt, ktoré vyplýva z článku 7. Účely a ciele tohto práva som už uviedla.(40)

61.      Možno konštatovať, že protiprávne konanie M. Bozkurta môže samo osebe a bez ďalších dôvodov viesť k zrušeniu tohto práva?

62.      Domnievam sa, že nemôže.

63.      Zo spisového materiálu obsiahnutého v návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa zdá, že neexistuje nič, čo by nasvedčovalo, že toto je prípad, keď sa manželstvo iba predstiera s cieľom získať výhody, ktoré by inak nebolo možné dosiahnuť. Súdny dvor rozhodol, že podľa práva Európskej únie z účelovo uzatvoreného manželstva nemôžu vyplývať práva.(41) Ak by sa M. Bozkurt pokúšal nadobudnúť práva podľa článku 7 vytvorením fiktívneho vzťahu, tieto práva by boli neplatné.(42) To však nie je situácia v prejednávanom prípade.

64.      Znásilnenie je obzvlášť závažný zločin. Za predpokladu, že obeťou trestného činu M. Bozkurta bola jeho vlastná manželka, niet pochýb o tom, že manželstvo zneužil. Podľa môjho názoru to však nemožno považovať za konanie, ktoré predstavuje zneužitie práva M. Bozkurta na pobyt, ktoré mu vyplýva z článku 7, s výsledkom, že toto právo by sa malo vnímať ako zaniknuté z dôvodu zásad stanovených vyššie.

65.      Tento názor zastávam z dvoch dôvodov.

66.      Po prvé sa domnievam, že ak sa má dotknuté právo vykladať ako autonómne, ako som to už navrhla, hovoriť o zneužití práva z dôvodu opätovného spáchania trestného činu voči osobe, od ktorej sa toto právo odvodilo, je nevhodné. Ak je právo neobmedzené, otázky týkajúce sa jeho pôvodu sa a priori už nemôžu uplatniť.

67.      Po druhé s cieľom stanoviť, či na účely článku 7 došlo k zneužitiu práv, je nevyhnutné preskúmať podmienky stanovené v judikatúre. V rozsudku vo veci Emsland‑Stärke(43) Súdny dvor rozhodol, že sa musí uplatniť dvojstupňový test. V prvom rade je nevyhnutné preukázať kombináciu objektívnych okolností, v rámci ktorých napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených pravidlami Spoločenstva nebol dosiahnutý účel týchto pravidiel. Ďalej musí existovať subjektívny prvok spočívajúci v úmysle získať výhodu vyplývajúcu z pravidiel Spoločenstva umelým vytvorením podmienok stanovených na získanie takejto výhody.(44) Tento subjektívny prvok musí predstavovať „jediný účel“ predmetného konania.(45)

68.      Je zrejmé, že konanie vytýkané v prípade M. Bozkurta nemôže spĺňať obe podmienky. Nemožno konštatovať, že jediným účelom uzatvorenia manželstva s pani Bozkurtovou bolo získať výhodu, ktorú poskytujú pravidlá Spoločenstva. Vnútroštátny súd tvrdí, že konanie M. Bozkurta ho robí „nehodným“ požívať práva vyplývajúce z článku 7. Môže to tak byť, ale nehodnosť tohto druhu a zneužitie práv vyplývajúcich z práva Spoločenstva nie je to isté. „Nehodnosť“ nie je test stanovený v rozsudku vo veci Emsland‑Stärke(46).

69.      Kvôli úplnosti by som ešte dodala, že z týchto návrhov logicky vyplýva, že dokonca aj keby bolo toto konanie vytýkané počas trojročnej alebo päťročnej lehoty uvedenej v prvom odseku článku 7, stále by to nepredstavovalo zneužitie práv na účely práva Európskej únie.

70.      Na základe uvedených dôvodov zastávam názor, že na druhú otázku sa má odpovedať v tom zmysle, že nie je zneužitím práv, ak sa dotknutá osoba odvoláva na právo na pobyt odvodené od bývalej manželky, ktoré mu vyplýva z článku 7 prvého odseku druhej zarážky, keď dotknutá osoba po nadobudnutí právneho postavenia bývalú manželku znásilnila a spôsobila jej ujmu na zdraví a za tento čin bola podmienečne odsúdená na trest odňatia slobody v dĺžke dvoch rokov.

 Záverečné poznámky

71.      Hoci vnútroštátny súd v návrhu na začatie prejudiciálneho konania spomína článok 14 rozhodnutia č. 1/80, vo vzťahu k tomuto článku nerozvinul žiadne konkrétne úvahy. Ak rozumiem celej situácii správne, snaha vyhostiť M. Bozkurta v roku 2005 je v rozpore s článkom 9 smernice 64/221. Je zrejmé, že toto ustanovenie sa malo dodržať, ak rozhodnutie o vyhostení bolo zákonné, a takisto, že dodržané nebolo.(47)

72.      Je však ťažké vyhnúť sa tomu, čo by som opísala ako pocit nepokoja, ktorý preniká do návrhu na začatie prejudiciálneho konania a pripomienok dánskej a nemeckej vlády, ako aj vlády spolkovej krajiny Bádensko‑Württembersko a ktorý spočíva v tom, že osobe s trestným záznamom, akou je M. Bozkurt, by malo byť umožnené zotrvať na území členského štátu: treba niečo urobiť.

73.      Nerada by som konštatovala, že snahy riešiť otázky vyhostenia „postranne“, ako to bolo v konaní vo veci samej, musia nevyhnutne zlyhať. Osoba, ktorá nespĺňa podmienky stanovené v článku 7, ak sú správne vyložené, nepožíva právo zotrvať na území hosťovského štátu a môže byť vyhostená.

74.      Domnievam sa však, že ak vo všeobecnosti vznikne otázka, či tureckého štátneho príslušníka, ktorý požíval svoje práva, ktoré mu vyplývajú z rozhodnutia č. 1/80, možno vyhostiť z územia členského štátu, najľahším riešením tejto otázky bude uplatniť článok 14 tohto rozhodnutia ako východiskový bod. Napokon, cieľom tohto ustanovenia je upravovať vyhostenia presne v takých prípadoch, akým je tento.

75.      Súdny dvor jasne stanovil pravidlá uplatniteľnosti článku 14 ods. 1 rozhodnutia č. 1/80. Nasledujúci text je stručným zhrnutím. Ak chcú vnútroštátne orgány na základe tohto článku vyhostiť osobu, musia posúdiť osobné správanie páchateľa porušenia, ako aj to, či predstavuje naliehavé, skutočné a dostatočne vážne nebezpečenstvo pre verejný poriadok a bezpečnosť, a takisto musia rešpektovať zásadu proporcionality. Presnejšie, opatrenie nariaďujúce vyhostenie opierajúce sa o článok 14 ods. 1 možno prijať len vtedy, keď osobné správanie dotknutej osoby predstavuje konkrétne nebezpečenstvo nových a závažných narušení verejného poriadku. Takéto opatrenie teda nemôže byť nariadené automaticky v dôsledku trestného odsúdenia a s cieľom zaistiť všeobecnú prevenciu.(48) Vnútroštátny súd, od ktorého sa žiada preskúmanie nariadenia vyhostenia, musí za týchto okolností zohľadniť skutkové okolnosti, ktoré nastali po prijatí posledného rozhodnutia príslušnými orgánmi a ktoré by mohli spôsobiť odstránenie alebo výrazné zníženie aktuálneho nebezpečenstva, ktoré by správanie dotknutej osoby predstavovalo pre verejný poriadok.(49)

76.      Prirodzene, všetky formálne náležitosti, jednak podľa práva Európskej únie a jednak podľa vnútroštátneho práva, musia byť dodržané.

77.      Vzhľadom na uvedené je otázka, či sa článok 14 ods. 1 rozhodnutia č. 1/80 akokoľvek vzťahuje na skutočnosti prejednávaného prípadu v ich súčasnom stave, záležitosťou samotného vnútroštátneho súdu.

 Návrh

78.      Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor na otázky Bundesverwaltungsgericht odpovedal takto:

1.      Právo rodinného príslušníka na pobyt a zamestnanie, ktoré nadobudol podľa článku 7 prvého odseku druhej zarážky rozhodnutia asociačnej rady EHS – Turecko č. 1/80 ako manžel tureckej pracovníčky, ktorá je súčasťou legálneho trhu práce v členskom štáte, je zachované aj po rozvode.

2.      Nie je zneužitím práv, ak sa dotknutá osoba odvoláva na právo na pobyt odvodené od bývalej manželky, ktoré mu vyplýva z článku 7 prvého odseku druhej zarážky, keď dotknutá osoba po nadobudnutí práv vyplývajúcich z tohto článku bývalú manželku znásilnila a spôsobila jej ublíženie na zdraví a za tento čin bola podmienečne odsúdená na trest odňatia slobody v dĺžke dvoch rokov.

---

1 – Jazyk prednesu: angličtina.

---

2 – Rozhodnutie č. 1/80 z 19. septembra 1980 o rozvoji asociácie prijaté asociačnou radou zriadenou Dohodou o pridružení medzi Európskym hospodárskym spoločenstvom a Tureckom podpísanou 12. septembra 1963 v Ankare.

---

3 – Dohoda o pridružení medzi EHS a Tureckom podpísaná 12 septembra 1963 v Ankare.

---

4 – Dodatkový protokol podpísaný 23. novembra 1970 v Bruseli a uzatvorený, schválený a potvrdený v mene Spoločenstva nariadením Rady (EHS) č. 2760/72 z 19. decembra 1972 (Ú. v. ES L 293, s. 1; Mim. vyd. 11/011, s. 41).

---

5 – Pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. júna 2005, Dörr a Ünal, C‑136/03, Zb. s. I‑4759, bod 69. Procesné záruky stanovené v článkoch 8 a 9 smernice Rady 64/221/EHS z 25. februára 1964 o koordinácii osobitných opatrení o pohybe a pobyte cudzích štátnych príslušníkov, prijatých z dôvodov verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia (Ú. v. ES 56, s. 850; Mim. vyd. 05/001, s. 11), sa vzťahujú na tureckých štátnych príslušníkov, ktorých právne postavenie sa riadi článkami 6 alebo 7 rozhodnutia č. 1/80. Článok 9 ods. 1 tejto smernice v podstate stanovuje, že okrem prípadov, keď je možné podať odvolanie na súd, ktoré má odkladný účinok, a s výnimkou naliehavých prípadov o zamietnutí obnovenia na pobyt alebo o vyhostení držiteľa povolenia na pobyt rozhodnú vnútroštátne orgány až po obdržaní stanoviska príslušného orgánu hosťovského štátu, pred ktorým má dotknutá osoba právo na obhajobu a pomoc alebo zastupovanie v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi tohto štátu. Hoci sa zdá, že článok 9 ods. 1 sa uplatnil na rozhodnutie o vyhostení M. Bozkurta, nebolo obdržané žiadne stanovisko príslušného orgánu, ako sa to podľa tohto ustanovenia vyžaduje. Smernica 64/221 bola nahradená smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) č. 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS (Ú. v. EÚ L 158, s. 77; Mim. vyd. 05/005, s. 46), s účinnosťou od 30. apríla 2006.

---

6 –      Pozri napríklad, rozsudky z 15. novembra 1979, Denkavit Futtermittel, 36/79, Zb. s. 3439, bod 12, a z 15. apríla 2010, Sandström, C‑433/05, Zb. s. I‑2885, bod 35.

---

7 –      Pozri napríklad rozsudky z 15. decembra 1995, Bosman, C‑415/93, Zb. s. I‑4921, bod 59, a z 18. marca 2010, Gielen, C‑440/08, Zb. s. I‑2323, bod 27.

---

8 –      Pozri v tejto súvislosti rozsudok z 23. januára 1997, Tetik, C‑171/95, Zb. s. I‑329, bod 38.

---

9 – Pozri rozsudok z 18. júla 2007, Derin, C‑325/05, Zb. s. I‑6495, bod 47.

---

10 –      Komplexnejšiu analýzu pozadia článkov 6 a 7 rozhodnutia č. 1/80 pozri v návrhoch, ktoré som predniesla v ten istý deň ako tieto návrhy vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok Pehlivan, C‑484/07, bod 29 a nasl.

---

11 –      Pozri rozsudok z 30. septembra 2004, Ayaz, C‑275/02, Zb. s. I‑8765, bod 34.

---

12 –      Pozri najmä rozsudok zo 17. apríla 1997, Kadiman, C‑351/95, Zb. s. I‑2133, bod 29. Odôvodnenie, ktoré v ňom Súdny dvor uplatnil, odráža jeho skoršie odôvodnenie vo vzťahu k článku 6 rozhodnutia č. 1/80: pozri rozsudky z 20. septembra 1990, Sevince, C‑192/89, Zb. s. I‑3461, bod 29, a zo 16. decembra 1992, Kus, C‑237/91, Zb. s. I‑6781, bod 22.

---

13 –      Pozri rozsudok Kadiman, už citovaný v poznámke pod čiarou 12 vyššie, body 33 a 41. Komplexnejšiu analýzu podmienok, ktoré je hosťovský štát oprávnený počas predmetnej lehoty stanoviť, pozri v návrhoch, ktoré som predniesla vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok Pehlivan, už citovaný v poznámke pod čiarou 10 vyššie, bod 39 a nasl.

---

14 –      Pozri rozsudok Kadiman, už citovaný v poznámke pod čiarou 12 vyššie, body 35 a 36.

---

15 –      Pozri v tomto zmysle rozsudok Kadiman, už citovaný v poznámke pod čiarou 12 vyššie, body 35 a 36.

---

16 –      Rozsudok zo 16. marca 2000, Ergat, C‑329/97, Zb. s. I‑1487.

---

17 –      Body 38 a 39.

---

18 –      Body 42 a 43.

---

19 –      Rozsudok z 22. júna 2000, C‑65/98, Zb. s. I‑4747.

---

20 –      Bod 28 (kurzívou zvýraznila generálna advokátka).

---

21 –      Pozri rozsudky Ergat, už citovanýv poznámke pod čiarou 16 vyššie, bod 40, a z 11. novembra 2004, Cetinkaya, C‑467/02, Zb. s. I‑10895, bod 31.

---

22 –      Pozri bod 41. Pozritiež rozsudok z 25. septembra 2008, Er, C‑453/07, Zb. s. I‑7299, bod 27.

---

23 –      Pozri rozsudok z 19. novembra 1998, Akman, C‑210/97, Zb. s. I‑7519, bod 51.

---

24 –      Pozri rozsudok Er, už citovaný v poznámke pod čiarou 22 vyššie, bod 31, ktorý zdôrazňuje, že článok 7 sa v tejto súvislosti líši od článku 6 ods. 1 rozhodnutia č. 1/80. Pozri tiež rozsudky zo 7. júla 2005, Aydinli, C‑373/03, Zb. s. I‑6181, bod 31, a Derin, už citovaný v poznámke pod čiarou 9 vyššie, bod 56.

---

25 –      Pozri bod 71 a nasl. nižšie.

---

26 –      Pozri okrem iného rozsudky Ergat, už citovaný v poznámke pod čiarou 16 vyššie, bod 48; zo 4. októbra 2007, Polat, C‑349/06, Zb. s. I‑8167, bod 21, a z 18. decembra 2008, Altun, C‑337/07, Zb. s. I‑10323, bod 62.

---

27 –      Pozri okrem iného rozsudok Cetinkaya, už citovaný v poznámke pod čiarou 21 vyššie, bod 38.

---

28 –      Nariadenie Rady (EHS) č. 1612/68 z 15. októbra 1968 o slobode pohybu pracovníkov v rámci spoločenstva (Ú. v. ES L 257, s. 2; Mim. vyd. 05/001, s. 15) v znení zmien a doplnení. S účinnosťou od 30. apríla 2006 boli články 10 a 11 tohto nariadenia zrušené a nahradené smernicou 2004/38.

---

29 –      Pozri rozsudok Ayaz, už citovaný v poznámke pod čiarou 11 vyššie, bod 38.

---

30 –      Rozsudok zo 17. apríla 1986, 59/85, Zb. s. 1283.

---

31 –      Pozri bod 16.

---

32 –      Pozri bod 46 vyššie.

---

33 –      Už citovaný v poznámke pod čiarou 9 vyššie.

---

34 –      Body 62 až 67.

---

35 –      Bod 68.

---

36 –      Pozri bod 71 a nasl. nižšie.

---

37 –      Pozri napríklad rozsudok z 5. júla 2007, Kofoed, C‑321/05, Zb. s. I‑5795, bod 38.

---

38 –      Pozri okrem iného rozsudky z 12. mája 1998, Kefalas, C‑367/96, Zb. s. I‑2843, bod 20; z 23. marca 2000, Diamantis, C‑373/97, Zb. s. I‑1705, bod 33, a z 20. septembra 2007, Tum a Dari, C‑16/05, Zb. s. I‑7415, bod 64.

---

39 –      Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Tizzano vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok z 19. októbra 2004, Zhu, C‑200/02, Zb. s. I‑9925, bod 115.

---

40 –      Pozri bod 25 a nasl. vyššie.

---

41 –      Pokiaľ ide o nariadenie č. 1612/68, pozri rozsudok z 23. septembra 2003, Akrich, C‑109/01, Zb. s. I‑9607, bod 61. Pokiaľ ide o článok 6 rozhodnutia č. 1/80, pozri rozsudok z 5. júna 1997, Kol, C‑285/95, Zb. s. I‑3069, bod 25.

---

42 –      Podľa môjho názoru dokonca aj po uplynutí lehôt stanovených v článku 7. Pozri návrhy, ktoré som predniesla vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok Pehlivan, už citovaný v poznámke pod čiarou 10 vyššie, bod 89 a nasl.

---

43 –      Rozsudok zo 14. decembra 2000, C‑110/99, Zb. s. I‑11569.

---

44 –      Pozri body 52 a 53.

---

45 –      Bod 50. Pozri tiež rozsudok Kofoed, už citovaný v poznámke pod čiarou 37 vyššie, bod 38, v ktorom sa Súdny dvor odvolal na predmetné zneužívajúce konanie „iba“ s cieľom získať výhodu.

---

46 –      Už citovaný v poznáme pod čiarou 43 vyššie.

---

47 –      Pozri bod 13 a poznámku pod čiarou 5 vyššie.

---

48 –      Pozri rozsudok Derin, už citovaný v poznámke pod čiarou 9 vyššie, bod 74.

---

49 –      Pozri rozsudok Cetinkaya, už citovaný v poznámke pod čiarou 21 vyššie, bod 47.