Vec C‑684/20 P

Eleanor Sharpston

proti

Rade Európskej únie
a
Konferencii zástupcov vlád členských štátov

Uznesenie Súdneho dvora (prvá komora) zo 16. júna 2021

„Odvolanie – Článok 181 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora – Dôsledky vystúpenia Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska z Európskej únie pre členov Súdneho dvora Európskej únie – Vyhlásenie Konferencie zástupcov vlád členských štátov – Koniec funkčného obdobia generálneho advokáta – Žaloba o neplatnosť“

Žaloba o neplatnosť – Právomoc súdu Únie – Žaloba proti vyhláseniu Konferencie zástupcov vlád členských štátov – Zjavný nedostatok právomoci a zjavná neprípustnosť

(Článok 252, článok 253 ods. 1, články 256 a 263 ZFEÚ)

(pozri body 39 – 50)

Zhrnutie

Súdny dvor potvrdzuje zamietnutie dvoch žalôb o neplatnosť, ktoré podala pani Sharpston na účely vyhlásenia protiprávnosti predčasného ukončenia jej funkčného obdobia vo funkcii generálnej advokátky v dôsledku vystúpenia Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska z Európskej únie

Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho posúdenia, keď rozhodol, že akty prijaté zástupcami vlád členských štátov nepodliehajú preskúmaniu zákonnosti, ktoré vykonáva súd Únie

V priebehu roka 2005 zástupcovia vlád členských štátov vymenovali na návrh vlády Spojeného kráľovstva pani Sharpstonovú, odvolateľku, do funkcie generálnej advokátky Súdneho dvora na zvyšok funkčného obdobia jej predchodcu, teda do 6. októbra 2009. Jej funkčné obdobie bolo obnovené na obdobie od 7. októbra 2009 do 6. októbra 2015 a následne na obdobie od 7. októbra 2015 do 6. októbra 2021.

Konferencia zástupcov vlád členských štátov prijala 29. januára 2020 vyhlásenie týkajúce sa dôsledkov vystúpenia Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska z Európskej únie pre generálnych advokátov Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „sporné vyhlásenie“). V tomto vyhlásení pripomenula, že vzhľadom na to, že Spojené kráľovstvo začalo postup stanovený v článku 50 ZEÚ na vystúpenie z Únie, Zmluvy sa prestanú vzťahovať na tento členský štát odo dňa nadobudnutia platnosti dohody o vystúpení ( 1 ). Pripomenula tiež, že v dôsledku toho sa mandáty členov inštitúcií, orgánov, úradov a agentúr Únie, ktorí boli nominovaní, vymenovaní alebo zvolení v súvislosti s členstvom Spojeného kráľovstva v Únii, skončia dňom vystúpenia.

Konferencia zástupcov vlád členských štátov uviedla, že z toho vyplýva, že stále miesto generálneho advokáta, ktoré bolo pridelené Spojenému kráľovstvu ( 2 ), bude začlenené do systému rotácie členských štátov pri vymenúvaní generálnych advokátov. Poznamenala, že podľa protokolárneho poradia bude ďalším oprávneným členským štátom Helénska republika.

Dňa 2. septembra 2020 bol rozhodnutím zástupcov vlád členských štátov o vymenovaní troch sudcov a jedného generálneho advokáta Súdneho dvora ( 3 ) (ďalej len „sporné rozhodnutie“) do funkcie generálneho advokáta Súdneho dvora vymenovaný nástupca odvolateľky, pán Rantos, na obdobie od 7. septembra 2020 do 6. októbra 2021.

Svojimi dvoma žalobami podanými na Všeobecný súd 7. apríla 2020 a 4. septembra 2020 sa pani Sharpstonová domáhala čiastočného zrušenia sporného vyhlásenia, ako aj zrušenia sporného rozhodnutia v rozsahu, v akom sa týka vymenovania pána Rantosa do funkcie generálneho advokáta Súdneho dvora na obdobie od 7. septembra 2020 do 6. októbra 2021.

Dvoma uzneseniami zo 6. októbra 2020 Všeobecný súd zamietol obe tieto žaloby o neplatnosť, a to jednu z nich ako neprípustnú a druhú ako zjavne neprípustnú. ( 4 )

Svojimi dvomi odvolaniami pani Sharpstonová navrhla Súdnemu dvoru, aby zrušil obe napadnuté uznesenia. V podstate tvrdila, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď zamietol jednak jej návrh na čiastočné zrušenie sporného vyhlásenia ako neprípustný a jednak jej návrh na zrušenie sporného rozhodnutia ako zjavne neprípustný z dôvodu, že ich neprijala Rada, ale zástupcovia vlád členských štátov konajúci ako takí.

Potvrdením napadnutých uznesení Súdny dvor zamietol obe odvolania ako sčasti zjavne neprípustné a sčasti zjavne nedôvodné.

Posúdenie Súdnym dvorom

Súdny dvor najprv pripomenul, že zo znenia článku 263 ZFEÚ vyplýva, že akty prijaté zástupcami vlád členských štátov, ktorí nekonajú v postavení členov Rady, ale v postavení zástupcov svojich vlád, a teda spoločne vykonávajú právomoci členských štátov, nepodliehajú preskúmaniu zákonnosti, ktoré vykonáva súd Únie. Relevantným kritériom, ktoré Súdny dvor použil na vylúčenie právomoci súdov Únie rozhodovať o súdnych prostriedkoch nápravy proti takýmto aktom, je teda kritérium týkajúce sa ich autora, bez ohľadu na ich záväzné právne účinky.

Podľa Súdneho dvora je zrejmé, že široký výklad autorov aktov, na ktorých odkazuje článok 263 ZFEÚ, aký podporuje odvolateľka, by bol v rozpore s úmyslom autorov Zmlúv – ktorý sa odráža v tomto článku, ktorého pôsobnosť je obmedzená výlučne na akty práva Únie prijaté inštitúciami, orgánmi, úradmi a agentúrami Únie – vylúčiť zo súdneho preskúmania vykonávaného Súdnym dvorom akty, ktorých prijatie prináleží členským štátom, ako sú rozhodnutia o vymenovaní členov súdov Únie.

Súdny dvor uvádza, že je tiež irelevantné, či zástupcovia vlád členských štátov konali v rámci Zmlúv alebo iných právnych prameňov, ako je medzinárodné právo.

Súdny dvor preto zastáva názor, že Všeobecný súd sa nedopustil nijakého neprávneho posúdenia, keď pripomenul, že z článku 263 ZFEÚ vyplýva, že akty prijaté zástupcami vlád členských štátov, ktorí nekonajú v postavení členov Rady alebo členov Európskej rady, ale v postavení zástupcov svojich vlád, a teda spoločne vykonávajú právomoci členských štátov, nepodliehajú preskúmaniu zákonnosti, ktoré vykonáva súd Únie.

Následne pri preskúmavaní odvolacieho dôvodu odvolateľky založeného na skutočnosti, že súdy Únie by napriek tomu mali uznať svoju právomoc posúdiť zákonnosť sporného vyhlásenia a rozhodnutia o vymenovaní nového generálneho advokáta z dôvodu, že prvé z nich obsahuje rozhodnutie zástupcov vlád členských štátov, ktorým sa ultra vires konštatuje predčasné ukončenie jej funkčného obdobia vo funkcii generálnej advokátky, a že pokiaľ ide o druhé z nich, vystúpenie Spojeného kráľovstva z Únie nemalo za následok ukončenie funkčného obdobia odvolateľky vo funkcii generálnej advokátky, však Súdny dvor dospel k záveru, že túto analýzu nemožno prijať, keďže sa v nijakom prípade nemožno domnievať, že sporné vyhlásenie a sporné rozhodnutie boli prijaté inštitúciou, orgánom, úradom alebo agentúrou Únie uvedenými v článku 263 ZFEÚ.

Súdny dvor okrem toho konštatuje, že sa nemožno domnievať, že sporné vyhlásenie a sporné rozhodnutie obsahujú rozhodnutie s právnymi účinkami spôsobujúcimi ujmu odvolateľke tým, že sa v nich rozhodlo o predčasnom ukončení jej funkčného obdobia vo funkcii generálnej advokátky, alebo dokonca – pokiaľ ide o druhé z nich – tým, že je založené na takomto rozhodnutí. Súdny dvor v tejto súvislosti konštatuje, že v spornom vyhlásení sa len vzali na vedomie dôsledky, ktoré nevyhnutne vyplývajú z vystúpenia Spojeného kráľovstva z Únie.

Vzhľadom na to, že podľa článku 50 ods. 3 ZEÚ sa Zmluvy prestali vzťahovať na Spojené kráľovstvo ku dňu jeho vystúpenia, teda 1. februára 2020, Spojené kráľovstvo už nie je od tohto dátumu členským štátom. Z toho vyplýva, ako sa uvádza v ôsmom odseku preambuly dohody o vystúpení, že súčasné mandáty členov inštitúcií, orgánov, úradov a agentúr Únie, ktorí boli nominovaní, vymenovaní alebo zvolení v súvislosti s členstvom Spojeného kráľovstva v Únii, sa týmto dňom automaticky skončili.

Všeobecnému súdu preto nemožno vytýkať, že neuznal svoju právomoc posúdiť jednak zákonnosť údajného rozhodnutia zástupcov vlád členských štátov, ktorým sa konštatuje predčasné ukončenie funkčného obdobia odvolateľky, a jednak zákonnosť sporného rozhodnutia.

( 1 ) Dohoda o vystúpení Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska z Európskej únie a z Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu (Ú. v. EÚ L 29, 2020, s. 7, ďalej len „dohoda o vystúpení“), schválená rozhodnutím Rady (EÚ) 2020/135 z 30. januára 2020 (Ú. v. EÚ L 29, 2020, s. 1), ktorá nadobudla platnosť 1. februára 2020.

( 2 ) Na základe vyhlásenia k článku 252 ZFEÚ o počte generálnych advokátov na Súdnom dvore, ktoré je pripojené k záverečnému aktu medzivládnej konferencie, ktorá prijala Lisabonskú zmluvu.

( 3 ) Rozhodnutie zástupcov vlád členských štátov (EÚ) 2020/1251 z 2. septembra 2020, o vymenovaní troch sudcov a jedného generálneho advokáta Súdneho dvora (Ú. v. EÚ L 292, 2020, s. 1).

( 4 ) Uznesenie Všeobecného súdu zo 6. októbra 2020, Sharpston/Rada a Konferencia zástupcov vlád členských štátov (T‑180/20, neuverejnené, EU:T:2020:473), a uznesenie Všeobecného súdu zo 6. októbra 2020, Sharpston/Rada a zástupcovia vlád členských štátov (T‑550/20, neuverejnené, EU:T:2020:475).