Žaloba podaná 17. apríla 2007 – Hitachi a iní/Komisia

(Vec T-112/07)

(2007/C 129/38)

Jazyk konania: angličtina

Účastníci konania

Žalobcovia: Hitachi Ltd (Tokio, Japonsko), Hitachi Europe Ltd (Maidenhead, Spojené kráľovstvo) Japan AE Power Systems Corp. (Tokio, Japonsko) (v zastúpení: M. Reynolds, P. Mansfield a D. Arts, advokáti)

Žalovaná: Komisia Európskych spoločenstiev

Návrhy

Žalobcovia navrhujú aby Súd prvého stupňa:

Žalobné dôvody a hlavné tvrdenia

Žalobcovia podali žalobu o neplatnosť podľa článkov 225 ES a 230 ES proti rozhodnutiu Komisie z 24. januára 2007 (Vec COMP/F/38.899 – Rozvádzače izolované plynom – K(2006) 6762, konečné znenie), na základe ktorého Komisia dospela k záveru, že žalobcovia spolu s ďalšími podnikmi porušili článok 81 ES a článok 53 EHP v odvetví rozvádzačov izolovaných plynom (ďalej len „RIP“) súborom dohôd a zosúladených postupov spočívajúcich v a) rozdelení trhov, b) pridelení kvót a zachovaní príslušných trhových podielov, c) pridelení jednotlivých RIP projektov (bid-rigging) určeným výrobcom a manipulácii ponukového konania pre tieto subjekty, d) stanovení cien, e) dohody o ukončení licenčných zmlúv so subjektami, ktoré nie sú členmi kartelu a f) výmene citlivých trhových informácií. Alternatívne sa žalobcovia domáhajú, na základe článku 31 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 (1) zrušenia alebo zníženia pokút uložených každému z nich.

Dôvody, z ktorých žalobcovia vychádzajú, možno zhrnúť takto. Žalobcovia tvrdia, že Komisia porušila základné pravidlá ochrany práv na obhajobu, článok 2 nariadenia č. 1/2003 a článok 81 ES, ako aj všeobecné zásady práva Spoločenstva v týchto bodoch:

Po prvé sa uplatňuje, že Komisia porušila práva žalobcov na obhajobu tým, že im vo veľkom rozsahu neumožnila prístup k niektorým údajne obviňujúcim dôkazom, ako aj k niektorým potenciálne oslobodzujúcim dokumentom.

Po druhé žalobcovia tvrdia, že Komisia nepreukázala existenciu porušenia článku 81 ods. 1 ES z právneho hľadiska požadovaného článkom 2 nariadenia č. 1/2003. V tomto ohľade žalobcovia osobitne uvádzajú, že Komisia nepreukázala existenciu všeobecnej dohody dotknutých európskych a japonských podnikov spôsobom uvedeným v rozhodnutí alebo že akákoľvek všeobecná dohoda predstavovala obmedzujúcu dohodu alebo obmedzujúci postup.

Po tretie žalobcovia tvrdia, že Komisia nepreukázala, že žalobcovia sa zúčastnili jediného a pokračujúceho porušovania.

Po štvrté, Komisia sa údajne dopustila zjavne nesprávneho právneho posúdenia pri stanovení pokút uložených žalobcom, keď nevyhodnotila osobitnú závažnosť tvrdeného porušovania spáchaného žalobcami.

Po piate sa podľa žalobcov Komisia dopustila zjavne nesprávneho právneho posúdenia tým, že pri stanovení pokút žalobcom neprihliadla na faktory týkajúce sa doby trvania.

Nakoniec žalobcovia tvrdia, že metóda použitá Komisiou pre stanovenie pokút vzhľadom na násobný koeficient porušuje všeobecné zásady práva Spoločenstva, zásady rovnosti zaobchádzania a proporcionality, obe pokiaľ ide o riziko, že by žalobcovia mohli spôsobiť významnú škodu na európskom trhu, a že sa tak neprihliadlo na recidívu.

(1)  Nariadenie Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 a 82 Zmluvy (Ú. v. ES L 1, 4.1.2003, s. 1 – 25; Mim. vyd. 08/002, s. 205).