Spojené veci C‑498/22 až C‑500/22

Novo Banco SA – Sucursal en España

proti

C.F.O.

(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Tribunal Supremo)

Rozsudok Súdneho dvora (štvrtá komora) z 5. septembra 2024

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Reorganizácia a likvidácia úverových inštitúcií – Smernica 2001/24/ES – Články 3 a 6 – Reorganizačné opatrenie prijaté vo vzťahu k úverovej inštitúcii – Prevod záväzkov a zodpovedností tejto úverovej inštitúcie na ‚preklenovaciu banku‘ pred podaním žaloby o zaplatenie pohľadávky voči uvedenej úverovej inštitúcii – Opätovné prevedenie niektorých z týchto záväzkov a zodpovedností na tú istú úverovú inštitúciu – Právo členského štátu, v ktorom sa začalo príslušné konanie (lex concursus) – Účinky reorganizačného opatrenia v iných členských štátoch – Vzájomné uznávanie – Účinky nesplnenia povinnosti uverejnenia reorganizačného opatrenia – Články 17, 21, 38 a 47 Charty základných práv Európskej únie – Právo vlastniť majetok – Účinná súdna ochrana – Ochrana spotrebiteľov – Smernica 93/13/ES – Článok 6 ods. 1 – Nekalé podmienky – Zásady právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery – Postavenie ‚preklenovacej banky‘ ako žalovanej“

1. Sloboda usadiť sa – Slobodné poskytovanie služieb – Úverové inštitúcie – Reorganizácia a likvidácia úverových inštitúcií – Smernica 2001/24 – Reorganizačné opatrenie orgánu domovského členského štátu úverovej inštitúcie – Neuverejnenie uvedeného opatrenia – Uznanie účinkov tohto opatrenia súdom iného členského štátu – Opatrenie, ktorým sa čiastočne previedli záväzky a zodpovednosti dotknutej úverovej inštitúcie na preklenovaciu banku – Prípustnosť

   (Charta základných práv Európskej únie, článok 21 ods. 2 a článok 47 prvý odsek; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2001/24, odôvodnenia 4 a 16, článok 3 ods. 2 a článok 6)

   (pozri body 75, 76, 85, 96, 97, bod 1 výroku)

2. Sloboda usadiť sa – Slobodné poskytovanie služieb – Úverové inštitúcie – Reorganizácia a likvidácia úverových inštitúcií – Smernica 2001/24 – Neukončené súdne spory – Účinky reorganizačného opatrenia na neukončený súdny spor – Uplatnenie lex concursus – Výnimky stanovené smernicou

   (Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2001/24, odôvodnenia 23 a 30 a článok 2, článok 3 ods. 2 a článok 32)

   (pozri bod 77)

3. Sloboda usadiť sa – Slobodné poskytovanie služieb – Úverové inštitúcie – Reorganizácia a likvidácia úverových inštitúcií – Smernica 2001/24 – Reorganizačné opatrenie orgánu domovského členského štátu úverovej inštitúcie – Povinnosť uverejnenia – Podmienky – Vplyv na práva tretích strán v hostiteľskom členskom štáte – Existencia opravného prostriedku v domovskom členskom štáte proti rozhodnutiu, ktorým sa uvedené opatrenie nariaďuje – Dosah na účely stanovenia lehoty na podanie žaloby v prípade neuverejnenia uvedeného opatrenia

   (Charta základných práv Európskej únie, článok 47; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2001/24, článok 3 ods. 1 a 2, článok 6 ods. 1 až 5 a článok 83 ods. 4)

   (pozri body 78 – 80, 82 – 84, 88 – 93)

4. Sloboda usadiť sa – Slobodné poskytovanie služieb – Úverové inštitúcie – Reorganizácia a likvidácia úverových inštitúcií – Smernica 2001/24 – Reorganizačné opatrenie orgánu domovského členského štátu úverovej inštitúcie – Neuverejnenie uvedeného opatrenia – Uplatnenie vnútroštátnych pravidiel určených na zabezpečenie ochrany práv osôb podliehajúcich súdnej právomoci, ktoré im vyplývajú z práva Únie – Podmienky – Dodržiavanie zásad ekvivalencie a efektivity – Dodržiavanie práva na účinný prostriedok nápravy

   (Charta základných práv Európskej únie, článok 47; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2001/24, článok 6)

   (pozri body 86, 87)

5. Sloboda usadiť sa – Slobodné poskytovanie služieb – Úverové inštitúcie – Reorganizácia a likvidácia úverových inštitúcií – Smernica 2001/24 – Reorganizačné opatrenie orgánu domovského členského štátu úverovej inštitúcie – Uznanie účinkov reorganizačných opatrení v hostiteľskom členskom štáte – Porušenie zásady zákazu diskriminácie na základe štátnej príslušnosti – Neexistencia

   (Charta základných práv Európskej únie, článok 21 ods. 2; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2001/24, článok 3 ods. 2)

   (pozri bod 94)

6. Právo Európskej únie – Zásady – Ochrana legitímnej dôvery – Podmienky – Presné uistenia poskytnuté administratívou – Odvolanie sa jednotlivca proti preklenovacej banke vytvorenej v rámci reorganizačných opatrení úverovej inštitúcie – Neprípustnosť – Dotknutý podnik, ktorý bol dočasne kontrolovaný orgánom verejnej moci – Neexistencia vplyvu

   (Charta základných práv Európskej únie, článok 47 prvý odsek; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2001/24, článok 3 ods. 2)

   (pozri body 101 – 104, bod 2 výroku)

7. Ochrana spotrebiteľa – Nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách – Smernica 93/13 – Základné práva – Právo vlastniť majetok – Reorganizačné opatrenia týkajúce sa úverovej inštitúcie, ktoré boli prijaté v domovskom členskom štáte podľa smernice 2001/24 – Opatrenia stanovujúce zriadenie preklenovacej banky – Opatrenia stanovujúce zachovanie pasív úverovej inštitúcie, na ktorú sa vzťahujú tieto opatrenia, povinnosti vyplatiť sumy splatné na základe predzmluvnej alebo zmluvnej zodpovednosti – Uznanie účinkov takéhoto opatrenia v hostiteľskom členskom štáte – Prípustnosť – Overenie prislúchajúce vnútroštátnemu súdu

   (Charta základných práv Európskej únie, články 17, 38 a článok 52 ods. 1; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2001/24, článok 3 ods. 2; smernica Rady 93/13, článok 6 ods. 1)

   (pozri body 109 – 132, 137 – 147, bod 3 výroku)

Zhrnutie

Na základe návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Tribunal Supremo (Najvyšší súd, Španielsko) v troch samostatných veciach, Súdny dvor rozhodoval o výklade niektorých ustanovení smernice 2001/24 o reorganizácii a likvidácii úverových inštitúcií ( 1 ), smernice 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ( 2 ), Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), ako aj zásad právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery.

Tieto návrhy boli podané v rámci sporov medzi Novo Banco SA‑Sucursal en España (ďalej len „Novo Banco“) na jednej strane a jej viacerými klientmi na druhej strane vo veci vplyvu reorganizačných opatrení prijatých v rokoch 2014 a 2015 zo strany Banco de Portugal (Centrálna banka Portugalska) voči Banco Espíritu Santo SA (BES), portugalskej úverovej inštitúcii a jej španielskej pobočke (ďalej len „BES Španielsko“), na rôzne zmluvy o finančných produktoch a službách, ktorej právnym nástupcom bola Novo Banco ako preklenovacia banka a na ktorú boli prevedené určité aktíva, pasíva a nemajetkové zložky BES.

Vo veci C‑498/22 sa žalobca domáhal, aby bola vyhlásená neplatnosť podmienky nazvanej „podmienka ‚minimálnej sadzby‘“ obsiahnutej v zmluve o hypotekárnom úvere, ktorá bola pôvodne uzavretá s BES Španielsko, a následne prevedená na Novo Banco v nadväznosti na reorganizačné opatrenia, pričom sa domnieval, že táto podmienka má nekalú povahu, ako aj vrátenia súm neoprávnene zaplatených na základe uvedenej podmienky. Vo veci C‑499/22 sa žalobcovia domáhali zrušenia svojich finančných zmlúv, vrátenia súm prijatých každou stranou a náhrady za straty, ktoré im vznikli v dôsledku nadobudnutia týchto finančných produktov z dôvodu omylu v súhlase spôsobeného poskytnutím neúplných informácií zo strany BES Španielsko. Novo Banco však spochybnila prevod všetkých pasív BES Španielsko, a najmä pohľadávok a náhrad súvisiacich s navrhovaným zrušením niektorých zmluvných podmienok, ktoré BES Španielsko uzavrela. Vo veci C‑500/22 žalobca požadoval od Novo Banco okrem vrátenia nominálnej hodnoty prioritného dlhopisu, ktorého platnosť uplynula, vyplatenie výnosov z tohto dlhopisu kúpeného od BES, ktorý bol prevedený na Novo Banco v dôsledku reorganizačných opatrení prijatých v roku 2014. Novo Banco sa však domnievala, že v roku 2015 Centrálna banka Portugalska „opätovne previedla“ na BES pasíva súvisiace s tým istým dlhopisom, a teda bola oprávnená odmietnuť túto platbu.

Keďže reorganizačné opatrenia prijaté voči BES patria do pôsobnosti práva Únie a tieto opatrenia neboli predmetom uverejnenia podľa článku 6 ods. 1 až 4 smernice 2001/24, hoci sa mohli dotýkať tretích osôb, a najmä im brániť v podaní opravného prostriedku proti týmto opatreniam, vnútroštátny súd si v prvom rade kládol otázku v súvislosti so zlučiteľnosťou povinnosti uznania účinkov týchto reorganizačných opatrení v hostiteľskom členskom štáte so zásadou účinnej súdnej ochrany, zásadou rovnosti a zákazu akejkoľvek diskriminácie na základe štátnej príslušnosti, so zásadou právnej istoty, ako aj so zásadou ochrany legitímnej dôvery. Pýtal sa ďalej, či uznanie účinkov reorganizačných opatrení nepredstavuje neprimeraný zásah do vlastníckeho práva klientov Novo Banco. Vo veci C‑498/22 sa napokon pýtal, či „fragmentácia“ zmluvného vzťahu medzi spotrebiteľom a Novo Banco, ktorá vyplýva z predmetných reorganizačných opatrení, neznamená, že tento spotrebiteľ znáša finančné dôsledky podmienky „minimálnej sadzby“, ktorá bola vyhlásená za nekalú z dôvodu porušenia článku 6 ods. 1 smernice 93/13. V dôsledku toho sa rozhodol položiť Súdnemu dvoru viaceré prejudiciálne otázky.

Posúdenie Súdnym dvorom

V prvom rade, pokiaľ ide o otázku, či právo Únie ( 3 ) bráni v prípade neuverejnenia stanoveného v článku 6 ods. 1 smernice 2001/24 uznaniu účinkov reorganizačného opatrenia prijatého pred podaním žaloby na tento súd voči úverovej inštitúcii, ktorá čiastočne previedla záväzky a zodpovednosti tejto inštitúcie na preklenovaciu banku, súdom iného členského štátu, než je domovský členský štát, Súdny dvor v prvom rade pripomína, že podľa článku 3 ods. 2 tejto smernice sa reorganizačné opatrenia v zásade uplatňujú v súlade s právom domovského členského štátu a sú účinné podľa právnych predpisov tohto členského štátu v celej Únii bez akýchkoľvek ďalších formálnych požiadaviek. Táto smernica sa tak zakladá na zásadách jednotnosti a univerzálnosti a ako zásadu stanovuje vzájomné uznávanie reorganizačných opatrení a ich účinkov. Pokiaľ ide o povinnosť uverejniť reorganizačné opatrenia, ( 4 ) tá podlieha splneniu dvoch kumulatívnych podmienok. Na jednej strane tieto opatrenia musia svojou povahou ovplyvniť práva tretích osôb v hostiteľskom členskom štáte a na druhej strane musí v domovskom členskom štáte existovať opravný prostriedok proti rozhodnutiu, ktorým sa uvedené opatrenia nariaďujú. ( 5 )

Súdny dvor usúdil, že cieľom článku 6 ods. 1 až 4 smernice 2001/24 je upraviť informovanie veriteľov úverovej inštitúcie, na ktorú sa vzťahujú reorganizačné opatrenia, aby mohli v domovskom členskom štáte uplatniť svoje právo podať opravný prostriedok proti rozhodnutiam nariaďujúcim reorganizačné opatrenia tejto inštitúcie, a to v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania s veriteľmi. ( 6 ) Keďže sa reorganizačné opatrenia uplatňujú nezávisle od opatrení týkajúcich sa uverejnenia a stanovených článkom 6 ( 7 ), neuverejnenie reorganizačných opatrení prijatých v domovskom členskom štáte nemá za následok spochybnenie zásad jednotnosti a univerzálnosti, ako aj vzájomného uznávania účinkov týchto opatrení v hostiteľskom členskom štáte. Takéto neuverejnenie teda nemôže viesť ani k neplatnosti týchto opatrení, ani k nemožnosti vzniesť námietky voči ich účinkom v hostiteľskom členskom štáte.

Vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu však prináleží, aby upravil procesné podmienky určené na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, a to v súlade so zásadou ekvivalencie, zásadou efektivity a právom na účinný prostriedok nápravy zakotveným v článku 47 prvom odseku Charty.

Cieľom uverejnenia stanoveného v článku 6 smernice 2001/24 je zabezpečiť v domovskom členskom štáte ochranu práva dotknutých osôb podať opravný prostriedok proti rozhodnutiam, ktorými sa nariaďujú reorganizačné opatrenia týkajúce sa úverovej inštitúcie, vrátane najmä práva veriteľov tejto inštitúcie usadených v hostiteľskom členskom štáte. Ak reorganizačné opatrenia neboli uverejnené v súlade s požiadavkami stanovenými týmto ustanovením, právo domovského členského štátu musí umožniť osobám, ktorých práva zaručené právom Únie sú takýmito opatreniami dotknuté a ktoré majú bydlisko v hostiteľskom členskom štáte, podať opravný prostriedok proti týmto opatreniam v primeranej lehote od okamihu, keď boli týmto osobám uvedené opatrenia oznámené, alebo sa o nich dozvedeli alebo sa mali o nich náležite dozvedieť.

Pokiaľ ide o zásadu zákazu diskriminácie na základe štátnej príslušnosti zaručenú v článku 21 ods. 2 Charty, Súdny dvor konštatoval, že nebolo tvrdené ani preukázané, že uznanie účinkov reorganizačných opatrení v hostiteľskom členskom štáte, ako je stanovené v článku 3 ods. 2 smernice 2001/24, sa uplatňuje odlišne v závislosti od štátnej príslušnosti osoby podliehajúcej súdnej právomoci. Pokiaľ ide napokon o zásadu právnej istoty, pripomenul, že táto zásada jednak vyžaduje, aby boli právne pravidlá jasné a presné a aby jednak ich uplatnenie bolo pre osoby podliehajúce súdnej právomoci predvídateľné, najmä ak môžu mať nepriaznivé dôsledky pre jednotlivcov a podniky.

V prejednávanej veci podľa ustanovení smernice 2001/24 hostiteľský členský štát musí zabezpečiť na svojom území uznanie účinkov reorganizačných opatrení prijatých v domovskom členskom štáte bez ohľadu na okolnosť, že tieto opatrenia neboli uverejnené. Keďže tieto opatrenia boli v čase, keď klienti Novo Banco podali svoje žaloby na španielske súdy, predmetom rôznych opatrení týkajúcich sa uverejnenia, mali títo zákazníci k dispozícii všetky informácie potrebné na to, aby sa pri plnom vedomí rozhodli o podaní týchto žalôb, ako aj na to, aby s istotou určili subjekt, proti ktorému mali byť tieto žaloby podané.

Právo Únie ( 8 ) tak nebráni tomu, aby v prípade nevykonania uverejnenia stanoveného v článku 6 ods. 1 smernice 2001/24 súd iného členského štátu, než je domovský členský štát, uznal účinky reorganizačného opatrenia prijatého pred podaním žaloby na tento súd voči úverovej inštitúcii, ktorá čiastočne previedla záväzky a zodpovednosti tejto inštitúcie na preklenovaciu banku.

V druhom rade Súdny dvor preskúmal otázku, či právo Únie ( 9 ) bráni tomu, aby sa v hostiteľskom členskom štáte uznali účinky reorganizačného opatrenia prijatého v domovskom členskom štáte voči úverovej inštitúcii, ktorým boli čiastočne prevedené záväzky a zodpovednosti tejto inštitúcie na preklenovaciu banku, kontrolovanú orgánom verejnej moci uplatňujúcim právo Únie, keď klienti tejto preklenovacej banky tvrdili, že legitímne očakávali, že uvedená preklenovacia banka následne tiež prevzala pasíva zodpovedajúce všetkým záväzkom a zodpovednostiam tejto úverovej inštitúcie voči týmto klientom. ( 10 )

V tejto súvislosti Súdny dvor uvádza, že keďže zásada ochrany legitímnej dôvery patrí medzi základné zásady Únie, ktoré musia inštitúcie Únie a členské štáty dodržiavať pri vykonávaní práva Únie, právo dovolávať sa tejto zásady sa vzťahuje na každú osobu podliehajúcu súdnej právomoci, u ktorej správny orgán vyvolal odôvodnené očakávania tým, že tejto osobe poskytol konkrétne ubezpečenia. Právo osoby podliehajúcej súdnej právomoci dovolávať sa tejto zásady sa však v práve Únie vzťahuje len na konkrétne ubezpečenia, ktoré jej údajne poskytol orgán verejnej moci.

V prejednávanej veci bola Novo Banco založená vo forme súkromnoprávnej úverovej inštitúcie pôsobiacej na konkurenčnom trhu bankových a finančných služieb a bez akejkoľvek mimoriadnej právomoci podľa všeobecného práva na plnenie úlohy vo verejnom záujme. Súdny dvor dospel k záveru, že ju preto nemožno považovať za správny orgán vykonávajúci právo Únie, a tak osoba podliehajúca súdnej právomoci sa v prejednávanej veci nemôže odvolávať na zásadu ochrany legitímnej dôvery.

Jednotlivci sa v dôsledku toho nemôžu odvolávať na zásadu ochrany legitímnej dôvery vo vzťahu k preklenovacej banke, ktorá je súkromnoprávnym subjektom bez akejkoľvek mimoriadnej právomoci podľa všeobecného práva, ktorá bola založená v rámci reorganizačných opatrení úverovej inštitúcie, ktorej boli pôvodne klientmi, s cieľom vyvodiť zodpovednosť tejto preklenovacej banky na základe predzmluvných alebo zmluvných záväzkov súvisiacich so zmluvami, ktoré boli predtým uzavreté s touto úverovou inštitúciou. ( 11 ) Samotná okolnosť, že táto úverová inštitúcia bola dočasne kontrolovaná orgánom verejnej moci na účely jej privatizácie, nemôže robiť z tej istej úverovej inštitúcie pôsobiacej na konkurenčnom trhu bankových a finančných služieb vnútroštátny správny orgán.

Po tretie a nakoniec Súdny dvor odpovedal na otázku, či článok 17 Charty a zásada právnej istoty bránia tomu, aby boli v hostiteľskom členskom štáte uznané účinky reorganizačných opatrení prijatých v domovskom členskom štáte na základe smernice 2001/24, ktoré stanovujú zriadenie preklenovacej banky a zachovanie pasív banky, ktorá bola predmetom týchto opatrení povinnosti zaplatiť dlžné sumy na základe predzmluvnej alebo zmluvnej zodpovednosti. ( 12 ) Vnútroštátny súd si navyše kládol otázku v súvislosti so zlučiteľnosťou takéhoto uznávania s článkom 38 Charty ( 13 ), ako aj s článkom 6 ods. 1 smernice 93/13 ( 14 ).

Pokiaľ ide o právo vlastniť majetok uznané v článku 17 ods. 1 Charty, Súdny dvor spresnil na jednej strane, že ochrana priznaná týmto ustanovením sa týka majetkových práv, z ktorých podľa právneho poriadku vyplýva nadobudnuté právne postavenie, ktoré umožňuje ich majiteľom nezávislý výkon týchto práv na účet ich nositeľa. Akcie alebo dlhopisy obchodovateľné na kapitálových trhoch môžu predstavovať takéto práva, na ktoré sa môže vzťahovať ochrana zaručená v článku 17 ods. 1 Charty. V tejto súvislosti pohľadávka a záväzok, o ktoré ide vo veciach C‑498/22 a C‑500/22 majú majetkovú povahu, ktorá dovoľuje ich držiteľom tvrdiť, že majú „legitímne očakávanie“ dosiahnuť skutočné užívanie vlastníckeho práva, a teda sa naň môže vzťahovať ochrana zaručená článkom 17 ods. 1 Charty. Pokiaľ ide o pohľadávku, o ktorú ide vo veci C‑499/22, vnútroštátnemu súdu prináleží preskúmať najmä, či je vnútroštátna judikatúra zakotvujúca predzmluvnú informačnú povinnosť vo vzťahu k úverovej inštitúcii dostatočne ustálená na to, aby osoba, ktorá tvrdí, že došlo k nesplneniu takejto povinnosti, mala „legitímne očakávanie“, že dosiahne skutočný prospech z tejto pohľadávky.

Súdny dvor tiež pripomenul, že podľa jeho vlastnej judikatúry prijatie reorganizačných opatrení domovským členským štátom, ktoré stanovujú najmä prevod aktív z úverovej inštitúcie na preklenovaciu banku, predstavuje právnu úpravu užívania majetku v zmysle článku 17 ods. 1 tretej vety Charty, ktorá môže mať vplyv na vlastnícke právo veriteľov tejto úverovej inštitúcie, ako sú držitelia dlhopisov, ktorých pohľadávky neboli prevedené na túto preklenovaciu banku. Súdny dvor tak overil, či vzhľadom na podmienky uvedené v tomto ustanovení v spojení s článkom 52 ods. 1 Charty účinky reorganizačných opatrení v hostiteľskom členskom štáte, na základe ktorých sú predmetné pohľadávky začlenené do pasív BES Španielsko, sú stanovené zákonom, rešpektujú podstatu vlastníckeho práva a sú primerané najmä vzhľadom na cieľ všeobecného záujmu, ktorému zodpovedajú reorganizačné opatrenia a uznanie ich účinkov, sledovaný aj Úniou, a to zabezpečiť stabilitu bankového systému, najmä eurozóny, a zabrániť systémovému riziku.

Pokiaľ ide o údajné porušenie zásady právnej istoty, Súdny dvor potvrdil, že na predmetné reorganizačné opatrenia sa vzťahuje článok 2 siedma zarážka smernice 2001/24. Súdny dvor tiež konštatoval, že veritelia vo veciach samých mohli očakávať, že určité zodpovednosti, ako sú napríklad tie, ktoré vyplývajú z nesprávnosti predzmluvnej informácie poskytnutej BES Španielsko, o ktorú ide vo veci C‑499/22, alebo niektoré riziká, ako sú tie, ktoré sú predmetom sporov vo veciach C‑498/22 a C‑500/22, sa neprevedú na dotknutú preklenovaciu banku. ( 15 )

Pokiaľ ide napokon o súlad týchto opatrení s právom spotrebiteľov na vysokú úroveň ochrany zaručeným článkom 38 Charty a smernicou 93/13, Súdny dvor pripomenul, že vzhľadom na povahu a význam verejného záujmu, v ktorom spočíva ochrana spotrebiteľov, smernica 93/13 ukladá členským štátom povinnosť stanoviť primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených medzi obchodníkom a spotrebiteľmi. Na tieto účely prináleží vnútroštátnym súdom povinnosť neuplatniť nekalé podmienky, a tak tieto ustanovenia nebudú mať záväzné účinky voči dotknutému spotrebiteľovi s výnimkou prípadu, ak s tým spotrebiteľ nesúhlasí. Zmluvnú podmienku, ktorá bola vyhlásená za nekalú, treba v zásade chápať tak, že nikdy neexistovala, a tak nemôže voči dotknutému spotrebiteľovi vyvolávať účinky. Ochrana spotrebiteľa však nie je absolútna. Hoci existuje jednoznačný všeobecný záujem, aby sa v celej Únii zabezpečila silná a konzistentná ochrana investorov a veriteľov, tento záujem nemožno chápať tak, že za každých okolností prevláda nad všeobecným záujmom spočívajúcom v zabezpečení stability finančného systému a zabránení systémovému riziku.

V prejednávanej veci ochrana spotrebiteľa pred uplatňovaním nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených s predajcom alebo dodávateľom, ako vyplýva z článku 6 ods. 1 smernice 93/13, nemôže viesť až k opomenutiu rozdelenia majetkovej zodpovednosti medzi úverovú inštitúciu v úpadku a preklenovaciu banku, ako bolo stanovené v reorganizačných opatreniach prijatých domovským členským štátom. Ak by totiž ochrana priznaná smernicou 93/13 mala umožniť každému spotrebiteľovi v hostiteľskom členskom štáte, ktorý je veriteľom úverovej inštitúcie v úpadku, čeliť uznaniu opatrení, na základe ktorých bolo rozdelenie majetkovej zodpovednosti medzi túto inštitúciu a preklenovaciu banku rozhodnuté domovským členským štátom, zásah orgánov verejnej moci tohto členského štátu by mohol byť zbavený potrebného účinku vo všetkých členských štátoch, v ktorých má inštitúcia v úpadku svoje pobočky.

Článok 6 ods. 1 smernice 93/13 v spojení s článkom 38 Charty, ako aj článok 17 Charty a zásada právnej istoty preto v zásade nebránia tomu, aby boli v hostiteľskom členskom štáte uznané účinky reorganizačných opatrení prijatých v domovskom členskom štáte na základe smernice 2001/24, ktoré stanovujú zriadenie preklenovacej banky a zachovanie pasív úverovej inštitúcie, ktorá bola predmetom týchto opatrení povinnosti zaplatiť dlžné sumy na základe predzmluvnej alebo zmluvnej zodpovednosti.

( 1 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady zo 4. apríla 2001 o reorganizácii a likvidácii úverových inštitúcií (Ú. v. ES L 125, 2001, s. 15; Mim. vyd. 06/004, s. 15).

( 2 ) Smernica Rady z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Ú. v. ES L 95, 1993, s. 29; Mim. vyd. 15/002, s. 288).

( 3 ) Konkrétne ide o článok 3 ods. 2, článok 6 smernice 2001/24 v spojení s článkom 21 ods. 2 a článkom 47 prvým odsekom Charty, ako aj so zásadou právnej istoty.

( 4 ) V súlade s článkom 6 ods. 4 smernice 2001/24 príslušným orgánom domovského členského štátu prináleží uverejniť výňatok, predmet a právny základ prijatého rozhodnutia, lehoty na podanie opravného prostriedku, najmä ľahko zrozumiteľný údaj o dátume uplynutia týchto lehôt a presnú adresu orgánov alebo súdov príslušných na prejednanie opravného prostriedku.

( 5 ) Článok 6 ods. 1 až 3 smernice 2001/24.

( 6 ) Pozri odôvodnenie 12 smernice 2001/24.

( 7 ) Článok 6 ods. 5 smernice 2001/24.

( 8 ) Článok 3 ods. 2 a článok 6 smernice 2001/24 v spojení s článkom 21 ods. 2 a článkom 47 prvým odsekom Charty, ako aj so zásadou právnej istoty.

( 9 ) Konkrétne ide o článok 3 ods. 2 smernice 2001/24 v spojení s článkom 47 prvým odsekom Charty, ako aj so zásadou právnej istoty.

( 10 ) Ide o druhé otázky vo veciach vo veciach C‑498/22 a C‑499/22.

( 11 ) Súdny dvor vyvodil tento záver z článku 3 ods. 2 smernice 2001/24 v spojení s článkom 47 prvým odsekom Charty, ako aj so zásadou právnej istoty.

( 12 ) Ide o tretie otázky vo veciach C‑498/22 a C‑499/22, ako aj o druhú otázku vo veci C‑500/22.

( 13 ) Vo veciach C‑498/22 až C‑499/22.

( 14 ) Vo veci C‑498/22. Podľa článku 6 ods. 1 smernice 93/13 „členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok“.

( 15 ) Vo veci C‑500/22 Súdny dvor konštatoval, že retroaktívna zmena totožnosti dlžníka predmetnej pohľadávky môže byť primerane odôvodnená cieľom všeobecného záujmu spočívajúcim v zabezpečení stability bankového systému a v zabránení systémovému riziku, ale že prináleží vnútroštátnemu súdu, aby vzhľadom na osobitné okolnosti tejto veci overil dodržanie zásady proporcionality.