11.3.2017   

SK

Úradný vestník Európskej únie

L 66/15

(1)

V smernici Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES (1) sa stanovujú spoločné normy a postupy, ktoré sa majú uplatňovať v členských štátoch na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území.

(2)

Schengenský hodnotiaci mechanizmus (2) a informácie zhromaždené prostredníctvom Európskej migračnej siete (3) umožnili komplexné posúdenie toho, ako členské štáty vykonávajú politiku Únie v oblasti návratu.

(3)

Z hodnotení vyplýva, že priestor na voľné konanie ponechaný členským štátom na základe smernice 2008/115/ES viedol k nekonzistentnej transpozícii do vnútroštátnych právnych predpisov, čo má negatívny vplyv na účinnosť politiky Únie v oblasti návratu.

(4)

Od nadobudnutia účinnosti smernice 2008/115/ES a vzhľadom na zvyšujúci sa migračný tlak na členské štáty vzrástli výzvy, na ktoré musí politika Únie v oblasti návratu reagovať, ktoré priniesli tento aspekt európskej komplexnej migračnej politiky do popredia. Európska rada vo svojich záveroch z 20. a 21. októbra 2016 (4) vyzvala na posilnenie vnútroštátnych administratívnych postupov v oblasti návratu.

(5)

V maltskom vyhlásení hláv štátov alebo predsedov vlád (5) z 3. februára 2017 sa zdôraznila potreba preskúmania politiky EÚ v oblasti návratu na základe objektívnej analýzy spôsobu, akým sa uplatňujú právne, operačné, finančné a praktické nástroje dostupné na úrovni Únie a na vnútroštátnej úrovni. Uvítal sa v ňom zámer Komisie urýchlene predložiť aktualizovaný akčný plán EÚ týkajúci sa otázky návratov a poskytnúť usmernenia na to, aby členské štáty efektívnejšie vykonávali návraty, ako aj na účinnú readmisiu, a to na základe platného acquis.

(6)

Vzhľadom na súčasné zvýšenie počtu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí neoprávnene vstupujú na územie členských štátov a neoprávnene sa na ňom zdržiavajú, a na účely zabezpečenia primeranej kapacity na ochranu ľudí v núdzi je potrebné v plnom rozsahu využiť flexibilitu stanovenú v smernici 2008/115/ES. Účinnejším vykonávaním uvedenej smernice by sa znížili možnosti zneužitia konaní a odstránila by sa neefektívnosť, pričom by sa súčasne zabezpečila ochrana základných práv zakotvených v Charte základných práv Európskej únie.

(7)

V tomto odporúčaní sa poskytuje usmernenie k tomu, ako by sa mali používať ustanovenia smernice 2008/115/ES na zvýšenie účinnosti konaní o návrate, a členské štáty sa vyzývajú, aby prijali potrebné opatrenia na odstránenie právnych a praktických prekážok v oblasti návratu.

(8)

Účinná politika Únie v oblasti návratu si vyžaduje efektívne a primerané opatrenia na zadržanie a zistenie totožnosti neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín, rýchle spracovanie takýchto prípadov, a primeranú kapacitu na to, aby sa zabezpečila ich prítomnosť na účely návratu.

(9)

Organizovanie návratu si vyžaduje zefektívnenú a náležite integrovanú organizáciu multidisciplinárnych kompetencií na vnútroštátnej úrovni. Vyžaduje si aj postupy a nástroje, ktoré umožnia okamžité sprístupnenie informácií príslušným orgánom, ako aj spoluprácu medzi všetkými subjektmi zapojenými do jednotlivých postupov.

(10)

Potrební sú multidisciplinárne vyškolení a kompetentní pracovníci so všetkými príslušnými spôsobilosťami, aby sa zabezpečilo, že vnútroštátne orgány budú schopné reagovať na potreby, najmä v situáciách, keď členské štáty čelia výraznej záťaži pri plnení povinnosti navrátenia neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín. Pri organizovaní tohto integrovaného a koordinovaného prístupu by členské štáty mali v plnej miere využívať dostupné finančné nástroje, programy a projekty Únie v oblasti návratu, a to najmä Fond pre azyl, migráciu a integráciu. V tejto súvislosti by členské štáty mali zohľadniť aj migračný tlak, ktorému príslušné orgány čelia.

(11)

V súlade s článkom 6 ods. 1 smernice 2008/115/ES by členské štáty mali štátnym príslušníkom tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, systematicky vydávať rozhodnutia o návrate. Právne predpisy a prax v členských štátoch nezabezpečujú plný účinok tejto povinnosti za každých okolností, čím sa oslabuje účinnosť systému Únie v oblasti návratu. Niektoré členské štáty napríklad nevydávajú rozhodnutia o návrate v nadväznosti na zamietavé rozhodnutie o žiadosti o azyl alebo o povolenie na pobyt, ani nevydávajú takéto rozhodnutia neoprávnene sa zdržiavajúcim štátnym príslušníkom tretích krajín, ktorí nie sú držiteľmi platného dokladu totožnosti alebo cestovného dokladu.

(12)

V závislosti od inštitucionálneho usporiadania členských štátov, najmä ak sa procesom zaoberajú rôzne orgány, po rozhodnutí o návrate nenasleduje nevyhnutne alebo okamžite žiadosť o overenie totožnosti neoprávnene sa zdržiavajúceho štátneho príslušníka tretej krajiny a o poskytnutie platného cestovného dokladu, ktorá je určená orgánom tretích krajín.

(13)

V súlade s článkom 13 Kódexu schengenských hraníc (6) osoba, ktorá neoprávnene prekročila hranicu a ktorá nie je oprávnená zdržiavať sa na území dotknutého členského štátu, sa zadrží a postupuje sa voči nej podľa smernice 2008/115/ES.

(14)

V smernici 2008/115/ES sa stanovuje, že sa pri jej vykonávaní sa zohľadňuje zdravotný stav dotknutých štátnych príslušníkov tretej krajiny a že v období pred návratom musí byť poskytnutá urgentná zdravotná starostlivosť a základná liečba. Je však nevyhnutné zabezpečiť, aby boli odsuny neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín vykonané a aby boli prijaté opatrenia na účely predchádzania správaniu, ktoré brzdí návrat alebo mu bráni, ako je uvádzanie nových nepravdivých tvrdení o zdravotnom stave. Okrem toho je tiež potrebné zaviesť opatrenia, ktorými sa účinne vyriešia žiadosti o azyl podávané výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť výkon rozhodnutí o návrate.

(15)

V smernici 2008/115/ES sa ukladá štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na území Únie, povinnosť opustiť Úniu a zároveň sa v nej vyžaduje, aby rozhodnutia o návrate vykonávali iba členské štáty, ktoré ich vydali. Proces návratu možno začať v každom členskom štáte, ktorý zadrží toho istého neoprávnene sa zdržiavajúceho štátneho príslušníka tretej krajiny. Vzájomné uznávanie rozhodnutí o návrate, ako je stanovené v smernici Rady 2001/40/ES (7) a rozhodnutí Rady 2004/191/ES (8), by urýchlilo proces návratu a odrádzalo by od nepovolených sekundárnych pohybov v rámci Únie.

(16)

Kľúčovým prvkom na zvýšenie účinnosti systému Únie v oblasti návratu môže byť zaistenie, ktoré by sa však malo využívať iba vtedy, keď sa v súlade s článkom 15 ods. 1 smernice 2008/115/ES nedajú účinne uplatniť iné dostatočné, ale menej prísne donucovacie opatrenia. Najmä ak je to nevyhnutné na zabezpečenie toho, aby neoprávnene sa zdržiavajúci štátni príslušníci tretích krajín neutekali, môže zaistenie umožniť úspešnú prípravu a organizáciu návratových operácií.

(17)

Maximálna lehota zaistenia, ktorú v súčasnosti využívajú viaceré členské štáty, je podstatne kratšia, než je lehota povolená v smernici 2008/115/ES, ktorá je potrebná na úspešné dokončenie konania o návrate. Tieto krátke lehoty zaistenia zabraňujú účinným odsunom.

(18)

Lehoty na podanie odvolaní proti rozhodnutiam týkajúcim sa návratu sa v jednotlivých členských štátoch značne líšia, pričom sa pohybujú v rozpätí od niekoľkých dní až po jeden mesiac alebo dlhšie. V súlade so základnými právami by daná lehota mala poskytnúť dostatočný čas na zabezpečenie prístupu k účinnému opravnému prostriedku, treba však zohľadniť skutočnosť, že dlhé lehoty môžu mať nepriaznivý vplyv na konania o návrate.

(19)

Neoprávnene sa zdržiavajúci štátni príslušníci tretích krajín by mali mať pred prijatím akéhokoľvek individuálneho opatrenia, ktoré by sa ich mohlo dotýkať, právo na vypočutie príslušnými orgánmi.

(20)

Podľa smernice 2008/115/ES by sa mal automatický odkladný účinok odvolaní proti rozhodnutiam o návrate priznať, ak existuje riziko, že dotknutý štátny príslušník tretej krajiny bude v prípade návratu vystavený reálnemu riziku zlého zaobchádzania, ktoré je v rozpore s článkom 19 ods. 2 a článkom 47 Charty základných práv Európskej únie, ako ju vykladá Súdny dvor Európskej únie (9).

(21)

Mnohé členské štáty počas jednotlivých fáz konaní o azyle a konaní o návrate opakovane vykonávajú posúdenia rizika vyhostenia alebo vrátenia, čo môže spôsobovať zbytočné oneskorenia pri návrate neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín.

(22)

Návrat maloletej osoby bez sprievodu do tretej krajiny pôvodu a opätovné zlúčenie s jej rodinou môže byť v najlepšom záujme dieťaťa. Zákazom vydávania rozhodnutí o návrate maloletým osobám bez sprievodu, ktorý existuje vo vnútroštátnych právnych predpisoch viacerých členských štátov, sa v plnej miere nezabezpečí splnenie povinnosti členských štátov náležite zohľadniť najlepšie záujmy dieťaťa ani povinnosť venovať pozornosť okolnostiam každého jednotlivého prípadu. Tieto zákazy môžu viesť k nepredvídaným dôsledkom z hľadiska nelegálnej imigrácie tým, že podnecujú maloleté osoby bez sprievodu podnikať nebezpečné cesty, aby sa dostali do Únie.

(23)

Rozhodnutia o právnom postavení a o návrate maloletých osôb bez sprievodu by mali byť vždy založené na individuálnych, multidisciplinárnych a spoľahlivých posúdeniach ich najlepších záujmov, a to vrátane pátrania po rodinných príslušníkoch a posúdenia situácie v domovskej krajine. Takéto posúdenie by sa malo primerane zdokumentovať.

(24)

V súlade s článkom 17 smernice 2008/115/ES, v ktorom sa definujú podmienky, za ktorých môžu členské štáty použiť zaistenie v súvislosti s maloletými osobami bez sprievodu a rodinami s maloletými osobami ako poslednú možnosť a na čo najkratšie obdobie, by členské štáty mali zabezpečiť dostupnosť alternatív k zaisteniu v prípade detí. Ak však takéto alternatívy neexistujú, absolútny zákaz zaistenia v takýchto prípadoch nemusí v plnej miere zabezpečiť splnenie povinnosť prijať všetky potrebné opatrenia na zabezpečenie návratu, a môže viesť k zrušeniu návratových operácií z dôvodu úteku.

(25)

Až do prijatia návrhu nariadenia Európskeho parlamentu a Rady o používaní Schengenského informačného systému na účely návratu neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín (10) by členské štáty mali v plnom rozsahu využívať možnosť vložiť zápis o zákaze vstupu v súlade s článkom 24 ods. 3 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1987/2006 (11).

(26)

Toto odporúčanie by malo byť určené všetkým členským štátom, ktoré sú viazané smernicou 2008/115/ES.

(27)

Členské štáty by mali dať svojim vnútroštátnym orgánom oprávneným vykonávať úlohy súvisiace s návratom pokyn, aby pri plnení svojich úloh uplatňovali toto odporúčanie.

(28)

Toto odporúčanie je v súlade so základnými právami a zásadami uznanými Chartou základných práv Európskej únie. Toto odporúčanie predovšetkým zabezpečuje úplné rešpektovanie ľudskej dôstojnosti a uplatňovanie článkov 1, 4, 14, 18, 19, 24 a 47 charty a musí sa zodpovedajúcim spôsobom vykonávať,

1.

Na účely odstránenia procesných, technických a operačných prekážok brániacich účinnejším návratom by členské štáty mali do 1. júna 2017 posilniť svoje kapacity na uskutočňovanie návratu neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín tým, že zabezpečia integrovaný a koordinovaný prístup.

2.

Cieľom takéhoto integrovaného a koordinovaného prístupu v oblasti návratu by malo byť:

3.

Integrovaný a koordinovaný prístup v oblasti návratu by mal predovšetkým napomôcť pri plnení týchto úloh:

4.

Členské štáty by mali zabezpečiť, aby útvarom alebo orgánom povereným úlohou zabezpečiť integrovaný a koordinovaný prístup boli pridelené všetky potrebné ľudské, finančné a materiálne zdroje.

5.

S cieľom zabezpečiť, aby boli štátnym príslušníkom tretích krajín, ktorí buď nemajú, alebo už nemajú právo zdržiavať sa v Európskej únii, systematicky vydávané rozhodnutia o návrate, by členské štáty mali:

6.

Členské štáty by mali zabezpečiť, aby mali rozhodnutia o návrate neobmedzenú platnosť a bolo ich tak možné kedykoľvek vymáhať bez toho, aby bolo po určitom čase potrebné opätovne začať konanie o návrate. Tým by nemala byť dotknutá povinnosť zohľadniť akékoľvek zmeny v individuálnej situácii dotknutých štátnych príslušníkov tretích krajín vrátane rizika vyhostenia alebo vrátenia.

7.

Na účely odradenia od nepovolených sekundárnych pohybov a predchádzania takýmto pohybom by členské štáty mali v rozhodnutiach o návrate systematicky uvádzať informácie o tom, že štátni príslušníci tretích krajín musia opustiť územie daného členského štátu a vrátiť sa do tretej krajiny.

8.

Členské štáty by mali využívať výnimku stanovenú v článku 2 ods. 2 písm. a) smernice 2008/115/ES, ak sa tým môžu zabezpečiť účinnejšie konania, najmä keď čelia značnému migračnému tlaku.

9.

Na účely zabezpečenia rýchleho návratu neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín by členské štáty mali:

10.

S cieľom skutočne zabezpečiť odsun neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín by členské štáty mali:

11.

Vo vzťahu k neoprávnene sa zdržiavajúcim štátnym príslušníkom tretích krajín, ktorí zámerne bránia procesu návratu, by členské štáty by mali zvážiť použitie sankcií v súlade s vnútroštátnym právom. Tieto sankcie by mali byť účinné, primerané a odradzujúce a nemali by sťažiť dosiahnutie cieľa smernice 2008/115/ES.

12.

Členské štáty by mali:

13.

Na účely zabezpečenia dodržiavania práv dieťaťa a úplného zohľadnenia najlepších záujmov dieťaťa a rodinného života podľa článku 5 smernice 2008/115/ES by členské štáty mali:

14.

Vzhľadom na základné práva a podmienky stanovené v smernici 2008/115/ES by členské štáty nemali vo svojich vnútroštátnych právnych predpisoch vylúčiť možnosť zaistenia maloletých osôb, ak je to bezpodmienečne potrebné na zabezpečenie výkonu konečného rozhodnutia o návrate, pokiaľ členské štáty nie sú schopné zabezpečiť menej prísne donucovacie opatrenia ako zaistenie, ktoré možno účinne uplatňovať s cieľom zabezpečiť účinný návrat.

15.

Každá z týchto objektívnych okolností by mala predstavovať vyvrátiteľnú domnienku, že existuje riziko úteku:

16.

Členské štáty by mali stanoviť, že pri posudzovaní toho, či v prípade neoprávnene sa zdržiavajúceho štátneho príslušníka tretej krajiny existuje riziko úteku sa budú náležite zohľadňovať tieto kritériá:

17.

Členské štáty by mali povoliť dobrovoľný odchod len na základe žiadosti dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom by mali zabezpečiť, aby bol štátny príslušník tretej krajiny o možnosti predložiť takúto žiadosť náležite informovaný.

18.

Členské štáty by mali v rozhodnutí o návrate stanoviť najkratšiu možnú lehotu na dobrovoľný odchod, ktorá je potrebná zorganizovanie návratu a jeho uskutočnenie, pričom by mali zohľadniť individuálne okolnosti prípadu.

19.

Pri stanovení dĺžky lehoty na dobrovoľný odchod by členské štáty mali posúdiť individuálne okolnosti prípadu, predovšetkým vyhliadky na návrat a ochotu neoprávnene sa zdržiavajúceho štátneho príslušníka tretej krajiny spolupracovať s príslušnými orgánmi vo veci návratu.

20.

Lehota dlhšia ako sedem dní by sa mala udeliť len vtedy, keď neoprávnene sa zdržiavajúci štátny príslušník tretej krajiny aktívne spolupracuje vo veci návratu.

21.

V prípadoch stanovených v článku 7 ods. 4 smernice 2008/115/ES by sa nemala poskytnúť žiadna lehota na dobrovoľný odchod, najmä ak v prípade neoprávnene sa zdržiavajúceho štátneho príslušníka tretej krajiny existuje riziko úteku, ako je stanovené v bodoch 15 a 16 tohto odporúčania, a v prípadoch predchádzajúcich odsúdení za závažné trestné činy v iných členských štátoch.

22.

Členské štáty by mali mať do 1. júna 2017 operačné programy asistovaného dobrovoľného návratu, ktoré by mali byť v súlade so spoločnými normami týkajúcimi sa programov asistovaného dobrovoľného návratu a reintegrácie, ktoré vypracovala Komisia v spolupráci s členskými štátmi a schválila Rada (14).

23.

Členské štáty by mali prijať opatrenia na zlepšenie poskytovania informácií o programoch dobrovoľného návratu a asistovaného dobrovoľného návratu neoprávnene sa zdržiavajúcim štátnym príslušníkom tretích krajín, a to v spolupráci s vnútroštátnymi vzdelávacími, sociálnymi a zdravotníckymi službami.

24.

V záujme plného využitia zákazov vstupu by členské štáty mali: