Cieľom Haagskeho dohovoru z 25. októbra 1980 o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí (ďalej aj „Haagsky dohovor z roku 1980“), ktorý doteraz ratifikovalo 101 krajín vrátane všetkých členských štátov EÚ, je obnoviť pôvodný stav okamžitým návratom neoprávnene premiestnených alebo zadržiavaných detí prostredníctvom systému spolupráce medzi ústrednými orgánmi určenými zmluvnými stranami.

Keďže predchádzanie únosom detí je podstatnou súčasťou politiky EÚ zameranej na podporu práv dieťaťa, Európska únia aktívne pôsobí na medzinárodnej úrovni s cieľom zlepšiť uplatňovanie Haagskeho dohovoru z roku 1980 a nabáda tretie štáty, aby k nemu pristúpili.

Pakistan uložil listinu o pristúpení k dohovoru z roku 1980 dňa 22. decembra 2016. Dohovor nadobudol v Pakistane platnosť 1. marca 2017.

Podľa článku 38 ods. 4 Haagskeho dohovoru z roku 1980 sa dohovor uplatňuje medzi pristupujúcou krajinou a tými zmluvnými štátmi, ktoré vyhlásia, že pristúpenie prijali.

Skutočnosť, že EÚ má výlučnú právomoc vo veci prijatia pristúpenia tretieho štátu k Haagskemu dohovoru z roku 1980, potvrdil Súdny dvor Európskej únie, ktorý rozhodoval na základe iniciatívy Komisie.

Súdny dvor Európskej únie vo svojom stanovisku 1/13 zo 14. októbra 2014 uviedol, že prijatie pristúpenia tretieho štátu k Haagskemu dohovoru z roku 1980 o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí patrí do výlučnej právomoci Únie.

Súdny dvor trval na potrebe jednotnosti na úrovni EÚ, aby sa zabránilo premenlivej geometrii (géométrie variable) medzi členskými štátmi.

Keďže problematika medzinárodných únosov detí patrí do výlučnej vonkajšej právomoci Európskej únie, rozhodnutie o prípadnom prijatí pristúpenia Pakistanu sa musí prijať formou rozhodnutia Rady na úrovni EÚ. Členské štáty Európskej únie by preto mali v záujme Európskej únie uložiť vyhlásenie o prijatí pristúpenia Pakistanu.

Prijatím členskými štátmi Európskej únie by sa Haagsky dohovor z roku 1980 stal uplatniteľným medzi Pakistanom a členskými štátmi EÚ s výnimkou Dánska.

Pokiaľ ide o únosy detí rodičmi, Haagsky dohovor z roku 1980 je medzinárodným ekvivalentom nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 (známeho ako nariadenie Brusel IIa), ktoré predstavuje základný kameň justičnej spolupráce EÚ v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností.

Jedným z hlavných cieľov nariadenia je zabrániť únosom detí medzi členskými štátmi stanovením postupov na zabezpečenie bezodkladného návratu dieťaťa do členského štátu, v ktorom má dieťa obvyklý pobyt. Nariadenie Brusel IIa na tento účel zahŕňa vo svojom článku 11 postup stanovený v Haagskom dohovore z roku 1980 a dopĺňa ho o objasnenie niektorých jeho aspektov, najmä vyjadrenie maloletého dieťaťa, lehotu na vydanie rozhodnutia po podaní žiadosti o návrat a dôvody na nevrátenie dieťaťa. Zavádzajú sa v ňom aj ustanovenia, ktorými sa upravujú protichodné príkazy o vrátení alebo nevrátení dieťaťa vydané v rôznych členských štátoch.

Európska únia na medzinárodnej úrovni podporuje pristúpenie tretích štátov k Haagskemu dohovoru z roku 1980, aby sa jej členské štáty mohli opierať o spoločný právny rámec pri riešení prípadov medzinárodných únosov detí.

V období od júna 2015 do februára 2019 bolo prijatých už 18 rozhodnutí Rady s cieľom prijať pristúpenie 26 tretích krajín (Albánska, Andorry, Arménska, Bahám, Bieloruska, Čile, Dominikánskej republiky, Ekvádoru, Gruzínska, Hondurasu, Islandu, Južnej Afriky, Kazachstanu, Kolumbie, Kórejskej republiky, Maroka, Panamy, Peru, Ruskej federácie, Salvádoru, San Marína, Seychel, Singapuru, Ukrajiny, Uruguaja a Uzbekistanu) k Haagskemu dohovoru z roku 1980 o medzinárodných únosoch detí 1 .

Tento návrh je zjavne spojený so všeobecným cieľom ochrany práv dieťaťa zakotveným v článku 3 Zmluvy o Európskej únii. Systém Haagskeho dohovoru z roku 1980 má za cieľ chrániť dieťa pred škodlivými účinkami únosu jedným z rodičov a zabezpečiť, aby dieťa mohlo udržiavať styk s oboma rodičmi, napríklad zabezpečením účinného výkonu práva styku.

Za zmienku stojí aj prepojenie s podporou využívania mediácie pri riešení cezhraničných rodinných sporov. Smernica o určitých aspektoch mediácie v občianskych a obchodných veciach 2 sa takisto uplatňuje na rodinné právo v rámci spoločného európskeho justičného priestoru. Haagsky dohovor z roku 1980 takisto podporuje zmierlivé riešenie rodinných sporov. Jedna z príručiek osvedčených postupov podľa Haagskeho dohovoru z roku 1980, ktoré uverejnila Haagska konferencia medzinárodného práva súkromného, je venovaná používaniu mediácie pri riešení medzinárodných rodinných sporov týkajúcich sa detí, ktoré patria do rozsahu pôsobnosti dohovoru. Na podnet Európskej komisie bola daná príručka preložená okrem anglického a francúzskeho jazyka do všetkých jazykov EÚ, ako aj do arabského jazyka, s cieľom podporiť dialóg so štátmi, ktoré ešte neratifikovali dohovor alebo k nemu nepristúpili, a pomôcť hľadať konkrétne spôsoby riešenia problémov spôsobovaných medzinárodnými únosmi detí 3 .

V článku 38 Haagskeho dohovoru z roku 1980 sa stanovuje, že „[p]rístup [pristupujúcich štátov] nadobudne platnosť iba vo vzťahu medzi pristupujúcim štátom a tým zmluvným štátom, ktorý vyhlási, že prístup prijal“. Keďže sa rozhodnutie týka výslovného prijatia pristúpenia pristupujúceho štátu k Haagskemu dohovoru z roku 1980 členskými štátmi a v záujme Únie, uplatniteľným právnym základom je článok 218 ods. 6 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Hmotnoprávnym základom je článok 81 ods. 3 ZFEÚ, a preto sa Rada po porade s Európskym parlamentom uznáša jednomyseľne.

Írsko je viazané nariadením (ES) č. 2201/2003, a preto sa zúčastňuje na prijímaní a uplatňovaní tohto rozhodnutia.

V súlade s článkami 1 a 2 Protokolu (č. 22) o postavení Dánska, ktorý je pripojený k Zmluve o Európskej únii a Zmluve o fungovaní Európskej únie, sa Dánsko nezúčastňuje na prijatí tohto rozhodnutia, nie je ním viazané ani nepodlieha jeho uplatňovaniu.

Tento návrh je vypracovaný v súlade s už prijatými rozhodnutiami Rady týkajúcimi sa tej istej veci a nepresahuje rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie cieľa koherentného postupu EÚ v oblasti medzinárodných únosov detí tým, že sa zabezpečí, aby členské štáty Európskej únie v danej lehote prijali pristúpenie Pakistanu k Haagskemu dohovoru z roku 1980.

Prevažná väčšina členských štátov Európskej únie, s ktorými Komisia konzultovala o ich ochote prijať pristúpenie Pakistanu k Haagskemu dohovoru z roku 1980, zaujala kladné stanovisko.

Z diskusií vedených na stretnutí expertov 2. júla 2019 vyplynulo, že až na jednu výnimku neexistujú žiadne námietky zo strany členských štátov proti prijatiu pristúpenia Pakistanu k Haagskemu dohovoru z roku 1980.

Komisia verí, že ďalšie rokovania na technickej úrovni v rámci pracovnej skupiny Rady pre občianskoprávne veci povedú k jednomyseľnosti potrebnej na prijatie rozhodnutia Rady.

V rámci prípravy stretnutia expertov 2. júla 2019 a v nadväznosti naň bola Komisia v úzkom kontakte s Haagskou konferenciou medzinárodného práva súkromného a delegáciou EÚ v Pakistane.

V súvislosti s 18 rozhodnutiami Rady prijatými v rokoch 2015 až 2019 týkajúcimi sa pristúpenia niekoľkých tretích štátov k Haagskemu dohovoru z roku 1980 sa vzhľadom na povahu tohto legislatívneho aktu nevykonalo žiadne osobitné posúdenie vplyvu. Úroveň vykonávania dohovoru Pakistanom sa však preskúmala na stretnutí expertov 2. júla 2019, na ktorom boli zastúpené všetky členské štáty EÚ. V nadväznosti na stretnutie Komisia pozorne sledovala ďalší vývoj v Pakistane.

Pakistan za svoj ústredný orgán určil úrad zástupcu generálneho prokurátora na ministerstve práva, spravodlivosti a ľudských práv. Okrem toho Pakistan zriadil provinčné orgány v provinciách Pandžáb, Sindh, Khyber Pakhtunkhwa, Balochistan, Azad Jammu a Kašmír a Gilgit-Baltistán, ako aj príslušné vládne agentúry na podporu týchto orgánov. Ústredný orgán vydal pre tieto subfederálne subjekty „Stále operačné postupy“ ako usmernenia pri riešení prípadov, pričom v nich kladie silný dôraz na mediáciu.

Vnútroštátne právne predpisy boli zmenené tak, aby sa v rámci právomocí súdov pre rodinné záležitosti uvádzal aj Haagsky dohovor z roku 1980. Od roku 2017 sa uskutočnilo niekoľko vzdelávacích akcií s cieľom inštruovať súdnictvo, že Haagsky dohovor z roku 1980 má procesný charakter a netýka sa podstaty veci (spor o starostlivosť). Jasne sa uviedlo, že súdy založené na práve šaría nemajú vo vzťahu k dohovoru žiadnu právomoc.

Pred prijatím pristúpenia Pakistanu vyslala vláda USA do Pakistanu dve delegácie na vysokej úrovni zložené z právnikov, úradníkov ministerstva zahraničných vecí a expertov na Haagsky dohovor, aby posúdili súlad správneho a justičného systému s dohovorom. Veľvyslanectvo USA v Islamabade zorganizovalo aj mnoho seminárov a workshopov v celej krajine pre právnikov, sudcov, štátnych úradníkov a ďalšie zainteresované strany.

Pristúpenie Pakistanu k Haagskemu dohovoru z roku 1980 prijalo 12 zmluvných strán vrátane USA.

Navrhované rozhodnutie nemá žiaden vplyv na rozpočet.

Keďže sa návrh týka len oprávnenia členských štátov Európske únie prijať pristúpenie Pakistanu k Haagskemu dohovoru z roku 1980, monitorovanie jeho vykonávania sa obmedzuje na dodržanie znenia vyhlásenia členskými štátmi, dodržanie lehoty na jeho uloženie a oznámenie o uložení vyhlásenia Komisii, ako sa stanovuje v rozhodnutí Rady.