14.6.2014   

SK

Úradný vestník Európskej únie

L 176/38

(1)

Listom z 15. októbra 2004, zaevidovaným 25. októbra 2004, dostala Komisia sťažnosť týkajúcu sa údajnej nezákonnej štátnej pomoci v prospech Frucona Košice, a. s. Sťažovateľ zaslal doplňujúce informácie 3. februára 2005. Stretnutie so sťažovateľom sa uskutočnilo 24. mája 2005.

(2)

Komisia na základe informácií poskytnutých sťažovateľom požiadala Slovensko listom zo 6. decembra 2004, aby ju informovalo o spornom opatrení. Slovensko odpovedalo listom zo 4. januára 2005, zaevidovaným 17. januára 2005, v ktorom informovalo Komisiu o možnej nezákonnej pomoci poskytnutej v prospech Frucona Košice, a. s. v súvislosti s vyrovnaním s veriteľmi a požiadalo Komisiu o schválenie tejto pomoci ako pomoci na záchranu spoločnosti vo finančných ťažkostiach. Slovensko predložilo doplňujúce informácie listom z 24. januára 2005, zaevidovaným 28. januára 2005. Komisia požiadala o doplňujúce informácie listom z 9. februára 2005, na ktorý dostala odpoveď listom zo 4. marca 2005, zaevidovaným 10. marca 2005. Stretnutie so slovenskými orgánmi sa uskutočnilo 12. mája 2005.

(3)

Listom z 5. júla 2005 Komisia informovala Slovensko, že sa rozhodla začať konanie stanovené v článku 108 ods. 2 ZFEÚ, týkajúce sa uvedenej pomoci.

(4)

Rozhodnutie Komisie začať konanie bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie  (3). Komisia vyzvala zúčastnené strany, aby predložili pripomienky k opatreniu.

(5)

Slovenské orgány predložili pripomienky listom z 10. októbra 2005, zaevidovaným 17. októbra 2005. Komisia prijala pripomienky od jednej zúčastnenej strany (od príjemcu) listom z 24. októbra 2005, zaevidovaným 25. októbra 2005. Postúpila ich Slovensku, ktoré dostalo príležitosť reagovať; pripomienky Slovenska boli prijaté listom zo 16. decembra 2005, zaevidovaným 20. decembra 2005. Stretnutie s príjemcom, na ktorom dostal príležitosť sa k záležitosti vyjadriť, sa uskutočnilo 28. marca 2006. Slovensko predložilo doplňujúce informácie listom z 5.mája 2006, zaevidovaným 8.mája 2006.

(6)

Komisia prijala 7. júna 2006 rozhodnutie (4), ktorým nariadila vymáhanie pomoci. Od tohto dátumu a v kontexte kontaktov Komisie so slovenskými orgánmi v súvislosti s vykonaním uvedeného rozhodnutia bol Komisii oznámený výsledok vnútroštátneho súdneho konania týkajúceho sa výšky dlhu, na ktorú sa má vzťahovať vyrovnanie s veriteľmi. V tomto rozhodnutí by sa mali tieto informácie zohľadniť.

(7)

Frucona Košice a. s. sa 12. januára 2007 odvolala proti rozhodnutiu na Všeobecný súd. Okrem iného napadla tvrdenie, že odpísanie daňového dlhu predstavuje štátnu pomoc, pričom argumentovala, že uvedené odpísanie je v súlade so zásadou veriteľa v trhovom hospodárstve. Rozsudkom zo 7. decembra 2010 (vec T-11/07) Všeobecný súd zamietol argumenty žiadateľa a potvrdil rozhodnutie Komisie na tom základe, že konkurz by bol pre štát výhodnejší než vyrovnanie s veriteľmi.

(8)

Frucona Košice a. s. sa odvolala proti rozsudku Všeobecného súdu na Súdny dvor, pričom argumentovala najmä tým, že Všeobecný súd správne neposúdil uplatnenie kritéria súkromného veriteľa zo strany Komisie a že Všeobecný súd sa neprípustne snažil vydávať svoje vlastné odôvodnenie, pokiaľ ide o kritérium súkromného veriteľa (vec C-73/11 P), za odôvodnenie Komisie.

(9)

Súdny dvor 24. januára 2013 rozsudok Všeobecného súdu zrušil. Súdny dvor dospel k záveru, že Komisia sa tým, že v rámci svojho posúdenia kritéria súkromného veriteľa nezohľadnila dĺžku trvania konkurzného konania, dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, alebo pokiaľ Komisia túto okolnosť zohľadnila, svoje rozhodnutie dostatočne nezdôvodnila. Vec sa vrátila Všeobecnému súdu na nové konanie, aby rozhodol o žalobných dôvodoch spoločnosti týkajúcich sa daňovej exekúcie vznesených v konaní pred ním, o ktorých nerozhodol.

(10)

Vzhľadom na rozsudok Súdneho dvora a s cieľom napraviť ním zistené nedostatky Komisia preto považuje za vhodné zrušiť pôvodné rozhodnutie zo 7. júna 2006 a nahradiť ho týmto rozhodnutím.

(11)

Príjemcom finančnej pomoci je spoločnosť Frucona Košice, a. s. (ďalej len „príjemca“), ktorá pôsobila v oblasti výroby liehu a liehovín, nealkoholických nápojov, konzervovaného ovocia a zeleniny a octu. Po strate licencie príjemca už nevyrábal lieh a liehoviny. Naďalej však pôsobil v oblasti veľkoobchodu s liehom a liehovinami. Spoločnosť sa nachádza v regióne oprávnenom na poskytnutie regionálnej pomoci podľa článku 107 ods. 3 písm. a) ZFEÚ.

(12)

Príjemca v čase predmetných udalostí zamestnával približne 200 osôb. Príjemca vo svojich pripomienkach k rozhodnutiu začať konanie vo veci formálneho zisťovania poskytol Komisii údaje o obrate (vrátane spotrebných daní a DPH), ktoré sa uvádzajú v nasledujúcej tabuľke.

Tabuľka 1

Obrat v rôznych segmentoch výroby vrátane spotrebných daní a DPH [SKK]

(13)

Tieto údaje sa značne líšia od údajov, ktoré Komisia dostala od slovenských orgánov a ktoré boli uvedené v rozhodnutí o začatí konania vo veci formálneho zisťovania (6). Slovenské orgány v reakcii na pripomienky príjemcu po začatí konania vo veci formálneho zisťovania nevyslovili námietky proti presnosti vyššie uvedených čísiel. Podľa slovenských orgánov príjemca spĺňa kritériá stredného podniku.

(14)

Sporným opatrením je odpísanie daňového dlhu Daňovým úradom Košice IV (ďalej len „daňový úrad“) v rámci takzvaného vyrovnania s veriteľmi. Toto konanie upravuje zákon č. 328/91 Z. z. o konkurze a vyrovnaní (ďalej len „zákon o konkurze“).

(15)

Vyrovnanie s veriteľmi (ďalej len „vyrovnanie“ alebo „vyrovnacie konanie“) je konanie pod dohľadom súdu, ktorého cieľom je, podobne ako v prípade konkurzného konania, usporiadať finančnú situáciu spoločností v úpadku (7). V konkurznom konaní spoločnosť zanikne a jej aktíva sa buď predajú novému vlastníkovi, alebo sa spoločnosť zlikviduje. Na rozdiel od toho vo vyrovnacom konaní spoločnosť v úpadku pokračuje v činnosti bezo zmeny vlastníka.

(16)

Vyrovnacie konanie iniciuje spoločnosť v úpadku. Jeho cieľom je dosiahnuť dohodu s veriteľmi (ďalej len „vyrovnanie s veriteľmi“) v tom zmysle, že spoločnosť v úpadku uhradí časť svojho dlhu a zvyšok sa odpíše. Túto dohodu musí schváliť súd vykonávajúci dohľad.

(17)

Veritelia, ktorých pohľadávky sú zabezpečené, napríklad záložným právom, vystupujú ako oddelení veritelia. Na to, aby bol návrh na vyrovnanie prijatý, musia všetci oddelení veritelia hlasovať v jeho prospech, zatiaľ čo v prípade ostatných veriteľov stačí kvalifikovaná väčšina. Inými slovami, oddelení veritelia hlasujú osobitne a majú právo návrh vetovať.

(18)

Oddelení veritelia majú privilegovanú pozíciu aj v konkurznom konaní. Pohľadávky oddelených veriteľov možno uspokojiť kedykoľvek počas konkurzného konania a výnosy z predaja zabezpečených aktív v konkurznom konaní by sa mali použiť výhradne na uspokojenie pohľadávok oddelených veriteľov. Ak z tohto predaja nemožno pokryť všetky pohľadávky oddelených veriteľov, zostávajúce časti sa zaradia do druhej skupiny k pohľadávkam ostatných veriteľov. V druhej skupine sa veritelia uspokojujú pomerným spôsobom.

(19)

Podľa zákona o konkurze spoločnosť, ktorá žiada o vyrovnanie s veriteľmi, musí súdu predložiť zoznam opatrení týkajúcich sa reorganizácie spoločnosti a priebežného financovania činnosti spoločnosti po tomto vyrovnaní.

(20)

Podľa zákona č. 511/92 Z.z. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov (ďalej len „zákon o správe daní“) má spoločnosť možnosť požiadať daňové orgány o odklad platby daní. Z odloženej sumy sa účtuje úrok a odložený dlh musí byť zabezpečený.

(21)

Zákon o správe daní upravuje aj daňovú exekúciu, ktorej cieľom je uspokojiť daňové pohľadávky štátu predajom nehnuteľného majetku, hnuteľného majetku alebo podniku ako celku.

(22)

Príjemca využil od novembra 2002 do novembra 2003 možnosť odkladu svojho záväzku zaplatiť spotrebnú daň z liehu, ktorú poskytuje zákon o správe daní (8). Suma odloženého dlhu dosiahla celkovo 477 015 759 SKK (12,6 milióna EUR). Skôr, ako daňový úrad súhlasil s odkladom týchto platieb, zabezpečil v súlade so zákonom všetky svoje pohľadávky aktívami príjemcu. Slovenské orgány uvádzajú, že hodnota tohto zabezpečenia bola na základe účtovnej evidencie príjemcu 397 476 726 SKK (10,5 milióna EUR). Príjemca však tvrdí, že hodnota tohto zabezpečenia podľa odhadu znalcov z konca roku 2003 predstavovala 193 940 000 SKK (5 miliónov EUR). Taká je podľa príjemcu hodnota zabezpečených aktív (hnuteľného majetku, nehnuteľností a pohľadávok) vyjadrená v takzvaných znaleckých cenách.

(23)

Od 1. januára 2004 zmenený a doplnený zákon o správe daní obmedzil možnosť žiadať o odklad dane na jedenkrát ročne. Príjemca využil túto možnosť v prípade spotrebnej dane za december 2003, splatnej v januári 2004. Nebol však schopný splatiť alebo odložiť spotrebnú daň za január 2004, splatnú 25. februára 2004. V dôsledku toho sa príjemca stal spoločnosťou v úpadku v zmysle zákona o konkurze. V dôsledku toho príjemca stratil licenciu na výrobu a spracovanie liehu.

(24)

Dňa 8. marca 2004 sa príjemca obrátil na príslušný krajský súd s návrhom na vyrovnanie. Krajský súd povolil vyrovnacie konanie uznesením z 29. apríla 2004 keď zistil, že sú splnené všetky zákonné podmienky nevyhnutné pre takéto konanie. Na pojednávaní 9. júla 2004 veritelia hlasovali v prospech vyrovnania navrhnutého príjemcom. Vyrovnanie bolo potvrdené 14. júla 2004 uznesením krajského súdu vykonávajúceho dohľad.

(25)

V auguste 2004 sa daňový úrad odvolal proti tomuto potvrdzujúcemu uzneseniu súdu. Najvyšší súd uznesením z 25. októbra 2004 rozhodol, že odvolanie nie je prípustné, a vyhlásil uznesenie krajského súdu, ktorým krajský súd potvrdil vyrovnanie, za právoplatné a vykonateľné od 23. júla 2004. Proti uzneseniu krajského súdu neskôr generálny prokurátor podal návrh na začatie mimoriadneho dovolacieho konania.

(26)

Veritelia vrátane daňového úradu sa dohodli s príjemcom na tomto vyrovnaní: 35 % dlhu zaplatí príjemca do jedného mesiaca od nadobudnutia platnosti dohody s veriteľmi a zostávajúcich 65 % dlhu veritelia odpustia. So všetkými veriteľmi sa preto zaobchádzalo rovnako. Konkrétne sumy pre jednotlivých veriteľov sú uvedené v nasledujúcej tabuľke.

Tabuľka 2

Stav dlhov príjemcu pred vyrovnacím konaním a po ňom [SKK]

(27)

Pohľadávky daňového úradu, ktoré boli zahrnuté do vyrovnacieho konania, predstavovali 640 793 831 SKK (16,86 milióna EUR) a tvorili ich predovšetkým nezaplatené spotrebné dane za obdobie od mája 2003 do marca 2004, DPH za obdobie od januára do apríla 2004 a pripočítané pokuty a úroky. Pohľadávky odpustené daňovým úradom predstavovali 416 515 990 SKK (11 miliónov EUR). Vyrovnanie prinieslo daňovému úradu 224 277 841 SKK (5,86 milióna EUR).

(28)

Daňový úrad vystupoval vo vyrovnacom konaní ako oddelený veriteľ a ako taký hlasoval samostatne. Aby sa vyrovnanie mohlo uskutočniť, daňový úrad preto musel hlasovať v prospech vyrovnania. Privilegované postavenie daňového úradu bolo spôsobené tým, že niektoré jeho pohľadávky boli zabezpečené v súvislosti s odkladom daňového dlhu príjemcu v rokoch 2002 a 2003 (pozri odôvodnenie 17). Všetci ostatní veritelia hlasovali v prospech navrhovaného vyrovnania. Ich pohľadávky boli bežné nezabezpečené obchodné pohľadávky.

(29)

Príjemca vo svojom návrhu na vyrovnanie opísal v súlade s požiadavkami zákona o konkurze reorganizačné opatrenia týkajúce sa výroby, distribúcie a pracovných síl (vrátane prepustenia nadbytočných zamestnancov).

(30)

V organizačnej oblasti a v oblasti pracovných síl príjemca plánoval tieto opatrenia: vytvorenie univerzálnej výrobnej skupiny pre všetky výrobné činnosti, reorganizáciu svojich dopravných prostriedkov vyradením vozidiel s najnižšou zostatkovou hodnotou a reorganizáciu obchodných činností. K týmto opatreniam sa malo pripojiť prepustenie 50 zamestnancov v období od marca do mája 2004. Ďalších 50 zamestnancov malo v tom istom období pracovať s mesačnou sadzbou 60 %.

(31)

Pokiaľ ide o výrobnú a technickú oblasť, príjemca uviedol, že nakoľko spoločnosť stratila licenciu na výrobu liehu, príslušné výrobné zariadenia od apríla 2004 prenajme. Príjemca plánoval zníženie alebo ukončenie výroby niektorých nerentabilných nealkoholických nápojov a uviedol, že akémukoľvek zavedeniu nového výrobku v tejto kategórii bude predchádzať analýza ziskovosti jeho výroby.

(32)

Príjemca ďalej uvádza nasledujúce opatrenia: reštrukturalizácia nákladov, ktorá by mala byť dôsledkom nižších výrobných nákladov, keďže bola ukončená výroba liehu, a zrušenia časti vlastnej dopravy spoločnosti; predaj starých zariadení do šrotu.

(33)

Príjemca plánoval aj predaj administratívnej budovy, predajne a rekreačnej budovy a uviedol možnosť predať alebo prenajať výrobné zariadenie na výrobu octu. Slovenské orgány v pripomienkach k rozhodnutiu začať konanie vo veci formálneho zisťovania potvrdili, že predaj administratívnej budovy, predajne a rekreačnej budovy sa neuskutočnil.

(34)

Príjemca plánoval intenzívny predaj svojich zásob hotových výrobkov (11).

(35)

Podľa tohto návrhu mal príjemca financovať vyrovnanie z vlastných zdrojov (predaj zásob) vo výške 110 miliónov SKK a prostredníctvom externého financovania vo forme úveru z obchodnej banky vo výške 100 miliónov SKK. Podľa informácií predložených príjemcom v reakcii na začatie konania vo veci formálneho zisťovania bol splatný dlh napokon pokrytý príjmami z emisie nových akcií (21 miliónov SKK; 0,56 milióna EUR), príjmami z predaja zásob (110 miliónov SKK; 2,9 milióna EUR) a vďaka dodávateľskému úveru od spoločnosti Old Herold, s. r. o. (100 miliónov SKK; 2,6 milióna EUR). Splatnosť faktúr Old Herold, s. r. o., bola 40 dní, čo bolo podľa príjemcu dlhé obdobie vzhľadom na kritickú situáciu príjemcu. Táto dlhšia splatnosť umožnila príjemcovi zhromaždiť potrebnú hotovosť.

(36)

Slovenské orgány informovali Komisiu po začatí konania vo veci formálneho zisťovania, že na základe dohody s veriteľmi bola suma 224 277 841 SKK zaplatená daňovému úradu 17. decembra 2004. Slovenské orgány potvrdili, že do skončenia konania pred Európskou komisiou pozastavili odpísanie dlhu odsúhlasené vo vyrovnacom konaní.

(37)

V rámci kontaktov v súvislosti s vykonaním rozhodnutia Komisie, ktorým sa nariadilo vymáhanie pomoci, slovenské orgány informovali Komisiu o výsledku mimoriadneho dovolacieho konania uvedeného v odôvodnení 25: Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutím z 27. apríla 2006 čiastočne zrušil rozhodnutie príslušného krajského súdu zo 14. júla 2004 potvrdzujúce dohodu s veriteľmi z dôvodu, že nedoplatky cestnej dane vo výške 424 490 SKK boli do vyrovnania zahrnuté nesprávne. Najvyšší súd dovolanie v zostávajúcej časti zamietol. Rozhodnutím z 18. augusta 2006 príslušný krajský súd vykonal rozhodnutie Najvyššieho súdu z 27. apríla 2006 a vyhlásil, že opravená výška dlhu splatná daňovému úradu je 640 369 341,4 SKK (z čoho 35 % tvorí suma 224 129 269,1 SKK).

(38)

Komisia vo svojom rozhodnutí začať konanie vo veci formálneho zisťovania vyslovila pochybnosti o tom, že sporné odpísanie dane nepredstavuje štátnu pomoc. Komisia dospela k záveru, že postup daňového úradu v rámci vyrovnacieho konania nespĺňa kritérium veriteľa v trhovom hospodárstve. Komisia najmä usúdila, že daňový úrad bol v porovnaní s ostatnými veriteľmi v právne odlišnej situácii, keďže vlastnil zabezpečené pohľadávky a mal možnosť iniciovať daňovú exekúciu. Komisia vyslovila pochybnosť, že vyrovnacie konanie, v porovnaní s konkurzným konaním alebo daňovou exekúciou, viedlo k najlepšiemu možnému výsledku pre štát.

(39)

Komisia ďalej vyslovila pochybnosti o zlučiteľnosti spornej pomoci s vnútorným trhom. Najprv vyslovila pochybnosti, že pomoc možno považovať za zlučiteľnú ako pomoc na záchranu, ako tvrdili slovenské orgány. Pomocou na záchranu môže byť len podpora likvidity vo forme úverových záruk alebo úverov. Sporné opatrenie je však odpísaním dlhu, čo korešponduje s nenávratným grantom. Toto opatrenie navyše bolo uskutočnené bez premisy, že do šiestich mesiacov od schválenia opatrenia na záchranu predloží príjemca plán reštrukturalizácie alebo plán likvidácie, alebo splatí pomoc v celej výške.

(40)

Komisia ďalej skúmala zlučiteľnosť sporného opatrenia ako pomoci na reštrukturalizáciu a vyslovila pochybnosti o splnení dvoch hlavných podmienok: existencia reštrukturalizačného plánu, ktorý zabezpečuje v primeranej lehote návrat k dlhodobej životaschopnosti, a obmedzenie pomoci na nevyhnutné minimum.

(41)

Príjemca okrem informácií o skutkovom stave uvedených v časti II predložil nasledujúce pripomienky.

(42)

Príjemca tvrdí, že dôvodom jeho finančných ťažkostí na začiatku roku 2004 bola zmena zákona o správe daní, ktorá obmedzila možnosť požiadať o odklad daní na iba raz ročne. To bola pre príjemcu významná zmena, keďže podľa jeho vyjadrenia sa v predchádzajúcich rokoch na tento mechanizmus spoliehal.

(43)

Pokiaľ ide o samotný prípad, príjemca po prvé tvrdil, že Komisia nemá právomoc skúmať sporné opatrenie, keďže toto opatrenie nadobudlo účinnosť pred dátumom pristúpenia a nebolo uplatniteľné po pristúpení. Opatrenie bolo údajne uvedené do účinnosti pred pristúpením, pretože vyrovnacie konanie začalo 8. marca 2004, a ako tvrdí príjemca, bolo schválené súdom 29. apríla 2004, t. j. pred vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie. Daňové úrady ďalej údajne v rámci rokovaní pred začatím vyrovnacieho konania dali najavo súhlas s navrhovaným vyrovnaním. V decembri 2003 sa uskutočnilo stretnutie s Daňovým riaditeľstvom Slovenskej republiky a daňový úrad zaslal 3. februára 2004 príjemcovi list, v ktorom údajne potvrdil možnosť postupu formou vyrovnania.

(44)

Príjemca ďalej tvrdil, že v prípade, že Komisia zastáva názor, že má právomoc konať, nepredstavuje sporné opatrenie štátnu pomoc, lebo je splnená zásada veriteľa v trhovom hospodárstve.

(45)

Po prvé, príjemca tvrdí, že porovnanie vyrovnacieho konania s daňovou exekúciou je zavádzajúce, keďže začatie prvého vylučuje alebo pozastavuje druhé. Daňový úrad preto nemohol zvoliť daňovú exekúciu. Príjemca ďalej tvrdí, že ak by dobrovoľne neinicioval vyrovnacie konanie, mal by po niekoľkých týždňoch alebo mesiacoch zákonnú povinnosť začať konkurzné konanie alebo vyrovnacie konanie podľa právnych predpisov o platobnej neschopnosti.

(46)

Po druhé, príjemca tvrdí, že rozhodnutie štátu vyhnúť sa konkurzu a namiesto toho hľadať riešenie prostredníctvom vyrovnacieho konania znamenalo naplnenie kritéria veriteľa v trhovom hospodárstve. Príjemca predkladá ako dôkaz potvrdenia dvoch audítorov a jedného konkurzného správcu, že daňový úrad dostane viac a rýchlejšie prostredníctvom vyrovnacieho konania než konkurzného konania. Príjemca predkladá aj ďalšie materiály a štatistiky, ktoré majú potvrdiť, že konkurzné konanie na Slovensku trvá v priemere 3 roky až 7 rokov a prináša len veľmi obmedzený výnos z predaja aktív (12).

(47)

Príjemca opiera svoju analýzu najmä o správu audítorskej spoločnosti EKORDA zo 7. júla 2004, ktorú mal daňový úrad údajne k dispozícii pred hlasovaním veriteľov 9. júla 2004. Nebol však predložený žiadny dôkaz, ktorý by toto potvrdzoval.

(48)

Podľa správy spoločnosti EKORDA by boli príjmy z predaja aktív v prípade konkurzu nanajvýš 204 miliónov SKK (5,3 milióna EUR) a po odpočítaní rôznych poplatkov vo výške 45 miliónov SKK len 159 miliónov SKK (4,2 milióna EUR). Príjemca sám opravil sumu poplatkov, ktoré by bolo potrebné odpočítať (36 miliónov SKK) a dospel k sume 168 miliónov SKK (4,4 milióna EUR). Aj keby daňový úrad ako jediný oddelený veriteľ a najväčší veriteľ dostal väčšinu z týchto príjmov, stále by to bolo menej, ako to, čo daňový úrad dostal po vyrovnaní.

(49)

Spoločnosť EKORDA použila ako základ účtovnú hodnotu – k 31. marcu 2004 – základného majetku, zásob, hotovosti a upravených krátkodobých pohľadávok pri zohľadnení ich nedobytnosti a nízkej bonity. Spoločnosť EKORDA upravila nominálnu hodnotu aktív príjemcu takzvaným koeficientom speňaženia pre každú zložku aktív v prípade predaja v rámci konkurzného konania (45 % pre základný majetok, 20 % pre zásoby a krátkodobé pohľadávky a 100 % pre hotovosť).

(50)

Spoločnosť EKORDA uvádza budúce daňové príjmy z činnosti príjemcu (13), ako aj rozvoj zamestnanosti v regióne a rozvoj potravinárskeho priemyslu na Slovensku ako veľmi významné faktory ovplyvňujúce rozhodnutie zachovať existenciu príjemcu.

(51)

Príjemca uvádza ešte ďalšie dve správy. Audítorka Marta Kochová dospela k záveru, že maximálny príjem z predaja aktív, ktoré však neboli ohodnotené, by bol 100 miliónov SKK (2,6 milióna EUR), respektíve po odpočítaní poplatkov vo výške 22 miliónov SKK len 78 miliónov SKK (2 milióny EUR). Konkurzná správkyňa pani Holovačová údajne uvádza, že podľa jej názoru je vyrovnacie konanie pre veriteľov vo všeobecnosti výhodnejšie ako konkurz. Jedným z aspektov je skutočnosť, že veriteľ má záujem na tom, aby dlžník pokračoval v hospodárskej činnosti (budúce príjmy z obchodu a z daní).

(52)

Po tretie, príjemca tvrdí, že by sa mali zohľadniť dlhodobé aspekty, napríklad budúce daňové príjmy. Judikatúra vylučujúca spoločensko-politické aspekty z kritéria veriteľa v trhovom hospodárstve (14) sa údajne neuplatňuje, ak verejný orgán zohľadňuje výpočet budúcich daňových príjmov. Podľa príjemcu je tu situácia verejného orgánu analogická so situáciou veriteľa v trhovom hospodárstve, ktorý je dodávateľom, ktorý má záujem na prežití klienta. Príjemca potom poukazuje na judikatúru týkajúcu sa zásady investora v trhovom hospodárstve.

(53)

Príjemca dospel k záveru, že kritérium veriteľa v trhovom hospodárstve bol splnený a sporné opatrenie nepredstavuje štátnu pomoc.

(54)

Ak by však Komisia dospela k inému záveru, príjemca tvrdí, že sporné opatrenie je zlučiteľné ako pomoc na reštrukturalizáciu. Tvrdí, že daňový úrad pred súhlasom s vyrovnaním preveril spôsobilosť obchodného plánu príjemcu z hľadiska obnovy dlhodobej životaschopnosti. Absencia formálneho reštrukturalizačného plánu je podľa vyjadrenia príjemcu v situácii, keď Komisia posudzuje prípad ex post, irelevantná, keďže Komisia sa už môže presvedčiť, či sa príjemca skutočne stal životaschopným. Príjemca však tiež usudzuje, že v situácii posúdenia ex ante je podrobný reštrukturalizačný plán nevyhnutný. Príjemca potom krátko opisuje prijaté reštrukturalizačné opatrenia: zvýšenie vlastného kapitálu, prepustenie zamestnancov, predaj zásob. Príjemca zastáva názor, že zastavenie výroby liehu a liehovín a prenájom výrobných aktív spoločnosti Old Herold, s. r. o., vlastne predstavujú reštrukturalizačné opatrenie. Hoci zastavenie bolo pôvodne zapríčinené stratou licencie, príjemca nepožiadal o novú licenciu po vyrovnaní.

(55)

Podľa príjemcu bola splnená takisto požiadavka výraznosti jeho príspevku na reštrukturalizáciu.

(56)

Napokon príjemca tvrdí, že skutočnosť, že podniká v podporovanom regióne a je jedným z najväčších regionálnych zamestnávateľov, by sa pri uplatňovaní usmernení vzťahujúcich sa na pomoc na reštrukturalizáciu mala takisto zohľadniť.

(57)

Slovenské orgány v reakcii na začatie konania vo veci formálneho zisťovania vyslovili niektoré pripomienky k skutkovému stavu, ktoré už boli uvedené v časti II.

(58)

Slovenské orgány potvrdili, že daňový úrad v čase hlasovania vo vyrovnacom konaní nezohľadnil aspekt štátnej pomoci. Daňový úrad nepovažoval vyrovnanie za formu štátnej pomoci, preto sa od príjemcu nepožadovalo predloženie reštrukturalizačného plánu, ktorý je odlišný od obchodného plánu predloženého súdu podľa právnych predpisov upravujúcich platobnú neschopnosť.

(59)

V reakcii na pripomienky predložené príjemcom uviedli slovenské orgány nasledujúce pripomienky.

(60)

Slovenské orgány by pripomienky príjemcu o priemernej dĺžke konkurzného konania a priemernom výnose z predaja aktív v konkurznom konaní nevzťahovali na tento prípad. Podľa nich, vzhľadom na malý počet veriteľov a existenciu majetku s kladnou likvidačnou hodnotou, ktorá prevyšuje sumu zaplatenú štátu po vyrovnaní, by sa konkurzné konanie uskutočnilo v kratšej ako priemernej lehote a výnos daňového úradu by bol vyšší ako v prípade vyrovnania. Miestny daňový úrad vykonal zisťovanie v spoločnosti 21. júna 2004 a zistil, že k 17. júnu 2004 mal príjemca hotovosť vo výške 161,3 milióna SKK, pohľadávky vo výške 62,8 milióna SKK, zásoby liehu a liehovín v hodnote 84 miliónov SKK a neobežný majetok s účtovnou hodnotu 200 miliónov SKK.

(61)

Slovenské orgány zastávajú názor, že daňová exekúcia bola reálnou alternatívou pre daňový úrad. Potvrdzujú, že daňový úrad mal možnosť iniciovať takéto konanie pred začatím vyrovnacieho konania, ako aj v prípade, že by súd odmietol potvrdiť vyrovnanie (pretože daňový úrad by ako oddelený veriteľ nehlasoval v jeho prospech).

(62)

Slovenské orgány nesúhlasia s tvrdením príjemcu, že jeho finančné ťažkosti boli spôsobené zmenou zákona o správe daní. Podľa slovenských orgánov boli finančné ťažkosti príjemcu spôsobené finančnou stratégiou využívania nepriamych daní pri realizácii svojej podnikateľskej činnosti. Príjemca mal namiesto toho jednoducho inkasovať dane od svojich klientov a odovzdať ich do štátneho rozpočtu.

(63)

Slovenské orgány nesúhlasia s tým, že stretnutie s Daňovým riaditeľstvom Slovenskej republiky v decembri 2003 je dôkazom o predbežnom súhlase daňového úradu s vyrovnaním. Predložili list zo 6. júla 2004 od Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky adresovaný daňovému úradu, v ktorom sa uvádza, že daňový úrad by nemal súhlasiť s vyrovnaním navrhovaným príjemcom, pretože nie je priaznivé pre štát. Tento list sa odvolával na iný list všeobecnejšej povahy od ministra financií z 15. januára 2004 adresovaný Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky, v ktorom ho žiada, aby riaditeľstvo zabezpečilo, že sa neodsúhlasia žiadne také návrhy na vyrovnania s veriteľmi, ktoré by znamenali odpísanie daňových pohľadávok daňovými úradmi. Slovenské orgány ďalej interpretovali list z 3. februára 2004, na ktorý poukazoval príjemca (pozri odôvodnenie 43), ako jasne explicitne nesúhlasiaci s vyrovnaním vo výške 35 %.

(64)

Slovenské orgány tvrdia, že príjemca nezaplatil spotrebné dane v stanovenom odklade od januára 2001 do marca 2004 a na svoje daňové povinnosti pravidelne uplatňoval odklad.

(65)

Podľa slovenských orgánov výrazné rozdiely v odhadoch dvoch audítorských správ (pozri odôvodnenia 48 a 51) vzbudzujú pochybnosti o dôveryhodnosti oboch správ. Orgány majú pochybnosti najmä o koeficiente speňaženia priradenom obežným aktívam spoločnosťou EKORDA. Tento koeficient by mal byť vyšší ako 20 %.

(66)

A napokon podľa slovenských orgánov príjemca nevypracoval realizovateľný reštrukturalizačný plán a opatrenia navrhované v súvislosti s vyrovnacím konaním nemožno považovať za reštrukturalizačné opatrenia.

(67)

Keďže časť udalostí relevantných pre tento prípad sa odohrala pred vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie 1. mája 2004, Komisia musela najprv určiť, či má právomoc konať v súvislosti so sporným opatrením.

(68)

Opatrenia, ktoré boli uvedené do účinnosti pred pristúpením a nie sú uplatniteľné po pristúpení Komisia nemôže skúmať ani na základe takzvaného dočasného mechanizmu, ktorý upravuje bod 3 prílohy IV k Zmluve o pristúpení, ani podľa postupov stanovených v článku 108 ZFEÚ. Zmluva o pristúpení ani Zmluva o fungovaní Európskej únie nevyžadujú ani nesplnomocňujú Komisiu, aby preskúmala tieto opatrenia.

(69)

Na druhej strane opatrenia uvedené do účinnosti po pristúpení jasne patria do právomoci Komisie. Pre určenie času, kedy bolo určité opatrenie uvedené do účinnosti, sa ako relevantné kritérium používa právne záväzný akt, ktorým príslušný vnútroštátny orgán poskytuje pomoc (15).

(70)

Príjemca v tomto prípade tvrdil, že sporné opatrenie bolo uvedené do účinnosti pred pristúpením a po pristúpení nie je uplatniteľné (pozri odôvodnenie 43).

(71)

Komisia nemôže prijať dôvody predložené príjemcom. Návrh na začatie vyrovnacieho konania nie je aktom orgánu poskytujúceho pomoc, ale aktom príjemcu. Takisto uznesenie súdu povoliť vyrovnacie konanie nie je aktom orgánu poskytujúceho pomoc. Toto uznesenie len povolilo príjemcovi a jeho veriteľom pokračovať v rokovaniach o vyrovnaní, ale evidentne nepredstavovalo vlastné poskytnutie pomoci. Neexistuje dôkaz, že by Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky bolo vyjadrilo súhlas so sporným opatrením na stretnutí v decembri 2003. Naopak, slovenské orgány popreli akýkoľvek takýto predbežný súhlas. List z 3. februára 2004 otvorene vyjadruje odmietnutie prijať návrh na vyrovnanie na úrovni 35 %.

(72)

Rozhodnutie príslušného orgánu odpísať časť pohľadávok bolo prijaté 9. júla 2004, keď daňový úrad súhlasil s vyrovnaním navrhnutým príjemcom.

(73)

Vzhľadom na túto skutočnosť je otázka, či je opatrenie uplatniteľné po pristúpení, bezpredmetná.

(74)

Komisia preto dospela k záveru, že má právomoc posudzovať sporné opatrenie podľa článku 108 ZFEÚ.

(75)

V článku 107 ods. 1 ZFEÚ sa uvádza, že akákoľvek pomoc poskytnutá zo strany členského štátu alebo zo štátnych prostriedkov v akejkoľvek forme, ktorá narušuje alebo hrozí narušením hospodárskej súťaže tým, že zvýhodňuje určité podniky alebo výrobu určitých tovarov, sa považuje za nezlučiteľnú s vnútorným trhom, pokiaľ ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi.

(76)

Odpísanie dlhu voči verejnému orgánu, akým je daňový úrad, predstavuje formu použitia štátnych prostriedkov. Opatrenie, ktoré zvýhodňuje jeden individuálny podnik, je selektívne.

(77)

Až do udalostí, ktoré mali za následok začatie konania v prípade platobnej neschopnosti, príjemca pôsobil na trhu liehu a liehovín, nealkoholických nápojov a konzervovaného ovocia a zeleniny. V roku 2003 bol príjemca tretím výrobcom liehu a liehovín na Slovensku. Po strate licencie na výrobu liehu a liehovín v marci 2004 príjemca pôsobil vo veľkoobchode s liehom a liehovinami vyrábanými inou spoločnosťou Old Herold, s. r. o., ktorá využíva výrobné aktíva príjemcu, ktoré si od neho spoločnosť Old Herold, s. r. o. prenajíma. Všetky oblasti, v ktorých príjemca podnikal pred vyrovnacím konaním a v ktorých podniká v súčasnosti, patria do oblasti obchodu medzi členskými štátmi.

(78)

V rozhodnutí začať konanie vo veci formálneho zisťovania Komisia vyslovila pochybnosti, či dané opatrenie nenarušilo alebo nehrozilo narušením hospodárskej súťaže tým, že poskytlo príjemcovi výhodu, ktorú by za bežných trhových podmienok nebol schopný získať. Inými slovami, Komisia má pochybnosti, či sa štát správal voči príjemcovi ako veriteľ v trhovom hospodárstve.

(79)

Zistilo sa, že dohoda s veriteľmi obsahovala rovnaké podmienky vyrovnania dlhu pre súkromných veriteľov, ako aj pre daňový úrad (verejný veriteľ). Veriteľom malo byť zaplatených 35 % dlhu do stanoveného dátumu, čo príjemca skutočne urobil. Zostávajúcich 65 % sa malo odpísať.

(80)

Pozícia daňového úradu ako veriteľa bola však v tomto prípade nezvyčajne silná a nemožno ju porovnávať s pozíciou bežného veriteľa v konkurznom konaní. Právna a ekonomická pozícia daňového úradu bola pred vyrovnaním s veriteľmi výhodnejšia než pozícia súkromných veriteľov. Daňový úrad bol nielenže jasne dominantným a rozhodujúcim veriteľom s viac ako 99 % zo všetkých pohľadávok zaregistrovaných v konkurznom konaní, ale dôležitejšie je, že bol aj oddeleným veriteľom. Jeho pohľadávky mohli byť preto uspokojené kedykoľvek počas konkurzného konania z výnosov z predaja zabezpečených aktív: ako sa uvádza v odôvodnení 18, tieto výnosy by použili výhradne na uspokojenie pohľadávok oddelených veriteľov. Preto je potrebné preskúmať, či daňový úrad využil všetky pre neho dostupné prostriedky na získanie najvyššej možnej výšky uspokojenia svojich pohľadávok, ako by to urobil veriteľ v trhovom hospodárstve.

(81)

Podmienky, ktoré musia byť splnené, aby sa opatrenie mohlo považovať na účely článku 107 ZFEÚ za pomoc, nie sú splnené, ak prijímajúci podnik mohol za okolností, ktoré zodpovedajú bežným trhovým podmienkam, získať rovnakú výhodu, ako je tá, ktorá mu bola poskytnutá prostredníctvom štátnych zdrojov (16). Takéto preskúmanie sa v zásade uskutočňuje uplatnením kritéria veriteľa v trhovom hospodárstve. Ak verejný veriteľ poskytne podniku platobné úľavy ohľadne splatného dlhu, takéto platobné úľavy predstavujú štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ vtedy, ak vzhľadom na význam takto získanej ekonomickej výhody by prijímajúci podnik takéto úľavy zjavne nezískal od súkromného veriteľa nachádzajúceho sa voči nemu v situácii, ktorá by bola najbližšia možná situácii verejného veriteľa usilujúceho sa o zaplatenie súm, ktoré mu dlhuje dlžník nachádzajúci sa vo finančných ťažkostiach (17).

(82)

Uplatniteľnosť kritéria súkromného hospodárskeho subjektu na trhu závisí od toho, či dotknutý členský štát poskytol ekonomickú výhodu podniku inak, než vo svojom postavení ako orgán verejnej moci. Z toho vyplýva, že ak sa členský štát odvoláva v priebehu administratívneho postupu na uvedené kritérium, musí v prípade pochybností preukázať jednoznačným spôsobom a na základe objektívnych a overiteľných dôkazov, že vykonané opatrenie vyplýva z jeho postavenia ako súkromného hospodárskeho subjektu na trhu. Z týchto dôkazov musí jasne vyplývať, že dotknutý členský štát prijal rozhodnutie konať spôsobom, akým konal, pred poskytnutím ekonomickej výhody alebo súbežne s ním. V tejto súvislosti môže byť potrebné predložiť dôkazy, z ktorých vyplýva, že toto rozhodnutie je založené na ekonomickom posúdení porovnateľnom s tým, ktoré by vykonal za okolností daného prípadu racionálny súkromný hospodársky subjekt na trhu nachádzajúci sa v situácii, ktorá je čo najbližšia situácii uvedeného členského štátu. Ekonomické posúdenie vykonané po poskytnutí uvedenej výhody, retrospektívne konštatovanie, že konanie dotknutého členského štátu bolo v skutočnosti prínosné, ani neskoršie zdôvodnenia výberu naozaj prijatého postupu však nemôžu postačovať (18).

(83)

V skratke, Slovenská republika tvrdí, že podľa jej názoru dané opatrenie predstavuje štátnu pomoc. Uznáva, že v čase vyrovnania sa otázka štátnej pomoci jednoducho nebrala do úvahy, a požiadala, aby sa sporné opatrenie považovalo za pomoc na záchranu. Zdá sa preto, že požiadavky uvedenej judikatúry neboli v tomto prípade dodržané a sporné opatrenie predstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

(84)

Príjemca v tomto prípade tvrdil, že opatrenie nepredstavuje pomoc, a predkladá uvedené dokumenty, najmä správy dvoch audítorov.

(85)

Komisia zistila na základe informácií predložených príjemcom, ako aj slovenskými orgánmi nasledujúce skutočnosti o finančnej situácii príjemcu v predmetnom roku, v rozsahu relevantnom na uplatnenie kritéria veriteľa v trhovom hospodárstve. Komisia nemôže v účtovnej evidencii príjemcu overiť údaje k 31. marcu 2004 poskytnuté príjemcom, ani údaje k 17. júnu 2004 poskytnuté slovenskými orgánmi. Komisia však nemá dôvod pochybovať o týchto údajoch.

Tabuľka 3

Finančná situácia príjemcu v rokoch 2003 – 2004 [mil. SKK]

(86)

Komisia najprv preskúma dôkazy predložené príjemcom na podporu jeho tvrdenia, že konkurzným konaním by daňový úrad získal menej ako vyrovnacím konaním (oddiel 2.1). Komisia potom preskúma situáciu, pokiaľ ide o daňovú exekúciu (oddiel 2.2). Komisia napokon preskúma iné dôkazy predložené slovenskými orgánmi a príjemcom (oddiel 2.3).

(87)

Ako sa uvádza v odôvodnení 37, výška dlhu, na ktorú sa má vzťahovať vyrovnanie, bola na základe mimoriadneho dovolacieho konania znížená. Je však potrebné poznamenať, že tento rozsudok bol vynesený niekoľko rokov po rozhodnutí uzavrieť dohodu o vyrovnaní. Na účely kritéria veriteľa v trhovom hospodárstve sú informácie dostupné v tom čase, keď by hypotetický veriteľ posudzoval, ktoré konanie by bolo najvhodnejšie, naďalej štandardom na účely hodnotenia správania verejného veriteľa. Nasledujúca analýza preto vychádza z údajov uvedených v dohode uzavretej 23. júla 2004.

(88)

S cieľom posúdiť, či bola príjemcovi skutočne poskytnutá výhoda, Komisia musí uskutočniť celkové posúdenie a zohľadniť všetky relevantné dôkazy v danej veci, čo jej umožní určiť, či by prijímajúci podnik takéto zvýhodnené podmienky zjavne nezískal od súkromného veriteľa (27) Inými slovami musí preskúmať, či bolo pre daňový úrad výhodnejšie súhlasiť s podmienkami navrhovanými v rámci vyrovnania alebo začať konkurzné konanie.

(89)

Komisia zastáva názor, že správa spoločnosti EKORDA nepredstavuje dôveryhodný základ pre porovnanie navrhnutého vyrovnania s možným konkurzným konaním. Slovenské orgány v tomto ohľade súhlasia s Komisiou.

(90)

Na začiatku Komisia konštatuje, že spoločnosť EKORDA vo svojej správe zo 7. júla 2004 (len dva dni pred stretnutím veriteľov) použila pre svoje výpočty stav aktív príjemcu k 31. marcu 2004. Z tabuľky 3 jasne vyplýva, že úroveň rôznych aktív sa po 31. marci 2004 výrazne menila. Predovšetkým bola predaná značná časť zásob, čo viedlo k zvýšeniu hotovosti. Tieto zmeny majú pri uplatnení koeficientov speňaženia v rozsahu od 20 % pre zásoby a krátkodobé pohľadávky po 100 % pre hotovosť veľký význam. Dokonca aj keby koeficienty speňaženia stanovené spoločnosťou EKORDA boli správne (s čím Komisia nesúhlasí z dôvodov uvedených ďalej v texte) a použila by sa metodika používaná spoločnosťou EKORDA, nasledujúca tabuľka uvádza, do akej miery by boli výsledky výpočtov spoločnosti EKORDA odlišné, keby sa opierali o údaje z 28. apríla 2004 a zo 17. júna 2004, t. j. ešte stále pred stretnutím veriteľov 9. júla 2004.

Tabuľka 4

Porovnanie pravdepodobného výnosu z predaja aktív príjemcu v konkurznom konaní [mil. SKK]

(91)

Je potrebné uviesť, že v obchodnom pláne, ktorý príjemca predložil súdu, bol naplánovaný predaj zásob za 110 miliónov SKK v období marec – máj 2004. Spoločnosť EKORDA si preto musela byť vedomá, že aktíva príjemcu prejdú po 31. marci 2004 podstatnými zmenami. Túto skutočnosť nezohľadnila.

(92)

Ak by sa zohľadnila účtovná hodnota aktív príjemcu z 28. apríla 2004, viedlo by to k záveru, že pravdepodobný výnos z predaja aktív príjemcu by bol v konkurznom konaní vyšší, ako sa odhadlo v správe (238 miliónov SKK alebo 6,3 milióna EUR namiesto 204 miliónov SKK alebo 5,3 milióna EUR). Analýza s použitím údajov z júna 2004 by umožnila dospieť k jasnému záveru, že pravdepodobný výnos z predaja aktív príjemcu v konkurznom konaní (275 mil. SKK; 7,2 milióna EUR) by bol vyšší než výnos navrhovaný v rámci vyrovnania a že daňový úrad by mal použiť právo veta a návrh odmietnuť, čo by viedlo k ukončeniu vyrovnacieho konania. Znovu upozorňujeme, že uvedené výsledky boli získané s použitím odhadov a metodiky, ktoré používala spoločnosť EKORDA.

(93)

Komisia však nemôže prijať metodiku, ktorú použila spoločnosť EKORDA, a predpoklady príjemcu nemôže považovať za dôveryhodné. Tento záver ešte posilňujú pochybnosti vyjadrené slovenskými orgánmi a uvedené v odôvodneniach 60 a 65.

(94)

Spoločnosť EKORDA v prvom rade vo svojej správe nevysvetľuje, akým spôsobom stanovila tri koeficienty speňaženia. Účelom koeficientov speňaženia je vypočítať zostatkovú hodnotu aktív predaných v konkurznom konaní s prihliadnutím na charakter predaja napr. aktíva sa predávajú samostatne, v časovej tiesni atď. Z tohto dôvodu sa predpokladá, že hodnota z predaja aktív v rámci likvidácie je zvyčajne nižšia než účtovná hodnota v závislosti od druhu aktív. Percentuálne vyjadrenie podielu hodnoty z predaja aktív v rámci likvidácie na účtovnej hodnote je koeficient speňaženia.

(95)

Koeficient speňaženia 45 % pre neobežný majetok sa tiež zdá byť príliš nízky. Podľa samotného príjemcu hodnota jeho aktív založených v prospech daňového úradu bola 194 miliónov SKK (31). Táto hodnota je podľa príjemcu vyjadrená v cenách odhadnutých nezávislými znalcami na prelome rokov 2003 a 2004. Podľa názoru Komisie by takáto „znalecká cena“ mala zvyčajne vyjadrovať všeobecnú hodnotu aktív, ktorá vyjadruje, za akú cenu možno aktívum predať v danom čase. Je potrebné pripomenúť, že znalecká hodnota týchto aktív bola stanovená s cieľom zistiť ich hodnotu na účely zabezpečenia odkladu daňového dlhu príjemcu pre slovenské orgány, ktoré vyžaduje zákon o správe daní. Spoločnosť EKORDA neposkytuje žiadne vysvetlenie, prečo by výnos z predaja neobežného majetku v konkurze dosiahol len 45 % ich účtovnej hodnoty 205 miliónov SKK, zatiaľ čo príjemca samotný uviedol oveľa vyššiu hodnotu týchto aktív.

(96)

K tvrdeniu príjemcu, že by bolo ťažké nájsť kupujúceho, keďže väčšina založených strojov a zariadení je určená len na výrobu liehu a liehovín, nealkoholických nápojov alebo konzervovaných výrobkov, má Komisia tieto dve pripomienky. Po prvé, treba uviesť, že „znalecká cena“ založených nehnuteľností bola 105 miliónov SKK, čo je osamote vyššia suma ako celkový výnos predpokladaný spoločnosťou EKORDA (92 miliónov SKK). Po druhé, zo skutočného vývoja spoločnosti vyplýva, že niektoré jej výrobné aktíva našli rýchlo nového používateľa – Old Herold, s. r. o. Po tom, čo príjemca stratil licenciu na výrobu liehu a liehovín, boli jeho výrobné aktíva prenajaté spoločnosťou Old Herold. Zdá sa preto, že o tieto výrobné aktíva bol bezprostredný záujem zo strany konkurenta.

(97)

Pokiaľ ide o zásoby, samotné slovenské orgány zastávajú názor, že koeficient speňaženia by mal byť vyšší než 20 %.

(98)

Príjemca bol v roku 2004 schopný z predaja svojich zásob vygenerovať 110 miliónov SKK (pozri odôvodnenie 35), t. j. viac než 50 % účtovnej hodnoty zásob, z ktorej vychádzalo hodnotenie spoločnosti EKORDA. Ide o významný náznak toho, že koeficient speňaženia 20 % bol príliš nízky. Vývoj súvahy v roku 2004, pokiaľ ide o zásoby, tento záver podporuje. Okrem toho sám príjemca vo svojom obchodnom pláne odhadol výnos z predaja zásob v období mesiacov marec – máj 2004 na 110 miliónov SKK (pozri odôvodnenie 35). Spoločnosť EKORDA tento odhad ignorovala. Na záver, z povahy činností príjemcu možno predpokladať, že zásoby boli tvorené hotovými výrobkami alebo polotovarmi, ktoré sa mohli ľahko predať priamo distribútorom alebo spotrebiteľom, čo ďalej podporuje použitie vyššieho koeficientu speňaženia.

(99)

Komisia je toho názoru, že koeficient speňaženia by mal byť v prípade zásob 52 %. Tento údaj vychádza z odhadu príjemcu, pokiaľ ide o výnos, ktorý by získal z predaja zásob na účely financovania vyrovnania (t. j. 110 miliónov SKK). S prihliadnutím na účtovnú hodnotu v tom čase (209 miliónov SKK) bol preto jediným možným koeficientom speňaženia v prípade zásob koeficient aspoň vo výške 52 % (52 % z 209 miliónov predstavuje 110 miliónov).

(100)

Pokiaľ ide o krátkodobé pohľadávky, spoločnosť EKORDA dvakrát upravila ich hodnotu. Po prvé, upravila ich účtovnú hodnotu koeficientom 59 % (účtovná hodnota bola 166 miliónov SKK a hodnota, ktorú spoločnosť EKORDA použila vo svojich výpočtoch, 98 miliónov SKK) a potom navyše použila nízky koeficient speňaženia 20 %. Táto metodika je sporná. Možno akceptovať úpravu účtovnej hodnoty pohľadávok na vyjadrenie ich skutočnej hodnoty v danom čase. Spoločnosť EKORDA však neposkytuje žiadne vysvetlenie, prečo by výnos pri konkurze/likvidácii predstavoval len jednu pätinu (20 miliónov SKK) sumy, o ktorej sám príjemca predpokladal, že ju bude schopný získať od svojich dlžníkov (98 miliónov SKK).

(101)

Účtovná hodnota krátkodobých pohľadávok založená na údajoch z marca 2004 (166 miliónov SKK) bola spoločnosťou EKORDA upravená na 98 miliónov SKK, a to s cieľom odzrkadliť nevymáhateľnosť alebo nízku kvalitu pohľadávok. Okrem toho však spoločnosť EKORDA uplatnila na upravenú účtovnú hodnotu koeficient speňaženia len vo výške 20 %. Výsledkom uplatnenia koeficientu úpravy účtovnej hodnoty krátkodobých pohľadávok spoločnosti EKORDA vo výške 59 % na účtovnú hodnotu založenú na údajoch z júna 2004 (63 miliónov SKK) je 37 miliónov SKK.Podľa informácií predložených slovenskými orgánmi boli však pohľadávky vo výške 63 miliónov SKK vymáhateľné. Preto je diskutabilné, či akákoľvek úprava ich účtovnej hodnoty je skutočne potrebná.

(102)

V každom prípade neexistuje žiaden zrejmý dôvod, prečo by mala byť likvidačná hodnota ešte nižšia než upravený údaj. Komisia preto zastáva názor, že očakávaný výnos z krátkodobých pohľadávok určite nie je nižší než upravený údaj 37 miliónov SKK.

(103)

Na základe uvedených skutočností Komisia upravila odhady vykonané spoločnosťou EKORDA a uskutočnila nové posúdenie, v rámci ktorého použila údaje z júna 2004. Z tohto posúdenia je zrejmé, že pravdepodobný výnos z predaja aktív príjemcu v konkurznom konaní by bol oveľa vyšší než výnos, s ktorým sa počítalo v správe spoločnosti EKORDA. Číselné údaje sú zhrnuté v nasledujúcej tabuľke.

Tabuľka 5

Pravdepodobný výnos z predaja aktív príjemcu v konkurznom konaní

Údaje EKORDA v porovnaní s opravenými údajmi Komisie [v miliónoch SKK]

(104)

Podľa pripomienok príjemcu k úvodnému rozhodnutiu by náklady na konkurzné konanie mali predstavovať 18 % odhadovanej hodnoty výnosov z predaja aktív príjemcu v konkurznom konaní. Podľa príjemcu je to primeraná sadzba vzhľadom na správu Svetovej banky z roku 2004 (36). Uplatnením tohto percentuálneho podielu na opravenú hodnotu pravdepodobného výnosu z predaja aktív príjemcu, ako ju stanovila Komisia, by preto náklady na konkurzné konanie dosiahli 78,3 milióna SKK. Keď sa táto suma odpočíta od opraveného výnosu z predaja aktív príjemcu, výsledok je vyšší než suma, ktorú získal daňový úrad v rámci vyrovnania (435 miliónov – 78,3 milióna = 356,7 milióna; suma dohodnutá v rámci vyrovnania bola 224,3 milióna SKK).

(105)

Ako sa uvádza v tabuľke 5, pravdepodobný výnos z predaja aktív príjemcu bol 435 miliónov SKK. Vzhľadom na to, že daňový úrad by bol získal takmer 100 % výnosov z predaja (37), dokonca aj keby náklady na konkurzné konanie dosiahli až 18 % z týchto výnosov v zmysle tvrdenia príjemcu, daňový úrad by bol aj tak získal o 132,4 milióna SKK viac než v rámci vyrovnania.

(106)

Okrem toho, dokonca aj keby sa na hodnotu aktív príjemcu k júnu 2004 uplatnili veľmi nízke koeficienty speňaženia, ktoré uviedla EKORDA, pravdepodobný výnos z predaja týchto aktív (po odpočítaní nákladov na konkurzné konanie – 18 %) by bol 225,5 milióna SKK, čo je stále viac než suma odsúhlasená daňovým úradom v rámci vyrovnania (38).

(107)

Napokon je potrebné poznamenať, že slovenské orgány nepodporili nepodložené tvrdenie príjemcu, že daňový úrad mal správu spoločnosti EKORDA k dispozícii pred stretnutím veriteľov 9. júla 2004, a preto ju mohol použiť pri svojom rozhodovaní. Na druhej strane daňový úrad mal výsledky svojej kontroly z júna 2004, ktoré preukazovali, že Frucona mala značné aktíva, ako sa uvádza v tabuľke 3. Na základe týchto údajov Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky v liste zo 6. júla 2004 adresovanom miestnemu daňovému úradu uviedlo, že miestny daňový úrad by nemal súhlasiť s vyrovnaním navrhovaným príjemcom, pretože nie je priaznivé pre štát.

(108)

Pokiaľ ide o znalecké správy, ktoré predložil príjemca, je potrebné poznamenať, že nespĺňali požiadavku preukázať, či bolo splnené kritérium veriteľa v trhovom hospodárstve. Predovšetkým sa v žiadnej zo správ neuvádza, na akom základe boli určené koeficienty speňaženia, ktoré boli v niektorých prípadoch výnimočne nízke. Okrem toho si možno všimnúť, pokiaľ ide o správu pani Kochovej, ktorej závery boli výrazne odlišné od záverov spoločnosti EKORDA, že nie je zrejmé, na aký účel bola táto správa vypracovaná a z akého obdobia a odhadov vychádzala. Pokiaľ ide o správu konkurznej správkyne pani Holovačovej, v nej sa len všeobecne konštatuje, že vyrovnacie konanie je pre veriteľov výhodnejšie než konkurz. Preto žiadna z informácií obsiahnutých v každej z týchto dvoch správ sa nemôže použiť na podloženie ani vyvrátenie tvrdenia príjemcu, že bolo splnené kritérium veriteľa v trhovom hospodárstve.

(109)

Pokiaľ ide o argumenty predložené vo vzťahu k trvaniu konkurzného konania, pri zvažovaní vplyvu možnej dĺžky konkurzného konania na rozhodovací proces hypotetického súkromného veriteľa je potrebné zohľadniť okolnosti tohto prípadu.

(110)

Ďalším dôležitým aspektom tohto prípadu je skutočnosť, že štát bol v porovnaní s inými veriteľmi vo zvýhodnenej pozícii vzhľadom na skutočnosť, že jeho dlh bol zabezpečený proti neobežnému majetku príjemcu. Súd vo veci HAMSA potvrdil, že pozícia zabezpečeného veriteľa je dôležitým faktorom, ktorý treba zohľadniť pri uplatňovaní kritéria veriteľa v trhovom hospodárstve (39). V súlade s §31 ods. 1 písm. e) zákona o konkurze pohľadávky veriteľa oddelenej podstaty možno uspokojiť kedykoľvek počas konkurzného konania z predaja aktív, ktoré sú zabezpečené. Preto pokiaľ ide o aktíva založené pre daňový úrad, trvanie celého konkurzného konania bolo podľa názoru Komisie nepodstatné, keďže tieto pohľadávky mohli byť uspokojené nezávisle od postupu uvedeného konania.

(111)

Aj keby sa zohľadnila hodnota zabezpečených aktív, ktorú určil príjemca, pohľadávky daňového úradu sa mohli uspokojiť skôr prostredníctvom predaja zabezpečených aktív najmenej vo výške 194 miliónov SKK, čo tvorí 86 % sumy navrhovanej v rámci vyrovnania s veriteľmi. Daňový úrad by bol musel zvažovať, či je výhodné čakať do konca konkurzného konania, len pokiaľ by existovala možnosť, že by nedosiahol plnú sumu dohodnutú v rámci vyrovnania. Navyše pri konečnom vyplatení veriteľov by daňový úrad bol získal približne 99 % výnosu z predaja zostávajúcich aktív (185 miliónov SKK v najhoršom prípade, teda pri uplatnení koeficientov speňaženia spoločnosti EKORDA, pozri tabuľku 4). Daňovému úradu malo byť jasné, že výsledný vrátený dlh by bol oveľa vyšší než suma ponúkaná v rámci vyrovnania a že čakanie by sa týkalo iba malej časti tejto sumy v porovnaní s vyrovnaním.

(112)

Preto možno vyvodiť záver, že informácie týkajúce sa trvania konkurzného konania na Slovensku by významným spôsobom neovplyvnili rozhodnutie hypotetického súkromného veriteľa.

(113)

Okrem toho v každom prípade mal príjemca v čase vyrovnacieho konania i) veľmi nízky počet veriteľov a ii) aktíva s likvidačnou hodnotou vyššou než suma odsúhlasená štátom v rámci vyrovnacieho konania (ako sa uvádza v tabuľke 5, pravdepodobný výnos zo samotného predaja nezabezpečených aktív bol 241 miliónov SKK).

(114)

Pokiaľ ide o nízky počet veriteľov, na vyrovnaní sa naozaj zúčastnilo len 5 veriteľov. Z týchto piatich veriteľov boli štyria veritelia súkromnými subjektmi a ich podiel na celkovom dlhu bol len 0,6 % (3 797 608 SKK zo sumy 644 166 949 SKK), ako sa uvádza v tabuľke 2. Štát preto predstavoval najväčšieho veriteľa s 99,4 % celkového objemu pohľadávok. Tieto okolnosti by v značnej miere znížili riziko nezhôd medzi veriteľmi a z nich vyplývajúceho súdneho sporu, čo by pravdepodobne viedlo ku kratšiemu konkurznému konaniu.

(115)

S prihliadnutím na argument príjemcu vychádzajúci zo správy Svetovej banky s názvom Doing business in 2004, že konkurzné konanie na Slovensku trvá v priemere 4,8 roka, je potrebné uviesť, že táto správa sa týka všeobecného „ukazovateľa ukončenia činnosti podniku“, ktorým sa meria celkový čas potrebný na uskutočnenie konkurzného konania, ako aj na uplatnenie súdnych právomocí v rámci konkurzného konania. Túto dĺžku preto nemožno striktne zamieňať s priemernou dĺžkou trvania konkurzného konania. Samotné slovenské orgány vyjadrili názor, že vzhľadom na okolnosti tohto prípadu by konkurzné konanie trvalo kratšie než priemerné konanie (pozri odôvodnenie 60). Toto posúdenie slovenských orgánov je obzvlášť relevantné, keďže uvedené konanie by sa konalo v súlade so slovenskými právnymi predpismi a praxou týkajúcimi sa konkurzu. Veriteľom príjemcu bola navyše samotná slovenská vláda.

(116)

Navyše dĺžka konkurzného konania sa v správach predložených príjemcom značne líši, a to od dvoch rokov do viac než šiestich rokov (40). Preto posúdenia dĺžky trvania konkurzného konania na Slovensku, ktoré predložil príjemca Komisii, mali všeobecný charakter a nezohľadňovali osobitosti tohto prípadu. Niektoré z týchto posúdení mali približný charakter a v určitom rozsahu neboli navzájom v súlade.

(117)

Pokiaľ ide o konkrétny príklad slovenskej spoločnosti v tom istom sektore ako príjemca, ktorej konkurzné konanie trvalo dlhšie než päť rokov, je potrebné upozorniť, že príjemca nebol schopný preukázať, ako sa uvedený príklad týka tohto prípadu a najmä či uvedená spoločnosť bola v rovnakej alebo vo veľmi podobnej právnej a vecnej situácii ako príjemca (41). Vzhľadom na skutočnosť, že príjemca mal jedného veľkého veriteľa vo zvýhodnenej pozícii – štát – a množstvo aktív ocenených značnou hodnotou, konkurzné konanie v prípade príjemcu sa mohlo ukončiť relatívne rýchlym spôsobom a najväčší veriteľ – štát – by bol uprednostnil takýto postup.

(118)

Napokon, aj za predpokladu, že konkurzné konanie by trvalo štyri až päť rokov v zmysle tvrdenia príjemcu, rozdiel medzi pravdepodobne späť získanými sumami, a sumami dohodnutými v rámci vyrovnania, by bol taký veľký, že dĺžka takéhoto konania by nezohrávala dôležitú úlohu pri rozhodovaní súkromného veriteľa o prijatí predmetného vyrovnania. Ak sa vezme do úvahy diskontná sadzba 5,14 % (42), súčasná hodnota budúcich peňažných tokov vo výške 356,7 milióna SKK je aj po piatich rokoch 277,6 milióna SKK, t. j. značne viac než suma dohodnutá v rámci vyrovnania. Za týchto okolností by konkurz musel trvať viac než 9 rokov, aby bola súčasná hodnota nižšia než suma dohodnutá v rámci vyrovnania. Žiaden súkromný hospodársky subjekt na trhu by takéto dlhé konkurzné konanie v tomto prípade nebol považoval za pravdepodobné. Okrem toho súčasná hodnota celkových súm, ktoré sa majú vrátiť, by sa ďalej znížila, ak by sa zohľadnila značná časť dlhu, ktorá by bola pravdepodobne splatená skôr prostredníctvom predaja zabezpečených aktív (pozri odôvodnenie 111).

(119)

Na základe dostupných dôkazov možno dospieť k záveru, že súkromný veriteľ by nebol súhlasil s vyrovnaním za takých podmienok, s akými súhlasil daňový úrad v tomto prípade; ak vezmeme do úvahy skutočnosť, že pohľadávky daňového úradu mohli byť uspokojené oddelene kedykoľvek počas konkurzného konania a že by bol okrem toho získal 99 % výnosu vyplateného veriteľom (z dôvodu veľkosti jeho pohľadávok v porovnaní s ostatnými veriteľmi), možno dospieť k záveru, že takmer celý výnos získaný v rámci konkurzného konania by získal daňový úrad a, ako už bolo uvedené, tento výnos by bol vyšší než suma dohodnutá v rámci vyrovnania medzi veriteľmi.

(120)

Daňový úrad bol na rozdiel od súkromných veriteľov oprávnený začať z vlastného podnetu daňovú exekúciu predajom nehnuteľností, strojov a zariadení alebo spoločnosti ako celku. V zmysle judikatúry citovanej v odôvodnení 82 nebol predložený žiaden dôkaz o tom, že daňový úrad zvažoval takéto konanie a dospel k záveru, že by bolo menej výhodné než súhlas s vyrovnaním.

(121)

V každom prípade Komisia považuje argument príjemcu, že vyrovnacie konanie chráni spoločnosť pred daňovou exekúciou, za irelevantný. Ako potvrdili slovenské orgány, daňová exekúcia bola skutočnou alternatívou pre daňový úrad, buď pred začatím vyrovnacieho konania alebo po vetovaní navrhovaného vyrovnania daňovým úradom. Je preto potrebné preskúmať túto možnosť pri uplatnení kritéria veriteľa v trhovom hospodárstve. Príjemca neporovnáva navrhované vyrovnanie s možným výsledkom daňovej exekúcie.

(122)

Komisia sa vo svojej analýze opiera o údaje poskytnuté príjemcom, ako aj slovenskými orgánmi. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že slovenské orgány potvrdili, že zabezpečenie v prospech daňového úradu predstavovalo 397 miliónov SKK, ako sa uvádza v rozhodnutí o začatí konania vo veci formálneho zisťovania. Táto hodnota sa údajne získala z účtovnej evidencie príjemcu. Príjemca na druhej strane tvrdí, že hodnota založených aktív vyjadrená v „znaleckých cenách“ je 194 miliónov SKK (pozri odôvodnenie 22). Hoci Komisia nemusí zisťovať, ktorý údaj je správny, môže vyvodiť nasledujúce závery.

(123)

Po prvé, zabezpečenie bolo protihodnotou odkladu daňového dlhu príjemcu, ktoré vyžaduje zákon o správe daní. Ak hodnota aktív príjemcu dosahovala v skutočnosti iba polovicou hodnoty zabezpečenia, ako uvádza znalecký posudok predložený príjemcom, znamená to, že zabezpečenie požadované štátom pri týchto odkladoch nebolo dostatočné. Za týchto okolností daňové odklady povolené daňovým úradom medzi novembrom 2002 a novembrom 2003 v celkovej výške 477 miliónov SKK so všetkou pravdepodobnosťou teda nespĺňali kritérium veriteľa v trhovom hospodárstve. Pokiaľ ide o tento prípad, nie je potrebné, aby Komisia zisťovala, či tieto opatrenia predstavovali štátnu pomoc. Ak však už predchádzajúce odklady predstavovali štátnu pomoc, nemožno už poukazovať na zásadu veriteľa v trhovom hospodárstve, keď je takto odložený dlh neskôr (sčasti) odpísaný.

(124)

Po druhé, aj keby sa pri výpočte výnosov z daňovej exekúcie použili nižšie údaje predložené príjemcom, veriteľ v trhovom hospodárstve, keby mal takú možnosť, by bol uprednostnil túto exekúciu pred vyrovnacím konaním.

(125)

Pri daňovej exekúcii môže daňový úrad priamo predať aktíva (pohľadávky a iné obežné aktíva, hnuteľný majetok, nehnuteľnosti) dlžníka. V čase, keď daňový úrad hlasoval v prospech vyrovnania, príjemca mal zásoby v hodnote 43 miliónov SKK, vymáhateľné pohľadávky vo výške najmenej 37 miliónov SKK a hotovosť 161 miliónov SKK (pozri tabuľku 5). Poznamenáva sa, že samotná hodnota týchto obežných aktív (241 miliónov EUR, 6,3 milióna EUR) (43) by presiahla výnos navrhovaný vo vyrovnaní (224,3 milióna SKK, 5,93 milióna EUR). Okrem toho príjemca mal ďalšie, neobežné, aktíva, ktorých hodnota bola najmenej 194 miliónov SKK.

(126)

Daňová exekúcia by ďalej nepriniesla správne poplatky, ktoré vznikajú pri konkurznom konaní. Je to konanie, ktoré začína a riadi samotný daňový úrad, možno preto takisto predpokladať, že by sa realizovalo rýchlo.

(127)

Komisia preto dospela k záveru, že daňová exekúcia aktív príjemcu by viedla k vyššiemu výnosu ako vyrovnanie.

(128)

Komisia berie do úvahy list predložený slovenskými orgánmi, ktorý zaslal riaditeľ Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky svojmu podriadenému, riaditeľovi príslušného daňového úradu (pozri odôvodnenie 63). Tento list predstavuje jasný dôkaz, že Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (ktoré malo predchádzajúce priame kontakty s príjemcom) bolo proti navrhovanému vyrovnaniu a jasne miestnemu daňovému úradu naznačilo, že by nemal hlasovať v prospech tohto vyrovnania. Dôvodom uvedeným v liste bolo, že navrhované vyrovnanie „nie je výhodné“ pre štát.

(129)

Slovenské orgány tiež preukázali, že existoval jasný pokyn pre daňové úrady vydaný na začiatku roku 2004 ministerstvom financií, aby neprijímali vyrovnania v prípadoch návrhov na odpísanie pohľadávok daňových úradov (44). Toto politické rozhodnutie bolo oznámené v súvislosti so zmenou zákona o správe daní z 1. januára 2004 v snahe zvýšiť disciplínu, pokiaľ ide o vyberanie daní.

(130)

Je potrebné ďalej uviesť, že samotný daňový úrad sa už 2. augusta 2004, t. j. ani nie mesiac po súhlase s vyrovnaním, proti tomuto vyrovnaniu odvolal.

(131)

Príjemca uviedol, že daňový úrad dal najavo súhlas s vyrovnaním ešte skôr, ako príjemca začal konanie. Komisia zastáva názor, že dôkazy predložené príjemcom naznačujú úplný opak. Riaditeľ daňového úradu v liste z 3. februára 2004 príjemcovi píše, že hoci v zásade nie je proti uplatneniu vyrovnacieho konania, nesúhlasí s návrhom príjemcu na vyrovnanie so splatením dlhu do výšky 35 %.

(132)

Na základe tohto dôkazu môže Komisia vyvodiť iba jediný záver, že slovenské orgány boli proti vyrovnaniu, ktoré navrhoval príjemca, a boli proti ešte pred začatím vyrovnacieho konania 8. marca 2004, pred hlasovaním veriteľov 9. júla 2004 ako aj po schválení vyrovnania súdom.

(133)

Príjemca tvrdil, že by sa mali zohľadniť dlhodobé aspekty, napríklad pokračovanie daňových príjmov v prospech štátu (pozri odôvodnenie 52).

(134)

Po prvé, je potrebné zdôrazniť, že kritérium veriteľa v trhovom hospodárstve sa odlišuje od kritéria investora v trhovom hospodárstve. Kým investor v trhovom hospodárstve je v stave rozhodovať, či vstúpi do vzťahu s príslušnou spoločnosťou a bude sa riadiť dlhodobou strategickou perspektívou získania primeraného výnosu zo svojej investície (45), „veriteľ v trhovom hospodárstve“, ktorý už je v obchodnom alebo verejnoprávnom vzťahu s platobne neschopnou spoločnosťou, sa bude snažiť dosiahnuť splatenie dlžných súm (46) za čo najvýhodnejších podmienok z hľadiska úrovne a lehoty splatenia. Motivácia hypotetického veriteľa v trhovom hospodárstve a investora v trhovom hospodárstve bude preto odlišná. Jurisprudencia preto definovala samostatné testy pre tieto dve situácie.

(135)

Po druhé, pokiaľ ide o analógiu s veriteľom – dodávateľom, je dôležité uviesť, že povaha pohľadávok takéhoto veriteľa a pohľadávok štátu sú podstatne odlišné. Keďže vzťahy dodávateľa s platobne neschopnou spoločnosťou majú výhradne zmluvný základ, dodávateľ by mohol stratou obchodného partnera skutočne utrpieť. Ak je platobne neschopná spoločnosť zlikvidovaná alebo predaná, dodávateľ bude musieť hľadať nového klienta alebo uzavrieť zmluvu s novým vlastníkom. Riziko je vyššie, ak je jeho závislosť na platobne neschopnej spoločnosti značná. Takýto veriteľ bude skutočne uvažovať do budúcnosti. Naproti tomu vzťahy štátu s platobne neschopnou spoločnosťou sa zakladajú na verejnom práve, preto nie sú závislé od vôle strán. Každý nový vlastník, ktorý preberie aktíva zlikvidovanej spoločnosti, bude automaticky povinný platiť dane. Okrem toho štát nie je nikdy závislý od jedného daňovníka. Na záver, najdôležitejším argumentom je, že štát sa pri výbere daní nikdy neriadi výhľadom na zisk a nekoná pri tom komerčne a s komerčnými pohnútkami. Uvedená analógia preto nie je opodstatnená.

(136)

Komisia zastáva názor, že situáciu štátu v tomto prípade nemožno porovnávať so situáciou hypotetického investora v trhovom hospodárstve alebo situáciou hypotetického závislého veriteľa v trhovom hospodárstve. V každom prípade stratu budúcich daní nemožno zohľadňovať pri uplatňovaní zásady veriteľa v trhovom hospodárstve (47).

(137)

Z prehľadu daní predloženého príjemcom vyplýva, že veľká väčšina daní zaplatených príjemcom od roku 1995 boli nepriame dane (spotrebné dane a DPH). Keďže tieto dane platia koneční spotrebitelia, likvidácia príjemcu by nemala vplyv na ich výber, keďže spotrebitelia by ďalej kupovali zdanené výrobky (v tomto prípade najmä liehoviny a lieh) od iných výrobcov. Argument príjemcu týkajúci sa budúcej značnej straty daní preto nie je hodnoverný.

(138)

Komisia dospela k záveru, že žiaden z ďalších dôkazov, ktoré predložil príjemca, nenasvedčuje tomu, žeby ovplyvnil správanie hypotetického súkromného veriteľa. Preto nič v tomto oddiele nemení hodnotenie Komisie takéhoto správania v oddieloch 2.1 alebo 2.2.

(139)

Na základe uvedených dôkazov Komisia usudzuje, že v tomto prípade nebolo splnené kritérium veriteľa v trhovom hospodárstve a štát poskytol príjemcovi výhodu, ktorú by tento nebol schopný získať za trhových podmienok.

(140)

Komisia preto dospela k záveru, že odpísanie dlhu odsúhlasené miestnym daňovým úradom v rámci vyrovnania predstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

(141)

Primárnym cieľom opatrenia je pomôcť spoločnosti nachádzajúcej sa v ťažkostiach. V takýchto prípadoch možno uplatniť výnimku podľa článku 107 ods. 3 písm. c) ZFEÚ, ktorá umožňuje povoliť štátnu pomoc na podporu rozvoja niektorých hospodárskych sektorov, ak táto pomoc negatívne neovplyvňuje podmienky obchodovania do takej miery, ktorá by bola v rozpore so spoločným záujmom, a ak sú splnené príslušné podmienky.

(142)

Z hľadiska výrobného portfólia príjemcu Komisia hodnotila, či sa v tomto prípade uplatňujú zvláštne pravidlá uplatniteľné pre sektor poľnohospodárstva. Komisia na základe informácií o obrate príjemcu predložených slovenskými orgánmi dospela vo svojom rozhodnutí o začatí formálneho zisťovania k záveru, že väčšina výrobkov príjemcu nie sú výrobky definované v prílohe I k ZFEÚ, preto sa na ne uplatňujú všeobecné pravidlá o štátnej pomoci.

(143)

Príjemca vo svojich pripomienkach k rozhodnutiu o začatí formálneho zisťovania vyjadril námietky voči údajom o obrate poskytnutým predtým slovenskými orgánmi (pozri tabuľku 1), ale nevyjadril námietky voči rozhodnutiu Komisie opierať svoje hodnotenie o všeobecné pravidlá o štátnej pomoci. Bez snahy zisťovať, či údaje poskytnuté príjemcom sú presné (48), Komisia overila, či by uvedený záver obstál pri zohľadnení nových údajov. Komisia dospela k záveru, že obrat príjemcu tvoria výrobky, ktoré nepatria medzi výrobky definované v prílohe I k ZFEÚ. Preto sa na ne uplatňujú všeobecné, a nie sektorové pravidlá týkajúce sa štátnej pomoci.

(144)

Pomoc na záchranu a reštrukturalizáciu spoločností v ťažkostiach sa v súčasnosti riadi usmerneniami Spoločenstva o štátnej pomoci na záchranu a reštrukturalizáciu firiem v ťažkostiach (49) (ďalej len „nové usmernenia“), ktoré nahrádzajú predchádzajúce znenie prijaté v roku 1999 (50) (ďalej len „usmernenia z roku 1999“).

(145)

V prechodných ustanoveniach nových usmernení sa stanovuje, že nové usmernenia sa uplatňujú na hodnotenie akejkoľvek pomoci na záchranu alebo reštrukturalizáciu poskytnutej bez povolenia Komisie (nezákonná pomoc), ak je určitá časť pomoci alebo celá pomoc poskytnutá po 1. októbri 2004, teda po dni uverejnenia nového usmernenia v Úradnom vestníku Európskej únie (bod 104 prvý pododsek). Ak však bola pomoc nezákonne poskytnutá pred 1. októbrom 2004, zisťovanie sa vedie na základe usmernení platných v čase, keď bola pomoc poskytnutá (bod 104 druhý pododsek).

(146)

Je potrebné uviesť, že schválenie vyrovnania daňovým úradom bolo vydané 9. júla 2004 a nadobudlo účinnosť 23. júla 2004. Pomoc bola preto nezákonne poskytnutá pred 1. októbrom 2004. Uplatňujú sa tu teda usmernenia z roku 1999, uplatniteľné v čase, keď bola pomoc poskytnutá.

(147)

Je potrebné poznamenať, že príjemca je stredný podnik v zmysle nariadenia Komisie (ES) č. 70/2001 o uplatňovaní článkov 87 a 88 Zmluvy o ES na štátnu pomoc malým a stredným podnikom (51).

(148)

Podnik sa podľa bodu 5 písm. c) usmernení z roku 1999 pokladá za podnik v ťažkostiach, ak podľa vnútroštátnych právnych predpisov spĺňa kritériá na to, aby sa stal predmetom konania vo veci kolektívnej platobnej neschopnosti.

(149)

Príjemca bol účastníkom vyrovnacieho konania, ktoré sa v zmysle definície zákona o konkurze môže uplatňovať iba pri insolventných spoločnostiach. Je preto oprávnený na pomoc na záchranu a pomoc na reštrukturalizáciu.

(150)

Sporné opatrenie pôvodne opísali slovenské orgány ako pomoc na záchranu. Podľa usmernení z roku 1999 Komisia vzniesla pochybnosti o zlučiteľnosti pomoci ako pomoci na záchranu z dôvodov uvedených v časti III.

(151)

Slovenské orgány ani príjemca nevyslovili pripomienky k týmto pochybnostiam. Komisii neboli v tomto ohľade predložené žiadne nové skutočnosti.

(152)

Keďže uvedené pochybnosti neboli odstránené, Komisia dospela k záveru, že pomoc nie je zlučiteľná ako pomoc na záchranu v zmysle usmernení z roku 1999.

(153)

Komisia vyslovila pochybnosti, či pomoc bola zlučiteľná ako pomoc na reštrukturalizáciu v zmysle usmernení z roku 1999 z dôvodov uvedených v časti III.

(154)

Komisia uvádza, že slovenské orgány, ktorých povinnosťou je dokázať, že štátna pomoc je zlučiteľná s vnútorným trhom, nepredložili žiadne nové skutočnosti na podporu tohto záveru. Komisia riadne zohľadnila pripomienky predložené príjemcom.

(155)

Podľa usmernení z roku 1999 musí poskytnutie pomoci na reštrukturalizáciu súvisieť a byť podmienené implementáciou realizovateľného a uceleného reštrukturalizačného plánu na obnovenie dlhodobej životaschopnosti podniku. Členský štát sa zaväzuje k tomuto plánu, ktorý musí byť schválený Komisiou. Neschopnosť firmy realizovať plán sa považuje za zneužitie pomoci.

(156)

Reštrukturalizačný plán musí umožniť príjemcovi obnoviť dlhodobú životaschopnosť v prijateľnom časovom rámci a na základe realistických predpokladov, pokiaľ ide o podmienky budúceho fungovania. Tento plán by mal opísať okolnosti, ktoré viedli k vzniku ťažkostí na strane spoločnosti, a uviesť primerané opatrenia na riešenie týchto ťažkostí. Reštrukturalizačné operácie nemôžu byť obmedzené na finančnú pomoc určenú na vyrovnanie dlhov a minulých strát bez toho, aby sa zaoberali dôvodmi spôsobujúcimi tieto ťažkosti.

(157)

Pre spoločnosti, ktoré sa nachádzajú v podporovaných oblastiach, a pre malé a stredné podniky usmernenia z roku 1999 stanovujú, že podmienky na schvaľovanie pomoci môžu byť menej prísne, pokiaľ ide o implementáciu kompenzačných opatrení a obsah monitorovacích správ. Tieto okolnosti však nezbavujú takéto spoločnosti potreby vypracovať reštrukturalizačný plán ani členské štáty záväzku poskytnúť pomoc na reštrukturalizáciu len za podmienky implementácie reštrukturalizačného plánu.

(158)

Po začatí konania vo veci formálneho zisťovania slovenské orgány potvrdili, že obchodný plán, ktorý príjemca bol povinný vypracovať ako podmienku pre začatie vyrovnacieho konania, preskúmal len príslušný súd, t. j. nie orgán poskytujúci pomoc, a že súd ani daňový úrad nemonitorovali implementáciu plánu.

(159)

Príjemca v rozpore s týmto potvrdením uviedol, že daňový úrad preštudoval spôsobilosť obchodného plánu obnoviť dlhodobú životaschopnosť ešte pred schválením vyrovnania, tvrdenie však nepodložil nijakým dôkazom.

(160)

Príjemca ďalej tvrdil, že absencia reštrukturalizačného plánu nie je v situácii ex post hodnotenia pomoci Komisiou relevantná, keďže Komisia sa už môže presvedčiť, či sa príjemca stal skutočne životaschopným. Podľa príjemcu sa formálny reštrukturalizačný plán môže vyžadovať len v prípade hodnotenia ex ante a len na takéto hodnotenie sa môžu uplatňovať usmernenia z roku 1999.

(161)

Táto argumentácia nie je správna. Usmernenia z roku 1999 sa uplatňujú na hodnotenie zlučiteľnosti tak oznámenej, ako aj nezákonnej pomoci. Pri hodnotení platí vždy podmienka, že pomoc na reštrukturalizáciu sa viaže na realizovateľný reštrukturalizačný plán. Komisia musí vypracovať hodnotenie na základe informácií dostupných v čase, keď bola pomoc poskytnutá.

(162)

Je možné vyvodiť záver, že daňový úrad ako orgán poskytujúci pomoc nemal príležitosť vyhodnotiť reštrukturalizačný plán a podmieniť odpísanie jeho pohľadávok jeho implementáciou, ktorá by bola riadne monitorovaná. Z toho vyplýva, že nebola splnená prvá, formálna, podmienka, ktorá je v plnej miere uplatniteľná aj na hodnotenie ex post.

(163)

Pokiaľ ide o obsah obchodného plánu, slovenské orgány nepredložili žiadne informácie, ktoré by odstránili pochybnosti Komisie o tom, či plán predstavuje skutočný reštrukturalizačný plán vyžadovaný podľa usmernení z roku 1999.

(164)

Komisia musí trvať na svojom závere, ktorý uviedla v rozhodnutí o začatí formálneho zisťovania. Predložený obchodný plán je plán, ktorý sa zaoberá len akútnym problémom príjemcu, ktorý sa týkal narastania verejného dlhu. Tento plán nijakým spôsobom neanalyzuje okolnosti, ktoré viedli k ťažkostiam príjemcu, ani finančnú situáciu spoločnosti v tom čase a jej finančné perspektívy. Keďže takáto analýza chýbala, príjemca nenavrhol konkrétne kroky na riešenie jednotlivých dôvodov, ktoré viedli k ťažkostiam. Jediným opatrením, ktoré je opísané podrobne, je navrhovaná finančná reštrukturalizácia prostredníctvom vyrovnania s veriteľmi.

(165)

V pláne sa vôbec neuvádza navýšenie vlastného kapitálu príjemcu, ktoré príjemca uviedol ako jedno z reštrukturalizačných opatrení. Žiadne z údajov v spise nenasvedčujú tomu, že navýšenie kapitálu spoločnosťou Hydree Slovakia by malo byť považované za opatrenie, ktoré má zabezpečiť, že príjemca v dlhodobom časovom horizonte nebude opakovať svoju stratégiu financovania výroby prostredníctvom dlhu na DPH a spotrebných daniach, ktorá napokon viedla k jeho ťažkostiam. Slovenské orgány potvrdili, že navýšenie kapitálu nijako neznížilo riziko opakovania finančných problémov. Tieto pochybnosti sú silnejšie, ak uvážime, že navýšenie kapitálu predstavovalo 21 miliónov SKK a reštrukturalizovaný dlh 644 miliónov SKK.

(166)

Samotné navýšenie kapitálu nie je dôkazom dôvery trhu v obnovenie dlhodobej životaschopnosti príjemcu. Komisia poznamenáva, že príjemcovi sa napriek aktívnemu úsiliu nepodarilo získať úver od súkromnej banky.

(167)

Ďalej je potrebné uviesť, že prenájom výrobných zariadení konkurentovi príjemcu, spoločnosti Old Herold, s. r. o., bolo jasne vynútené skutočnosťou, že príjemca stratil licenciu na výrobu liehu a liehovín, a nie skutočnosťou, že uvedená výroba by bola stratová, a teda vyžadujúca reštrukturalizáciu. Je pravdou, že sám príjemca mohol požiadať o novú licenciu po skončení vyrovnania a nepožiadal o ňu. Komisia však poznamenáva, že príjemca naďalej predáva výrobky vyrábané spoločnosťou Old Herold na zariadeniach príjemcu a pod značkou príjemcu, a dokonca plánuje zvýšiť tento predaj, ako sa uvádza vo výročnej správe za obdobie od 29. apríla 2004 do 30. decembra 2004. Prenájom týchto výrobných zariadení preto nemožno považovať za reštrukturalizačné opatrenie, keďže na základe všetkých dostupných dôkazov nebolo potrebné túto časť výroby reštrukturalizovať.

(168)

Pokiaľ ide o zostávajúce opatrenia navrhované v obchodnom pláne, pochybnosti Komisie neboli odstránené. Tieto opatrenia sú jednoducho činnosti v rámci bežnej obchodnej činnosti, a nie racionalizačné opatrenia (predaj starých zariadení alebo vozidiel). Dve navrhované štrukturálne opatrenia (skončenie výroby nerentabilných nealkoholických nápojov a predaj niektorých nehnuteľností) boli opísané veľmi vágne, bez uvedenia konkrétnych výrobkov a časového rámca. Slovenské orgány potvrdili, že nehnuteľnosti určené na predaj (administratívna budova, predajňa a rekreačná budova) neboli predané k 10. októbru 2005, t. j. že toto plánované opatrenie nebolo implementované tak, ako bolo oznámené.

(169)

Na základe absencie formálneho reštrukturalizačného plánu spolu s chýbajúcou skutočnou analýzou ťažkostí, opatrení potrebných na riešenie týchto ťažkostí a trhových podmienok a perspektív dospela Komisia k záveru, že obchodný plán predložený príjemcom nie je skutočným reštrukturalizačným plánom, ktorý sa vyžaduje v usmerneniach z roku 1999 (52). Pochybnosti Komisie, že príjemca obnoví dlhodobú životaschopnosť, preto neboli odstránené.

(170)

Záver Komisie, že vzhľadom na absenciu skutočného reštrukturalizačného plánu jej pochybnosti o dlhodobej životaschopnosti pretrvávajú, je aj samostatne postačujúci k záveru, že pomoc nie je zlučiteľná s vnútorným trhom. Napriek tomu Komisia tiež posúdi ďalšie ústredné kritérium obsiahnuté v usmerneniach z roku 1999, a to, že pomoc musí byť obmedzená len na potrebné minimum.

(171)

Podľa bodu 40 usmernení z roku 1999 musí byť výška a intenzita pomoci obmedzená na úplné minimum, ktoré by umožnilo uskutočniť reštrukturalizáciu vzhľadom na existujúce finančné zdroje príjemcu. Príjemca by mal poskytnúť výrazný príspevok k reštrukturalizácii z vlastných zdrojov.

(172)

Náklady na reštrukturalizáciu dosiahli celkovú výšku reštrukturalizovaných dlhov prostredníctvom vyrovnania. Príjemca zaplatil 35 % tejto sumy.

(173)

Slovenské orgány neposkytli ďalšie vysvetlenie k pochybnostiam vysloveným v tejto súvislosti Komisiou. Príjemca vysvetlil, ako financoval platbu dlhu zostávajúceho po vyrovnaní (pozri odôvodnenia 30 až 35). Podľa príjemcu jeho príspevok predstavoval 231 miliónov SKK (6,1 milióna EUR).

(174)

Po prvé, zdroje dostupné pre príjemcu prevyšovali sumu dlhu zostávajúceho po vyrovnaní. To naznačuje, že pomoc nebola obmedzená na potrebné minimum.

(175)

Čo je však dôležitejšie, Komisia dospela k záveru, že úver poskytnutý spoločnosťou Old Herold nespĺňa podmienky vlastného príspevku príjemcu v zmysle usmernení z roku 1999. Záväzky predstavujú trvalý zdroj financovania činnosti podniku. Sú to krátkodobé úvery, ktoré je však potrebné splatiť. Spoločnosť má k dispozícii dodatočné zdroje na reštrukturalizáciu iba ak sa dodávatelia zaviažu poskytnúť dlhšiu splatnosť platieb, než je zvyčajná prax. Takýto odklad je signálom, že trh verí v realizovateľnosť návratu k životaschopnosti.

(176)

Príjemca nijako nepreukázal, že odklad platby spoločnosťou Old Herold výrazne prevyšoval bežnú obchodnú prax medzi príjemcom a jeho dodávateľmi. Splatnosť 40 dní možno považovať za bežnú prax, najmä vzhľadom na skutočnosť, že bola príjemcovi poskytnutá po vyrovnaní. Príjemca preto už nebol vo finančných ťažkostiach. Hlavným účelom vyrovnania bolo práve pomôcť príjemcovi z finančných problémov.

(177)

Komisia preto dospela k záveru, že túto dlhšiu splatnosť nemožno považovať za príspevok na reštrukturalizáciu pochádzajúci z externých zdrojov.

(178)

Bez tohto odkladu vlastný príspevok príjemcu v zmysle usmernení z roku 1999 predstavuje 131 miliónov SKK (3,4 milióna EUR), teda zodpovedá 20 % reštrukturalizačných nákladov.

(179)

Usmernenia z roku 1999 neobsahovali žiadne hraničné hodnoty, kedy sa vlastný príspevok príjemcu považuje za výrazný.

(180)

Berúc do úvahy prax Komisie pri uplatňovaní usmernení z roku 1999 ako aj vývoj zmýšľania Komisie v súvislosti s týmto kritériom, ktoré vyvrcholilo v zavedení hraničných hodnôt v nových usmerneniach (53), Komisia považuje príspevok príjemcu rovnajúci sa 20 % za pomerne nízky. Takýto príspevok by mohol byt prijateľný podľa usmernení z roku 1999 iba v prípade, že všetky ostatné podmienky pre schválenie pomoci by boli splnené. Komisia by pritom vzala do úvahy napríklad či je príjemca činný v podporovanej oblasti, do akej miery zdroje financovania odrážajú dôveru trhu, mimo príjemcu samotného a jeho akcionárov, v dlhodobú životaschopnosť spoločnosti alebo iné osobitnosti daného prípadu.

(181)

Vzhľadom na vyššie uvedené, Komisia v tomto prípade nemôže súhlasiť, že príspevok príjemcu bol výrazný. Komisia dospela k záveru, že jej pochybnosti, či vlastný príspevok príjemcu bol výrazný a či sa pomoc obmedzuje na nevyhnutné minimum, neboli odstránené.

(182)

Komisia dospela k záveru, že pomoc nie je zlučiteľná s vnútorným trhom ako pomoc na záchranu ani ako pomoc na reštrukturalizáciu. Okrem toho sa na tento prípad neuplatňuje žiadna z výnimiek stanovených v ZFEÚ.

183.

Komisia dospela k záveru, že Slovenská republika protiprávne poskytla odpísanie daňového dlhu v prospech Frucona Košice, a. s. a porušila článok 108 ods. 3 ZFEÚ. Táto pomoc nie je zlučiteľná s vnútorným trhom na základe žiadnej výnimky stanovenej v ZFEÚ.

(184)

Napriek tomu, že bola realizácia odpisu daňovým úradom pozastavená do ukončenia tohto konania, dospela Komisia k záveru, že výhoda pre príjemcu vznikla v momente, keď sa daňový úrad rozhodol vzdať sa časti svojich pohľadávok, a tým poskytnúť pomoc príjemcovi. Týmto momentom bolo nadobudnutie účinnosti dohody s veriteľmi 23. júla 2004. Výhoda príjemcu voči konkurentom spočíva v skutočnosti, že od neho daňový úrad nevymáhal svoje daňové pohľadávky.

(185)

Aby bol obnovený stav ex ante, štátna pomoc musí byť vymáhaná späť. Vzhľadom na skutočnosť, že výhoda bola poskytnutá v momente nadobudnutia platnosti dohody s veriteľmi 23. júla 2004, výška pomoci, ktorá sa má vymáhať, je celá výška odpísaného daňového dlhu v zmysle uvedenej dohody.

(186)

Najvyšší súd Slovenskej republiky však rozhodol, že nedoplatky cestnej dane vo výške 424 490 SKK boli do vyrovnania zahrnuté nesprávne. V dôsledku tohto rozhodnutia bol hlavný dlh v rámci dohody znížený o túto sumu a zostávajúci dlh voči daňovému úradu, ktorý bol zahrnutý do dohody v opravenej výške, bol 640 369 341 SKK.

(187)

Nedoplatky cestnej dane, ktoré boli doteraz považované za odpísané, boli 2. augusta 2006 zaplatené v plnej výške. Táto platba by sa mala zohľadniť pri výpočte výšky pomoci a súvisiacich úrokov, ktoré sa ešte majú vymáhať,