Vec T‑592/18

Katarzyna Wywiał‑Prząda

proti

Európskej komisii

Rozsudok Všeobecného súdu (piata komora) z 28. novembra 2019

„Verejná služba – Zmluvní zamestnanci – Odmena – Rozhodnutie, ktorým sa zamieta príspevok na expatriáciu – Článok 4 ods. 1 písm. a) prílohy VII k služobnému poriadku – Práca vykonávaná pre iný štát – Diplomatický štatút – Päťročné referenčné obdobie“

1. Úradníci – Odmena – Príspevok na expatriáciu – Podmienky priznania – Zvyčajné bydlisko mimo členského štátu výkonu práce počas referenčného obdobia – Výpočet obdobia – Neutralizácia období práce vykonávanej pre štát alebo medzinárodnú organizáciu

   [Služobný poriadok úradníkov, príloha VII, článok 4 ods. 1 písm. a)]

   (pozri body 23 – 25)

2. Úradníci – Odmena – Príspevok na expatriáciu – Podmienky priznania – Práca vykonávaná pre iný štát alebo pre medzinárodnú organizáciu – Pojem – Požiadavka priameho právneho vzťahu medzi dotknutou osobou a štátom alebo medzinárodnou organizáciou – Manželka diplomatického zamestnanca – Neexistencia takéhoto vzťahu

   [Služobný poriadok úradníkov, príloha VII, článok 4 ods. 1 písm. a)]

   (pozri body 27, 33, 35 – 37)

3. Úradníci – Odmena – Príspevok na expatriáciu – Podmienky priznania – Neexistencia zvyčajného bydliska alebo hlavného zamestnania v členskom štáte miesta výkonu práce počas referenčného obdobia – Pojem zvyčajné bydlisko

   [Služobný poriadok úradníkov, príloha VII, článok 4 ods. 1 písm. a)]

   (pozri body 55, 59, 61, 64 – 67)

Zhrnutie

Rozsudkom z 28. novembra 2019, Wywiał‑Prząda/Komisia (T‑592/18), Všeobecný súd zamietol návrh zmluvného zamestnanca na zrušenie rozhodnutia Európskej komisie z 23. novembra 2017, ktorým bol žalobkyni zamietnutý nárok na príspevok na expatriáciu (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

Žalobkyňa, ktorá je poľskou štátnou príslušníčkou, prišla do Belgicka 22. septembra 2010 po vymenovaní svojho manžela za diplomatického poradcu na stálej delegácii Poľskej republiky pri Organizácii Severoatlantickej zmluvy. Od 2. júla 2010 žalobkyňa vlastnila diplomatický pas vydaný poľským ministerstvom zahraničných vecí. Žalobkyňa vrátila svoj diplomatický pas a 7. júna 2013 bola zapísaná do registra cudzincov v Belgicku. Žalobkyňa bola následne zamestnaná dvoma belgickými spoločnosťami v rámci poskytovania služieb pre Európsku komisiu a napokon bola Komisiou zamestnaná ako zmluvný zamestnanec. Rozhodnutím z 23. novembra 2017 orgán oprávnený uzatvárať pracovné zmluvy Komisie odmietol priznať žalobkyni nárok na príspevok na expatriáciu.

Podľa článku 4 ods. 1 písm. a) prílohy VII Služobného poriadku úradníkov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“) uplatniteľného v tejto veci sa príspevok na expatriáciu vypláca zamestnancom, ktorí nie sú a nikdy neboli štátnymi príslušníkmi štátu, na ktorého území sa nachádza ich miesto výkonu práce, a ktorí počas obdobia piatich rokov, ktoré sa skončilo šesť mesiacov pred ich nástupom do služby, nemali zvyčajné bydlisko ani nevykonávali svoje hlavné zamestnanie na európskom území tohto štátu. Na účely tohto ustanovenia sa nebudú brať do úvahy okolnosti vyplývajúce z práce vykonávanej pre iný štát alebo pre medzinárodnú organizáciu. Navyše podľa judikatúry Súdneho dvora ( 1 ) sa príspevok na expatriáciu zamestnancovi odmietne len vtedy, ak mal svoje zvyčajné bydlisko alebo vykonával svoje hlavné zamestnanie v krajine miesta svojho výkonu práce počas celého referenčného obdobia.

Na podporu svojej žaloby podanej proti uvedenému rozhodnutiu žalobkyňa uviedla jediný žalobný dôvod založený na porušení uvedeného ustanovenia služobného poriadku.

Prvá časť tohto žalobného dôvodu bola založená na nezohľadnení diplomatického štatútu žalobkyne. Žalobkyňa v tejto súvislosti uviedla, že obdobie, počas ktorého bývala v Belgicku a vzťahoval sa na ňu diplomatický štatút ako na manželku diplomatického zamestnanca, malo byť neutralizované s cieľom vypočítať relevantné referenčné obdobie na účely rozhodnutia o jej nároku na príspevok na expatriáciu.

V tomto ohľade je jedinou okolnosťou, ktorá bráni vytvoreniu väzby s krajinou výkonu práce, poskytovanie služieb v situácii funkčnej integrácie v rámci diplomatického zastúpenia iného štátu alebo medzinárodnej organizácie. Preto aj keď sa relevantné ustanovenie služobného poriadku nevzťahuje len na prípady, keď sa dotknutá osoba nachádzala v rámci pracovnoprávneho vzťahu v úzkom zmysle, nič to nemení na tom, že pojem „okolnosti vyplývajúce z práce vykonávanej pre iný štát alebo pre medzinárodnú organizáciu“ si vždy vyžaduje priamy právny vzťah medzi dotknutou osobou a predmetným štátom alebo medzinárodnou organizáciou, ako napríklad v prípade stáže alebo expertnej zmluvy. Toto ustanovenie naopak nemožno rozšíriť na manželku diplomatického zamestnanca, ktorá mala v tomto postavení určité výsady a imunity podľa Viedenského dohovoru ( 2 ), ale ktorá sa nemôže odvolávať na takýto priamy právny vzťah.

Druhá časť jediného žalobného dôvodu bola založená na nesprávnom uplatnení pojmu „zvyčajné bydlisko“. Žalobkyňa v tomto ohľade tvrdila, že nemala v úmysle priznať svojej prítomnosti v Belgicku stálu povahu potrebnú na to, aby spadala do pôsobnosti relevantného ustanovenia služobného poriadku. Na základe posúdenia charakteristík a vecných skutočností predmetnej situácie a najmä stupňa integrácie žalobkyne v krajine výkonu práce Všeobecný súd rozhodol, že ani táto časť jediného žalobného dôvodu nie je dôvodná.

Vzhľadom na uvedené Všeobecný súd zamietol žalobu žalobkyne a potvrdil napadnuté rozhodnutie.

( 1 ) Rozsudok Súdu pre verejnú službu z 18. júna 2015, Pondichie/Komisia (F‑50/14, EU:F:2015:62, bod 35).

( 2 ) Viedenský dohovor o diplomatických stykoch z 18. apríla 1961.