Spojené veci C‑123/23 a C‑202/23 ( i )

N. A. K. a. i.

proti

Bundesrepublik Deutschland

(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Verwaltungsgericht Minden)

Rozsudok Súdneho dvora (piata komora) z 19. decembra 2024

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti – Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo – Azylová politika – Smernica 2013/32/EÚ – Spoločné konania o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany – Žiadosť o medzinárodnú ochranu – Dôvody neprípustnosti – Článok 2 písm. q) – Pojem ‚následná žiadosť‘ – Článok 33 ods. 2 písm. d) – Zamietnutie žiadosti o medzinárodnú ochranu členským štátom ako neprípustnej z dôvodu zamietnutia predchádzajúcej žiadosti podanej v inom členskom štáte alebo zastavenia konania o predchádzajúcej žiadosti iným členským štátom“

1. Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo – Azylová politika – Konania o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany – Smernica 2013/32 – Postup posudzovania žiadosti o medzinárodnú ochranu – Žiadosť, ktorú môžu členské štáty považovať za neprípustnú – Dôvod – Následná žiadosť, ktorá neobsahuje nové skutočnosti alebo zistenia – Pojem následná žiadosť – Vnútroštátne predpisy, ktoré umožňujú zamietnuť žiadosť o medzinárodnú ochranu ako neprípustnú z dôvodu zamietnutia predchádzajúcej žiadosti konečným rozhodnutím prijatým iným členským štátom – Prípustnosť

   [Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/32, článok 2 písm. b) a q) a článok 33 ods. 2 písm. d)]

   (pozri body 44, 49, 50 – 57, 62, bod 1 výroku)

2. Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo – Azylová politika – Konania o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany – Smernica 2013/32 – Postup posudzovania žiadosti o medzinárodnú ochranu – Žiadosť, ktorú môžu členské štáty považovať za neprípustnú – Dôvod – Následná žiadosť, ktorá neobsahuje nové skutočnosti alebo zistenia – Pojem následná žiadosť – Vnútroštátne predpisy, ktoré umožňujú zamietnuť ako neprípustnú žiadosť o medzinárodnú ochranu podanú pred rozhodnutím iného členského štátu o zastavení posudzovania predchádzajúcej žiadosti z dôvodu jej konkludentného späťvzatia – Neprípustnosť

   [Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/32, článok 2. b) a q), článok 28 ods. 1 a článok 33 ods. 2 písm. d)]

   (pozri body 69, 73, 74, 77, 78, 80, bod 2 výroku)

3. Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo – Azylová politika – Konania o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany – Smernica 2013/32 – Podanie žiadosti o medzinárodnú ochranu – Predloženie žiadosti o medzinárodnú ochranu – Rozlišovanie

   (Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/32, článok 6 ods. 1 až 4)

   (pozri body 75, 76)

Zhrnutie

Na základe návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Verwaltungsgericht Minden (Správny súd Minden, Nemecko), Súdny dvor spresnil podmienky, za ktorých môže byť žiadosť o medzinárodnú ochranu v zmysle článku 2 písm. b) smernice 2013/32 ( 1 ), ktorú členskému štátu podal štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, ktorá už podala žiadosť o medzinárodnú ochranu v inom členskom štáte, zamietnutá ako neprípustná.

N. A. K. a jej maloleté deti, E. A. K. a Y. A. K., Palestínčania bez štátnej príslušnosti (C‑123/23), a M. E. O., libanonský štátny príslušník (C‑202/23), vstúpili na územie Nemecka v novembri 2019, pokiaľ ide o prvú prejednávanú vec, a v marci 2020, pokiaľ ide o druhú prejednávanú vec, kde požiadali o azyl.

N. A. K. predtým podala žiadosti o azyl príslušným orgánom v Španielskom kráľovstve a Belgickom kráľovstve. Dožiadanie o prijatie späť, ktoré Bundesamt für Migration und Flüchtlinge (Spolkový úrad pre migráciu a utečencov, Nemecko, ďalej len „spolkový úrad“) zaslal príslušnému španielskemu orgánu, tento orgán zamietol. Žiadosť N. A. K. o medzinárodnú ochranu podaná belgickým orgánom bola zamietnutá v júli 2019. Rozhodnutím z 25. mája 2021 spolkový úrad zamietol žiadosti o azyl N. A. K., E. A. K. a Y. A. K. v podstate z dôvodu, že neboli splnené podmienky stanovené nemeckým právom ( 2 ), ktoré by mohli odôvodniť začatie nového azylového konania. N. A. K., E. A. K. a Y. A. K. podali proti tomuto rozhodnutiu žalobu na súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.

M. E. O. pred svojím vstupom na územie Nemecka podal žiadosť o medzinárodnú ochranu v Poľsku. Keďže poľské orgány súhlasili s prijatím M. E. O. späť, spolkový úrad rozhodnutím z 25. júna 2020 zamietol jeho žiadosť o azyl ako neprípustnú a nariadil jeho odsun do Poľska. Rozhodnutie o odsune však nemohlo byť vykonané bez toho, aby bolo možné konštatovať, že M. E. O. bol na úteku a lehota na jeho odovzdanie do Poľska uplynula. Spolkový úrad preto 2. februára 2021 zrušil svoje rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o azyl M. E. O. ako neprípustnej.

Okrem toho konanie začaté na základe žiadosti podanej M. E. O. o medzinárodnú ochranu v Poľsku bolo 20. apríla 2020 zastavené z dôvodu, že sa zdržiaval v Nemecku, a na jeho žiadosť mohlo byť obnovené najneskôr do 20. januára 2021. Spolkový úrad potom rozhodnutím zo 14. júla 2021 zamietol žiadosť o azyl M. E. O. ako neprípustnú a nariadil jeho odsun do Libanonu. Dňa 27. júla 2021 podal M. E. O. proti tomuto rozhodnutiu žalobu na vnútroštátny súd.

Keďže vnútroštátny súd mal pochybnosti o tom, či je možné žiadosti o medzinárodnú ochranu v prejednávaných veciach zamietnuť ako neprípustné, rozhodol sa predložiť Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania.

Posúdenie Súdnym dvorom

Súdny dvor predovšetkým pripomína, že pri výklade ustanovenia práva Únie je nutné vziať do úvahy jeho doslovné znenie, jeho kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou.

Po prvé Súdny dvor v tejto súvislosti zdôraznil, že znenie článku 33 ods. 2 smernice 2013/32, ktoré taxatívne vymenúva situácie, v ktorých členské štáty môžu považovať žiadosť o medzinárodnú ochranu za neprípustnú, nestanovuje podmienku, podľa ktorej by na to, aby mohla byť nová žiadosť o medzinárodnú ochranu kvalifikovaná ako „následná žiadosť“ a zamietnutá ako neprípustná z dôvodu, že sa neobjavili nové skutočnosti alebo zistenia, musela byť podaná orgánom toho istého členského štátu, ktorý prijal konečné rozhodnutie o predchádzajúcej žiadosti toho istého žiadateľa.

Po druhé, pokiaľ ide o kontext právnej úpravy, z článku 40 ods. 7 smernice 2013/32 v spojení s článkom 17 ods. 1 nariadenia Dublin III ( 3 ) vyplýva, že „následná žiadosť“ je nová žiadosť podaná v členskom štáte, ktorý požiadal o odovzdanie, po tom, ako členský štát, do ktorého má byť dotknutá osoba odovzdaná, rozhodol o predchádzajúcej žiadosti toho istého žiadateľa.

Navyše, ak by na to, aby sa žiadosť o medzinárodnú ochranu mohla kvalifikovať ako „následná žiadosť“ v zmysle článku 2 písm. q) tejto smernice, musela byť podaná príslušným orgánom toho istého členského štátu, ktorý rozhodol o predchádzajúcej žiadosti toho istého žiadateľa, by bol odkaz v článku 40 ods. 1 uvedenej smernice na následnú žiadosť podanú „v tom istom členskom štáte“ zbytočný.

Po tretie výklad článku 33 ods. 2 písm. d) smernice 2013/32 v tom zmysle, že členský štát môže kvalifikovať „následnú žiadosť“ a zamietnuť ju ako neprípustnú, ak nie je podložená novými skutočnosťami alebo zisteniami, novú žiadosť o medzinárodnú ochranu podanú žiadateľom, ktorého predchádzajúca žiadosť bola zamietnutá konečným rozhodnutím prijatým iným členským štátom, je tiež v súlade s cieľom obmedziť sekundárny pohyb žiadateľov o medzinárodnú ochranu medzi členskými štátmi, čo je cieľ sledovaný touto smernicou, ako to vyplýva z jej odôvodnenia 13.

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že výklad v zmysle zamietnutia na základe konečného rozhodnutia prijatého tým istým členským štátom by mohol motivovať žiadateľov, ktorých žiadosti o medzinárodnú ochranu boli príslušnými orgánmi členského štátu s konečnou platnosťou zamietnuté, aby sa presunuli do druhého alebo dokonca tretieho členského štátu s cieľom podať tam novú podobnú žiadosť.

Okrem toho možnosť zamietnuť ako neprípustnú novú žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorá sa nezakladá na nových skutočnostiach alebo zisteniach, ak predchádzajúca žiadosť toho istého žiadateľa bola zamietnutá rozhodnutím prijatým iným členským štátom, je v súlade so zásadou vzájomnej dôvery medzi členskými štátmi, na ktorej je založený spoločný európsky azylový systém.

Článok 33 ods. 2 písm. d) smernice 2013/32 v spojení s článkom 2 písm. q) tejto smernice sa preto má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje možnosť zamietnuť ako neprípustnú žiadosť o medzinárodnú ochranu podanú štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti, ktorej predchádzajúca žiadosť o medzinárodnú ochranu podaná v inom členskom štáte, na ktorý sa vzťahuje smernica 2011/95, bola konečným rozhodnutím tohto posledného uvedeného členského štátu zamietnutá.

Súdny dvor ďalej konštatoval, že hoci sa v článku 2 písm. q) smernice 2013/32 výslovne neuvádza situácia, keď členský štát, ktorému žiadateľ podal svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu, prijal rozhodnutie o zastavení posudzovania tejto žiadosti po jej konkludentnom späťvzatí, novú žiadosť podanú po prijatí takéhoto rozhodnutia možno tiež kvalifikovať ako „následnú žiadosť“. Novú žiadosť toho istého žiadateľa však nemožno kvalifikovať ako „následnú žiadosť“, ak táto nová žiadosť bola podaná pred prijatím konečného rozhodnutia o predchádzajúcej žiadosti tohto žiadateľa.

Okrem toho na účely klasifikácie žiadosti o medzinárodnú ochranu ako „následnej žiadosti“ je relevantný len dátum jej podania, ktorý nevyžaduje žiadne administratívne formality, a nie dátum jej predloženia. Okrem toho rozhodnutie prijaté rozhodujúcim orgánom o zastavení posudzovania žiadosti o medzinárodnú ochranu z dôvodu, že žiadateľ vzal svoju žiadosť konkludentne späť, nemožno považovať za konečné rozhodnutie, pokiaľ má žiadateľ možnosť požiadať o opätovné otvorenie svojho prípadu alebo podať novú žiadosť, ktorá nebude podliehať postupu uvedenému v článkoch 40 a 41 smernice 2013/32.

V dôsledku toho sa má článok 33 ods. 2 písm. d) smernice 2013/32 v spojení s článkom 2 písm. q) tejto smernice vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje možnosť zamietnuť žiadosť o medzinárodnú ochranu podanú ako neprípustnú, ktorú podal štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, ktorá už podala žiadosť o medzinárodnú ochranu v inom členskom štáte, ak bola nová žiadosť podaná predtým, ako príslušný orgán druhého členského štátu prijal rozhodnutie o zastavení posúdenia predchádzajúcej žiadosti z dôvodu jej konkludentného späťvzatia.

( i ) Názov tejto veci je fiktívny. Nezodpovedá skutočnému menu ani názvu žiadneho z účastníkov konania.

( 1 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany (Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 60).

( 2 ) Podľa § 71a ods. 1 Asylgesetz (zákon o azyle) (BGBl. 2008 I, s. 1798), v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej, s názvom „Druhá žiadosť“: „Ak cudzinec po neúspešnom skončení azylového konania v bezpečnej tretej krajine (§ 26a), pre ktorú platia právne predpisy [Únie] o zodpovednosti za uskutočnenie azylových konaní alebo s ktorou Spolková republika Nemecko uzavrela medzinárodnoprávnu zmluvu týkajúcu sa tejto otázky, podá na spolkovom území žiadosť o azyl (druhú žiadosť), ďalšie azylové konanie sa uskutoční len vtedy, keď je Spolková republika Nemecko zodpovedná za uskutočnenie azylového konania a sú splnené podmienky stanovené v § 51 ods. 1 až 3 Verwaltungsverfahrensgesetz [(zákon o správnom konaní) (BGBl. 2003 I, s. 102)]...“

( 3 ) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 31).