Vec C-334/12 RX-II

Oscar Orlando Arango Jaramillo a i.

proti

Európskej investičnej banke (EIB)

„Preskúmanie rozsudku T-234/11 P — Žaloba o neplatnosť — Prípustnosť — Lehota na podanie žaloby — Lehota nestanovená ustanovením práva Únie — Pojem ‚primeraná lehota‘ — Výklad — Povinnosť súdu Únie zohľadniť konkrétne okolnosti každej veci — Právo na účinné súdne preskúmanie — Článok 47 Charty základných práv Európskej únie — Narušenie vnútorného súladu práva Únie“

Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (štvrtá komora) z 28. februára 2013

1. Právo Európskej únie – Zásady – Dodržanie primeranej lehoty – Správne konanie – Súdne konanie – Posúdenie, ktoré musí byť vykonané in concreto – Kritériá posúdenia – Žaloba zamestnancov Európskej investičnej banky – Lehota na podanie nestanovená ustanovením práva Únie – Analogické uplatnenie pravidiel Služobného poriadku úradníkov Únie – Neprípustnosť – Porušenie článku 47 Charty základných práv Európskej únie

   (Charta základných práv Európskej únie, článok 47 a článok 52 ods. 1; Služobný poriadok úradníkov, článok 91 ods. 3; Služobný poriadok Európskej investičnej banky, článok 41)

2. Preskúmanie – Konštatovanie narušenia jednoty alebo vnútorného súladu práva Únie – Kritériá posúdenia – Dôsledky, ktoré treba z toho vyvodiť – Zrušenie rozsudku a vrátenie veci odvolaciemu súdu

   (Článok 6 ZEÚ; Charta základných práv Európskej únie, článok 47; Štatút Súdneho dvora, článok 62b prvý odsek)

1.  Pokiaľ ide o otázku primeranosti lehoty, v ktorej musí byť podaná žaloba alebo žiadosť a ktorá nie je stanovená nijakým ustanovením práva Únie, sudca Únie je povinný zohľadniť okolnosti prejednávanej veci, ako je to v prípade otázky primeranosti dĺžky správnych konaní, ktorých vedenie žiadne ustanovenie práva Únie nespája s presnou lehotou. V tomto ohľade primeranosť lehoty nemôže byť stanovená s odkazom na presnú maximálnu hranicu určenú abstraktným spôsobom, ale musí byť posúdená v každej prejednávanej veci v závislosti od predmetných okolností a najmä od významu sporu pre dotknutú osobu, zložitosti veci a správania účastníkov konania. Pojem primeraná lehota pritom nemožno chápať ako osobitnú prekluzívnu lehotu.

   Keďže žiaden text práva Únie nestanovuje lehotu, v ktorej musí zamestnanec Európskej investičnej banky podať žalobu o neplatnosť proti jej aktu, ktorý mu spôsobuje ujmu, nemožno trojmesačnú lehotu stanovenú v článku 91 ods. 3 Služobného poriadku úradníkov analogicky uplatňovať ako prekluzívnu lehotu na zamestnancov Banky, keď podávajú takú žalobu.

   Navyše vzhľadom na to, že lehota na podanie žaloby zamestnancov Banky proti aktom, ktoré im spôsobujú ujmu, nebola vopred stanovená právnou normou Únie ani obmedzená v zmysle článku 52 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie, majú títo zamestnanci právo očakávať, že sa voči ich žalobe nepoužije vopred stanovená prekluzívna lehota, ale sa uplatní judikatúra Súdneho dvora o primeranej lehote, aby sa rozhodlo o jej prípustnosti. Toto skreslenie pojmu primeraná lehota spôsobuje, že dotknutí zamestnanci nemôžu brániť svoje práva prostredníctvom účinnej žaloby pred súdom v súlade s podmienkami stanovenými v článku 47 Charty základných práv Európskej únie.

   (pozri body 25, 28, 29, 33, 39, 44, 45)

2.  Rozsudok, ktorým sa Všeobecný súd ako odvolací súd odchýlil od ustálenej judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa pojmu primeraná lehota a zásady účinnej súdnej ochrany, ktoré sú použiteľné bez ohľadu na prejednávanú problematiku a majú dôležité postavenie v právnom poriadku Únie, je rozhodnutím, ktoré narúša jednotu alebo vnútorný súlad práva Únie, v zmysle článku 62b prvého odseku Štatútu Súdneho dvora, ak tento rozsudok rieši po prvýkrát otázku, ktorá môže predstavovať precedens pre budúce veci. Predovšetkým právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručené článkom 47 Charty základných práv Európskej únie má v súlade s článkom 6 ZEÚ rovnakú právnu silu ako ustanovenia Zmlúv.

   V tomto ohľade článok 62b prvý odsek Štatútu Súdneho dvora stanovuje, že ak Súdny dvor zistí, že rozhodnutie narúša vnútorný súlad práva Únie, vráti vec Všeobecnému súdu, ktorý je v právnych otázkach viazaný rozhodnutím Súdneho dvora. Navyše môže rozhodnúť, ktoré z účinkov rozhodnutia Všeobecného súdu treba považovať za konečné vo vzťahu k účastníkom konania. Z toho vyplýva, že Súdny dvor sa nemôže obmedziť na konštatovanie narušenia vnútorného súladu práva Únie a nevyvodiť z tohto konštatovania dôsledky, pokiaľ ide o predmetný spor. Taký rozsudok preto musí byť zrušený z dôvodu skreslenia pojmu primeraná lehota a vec musí byť vrátená Všeobecnému súdu.

   (pozri body 50 – 54, 56, 57, 59)