Vec C‑228/18

Gazdasági Versenyhivatal

proti

Budapest Bank Nyrt. a i.

(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Kúria)

Rozsudok Súdneho dvora (piata komora) z 2. apríla 2020

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Hospodárska súťaž – Kartely – Článok 101 ods. 1 ZFEÚ – Systémy platieb viazaných na kartu – Medzibanková dohoda určujúca výšku výmenných poplatkov – Dohoda obmedzujúca hospodársku súťaž tak svojím cieľom, ako aj svojím následkom – Pojem obmedzenie hospodárskej súťaže ‚na základe cieľa‘“

1. Prejudiciálne otázky – Právomoc Súdneho dvora – Obmedzenia – Všeobecné alebo hypotetické otázky – Overenie vlastnej právomoci Súdnym dvorom

   (Článok 101 ods. 1 ZFEÚ a článok 267 ZFEÚ)

   (pozri body 29 – 31)

2. Kartely – Narušenie hospodárskej súťaže – Kritériá posúdenia – Protisúťažný cieľ – Dostatočné zistenie – Preskúmanie následkov – Prípustnosť

   (Článok 101 ods. 1 ZFEÚ)

   (pozri body 39 – 44)

3. Kartely – Narušenie hospodárskej súťaže – Kritériá posúdenia – Rozdiel medzi obmedzeniami na základe cieľa a na základe následku – Obmedzenie na základe cieľa – Dostatočný stupeň poškodzovania – Posúdenie

   (Článok 101 ods. 1 ZFEÚ)

   (pozri body 59, 69, 75, 78, 79, 82, 83)

4. Kartely – Narušenie hospodárskej súťaže – Medzibanková dohoda zjednocujúca úroveň výmenných poplatkov, ktoré sa platia za platobné transakcie vykonané prostredníctvom karty – Protisúťažný cieľ – Kritériá posúdenia – Osobitné a konkrétne preskúmanie obsahu a cieľa dohôd, ako aj hospodárskeho a právneho kontextu vnútroštátnym súdom

   (Článok 101 ods. 1 ZFEÚ)

   (pozri body 60 – 65, 69 – 86)

5. Kartely – Zákaz – Porušenia – Určenie ceny – Pojem – Medzibanková dohoda zjednocujúca úroveň výmenných poplatkov, ktoré sa platia za platobné transakcie vykonané prostredníctvom karty – Viaceré ciele – Vplyv

   (Článok 101 ods. 1 ZFEÚ)

   (pozri body 69 – 86)

Zhrnutie

V rozsudku Budapest Bank a i. (C‑228/18), vyhlásenom 2. apríla 2020, Súdny dvor spresnil kritériá, ktoré sa majú uplatniť pri určení, či dohody uzavreté medzi finančnými inštitúciami v súvislosti s poplatkami uplatňovanými na platobné transakcie vykonávané kartou predstavujú praktiky alebo dohody, ktorých cieľom je obmedziť hospodársku súťaž a ktoré článok 101 ZFEÚ zakazuje.

Kúria (Najvyšší súd, Maďarsko) podal na Súdny dvor návrh na začatie prejudiciálneho konania v rámci sporu medzi Gazdasági Versenyhivatal (Úrad na ochranu hospodárskej súťaže, Maďarsko) a dvoma poskytovateľmi služieb platieb viazaných na kartu, a to spoločnosťami Visa a MasterCard, ako aj šiestimi úverovými inštitúciami vo veci rozhodnutia, ktoré v roku 2009 prijal uvedený úrad na ochranu hospodárskej súťaže. Týmto rozhodnutím úrad na ochranu hospodárskej súťaže predovšetkým dospel k záveru o existencii protisúťažnej dohody týkajúcej sa tzv. „výmenných“ poplatkov a v dôsledku toho uložil siedmim finančným inštitúciám, ktoré sú stranami dohody, ako aj spoločnostiam Visa a MasterCard, pokuty v rôznych výškach.

Podľa skutočností predložených vnútroštátnym súdom predstavujú výmenné poplatky sumy, ktoré majú zaplatiť finančné inštitúcie, ktoré poskytujú hospodárskym subjektom platobné terminály (ďalej len „akceptujúce banky“), finančným inštitúciám vydávajúcim platobné karty (ďalej len „vydávajúce banky“) ako členom systému platieb ponúkaného spoločnosťami Visa lebo MasterCard, keď sa uskutoční platobná transakcia kartou. Sedem finančných inštitúcií, ktoré predstavujú podstatný podiel na príslušných vnútroštátnych trhoch, sa v apríli 1996 dohodlo na určení, podľa kategórií hospodárskych subjektov, minimálnej úrovne poplatku za služby, ktorý sa účtoval týmto inštitúciám. V októbri 1996 došlo k uzavretiu druhej dohody (ďalej len „dohoda CMI“), ktorá bola dohodnutá na účet spoločností Visa a MasterCard a mala za cieľ zjednotiť výšku splatných výmenných poplatkov v rámci týchto dvoch systémov platieb. Po preskúmaní dohody CMI úrad na ochranu hospodárskej súťaže dospel k záveru, že pokiaľ ide o obdobie začínajúce dňom pristúpenia Maďarska k Európskej únii, došlo k porušeniu článku 101 ZFEÚ zo strany všetkých finančných inštitúcií, ktoré postupne pristúpili k dohode CMI, ako aj zo strany spoločností Visa a MasterCard. Domnieval sa, že definícia jednotnej úrovne a štruktúry uplatniteľného výmenného poplatku a, pokiaľ ide o spoločnosti Visa a MasterCard, stanovenie rámca na tieto účely v ich jednotlivých vnútorných poriadkoch, predstavuje dohodu, na ktorú sa vzťahuje zákaz podľa článku 101 ZFEÚ, keďže jej cieľom je nielen obmedziť hospodársku súťaž, ale má navyše za následok obmedzenie hospodárskej súťaže.

Súdny dvor v prvom rade rozhodol, že článok 101 ods. 1 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby sa to isté protisúťažné konanie považovalo za konanie, ktorého cieľom a zároveň následkom je obmedzenie hospodárskej súťaže v zmysle tohto ustanovenia. Súdny dvor, ktorý mal spresniť vzťah medzi týmito dvoma kategóriami obmedzení hospodárskej súťaže, pripomenul, že koordinácia medzi podnikmi zahŕňa obmedzenie hospodárskej súťaže „na základe cieľa“, keďže sama osebe vykazuje dostatočný stupeň poškodzovania, a to bez toho, aby bolo potrebné skúmať jeho následky pre hospodársku súťaž. Ak sa však jedno a to isté konanie považuje za také, ktoré má tak za cieľ, ako aj za následok obmedzenie hospodárskej súťaže, príslušnému orgánu alebo súdu prináleží, aby podložil svoje zistenia na tieto účely potrebnými dôkazmi a spresnil, v akom rozsahu sa uvedené dôkazy týkajú jedného alebo druhého typu takto zisteného obmedzenia.

Súdny dvor ďalej skúmal otázku, ako možno dotknutú dohodu kvalifikovať z hľadiska článku 101 ods. 1 ZFEÚ, pričom najprv pripomenul, že konečné posúdenie tejto otázky prináleží vnútroštátnemu súdu.

Súdny dvor v súvislosti s obsahom dohody CMI na úvod uviedol, že táto dohoda zjednotila výšku výmenných poplatkov, ktoré akceptujúce banky platia vydávajúcim bankám za platobné transakcie uskutočnené kartou v rámci jedného zo systémov platieb, čím ovplyvnila konkurenčný prvok tak medzi dvoma posudzovanými systémami platieb, ako aj medzi akceptujúcimi bankami. Súdny dvor pritom poznamenal, že hoci predmetná dohoda priamo neurčovala poplatky za služby, obmedzenie „na základe cieľa“ by bolo možné pripustiť, ak by sa takáto dohoda mala posudzovať ako nepriame určovanie cien v zmysle článku 101 ods. 1 písm. a) ZFEÚ alebo ako konanie s rovnocenným stupňom poškodzovania hospodárskej súťaže v rámci vnútorného trhu.

Keďže však Súdny dvor konštatoval, že poškodzovanie, ktoré sa vyžaduje na účely kvalifikácie obmedzenia ako obmedzenia „na základe cieľa“, nevyhnutne nevyplýva zo skutočností predložených Súdnemu dvoru, pokiaľ ide o obsah dohody, preskúmal informácie, ktoré mal k dispozícii v súvislosti s cieľmi sledovanými dohodou CMI. S prihliadnutím na tieto informácie Súdny dvor dospel k záveru, že nemožno vylúčiť, že cieľ sledovaný dohodou CMI nespočíval v zabezpečení minimálnej úrovne poplatkov, ale v zavedení určitej rovnováhy medzi činnosťami týkajúcimi sa „vydávania“ a činnosťami týkajúcimi sa „akceptovania“ v rámci každého systému platieb viazaných na kartu dotknutého v prejednávanej veci. V tejto súvislosti Súdny dvor považoval za relevantnú okolnosť, podľa ktorej strany dohody zahŕňali tak vydávajúce banky, ako aj akceptujúce banky. Ak by pritom z overení, ktoré má v tejto súvislosti vykonať vnútroštátny súd, vyplynulo, že dohoda CMI tým, že neutralizovala konkurenciu medzi dvoma dotknutými systémami platieb viazaných na kartu z hľadiska výmenných poplatkov, mala za následok zintenzívnenie konkurencie, pokiaľ ide o ostatné charakteristiky týchto systémov, podľa Súdneho dvora by bolo potrebné posúdiť hospodársku súťaž, ktorá by existovala na danom trhu, ak by neexistovala dohoda CMI, a teda analyzovať následky tejto dohody.

Súdny dvor v dôsledku toho konštatoval, že mu neboli predložené dostatočné dôkazy, ktoré by mu umožnili určiť, či neutralizácia hospodárskej súťaže z hľadiska výmenných poplatkov sama osebe odhalila pri dohode CMI dostatočný stupeň poškodzovania na to, aby nebolo potrebné požadovať preskúmanie jej následkov, a to tak z hľadiska konkurencie medzi oboma systémami platieb viazaných na kartu, ako aj z hľadiska hospodárskej súťaže na trhu akceptovania kariet. Súdny dvor zdôraznil, že obmedzenie tlaku na zvýšenie výmenných poplatkov dohodou CMI, ku ktorému by došlo, ak by dohoda neexistovala, bolo napriek tomu relevantné na účely preskúmania existencie obmedzenia vyplývajúceho z tejto dohody.

Článok 101 ods. 1 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že medzibankovú dohodu, ktorá určuje v rovnakej výške výmenný poplatok, ktorý sa má v prípade uskutočnenia platobnej transakcie kartou uhradiť bankám vydávajúcim takéto karty, nemožno kvalifikovať ako dohodu, ktorej „cieľom“ je vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže v zmysle tohto ustanovenia, s výnimkou toho, že by túto dohodu vzhľadom na jej znenie, ciele a jej kontext bolo možné považovať za dohodu, ktorá má dostatočný stupeň poškodzovania hospodárskej súťaže na to, aby mohla byť takto kvalifikovaná, čo musí overiť vnútroštátny súd.