This document is an excerpt from the EUR-Lex website
Document 52013DC0861
REPORT FROM THE COMMISSION TO THE EUROPEAN PARLIAMENT AND THE COUNCIL Report on the application of Directive 2006/54/EC of the European Parliament and of the Council of 5 July 2006 on the implementation of the principle of equal opportunities and equal treatment of men and women in matters of employment and occupation (recast)
SPRÁVA KOMISIE EURÓPSKEMU PARLAMENTU A RADE Správa o uplatňovaní smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/54/ES z 5. júla 2006 o vykonávaní zásady rovnosti príležitostí a rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami vo veciach zamestnanosti a povolania (prepracované znenie)
SPRÁVA KOMISIE EURÓPSKEMU PARLAMENTU A RADE Správa o uplatňovaní smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/54/ES z 5. júla 2006 o vykonávaní zásady rovnosti príležitostí a rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami vo veciach zamestnanosti a povolania (prepracované znenie)
/* COM/2013/0861 final */
SPRÁVA KOMISIE EURÓPSKEMU PARLAMENTU A RADE Správa o uplatňovaní smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/54/ES z 5. júla 2006 o vykonávaní zásady rovnosti príležitostí a rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami vo veciach zamestnanosti a povolania (prepracované znenie) /* COM/2013/0861 final */
SPRÁVA KOMISIE EURÓPSKEMU PARLAMENTU A
RADE Správa o uplatňovaní smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2006/54/ES z 5. júla 2006 o vykonávaní zásady rovnosti
príležitostí a rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami vo veciach
zamestnanosti a povolania
(prepracované znenie) 1. Úvod Európsky parlament a Rada prijali 5. júla 2006
smernicu o vykonávaní zásady rovnosti príležitostí a rovnakého zaobchádzania s
mužmi a ženami vo veciach zamestnanosti a povolania (prepracované znenie)
(ďalej len „smernica“)[1].
Touto smernicou sa konsoliduje a modernizuje acquis EÚ v tejto oblasti
tým, že sa zlučujú predchádzajúce smernice[2]
a zavádzajú určité novelizačné prvky. Smernica vychádza z článku
157 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“). V tejto správe sa vyhodnocuje transpozícia
novelizačných prvkov smernice v členských štátoch, ako aj
efektívnosť jej uplatňovania a presadzovania[3]. Nemá vplyv na žiadne
konania o porušení povinností týkajúcich sa transpozície smernice. Európsky parlament neprestajne vyzýva k
väčšej zaangažovanosti s cieľom posilniť uplatňovanie
ustanovení týkajúcich sa rovnakého odmeňovania na európskej úrovni a na
tento účel prijal v rokoch 2008[4]
a 2012 uznesenia[5].
V
Stratégii rovnosti žien a mužov 2010-2015[6]
Komisia vytyčuje spôsoby efektívnejšieho vykonávania zásady rovnakej
odmeny v praxi a opatrenia na zmenšenie pretrvávajúcich rodových rozdielov v
odmeňovaní. Komisia rozbehla štúdiu s cieľom posúdiť možnosti,
ako sa dá uplatňovanie tejto zásady posilniť. Konkrétne sa napríklad
dá zlepšiť plnenie a presadzovanie existujúcich povinností a opatrení
zameraných na zvýšenie transparentnosti odmeňovania. Táto správa obsahuje oddiel, v ktorom sa
vyhodnocuje, ako sa ustanovenia týkajúce sa rovnakej odmeny uplatňujú v
praxi. Na to, aby bolo možné uplatňovanie ustanovení týkajúcich sa
rovnakej odmeny lepšie propagovať a uľahčovať v praxi, je k
tejto správe pripojený aj pracovný dokument útvarov Komisie, ktorý pozostáva zo
štyroch príloh: 1) oddiel o rodovo neutrálnych systémoch hodnotenia a klasifikácie
zamestnania, 2) zhrnutie judikatúry Súdneho dvora Európskej únie v oblasti
rovnakého odmeňovania, 3) príklady národných judikatúr v oblasti rovnakého
odmeňovania a 4) opis faktorov spôsobujúcich rozdiely v odmeňovaní
žien a mužov, opatrenia Komisie na boj proti nim a príklady najlepších postupov
členských štátov. 2. Napredovanie transpozície a
konaní o porušení povinností V dôsledku kontrol zhody, ktoré vykonala
Komisia, boli 26 členským štátom adresované otázky týkajúce sa zhody ich
vnútroštátnych právnych predpisov s novelizačnými prvkami smernice[7]. V dvoch členských
štátoch je transpozícia dostatočne jasná a v zhode so smernicou, takže nie
je potrebné dodať žiadne ďalšie informácie[8]. Niektoré prvky smernice pochádzajú z
predchádzajúcich smerníc, ktoré boli v dôsledku vypracovania prepracovaného
znenia zrušené. Transpozícia týchto starších prvkov smernice už bola predmetom
monitorovania ako súčasť kontrol zhody s predchádzajúcimi smernicami,
pričom naposledy išlo o smernicu 2002/73/ES[9].
Pôvodne sa konania o porušení povinností na základe nezhody so smernicou
2002/73/ES začali v roku 2006 voči 23 členským štátom. Okrem
jedného[10]
boli všetky tieto konania uzavreté, keďže členské štáty zosúladili
svoje vnútroštátne právne predpisy s právnymi predpismi EÚ. Zostávajúci prípad
sa týka povinnosti primerane chrániť práva zamestnancov týkajúce sa
materskej dovolenky, dovolenky v prípade osvojenia dieťaťa alebo
rodičovskej dovolenky pri ich návrate do práce. Prípad bol predložený
Súdnemu dvoru EÚ 24. januára 2013[11]. 3. Vplyv smernice Keďže smernicou sa predovšetkým
konsolidujú právne predpisy EÚ o rovnakom zaobchádzaní tým, že sa zlučujú,
modernizujú a zjednodušujú ustanovenia z predchádzajúcich smerníc a
zahŕňa sa do nej judikatúra Súdneho dvora EÚ, povinnosť
transpozície sa uplatňuje len na ustanovenia, ktoré so sebou prinášajú
podstatné zmeny[12].
Tieto novelizačné prvky sa týkajú: 1. vymedzenia pojmu odmena[13]; 2. výslovného rozšírenia
uplatňovania rovnakého zaobchádzania v zamestnaneckých systémoch
sociálneho zabezpečenia na dôchodkové systémy pre osobitné kategórie
pracujúcich, ako napríklad verejní zamestnanci[14]; 3. výslovného rozšírenia horizontálnych
ustanovení (t. j. o ochrane práv, náhrade alebo náprave a dôkaznom bremene) na
zamestnanecké systémy sociálneho zabezpečenia[15]; a 4. výslovného odkazu na diskrimináciu z
dôvodu zmeny pohlavia osoby[16]. Členské štáty sa vo všeobecnosti pri
vykonávaní smernice nezameriavali osobitne na tieto nové prvky. Niektoré
členské štáty výslovne transponovali smernicu buď prostredníctvom
nových právnych predpisov alebo prostredníctvom podstatných zmien existujúcich
právnych predpisov[17].
V dvoch členských štátoch bola smernica transponovaná spolu s inými
smernicami o nediskriminácii[18].
V ďalších dvoch členských štátoch sa usúdilo, že transpozícia je
nutná len v súvislosti so zamestnaneckými systémami sociálneho
zabezpečenia[19]
a návratu z materskej dovolenky[20].
Niektoré členské štáty nepovažujú
transpozíciu za potrebnú, pretože transpozícia skorších smerníc stačila na
dosiahnutie súladu s požiadavkami tejto smernice[21]. 3.1. Vymedzenie pojmu odmena Článkom 2 ods. 1 písm. e) smernice sa
pojem odmena vymedzuje rovnako ako v článku 157 ods. 2 ZFEÚ, t. j. ako „riadna
základná alebo minimálna mzda alebo plat a všetky ďalšie peňažné
alebo vecné plnenia, ktoré pracovník priamo či nepriamo dostáva od svojho
zamestnávateľa v súvislosti so svojím zamestnaním“. Vo väčšine
členských štátov je pojem odmena vymedzený vo vnútroštátnych právnych
predpisoch a zodpovedá tomuto vymedzeniu[22].
V ostatných členských štátoch sa právne vymedzenie odmeny nezhoduje s
vymedzením v smernici, ale celkový výsledok sa javí ako rovnaký[23], alebo vnútroštátne
súdy pojem „odmena“ vykladajú v súlade s judikatúrou Súdneho dvora EÚ[24]. V niektorých členských štátoch nie je vo
vnútroštátnych právnych predpisoch odmena výslovne vymedzená[25]. Podľa právnych
predpisov jedného členského štátu majú napríklad ženy nárok na rovnaké
zaobchádzanie z hľadiska zmluvných podmienok (vrátane odmeny, nie však
výlučne) ako referenčné osoby mužského pohlavia[26]. 3.2. Dôchodkové systémy pre osobitné
kategórie pracujúcich, ako napríklad verejní zamestnanci Článkom 7 ods. 2 sa do smernice
zahŕňajú niektoré prvky judikatúry Súdneho dvora EÚ a teda sa v
ňom objasňuje, že dôchodkové systémy pre osobitné kategórie
pracujúcich, ako napríklad verejní zamestnanci, sa musia považovať za
zamestnanecké dôchodkové systémy a teda za odmenu na účely článku 157
ods. 2 ZFEÚ, aj keď sú súčasťou všeobecného zákonného systému[27]. Toto ustanovenie bolo
vo väčšine členských štátov implementované buď prostredníctvom
výslovného ustanovenia alebo implicitne v tých prípadoch, keď sa vo
vnútroštátnych právnych predpisoch nerozlišuje medzi kategóriami pracujúcich[28]. V mnohých
členských štátoch je transpozícia nedostatočná alebo nejasná[29]. Spomedzi nich: v
dvoch členských štátoch je zjavne rozličný vek odchodu do dôchodku
pre mužov a ženy, a to v súkromnom aj verejnom sektore[30]; vnútroštátne právne
predpisy o zamestnaneckých systémoch sociálneho zabezpečenia v štyroch
členských štátoch neobsahujú žiadne ustanovenia o rovnakom zaobchádzaní[31] a ustanovenia jedného
členského štátu o rovnakom zaobchádzaní v zamestnaneckých systémoch
sociálneho zabezpečenia nerozširujú príslušné ustanovenia na verejných
zamestnancov[32].
3.3. Rozšírenie horizontálnych ustanovení
na zamestnanecké systémy sociálneho zabezpečenia Jedným z významných novelizačných prvkov
smernice je rozšírenie horizontálnych ustanovení hlavy III na zamestnanecké
systémy sociálneho zabezpečenia[33].
V predchádzajúcej smernici o zamestnaneckých systémoch sociálneho
zabezpečenia[34]
neboli výslovne stanovené tieto ustanovenia, ktoré by zahŕňali
ochranu práv[35],
náhrady alebo nápravu[36],
dôkazné bremeno[37],
orgány pre rovnoprávnosť[38],
sociálny dialóg[39]
a dialóg s mimovládnymi organizáciami[40].
Konsolidácia právnych predpisov EÚ o rovnakom zaobchádzaní v smernici
predstavovala príležitosť na výslovné rozšírenie uplatňovania týchto
horizontálnych ustanovení na zamestnanecké systémy sociálneho
zabezpečenia. Vo väčšine členských štátov sa horizontálne
ustanovenia transponovali do vnútroštátnych právnych predpisov a uplatňujú
sa na zamestnanecké systémy sociálneho zabezpečenia[41]. V štyroch
členských štátoch to zjavne neplatí pre všetky horizontálne ustanovenia
smernice[42].
V jednom členskom štáte nie je jasné, či orgán pre dohľad nad
dodržiavaním rovnoprávnosti môže konať v oblasti zamestnaneckých systémov
sociálneho zabezpečenia[43].
V ďalšom členskom štáte sa po zavedení právnych predpisov o
zamestnaneckých systémoch sociálneho zabezpečenia začne
uplatňovať právny rámec pre nediskrimináciu, do ktorého sú
horizontálne ustanovenia zahrnuté[44].
V dvoch členských štátoch právne predpisy o zamestnaneckých systémoch
sociálneho zabezpečenia podľa všetkého neobsahujú žiadne ustanovenia
o rovnakom zaobchádzaní[45].
V inom členskom štáte, v ktorom v súčasnosti neexistujú
žiadne zamestnanecké systémy sociálneho zabezpečnia, nie je jasné, či
by sa vnútroštátne právne predpisy obsahujúce príslušné horizontálne
ustanovenia uplatňovali, ak by sa takéto systémy zaviedli[46]. 3.4. Zmena pohlavia osoby V odôvodnení 3
smernice sa uvádza odkaz na judikatúru Súdneho dvora EÚ, v ktorej sa stanovuje,
že zásadu rovnakého zaobchádzania s mužmi a so ženami nemožno obmedziť na
zákaz diskriminácie vychádzajúcej zo skutočnosti, že daná osoba je jedného
alebo druhého pohlavia, ale že sa uplatňuje aj na diskrimináciu na základe
zmeny pohlavia osoby[47].
Tento novelizačný prvok transponovalo veľmi málo členských
štátov[48].
Dva členské štáty zaradili medzi dôvody diskriminácie „pohlavnú alebo
rodovú identitu“[49]
a „rodovú identitu“[50].
V právnych predpisoch dvoch členských štátoch už bolo stanovené, že medzi
dôvody diskriminácie patrí „pohlavná identita“[51].
Zdá sa, že tieto pojmy zahŕňajú zmenu pohlavia osoby, ale neobmedzujú
sa na ňu. V jednom členskom štáte vydal ombudsman pre
rovnoprávnosť usmernenia, podľa ktorých sa dôvody diskriminácie
vzťahujú na všetky transrodové osoby, a nie len tie, ktoré podstúpili
zmenu pohlavia[52].
V štyroch členských štátoch, v ktorých neexistujú osobitné vykonávacie
opatrenia, národné súdy poskytli výklad domácich právnych predpisov v oblasti
rovnakého zaobchádzania, podľa ktorého tieto predpisy zakazujú
diskrimináciu z dôvodu zmeny pohlavia osoby[53].
Ďalšie tri členské štáty, v ktorých neexistujú žiadne osobitné
vykonávacie opatrenia, sa spoliehajú priamo na účinok judikatúry Súdneho
dvora EÚ na domáce právo[54].
Vo viacerých ďalších členských štátoch, v ktorých tento
novelizačný prvok nebol priamo transponovaný a v ktorých vnútroštátne
právne predpisy týkajúce sa rovnosti neobsahujú žiaden výslovný odkaz na zákaz
diskriminácie z dôvodu zmeny pohlavia osoby, môžu byť existujúce zakázané
dôvody diskriminácie nedostatočne vyčerpávajúce na to, aby
sa vzťahovali aj na diskrimináciu z dôvodu zmeny pohlavia osoby.
V jednom členskom štáte je možné, aby sa na diskrimináciu z dôvodu
zmeny pohlavia osoby vzťahovala diskriminácia z dôvodu „osobných
okolností“[55].
Väčšina členských štátov však nevyužila príležitosť, ktorú
smernica ponúka, aby do svojich vnútroštátnych právnych predpisov zreteľne
zahrnuli právo osôb, ktoré prechádzajú alebo prešli zmenou pohlavia, nebyť
za to predmetom diskriminácie. 3.5. Celkové hodnotenie Členské štáty
mali za povinnosť transponovať len nové prvky smernice. Vo
všeobecnosti sa nezdá, že by túto príležitosť využili na to, aby obšírnejšie
zrevidovali svoje vnútroštátne systémy tak, aby zjednodušili a zmodernizovali
právne predpisy o rovnakom zaobchádzaní. Komisia sa momentálne obracia na 26
členských štátov s podrobnými otázkami týkajúcimi sa ich transpozície a
vykonávania. Diskutované otázky by sa mali vyriešiť prednostne. Pre všetky
členské štáty bude výzvou do budúcnosti to, aby po správnej transpozícii
smernice do vnútroštátnych právnych predpisov zaistili, aby sa práva stanovené
v smernici v plnej miere uplatňovali a presadzovali v praxi. 4. Uplatňovanie ustanovení
týkajúcich sa rovnakej odmeny v praxi Zatiaľ čo zásada rovnakej odmeny
tvorí neoddeliteľnú súčasť zmlúv od Rímskej zmluvy a odvtedy sa
v právnych predpisoch EÚ a vo vnútroštátnych právnych predpisoch členských
štátov naďalej rozvíjala, v praxi pretrvávajú problémy s jej účinným
uplatňovaním. V článku 4 smernice sa stanovuje zásada
rovnakej odmeny a to, že za rovnakú prácu alebo prácu, ktorej sa priznáva
rovnaká hodnota, sa zakazuje priama a nepriama diskriminácia z dôvodu pohlavia
v súvislosti so všetkými hľadiskami a podmienkami odmeňovania. Ak sa
na stanovenie odmeny používa systém klasifikácie zamestnaní, musí byť
tento systém založený na rovnakých kritériách pre mužov aj pre ženy a musí
byť vytvorený tak, aby vylučoval akúkoľvek diskrimináciu z
dôvodu pohlavia. Členské štáty vykonávajú zásadu rovnakej
odmeny prevažne prostredníctvom právnych predpisov týkajúcich sa rovnoprávnosti
a zákonníkov práce. Viaceré túto zásadu zakotvili do svojich ústavných
ustanovení[56].
Niektoré prijali zákony, ktorými sa osobitne vykonáva zásada rovnakej odmeny[57] a ďalšie
transponovali príslušné ustanovenie prostredníctvom kolektívnych pracovných
zmlúv[58]. Právne predpisy väčšiny členských
štátov výslovne zakazujú diskrimináciu v oblasti odmeňovania.[59]. Napriek vnútroštátnym
právnym rámcom, ktoré zakazujú diskrimináciu v oblasti odmeňovania, však
zostáva uplatňovanie zásady rovnakej odmeny v praxi problematické.
Svedčia o tom pretrvávajúce rozdiely v odmeňovaní žien a mužov, ako
aj malý počet prípadov diskriminácie v oblasti odmeňovania, ktoré sa
dostanú pred vnútroštátny súd vo väčšine členských štátov. Rozdiely v odmeňovaní žien a mužov v
členských štátoch EÚ v súčasnosti dosahujú16,2 %[60]. Hoci sa odhady,
pokiaľ ide o to, do akej miery celkové rozdiely v odmeňovaní žien a
mužov vyplývajú z diskriminácie zakázanej článkom 157 ZFEÚ a článkom
4 smernice, líšia, názory sa zjavne zhodujú v tom, že značnú
časť z nich možno pripísať diskriminačným praktikám[61]. Zatiaľ čo
priama diskriminácia v súvislosti s tou istou prácou podľa všetkého
výrazne ustúpila, existujú značné problémy týkajúce sa hodnotenia práce,
ktorú vykonávajú prevažne ženy alebo muži, najmä ak sa toto hodnotenie
uskutočnilo v rámci kolektívnych zmlúv. Počet prípadov diskriminácie v
odmeňovaní, ktoré sa dostanú pred vnútroštátne súdy, je malý alebo
veľmi malý vo väčšine členských štátov, až na niekoľko
výnimiek[62].
Ak sa zároveň prípady týkajúce sa rovnakého odmeňovania vyskytnú, sú
zdĺhavé[63].
Z dôvodu nedostatočných údajov a neúčinného
sledovania v mnohých členských štátoch však nie sú k dispozícii
vyčerpávajúce informácie o súdnych rozsudkoch týkajúcich sa diskriminácie
v odmeňovaní. Je preto náročné celkovo vyhodnotiť a
vyčísliť diskrimináciu v odmeňovaní medzi mužmi a ženami[64]. Zriedkavosť
vnútroštátnej judikatúry v oblasti rovnakej odmeny môže naznačovať
neexistujúci skutočný prístup obetí rodovej diskriminácie v
odmeňovaní k spravodlivosti. Účinnému uplatňovaniu ustanovení o
zásade rovnakej odmeny v praxi môžu brániť tieto tri faktory: i)
nejasnosť a nedostatočná právna istota, pokiaľ ide o pojem práce
rovnakej hodnoty, ii) nedostatočná transparentnosť systémov
odmeňovania a iii) procesné prekážky. Tieto tri prekážky sa rozoberajú
ďalej v texte. 4.1. Vymedzenie a
uplatňovanie pojmu „práca rovnakej hodnoty“ a systémy hodnotenia práce
používané na stanovenie odmeny Na úrovni EÚ neexistuje žiadne vymedzenie
práce rovnakej hodnoty ani žiadne hodnotiace kritériá na porovnávanie rôznych
zamestnaní. Súdny dvor EÚ však pri viacerých príležitostiach objasnil pojem
rovnakej odmeny[65].
Celkový prehľad judikatúry Súdneho dvora EÚ sa nachádza v prílohe 2 k
pracovnému dokumentu útvarov Komisie. V odôvodnení 9 smernice sa stanovuje, že
v súlade s judikatúrou Súdneho dvora EÚ s cieľom posúdiť, či
pracovníci vykonávajú rovnakú prácu alebo prácu rovnakej hodnoty, by sa malo
stanoviť, či je možné usudzovať, že sú títo pracovníci v
porovnateľnej situácii, berúc do úvahy rôzne faktory vrátane povahy práce,
podmienok odbornej prípravy a pracovných podmienok. Právne predpisy väčšiny členských
štátov nevysvetľujú, čo by sa malo chápať ako práca rovnakej
hodnoty a výklad ponechávajú na vnútroštátne súdy. Dvanásť členských
štátov[66]
zaviedlo do svojich právnych predpisov vymedzenie tohto pojmu, pričom
uviedlo analytický rámec alebo najdôležitejšie kritériá na porovnávanie hodnoty
rôznych zamestnaní. Vo väčšine týchto prípadov sú v právnych predpisoch
vymenované schopnosti, úsilie, kompetencie a pracovné podmienky ako hlavné
faktory na posúdenie hodnoty práce. Zahrnutie takéhoto vymedzenia do
vnútroštátnych právnych predpisov by mohlo mať nesmierny prínos pre obete
diskriminácie v odmeňovaní a pomohlo by im podávať sťažnosti na
vnútroštátne súdy. Viaceré členské štáty bez takýchto osobitných
ustanovení vysvetlili, že tento pojem vypracovali ich vnútroštátne súdy[67] alebo je uvedený v
pripomienkach[68]
alebo prípravných prácach týkajúcich sa právnych predpisoch o rovnakom
odmeňovaní[69]. Jedným zo spôsobov, ako určiť prácu
rovnakej hodnoty, je použiť rodovo neutrálne systémy hodnotenia a
klasifikácie zamestnania. Smernica však členským štátom neukladá
povinnosť takéto systémy zaviesť a situácia, pokiaľ ide o ich
existenciu na vnútroštátnej úrovni, sa v jednotlivých členských štátoch
výrazne líši. Zatiaľ čo niektoré členské štáty vo svojich
právnych predpisoch výslovne uisťujú, že systémy hodnotenia a klasifikácie
zamestnania používané na stanovenie odmeny sú rodovo neutrálne[70], v právnych predpisoch
iných členských štátov sa to výslovne neuvádza[71]. V niekoľkých
členských štátoch je rodovo neutrálne hodnotenie zamestnania zaručené
kolektívnymi pracovnými zmluvami[72].
Praktické nástroje, ktoré majú pomáhať pri vypracúvaní rodovo neutrálneho
hodnotenia zamestnania a systémov odmeňovania, sa takisto líšia od jedného
členského štátu k druhému. Niekoľko členských štátov stanovilo
príručky a kontrolné zoznamy na hodnotenie a klasifikáciu zamestnania,
vďaka ktorým je možné posúdiť zamestnanie objektívnejším spôsobom a
obísť pritom rodové predsudky. Tieto osobitné nástroje zväčša
vydávajú orgány pre rodovú rovnoprávnosť členských štátov[73] alebo ich vnútroštátne
orgány[74].
Vo viacerých členských štátoch existujú programy odbornej prípravy, ktoré
zamestnávateľom pomáhajú uplatňovať rodovo neutrálne systémy
klasifikácie zamestnaní[75]. Príloha 1 k pracovnému dokumentu útvarov
Komisie, ktorý je priložený k tejto správe, o rodovo neutrálnych systémoch
hodnotenia a klasifikácie zamestnaní, by mohla prispieť k lepšiemu
vykonávaniu zásady rovnakej odmeny v praxi. 4.2. Transparentnosť odmeny Väčšia transparentnosť v oblasti
miezd môže odhaliť rodové predsudky a diskrimináciu v štruktúrach
odmeňovania podniku alebo priemyselného odvetvia a zamestnancom,
zamestnávateľom alebo sociálnym partnerom umožniť, aby prijali vhodné
opatrenia s cieľom zaistiť vykonávanie zásady rovnakej odmeny. V
súlade s článkom 21 ods. 3 a 4 smernice viacero členských štátov
zaviedlo osobitné opatrenia na zaistenie transparentnosti miezd. Dajú sa
rozdeliť na opatrenia, na základe ktorých sa zverejňujú odmeny konkrétnych
zamestnancov, a opatrenia, na základe ktorých sa kolektívne zverejňujú
informácie o odmene pre jednotlivé kategórie zamestnancov. Zatiaľ čo
opatrenia, ktorými sa zabezpečuje zverejňovanie jednotlivých miezd,
môže napomôcť podložiť konkrétne prípady a mať preventívny
účinok, zverejňovanie kolektívnych miezd môže slúžiť ako
východisko pre všeobecnejšie opatrenia na zmenšovanie rozdielov v
odmeňovaní žien a mužov. V prípade údajnej diskriminácie v
odmeňovaní je zamestnávateľ v niektorých členských štátoch
povinný poskytnúť zamestnancovi informácie o odmene, vďaka ktorým sa
dá lepšie posúdiť, či došlo k diskriminácii[76]. V niektorých
členských štátoch tieto informácie môže získať zástupca zamestnanca,
ak s tým zamestnanec súhlasí[77].
Ak je zverejnenie zamietnuté, v niektorých členských štátoch sa dá
získať súdnou cestou[78].
V niektorých členských štátoch právne predpisy zahŕňajú
povinnosť uviesť v ponukách pracovných miest zákonom stanovenú
minimálnu mzdu[79],
alebo stavajú mimo zákona zamestnávateľa, ktorý zamestnancom bráni v
zverejňovaní ich odmien iným, ak má takéto zverejnenie slúžiť na to,
aby bolo možné určiť, či existuje súvis medzi rozdielmi v odmene
a chránenými znakmi, ako je pohlavie[80].
Orgány pre rovnoprávnosť viacerých členských štátov sú oprávnené
vyžadovať informácie o odmenách[81],
napríklad informácie o údajoch týkajúcich sa príjmov porovnateľných
zamestnancov od inštitúcie sociálneho zabezpečenia[82]. Informácie o odmenách
sa však podľa vnútroštátnych právnych predpisov o ochrane údajov a
súkromia často považujú za dôverné. V mnohých členských štátoch preto
zamestnávatelia takéto informácie nemôžu zverejniť. Zamestnancom dokonca
môže byť zmluvne zakázané informovať o svojej odmene iných
zamestnancov. Zverejňovanie informácií o odmenách je zvyčajne
problematickejšie v súkromnom než vo verejnom sektore. Pokiaľ ide o kolektívne opatrenia,
viaceré členské štáty podporujú presadzovanie plánovania v oblasti
rovnoprávnosti tým, že zamestnávateľom ukladajú povinnosť pravidelne
vyhodnocovať postupy a rozdiely v odmeňovaní, ako aj tým, že
vyhotovujú akčný plán pre rovnaké odmeňovanie[83]. Tejto povinnosti
zvyčajne podliehajú veľkí zamestnávatelia. Porušenie tejto povinnosti
môže viesť k uloženiu peňažných sankcií[84]. Niektoré členské
štáty od zamestnávateľov vyžadujú aj vyhotovenie prieskumov o odmenách[85], zatiaľ čo v
iných členských štátov sú zamestnávatelia povinní zhromažďovať
štatistické údaje týkajúce sa zamestnanosti rozdelené podľa pohlavia[86]. V niektorých
členských štátoch musia zamestnávatelia pravidelne odovzdávať
zástupcom zamestnancov písomnú správu o stave rodovej rovnosti v ich podniku
vrátane podrobností o odmenách[87].
4.3. Procesné prekážky v prípadoch
týkajúcich sa rovnakého odmeňovania Obete diskriminácie v odmeňovaní
čelia pri prístupe k spravodlivosti určitým prekážkam vrátane: zdĺhavých
a nákladných súdnych konaní, časových obmedzení, chýbajúcich účinných
sankcií a chýbajúcej dostatočnej náhrady, ako aj obmedzeného prístupu k
informáciám potrebným na podanie žiadostí týkajúcich sa rovnakého
odmeňovania. Jednotliví zamestnanci majú zvyčajne
obmedzený prístup k informáciám, ktoré potrebujú na to, aby ich žiadosť
týkajúca sa rovnakého odmeňovania uspela. Takýmito informáciami sú
informácie o odmenách osôb, ktoré vykonávajú tú istú prácu alebo prácu rovnakej
hodnoty. Predstavuje to prekážku účinného uplatňovania pravidla presunutia
dôkazného bremena stanoveného v článku 19 smernice, na základe ktorého
sa vyžaduje, aby obeť najskôr predložila skutočnosti
nasvedčujúce tomu, že došlo k diskriminácii. Zamestnávateľ je až
potom povinný dokázať, že k diskriminácii nedošlo. Uplatňovanie
pravidla presunutia dôkazného bremena je stále problematické v niektorých
členských štátoch, v ktorých je prahová hodnota na uskutočnenie tohto
presunu podľa všetkého vyššia, než sa stanovuje v smernici[88]. Náklady na právnu pomoc a súdne konania sú
zvyčajne vysoké a ich bremeno znáša obeť. Takisto náhrada a náprava,
ktoré sa dajú získať, sú často obmedzené[89]. Aktívna rola
orgánov pre rodovú rovnoprávnosť a odborových zväzov pri poskytovaní
nezávislej pomoci obetiam diskriminácie by im preto pomohla získať prístup
k spravodlivosti a zaistiť účinnosť právneho rámca v oblasti
rovnakého odmeňovania. Takisto by sa vďaka nej mohlo znížiť
riziko vzniku sporov pre jednotlivých zamestnancov a mohla by ponúknuť
riešenie na nápravu výraznej zriedkavosti sťažností týkajúcich sa
rovnakého odmeňovania. Zapojenie orgánov pre rodovú rovnoprávnosť je
preto nevyhnutné na účinné uplatňovanie zásady rovnakej odmeny. Úlohy
a právomoci vnútroštátnych orgánov pre rovnoprávnosť sú však veľmi
rôznorodé a len v niektorých členských štátoch patrí medzi ich úlohy
zastupovanie fyzických osôb pri domáhaní sa nárokov[90]. Fyzické osoby môžu
zastupovať aj odborové zväzy[91]
a MVO. V smernici sa od členských štátov
vyžaduje, aby prijali preventívne opatrenia v súvislosti s porušovaním
zásady rovnakej odmeny[92],
pričom sa môžu rozhodnúť, o aké opatrenia pôjde. Medzi tieto
preventívne opatrenia by mohlo patriť vedenie vyšetrovaní zameraných na
predchádzanie nerovnosti v odmeňovaní, organizovanie školení pre
zúčastnené strany, ako aj na zlepšovanie informovanosti v tejto oblasti. 5. Závery a ďalší postup Smernicou sa zaviedlo viacero dôležitých
novelizačných prvkov, ktorých cieľom je viac zjednotiť právne
predpisy EÚ v tejto oblasti, zosúladiť ich s judikatúrou Súdneho dvora EÚ
a napokon právo zefektívniť a sprístupniť odborníkom z praxe v danej
oblasti a širokej verejnosti. Útvary Komisie majú ešte stále otázky pre väčšinu
členských štátov, pokiaľ ide o správnu transpozíciu týchto
novelizačných prvkov do vnútroštátnych právnych predpisov. Tieto
zostávajúce otázky budú objasnené prednostne, v prípade potreby prostredníctvom
konaní o porušení povinností. Hlavnou výzvou pre všetky členské štáty do
budúcnosti je správne uplatňovanie a presadzovanie práv uvedených v tejto
smernici v praxi. Praktické uplatňovanie ustanovení
týkajúcich sa rovnakej odmeny v členských štátov sa javí ako jeden z
najproblematickejších aspektov smernice. Svedčia o tom pretrvávajúce
rozdiely v odmeňovaní žien a mužov, ktoré by mohli byť zo značnej
časti spôsobené diskrimináciou v odmeňovaní a zriedkavosťou
žalôb fyzických osôb na vnútroštátnych súdoch. Členské štáty by mali využívať
nástroje ponúkané v priloženom pracovnom dokumente útvarov Komisie na
zefektívnenie uplatňovania zásady rovnakej odmeny a na boj proti
pretrvávajúcim rozdielom v odmeňovaní žien a mužov. Komisia bude naďalej zoširoka sledovať
uplatňovanie zásady rovnakej odmeny. V súlade so stratégiou Európa 2020
bude Komisia okrem aktivít zameraných na zlepšovanie informovanosti a
rozširovania najlepších postupov naďalej počas ročného cyklu
európskeho semestra predkladať odporúčania pre jednotlivé krajiny s
cieľom riešiť príčiny rozdielov v odmeňovaní žien a mužov. Komisia
okrem toho plánuje, že v roku 2014 prijme nelegislatívnu iniciatívu
zameranú na presadzovanie a uľahčovanie efektívneho
uplatňovania zásady rovnakej odmeny v praci, ako aj na pomoc
členským štátom pri hľadaní správnych stratégií na zmenšenie
pretrvávajúcich rodových rozdielov v odmeňovaní[93].
Táto iniciatíva sa pravdepodobne bude zameriavať na transparentnosť
v oblasti miezd. [1] Ú. v. EÚ L 204, 26.7.2006, s. 23 – 36. [2] Smernica Rady 75/117/EHS, Ú. v. ES L 45, 19.2.1975,
s. 19; smernica Rady 76/207/EHS, Ú. v. ES L 39, 14.2.1976, s. 40;
smernica Európskeho parlamentu a Rady 2002/73/ES, Ú. v. ES L 269, 5.10.2001,
s. 15; smernica Rady 86/378/EHS, Ú. v. ES L 225, 12.8.1986, s. 40;
smernica Rady 96/97/ES, Ú. v. ES L 46, 17.2.1997, s. 20; smernica Rady
97/80/ES, Ú. v. ES L14, 20.1.1998, s. 6; smernica Rady 98/52/ES, Ú. v. ES
L 205, 22.7.1998, s. 66. [3] V súlade s článkom 31 smernice. [4] P6_TA(2008)0544. [5] P7_TA-PROV(2012)0225. [6] KOM(2010) 491. [7] Tieto obavy boli vyjadrené v rámci systému Komisie EU
Pilot, ktorý predstavuje proces na výmenu administratívnych listov predtým, ako
sa začnú akékoľvek konania o porušení povinností podľa
článku 258 ZFEÚ. [8] NL, FR. [9] Ú. v. ES L 269, 5.10.2002, s. 15. [10] NL [11] Tento prípad sa týka nesúladu holandských právnych
predpisov s článkom 2 ods. 7 smernice 76/207/EHS zmenenej smernicou
2002/73/ES, v ktorom sa uvádza, že zamestnanci sa pri návrate z materskej
dovolenky, dovolenky z dôvodu osvojenia alebo rodičovskej dovolenky majú
nárok vrátiť na svoje pracovné miesto alebo na porovnateľné miesto a
mať úžitok z akéhokoľvek zlepšenia pracovných podmienok, na ktoré by
mali právo počas svojej neprítomnosti v práci. V holandských právnych
predpisoch chýbajú požadované výslovné ustanovenia v tejto oblasti, čo
vzbudzuje pochybnosť, pokiaľ ide o mieru poskytovanej ochrany, a občanom
to sťažuje oboznámiť sa so svojimi právami a presadzovať ich. [12] Článok 33 ods. 3. [13] Článok 2 ods. 1 písm. e). [14] Článok 7 ods. 2. [15] Články 17 až 19. [16] Odôvodnenie 3. [17] CZ, DK, EE, EL, HR, IT, CY, LT, PT, SI, SK, SE, UK. [18] FR, PL. [19] RO, kde legislatívny proces týkajúci sa týchto systémov
ešte nie je ukončený. [20] BG. [21] BE, DE, IE, ES, LV, LU, HU, MT, NL, AT, FI. [22] BE, BG, CZ, DK, IE, EL, ES, FR, HR, CY, LT, LU, HU, MT,
PT, RO, SI, SK. [23] EE, PL. V Estónsku sa činnosti zamestnávateľa
považujú za diskriminačné, ak sú stanovené podmienky odmeňovania
alebo udeľovania dávok nevýhodnejšie pre zamestnanca jedného pohlavia v
porovnaní so zamestnancom opačného pohlavia vykonávajúcim tú istú prácu
alebo prácu rovnakej hodnoty. [24] NL. Pozri veci 80/70, 43/75, 12/81, C-262/88, C-360/90,
C-200/91, C-400/93, C-281/97, C-366/99 dostupné na adrese http://curia.europa.eu/. [25] DE, IT, LV, AT, FI, SE, UK. [26] UK. [27] Veci C-7/93 a C-351/00. [28] BE, BG, CZ, DE, EE, IE, EL, FR, CY, LT, LU, NL, AT, FI,
UK. V maďarských právnych predpisoch sa nerozlišuje medzi kategóriami
pracujúcich, neexistujú však ani osobitné dôchodkové systémy pre verejných
zamestnancov. [29] DK, EL, ES, HR, IT, LV, MT, PL, PT, RO, SI, SK, SE. [30] IT, SK. [31] LV, PL, PT, SE. [32] RO. [33] Hoci tieto systémy neboli výslovne uvedené v
horizontálnych predpisoch, objasnenie Súdneho dvora EÚ, podľa ktorého
zamestnanecký dôchodok predstavuje (odročenú) odmenu, znamená, že už
existujúce horizontálne predpisy o rovnakej odmene a pracovných podmienkach (vrátane
odmeny) sa uplatňujú aj na tieto systémy. [34] Smernica Rady 86/378/EHS. [35] Článok 17. [36] Článok 18. [37] Článok 19. [38] Článok 20. [39] Článok 21. [40] Článok 22. [41] BE, BG, CZ, EE, IE, EL, ES, FR, IT, CY, LV, LT, LU, HU,
MT, NL, AT, SE, UK (pochybnosti pretrvávajú v prípade Severného Írska). [42] DE, SI, SK, FI. [43] DK. [44] RO. [45] PL, PT. [46] HR. [47] Veci C-13/94, C-117/01 a C-423/04. [48] BE (pričom región Bruselu sa tu javí ako výnimka),
CZ, EL, UK. [49] SK. [50] MT. [51] DE, HU. [52] FI. [53] DK, IE, ES, FR. [54] CY, AT. V zákone o rodovej rovnosti v Chorvátsku sa
stanovuje, že jeho ustanovenia sa nesmú vykladať ani vykonávať v
rozpore s právnymi predpismi EÚ. [55] SI. [56] EL, ES, IT, HU, PL, PT, RO, SI, SK, FI. [57] DK, EL, CY. [58] BE, DK. [59] Viacero členských štátov (napr. BE, DE, PL, SE) nemá
takýto výslovný zákaz, ale zdá sa, že všeobecný zákaz pohlavnej diskriminácie
sa vzťahuje aj na diskrimináciu v oblasti odmeňovania. [60] Online databáza Eurostatu 2011, údaje dostupné na adrese: http://epp.eurostat.ec.europa.eu/tgm/table.do?tab=table&init=1&plugin=1&language=en&pcode=tsdsc340. [61] Pozri napríklad správu belgického predsedníctva z roku
2010: „The gender pay gap in the Member States of the European Union:
quantitative and qualitative indicators“ (Rozdiely v odmeňovaní žien a
mužov v členských štátoch Európskej únie: kvantitatívne a kvalitatívne
ukazovatele), dostupnú na adrese: http://register.consilium.europa.eu/pdf/en/10/st16/st16516-ad02.en10.pdf. [62] Napr. IE, UK. V posúdení vplyvu legislatívnych opatrení na
presadzovanie rovnakej odmeny, ktoré Spojené kráľovstvo vypracovalo v roku
2011, sa odhaduje, že každý rok sa na pracovných súdoch rieši 28 000
sťažností súvisiacich s rovnakým odmeňovaním.. [63] Vrátane UK. Vo výročných súdnych štatistikách za roky
2011-2012 sa uvádza, že prípady súvisiace s rovnakým odmeňovaním
predstavujú najpomalšiu kategóriu prípadov, pozri http://www.justice.gov.uk/downloads/statistics/tribs-stats/ts-annual-stats-2011-12.pdf. [64] Vo viacerých členských štátoch chýbajú štatistiky o počte
a druhu prípadov týkajúcich sa diskriminácie v odmeňovaní. [65] Pozri veci 237/85, C-262/88, C-400/93, C-381/99. Pozri aj
odôvodnenie 9 smernice. [66] CZ, IE, FR, HR, CY, HU, PL, PT, RO, SK, SE, UK. [67] DK, DE, EL, ES, LV, AT. [68] AT. [69] FI. [70] Napr. EL, FR, IT, CY, LT, AT, SI. [71] Napr. BE, DE, EE, IE, HR, LV, LU, HU, PL, FI. [72] Napr. v Belgicku. [73] Napr. BE, NL, PT, SE, UK. [74] Napr. BE, EE, LU, AT. [75] Napr. BE, EE, CY, SE. [76] Napr. BG, EE, IE, SK, FI. [77] Napr. FI. [78] Napr. CZ, LV. [79] Napr. AT. [80] Napr. UK. [81] Napr. EE, SE. [82] Napr. AT. [83] Napr. BE, ES, FR, FI, SE. [84] Je tomu tak vo Francúzsku. [85] Napr. FI. SE. [86] Napr. DK, EE. [87] Napr. BE, DK, FR, IT, LU, AT. [88] Napr. CY, MT, BG. Rumunsko nedávno zmenilo svoje právne
predpisy s cieľom odstrániť tento problém. [89] Vo väčšine prípadov náhrada zodpovedá strate na
zárobku vyplývajúcej z rozdielu medzi mzdou žalobcu a mzdou referenčnej
osoby. V niektorých členských štátoch sa sem zahŕňa aj utrpená
nehmotná ujma. Vnútroštátne právne rámce týkajúce sa sankcií sa od jedného
členského štátu k druhému výrazne líšia. [90] Napr. BE, BG, EE, IE, IT, HU, MT, AT, SK, FI, SE, UK. [91] Napr. v BE, DK, FR, SE, UK. [92] Článok 26 smernice. [93] Pracovný program Komisie na rok 2014, COM(2013) 739 final, dostupný na adrese http://ec.europa.eu/atwork/pdf/cwp_2014_annex_sk.pdf.