Vec C‑260/22

Seven.One Entertainment Group GmbH

proti

Corint Media GmbH

návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Landgericht Erfurt

Rozsudok Súdneho dvora (prvá komora) z 23. novembra 2023

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Zosúladenie niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti – Smernica 2001/29/ES – Článok 2 písm. e) – Vysielacie organizácie – Právo na rozmnožovanie záznamov vysielaní – Článok 5 ods. 2 písm. b) – Výnimka pre rozmnoženinu na súkromné použitie – Primeraná kompenzácia – Ujma spôsobená vysielacím organizáciám – Rovnosť zaobchádzania – Vnútroštátna právna úprava, ktorá vylučuje vysielacie organizácie z nároku na primeranú kompenzáciu“

1. Aproximácia právnych predpisov – Autorské právo a s ním súvisiace práva – Smernica 2001/29 – Zosúladenie niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti – Právo rozmnožovania – Výnimka pre rozmnoženinu na súkromné použitie – Primeraná kompenzácia – Vysielacie organizácie – Začlenenie

   [Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2001/29, článok 2 písm. e) a článok 5 ods. 2 písm. b)]

   (pozri body 23 – 34)

2. Aproximácia právnych predpisov – Autorské právo a s ním súvisiace práva – Smernica 2001/29 – Zosúladenie niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti – Právo rozmnožovania – Výnimka pre rozmnoženinu na súkromné použitie – Primeraná kompenzácia – Možnosť členských štátov stanoviť výnimku z platenia za rozmnožovanie, ktoré vysielacím organizáciám spôsobuje len minimálnu ujmu – Právomoc členských štátov stanoviť hranicu ujmy – Obmedzenia – Dodržiavanie zásady rovnosti zaobchádzania – Overenie prislúchajúce vnútroštátnemu súdu

   [Charta základných práv Európskej únie, článok 20; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2001/29, odôvodnenie 35, článok 2 písm. d) a e) a článok 5 ods. 2 písm. b)]

   (pozri body 38 – 50, 53 a výrok)

Zhrnutie

Corint Media je organizáciou kolektívnej správy, ktorá spravuje autorské práva a s nimi súvisiace práva súkromných televíznych a rozhlasových vysielateľov. Odvádza príjmy z poplatku za prázdne nosiče vysielacím organizáciám a uzavrela zmluvu o výlučnej správe autorských práv so spoločnosťou Seven.One, vysielacou organizáciou, ktorá na nemeckom území vyrába a vysiela súkromný televízny program financovaný z reklamy.

Seven.One teda požiadala Corint Media, aby jej zaplatila kompenzáciu z titulu poplatku za prázdne nosiče. Corint Media však tejto žiadosti nemohla vyhovieť, keďže vnútroštátna právna úprava ( 1 ) vylučuje vysielacie organizácie z nároku na primeranú kompenzáciu.

Landgericht Erfurt (Krajinský súd Erfurt, Nemecko), na ktorý sa obrátila Seven.One, položil Súdnemu dvoru otázku, či vysielacie organizácie, ktorých záznamy vysielaní reprodukujú fyzické osoby na súkromné použitie a s nekomerčným cieľom, môžu byť vylúčené z nároku na primeranú kompenzáciu, stanoveného v článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 ( 2 ).

Vnútroštátny súd poznamenal, že toto ustanovenie nestanovuje obmedzenie primeranej kompenzácie v neprospech niektorých nositeľov práv. V dôsledku toho mal uvedený súd pochybnosti o zlučiteľnosti vnútroštátnej právnej úpravy so smernicou 2001/29 a so zásadou rovnosti zaobchádzania zakotvenou v článku 20 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

V tomto rozsudku sa Súdny dvor zaoberal otázkou, či členský štát, ktorý uplatnil výnimku z výlučného práva rozmnožovania uvedeného v článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 na súkromné použitie, je oprávnený vylúčiť celú kategóriu vysielacích organizácií z nároku na primeranú kompenzáciu stanovenú v tom istom článku.

Posúdenie Súdnym dvorom

V prvom rade Súdny dvor na jednej strane vyjadril názor, že podľa článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 môžu členské štáty zabezpečiť výnimky alebo obmedzenia výlučného práva rozmnožovania v prípade rozmnožovania na akomkoľvek médiu vykonanému fyzickou osobou na súkromné použitie a s cieľom, ktorý nie je priamo ani nepriamo komerčný, pod podmienkou, že nositelia práv dostanú primeranú kompenzáciu. Na druhej strane z článku 2 písm. e) tejto smernice výslovne vyplýva, že vysielacie organizácie majú podobne ako ostatní nositelia práv uvedení v iných písmenách tohto článku výlučné právo „udeliť súhlas alebo zakázať priame alebo nepriame, dočasné alebo trvalé rozmnožovanie akýmkoľvek spôsobom a akoukoľvek formou, v celku alebo v časti“ k záznamom ich vysielaní, či už sú tieto vysielania prenášané po drôte alebo vzduchom vrátane káblov alebo satelitu.

V dôsledku toho treba vysielacím organizáciám ( 3 ) v zásade v členských štátoch, ktoré zaviedli výnimku pre rozmnoženinu na súkromné použitie, priznať právo na primeranú kompenzáciu, rovnako ako ostatným nositeľom práv.

Tento výklad vyplýva nielen zo znenia článku 2 písm. e) v spojení s článkom 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29, ale aj z kontextu, do ktorého tieto články patria, z cieľov, ktoré sledujú, a z genézy tejto smernice.

V druhom rade Súdny dvor po prvé konštatoval, že nie je relevantná okolnosť, že niektoré vysielacie organizácie, ktoré sú tiež výrobcami filmov, už z tohto dôvodu dostávajú primeranú kompenzáciu. Na jednej strane totiž predmet výlučného práva rozmnožovania týchto rôznych nositeľov práv nie je totožný. Presnejšie, výrobcovia prvých záznamov filmov ( 4 ) majú výlučné právo udeľovať súhlas na rozmnožovanie originálu a rozmnoženín svojich filmov a požívajú ochranu svojich organizačných a hospodárskych výkonov. Naproti tomu vysielacie organizácie majú výlučné právo na rozmnožovanie záznamov vysielaní, ktoré vysielajú, a požívajú ochranu svojich technických výkonov zakomponovaných do vysielania. Z toho vyplýva, že ani ujma spôsobená týmto nositeľom z dôvodu rozmnoženiny na súkromné použitie sa nezhoduje. Na druhej strane postavenie vysielacích organizácií ako výrobcu filmov sa môže meniť v závislosti od toho, či sami vyrábajú svoje vysielanie s vlastným vybavením a personálnymi zdrojmi, či vysielajú vysielania vyrobené na objednávku zmluvných partnerov, alebo či vysielajú vysielania vyrobené tretími stranami na základe licencie.

Po druhé Súdny dvor uviedol, že systém, na ktorom je založená primeraná kompenzácia, a jej výška musia súvisieť s ujmou spôsobenou nositeľom práv z dôvodu vyhotovovania rozmnoženín na súkromné použitie a musia rešpektovať zásadu rovnosti zaobchádzania, ako je zakotvená v článku 20 Charty. V tejto súvislosti Súdny dvor spresnil, že neexistencia alebo „minimálna“ úroveň ujmy spôsobenej vysielacím organizáciám z dôvodu vyhotovenia rozmnoženiny ich vysielaní na súkromné použitie predstavuje objektívne a primerané kritérium, ktoré nejde nad rámec toho, čo je nevyhnutné na zachovanie spravodlivej rovnováhy medzi nositeľmi práv a používateľmi predmetov ochrany. Vnútroštátnemu súdu však prináleží, aby sa na jednej strane vzhľadom na objektívne kritériá ubezpečil, že vysielacím organizáciám, na rozdiel od iných kategórií nositeľov práv, je z dôvodu rozmnožovania záznamov ich vysielaní, na ktoré neudelili súhlas, spôsobená len ujma, ktorú možno kvalifikovať ako „minimálnu“. Na druhej strane musí vnútroštátny súd takisto vzhľadom na objektívne kritériá overiť, či sa v rámci vysielacích organizácií všetci títo vysielatelia nachádzajú v porovnateľných situáciách, najmä pokiaľ ide o ujmu, ktorá im bola spôsobená, čo by odôvodnilo vylúčenie všetkých týchto organizácií z nároku na primeranú kompenzáciu.

( 1 ) § 87 ods. 4 Gesetz über Urheberrecht und verwandte Schutzrechte ‑ Urheberrechtsgesetz (zákon o autorskom práve a s ním súvisiacich právach) z 9. septembra 1965 (BGBl. 1965 I, s. 1273).

( 2 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti (Ú. v. ES L 167, 2001, s. 10; Mim. vyd. 17/001, s. 230).

( 3 ) Na vysielacie organizácie sa vzťahuje článok 2 písm. e) smernice 2001/29.

( 4 ) Článok 2 písm. d) smernice 2001/29.