Vec C‑335/17

Neli Valčeva

proti

Georgiosovi Babanarakisovi

(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Vărchoven kasacionen săd)

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Justičná spolupráca v občianskych veciach – Nariadenie (ES) č. 2201/2003 – Rozsah pôsobnosti – Pojem ‚právo styku‘ – Článok 1 ods. 2 písm. a) a článok 2 body 7 a 10 – Právo styku starých rodičov s dieťaťom“

Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (prvá komora) z 31. mája 2018

Justičná spolupráca v občianskych veciach – Právomoc, uznávanie a výkon rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností – Nariadenie č. 2201/2003 – Pôsobnosť – Pojem „právo styku“ – Právo styku starých rodičov s ich vnukmi – Zahrnutie

[Nariadenie Rady č. 2201/2003, článok 1 ods. 2 písm. a) a článok 2 body 7 a 10]

Pojem „právo styku“ uvedený v článku 1 ods. 2 písm. a) a v článku 2 bodoch 7 a 10 nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000, sa má vykladať v tom zmysle, že sa vzťahuje aj na právo styku starých rodičov s ich vnukmi.

Tento pojem sa má vykladať samostatne, s ohľadom na jeho znenie, štruktúru a ciele nariadenia č. 2201/2003, vzhľadom najmä na prípravné práce tohto nariadenia, ako aj iných aktov práva Únie a medzinárodného práva.

Podľa odôvodnenia 5 uvedeného nariadenia sa toto nariadenie vzťahuje na „všetky“ rozhodnutia o rodičovských právach a povinnostiach. Spomedzi týchto rozhodnutí a v súlade s odôvodnením 2 tohto nariadenia sa právo styku považuje za prioritu.

Z pracovného dokumentu Komisie týkajúceho sa vzájomného uznávania rozsudkov týkajúcich sa rodičovských práv [KOM(2001) 166 v konečnom znení] z 27. marca 2001 však vyplýva, že normotvorca Únie si položil otázku týkajúcu sa osôb, ktoré môžu vykonávať rodičovské práva a povinnosti, alebo uplatniť právo styku s dieťaťom. Normotvorca Únie vybral nakoniec voľbu, podľa ktorej žiadne ustanovenie nemôže obmedziť počet osôb, ktoré môžu vykonávať rodičovské práva a povinnosti alebo využiť právo styku s dieťaťom.

Tak ako uviedol generálny advokát v bode 65 svojich návrhov, treba vzhľadom na prípravné práce k nariadeniu č. 2201/2003 zastávať názor, že normotvorca Únie mal v úmysle rozšíriť pôsobnosť nariadenia (ES) č. 1347/2000 z 29. mája 2000 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností k spoločným deťom manželov (Ú. v. ES L 160, 2000, s. 19; Mim. vyd. 19/001, s. 209), ktorá bola obmedzená na spory týkajúce sa rodičov, a mal na mysli všetky rozhodnutia týkajúce sa rodičovských práv a povinností, a v dôsledku toho práva styku, nezávisle od postavenia osôb, ktoré by mohli toto právo vykonávať, a bez vylúčenia starých rodičov.

Treba tiež zdôrazniť, že ak by právo styku nezahŕňalo všetky tieto osoby, otázky týkajúce sa tohto práva by mohli byť stanovené nielen súdmi určenými v súlade s nariadením č. 2201/2003, ale aj inými súdmi, ktoré by sa považovali za príslušné na základe medzinárodného práva súkromného. Vzniklo by riziko, že budú prijaté protichodné, prípadne nezlučiteľné rozhodnutia, pričom by právo styku udelené blízkemu dieťaťa mohlo poškodiť právo styku priznané osobe vykonávajúcej rodičovské práva a povinnosti.

Následne o právach styku by s cieľom vyhnúť sa prijatiu vzájomne rozporných opatrení a v najlepšom záujme dieťaťa mal rozhodovať rovnaký súd, a to súd obvyklého pobytu dieťaťa.

(pozri body 19, 29 – 32, 35 – 37 a výrok)