Vec C‑431/22

Scuola europea di Varese

proti

PD, v postavení osoby vykonávajúcej rodičovské práva a povinnosti voči NG,
a
LC, v postavení osoby vykonávajúcej rodičovské práva a povinnosti voči NG,

(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Corte suprema di cassazione)

Rozsudok Súdneho dvora (druhá komora) z 21. decembra 2023

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Dohovor o štatúte európskych škôl – Článok 27 ods. 2 – Všeobecný poriadok európskych škôl – Články 62, 66 a 67 – Spochybnenie rozhodnutia triednej rady o neschválení postupu žiaka do ďalšieho ročníka stredoškolského štúdia – Neexistencia právomoci vnútroštátnych súdov – Výhradná právomoc Rady pre sťažnosti európskych škôl – Účinná súdna ochrana“

1. Prejudiciálne otázky – Právomoc Súdneho dvora – Pojem akt prijatý inštitúciami – Dohovor o štatúte európskych škôl – Zahrnutie

   [Článok 267 prvý odsek písm. b) a článok 352 ZFEÚ; Dohovor o štatúte európskych škôl]

   (pozri body 50, 51)

2. Medzinárodné dohovory – Dohovor o štatúte európskych škôl – Výhradná právomoc Rady pre sťažnosti – Spor týkajúci sa zákonnosti rozhodnutia triednej rady európskej školy o neschválení postupu žiaka do ďalšieho ročníka stredoškolského štúdia – Zahrnutie – Porušenie zásady účinnej súdnej ochrany – Neexistencia

   [Dohovor o štatúte európskych škôl, článok 27 ods. 2; všeobecný poriadok európskych škôl (2014), články 61, 62, 66 a 67]

   (pozri body 54, 56, 67, 68, 74, 75, 78, 82, 84, 85, 89, 97 – 99 a výrok)

Zhrnutie

Rodičom, konajúcim ako zákonní zástupcovia ich maloletého syna, žiaka piateho ročníka stredoškolského štúdia v Scuola europea di Varese (Európska škola vo Varese, Taliansko), bolo doručené rozhodnutie príslušnej triednej rady o neschválení postupu ich syna do ďalšieho ročníka. Títo rodičia podali žalobu na Tribunale amministrativo regionale per la Lombardia (Regionálny správny súd pre Lombardsko, Taliansko) o neplatnosť tohto rozhodnutia. Tento súd konštatoval svoju právomoc rozhodovať o tejto žalobe.

Európska škola vo Varese podala na plenárne zasadnutie Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd, Taliansko) ( 1 ), vnútroštátny súd rozhodujúci v prejednávanej veci, návrh na predbežné vyriešenie otázky súdnej právomoci, s cieľom vyhlásiť nedostatok právomoci talianskych súdov rozhodovať v tomto spore. Podľa tejto školy spadá totiž takýto spor do výhradnej právomoci Rady pre sťažnosti európskych škôl (ďalej len „Rada pre sťažnosti“), podľa ustanovení článku 27 Dohovoru o štatúte európskych škôl (ďalej len „DŠEŠ“) ( 2 ) v spojení s článkom 67 ods. 1 Všeobecného poriadku európskych škôl v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „VPEŠ z roku 2014“) ( 3 ). Rodičia, ako aj prokurátor sa naopak domnievajú, že talianske súdy majú právomoc rozhodovať v uvedenom spore, keďže najmä podľa článku 27 ods. 2 DŠEŠ je výhradná súdna právomoc Rady pre sťažnosti obmedzená na akty s nepriaznivými následkami, ktoré vydala Najvyššia rada alebo správna rada školy.

Vnútroštátny súd, ktorý bol požiadaný, aby rozhodol o tejto predbežnej otázke týkajúcej sa právomoci talianskych súdov, uvádza, že už rozhodol v prospech takejto právomoci za okolností podobných tým, ktorými sa vyznačuje prejednávaný spor. ( 4 ) Tiež rozhodol, že výhradná právomoc Rady pre sťažnosti sa vzťahuje na akty s nepriaznivými následkami vydanými Najvyššou radou alebo správnou radou európskej školy, ale nie na akty prijaté triednou radou tejto školy. ( 5 ) Vnútroštátny súd však uvádza, že v čase, keď rozhodol v tejto veci, vtedy platný VPEŠ umožňoval len opravný prostriedok, obmedzený na európske školy a čisto administratívnej povahy, proti rozhodnutiam triednej rady o neschválení postupu žiaka do ďalšieho ročníka a ešte nestanovil možnosť obrátiť sa proti takýmto rozhodnutiam na Radu pre sťažnosti.

Podľa vnútroštátneho súdu však okolnosť, že možnosť podania takejto sťažnosti bola medzitým zakotvená vo VPEŠ z roku 2005 a následne potvrdená v článku 67 VPEŠ z roku 2014 by mohla odôvodniť, že je už uznaná výhradná právomoc Rady pre sťažnosti na rozhodovanie tohto druhu sporov. Podľa tohto súdu toto riešenie môže totiž nájsť oporu najmä v záveroch vyplývajúcich z rozsudku Oberto a O’Leary ( 6 ), v ktorom Súdny dvor už uznal, vychádzajúc z pravidiel Viedenského dohovoru ( 7 ), že Rade pre sťažnosti mohla byť platne priznaná výhradná právomoc rozhodovať o sťažnostiach smerujúcich proti aktu riaditeľa európskej školy s nepriaznivými následkami pre učiteľa tejto školy. V tejto súvislosti by sa mohli ukázať ako relevantné aj rôzne dokumenty, ktoré predložila Európska škola vo Varese, a najmä početné rozhodnutia, ktorými Rada pre sťažnosti rozhodovala v sporoch týkajúcich sa rozhodnutí triednej rady o neschválení postupu žiaka do ďalšieho ročníka, čím rozvíjala ustálenú súdnu prax od okamihu, keď jej VPEŠ z roku 2005 zverila právomoc rozhodovať o takýchto sporoch.

Vnútroštátny súd však konštatoval, že rozdiely týkajúce sa skutkového stavu existujúce medzi rozsudkom Oberto a O’Leary a prejednávanou vecou neumožňujú domnievať sa, že výklad článku 27 ods. 2 DŠEŠ je taký zrejmý, že neponecháva žiaden priestor na dôvodnú pochybnosť, rozhodol sa preto položiť Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania.

Súdny dvor vo svojom rozsudku rozhodol, že Rada pre sťažnosti má výhradnú právomoc v prvej a poslednej inštancii, ak boli vyčerpané všetky správne postupy stanovené VPEŠ z roku 2014, vo všetkých sporoch týkajúcich sa zákonnosti rozhodnutia triednej rady európskej školy neschváliť postup žiaka do ďalšieho ročníka stredoškolského štúdia. ( 8 )

Posúdenie Súdnym dvorom

Súdny dvor na úvod pripomenul, že systém európskych škôl je jediným svojho druhu, v ktorom je prostredníctvom medzinárodného dohovoru vytvorená forma spolupráce medzi členskými štátmi navzájom a medzi členskými štátmi a Úniou. Európske školy predstavujú medzinárodnú organizáciu, ktorá je napriek funkčným väzbám k Únii formálne odlišná od Únie a členských štátov. Ak preto DŠEŠ predstavuje, pokiaľ ide o Úniu, akt prijatý inštitúciou Únie v zmysle článku 267 prvého odseku písm. b) ZFEÚ, riadi sa tiež medzinárodným právom a konkrétnejšie, z hľadiska jeho výkladu, medzinárodným zmluvným právom. Toto právo bolo kodifikované v podstate Viedenským dohovorom, ktorého pravidlá sa vzťahujú na dohodu uzavretú medzi členskými štátmi a medzinárodnou organizáciou, akou je DŠEŠ, keďže tieto pravidlá sú vyjadrením všeobecného medzinárodného obyčajového práva. Tento posledný uvedený dohovor sa musí v dôsledku toho vykladať podľa týchto pravidiel a osobitne podľa pravidiel obsiahnutých v článku 31 Viedenského dohovoru, ktorý vyjadruje medzinárodné obyčajové právo.

Po pripomenutí podmienok článku 27 ods. 2 DŠEŠ, ako aj obsahu a rozsahu príslušných ustanovení VPEŠ z roku 2014 ( 9 ) Súdny dvor skúmal, či podobne ako v rozsudku Oberto a O’Leary v súvislosti s rozhodnutiami riaditeľa európskej školy pravidlá uvedené v článku 31 Viedenského dohovoru umožňujú vykladať článok 27 ods. 2 prvý pododsek DŠEŠ v tom zmysle, že nebráni tomu, aby Rada pre sťažnosti mala podľa ustanovení VPEŠ z roku 2014 výhradnú právomoc prejednávať rozhodnutia o neschválení postupu žiaka európskej školy do ďalšieho ročníka, hoci tieto rozhodnutia neboli vydané Najvyššou radou alebo správnou radou tejto školy, ale triednou radou.

V tejto súvislosti, pokiaľ ide o článok 31 ods. 1 Viedenského dohovoru, Súdny dvor pripomenul, že podľa tohto ustanovenia sa má zmluva vykladať v súlade s obvyklým významom, ktorý sa dáva výrazom v zmluve v ich celkovej súvislosti, a takisto s prihliadnutím na predmet a účel zmluvy. Súdny dvor teda konštatoval, že hoci akty triednych rád nie sú výslovne uvedené v článku 27 ods. 2 prvom pododseku DŠEŠ, normatívny kontext, do ktorého patrí toto ustanovenie a ciele sledované DŠEŠ umožňujú dospieť k záveru, že rozšírenie právomoci vykonané v prospech Rady pre sťažnosti prostredníctvom ustanovení VPEŠ z roku 2014 neporušuje toto ustanovenie DŠEŠ.

Pokiaľ ide o článok 31 ods. 3 písm. a) a b) Viedenského dohovoru, Súdny dvor pripomenul, že z neho vyplýva, že na účely výkladu zmluvy treba súčasne s kontextom zohľadniť jednak každú neskoršiu dohodu, ku ktorej došlo medzi stranami v súvislosti s výkladom zmluvy alebo uplatňovaním jej ustanovení, a jednak akúkoľvek neskoršiu prax pri vykonávaní tejto zmluvy, ktorá zakladá dohodu zmluvných strán týkajúcu sa výkladu uvedenej zmluvy.

Za týchto podmienok Súdny dvor konštatoval, že prijatie článkov 62, 66 a 67 VPEŠ z roku 2014 a ešte predtým analogických ustanovení nachádzajúcich sa vo VPEŠ z roku 2005 Najvyššou radou, ako aj uplatňovanie týchto ustanovení, bez prerušenia, tak generálnym tajomníkom, ako aj Radou pre sťažnosti bez toho, aby zmluvné strany DŠEŠ spochybnili toto prijatie a toto uplatnenie, môže potvrdiť existenciu, ak nie neskoršej dohody uzavretej medzi týmito stranami v súvislosti s výkladom uvedeného dohovoru a uplatnením jeho ustanovení v zmysle článku 31 ods. 3 písm. a) Viedenského dohovoru, tak prinajmenšom praxe, ktorá zakladá dohodu zmluvných strán v súvislosti s takýmto výkladom v zmysle článku 31 ods. 3 písm. b) tohto posledného dohovoru. Skutočnosť, že zmluvné strany DŠEŠ nespochybnili takéto nepretržité uplatňovanie, treba totiž považovať za správanie týchto zmluvných strán, ktoré vyjadruje ich konkludentný súhlas s uvedeným uplatnením, a teda za takúto prax. Takáto dohoda a/alebo takáto prax však môžu mať prednosť pred znením článku 27 ods. 2 prvého pododseku prvej vety DŠEŠ. Z toho vyplýva, že toto ustanovenie treba vykladať tak, že nebráni tomu, aby sa rozhodnutia triednych rád európskych škôl, ktoré neschvaľujú postup žiaka do ďalšieho ročníka, v zásade považovali za rozhodnutia, na ktoré sa vzťahuje uvedené ustanovenie.

Súdny dvor dospel k záveru, že Rada pre sťažnosti má na základe článku 67 ods. 1 VPEŠ z roku 2014 výhradnú právomoc rozhodovať v prvom a poslednom stupni, po vyčerpaní všetkých správnych postupov podľa článku 62 ods. 1 tohto nariadenia, o akomkoľvek spore týkajúcom sa rozhodnutia triednej rady európskej školy o neschválení postupu žiaka do ďalšieho ročníka stredoškolského štúdia a že takáto výhradná právomoc nie je v rozpore s článkom 27 ods. 2 DŠEŠ.

Súdny dvor okrem iného spresnil, že takýto výklad relevantných ustanovení DŠEŠ a VPEŠ z roku 2014 nezasahuje do práva dotknutých osôb na účinnú súdnu ochranu.

Pokiaľ ide o DŠEŠ, všeobecné zásady práva Únie sa musia súčasne riadiť výkladom tohto dohovoru a zároveň musia byť náležite zohľadnené a dodržiavané orgánmi zriadenými uvedeným dohovorom, pokiaľ tieto orgány vykonávajú právomoci, ktoré vyplývajú z pravidiel stanovených týmto dohovorom a prijímajú akty v súlade s jeho ustanoveniami. Ako vyplýva z rozhodnutí vydaných Radou pre sťažnosti, ktoré predložila Európska škola vo Varese, ustanovenia článku 62 ods. 1 VPEŠ z roku 2014, hoci sa týkajú odvolania podaného generálnemu tajomníkovi, v dôsledku toho podmieňujú aj rozsah súdnej právomoci tejto Rady v prípade sťažnosti podanej zákonnými zástupcami žiaka proti rozhodnutiu generálneho tajomníka, ktorým bolo zamietnuté odvolanie, ktoré bolo pôvodne predložené neskôr uvedenému.

Sťažnosť, aj keď takto vymedzená, však neporušuje zásadu účinnej súdnej ochrany, za predpokladu, že „porušenie právneho predpisu týkajúceho sa postupu, ktorý má byť sledovaný pri prechode žiakov do ďalšieho ročníka“ v zmysle článku 62 ods. 1 VPEŠ z roku 2014 sa má chápať v širšom zmysle ako porušenie akéhokoľvek pravidla, či už prísne procesného alebo hmotnoprávneho, ktorým sa nevyhnutne musí riadiť rozhodovanie triednych rád. Tieto pravidlá zahŕňajú najmä uplatniteľné všeobecné zásady práva Únie, ktorých dodržiavanie musí Rada pre sťažnosti zabezpečiť v prípade, že jej bola predložená sťažnosť týkajúca sa rozhodnutia triednej rady o neschválení postupu žiaka do ďalšieho ročníka.

Pokiaľ ide o rozsah preskúmania vykonaného touto Radou pre sťažnosti v súvislosti s odôvodnením takéhoto rozhodnutia triednej rady, zásada účinnej súdnej ochrany si teda vyžaduje najmä to, aby sa toto preskúmanie týkalo prinajmenšom overenia, či nedošlo k prekročeniu alebo zneužitiu právomoci, nesprávnemu právnemu posúdeniu alebo zjavne nesprávnemu posúdeniu, bez toho aby bol dotknutý široký priestor na voľnú úvahu, ktorý je vlastný rozhodovacej funkcii zverenej triednej rade.

( 1 ) Na základe článku 41 talianskeho Občianskeho súdneho poriadku, ktorý stanovuje: „Kým sa na prvom stupni nerozhodne vo veci samej, ktorákoľvek zo strán môže podať na [Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd, Taliansko)] návrh, aby na plenárnom zasadnutí rozhodol o otázke právomoci...“.

( 2 ) Dohovor o štatúte európskych škôl uzavretý v Luxemburgu 21. júna 1994 medzi členskými štátmi a Európskymi spoločenstvami (Ú. v. ES L 212, 1994, s. 3; Mim. vyd. 16/001, s. 212). Podľa článku 27 ods. 2 prvého pododseku DŠEŠ „Rada pre sťažnosti má výhradnú jurisdikciu v prvej a poslednej inštancii, ak boli vyčerpané všetky správne postupy, v akomkoľvek spore týkajúcom sa uplatňovania tohto dohovoru na všetky osoby, na ktoré sa tento dohovor vzťahuje, s výnimkou administratívnych a pomocných zamestnancov a v spore týkajúcom sa zákonnosti akéhokoľvek aktu založeného na tomto dohovore alebo predpisov prijatých podľa tohto dohovoru, ktoré by nepriaznivo pôsobili na osoby na strane Najvyššej rady, správnej rady škôl pri výkone ich právomocí, ktoré sú špecifikované týmto dohovorom“. Článok 27 ods. 2 druhý pododsek DŠEŠ spresňuje, že podmienky a pravidlá týkajúce sa procesov začatých na Rade pre sťažnosti stanovia podľa potreby služobné predpisy pre učiteľský zbor alebo podmienky zamestnávania učiteľov na čiastočný úväzok, alebo všeobecné školské poriadky európskych škôl.

( 3 ) Všeobecný poriadok európskych škôl v znení č. 2014‑03‑D‑14‑fr‑11. Podľa článku 67 ods. 1 VPEŠ z roku 2014 „explicitné alebo implicitné správne rozhodnutia prijaté o odvolaniach uvedených v predchádzajúcom článku môžu byť predmetom sťažnosti podanej zákonnými zástupcami žiakov, ktorí sú sporným rozhodnutím priamo dotknutí, na Radu pre sťažnosti stanovenú v článku 27 [DŠEŠ]“.

( 4 ) Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd, Taliansko), rozsudok z 15. marca 1999, ECLI:IT:CASS:1999:138CIV.

( 5 ) Podľa ustanovení článku 6 druhého odseku v spojení s článkom 27 ods. 1, 2 a 7 DŠEŠ.

( 6 ) Rozsudok z 11. marca 2015, Oberto a O’Leary (C‑464/13 a C‑465/13, EU:C:2015:163), ďalej len „rozsudok Oberto a O’Leary“.

( 7 ) Viedenský dohovor o zmluvnom práve z 23. mája 1969 (Zbierka zmlúv Organizácie Spojených národov, zv. 1155, s. 331).

( 8 ) Podľa ustanovení článku 27 ods. 2 DŠEŠ v spojení s článkami 61, 62, 66 a 67 VPEŠ z roku 2014.

( 9 ) Článok 61 A ods. 1, článok 62 ods. 1 a 2, článok 66 ods. 1 a 5 a článok 67 ods. 1 VPEŠ z roku 2014.