1

Komisia Európskych spoločenstiev sa svojou žalobou domáha, aby Súdny dvor určil, že Rakúska republika si tým, že neprijala primerané opatrenia na odstránenie nezlučiteľností týkajúcich sa ustanovení v oblasti prevodov kapitálu v investičných dohodách s Kórejskou republikou, Kapverdskou republikou, Čínskou ľudovou republikou, Malajziou, Ruskou federáciou a Tureckou republikou, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 307 druhého odseku ES.

2

Pred pristúpením k Európskej únii Rakúska republika uzatvorila dvojstranné investičné dohody s Čínskou ľudovou republikou [dohoda nadobudla platnosť 11. októbra 1986 (BGBl. 537/1986)], s Malajziou [dohoda nadobudla platnosť (BGBl. 601/1986), s Ruskou federáciou [dohoda nadobudla platnosť (BGBl. 387/1991), pôvodne uzavretá so Zväzom sovietskych socialistických republík a v platnosti medzi Rakúskou republikou a Ruskou federáciou odo dňa výmeny nót (BGBl. 257/1994)], Kórejskou republikou [dohoda nadobudla platnosť (BGBl. 523/1991)], Tureckou republikou [dohoda nadobudla platnosť (BGBl. 612/1991)] a Kapverdskou republikou [dohoda nadobudla platnosť (BGBl. 83/1993)].

3

Tieto dohody obsahujú ustanovenie, podľa ktorého každá zmluvná strana zaručuje investorom druhej zmluvnej strany bez zbytočného odkladu voľný prevod platieb vo voľne zameniteľnej mene súvisiacich s investíciami.

4

Keďže Komisia sa domnievala, že tieto dvojstranné dohody môžu brániť uplatňovaniu obmedzení pohybu kapitálu a platieb, ktoré Rada môže prijať podľa článku 57 ods. 2 ES, článku 59 ES a článku 60 ods. 1 ES, 12. mája 2004 zaslala Rakúskej republike výzvu.

5

Listom zo 14. júla 2004 tento členský štát zaslal Komisii svoje stanovisko k uvedenej výzve. Tvrdil, že sporné ustanovenia dotknutých investičných dohôd po prvé nemajú nijaký negatívny vplyv na obmedzenia pohybu kapitálu a platieb, ktoré stanovuje Zmluva ES, a po druhé nimi nie je dotknuté hlasovanie tohto členského štátu o obmedzujúcich opatreniach, a preto nepredstavujú zásah do právomocí Rady v prípade, že zvažuje prijatie takých opatrení.

6

Komisia dospela k názoru, že tvrdenia Rakúskej republiky boli nedostatočné a že tento členský štát neprijal primerané opatrenia na odstránenie nezlučiteľností vo vzťahu k ustanoveniam týkajúcim sa prevodov v jednotlivých dotknutých investičných dohodách v rozpore s článkom 307 druhým odsekom ES, a v dôsledku toho mu 21. marca 2005 zaslala odôvodnené stanovisko.

7

Listom z 19. mája 2005 Rakúska republika zaslala Komisii svoje pripomienky k odôvodnenému stanovisku. Trvala na svojich argumentoch uvedených v odpovedi na výzvu a okrem toho poukázala na existenciu možnosti dosiahnutia konsenzu v súlade s mechanizmom riešenia sporov obsiahnutého v sporných dohodách, pokiaľ by Európske spoločenstvo chcelo prijať opatrenia. Rovnako potvrdila, že v rámci revízie rakúskej vzorovej dvojstrannej investičnej dohody sa predpokladalo prijatie doložky „medzinárodných regionálnych hospodárskych organizácií“ (OIRE), v ktorej by sa prihliadlo na prípadné obmedzenia voľného pohybu kapitálu, o ktorých Únia alebo Spoločenstvo môžu rozhodnúť, a ktorá by v budúcnosti bola súčasťou všetkých rokovaní o medzinárodných dohodách.

8

Komisia konštatovala, že tieto tvrdenia nevyvrátili výhrady formulované v odôvodnenom stanovisku, a preto podala túto žalobu.

9

Listom z 30. júla 2008 sa Rakúska republika domáhala, aby Súdny dvor podľa článku 61 rokovacieho poriadku nariadil opätovné otvorenie ústnej časti konania z toho dôvodu, že Komisia počas ústnej časti konania protiprávne predložila nový žalobný dôvod, a preto sa návrhy generálneho advokáta zakladali na skutočnostiach a tvrdeniach, ku ktorým sa účastníci konania nemohli riadne vyjadriť.

10

Komisia totiž prvýkrát a veľmi stručne tvrdila, že ponechanie dotknutých dvojstranných investičných dohôd v platnosti je nezlučiteľné s článkom 10 ES.

11

Generálny advokát v bodoch 33 až 43 a 71 svojich návrhov navrhol, aby Súdny dvor pri údajnom nesplnení si povinnosti vychádzal z článku 10 ES, rovnako ako z článku 57 ods. 2 ES, článku 59 ES a článku 60 ods. 1 ES.

12

Viaceré členské štáty rovnako zdôraznili, že Komisia predložila svoju argumentáciu — ktorá sa následne menila — veľmi oneskorene a neurčito.

13

V tomto ohľade treba po prvé pripomenúť, že Súdny dvor môže z úradnej moci alebo na návrh generálneho advokáta, ako aj na základe žiadosti účastníkov konania nariadiť opätovné otvorenie ústnej časti konania v súlade s článkom 61 svojho rokovacieho poriadku, pokiaľ sa domnieva, že nemá dostatok informácií, alebo že vec je potrebné rozhodnúť na základe tvrdenia, ku ktorému sa účastníci konania nevyjadrili (pozri rozsudky zo 14. decembra 2004, Swedish Match, C-210/03, Zb. s. I-11893, bod 25, a zo , Stichting Zuid-Hollandse Milieufederatie, C-138/05, Zb. s. I-8339, bod 23; uznesenie zo , Emesa Sugar, C-17/98, Zb. s. I-665, bod 18).

14

Po druhé podľa článku 222 druhého odseku ES je povinnosťou generálneho advokáta, konajúceho nestranne a nezávisle, predkladať na verejných pojednávaniach odôvodnené návrhy v prípadoch, ktoré si v súlade so Štatútom Súdneho dvora vyžadujú jeho účasť. Vzhľadom na to, že Súdny dvor nie je viazaný ani návrhmi generálneho advokáta, ani odôvodnením, z ktorého vychádza, nie je nevyhnutné opätovne otvárať ústnu časť konania podľa článku 61 rokovacieho poriadku zakaždým, keď generálny advokát uvedie právny aspekt, ku ktorému sa účastníci konania nevyjadrili.

15

V prejednávanej veci sa Súdny dvor domnieva, že má dostatok informácií na to, aby rozhodol, a keďže vec nie je potrebné rozhodnúť na základe tvrdení, ku ktorým sa účastníci konania nevyjadrili okrem iného počas ústnej časti konania, návrhu na opätovné otvorenie ústnej časti konania preto netreba vyhovieť.

16

Komisia tvrdí, že v dôsledku toho, že do sporných dohôd sa nezapracovali ustanovenia, na základe ktorých by Rakúska republika mohla výslovne uplatniť opatrenia, o ktorých môže Rada rozhodnúť podľa článkov 57 ES, 59 ES a 60 ES, môže byť pre tento členský štát veľmi ťažké alebo dokonca nemožné dodržať svoje komunitárne záväzky, a že tým, že nevyužil primerané prostriedky na odstránenie tejto nezlučiteľnosti, si nesplnil svoje povinnosti v zmysle článku 307 druhého odseku ES.

17

Komisia tvrdí, že keby Rada prijala opatrenia na obmedzenie pohybu kapitálu a platieb, lehota na vypovedanie alebo opätovné dojednanie sporných dohôd by podľa medzinárodného práva zaväzovala Rakúsku republiku, aby počas nej dotknuté dohody aj naďalej uplatňovala vrátane doložky o prevode v súlade s tým, čo stanovuje článok 307 prvý odsek ES. Opatrenia prijaté Radou by potom neboli v Spoločenstve jednotne uplatňované.

18

Rakúska republika sa domnieva, že pokiaľ Rada neprijala opatrenia na obmedzenie pohybu kapitálu a platieb, môže slobodne upraviť pohyb kapitálu s tretími krajinami podľa článku 56 ES. Tvrdí, že keďže Rada nerozhodla o obmedzení, otázka nezlučiteľnosti sporných dohovorov s ustanovením Zmluvy, ktoré ešte nebolo vykonané, je bezpredmetná.

19

Spolková republika Nemecko, Litovská republika, Maďarská republika a Fínska republika podporujú tvrdenia Rakúskej republiky a zastávajú názor, že predmetné investičné dohody sú zlučiteľné s existujúcimi opatreniami Spoločenstva v oblasti voľného pohybu kapitálu, lebo tieto opatrenia na ne nemajú vplyv. Tieto členské štáty tvrdia, že nesplnenie si povinnosti, ktoré Komisia vytýka, je čisto hypotetické.

20

Uvedené členské štáty tvrdia, že cieľom konania o nesplnenie si povinnosti podľa článku 226 ES nie je preskúmanie prípadov, v ktorých má vytýkané nesplnenie si povinnosti hypotetickú povahu, ale náprava v prípade, keď sa členské štáty skutočne takého nesplnenia dopustili.

21

Spolková republika Nemecko a Maďarská republika zdôrazňujú, že budúca alebo prípadná nezlučiteľnosť dohody uzatvorenej s tretími krajinami a sekundárneho práva Spoločenstva nepatrí do pôsobnosti článku 307 ES a jej existenciu možno konštatovať len vtedy, ak Rada skutočne využije svoju právomoc v oblasti tohto článku.

22

Fínska republika spresňuje, že Komisia vytýkané nesplnenie si povinnosti nepreukázala a v súlade s judikatúrou Súdneho dvora nemôže vychádzať len z domnienok.

23

Litovská republika dodáva, že cieľom článku 307 druhého odseku ES nie je zabezpečenie formálnej zlučiteľnosti ustanovení medzinárodných dohôd uzatvorených medzi členskými štátmi s právom Spoločenstva, ale dohľad nad účinným uplatňovaním ustanovení práva Spoločenstva, najmä pokiaľ členské štáty pred svojím pristúpením uzatvorili medzinárodné dohody s tretími štátmi týkajúce sa toho istého predmetu úpravy.

24

Jednotlivé sporné investičné dohody, ktoré Rakúska republika uzavrela, obsahujú rovnaké ustanovenia, ktoré zabezpečujú slobodu prevodu platieb súvisiacich s investíciami vo voľne zameniteľnej mene bez zbytočného odkladu.

25

Zaručujú predovšetkým slobodu prevodu finančných prostriedkov s cieľom realizovať investície, spravovať ich a rozširovať, slobodu vrátenia príjmov pochádzajúcich z týchto investícií a slobodu prevodu finančných prostriedkov určených na zaplatenie úverov a finančných prostriedkov spojených s likvidáciou a nadobudnutím investícií.

26

Tieto dohody sú v tomto rozsahu zlučiteľné so znením článku 56 ods. 1 ES, ktorý stanovuje: „… sú zakázané všetky obmedzenia pohybu kapitálu medzi členskými štátmi a tretími krajinami“ a článku 56 ods. 2 ES, ktorý stanovuje: „… sú zakázané všetky obmedzenia platieb medzi členskými štátmi a medzi tretími krajinami“, a ich cieľ sa nesie v zmysle cieľa uvedeného článku.

27

Je pravda, že ustanovenia Zmluvy, ktorých sa týka táto žaloba Komisie, dávajú Rade právomoc za určitých okolností obmedziť pohyby kapitálu a platieb medzi členskými štátmi a tretími krajinami, medzi ktoré patria aj pohyby stanovené v predmetných doložkách o prevode.

28

Sporné ustanovenia v článku 57 ods. 2 ES a článkoch 59 ES a 60 ods. 1 ES zavádzajú výnimky zo zásady voľného pohybu kapitálu a platieb medzi členskými štátmi, ako aj medzi týmito štátmi a tretími krajinami, s cieľom chrániť všeobecný záujem Spoločenstva a umožniť Spoločenstvu, aby prípadne splnilo svoje medzinárodné záväzky a záväzky členských štátov.

29

Článok 57 ods. 2 ES Rade umožňuje, aby na návrh Komisie kvalifikovanou väčšinou hlasov prijala opatrenia o obmedzení pohybu kapitálu do tretích krajín a z tretích krajín v oblasti priamych investícií. Pri opatreniach, ktoré sú v oblasti liberalizácie pohybu kapitálu do tretích krajín alebo z tretích krajín v práve Spoločenstva „krokom späť“, sa vyžaduje jednomyseľnosť.

30

Podľa článku 59 ES môže Rada na návrh Komisie a po porade s Európskou centrálnou bankou prijať ochranné opatrenie „na obdobie najviac šiestich mesiacov“ za predpokladu, že takéto opatrenia sú jednoznačne nevyhnutné, pokiaľ pohyb kapitálu do tretích krajín alebo z tretích krajín „spôsobí alebo hrozí, že spôsobí vážne ťažkosti fungovaniu hospodárskej a menovej únie“.

31

Podľa článku 60 ods. 1 ES môže Rada na návrh Komisie prijať „potrebné naliehavé opatrenia“ v oblasti pohybu kapitálu a platieb s cieľom vykonať spoločnú pozíciu alebo akciu v oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Toto opatrenie môže byť potrebné napríklad na vykonanie rezolúcie Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov.

32

Je nesporné, že predmetné dohody neobsahujú ustanovenia, na základe ktorých by Spoločenstvo mohlo obmedziť pohyb finančných prostriedkov súvisiacich s investíciami. Treba preto preskúmať, či Rakúska republika bola z týchto dôvodov povinná použiť vhodné opatrenia podľa druhého odseku článku 307 ES.

33

Podľa článku 307 prvého odseku ES ustanovenia Zmluvy neovplyvnia práva a povinnosti vyplývajúce z dohody uzavretej pred dňom pristúpenia členského štátu medzi týmto štátom a tretím štátom. Cieľom tohto ustanovenia je upresniť v súlade so zásadami medzinárodného práva, že uplatňovanie Zmluvy nemá vplyv na záväzok dotknutého členského štátu rešpektovať práva tretích krajín vyplývajúce z predchádzajúcej dohody a dodržiavať svoje záväzky (pozri rozsudky zo 14. októbra 1980, Burgoa, 812/79, Zb. s. 2787, bod 8; zo , Komisia/Portugalsko, C-84/98, Zb. s. I-5215, bod 53, ako aj z , Budjovický Budvar, C-216/01, Zb. s. I-13617, body 144 a 145).

34

Druhý odsek článku 307 ES zaväzuje členské štáty, aby prijali vhodné opatrenia na odstránenie nezlučiteľností medzi dohodami uzavretými pred ich pristúpením a právom Spoločenstva. Podľa tohto ustanovenia si členské štáty v prípade potreby poskytnú vzájomnú pomoc na dosiahnutie tohto cieľa a ak je to potrebné, prijmú spoločný postoj.

35

Ustanovenia článku 57 ods. 2 ES, článku 59 ES a článku 60 ods. 1 ES zverujú Rade právomoc obmedziť pohyby kapitálu a platieb medzi členskými štátmi a tretími štátmi za určitých presne vymedzených okolností.

36

Na dosiahnutie potrebného účinku týchto obmedzujúcich opatrení je potrebné, aby sa opatrenia na obmedzenie voľného pohybu kapitálu mohli v prípade ich prijatia Radou ihneď použiť voči členským štátom, ktorých sa týkajú, pričom medzi ne môžu patriť aj členské štáty, ktoré podpísali jednu zo sporných dohôd s Rakúskou republikou.

37

Tieto právomoci Rady, ktoré smerujú jednostranne k prijatiu obmedzujúcich opatrení voči tretím štátom v rovnakej alebo súvisiacej oblasti, ako je predmet úpravy predchádzajúcej dohody uzatvorenej medzi členským štátom a tretím štátom, sa preto zdajú byť s touto dohodou nezlučiteľné, pokiaľ táto dohoda na jednej strane neobsahuje ustanovenie o možnosti dotknutého členského štátu vykonávať svoje práva a povinnosti ako člen Európskeho spoločenstva a na druhej strane to neumožňuje ani nijaký iný mechanizmus medzinárodného práva.

38

Na rozdiel od toho, čo tvrdí Rakúska republika, sa zdá, že opatrenia, ktoré predtým prijala a ktoré jej podľa nej umožnili plniť si svoje komunitárne záväzky, nie sú zárukou toho, že by to tak bolo.

39

Po prvé lehoty spojené s každým medzinárodným vyjednávaním, ktoré by sa vyžadovalo pri opätovnej diskusii o predmetných dohodách, sú nezlučiteľné s potrebným účinkom týchto opatrení.

40

Po druhé možnosť použiť iné prostriedky, ktoré medzinárodné právo ponúka, ako napríklad pozastavenie platnosti dohody, prípadne zrušenie predmetných dohôd alebo niektorých ich ustanovení, je vo svojich účinkoch príliš neistá, aby zaručila, že by opatrenia prijaté Radou mohli byť efektívne použité.

41

Navyše, ako ďalej Rakúska republika na pojednávaní spresnila, počas vyjednávaní alebo pri príležitosti obnovenia existujúcich dohôd plánuje zapracovať doložku, podľa ktorej by boli niektoré právomoci vyhradené regionálnym organizáciám a ktorá by tak umožnila uplatňovanie opatrení na obmedzenie pohybu kapitálu a platieb prijímaných Radou.

42

Taká doložka by sa síce musela považovať, ako Komisia aj uznala na pojednávaní, za ustanovenie, ktoré by odstránilo konštatovanú nezlučiteľnosť, ale v prípadoch uvádzaných Komisiou je nesporné, že Rakúska republika nepodnikla v lehote stanovenej v odôvodnenom stanovisku Komisie nijaké kroky voči dotknutým tretím štátom, aby odstránila riziko rozporu s možnými opatreniami Rady podľa článku 57 ods. 2 ES, článku 59 ES a článku 60 ods. 1 ES, ktorý môže nastať pri uplatňovaní investičných dohôd uzatvorených s týmito tretími štátmi.

43

Treba dodať, že ako vyplýva aj z rozsudku vyhláseného v ten istý deň vo veci Komisia/Švédsko (C-249/06, vec v konaní), nezlučiteľnosti so Zmluvou, ku ktorým vedú investičné dohody s tretími štátmi a ktoré bránia uplatňovaniu obmedzení pohybu kapitálu a platieb prijímaných Radou podľa článku 57 ods. 2 ES, článku 59 ES a článku 60 ods. 1 ES, nie sú obmedzené len na členský štát žalovaný v tomto konaní.

44

Treba preto uviesť, že podľa článku 307 druhého odseku ES sa členské štáty zaväzujú, že si v prípade potreby poskytnú vzájomnú pomoc pri odstránení konštatovaných nezlučiteľností a prípadne prijmú spoločný postoj. V rámci zodpovednosti, ktorú Komisia má podľa článku 211 ES v oblasti dohľadu nad uplatňovaním ustanovení Zmluvy, má prijať potrebné opatrenia na uľahčenie vzájomnej pomoci medzi dotknutými členskými štátmi, ako aj na prijatie spoločného postoja týmito štátmi.

45

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba konštatovať, že Rakúska republika si tým, že neprijala primerané opatrenia na odstránenie nezlučiteľností týkajúcich sa ustanovení v oblasti prevodu kapitálu v investičných dohodách uzatvorených s Kórejskou republikou, Kapverdskou republikou, Čínskou ľudovou republikou, Malajziou, Ruskou federáciou a Tureckou republikou, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 307 druhého odseku ES.

46

Podľa článku 69 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia navrhla zaviazať Rakúsku republiku na náhradu trov konania a Rakúska republika nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania. V súlade s odsekom 4 prvým pododsekom toho istého článku Spolková republika Nemecko, Litovská republika, Maďarská republika a Fínska republika ako vedľajší účastníci konania znášajú svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol a vyhlásil: