Vec C‑352/22

A.

(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Oberlandesgericht Hamm)

Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) z 18. júna 2024

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti – Smernica 2011/95/EÚ – Článok 21 ods. 1 – Smernica 2013/32/EÚ – Článok 9 ods. 2 a 3 – Konečné priznanie postavenia utečenca členským štátom – Utečenec, ktorý sa po tomto priznaní zdržiava v inom členskom štáte – Žiadosť o vydanie podaná treťou krajinou pôvodu utečenca, adresovaná členskému štátu pobytu – Účinok rozhodnutia o priznaní postavenia utečenca na dotknuté konanie o vydaní – Článok 18 a článok 19 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie – Ochrana uvedeného utečenca pred takto požadovaným vydaním“

Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo – Azylová politika – Postavenie utečenca alebo osoby oprávnenej na doplnkovú ochranu – Smernica 2011/95 – Ochrana pred vyhostením alebo vrátením – Dosah – Štátny príslušník tretej krajiny, ktorému bolo v členskom štáte priznané postavenie utečenca a zdržiava sa v inom členskom štáte – Žiadosť o vydanie pochádzajúca z krajiny pôvodu adresovaná členskému štátu, v ktorom sa zdržiava – Podmienky schválenia vydania – Výmena informácií medzi dožiadaným členským štátom a orgánom iného členského štátu, ktorý priznal postavenie utečenca – Zrušenie uvedeného postavenia týmto orgánom

[Článok 4 ods. 3 prvý pododsek ZEÚ; článok 78 ods. 2 písm. a) ZFEÚ; Charta základných práv Európskej únie, články 4, 18, článok 19 ods. 2 a článok 51 ods. 1; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/95, odôvodnenia 12 a 21, článok 2 písm. b), d) a e), články 11 až 14, článok 21 ods. 1 a článok 36, a smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/32, články 1, 9, 44, 45 a 49]

(pozri body 39 – 45, 49, 51 – 55, 58, 61 – 72 a výrok)

Zhrnutie

Na základe návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Oberlandesgericht Hamm (Vyšší krajinský súd Hamm, Nemecko), Súdny dvor zasadajúci vo veľkej komore spresnil rozsah zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia v kontexte žiadosti o vydanie utečenca podanej treťou krajinou pôvodu utečenca členskému štátu jeho pobytu v situácii, keď mu toto postavenie bolo priznané v inom členskom štáte.

V roku 2010 talianske orgány priznali A., tureckému štátnemu príslušníkovi, postavenie utečenca platné do roku 2030, pretože čelil nebezpečenstvu politického prenasledovania tureckými orgánmi z dôvodu jeho podporovania Strany kurdských pracujúcich (PKK). Od júla 2019 sa A. zdržiava v Nemecku.

Na základe zatýkacieho rozkazu vydaného tureckým súdom v júni 2020 bolo voči A. vyhlásené pátranie Medzinárodnej organizácie kriminálnej polície (Interpol) na účely jeho zadržania a vydania do Turecka na trestné stíhanie za úmyselnú vraždu. Po tom, čo bol A. zadržaný v Nemecku 18. novembra 2020, bol vzatý do väzby a následne do 14. apríla 2022 do vydávacej väzby.

Uznesením prijatým v novembri 2021 Vyšší krajinský súd Hamm, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, vyhlásil vydanie A. do Turecka za prípustné, keďže sa najmä nedomnieval, že je viazaný rozhodnutím o priznaní postavenia utečenca, ktoré prijali talianske orgány. V nadväznosti na ústavnú sťažnosť, ktorú podal A., však Bundesverfassungsgericht (Spolkový ústavný súd, Nemecko) toto uznesenie zrušil, pričom usúdil, že vnútroštátny súd nepoložil túto prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru.

V tomto kontexte po vrátení tejto veci na vnútroštátny súd, ktorému bola znovu predložená žiadosť o vydanie týkajúca sa A., tento vnútroštátny súd rozhodol položiť Súdnemu dvoru otázku, či rozhodnutie o priznaní postavenia utečenca prijaté členským štátom má podľa práva Únie záväzný účinok v rámci konania o vydanie vedeného v inom členskom štáte.

Posúdenie Súdnym dvorom

Súdny dvor vo svojom rozsudku najprv konštatoval, že vzhľadom na to, že rozhodnutie členského štátu vyhovieť žiadosti o vydanie podanej štátom pôvodu proti štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorému bolo priznané postavenie utečenca v inom členskom štáte, by malo za následok pozbavenie tohto štátneho príslušníka práv a výhod stanovených smernicou 2011/95 ( 1 ), konanie o vydanie vedené v prvom členskom štáte treba považovať za vykonávajúce právo Únie v zmysle článku 51 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“). Príslušný orgán dožiadaného členského štátu nesmie preto povoliť vydanie štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorému bolo priznané postavenie utečenca iným členským štátom do tejto tretej krajiny, ak by takéto vydanie bolo v rozpore so zásadou zákazu vyhostenia alebo vrátenia zakotvenou v článku 21 ods. 1 smernice 2011/95 v spojení s článkom 18 a článkom 19 ods. 2 Charty. ( 2 )

V tejto súvislosti Súdny dvor na jednej strane zdôraznil, že pokiaľ vyžiadaná osoba spĺňa podmienky na priznanie tohto postavenia, článok 18 Charty bráni tomu, aby bola vydaná do tretieho štátu, z ktorého utiekla a v ktorom jej hrozí, že bude prenasledovaná. Preto pokiaľ sa osoba, ktorej sa žiadosť o vydanie týka, odvoláva na vážne riziko neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania v prípade jej vydania, dožiadaný členský štát musí pred prípadným vydaním overiť, že toto vydanie neohrozí práva stanovené v článku 19 ods. 2 Charty

Na účely posúdenia rizika porušenia článku 21 ods. 1 smernice 2011/95, ako aj článku 18 a článku 19 ods. 2 Charty pritom okolnosť, že iný členský štát priznal vyžiadanej osobe postavenie utečenca, predstavuje osobitne závažný prvok, ktorý musí príslušný orgán dožiadaného členského štátu zohľadniť, takže rozhodnutie o priznaní postavenia utečenca musí v prípade, že toto postavenie nebolo odňaté alebo zrušené členským štátom, ktorý ho priznal, viesť tento orgán k odmietnutiu vydania na základe týchto ustanovení. Spoločný európsky azylový systém sa totiž zakladá na zásade vzájomnej dôvery, v súlade s ktorou sa okrem výnimočných okolností musí predpokladať, že zaobchádzanie so žiadateľmi o medzinárodnú ochranu v každom členskom štáte je v súlade s požiadavkami práva Únie, Ženevského dohovoru ( 3 ), ako aj Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ( 4 ).

Okrem toho ustanovenia smerníc 2011/95 a 2013/32 ( 5 ) týkajúce sa odňatia a zrušenia postavenia utečenca a konania, ktoré ho upravujú, by sa obchádzali, ak by dožiadaný členský štát mohol vydať štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorému iný členský štát priznal postavenie utečenca, do svojej krajiny pôvodu. Takéto vydanie by totiž de facto znamenalo, že toto postavenie by bolo ukončené a dotknutá osoba by bola zbavená účinného požívania ochrany, ktorú jej poskytuje článok 18 Charty, práv a výhod, ktoré sú, pokiaľ ide o obsah medzinárodnej ochrany, stanovené v kapitole VII smernice 2011/95, ako aj procesných záruk uvedených v článku 45 smernice 2013/32.

Preto na základe zásady lojálnej spolupráce ( 6 ) musí vydávajúci orgán dožiadaného členského štátu začať v čo najkratšom čase výmenu informácií s orgánom členského štátu, ktorý priznal vyžiadanej osobe postavenie utečenca. Z tohto dôvodu mu prináleží informovať tento orgán o žiadosti o vydanie týkajúce sa tejto osoby, predložiť mu svoje stanovisko k tejto žiadosti a požiadať ho, aby mu v primeranej lehote odovzdal tak informácie, ktoré má k dispozícii a ktoré viedli k priznaniu tohto postavenia, ako aj svoje rozhodnutie o tom, či je alebo nie je potrebné uvedenému jednotlivcovi odňať alebo zrušiť postavenie utečenca.

Na jednej strane je táto výmena informácií určená na to, aby vydávajúci orgán dožiadaného členského štátu mohol v plne informovanej miere vykonať overenia, ktoré mu vyplývajú z článku 18 a článku 19 ods. 2 Charty.

Na druhej strane výmena informácií umožňuje príslušnému orgánu iného členského štátu prípadne odňať alebo zrušiť postavenie utečenca na základe článku 14 smernice 2011/95 pri plnom rešpektovaní záruk uvedených v článku 45 smernice 2013/32.

Vzhľadom na vyššie uvedené Súdny dvor uviedol, že by to bolo len za predpokladu, že sa príslušný orgán členského štátu, ktorý priznal vyžiadanej osobe postavenie utečenca, rozhodne odňať alebo zrušiť toto postavenie na základe článku 14 smernice 2011/95, a že vydávajúci orgán dožiadaného členského štátu dospeje k záveru, že táto osoba nie je alebo už nie je utečencom a že neexistuje nijaké vážne riziko, že by v prípade vydania tejto osoby do dožadujúceho tretieho štátu táto osoba bola vystavená trestu smrti, mučeniu alebo inému trestu alebo neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu, kedy by vydanie nebolo v rozpore s právom Únie.

Podľa článku 21 ods. 1 smernice 2011/95 v spojení s článkom 18 a článkom 19 ods. 2 Charty preto, ak voči štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorému bolo priznané postavenie utečenca v jednom členskom štáte, bola v inom členskom štáte, na území ktorého sa zdržiava, podaná žiadosť o vydanie tretím štátom jeho pôvodu, dožiadaný členský štát nemôže bez toho, aby si vyžiadal informácie od orgánu, ktorý priznal vyžiadanej osobe toto postavenie a bez toho aby došlo k zrušeniu tohto postavenia týmto orgánom, povoliť vydanie.

( 1 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany (Ú. v. EÚ L 337, 2011, s. 9).

( 2 ) Zatiaľ čo článok 18 Charty zakotvuje právo na azyl, článok 19 ods. 2 Charty stanovuje zásadu zákazu vyhostenia alebo vrátenia.

( 3 ) Dohovor o právnom postavení utečencov, podpísaný v Ženeve 28. júla 1951.

( 4 ) Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaný v Ríme 4. novembra 1950.

( 5 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany (Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 60).

( 6 ) Súdny dvor spresnil, že táto zásada zakotvená v článku 4 ods. 3 prvom pododseku ZEÚ, podľa ktorého sa Únia a členské štáty vzájomne rešpektujú a vzájomne si pomáhajú pri vykonávaní úloh, ktoré vyplývajú zo Zmlúv, je konkrétne vyjadrená v článku 36 smernice 2011/95, ako aj v článku 49 smernice 2013/32.