I.Svetový humanitárny samit – ako prispôsobiť humanitárnu činnosť meniacej sa situácii

a)Úvod

Generálny tajomník Organizácie Spojených národov (OSN) zvolal vôbec prvý Svetový humanitárny samit na 23. – 24. mája 2016 v Istanbule. Ide o reakciu na bezprecedentný nárast počtu obetí konfliktov a prírodných katastrof – vrátane najvyššieho počtu presídlení od druhej svetovej vojny. Samit je pre svetové spoločenstvo jedinečnou príležitosťou na medzinárodný konsenzus potvrdzujúci zásady humanitárnej pomoci a zintenzívnenie humanitárnej činnosti. Stretnú sa na ňom zástupcovia vlád, darcov, implementačných organizácií 1 , súkromného sektora i postihnutých populácií, ktorí by sa podľa potreby mali zaviazať k účinnejším formám spolupráce na spoločnom cieli – záchrane životov a zmiernení utrpenia. Samit teda ovplyvní a možno aj celkom zmení aktuálny rámec fungovania humanitárneho systému, aby lepšie slúžil ľuďom v núdzi.

Európska únia (EÚ) a jej členské štáty patria medzi hlavných humanitárnych darcov. Spoločne zohrávajú kľúčovú rolu v usmerňovaní politiky a majú globálne skúsenosti s realizáciou pomoci. Mnohí zainteresovaní od nich očakávajú, že prispejú k úspešnosti samitu. Toto oznámenie vychádza z Európskeho konsenzu o humanitárnej pomoci 2 , určuje víziu Únie pri reformovaní humanitárnej činnosti a navrhuje odporúčania na schválenie samitom. Základnou myšlienkou je budovať a posilňovať partnerstvá medzi mnohými aktérmi. Jedine prepojenými a koordinovanými krokmi dokáže svetové spoločenstvo čeliť rôznorodým a eskalujúcim krízam a katastrofám, ktoré si vyžadujú humanitárnu pomoc.

b)Zmena humanitárnej situácie

Humanitárne krízy za posledných 25 rokov nabrali na počte, zložitosti i rozsahu. V roku 2014 sa zaznamenalo vyše 400 politicky motivovaných konfliktov s dosahom na život 50 miliónov ľudí. Vyše 40 z nich zahŕňalo konvenčnú vojnu či terorizmus 3 . Mnohé boli ideologického rázu, s dramatickým regionálnym dosahom a dominovým efektom na prístup k humanitárnej pomoci, ochranu postihnutého obyvateľstva i bezpečnosť humanitárnych pracovníkov. Pre neochotu niektorých aktérov hľadať politické riešenia sa tieto krízy preťahujú, čím vzniká potreba humanitárnej pomoci po dlhé roky, či dokonca dekády.

Prírodné katastrofy každoročne zasiahnu životy 100 miliónov ľudí 4 . Niektoré súvisia so zmenou klímy a sú spojené s globálnymi trendmi ako nedostatok vody, urbanizácia či demografický tlak. Mnoho z nich sa zopakuje prv, než komunita stihne opraviť škody.

Humanitárne krízy podnecuje sociálna a hospodárska nestabilita. Od roku 1990 vzrástol podiel extrémne chudobných obyvateľov nestabilných štátov, kde vláda nie je schopná či ochotná zabezpečiť základné služby alebo sociálnu rovnosť. Znamená to, že dnes už je vyše 250 miliónov ľudí postihnutých humanitárnymi krízami alebo sú im vystavení 5 .

Tieto vzájomne prepojené trendy spôsobili nebývalé ľudské utrpenie i rekordnú potrebu humanitárnych činností. V polovici roka 2015 potrebuje humanitárnu pomoc takmer 79 miliónov ľudí v 37 krajinách – takmer 59 miliónov z nich muselo opustiť domov 6 .

Od humanitárneho systému sa očakáva viac pre väčší počet ľudí a za vyššiu cenu. Vzhľadom na rozsah aktuálnych kríz a katastrof financovanie humanitárnych potrieb napriek rekordným príspevkom darcov nestačí 7 .

Humanitárna situácia sa však zmenila, a to nielen znásobením výziev. Vyvíja sa aj preto, že k humanitárnemu úsiliu prispieva väčší počet rozmanitejších aktérov. Prináša to dodatočné prostriedky, no zároveň mení spôsob plánovania, koordinácie a reakcie humanitárneho spoločenstva 8 . Aby teda systém koordinovaný OSN dokázal naďalej prispievať relevantnou hodnotou, musí sa prispôsobiť. Napriek pokroku vďaka humanitárnej reforme z roku 2005 a transformačnému programu z roku 2011 9 systém stále často nezodpovedá predstavám z hľadiska vedenia, koordinácie a zodpovednosti. A predovšetkým už ho ďalej nemožno považovať za skupinku organizácií a darcov, ktorí sa riadia „západnými hodnotami“. Samit by mal preto uznať a akceptovať rozmanitosť humanitárnych aktérov, potvrdiť platnosť humanitárnych zásad a popasovať sa s nedostatkami v humanitárnej činnosti.

II.Kľúčové odporúčania pre Svetový humanitárny samit

Na prípravách samitu sa podieľalo široké spektrum humanitárnych aktérov, ktorí sa podelili o nápady, ako zlepšiť humanitárnu pomoc. Komisia vychádza z daných diskusií. Odporúča globálne partnerstvo na posilnenie solidarity svetového spoločenstva s obeťami konfliktov a katastrof, pričom ako východisko uplatňuje humanitárne zásady a presadzuje konkrétne zlepšenia humanitárneho systému. Odporúčania vzájomne súvisia a dopĺňajú sa, pričom sledujú jediný zámer: umožniť humanitárnemu spoločenstvu spoluprácu na spoločných cieľoch: záchrane životov, predchádzaní kríz a katastrof a podpore obnovy.

1.Globálne partnerstvo zásadovej humanitárnej činnosti

`)Potvrdenie základných hodnôt humanitárnej pomoci a záväzok konať

Hodnoty dôstojnosti, integrity a solidarity sú univerzálne. Sú jadrom každej kultúry bez ohľadu na zemepisnú polohu, etnikum či náboženstvo. Humanitárne zásady ľudskosti, neutrality, nestrannosti a nezávislosti sú konkrétnym vyjadrením týchto spoločných hodnôt 10 . Okrem toho sú nevyhnutné z prevádzkového hľadiska na umožnenie prístupu k pomoci, ochranu tých najzraniteľnejších a zaistenie bezpečnosti humanitárnych pracovníkov.

Všeliek na krízy je však v nedohľadne a na tieto základné hodnoty sa prihliada čoraz menej. Odráža sa to v čoraz častejších porušeniach medzinárodného humanitárneho práva vrátane univerzálne ratifikovaných ženevských dohovorov, ale i v neschopnosti štátov a medzinárodného spoločenstva potrestať vinníkov.

Väčšina humanitárnej činnosti zahŕňa konflikty v kontexte nestabilného politického prostredia a slabého sociálno-ekonomického rozvoja. Úlohou humanitárnej reakcie nie je riešenie konfliktov, ktoré spôsobujú ľudské utrpenie. Humanitárni aktéri však musia chápať politické a sociálno-ekonomické prostredie, v ktorom pôsobia. Hoci je zrejmé, že humanitárna pomoc nie je politickým, vojenským ani mierotvorným nástrojom, humanitárni aktéri musia spolupracovať so zodpovednými subjektmi a ukázať im hrôzy humanitárnych kríz, aby títo mohli náležite konať 11 .

Odporúčanie:

•Samit je jedinečnou príležitosťou na obnovenie spoločného záväzku a potvrdenie, že sme spoluzodpovední za ochranu ľudských životov a poskytovanie humanitárnej pomoci. Mal by príslušných aktérov vyzvať, aby na tento účel mobilizovali všetky dostupné prostriedky – politické, rozvojové i humanitárne. Výsledok samitu by mal potvrdiť spoločné východiská: hodnoty dôstojnosti, integrity a solidarity, humanitárne zásady, dodržiavanie záväzkov z medzinárodného humanitárneho práva a záväzok nedopustiť, aby do humanitárnej práce zasahovala politická agenda.

a)Zabezpečenie prístupu

Skúsenosť ukazuje, že humanitárne zásady skutočne uľahčujú prístup. Ide tu predovšetkým o to, aby ľudia mali z pomoci osoh – zaistenie prístupu humanitárnych aktérov k postihnutým osobám je základným predpokladom pomoci v núdzi.

Z povahy konfliktov však vyplývajú intenzívnejšie útoky na humanitárnych pracovníkov i krádeže materiálnych prostriedkov. Mnoho postihnutých území sa tak pre humanitárnych pracovníkov stalo nedostupnými a ich zraniteľné obyvateľstvo je teda od pomoci systematicky odrezané. Treba vynaložiť maximálne úsilie na zvýšenie povedomia o univerzálnych hodnotách humanitárnej činnosti – najmä v nestabilných štátoch. Dialóg so stranami konfliktu (najmä neštátnymi subjektmi) by sa mal vrátiť k objektívnym potrebám postihnutého obyvateľstva.

Niektoré hostiteľské vlády alebo neštátne subjekty bránia prístupu humanitárnej pomoci obmedzeniami pohybu a byrokratickými prekážkami pre pracovníkov i zásoby alebo tým, že nezaisťujú ich ochranu. V tomto smere by mala priniesť usmernenie prebiehajúca práca Komisie pre medzinárodné právo v oblasti ochrany osôb pri katastrofe 12 . Zároveň sa implementačné organizácie občas štítia prítomnosti v náročných oblastiach. Navyše môžu prácu humanitárnych aktérov v niektorých situáciách potenciálne ovplyvniť protiteroristické opatrenia niektorých darcovských štátov. Humanitárni pracovníci sú tak vystavení dileme, či ignorovať humanitárnu potrebu alebo riskovať trestné stíhanie. Všetky takéto opatrenia vedú alebo môžu viesť k nerovnomernému rozdeľovaniu potrebnej pomoci.

Odporúčania:

•Humanitárni aktéri by mali viesť so stranami konfliktov intenzívnejší dialóg a presadzovať prístup, ochranu a bezpečnosť. Miestnym komunitám (najmä občianskej spoločnosti) treba dodať motiváciu a možnosti, aby stranám konfliktu komunikovali univerzálne hodnoty, z ktorých humanitárna činnosť vychádza.

•Vlády by mali v prvom rade poskytnúť bezpečné a chránené prostredie na humanitárnu činnosť. Zároveň by mali disponovať primeraným právnym a politickým rámcom na podporu prístupu: a) humanitárnych pracovníkov: z hľadiska výsad a imunít, vízových požiadaviek, resp. požiadaviek na vstup, pracovných povolení a voľného pohybu, ako aj umožnením zásadovej humanitárnej činnosti v kontexte protiteroristických opatrení, b) vybavenia a tovaru z hľadiska: colných požiadaviek a poplatkov, zdaňovania a dopravy.

•Implementačné organizácie by sa mali viac zamerať na prácu v odľahlých a nebezpečných oblastiach, v záujme priblíženia sa postihnutému obyvateľstvu. Vyžaduje si to prísne, no nie zväzujúce bezpečnostné protokoly, nasadenie kvalifikovaných a vycvičených pracovníkov, ako aj spoluprácu so subjektmi, ktoré majú do daných oblastí prístup.

b)Ochrana ako ústredný prvok humanitárnej reakcie

V humanitárnych krízach je často dotknuté obyvateľstvo vystavené zneužívaniu a zlému zaobchádzaniu. Nerešpektovanie humanitárnych zásad i medzinárodného humanitárneho práva ich ešte väčšmi vystavuje neistote, diskriminácii, zneužívaniu či ohrozeniu života. Najzraniteľnejšie sú často deti, ženy a dievčatá, staršie a zdravotne postihnuté osoby. Treba zdôrazniť, že prvoradú zodpovednosť za ochranu osôb postihnutých humanitárnou krízou má štát. Ak ten zlyhá alebo sám porušuje medzinárodné humanitárne právo, musia konať humanitárni aktéri.

Otázkam ochrany ľudí sa zatiaľ v rámci humanitárnej činnosti nevenoval potrebný priestor 13 . Je to dôsledok viacerých faktorov – napríklad absencie strategického smerovania, obmedzených možností, rozličného výkladu pojmu „ochrana“ či nedostupnosti dotknutých komunít v zóne konfliktu. Treba opätovne vyzvať k ochrane ako ústrednému prvku humanitárnej reakcie. Hoci sú humanitárne činnosti zamerané výlučne na potreby, ich cieľom by malo byť zaistenie dodržiavania práv všetkých jednotlivcov v súlade s medzinárodným humanitárnym a utečeneckým právom, ako aj ľudskými právami. Humanitárna činnosť by zároveň mala podporovať (no nie nahrádzať) účinné existujúce komunitné mechanizmy ochrany.

Humanitárni aktéri sami nedokážu zabezpečiť ochranu príjemcov. Mali by sa vytvoriť silnejšie väzby medzi nimi a spoločenstvom pre ľudské práva. Musí však byť jasné, že humanitárna činnosť by mala zostať neutrálna, nestranná a nezávislá, aby sa postihnuté obyvateľstvo a humanitárni pracovníci nevystavovali útokom jednotlivých strán konfliktu či riziku zamietnutia prístupu 14 .

Odporúčania:

•Humanitárne spoločenstvo by malo do humanitárnej reakcie systematicky integrovať ochranu, pričom treba zohľadniť zraniteľnosť a možnosti osobitných skupín populácie v určitých kontextoch, ako aj hrozby, ktorým čelia. Implementačné organizácie by mali využiť príslušné mechanizmy koordinácie ako humanitárne tímy či zoskupenia pre jednotlivé krajiny na tvorbu komplexných ochranných stratégií, ktoré zahŕňajú analýzu, programovanie a monitorovanie, a určitá časť ich personálu by mala byť vyčlenená osobitne na oblasť ochrany.

•Mala by sa posilniť spolupráca medzi komunitami zaoberajúcimi sa humanitárnou činnosťou a ľudskými právami, keďže ochrana je relevantná pre obe skupiny. Humanitárni pracovníci by však mali zostať oslobodení od oznamovacích požiadaviek, ktoré by mohli ohroziť ich neutralitu, nestrannosť, nezávislosť či prístup.

2.Globálne partnerstvo účinnej humanitárnej činnosti

a)Globálne partnerstvo na báze účinnosti humanitárnej pomoci

Odporúčania:

•Humanitárne spoločenstvo by malo vytvoriť komplexný súbor ovládacích prvkov na riadenie účinnosti humanitárnej pomoci v kontexte celého reakčného cyklu. Všetci aktéri angažovaní v humanitárnej reakcii by mali byť na tento rámec napojení a mali by ho využívať. Môže zahŕňať napríklad:

register spoločných údajov o potrebách, rizikách, zraniteľnosti a prístupe,

zoznam dostupných kapacít,

platformu spoločnej analýzy rizík a koordinovaného vyhodnocovania potrieb,

databázu na nepretržité sledovanie všetkých finančných alokácií zo všetkých zdrojov a subdodávok miestnym partnerom až k samotnému príjemcovi,

spoločné kvalitatívne parametre,

spoločné ukazovatele výsledkov,

hodnotenie výsledkov a dosahu

a výskum.

•Darcovia by mali od implementačných organizácií vyžadovať koordináciu posudzovania potrieb pri zohľadnení kontextu a kapacít a s využitím podrobných údajov a kvalitatívnych parametrov. Darcovia by mali toto hodnotenie využiť na rozhodovanie o pridelení financií. Zároveň by sa mali zaviazať k zoštíhleniu svojich zmluvných a oznamovacích mechanizmov, pričom však musia rešpektovať zákonné požiadavky a zaistiť zodpovednosť voči svojim zriaďovateľom. Implementačné organizácie by mali informovať o kvalite a výsledkoch.

•Darcovia by sa mali v programoch, ktoré financujú, zaviazať k systematickému zohľadňovaniu zodpovednosti voči postihnutému obyvateľstvu. Implementačné organizácie by mali stanoviť normy práce s postihnutým obyvateľstvom v rámci celého reakčného cyklu – vrátane citlivého prístupu k určitým skupinám – a mali by zaviesť potrebné mechanizmy.

•OSN a ďalšie implementačné organizácie zastúpené v Medziagentúrnom stálom výbore (IASC) by mali preukázať úplné osvojenie a následné systematické uplatňovanie transformačného programu. Darcovia by mali toto uplatňovanie monitorovať a podporovať. Zároveň by mali posúdiť, v ktorých oblastiach by prehodnotenie medzinárodných humanitárnych pracovných postupov či architektúry prinieslo lepšie výsledky.

b)Partnerstvo s miestnymi, národnými a regionálnymi aktérmi: subsidiarita a solidarita

Odporúčania:

•Medzinárodné a vnútroštátne koordinačné štruktúry by mali zahŕňať všetkých aktérov zainteresovaných na danej konkrétnej reakcii. Možno to dosiahnuť napríklad otvorením humanitárnych tímov alebo zoskupení IASC pre jednotlivé krajiny. Tam, kde nie je spolupráca s existujúcimi mechanizmami koordinácie možná, by mal Úrad OSN pre koordináciu humanitárnych záležitostí (OCHA) poskytnúť na zaistenie systémovej interoperability iné metódy.

•Humanitárna reakcia by mala byť primárne založená na zásade subsidiarity a solidarity. Pre všetky krajiny by sa mali vyhodnotiť riziká alebo analyzovať zraniteľnosť. Mal by sa zostaviť prehľad pripravenosti a reakčnej kapacity príslušných miestnych, národných, regionálnych a medzinárodných aktérov. Na medzinárodnej úrovni by takéto mapovanie zainteresovaných strán mohol sprostredkovať úrad OCHA.

•Humanitárne spoločenstvo by malo vypracovať usmernenia pre rôzne scenáre, kde sa stanovia role reagujúcich aktérov a okolnosti, za ktorých sa mobilizuje medzinárodná pomoc. Sprevádzať by ich mal mechanizmus na zaistenie disciplíny v systematickom uplatňovaní týchto jednotlivých prístupov. OCHA by mala tento proces v spolupráci s relevantnými partnermi podporiť.

•Vlády a darcovia by mali podporovať budovanie kapacít miestnych humanitárnych subjektov a podľa potreby zvážiť ich podporu aj počas reakcie na krízu.

•Regionálne organizácie by sa mali podporiť pri budovaní siete na výmenu skúseností a nácvik reakcie. Zároveň ich treba podnecovať, aby do svojich mandátov na pomoc členom v prípade prírodných katastrof či katastrof spôsobených ľudskou činnosťou zahrnuli ustanovenia o solidarite.

c)Partnerstvo s darcami, súkromným sektorom, charitou, nadáciami a implementačnými organizáciami v záujme efektívneho a dostatočného humanitárneho financovania

Humanitárne výsledky zodpovedajú vynaloženým zdrojom. Tento problém treba riešiť dvojako: zaistením čo najefektívnejšieho využitia každého eura pomoci a rozšírením základne financovania.

Reálna i vnímaná neefektívnosť humanitárnych výdavkov môže ohroziť tak dosah, ako aj dôveryhodnosť humanitárnej reakcie. Treba vytvoriť úplný a ucelený obraz všetkých potrieb, ktorý následne podporí väčšiu koordináciu apelov a zlepší tvorbu záložných plánov financovania. Podpora inovačných metód poskytovania pomoci ako hotovostné prístupy všade, kde sú v danom kontexte vhodné, môže znížiť režijné, jednotkové i transakčné náklady. Všetky tieto kroky si vyžadujú úzke partnerstvo medzi zástupcami príjemcov, implementačných organizácií a darcov, ako aj súkromného sektora.

Hoci financovanie humanitárnej pomoci treba zefektívniť, zároveň je jasné, že aktuálna miera financovania na pokrytie celosvetových humanitárnych potrieb nestačí. Osobitným problémom sú dlhodobé krízy, keďže ich v povedomí verejnosti nahrádzajú nové.

Systém trpí prílišnou závislosťou od malého počtu darcov. Hoci darcovia, ktorí nie sú členmi Výboru OECD pre rozvojovú pomoc (DAC), a súkromný sektor vrátane charitatívnych organizácií a nadácií zohrali v určitých krízach skutočne rozhodujúcu úlohu, systém ich doposiaľ nedokázal optimálne zapojiť tak, aby sa využil všetok ich potenciál. Aby systém viac lákal nových a rozmanitých aktérov, musí vyzdvihovať ich nenahraditeľný prínos, ukazovať dosah ich podpory a uľahčovať partnerstvá v teréne. Medzinárodný systém by sa mal zamerať na hľadanie stimulov pre nových aktérov, nadviazanie pravidelnejšieho dialógu s nimi a identifikáciu kontextov, v ktorých by ich mohla účasť osobitne zaujať.

Odporúčania:

•Treba zlepšiť architektúru a efektívnosť humanitárnej pomoci. Implementačné organizácie pod vedením IASC by mali reformovať apelačný systém, aby sa uistili, že odráža úplný obraz o potrebách a požiadavkách na financovanie – to možno dosiahnuť nástrojom sledovania v rámci vyššie opísaných ovládacích prvkov. Jednotlivé implementačné organizácie by sa ideálne mali na tento systém napojiť a pri humanitárnych krízach nežiadať prostriedky samostatne. Miesto toho by mali svoje úsilie koordinovať, aby sa predišlo zbytočnej konkurencii na úkor efektívnosti. Apely by mali zároveň umožňovať poskytovanie kvalitnej pomoci. Informovanie o realizovaných apeloch by malo zahŕňať údaje o naplnených i nenaplnených potrebách.

•Darcovia by mali systematicky koordinovať svoje úsilie a vyhodnocovať prevádzkové postupy implementačných organizácií s cieľom identifikovať pridanú hodnotu a prípadné možnosti úspory nákladov, a to na základe spoločných humanitárnych štandardov 15 .

•Darcovia a implementačné organizácie by mali pri zohľadnení osobitného kontextu zvýšiť podiel prijímateľov hotovostnej formy pomoci. Mohla by sa stanoviť určitá cieľová hodnota.

•Systém OSN a tradiční darcovia by mali v otázkach financovania humanitárnej činnosti viesť užší dialóg s darcami mimo DAC, krajinami so stredným príjmom, regionálnymi organizáciami, súkromným sektorom, charitatívnymi organizáciami a nadáciami. Ten by mohol mať formu pravidelných formálnych či neformálnych stretnutí v rámci skupiny OCHA na podporu darcov 16 či iniciatívy dobrého humanitárneho darcovstva 17 .

•Súkromný sektor by mal byť motivovaný prispievať k humanitárnej pomoci – napríklad pri stanovovaní cieľov v rámci sociálnej zodpovednosti podnikov.

d)Partnerstvo s aktérmi v oblasti rozvoja

Odporúčania:

•Je potrebný nový model spolupráce humanitárneho a rozvojového sektora. Mal by zahŕňať spoločnú komplexnú analýzu rizík a podľa potreby viacročné programovanie a financovanie vrátane stratégií ukončenia angažovanosti humanitárnych aktérov. Mal by sa venovať otázkam pripravenosti, utečencov a presídleného obyvateľstva v rámci krajiny, najmä v dlhotrvajúcich situáciách.

•Darcovia by sa mali snažiť o podporu predvídateľnejšieho viacročného financovania zlúčením humanitárnych a rozvojových prostriedkov, najmä v dlhotrvajúcich krízach.

•Darcovia by mali v rozvojových programoch zvážiť zavedenie tzv. krízových modifikátorov, ktoré umožnia prerozdelenie prostriedkov v reakcii na krízu, a teda flexibilnejší prístup.

III.Príspevok EÚ a ďalšie kroky

Svetový humanitárny samit a proces, ktorý mu predchádzal, vytvárajú politický potenciál na posilnenie globálneho spoločenstva solidarity s ľuďmi postihnutými humanitárnymi krízami a katastrofami. Je to príležitosť prehovoriť k tretím krajinám, európskym občanom a ostatným partnerom o morálnej povinnosti pomáhať obetiam konfliktov a katastrof a zabrániť presahovaniu dôsledkov ako nestabilita a presídľovanie. Komisia vyzýva členské štáty a ostatných partnerov k výmene skúseností a spolupráci v tejto veci.

Samit bude významným míľnikom zásadovej a účinnej humanitárnej pomoci a nastolí program viacerých zmien súčasného systému. Realizácia výsledkov si teda bude vyžadovať úsilie globálneho spoločenstva ako celku i jednotlivých aktérov. Záväzky z Istanbulu by preto mali byť overiteľné a merateľné. V záujme zamerania na pokrok by bolo vhodné pravidelne monitorovať ich vykonávanie.

Komisia po samite stanoví konkrétny príspevok EÚ k implementácii jeho výsledkov. Pracovný dokument útvarov Komisie sprevádzajúci toto oznámenie uvádza príklady začatej práce v rámci EÚ s cieľom zdokonaliť humanitárnu činnosť.