Vec C‑163/21

AD a i.

proti

PACCAR Inc
a
DAF TRUCKS NV
a
DAF Trucks Deutschland GmbH

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Juzgado Mercantil de Barcelona (Obchodný súd Barcelona, Španielsko)]

Rozsudok Súdneho dvora (druhá komora) z 10. novembra 2022

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Hospodárska súťaž – Náhrada ujmy spôsobenej postupom zakázaným podľa článku 101 ods. 1 ZFEÚ – Tajné dohody o určení cien a zvyšovaní hrubých cien nákladných vozidiel v Európskom hospodárskom priestore (EHP) – Smernica 2014/104/EÚ – Pravidlá upravujúce žaloby podľa vnútroštátneho práva o náhradu škody spôsobenej porušením ustanovení práva hospodárskej súťaže členských štátov a Európskej únie – Článok 22 ods. 2 – Uplatniteľnosť ratione temporis – Článok 5 ods. 1 prvý pododsek – Pojem relevantné dôkazy, ktorých držiteľom je žalovaný alebo tretia osoba – Článok 5 ods. 2 – Predloženie určitých dôkazov alebo relevantných kategórií dôkazov na základe primerane dostupných skutkových údajov – Článok 5 ods. 3 – Preskúmanie primeranosti žiadosti o predloženie dôkazov – Zváženie legitímnych záujmov účastníkov konania a tretích osôb – Rozsah povinností vyplývajúcich z týchto ustanovení“

1. Hospodárska súťaž – Žaloby o náhradu škody spôsobenej porušením pravidiel hospodárskej súťaže – Smernica 2014/104 – Časová pôsobnosť – Hmotnoprávne ustanovenia – Zákaz uplatňovania preberajúcej vnútroštátnej právnej úpravy so spätnou účinnosťou – Ustanovenia, ktoré nie sú hmotnoprávne – Zákaz uplatňovania preberajúcej vnútroštátnej právnej úpravy na žaloby podané pred 26. decembrom 2014

   (Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/104, článok 22)

   (pozri body 27 – 30)

2. Hospodárska súťaž – Žaloby o náhradu škody spôsobenej porušením pravidiel hospodárskej súťaže – Smernica 2014/104 – Časová pôsobnosť – Ustanovenie, ktoré priznáva vnútroštátnym súdom možnosť nariadiť predloženie relevantných dôkazov, ktorých držiteľom je žalovaný alebo tretia osoba – Ustanovenie, ktoré nie je hmotnoprávne

   (Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/104, článok 5 ods. 1 prvý pododsek a článok 22 ods. 2)

   (pozri body 31 – 35)

3. Hospodárska súťaž – Žaloby o náhradu škody spôsobenej porušením pravidiel hospodárskej súťaže – Smernica 2014/104 – Návrh na predloženie relevantných dôkazov, ktorých držiteľmi sú žalovaný alebo tretia osoba – Predmet – Dôkazy, ktoré sa majú vytvoriť ako nové zhrnutím alebo roztriedením informácií, ktorých držiteľom je osoba, voči ktorej návrh smeruje –Zahrnutie

   (Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/104, článok 5 ods. 1 prvý pododsek)

   (pozri body 40 – 45, 53, 62, 69 a výrok)

4. Hospodárska súťaž – Žaloby o náhradu škody spôsobenej porušením pravidiel hospodárskej súťaže – Smernica 2014/104 – Návrh na predloženie relevantných dôkazov, ktorých držiteľmi sú žalovaný alebo tretia osoba – Overenie prislúchajúce konajúcemu vnútroštátnemu súdu – Overenie relevantnosti, primeranosti a nevyhnutnosti dôkazov, na ktoré sa vzťahuje návrh

   (Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/104, článok 5 ods. 2 a 3)

   (pozri body 50 – 52, 64, 67, 68 a výrok)

5. Hospodárska súťaž – Žaloby o náhradu škody spôsobenej porušením pravidiel hospodárskej súťaže – Smernica 2014/104 – Cieľ

   (Články 101 a 102 ZFEÚ; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/104)

   (pozri body 55 – 59)

Zhrnutie

Rozhodnutím z 19. júla 2016 ( 1 ) Európska komisia konštatovala, že v dôsledku dohôd jednak o cenách nákladných vozidiel v Európskom hospodárskom priestore (EHP) v rokoch 1997 až 2011 a jednak o načasovaní a prenose nákladov na zavedenie emisných technológií vyžadovaných normami EURO 3 až 6 sa spoločnosti PACCAR, DAF Trucks a DAF Trucks Deutschland (ďalej len „dotknutí výrobcovia“) spolu s viacerými inými výrobcami nákladných vozidiel podieľali na karteli v rozpore s právnymi normami Únie zakazujúcimi kartelové dohody ( 2 ).

Dňa 25. marca 2019 podalo 45 účastníkov konania, ktorí vystupovali ako nadobúdatelia nákladných vozidiel, na ktoré by sa mohlo vzťahovať porušenie konštatovaného rozhodnutím z 19. júla 2016, na Juzgado de lo Mercantil no 7 de Barcelona (Obchodný súd č. 7 Barcelona, Španielsko) návrh na sprístupnenie rôznych dôkazov, ktorých držiteľmi sú dotknutí výrobcovia, s cieľom domáhať sa náhrady škody vyplývajúcej z porušenia konštatovaného v rozhodnutí z 19. júla 2016. V tejto súvislosti títo účastníci konania tvrdili, že potrebujú získať určité dôkazy na vyčíslenie umelého navýšenia cien, najmä preto, aby mohli porovnať odporúčané ceny pred vznikom dotknutého kartelu, počas jeho trvania a po jeho skončení. Dotknutí výrobcovia vyjadrili nesúhlas s týmto návrhom, pričom okrem iného tvrdili, že niektoré požadované dokumenty sa musia vyhotoviť ad hoc.

Vzhľadom na to, že prístup k dôkazom uvedeným v spornom návrhu bol založený na ustanovení španielskej právnej úpravy ( 3 ), ktorou sa preberá článok 5 ods. 1 smernice 2014/104 ( 4 ), Obchodný súd č. 7 Barcelona položil Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku, ktorou sa v podstate pýtal, či predloženie relevantných dôkazov, uvedené v tomto článku, ktorých držiteľom je žalovaný alebo tretia osoba, sa týka len dokumentov, ktorých držiteľmi sú žalovaní alebo tretia osoba a ktoré už existujú, alebo či naopak môže ísť aj o nové dokumenty, ktoré by uvedené osoby museli vytvoriť zhromaždením alebo zatriedením údajov, ktoré majú.

Súdny dvor vo svojom rozsudku rozhodol, že článok 5 ods. 1 prvý pododsek smernice 2014/104 sa má vykladať v tom zmysle, že relevantné dôkazy, ktorými držiteľmi je žalovaný alebo tretia osoba a ktorých predloženie môžu vnútroštátne súdy nariadiť, sa neobmedzujú len na dokumenty, ktorých sú držiteľmi a ktoré už existujú, ale zahŕňajú aj tie, ktoré účastník konania, voči ktorému smeruje návrh na predloženie dôkazov, musí vytvoriť ako nové zhromaždením alebo zatriedením informácií, poznatkov alebo údajov, ktorých je držiteľom, s výhradou prísneho dodržania povinnosti, ktorá týmto súdom vyplýva z odsekov 2 a 3 tohto článku, obmedziť predloženie dôkazov na to, čo je relevantné, primerané a nevyhnutné vzhľadom na oprávnené záujmy a základné práva osoby, voči ktorej návrh smeruje.

Posúdenie Súdnym dvorom

Súdny dvor najskôr spresnil podmienky časovej pôsobnosti článku 5 ods. 1 smernice 2014/104, pričom na úvod pripomenul, že článok 22 tejto smernice výslovne stanovuje podmienky časovej pôsobnosti jej ustanovení podľa toho, či z hľadiska práva Únie ide alebo nejde o hmotnoprávne ustanovenia.

V prejednávanej veci Súdny dvor uviedol, že možnosť nariadiť predloženie relevantných dôkazov, ktorých držiteľmi sú žalovaní alebo tretia osoba, za podmienok stanovených v článku 5 ods. 1 prvom pododseku smernice 2014/104 patrí medzi osobitné právomoci, ktoré musia mať vnútroštátne súdy v rámci preskúmania sporov týkajúcich sa žalôb o náhradu škody v súvislosti s náhradou ujmy spôsobenej v dôsledku porušenia práva hospodárskej súťaže. Prostredníctvom tejto požiadavky je cieľom tohto ustanovenia napraviť informačnú asymetriu, ktorá v zásade charakterizuje tieto spory v neprospech poškodeného. Jeho predmet sa však týka len procesných opatrení uplatňujúcich sa pred vnútroštátnymi súdmi bez toho, aby bolo priamo dotknuté právne postavenie účastníkov konania.

Za týchto okolností článok 5 ods. 1 prvý pododsek smernice 2014/104 nepatrí medzi hmotnoprávne ustanovenia tejto smernice v zmysle jej článku 22 ods. 1, ale medzi „ostatné“ ustanovenia uvedené v článku 22 ods. 2 uvedenej smernice, ktoré toto ustanovenie uvádza ako uplatniteľné na žaloby podané po 26. decembri 2014. Z toho vyplýva, že článok 5 ods. 1 prvý pododsek smernice 2014/104 sa uplatňuje na žalobu podanú na vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, keďže táto žaloba bola podaná 25. marca 2019.

Preto vzhľadom na to, že treba meritórne odpovedať na otázku vnútroštátneho súdu, Súdny dvor najskôr poznamenal, že pokiaľ znenie článku 5 ods. 1 prvého pododseku smernice 2014/104 vedie k záveru, že návrh na predloženie dôkazov sa nemusí týkať iba takých dôkazov, ktoré už existujú, musí výklad tohto ustanovenia tiež zohľadňovať jeho kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou.

Pokiaľ ide na jednej strane o kontext článku 5 ods. 1 prvého pododseku smernice 2014/104, Súdny dvor uviedol, že definícia pojmu „dôkazy“ uvedená v článku 2 bode 13 tejto smernice, ktorá sa vzťahuje na „všetky druhy dôkazných prostriedkov, ktoré sú prípustné na konajúcom vnútroštátnom súde, a to najmä dokumenty a všetky ďalšie predmety obsahujúce informácie, bez ohľadu na to, na akom nosiči sa tieto informácie uchovávajú“, neumožňuje domnievať sa, že dôkazy, ktorých predloženie sa požaduje, nevyhnutne zodpovedajú „dokumentom“, ktoré už existujú. V tejto súvislosti sa Súdny dvor domnieval, že odkaz na dôkazy, ktorých „[držiteľom]“ je žalovaný alebo tretia osoba, iba zohľadňuje skutkovú situáciu týkajúcu sa informačnej asymetrie, ktorá už bola uvedená a ktorú chce normotvorca Únie napraviť.

Podľa Súdneho dvora je táto analýza potvrdená výkladom článku 5 ods. 1 prvého pododseku smernice 2014/104 z hľadiska odsekov 2 a 3 toho istého článku, ktoré od vnútroštátnych súdov v uvedenom poradí vyžadujú, aby zabezpečili dodržanie požiadavky špecifickosti návrhu na predloženie dôkazov, ako aj zásady proporcionality.

Pokiaľ ide na druhej strane o účel článku 5 ods. 1 prvého pododseku smernice 2014/104, Súdny dvor pripomenul, že prijatie smernice 2014/104 vyplýva z toho, že normotvorca Únie zistil nedostatočnosť boja voči protisúťažnému správaniu zo strany Komisie a vnútroštátnych orgánov hospodárskej súťaže na účely zaručenia úplného dodržiavania pravidiel Únie v oblasti hospodárskej súťaže, a teda potrebu uľahčiť možnosť súkromnej sféry zúčastniť sa na peňažnej sankcii a tým na predchádzaní takémuto správaniu. Osobitné právomoci, ktoré musia mať vnútroštátne súdy, aby napravili informačnú asymetriu medzi dotknutými účastníkmi, pritom prispievajú k dosiahnutiu tohto cieľa.

Z tohto hľadiska Súdny dvor usúdil, že vopred obmedziť dôkazy, ktorých predloženie možno požadovať, len na už existujúce dokumenty, ktorých držiteľom je žalovaný alebo tretia osoba, by v niektorých prípadoch mohlo byť v rozpore s prvým cieľom sledovaným smernicou 2014/104.

Súdny dvor napokon napriek tomu zdôraznil, že takýto výklad článku 5 ods. 1 prvého pododseku smernice 2014/104 nijako neovplyvňuje uplatnenie mechanizmu vyváženia prítomných záujmov, ako vyplýva z odsekov 2 a 3 toho istého článku. Vzhľadom na to, že ustanovenia tejto smernice sa musia uplatňovať pri dodržaní základných práv a zásad uznaných Chartou základných práv Európskej únie, totiž vnútroštátnym súdom rozhodujúcim o návrhoch na predloženie dôkazov prislúcha, aby v súlade s článkom 5 ods. 2 a 3 smernice obmedzili predloženie takýchto dôkazov na to, čo je relevantné, primerané a nevyhnutné, berúc do úvahy oprávnené záujmy a základné práva účastníka, voči ktorému návrh smeruje.

( 1 ) Rozhodnutie Komisie C(2016) 4673 final týkajúce sa konania podľa článku 101 [ZFEÚ] a článku 53 Dohody o EHP (Vec AT.39824 – Nákladné vozidlá).

( 2 ) Článok 101 ZFEÚ a článok 53 Dohody o EHP.

( 3 ) V danom prípade článok 283a písm. a) Ley de Enjuiciamiento Civil (zákon č. 1/2000 o Občianskom súdnom poriadku) zo 7. januára 2000 (BOE č. 7 z 8. januára 2000, s. 575).

( 4 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/104/EÚ z 26. novembra 2014 o určitých pravidlách upravujúcich žaloby podľa vnútroštátneho práva o náhradu škody utrpenej v dôsledku porušenia ustanovení práva hospodárskej súťaže členských štátov a Európskej únie (Ú. v. EÚ L 349, 2014, s. 1).