ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA

zo 4. decembra 1974 (*)

„Verejný poriadok“

Vo veci 41/74,

ktorej predmetom je návrh podaný podľa článku 177 Zmluvy EHS, ktorým „High Court of Justice“ – „Chancery Division“ v Anglicku navrhuje, aby v súvislosti s konaním pred týmto vnútroštátnom súdom medzi

Yvonne Van Duyn

a

Home Office

Súdny dvor vydal prejudiciálne rozhodnutie o výklade článku 48 Zmluvy EHS a článku 3 smernice Rady 64/221/EHS z 25. februára 1964 o koordinácii osobitných opatrení o pohybe a pobyte cudzích štátnych príslušníkov, prijatých z dôvodov verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia (Ú. v. ES, 4. 4. 1964, s. 850; Mim. vyd. 05/001, s. 11),

SÚDNY DVOR,

v zložení: predseda R. Lecourt, predsedovia komôr C. Ó Dálaigh a A. J. Mackenzie Stuart, sudcovia A. M. Donner, R. Monaco, J. Mertens de Wilmars, P. Pescatore, H. Kutscher a M. Sørensen (spravodajca),

generálny advokát: H. Mayras,

tajomník: A. Van Houtte,

vyhlásil tento

Rozsudok

1        High Court of Justice – Chancery Division rozhodnutím Vice Chancellora z 1. marca 1974 doručeným 13. júna 1974 položil Súdnemu dvoru podľa článku 177 Zmluvy EHS tri prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu niektorých ustanovení práva Spoločenstva o voľnom pohybe pracovníkov.

2        Tieto otázky boli položené v súvislosti so žalobou podanou proti Home Office holandskou štátnou príslušníčkou, ktorej bolo zamietnuté povolenie na vstup na územie Spojeného kráľovstva, kde mala vykonávať zamestnanie sekretárky v „Scientologickej cirkvi“.

3        Zamietnutie bolo v súlade s politikou vlády Spojeného kráľovstva uplatňovanou voči tejto organizácii, ktorej praktiky sa považovali za nebezpečenstvo pre spoločnosť.

 O prvej otázke

4        Na základe prvej otázky má Súdny dvor rozhodnúť, či je článok 48 Zmluvy EHS priamo uplatniteľný v tom zmysle, že priznáva jednotlivcom práva, ktorých sa môžu domáhať na súdoch v členskom štáte.

5        Článok 48 v odsekoch 1 a 2 ustanovuje, že voľný pohyb pracovníkov sa zabezpečí do konca prechodného obdobia, a predpokladá „zrušenie akejkoľvek diskriminácie pracovníkov členských štátov na základe štátnej príslušnosti, pokiaľ ide o zamestnanie, odmenu za prácu a ostatné pracovné podmienky“.

6        Tieto ustanovenia ukladajú členským štátom presne vymedzenú povinnosť, ktorá nevyžaduje prijatie žiadneho ďalšieho aktu či už inštitúciou Spoločenstva, alebo členskými štátmi, a nenecháva im na účely jej vykonania žiadnu možnosť voľnej úvahy.

7        Odsek 3 pri definovaní práva vyplývajúceho zo zásady voľného pohybu pracovníkov zároveň vymedzuje výnimku týkajúcu sa obmedzení odôvodnených verejným poriadkom, verejnou bezpečnosťou a ochranou verejného zdravia.

Uplatňovanie tejto výnimky môže byť predmetom súdnej kontroly, takže možnosť členského štátu domáhať sa výnimky nebráni tomu, aby ustanovenia článku 48 zakotvujúce zásadu voľného pohybu pracovníkov priznávali jednotlivcom práva, ktorých sa títo jednotlivci môžu domáhať na súdoch, a aby vnútroštátne súdy boli povinné tieto práva chrániť.

8        Na prvú položenú otázku teda treba odpovedať kladne.

 O druhej otázke

9        Na základe druhej otázky má Súdny dvor rozhodnúť, či je smernica Rady z 25. februára 1964 (64/221) o koordinácii osobitných opatrení o pohybe a pobyte cudzích štátnych príslušníkov, prijatých z dôvodov verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia, priamo uplatniteľná v tom zmysle, že jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu domáhať na súdoch v členskom štáte.

10      Z rozhodnutia o začatí prejudiciálneho konania vyplýva, že z ustanovení smernice je rozhodujúci len článok 3 ods. 1, ktorý stanovuje, že „opatrenia podniknuté z dôvodov verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti sa zakladajú výlučne na osobnom správaní dotknutej osoby“.

11      Spojené kráľovstvo tvrdí, že keďže článok 189 Zmluvy rozlišuje medzi účinkami nariadení, smerníc a rozhodnutí, treba predpokladať, že z toho, že Rada neprijala nariadenie, ale smernicu, vyplýva, že chcela, aby mala táto smernica iné účinky ako nariadenie a teda aby nebola priamo uplatniteľná.

12      Hoci sú nariadenia v zmysle ustanovení článku 189 priamo uplatniteľné, a preto môžu mať vzhľadom na svoju povahu priame účinky, neznamená to, že ostatné kategórie aktov uvedených v tomto článku nemôžu mať nikdy obdobné účinky.

Bolo by nezlučiteľné so záväzným účinkom, ktorý smernici priznáva článok 189, aby bolo možné v zásade vylúčiť možnosť dotknutých osôb domáhať sa povinnosti, ktorú smernica ukladá.

Najmä vtedy, keď orgány Spoločenstva zaviazali smernicou členské štáty správať sa určitým spôsobom, by potrebný účinok takéhoto aktu bol oslabený, ak by sa jednotlivcom bránilo domáhať sa ho na súdoch a ak by sa vnútroštátnym súdom bránilo odvolávať sa naň ako na súčasť práva Spoločenstva.

Článok 177, ktorý umožňuje vnútroštátnym súdom položiť Súdnemu dvoru otázky týkajúce platnosti a výkladu všetkých aktov inštitúcií Spoločenstva bez rozdielu, ďalej predpokladá, že na tieto akty sa môžu jednotlivci odvolávať na týchto súdoch.

V každom jednotlivom prípade treba preskúmať, či sú povaha, systematika a znenie predmetného ustanovenia spôsobilé vyvolať priamy účinok na vzťahy medzi členskými štátmi a jednotlivcami.

13      Článok 3 ods. 1 smernice 64/221 tým, že stanovuje, že opatrenia podniknuté z dôvodov verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti sa zakladajú výlučne na osobnom správaní dotknutej osoby, obmedzuje diskrečnú právomoc, ktorú vnútroštátne právne poriadky vo všeobecnosti priznávajú orgánom príslušným v oblasti vstupu a vyhosťovania cudzincov.

Ustanovenie na jednej strane vyjadruje povinnosť, na ktorú sa nevzťahuje žiadna výnimka alebo podmienka a ktorá vzhľadom na svoju povahu nevyžaduje prijatie žiadneho ďalšieho aktu inštitúciami Spoločenstva alebo členskými štátmi.

Na druhej strane, pretože ide o povinnosť členských štátov nebrať pri uplatňovaní výnimky z jednej zo základných zásad Zmluvy v prospech jednotlivcov do úvahy faktory netýkajúce sa osobného správania, právna istota dotknutých osôb si vyžaduje, aby sa tejto povinnosti mohli domáhať, hoci bola vyjadrená v právnom akte, ktorý ako taký nemá priame účinky.

14      Ak v súvislosti so zmyslom a presnou pôsobnosťou ustanovenia vzniknú otázky týkajúce sa jeho výkladu, tieto otázky môžu vyriešiť súdy aj s ohľadom na konanie podľa článku 177 Zmluvy.

15      Na druhú otázku treba odpovedať tak, že článok 3 ods. 1 smernice Rady 64/221 z 25. februára 1964 priznáva jednotlivcom práva, ktorých sa môžu domáhať na súdoch v členskom štáte a ktoré sú vnútroštátne súdy povinné chrániť.

 O tretej otázke

16      Na základe tretej otázky má Súdny dvor rozhodnúť, či sa má článok 48 Zmluvy a článok 3 smernice 64/221 vykladať tak, že

„keď členský štát plní svoju povinnosť odôvodniť opatrenie podniknuté z dôvodu verejného poriadku výlučne osobným správaním dotknutej osoby, má právo za relevatné osobné správanie považovať

a)      skutočnosť, že táto osoba je alebo bola členom skupiny alebo organizácie, ktorej činnosti považuje členský štát za odporujúce všeobecnému záujmu, hoci nie sú právnym poriadkom tohto štátu zakázané;

b)      skutočnosť, že dotknutá osoba zamýšľa vykonávať činnosť v tomto členskom štáte v takejto skupine alebo organizácii, keď na štátnych príslušníkov tohto členského štátu, ktorí zamýšľajú vykonávať obdobnú činnosť v takejto skupine alebo organizácii, sa žiadne obmedzenia nevzťahujú.“

17      V tejto súvislosti treba najprv preskúmať, či členstvo v takej skupine alebo organizácii je samo osebe osobným správaním v zmysle článku 3 smernice 64/221.

Hoci ukončené členstvo nemôže byť vo všeobecnosti dôvodom na odmietnutie využívania zásady voľného pohybu v rámci Spoločenstva dotknutou osobou, napriek tomu súčasné členstvo zahŕňajúce účasť na činnostiach skupiny alebo organizácie, ako aj stotožnenie sa s jej cieľmi a zámermi možno považovať za dobrovoľné konanie dotknutej osoby, a teda za súčasť osobného správania v zmysle citovaného ustanovenia.

18      Položená otázka nastoľuje problém, aký význam treba pripísať skutočnosti, keď činnosti predmetnej organizácie, ktoré členský štát považuje za odporujúce všeobecnému záujmu, nie sú zakázané vnútroštátnym právnym poriadkom.

Z tohto hľadiska treba zdôrazniť, že pojem verejného poriadku v kontexte Spoločenstva, najmä ak odôvodňuje výnimku zo základnej zásady voľného pohybu pracovníkov, sa musí chápať striktne tak, aby jeho pôsobnosť členské štáty nevymedzovali jednostranne bez kontroly inštitúciami Spoločenstva.

Napriek tomu špecifické okolnosti, ktoré môžu odôvodniť uplatnenie pojmu verejného poriadku, sa môžu v jednotlivých krajinách a v jednotlivých obdobiach meniť, a preto je v tomto ohľade potrebné priznať príslušným vnútroštátnym orgánom určitú mieru voľnej úvahy v medziach stanovených Zmluvou.

19      Z toho vyplýva, že členský štát, ktorého príslušné orgány jasne definovali svoj postoj k činnostiam danej organizácie tým, že ju charakterizovali ako organizáciu predstavujúcu nebezpečenstvo pre spoločnosť a prijali administratívne opatrenia, aby zabránili jej činnostiam, nie je povinný zakázať tieto činnosti zákonom, aby sa mohol odvolávať na pojem verejný poriadok, ak takéto opatrenie nie je za daných okolností považované za vhodné.

20      Položená otázka nastoľuje nakoniec problém, či je členský štát z dôvodu verejného poriadku oprávnený zabrániť príslušníkovi iného členského štátu vykonávať na jeho území zamestnanie v určitej skupine alebo organizácii, hoci na vlastných štátnych príslušníkov sa nevzťahuje žiadne obdobné obmedzenie.

21      V tejto súvislosti platí, že hoci Zmluva zakotvuje zásadu voľného pohybu pracovníkov členských štátov bez diskriminácie na základe štátnej príslušnosti, v článku 48 ods. 3 sa uvádza, že na práva vyplývajúce z tejto zásady sa vzťahujú obmedzenia odôvodnené verejným poriadkom, verejnou bezpečnosťou a ochranou verejného zdravia.

Práva podliehajúce tejto výnimke zahŕňajú okrem iného v zmysle citovaného uznesenia právo uchádzať sa o skutočne ponúknuté pracovné miesta, právo slobodne sa s týmto cieľom pohybovať na území členských štátov a právo zdržiavať sa v niektorom členskom štáte s cieľom vykonávať zamestnanie.

Uvedená výnimka má vo všetkých prípadoch, keď sa uplatňuje, za následok, že štátnemu príslušníkovi niektorého členského štátu možno zamietnuť povolenie na vstup na územie iného členského štátu a na pobyt na jeho území.

22      Na druhej strane zásada medzinárodného práva, ktorú Zmluva EHS nemôže vo vzťahoch medzi členskými štátmi nebrať na vedomie, odporuje tomu, aby členský štát mohol odmietnuť svojim vlastným štátnym príslušníkom právo vstupu na jeho územie a na pobyt v ňom.

23      Z toho vyplýva, že členský štát môže z dôvodu verejného poriadku prípadne odoprieť štátnemu príslušníkovi iného členského štátu výhody zo zásady voľného pohybu pracovníkov s cieľom výkonu určitého zamestnania, aj keď obdobné obmedzenie neukladá svojim vlastným štátnym príslušníkom.

24      Na položenú otázku teda treba odpovedať tak, že článok 48 Zmluvy EHS a článok 3 ods. 1 smernice 64/221 treba vykladať tak, že členský štát, ktorý uplatňuje obmedzenia odôvodnené verejným poriadkom, môže považovať za osobné správanie dotknutej osoby skutočnosť, že táto osoba je členom skupiny alebo organizácie, ktorej činnosti považuje tento členský štát za nebezpečenstvo pre spoločnosť, hoci nie sú zakázané, a to aj vtedy, keď na vlastných štátnych príslušníkov tohto štátu, ktorí majú v úmysle vykonávať obdobnú činnosť v tých istých skupinách alebo organizáciách, sa žiadne obmedzenie nevzťahuje.

 O trovách

25      Spojené kráľovstvo a Komisia Európskych spoločenstiev nemajú právo na náhradu trov konania, ktoré im vznikli v súvislosti s pripomienkami, ktoré podali Súdnemu dvoru.

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd.

Z týchto dôvodov Súdny dvor rozhodol o otázkach položených rozhodnutím High Court of Justice z 1. marca 1974 takto:

1.      Článok 48 Zmluvy EHS má priamy účinok v právnych poriadkoch členských štátov a priznáva jednotlivcom práva, ktoré vnútroštátne súdy musia chrániť.

2.      Článok 3 ods. 1 smernice Rady 64/221 z 25. februára 1964 o koordinácii osobitných opatrení o pohybe a pobyte cudzích štátnych príslušníkov, prijatých z dôvodov verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia, priznáva jednotlivcom práva, ktorých sa môžu domáhať na súdoch v členskom štáte a ktoré sú vnútroštátne súdy povinné chrániť.

3.      Článok 48 Zmluvy EHS a článok 3 ods. 1 smernice 64/221 treba vykladať tak, že členský štát, ktorý uplatňuje obmedzenia odôvodnené verejným poriadkom, môže považovať za osobné správanie dotknutej osoby skutočnosť, že táto osoba je členom skupiny alebo organizácie, ktorej činnosti považuje tento členský štát za nebezpečenstvo pre spoločnosť, hoci nie sú zakázané, a to aj vtedy, keď na vlastných štátnych príslušníkov tohto štátu, ktorí majú v úmysle vykonávať obdobnú činnosť v tých istých skupinách alebo organizáciách, sa žiadne obmedzenie nevzťahuje.

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 4. decembra 1974.

* Jazyk konania: angličtina.