Vec T‑491/17

Istituzione pubblica di assistenza e beneficenza „Opere Pie d’Onigo“

proti

Európskej komisii

Uznesenie Všeobecného súdu (druhá komora) z 24. septembra 2019

„Žaloba o neplatnosť – Štátna pomoc – Schéma pomoci zavedená Talianskom v prospech niektorých poskytovateľov sociálnych a zdravotníckych služieb – Náklady súvisiace s neprítomnosťou zamestnancov z dôvodu materstva a pomoci členom rodiny odkázaným na pomoc – Príspevky vyplácané štátom súkromným podnikom – Rozhodnutie o nevznesení námietok – Neexistencia konkurenčnej nevýhody – Neexistencia priamej dotknutosti – Neprípustnosť“

Žaloba o neplatnosť – Fyzické alebo právnické osoby – Regulačné akty – Akty, ktoré si nevyžadujú vykonávacie opatrenia a priamo sa týkajú žalobcu – Pojem priama dotknutosť – Kritériá – Rozhodnutie Komisie, ktorým sa konštatuje neexistencia štátnej pomoci – Žaloba konkurenta podniku, ktorý je príjemcom pomoci – Konkurent, ktorý nepreukázal priamu dotknutosť svojho práva nebyť vystavený narušenej hospodárskej súťaži – Neprípustnosť

(Článok 263, štvrtý odsek ZFEÚ)

(pozri body 21 – 36)

Zhrnutie

V uznesení Opere Pie d’Onigo/Komisia (T‑491/17) z 24. septembra 2019 Všeobecný súd zamietol ako neprípustnú žalobu o neplatnosť podanú subjektom Istituzione pubblica di assistenza e beneficenza „Opere Pie d’Onigo“ (ďalej len „OPO“) proti rozhodnutiu Európskej komisie, ktorým sa konštatuje, že talianska právna úprava, ktorá vylučuje nezávislé neziskové verejnoprávne subjekty zo systému sociálneho zabezpečenia založeného na poistení, nepredstavuje opatrenie štátnej pomoci v prospech súkromných poskytovateľov sociálnych a zdravotníckych služieb, ktorí využívajú uvedený systém. ( 1 )

OPO je talianskou nezávislou verejnoprávnou neziskovou právnickou osobou, ktorá poskytuje sociálnu a zdravotnícku pomoc napríklad seniorom alebo zdravotne postihnutým osobám. V sťažnosti zaslanej Komisii OPO poukázala na nerovné zaobchádzanie s verejnými a súkromnými poskytovateľmi sociálnych služieb v Taliansku, keďže len súkromní poskytovatelia môžu využívať systém sociálneho zabezpečenia založeného na poistení. V tejto súvislosti sa OPO sťažovala jednak na nerovné zaobchádzanie s verejnými a súkromnými poskytovateľmi sociálnych služieb, pokiaľ ide o preplácanie určitých požitkov poskytovaných zamestnancom, ako aj na to, že taliansky štát ju kvalifikoval ako verejný subjekt, a nie ako súkromný subjekt. Napadnutým rozhodnutím však Komisia konštatovala, že vnútroštátne opatrenia uvedené v sťažnosti nepredstavujú štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

Žaloba OPO o neplatnosť tohto rozhodnutia Komisie bola zamietnutá ako neprípustná z dôvodu, že OPO nemá aktívnu legitimáciu.

V tejto súvislosti Všeobecný súd najskôr pripomenul, že podľa článku 263 štvrtého odseku poslednej časti vety ZFEÚ môže akákoľvek fyzická alebo právnická osoba podať žalobu proti regulačným aktom, ktoré sa jej priamo týkajú a ktoré nevyžadujú vykonávacie opatrenia. Pokiaľ ide o podmienku priamej dotknutosti, Všeobecný súd tiež zdôraznil, že táto podmienka vyžaduje, aby boli kumulatívne splnené dve kritériá, a to, že sporné opatrenie má jednak priame účinky na právne postavenie jednotlivca a jednak že neponecháva nijaký priestor na voľnú úvahu adresátom povereným jeho uplatňovaním, keďže má úplne automatický charakter a vyplýva zo samotnej právnej úpravy Európskej únie bez uplatnenia iných sprostredkujúcich ustanovení.

V rozsahu, v akom podmienka týkajúca sa priamej dotknutosti vyžaduje, aby malo sporné opatrenie priame účinky na právne postavenie žalobcu, Všeobecný súd následne preskúmal, či OPO opísala dôvody, pre ktoré je rozhodnutie Komisie spôsobilé dostať ju do nevýhodného postavenia v hospodárskej súťaži, a teda mať vplyv na jej právne postavenie. Keďže však OPO relevantné dôvody nešpecifikovala, Všeobecný súd dospel k záveru, že v danej veci nie je splnené kritérium priamej dotknutosti. V dôsledku toho Všeobecný súd zamietol žalobu o neplatnosť v celom rozsahu ako neprípustnú.

( 1 ) Rozhodnutie C(2017) 1939 final týkajúce sa štátnej pomoci SA.38825 „Údajná štátna pomoc pre súkromných poskytovateľov sociálnych a zdravotníckych služieb“ (Ú. v. EÚ C 219, 2017, s. 1).