Spojené veci C-55/11, C-57/11 a C-58/11

Vodafone España SA

proti

Ayuntamiento de Santa Amalia (C-55/11),

Ayuntamiento de Tudela (C-57/11)

a

France Telecom España SA

proti

Ayuntamiento de Torremayor (C-58/11)

(návrhy na začatie prejudiciálneho konania podané Tribunal Supremo)

„Smernica 2002/20/ES — Elektronické komunikačné siete a služby — Povolenie — Článok 13 — Poplatky za práva na používanie a práva na inštalovanie zariadení“

Abstrakt rozsudku

1. Súdne konanie – Ústna časť konania – Opätovné začatie – Podmienky

   (Rokovací poriadok Súdneho dvora, článok 61)

2. Aproximácia právnych predpisov – Odvetvie telekomunikácií – Elektronické komunikačné siete a služby – Povolenie – Smernica 2002/20 – Osobná pôsobnosť – Poplatok vyberaný za práva na inštaláciu zariadení na, nad alebo pod verejným alebo súkromným majetkom – Operátori, ktorí nie sú vlastníkmi týchto zariadení, ale používajú ich na účely poskytovania mobilných telefonických služieb – Vylúčenie

   (Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2002/20, článok 13)

3. Aproximácia právnych predpisov – Odvetvie telekomunikácií – Elektronické komunikačné siete a služby – Povolenie – Smernica 2002/20 – Článok 13 – Povinnosť zaplatiť poplatok za určité práva – Priamy účinok

   (Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2002/20, článok 13)

1.  Pozri text rozhodnutia.

   (pozri bod 23)

2.  Článok 13 smernice 2002/20 o povolení na elektronické komunikačné siete a služby sa má vykladať v tom zmysle, že bráni uplatňovaniu poplatku za práva na inštalovanie zariadení na verejnom alebo súkromnom majetku alebo pod ním v prípade operátorov, ktorí bez toho, aby boli ich vlastníkmi, využívajú tieto zariadenia na účely poskytovania mobilných telefonických služieb.

   Na jednej strane z článku 11 ods. 1 prvej zarážky smernice 2002/21 o spoločnom regulačnom rámci pre elektronické komunikačné siete a služby totiž vyplýva, že práva na inštaláciu zariadení na, nad alebo pod verejným alebo súkromným majetkom sú udelené podniku oprávnenému poskytovať verejné komunikačné siete, t. j. podniku, ktorý má právo inštalovať potrebné zariadenia na, pod alebo nad zemským povrchom.

   Na druhej strane pojmy „zariadenia“ a „inštalovanie“ znamenajú fyzickú infraštruktúru, ktorá umožňuje poskytovanie elektronických komunikačných sietí a služieb, a jej inštaláciu na dotknutom verejnom alebo súkromnom majetku.

   Z toho vyplýva, že jediným subjektom povinným zaplatiť poplatok za práva na inštalovanie zariadení, na ktorý sa vzťahuje článok 13 smernice 2002/20, môže byť majiteľ uvedených práv, ktorý je zároveň vlastníkom zariadení inštalovaných na alebo pod dotknutým verejným alebo súkromným majetkom.

   (pozri body 31 – 33, 35, bod 1 výroku)

3.  Článok 13 smernice 2002/20 o povolení na elektronické komunikačné siete a služby má priamy účinok, takže jednotlivcom poskytuje právo priamo sa naň odvolávať pred vnútroštátnym súdom na účely spochybnenia rozhodnutia orgánu verejnej moci, ktoré je nezlučiteľné s týmto článkom.

   Toto ustanovenie totiž bezpodmienečne a presne stanovuje, že členské štáty môžu uložiť povinnosť zaplatiť poplatok za práva v troch konkrétnych prípadoch, a to za práva na používanie rádiových frekvencií alebo čísiel alebo za práva na inštalovanie zariadení na verejnom alebo súkromnom majetku alebo pod ním.

   (pozri body 38, 39, bod 2 výroku)

Spojené veci C-55/11, C-57/11 a C-58/11

Vodafone España SA

proti

Ayuntamiento de Santa Amalia (C-55/11),

Ayuntamiento de Tudela (C-57/11)

a

France Telecom España SA

proti

Ayuntamiento de Torremayor (C-58/11)

(návrhy na začatie prejudiciálneho konania podané Tribunal Supremo)

„Smernica 2002/20/ES — Elektronické komunikačné siete a služby — Povolenie — Článok 13 — Poplatky za práva na používanie a práva na inštalovanie zariadení“

Abstrakt rozsudku

1. Súdne konanie — Ústna časť konania — Opätovné začatie — Podmienky

   (Rokovací poriadok Súdneho dvora, článok 61)

2. Aproximácia právnych predpisov — Odvetvie telekomunikácií — Elektronické komunikačné siete a služby — Povolenie — Smernica 2002/20 — Osobná pôsobnosť — Poplatok vyberaný za práva na inštaláciu zariadení na, nad alebo pod verejným alebo súkromným majetkom — Operátori, ktorí nie sú vlastníkmi týchto zariadení, ale používajú ich na účely poskytovania mobilných telefonických služieb — Vylúčenie

   (Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2002/20, článok 13)

3. Aproximácia právnych predpisov — Odvetvie telekomunikácií — Elektronické komunikačné siete a služby — Povolenie — Smernica 2002/20 — Článok 13 — Povinnosť zaplatiť poplatok za určité práva — Priamy účinok

   (Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2002/20, článok 13)

1.  Pozri text rozhodnutia.

   (pozri bod 23)

2.  Článok 13 smernice 2002/20 o povolení na elektronické komunikačné siete a služby sa má vykladať v tom zmysle, že bráni uplatňovaniu poplatku za práva na inštalovanie zariadení na verejnom alebo súkromnom majetku alebo pod ním v prípade operátorov, ktorí bez toho, aby boli ich vlastníkmi, využívajú tieto zariadenia na účely poskytovania mobilných telefonických služieb.

   Na jednej strane z článku 11 ods. 1 prvej zarážky smernice 2002/21 o spoločnom regulačnom rámci pre elektronické komunikačné siete a služby totiž vyplýva, že práva na inštaláciu zariadení na, nad alebo pod verejným alebo súkromným majetkom sú udelené podniku oprávnenému poskytovať verejné komunikačné siete, t. j. podniku, ktorý má právo inštalovať potrebné zariadenia na, pod alebo nad zemským povrchom.

   Na druhej strane pojmy „zariadenia“ a „inštalovanie“ znamenajú fyzickú infraštruktúru, ktorá umožňuje poskytovanie elektronických komunikačných sietí a služieb, a jej inštaláciu na dotknutom verejnom alebo súkromnom majetku.

   Z toho vyplýva, že jediným subjektom povinným zaplatiť poplatok za práva na inštalovanie zariadení, na ktorý sa vzťahuje článok 13 smernice 2002/20, môže byť majiteľ uvedených práv, ktorý je zároveň vlastníkom zariadení inštalovaných na alebo pod dotknutým verejným alebo súkromným majetkom.

   (pozri body 31 – 33, 35, bod 1 výroku)

3.  Článok 13 smernice 2002/20 o povolení na elektronické komunikačné siete a služby má priamy účinok, takže jednotlivcom poskytuje právo priamo sa naň odvolávať pred vnútroštátnym súdom na účely spochybnenia rozhodnutia orgánu verejnej moci, ktoré je nezlučiteľné s týmto článkom.

   Toto ustanovenie totiž bezpodmienečne a presne stanovuje, že členské štáty môžu uložiť povinnosť zaplatiť poplatok za práva v troch konkrétnych prípadoch, a to za práva na používanie rádiových frekvencií alebo čísiel alebo za práva na inštalovanie zariadení na verejnom alebo súkromnom majetku alebo pod ním.

   (pozri body 38, 39, bod 2 výroku)