1. 

Po prvý raz sa od Súdneho dvora žiada, aby spresnil obsah pojmu dobrej viery v zmysle právnej úpravy Spoločenstva o ochranných známkach.

2. 

Ochranná známka Spoločenstva môže byť vyhlásená za neplatnú, najmä „ak prihlasovateľ konal pri podávaní prihlášky ochrannej známky v zlej viere [ak prihlasovateľ pri podávaní prihlášky nekonal v dobrej viere — neoficiálny preklad]“.

3. 

V prejednávanej veci sa vnútroštátne konanie odvíja od situácie, keď niekoľko konkurenčných podnikov pôvodne uvádzalo na trh podobné výrobky s podobným tvarom i vzhľadom. Jeden z týchto podnikov následne prihlásil trojrozmernú ochrannú známku Spoločenstva na vlastný tvar a vzhľad. Aké okolnosti môžu byť za takejto situácie nevyhnutné a/alebo postačujúce na zistenie, že tento podnik nekonal pri podávaní prihlášky v dobrej viere?

4.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva ( 2 ). Ten istý pojem sa však v podobných, i keď nie rovnakých súvislostiach používa aj v smernici o ochranných známkach. ( 3 )

5.

V zmysle nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva môžu byť ochranné známky Spoločenstva zapísané na základe prihlášky podanej na Úrad pre harmonizáciu vnútorného trhu (Ochranné známky a vzory) zriadeného podľa článku 2 uvedeného nariadenia (ďalej tiež „ÚHVT“ alebo „úrad“).

6.

Články 7 a 8 nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva uvádzajú dôvody, pre ktoré sa musí prihláška ochrannej známky Spoločenstva zamietnuť. ( 4 )

7.

Článok 7 ods. 1 vymenúva „absolútne“ dôvody zamietnutia zápisu. V zásade nemožno zapísať: a) označenia, ktoré sa nedajú znázorniť graficky alebo ktoré nie sú spôsobilé rozlíšiť tovary alebo služby konkrétneho podniku; b) ochranné známky, ktoré nemajú rozlišovaciu spôsobilosť; c) ochranné známky, ktoré pozostávajú výlučne z označení alebo údajov označujúcich charakteristiky výrobkov alebo služieb; d) ochranné známky, ktoré pozostávajú výlučne z označení alebo údajov, ktoré sa stali obvyklými v bežnom jazyku alebo v dobrej viere a v používaných poctivých obchodných zvyklostiach; e) označenia, ktoré pozostávajú výhradne z tvaru, ktorý je vlastný výrobku; f) ochranné známky, ktoré sú v rozpore s verejným poriadkom alebo s dobrými mravmi; g) ochranné známky, ktoré by mohli klamať verejnosť, pokiaľ ide o povahu, kvalitu alebo zemepisný pôvod tovarov alebo služieb; h) štátne znaky, úradné skúšobné značky a symbolické znaky medzivládnych organizácií, pokiaľ neboli riadne schválené; i) ochranné známky, ktorých súčasťou sú znaky, emblémy alebo erby a ktoré sú predmetom mimoriadneho verejného záujmu, pokiaľ nebol daný príslušný súhlas; j) ochranné známky, ktoré obsahujú zemepisné označenia identifikujúce vína alebo liehoviny pre vína a liehoviny, ktoré nemajú tento pôvod; k) ochranné známky, ktoré obsahujú označenie pôvodu alebo zemepisné označenie týkajúce sa rovnakého druhu výrobku.

8.

Podľa článku 7 ods. 3 sa ustanovenia článku 7 ods. 1 písm. b), c) a d) neuplatnia, ak ochranná známka získala rozlišovaciu spôsobilosť v dôsledku jej používania.

9.

Článok 8 uvádza „relatívne“ dôvody, pre ktoré môže iná osoba úspešne namietať proti zápisu ochrannej známky Spoločenstva. Článok 8 ods. 1 stanovuje, že majiteľ skoršej ochrannej známky ( 5 ) môže podať námietku proti zápisu a) zhodnej ochrannej známky pre zhodné tovary alebo služby a b) zhodnej alebo podobnej ochrannej známky pre zhodné alebo podobné výrobky alebo služby, ak podobnosť vyvoláva nebezpečenstvo zámeny. Článok 8 ods. 4 priznáva podobné právo podať námietky majiteľovi nezapísanej ochrannej známky alebo iného označenia používaného v obchodnom styku, ktorý má väčší ako iba miestny dosah, pokiaľ takéto označenie prepožičiava jeho majiteľovi právo zakázať používanie nasledujúcej ochrannej známky. Článok 8 ods. 5 rozširuje právo upravené v článku 8 ods. 1 na situácie, keď tovary alebo služby nie sú podobné, ale skoršia ochranná známka má v Spoločenstve alebo v členskom štáte (podľa toho, či ide o ochrannú známku Spoločenstva alebo národnú ochrannú známku) dobré meno a používanie bez náležitého dôvodu ochrannej známky, o ktorej zápis sa žiada, by neprávom ťažilo z rozlišovacej spôsobilosti alebo povesti skoršej ochrannej známky alebo jej spôsobovalo ujmu. Z iného hľadiska článok 8 ods. 3 umožňuje majiteľovi ochrannej známky zabrániť agentovi alebo zástupcovi zapísať ochrannú známku v jeho vlastnom mene bez súhlasu majiteľa alebo bez odôvodnenia.

10.

Nariadenie ďalej stanovuje, že i po zápise môže byť ochranná známka Spoločenstva vyhlásená za neplatnú z absolútnych alebo relatívnych dôvodov.

11.

Článok 51 upravuje absolútne dôvody na vyslovenie neplatnosti ochrannej známky. Relevantné odseky znejú nasledovne:

„1.   Ochranná známka spoločenstva sa vyhlási za neplatnú na základe návrhu podaného úradu alebo na základe protinároku v konaní o porušení,

2.   Ak bola ochranná známka spoločenstva zapísaná s porušením ustanovení článku 7 (1) b), c) alebo d), nemôže byť vyhlásená za neplatnú, ak, v dôsledku spôsobu, akým bola používaná, získala po zápise rozlišovaciu spôsobilosť vzhľadom na tovary alebo služby, pre ktoré bola zapísaná.“

12.

Článok 52 stanovuje relatívne dôvody pre vyslovenie neplatnosti ochrannej známky. Relevantné odseky znejú nasledovne:

„1.   Ochranná známka spoločenstva sa vyhlási za neplatnú na základe návrhu podaného úradu alebo na základe protinároku v konaní o porušení:

2.   Ochranná známka spoločenstva sa vyhlási za neplatnú aj na základe žiadosti podanej na úrad alebo na základe protinároku v konaniach o porušení, ak používanie takejto ochrannej známky môže byť zakázané podľa iného staršieho práva, najmä:

podľa právnych predpisov spoločenstva alebo vnútroštátneho práva upravujúceho ochranu.“

13.

V zmysle článku 53 ods. 1 a 2 nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva majiteľ skoršej ochrannej známky Spoločenstva, skoršej národnej ochrannej známky alebo iného skoršieho označenia uvedeného v článku 8 ods. 4 uvedeného nariadenia nie je oprávnený podať námietku proti využívaniu spornej neskoršej ochrannej známky, ak si bol vedomý takéhoto užívania alebo ho trpel počas piatich po sebe nasledujúcich rokov, „pokiaľ sa o zápis neskoršej ochrannej známky spoločenstva nežiadalo v zlej viere [ibaže by neskoršia ochranná známka Spoločenstva nebola podaná v dobrej viere]“.

14.

Napokon článok 9 ods. 1 nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva priznáva majiteľovi ochrannej známky Spoločenstva právo zabrániť všetkým tretím stranám, ktoré nemajú jeho súhlas, používať v obchodnom styku:

15.

Prejednávaná vec sa síce týka nariadenia a nie smernice, no v každom prípade je užitočné mať na pamäti jej paralelné ustanovenia.

16.

Predmetom smernice je harmonizácia právnych predpisov členských štátov v oblasti ochranných známok, ktoré naďalej platia popri systéme ochrannej známky Spoločenstva, musia s ním však byť s ním v súlade. Obsahuje ustanovenia ( 6 ), ktoré do veľkej miery zodpovedajú ustanoveniam vo vyššie uvedených článkoch nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva, aj keď v niektorých ohľadoch sa od nich mierne líšia.

17.

Článok 3 smernice o ochranných známkach má názov „Dôvody pre zamietnutie alebo neplatnosť“. Článok 3 ods. 1 vymenúva záväzné dôvody, pre ktoré všetky členské štáty musia zabezpečiť, že označenia alebo ochranné známky „do registra nebudú zapísané, alebo ak už sú zapísané, musia byť vyhlásené za neplatné“. Tieto dôvody sú totožné s absolútnymi dôvodmi zamietnutia zápisu upravenými v článku 7 ods. 1 písm. a) až h) nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva. Článok 3 ods. 2 uvedenej smernice najmä dopĺňa, že členské štáty môžu stanoviť, že ochranná známka „nebude zapísaná do registra, alebo, ak už je zapísaná, tak musí byť vyhlásená za neplatnú, ak a nakoľko sú splnené tieto podmienky:

…

18.

Článok 4 smernice o ochranných známkach uvádza „ďalšie dôvody zamietnutia alebo vyhlásenia neplatnosti týkajúce sa konfliktu so skoršími právami“, ktoré do veľkej miery zodpovedajú relatívnym dôvodom zamietnutia alebo zrušenia upraveným v článkoch 8 a 52 nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva, hoci v snahe prispôsobiť sa vnútroštátnemu rámcu vnášajú určité úpravy. Aj tu ide o dôvody zamietnutia a zrušenia zápisu, z ktorých sú niektoré dobrovoľné. Medzi týmito dobrovoľnými dôvodmi je aj kritérium upravené v článku 4 ods. 4 písm. g), že „ochranná známka môže spôsobiť zámenu so známkou, ktorá v deň podania prihlášky bola používaná v zahraničí, a ktorá sa tam ešte stále používa, za predpokladu, že prihlasovateľ konal v deň podania prihlášky v zlej viere [prihlasovateľ nekonal v deň podania prihlášky v dobrej viere — neoficiálny preklad].“

19.

Vnútroštátny súd spomína najmä nasledujúce ustanovenia rakúskeho a nemeckého práva.

20.

Podľa § 9 ods. 3 rakúskeho zákona proti nekalej súťaži (Bundesgesetz gegen den unlauteren Wettbewerb) musí byť úprave výrobkov, ich baleniu a obalu priznaná rovnaká ochrana ako osobitnému označeniu podniku, ak sú príslušnou skupinou verejnosti vnímané ako rozlišovacie znaky podniku.

21.

Podľa § 4 ods. 2 druhej vety nemeckého zákona o ochranných známkach (Markengesetz) je ochrana známkou priznaná každému označeniu používanému v obchodnom styku, ktoré u príslušnej skupiny verejnosti získalo všeobecnú známosť ako ochranná známka.

22.

Súčasťou tradícií Veľkej noci je bytosť prinášajúca vajíčka, známa ako „veľkonočný zajac“ ( 7 ). Už po mnoho desaťročí výrobcovia čokolády, prinajmenšom v nemecky hovoriacich oblastiach Európy, vyrábajú a predávajú v čase veľkonočných sviatkov čokoládových zajacov rozličných tvarov a v baleniach rôznych druhov a farieb, často však poväčšine zabalené do zlatistej fólie a ozdobené stuhou a/alebo zvoncom. Najmä od zavedenia špeciálnych baliacich strojov v 90. rokoch minulého storočia sa v dôsledku technických obmedzení tvary týchto čokoládových zajacov na seba čoraz viac podobali. ( 8 )

23.

Dotknutými výrobcami sú vo Švajčiarsku sídliaca spoločnosť Chocoladefabriken Lindt & Sprüngli AG (ďalej len „Lindt“), ktorá je vo veci samej žalobkyňou, a rakúska spoločnosť Franz Hauswirth GmbH (ďalej len „Hauswirth“), ktorá je vo veci samej v postavení žalovanej.

24.

Lindt vyrába a uvádza na trh čokoládové veľkonočné zajace od začiatku 50. rokov minulého storočia. Presný vzhľad sa rokmi mierne obmieňal. ( 9 ) Prvýkrát uviedla Lindt svojich čokoládových veľkonočných zajacov na trh v Rakúsku v roku 1994. V júni 2000 podala Lindt prihlášku trojrozmernej ochrannej známky Spoločenstva na tvar a vzhľad veľkonočného zajaca zabaleného v zlatistej fólii s miestami červenou a hnedou potlačou, s červenou stuhou okolo krku, na ktorej je zavesený zvonček, a s logom na stehne so slovami „Lindt Goldhase“. Ochranná známka bola zapísaná 6. júla 2001:

25.

Hauswirth vyrába a uvádza na trh vlastné čokoládové zajace od roku 1962. Zvyčajne sú ozdobené stuhou, nie však zvončekom. Nemajú žiadny nápis, ktorý by ich identifikoval, i keď na spodku je pripevnený štítok, ktorý spravidla nevidno, keď sú výrobky vystavené v regáli:

26.

Podľa vnútroštátneho súdu hrozí pri vzhľade oboch výrobkov nebezpečenstvo zámeny. Navyše od 30. rokov minulého storočia bolo na trh uvedených niekoľko ďalších modelov viac alebo menej podobných so vzhľadom výrobku od Lindt. Prinajmenšom o niektorých z týchto modelov mala Lindt pred podaním prihlášky svojej ochrannej známky vedomosť.

27.

Vnútroštátny súd tiež spresňuje, že pred podaním prihlášky patrili jednotlivým výrobcom alebo prinajmenšom niektorým z nich „plnohodnotné majetkové práva“ ( 10 ), ktoré im zabezpečovali ochranu ich výrobkov podľa rakúskeho súťažného práva a nemeckého známkového práva, aj keď vzhľad žiadneho z týchto výrobkov nebol predmetom žiadneho zápisu.

28.

Vnútroštátny súd napokon ozrejmuje, že zapísaním ochrannej známky sa Lindt usilovala „vytvoriť podmienky umožňujúce zakročiť voči už existujúcim výrobkom iných výrobcov, o existencii ktorých v Nemecku vedela.“

29.

V nadväznosti na zapísanie ochrannej známky podala Lindt proti Hauswirth žalobu za porušenie práv z ochrannej známky, v ktorej sa domáha, aby bolo Hauswirth uložené ukončiť výrobu a predaj jej čokoládových veľkonočných zajacov, ktorých vzhľad podľa tvrdení Lindt môže spôsobiť zámenu s jej zapísanou ochrannou známkou. Odvolávajúc sa okrem iného na článok 51 ods. 1 písm. b) nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva, podala Hauswirth protinávrh, podľa ktorého sa pri zápise nekonalo v dobrej viere, a ochrannú známku tak treba vyhlásiť za neplatnú.

30.

V konaní na prvom stupni Handelsgericht Wien (obchodný súd vo Viedni) hlavnú žalobu zamietol a zároveň vyhovel protinávrhu. V konaní o odvolaní podanom Lindt na Oberlandesgericht bolo rozhodnutie zrušené, nie však z dôvodov uspokojivých pre Lindt. Podľa Hauswirth odvolací súd iba rozhodol, že keďže sa vzhľad výrobku od Lindt pred podaním prihlášky ochrannej známky stal všeobecne známym, nemožno usudzovať, že by Lindt nekonala v dobrej viere, a hoci zamietol protinávrh Hauswirth, hlavnej žalobe Lindt nevyhovel. Obaja účastníci konania preto podali dovolanie na Oberster Gerichtshof, ktorý Súdnemu dvoru predložil nasledujúce prejudiciálne otázky:

31.

Účastníci konania vo veci samej, česká a švédska vláda, ako aj Komisia predložili svoje písomné, ako aj ústne pripomienky.

32.

Vnútroštátny súd sa pýta, či sú určité skutočnosti postačujúce na to, aby sa mohol prijať alebo odmietnuť záver, že prihláška nebola predložená v dobrej viere v zmysle článku 51 ods. 1 písm. b) nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva, a to so zreteľom na rámec určitých skutkových zistení, ktoré urobil alebo o ktorých sa domnieva, že ich urobil súd nižšieho stupňa. Vyrozumela som, že tieto zistenia sú v podstate nasledovné:

33.

Vnútroštátny súd sa v podstate pýta na nasledujúce okolnosti:

34.

Na tomto podklade usudzujem, že všetkými troma otázkami sa možno zaoberať spoločne, s náležitým prihliadnutím na vyššie spomínané okolnosti. V tomto rámci sa budem najprv venovať obsahu pojmu dobrá viera.

35.

Tak ako bankára, aj dobrú vieru je nepochybne ľahšie rozpoznať ako popísať. ( 11 ) Ide o pojem, o ktorom vedú rozpravy nielen právnici, ale aj filozofi či teológovia, pričom si s ním skutočne nevedia dať rady. Pravda vymedziť, že sa nekonalo v dobrej viery takým spôsobom, že by sa určili presné hranice, sa asi nedá.

36.

V prejednávanej veci nás konkrétne zaujíma neexistencia dobrej viery pri podávaní prihlášky ochrannej známky. Tento pojem nie je v právnych predpisoch nijako ani vymedzený, ani vytýčený, ba ani opísaný, no určité východiská možno vyvodiť z miesta, aké zaujíma v celkovej koncepcii týchto právnych predpisov.

37.

V zmysle nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva možno zápis ochrannej známky zamietnuť resp., ak už bola zapísaná, vyhlásiť ju za neplatnú, na základe či už absolútnych alebo relatívnych dôvodov.

38.

Čo sa týka zamietnutia zápisu ( 12 ), absolútne dôvody sú v podstate nedostatkami vlastnými povahe prihlasovanej ochrannej známky a ÚHVT ich uplatňuje z úradnej povinnosti. Relatívne dôvody v zásade vychádzajú zo skorších práv duševného vlastníctva, ktoré ich majiteľovi priznávajú právo brániť iným osobám používať kolidujúce označenie, pričom nie sú skúmané z úradnej povinnosti, môžu ich však uplatniť majitelia týchto práv.

39.

Zapísanú ochrannú známku možno tiež vyhlásiť za neplatnú na základe absolútnych alebo relatívnych dôvodov. ( 13 ) Tu sú však obe skupiny dôvodov o niečo širšie. Nekonanie prihlasovateľa v dobrej viere v deň podania prihlášky dopĺňa absolútne dôvody ( 14 ), pričom ďalšie štyri druhy práv sú pridané do zoznamu relatívnych dôvodov ( 15 ).

40.

Okrem toho sa majiteľ skoršieho práva nemôže domáhať neplatnosti ochrannej známky Spoločenstva alebo podať námietku proti jej zápisu, ak počas najmenej piatich po sebe nasledujúcich rokov trpel užívanie tejto ochrannej známky, ibaže by sa o zápis neskoršej ochrannej známky Spoločenstva nežiadalo v dobrej viere (článok 53).

41.

Zdá sa teda, že neexistencia dobrej viery predstavuje nedostatok vlastný prihláške (a nie ochrannej známke), ktorý zásadným spôsobom marí zápis bez ohľadu na ostatné okolnosti. V značnej miere rovnakú všeobecnú schému možno nájsť aj v smernici o ochranných známkach.

42.

Preto s ohľadom na spôsob, akým sú usporiadané právne predpisy, musí mať pojem neexistencie dobrej viery rovnaký obsah v nariadení i smernici. Článok 51 nariadenia stanovuje, že ÚHVT i vnútroštátne súdy musia vyhlásiť za neplatnú ochrannú známku z dôvodu neexistencie dobrej viery pri podávaní prihlášky, pričom ten istý pojmový obsah musia zjavne uplatniť obe inštitúcie. S ohľadom na potrebu, aby oba systémy pôsobili vo vzájomnom súlade, nič nenaznačuje tomu, že by vnútroštátne súdy používali jeden pojmový obsah pre ochranné známky Spoločenstva a iný zas pre národné ochranné známky.

43.

Pamätajúc na tieto závery sa teraz budem venovať niektorým konkrétnym tvrdeniam uvedeným v písomných a ústnych pripomienkach v súvislosti s otázkou, čo je a čo nie je dôsledkom takejto neexistencie dobrej viery, a so zreteľom na tieto rôzne prístupy sa pokúsim dospieť k určitému stanovisku.

44.

Komisia vo svojich písomných pripomienkach uviedla, že článok 8 nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva obsahuje taxatívny výpočet všetkých skorších práv, ktorých sa možno dovolávať pri podaní námietok proti zápisu ochrannej známky. Osoba musí mať právo prihlásiť svoju ochrannú známku, aby zabezpečila jej prednosť pred ostatnými slabšími právami, na ktoré sa ku dňu podania prihlášky nemožno dovolávať pri podávaní námietky. Pokiaľ by sa majitelia takýchto slabších práv mohli následne cestou vyhlásenia neplatnosti z dôvodu neexistencie dobrej viery domôcť toho, čoho sa nedokázali domôcť cestou podania námietok proti zápisu ochrannej známky, úmysel zákonodarcu by sa obišiel.

45.

Tento argument ma nepresvedčil, aj keď pravda možno pripustiť, že by podanie prihlášky ochrannej známky s vedomím o existencii skoršieho práva uvedeného v článku 8 nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva s veľkou pravdepodobnosťou nepredstavovalo úkon v dobrej viere.

46.

Je tiež pravda, že na účely podania námietok proti zápisu ochrannej známky Spoločenstva sa možno dovolávať len skorších práv vymenovaných v článku 8. To však nevyhnutne a úplne nevylučuje možnosť, že by prihláška ochrannej známky mohla byť podaná bez dobrej viery v súvislosti s inými právami, ktorých sa nemožno dovolávať — poznamenávam, že v každom prípade sa možno iných skorších práv, ako sú práva vymenované v článku 8, dovolávať na podporu návrhu na prehlásenie neplatnosti ( 16 ). Navyše sa domnievam, že by prístup Komisie zúžil otázku neexistencie dobrej viery iba na jej podpornú úlohu, ako prípadné nadbytočné posilnenie postavenia súťažiteľa, ktorý už má nárok dosiahnuť vyhlásenie neplatnosti z dôvodu skoršieho práva (a ktorý už predtým mohol podať námietky proti zápisu), zatiaľ čo celková koncepcia článkov 51 a 52 ukazuje, že neexistencia dobrej viery predstavuje samostatný dôvod pre zrušenie zápisu. Predstavuje tiež absolútny dôvod, ktorého sa môže dovolávať každý vrátane, nie však výlučne, majiteľa skoršieho práva. Tento dôvod sa však ani výslovne, ani nutne konkludentne neobmedzuje iba na neexistenciu dobrej viery v súvislosti s nejakou konkrétnou otázkou. Hocikto sa môže domáhať neplatnosti s odôvodnením, že prihláška ochrannej známky nebola podaná v dobrej viere bez ohľadu na súvislosti, aké sa spájajú s touto neexistenciou dobrej viery.

47.

V čom môže spočívať neexistencia dobrej viery vo vzťahu k skoršiemu právu, ktoré je slabšie, než sú práva vymenované v článkoch 8 a 52, je inou otázkou, ktorou sa treba zaoberať neskôr ( 17 ), nemôžem si však osvojiť myšlienku, žeby sa táto kategória neexistencie dobrej viery vymykala pojmu používanému v nariadení o ochrannej známke Spoločenstva.

48.

Na pojednávaní Komisia zaujala postoj, ktorý sa zdá byť odlišným a užším než ten, ktorý zaujala vo svojich písomných pripomienkach. Uviedla, že za konanie, ktoré nie je v dobrej viere, možno označiť len jeden druh konania — a to pokiaľ prihlasovateľ ochrannej známky nemá v úmysle ju sám používať, ale mieni v jej používaní zabrániť ostatným. Komisia uviedla článok 51 ods. 1 písm. b) nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva ako dôsledok článku 50 ods. 1 písm. a), na základe ktorého môže byť vymazaná taká ochranná známka Spoločenstva, ktorá nebola riadne používaná počas piatich rokov; podľa Komisie článok 51 ods. 1 písm. b) tak umožňuje osobe, ktorá používa alebo má v úmysle používať kolidujúce označenie alebo ochrannú známku, domôcť sa vyhlásenia neplatnosti bez toho, aby musela čakať na uplynutie päťročnej lehoty, pokiaľ prihlasovateľ nemal úmysel sám zapísanú ochrannú známku používať.

49.

Ani tento argument ma nepresvedčil, hoci znova môžem pripustiť, že taký postup s veľkou pravdepodobnosťou nie je v dobrej viere.

50.

Som toho názoru, že ak by bola neexistencia dobrej viery obmedzená na situácie, keď prihlasovateľ nemal v úmysle užívať ochrannú známku, článok 53 ods. 1 a 2 nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva by nemal žiadny význam. Tieto ustanovenia bránia majiteľovi skoršej ochrannej známky, aby dosiahol vyhlásenie neplatnosti neskoršej ochrannej známky Spoločenstva, ak trpel užívanie tejto neskoršej ochrannej známky nepretržite počas piatich rokov, pokiaľ bola prihláška tejto neskoršej ochrannej známky podaná v dobrej viere. Predpokladajú teda, že prihláška ochrannej známky nemusí byť podaná v dobrej viere a zároveň môže byť takáto známka používaná počas piatich po sebe nasledujúcich piatich rokov. Preto len ťažko viem nájsť súlad medzi tvrdením Komisie a jasným znením právnej úpravy.

51.

Lindt menuje niekoľko rozhodnutí ÚHVT v snahe podložiť svoje tvrdenie, že neexistenciu dobrej viery nemožno vyvodiť bez nečestného úmyslu. Napríklad: „Neexistencia dobrej viery je v systéme nariadenia o ochrannej známke Spoločenstva úzkym právnym pojmom. Je protikladom dobrej viery. Obvykle je jeho obsahom a podstatou, nie však výlučne, skutočný alebo zamýšľaný podvod, úmysel oklamať alebo uviesť iného do omylu, či akýkoľvek iný nepoctivý dôvod. Pojmovo možno neexistenciu dobrej viery chápať ako ‚nečestný úmysel‘. To znamená, že ju možno vykladať ako nekalé konanie, pri ktorom chýba čestný úmysel na strane prihlasovateľa ochrannej známky Spoločenstva v čase podania prihlášky“ ( 18 ). A ďalej: „Neexistenciu dobrej viery možno vymedziť tak, že sa spája s konaním osoby, ktorá vedome získa neoprávnenú výhodu alebo spôsobuje inému neopodstatnenú ujmu postupom v rozpore s uznávanými zásadami etického konania alebo čestnými praktikami v obchode.“ ( 19 ) Podľa Lindt nemecký Bundesgerichtshof zaujíma rovnaký postoj. ( 20 )

52.

Hauswirth zastáva obdobný prístup, odvolávajúc sa na často citovaný právny názor sudkyne Lindsay z High Court v Anglicku: „Zjavná [neexistencia dobrej viery] zahŕňa nečestnosť a usúdila by som, že aj postupy, ktoré nezodpovedajú normám prijateľného obchodného konania, dodržiavaným osobami s primeranou súdnosťou a skúsenosťami v danej skúmanej oblasti.“ ( 21 )

53.

Komisia vo svojich písomných pripomienkach uvádza, že neexistenciu dobrej viery možno spájať s konaním, ktoré nie je „v súlade s čestnými praktikami v priemysle a obchode“ ( 22 ), príkladom čoho je úmysel brániť ostatným v prístupe na trh.

54.

Česká vláda rovnako usudzuje, že v právnych predpisoch má pojem neexistencie dobrej viery významný morálny a etický rozmer; jeho obsahom je porušenie uznávaných pravidiel správania. Česká vláda je toho názoru, že takáto neexistencia dobrej viery sa podstatným spôsobom prejavuje v podaní prihlášky ochrannej známky s iným cieľom, než jej umožniť „plniť jej základnú funkciu, t. j. zaručiť spotrebiteľovi alebo koncovému užívateľovi totožnosť pôvodu daného výrobku alebo služby a umožniť mu zároveň rozlíšiť bez možnosti zámeny tento výrobok alebo túto službu od výrobkov a služieb iného pôvodu“ ( 23 ). Zapísanie ochrannej známky len s cieľom brániť ostatným v používaní podobnej ochrannej známky (čo predstavuje len vedľajšiu funkciu ochrannej známky) je teda prejavom neexistencie dobrej viery.

55.

Švédska vláda naopak tvrdí, že dôležitým nie je úmysel prihlasovateľa ochrannej známky, ale jeho objektívna vedomosť: teda či mal vedomosť alebo mal mať vedomosť o tom, že iná osoba už používa rovnakú alebo podobnú ochrannú známku. Podľa nej práve takýmto spôsobom je pojem neexistencie dobrej viery ponímaný vo viacerých členských štátoch — v krajinách Beneluxu, Dánsku, Estónsku, Fínsku, Taliansku i samotnom Švédsku. ( 24 )

56.

Súdnemu dvoru teda boli predložené viaceré, navzájom sa viac či menej mierne odchyľujúce argumentácie. Je preto nevyhnutné do určitej miery urobiť voľbu medzi najviac subjektívnymi a najviac objektívnymi definíciami neexistencie dobrej viery, hoci sa domnievam, že v skutočnosti ide skôr o to postarať sa o vhodné zlúčenie medzi oboma prístupmi.

57.

Je pre mňa nepochybné, že pri bežnom používaní je obsahom pojmu dobrá viera všeobecný subjektívny stav mysle, tak ako bol načrtnutý v rôznych popisoch citovaných Lindt, Hauswirth a Komisiou, a nie špecifickejšie vymedzenie navrhované českou vládou. V zásade sa ešte menej prikláňam k myšlienke obmedzovať tento pojem v otázke práva ochranných známok výhradne na také osobité a objektívne vymedzené okolnosti, aké uvádza švédska vláda. Zdá sa mi nemožné postupovať takto v situácii, keď právne predpisy Spoločenstva neobsahujú žiadne výslovné ustanovenie, ktoré by tento pojem takýmto spôsobom ohraničovali, ani len žiadny náznak zámeru v tomto smere.

58.

Na druhej strane som si vedomá ťažkostí, ktoré by vznikli, ak by na preukázanie neexistencie dobrej viery mohlo postačovať iba skúmanie subjektívneho úmyslu — ťažkostí, ktoré boli nepochybne určujúce pri utváraní objektívnejšieho prístupu uprednostňovaného niektorými členskými štátmi. V tomto ohľade Komisia tak vo svojich písomných, ako aj ústnych pripomienkach uviedla, že hoci úmysel prihlasovateľa je kľúčovou otázkou pre zistenie neexistencie dobrej viery, tento subjektívny úmysel by však mal byť určovaný s poukázaním na objektívne okolnosti v konkrétnej veci. Súhlasím s tým, že — mimo azda nepravdepodobného prípadu, že by majiteľ ochrannej známky sám uznal, že nekonal v dobrej viere ( 25 ) — existencia či neexistencia dobrej viery sa musí obvykle vyvodiť zo všetkých relevantných objektívnych skutočností.

59.

Medzi takéto objektívne skutočnosti by mohla patriť schopnosť ochrannej známky plniť svoju základnú funkciu spočívajúcu v rozlíšení výrobkov a služieb podľa ich pôvodu (pokiaľ by sme sa inšpirovali návrhom českej vlády). Aj keby však toto kritérium mohlo byť pri jeho uplatnení nápomocné, nemyslím, že by mohlo predstavovať jediné relevantné kritérium.

60.

Z uvedeného preto dochádzam k záveru, že v zmysle právnych predpisov Spoločenstva pojem neexistencie dobrej viery prihlasovateľa ochrannej známky:

61.

Z tohto hľadiska sa neexistencia dobrej viery musí posudzovať z prípadu na prípad, s prihliadnutím na všetky dôkazy o relevantných skutočnostiach. Vnútroštátny súd si žiada odpoveď osobitne v otázke významu štyroch stránok dôkazov, ktoré mu boli predložené: vedomosť o tom, že súťažitelia už používajú podobné ochranné známky (s ohľadom na tvar a vzhľad výrobku), vedomosť o tom, že užívanie týchto ochranných známok požíva istý stupeň ochrany podľa práva hospodárskej súťaže alebo práva ochranných známok, úmysel brániť pokračovať v užívaní týchto ochranných známok a tiež všeobecná známosť a ochrana, ktoré požíva vlastná ochranná známka prihlasovateľa.

62.

Pokiaľ ide o vedomosť vo všeobecnosti, zdá sa nepochybné, že konanie možno označiť za neetické, či úmysel za nečestný, len ak daná osoba vie o skutkových okolnostiach, za akých bude označenie „neetické“ alebo „nečestné“ primerané. Napríklad snaha získať pre seba určitý prospech nie je sama osebe neetickou alebo nečestnou; snaha získať takýto prospech poskytnutím nepravdivých alebo zavádzajúcich informácií, obchádzaním (hoci nie skutočne porušením) príslušných predpisov, či predbehnutím konania inej osoby, ktorej patrí silnejšie alebo skoršie právo, by sa za také označiť dala — avšak len za podmienky, že by osoba usilujúca sa získať takýto prospech vedela, že informácia je nepravdivá alebo zavádzajúca, že boli obídené predpisy alebo že inej osobe patrilo silnejšie alebo skoršie právo.

63.

Pokiaľ možno takúto vedomosť priamo preukázať, nie je potrebné zapodievať sa pojmom predpokladanej vedomosti. V mnohých prípadoch sa však bude priamy dôkaz o skutočnej vedomosti dať len ťažko predložiť, hoci by okolnosti mohli samé predpoklad o takejto vedomosti odôvodňovať. Vedomosť o tom, že informácia je nepravdivá alebo zavádzajúca, môže napríklad vyplývať z predpokladu o náležitom pochopení správnych a obchodných otázok; vedomosť o tom, že boli obídené predpisy (pokiaľ by nedošlo k ich porušeniu) môže vyplývať z predpokladu o znalosti zákona; a vedomosť o právach inej osoby možno vyvodiť z dôkazu, že dané práva boli v príslušnom odvetví všeobecne známe.

64.

Som preto toho názoru, že prihlášku ochrannej známky od osoby nachádzajúcej sa v takom postavení ako Lindt možno označiť za nepodanú v dobrej viere len za podmienky, že táto osoba mala aspoň vedomosť o skutočnostiach, ktoré by mohli odôvodňovať konštatovanie neexistencie dobrej viery, teda o skutočnostiach, ktorými by v prejednávanej veci mali byť používanie podobných ochranných známok súťažiteľmi a ochrana týchto známok podľa práva hospodárskej súťaže. Postačuje však takáto vedomosť na konštatovanie neexistencie dobrej viery?

65.

Z môjho pohľadu to nestačí, pretože by to viedlo k záveru o irelevantnosti skutočného úmyslu. Poskytuje to však istý rámec, v ktorom už na rozhodnutie vo veci bezpochyby nebude potrebné mať k dispozícii mnoho ďalších dôkazov. Práve v tomto rámci by mal vnútroštátny súd brať zreteľ na zámer Lindt brániť súťažiteľom v užívaní podobných ochranných známok, ako aj všeobecnú známosť, ktorú požíva jej vlastná ochranná známka. Z môjho pohľadu je však potrebné vziať do úvahy aj to, ako sa celkovo vyvíjali obchodné súvislosti.

66.

V prejednávanej veci považujem za dôležité, že dané „ochranné známky“ sú tvorené celkovým tvarom a vzhľadom výrobku, a nie bežnejším poňatím ochrannej známky v podobe označenia priloženého na výrobok. Je teda zrejme dôležité overiť, do akej miery majú súčasní súťažitelia voľnosť pri výbere tvaru a vzhľadu a do akej miery je ich výber obmedzený technickými a obchodnými danosťami — tvarom, do ktorého môže byť výrobok mechanicky odliaty a/alebo zabalený, očakávaniami spotrebiteľov čo do výzoru, apod. U prihlášky takejto ochrannej známky možno pri poznaní aktuálnej situácie omnoho ľahšie usúdiť, že táto prihláška nebola podaná v dobrej viere, pokiaľ je voľnosť výberu obmedzená, takže majiteľ ochrannej známky je za daných okolností schopný brániť súťažiteľom, nielen aby používali podobnú ochrannú známku, ale aj aby na trh uvádzali porovnateľný výrobok.

67.

Situácia by bola úplne odlišná, pokiaľ by napríklad pri rozbore súvislostí vyšlo najavo, že prihlasovateľ ochrannej známky síce úspešne podnikal v lukratívnej obchodnej oblasti, pritom však vedel, že noví účastníci trhu sa pokúšajú toho využiť vo svoj prospech napodobovaním vzhľadu jeho výrobku, hoci v uvádzaní výrobkov s odlišným vzhľadom na trh týmito súťažiteľmi nestoja žiadne prekážky. Za takýchto okolností by bolo podstatne menej pravdepodobné, že by sa podanie prihlášky za účelom striasť sa takýchto parazitujúcich podnikov javilo ako nečestné, neetické alebo akokoľvek inak ľstivé, takže by sa dalo o to ťažšie usudzovať, že táto prihláška nebola podaná v dobrej viere.

68.

Z toho vyplýva, že význam úmyslu brániť súťažiteľom v používaní podobných ochranných známok, ktoré už používajú, treba posudzovať vo svetle všetkých okolností. Takýto úmysel nemožno automatický považovať za znak neexistencie dobrej viery.

69.

Štvrtou uvádzanou okolnosťou je, že ochranná známka prihlasovateľa už získala všeobecnú známosť — z čoho vyplývala ochrana na základe vnútroštátneho práva — pred podaním prihlášky. Aj tu sa domnievam, že ide o okolnosť, na ktorú treba prihliadať v celkových súvislostiach a ktorá nemôže bez ďalšieho vylúčiť možnosť, že prihláška nebola podaná v dobrej viere.

70.

Vnútroštátny súd uvádza, že predtým, ako si dala Lindt zapísať ochrannú známku, vzhľad jej výrobku v Rakúsku a Nemecku značne získal na známosti, keďže 50 i viac percentná časť verejnosti si čokoládové zajace zabalené v zlatistej fólii spájala s Lindt. Táto všeobecná známosť jej dávala právo brániť svojim konkuretnom, aby na trh uvádzali výrobky s totožným vzhľadom, už pred samotným zápisom ochrannej známky. Vnútroštátny súd zmieňuje dve žaloby tohto druhu, podané v rokoch 1980, resp. 2000 ( 26 ), ale upozorňuje, že pokus zabrániť, aby boli na trh uvádzané výrobky s nie úplne totožným vzhľadom mal len veľmi neisté vyhliadky na úspech — a to isté potvrdil na pojednávaní právny zástupca Hauswirth. V dôsledku toho vnútroštátny súd ozrejmuje, že zápis ochrannej známky slúžil len na ľahšie vedenie sporov.

71.

Zo spisu ani z toho, čo bolo prednesené na pojednávaní však podľa môjho názoru jasne nevyplýva, či dôsledkom zápisu bolo skutočne iba rozšírenie procesných práv majiteľa ochrannej známky, alebo či sa týmto zápisom vlastne nezväčšil rozsah jeho hmotných práv tým, že mu umožnil brániť v užívaní nielen výrobkov s totožným alebo takmer totožným vzhľadom, ale aj výrobkov so vzhľadom, ktorý je iba dostatočne podobný na to, aby vyvolával nebezpečenstvo zámeny. Nie je ani jasné (za predpokladu, že aj vzhľad iných výrobkov požíva ochranu), či určitý vzhľad môže získať širšiu ochranu z dôvodu úrovne jeho známosti alebo dĺžky doby, po ktorú bol prítomný na trhu.

72.

Ide tu pravdaže o otázky, ktoré musia rozriešiť vnútroštátne súdy. Môžu však zavážiť pri posudzovaní, či prihláška ochrannej známky Lindt bola alebo nebola podaná v dobrej viere.

73.

Pokiaľ zápis ochrannej známky iba potvrdzuje už existujúce hmotné právo brániť ostatným v používaní výrobkov s podobným vzhľadom a zároveň poskytuje silnejšie prostriedky na vynútenie tohto práva a pokiaľ vzhľad s väčšou všeobecnou známosťou a dlhšou prítomnosťou na trhu požíva primerane širšiu ochranu, potom by sa prihláška ochrannej známky na vzhľad výrobku s najväčšou známosťou a najdlhšou prítomnosťou na trhu len za tým účelom, aby sa upevnili a ešte viac potvrdili existujúce práva, javila ako podaná v dobrej viere.

74.

Z opačného uhla, pokiaľ vzhľad u všetkých výrobkov požíva také isté práva nezávisle od všeobecnej známosti alebo doby používania a pokiaľ sú tieto práva podstatne obmedzenejšie než práva plynúce zo zápisu ochrannej známky Spoločenstva, potom by sa prihláška podaná niektorým z účastníkov trhu mohla javiť ako nekalá a tým skôr by sa dalo usúdiť, že nebola podaná v dobrej viere vo vzťahu k ostatným súťažiteľom — a fortiori, pokiaľ ide o nového účastníka na trhu a/alebo súťažiteľa s výrobkom, ktorého vzhľad požíva len relatívne nízku úroveň všeobecnej známosti.

75.

Pokiaľ to zhrniem, kľúčovým bodom môjho rozboru je, že neexistuje jednoduché a rozhodujúce kritérium na zistenie, či prihláška ochrannej známky bola alebo nebola predložená v dobrej viere. Okolnosti rôznej povahy, ktoré boli predostreté Súdnemu dvoru ako okolnosti, ktoré by mali vyčerpávajúco ohraničovať obsah pojmu neexistencia dobrej viery, sú v skutočnosti iba príkladmi pojmu neexistencia dobrej viery. Neexistencia dobrej viery je subjektívny stav — úmysel, ktorý nie je zlučiteľný s uznávanými normami čestného a etického konania — ktorý možno zistiť len z objektívnych dôkazov a ktorý treba posudzovať jednotlivo v každom prípade. Vyžaduje si to prinajmenšom mať vedomosť o okolnostiach, z ktorých možno vyvodiť nezlučiteľnosť s uznávanými normami čestného a etického konania. Otázku, či prihlasovateľ ochrannej známky túto vedomosť má, možno, pokiaľ niet priamych dôkazov, riešiť s odkazom na všeobecný stav povedomia v danom hospodárskom odvetví. Úmysel brániť ostatným súťažiteľom pokračovať v užívaní nezapísaných označení, ktoré mali až doteraz povolené používať, a bojovať proti konkurencii týchto iných označení, je možným znakom neexistencie dobrej viery. Pri posúdení však musia byť zohľadnené všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, ktoré by mohli odôvodňovať takýto úmysel alebo naopak zvýrazňovať jeho nečestnosť a neetickosť.

76.

Na základe vyššie uvedených úvah navrhujem, aby Súdny dvor na otázky Oberster Gerichtshof odpovedal takto:

Na určenie toho, či „prihlasovateľ konal pri podávaní prihlášky ochrannej známky v zlej viere [prihlasovateľ nekonal pri podávaní prihlášky ochrannej známky v dobrej viere — neoficiálny preklad]“ v zmysle článku 51 ods. 1 nariadenia Rady ES č. 40/94 z 20. decembra 1993 o ochrannej známke spoločenstva, musí vnútroštátny súd zohľadniť všetky dostupné dôkazy, ktoré by umožnili záver, že prihlasovateľ konal alebo nekonal vedome spôsobom nezlučiteľným s uznávanými normami čestného a etického konania. Najmä: