Vec T‑715/19

Lukáš Wagenknecht

proti

Európskej rade

Uznesenie Všeobecného súdu (ôsma komora) zo 17. júla 2020

„Žaloba na nečinnosť – Ochrana finančných záujmov Únie – Boj proti podvodom – Zasadnutie Európskej rady – Viacročný finančný rámec – Nariadenie o rozpočtových pravidlách – Údajný konflikt záujmov zástupcu Českej republiky na zasadnutí Európskej rady – Údajná nečinnosť Európskej rady – Článok 130 rokovacieho poriadku – Záujem na konaní – Aktívna legitimácia – Vyjadrenie Európskej rady – Ukončenie nečinnosti – Neprípustnosť – Článok 15 ods. 2 ZEÚ – Žaloba, ktorá je zjavne bez akéhokoľvek právneho základu“

1. Žaloba na nečinnosť – Fyzické a právnické osoby – Akty, ktoré sa ich priamo a osobne týkajú – Opomenutie Európskej rady vylúčiť predsedu vlády členského štátu zo zasadnutí tejto inštitúcie – Žaloba podaná členom senátu dotknutého členského štátu – Neexistencia priamej a osobnej dotknutosti – Neprípustnosť

   (Článok 265 tretí odsek ZFEÚ)

   (pozri body 25 – 27)

2. Žaloba na nečinnosť – Vyjadrenie v zmysle článku 265 druhého odseku ZFEÚ pred podaním žaloby – Pojem – Odmietnutie konať v súlade s výzvou konať – Zahrnutie

   (Článok 265 druhý odsek ZFEÚ)

   (pozri body 29 – 32)

3. Žaloba na nečinnosť – Povinnosť Európskej rady konať – Povinnosť vylúčiť predsedu vlády členského štátu zo zasadnutí tejto inštitúcie pri existencii údajného konfliktu záujmov – Neexistencia

   (Článok 15 ods. 2 ZEÚ; článok 265 tretí odsek ZFEÚ)

   (pozri body 34 – 37)

Zhrnutie

Všeobecný súd vo svojom uznesení zo 17. júla 2020, Wagenknecht/Európska rada (T‑715/19), rozhodol, že žaloba na nečinnosť podaná členom Senátu Parlamentu Českej republiky, ktorý sa ňou domáhal určenia, že Európska rada protiprávne opomenula vylúčiť predsedu vlády tohto členského štátu zo zasadnutí Európskej rady z dôvodu údajného konfliktu záujmov, je neprípustná a v každom prípade zjavne nedôvodná.

V prejednávanej veci 5. júna 2019 pán Lukáš Wagenknecht (ďalej len „žalobca“), člen Senátu Parlamentu Českej republiky, požiadal Európsku radu o vylúčenie predsedu vlády tohto členského štátu, pána Andreja Babiša, zo zasadnutí Európskej rady týkajúcich sa rokovaní o finančných výhľadoch ( 1 ). Táto žiadosť bola založená na údajnom konflikte záujmov pána Andreja Babiša, ktorý mal vyplývať z jeho osobných a rodinných záujmov v podnikoch skupiny Agrofert, ktorá pôsobí najmä v poľnohospodárskej a potravinárskej oblasti, a to vzhľadom na to, že týmto podnikom sú poskytované granty z rozpočtu Európskej únie.

Dňa 24. júna 2019 Európska rada odpovedala na výzvu, aby konala, vysvetlením žalobcovi, že keďže Zmluva o EÚ ( 2 ) nemeniteľne stanovuje zloženie Európskej rady, nie je na jej voľnej úvahe, aby rozhodla, kto má byť zástupcom každého členského štátu v rámci tejto inštitúcie, ani aby rozhodla, kto má byť pozvaný na zasadnutie Európskej rady, či hlava štátu, alebo predseda vlády. Za týchto podmienok nemohla predsedu vlády Českej republiky vylúčiť zo zasadnutí, ktorých sa žiadosť týkala. Dňa 2. júla 2019 žalobca e‑mailom požiadal o objasnenie tejto odpovede. Tento e‑mail zostal nezodpovedaný. Žalobca preto podal na základe článku 265 ZFEÚ žalobu na nečinnosť proti Európskej rade, ktorou sa domáhal určenia, že táto inštitúcia protiprávne opomenula konať v odpovedi na výzvu, aby konala.

Po prvé Všeobecný súd pripomenul, že ak má byť žaloba na nečinnosť prípustná ( 3 ), žalobca musí preukázať buď to, že by bol adresátom aktu, ktorý žalovaná inštitúcia údajne voči nemu neprijala, alebo že by sa ho uvedený akt priamo a osobne týkal obdobným spôsobom, akým by sa týkal adresáta takého aktu. Zároveň musí preukázať záujem na konaní, ktorého existencia predpokladá, že výsledok konania môže účastníkovi konania, ktorý žalobu podal, priniesť osobný prospech. V prejednávanej veci Všeobecný súd konštatoval, že akt, o ktorého prijatie žalobca požiadal Európsku radu, by nebol aktom, ktorý by táto inštitúcia adresovala jemu, ale rozhodnutím tejto inštitúcie, ktorého adresátom by bol český predseda vlády. Všeobecný súd ďalej zdôraznil, že hoci sa žalobca odvoláva na svoje postavenie člena Senátu Parlamentu Českej republiky s cieľom konať vo všeobecnom záujme, aj tak musí preukázať svoj osobný, vzniknutý a trvajúci záujem na určení údajnej nečinnosti Európskej rady. Keďže však žalobca takýto záujem nepreukázal, podmienka jeho priamej a osobnej dotknutosti z hľadiska opatrení požadovaných od Európskej rady v každom prípade nebola splnená.

Po druhé Všeobecný súd pripomenul, že článok 265 ZFEÚ sa vzťahuje na nečinnosť spočívajúcu v neprijatí aktu alebo v nezaujatí stanoviska, a nie na prijatie iného aktu než toho, ktorý si dotknuté osoby želali alebo ktorý považovali za nevyhnutný. Všeobecný súd preto rozhodol, že žaloba na nečinnosť podaná žalobcom je neprípustná z dôvodu, že Európska rada jasne vysvetlila dôvody, pre ktoré nemôže konať požadovaným spôsobom. Týmto zaujatím stanoviska sa ukončila nečinnosť a takéto odmietnutie potom predstavuje akt napadnuteľný žalobou o neplatnosť. ( 4 ) Žalobca však nemal v úmysle podať takú žalobu. Všeobecný súd okrem toho spresnil, že e‑mail žalobcu z 2. júla 2019 nemožno považovať za novú výzvu konať, vo vzťahu ku ktorej Európska rada následne nekonala.

Po tretie Všeobecný súd dodal, že žaloba je v každom prípade zjavne nedôvodná. Poukázal na to, že Európska rada nedisponuje žiadnou mierou voľnej úvahy, keď na svoje zasadnutia pozýva hlavy štátov alebo predsedov vlád členských štátov. ( 5 ) Za prijatie vnútroštátnych opatrení vrátane ústavných, ktoré umožnia určiť, či majú byť členské štáty na zasadnutiach Európskej rady zastúpené hlavami týchto štátov, alebo predsedami vlád, a prípadne, či určité dôvody môžu viesť k tomu, že jeden z nich nemôže zastupovať svoj členský štát, sú totiž zodpovedné členské štáty. Tento záver platí tým skôr, že Únia je povinná rešpektovať národnú identitu členských štátov obsiahnutú v ich základných politických a ústavných systémoch. ( 6 ) V dôsledku toho Všeobecný súd rozhodol, že je zjavné, že Európska rada tým, že odmietla vyhovieť výzve, aby konala, bez ohľadu na to, či je zástupca Českej republiky v situácii konfliktu záujmov, neporušila článok 265 tretí odsek ZFEÚ.

Po štvrté a nakoniec, pokiaľ ide o tvrdenia týkajúce sa údajnej situácie konfliktu záujmov českého predsedu vlády, Všeobecný súd pripomenul, že správnosť platieb vykonávaných Úniou v rámci finančných prostriedkov poskytnutých v jej mene a na jej účet v členských štátoch patrí do pôsobnosti právnej úpravy Únie uplatniteľnej na uvedené finančné prostriedky.

( 1 ) Dotknuté rokovania o finančných výhľadoch sa týkali viacročného finančného rámca na roky 2021 – 2027.

( 2 ) Na základe článku 15 ods. 2 ZEÚ.

( 3 ) Žaloba na nečinnosť je upravená v článku 265 ZFEÚ, ktorý vo svojom treťom odseku stanovuje: „Každá fyzická alebo právnická osoba môže podať sťažnosť Súdnemu dvoru Európskej únie za rovnakých podmienok uvedených v predchádzajúcich odsekoch proti niektorej inštitúcii, orgánu alebo úradu alebo agentúre Únie z dôvodu, že jej neadresoval akt iný ako odporúčanie alebo stanovisko.“

( 4 ) Podľa článku 263 ZFEÚ.

( 5 ) Na základe článku 15 ods. 2 ZEÚ.

( 6 ) V súlade s článkom 4 ods. 2 ZEÚ.