Vec C‑184/16

Ovidiu‑Mihăiță Petrea

proti

Ypourgou Esoterikon kai Dioikitikis Anasygrotisis

(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Dioikitiko Protodikeio Thessalonikis)

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Smernica 2004/38/ES – Smernica 2008/115/ES – Právo na voľný pohyb a pobyt na území členských štátov – Pobyt štátneho príslušníka členského štátu na území iného členského štátu napriek zákazu vstupu na územie tohto členského štátu – Zákonnosť rozhodnutia o zrušení registračného potvrdenia a zákonnosť druhého rozhodnutia o vyhostení – Možnosť dovolávať sa na základe výnimky zákonnosti skoršieho rozhodnutia – Povinnosť prekladu“

Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (prvá komora) zo 14. septembra 2017

1. Občianstvo Únie–Právo na voľný pohyb a pobyt na území členských štátov–Smernica 2004/38–Obmedzenie práva na vstup a práva na pobyt z dôvodov verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti–Registračné potvrdenie vydané občanovi Únie napriek zákazu vstupu na územie členského štátu–Zrušenie registračného potvrdenia a prijatie druhého rozhodnutia o vyhostení z územia, ktoré sa zakladá iba na konštatovaní o existencii stále platného opatrenia zákazu–Prípustnosť aj na základe zásady ochrany legitímnej dôvery

   [Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/38, odôvodnenie 11 a článok 8 ods. 2, a článok 32 ods. 1 a 2]

2. Občianstvo Únie–Právo na voľný pohyb a pobyt na území členských štátov–Smernica 2004/38–Obmedzenie práva na vstup a práva na pobyt z dôvodov verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti–Rozhodnutie o návrate občana Únie–Prijatie uvedeného rozhodnutia tými istými orgánmi a podľa toho istého konania ako rozhodnutie o návrate štátneho príslušníka tretej krajiny bez povolenia na pobyt v zmysle smernice 2008/115–Prípustnosť–Podmienka

   (Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/38 a smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115, článok 6 ods. 1)

3. Občianstvo Únie–Právo na voľný pohyb a pobyt na území členských štátov–Smernica 2004/38–Obmedzenie práva na vstup a práva na pobyt z dôvodov verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti–Štátny príslušník členského štátu, voči ktorému boli prijaté rozhodnutie o návrate a ktorý sa na podporu svojej žaloby podanej proti tomuto rozhodnutiu nemôže dovolávať nezákonnosti rozhodnutia o zákaze pobytu, ktoré bolo voči nemu predtým vydané–Porušenie zásady efektivity–Neexistencia–Podmienka

   (Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/38)

4. Občianstvo Únie–Právo na voľný pohyb a pobyt na území členských štátov–Smernica 2004/38–Obmedzenie práva na vstup a práva na pobyt z dôvodov verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti–Rozhodnutie, ktorým sa obmedzuje sloboda pohybu a pobytu občana Únie–Oznámenie–Povinnosť oznámiť rozhodnutie v jazyku, ktorému dotknutá osoba rozumie, i keď o to nepožiada–Neexistencia

   (Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/38, článok 27 ods. 1 a článok 30, a smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115, článok 12 ods. 2)

1.  Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) č. 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS, ako aj zásada ochrany legitímnej dôvery nebránia tomu, aby členský štát jednak zrušil registračné potvrdenie, ktoré bolo omylom vydané občanovi Európskej únie, na ktorého sa stále vzťahoval zákaz pobytu, a jednak prijal voči nemu rozhodnutie o vyhostení založené iba na konštatovaní, že opatrenie týkajúce sa zákazu pobytu bolo stále v platnosti.

   Pokiaľ ide v prvom rade o zrušenie registračného potvrdenia, Súdny dvor rozhodol, že právo štátnych príslušníkov členského štátu vstúpiť na územie iného členského štátu a zdržiavať sa tam je na účely Zmluvy ES právom, ktoré bezprostredne priznáva táto Zmluva alebo prípadne jej vykonávacie ustanovenia. Vydanie povolenia na pobyt štátnemu príslušníkovi členského štátu sa musí teda považovať za akt, ktorý nezakladá práva, ale slúži na to, aby ním členský štát vyjadril, aké je osobné postavenie štátneho príslušníka iného členského štátu z hľadiska ustanovení práva Únie (rozsudok z 21. júla 2011, Dias, C‑325/09, EU:C:2011:498, bod 48 a citovaná judikatúra).

   V dôsledku toho, rovnako ako deklaratórna povaha bráni kvalifikovať pobyt občana ako nelegálny v zmysle práva Únie len na základe skutočnosti, že nie je držiteľom povolenia na pobyt, táto deklaratórna povaha takisto bráni tomu, aby sa pobyt občana Únie považoval za legálny v zmysle práva Únie iba na základe skutočnosti, že takéto povolenie mu bolo platne vydané (rozsudok z 21. júla 2011, Dias, C‑325/09, EU:C:2011:498, bod 54).

   Ako uviedol generálny advokát v bode 42 svojich návrhov, takýto prístup treba uplatňovať najmä v kontexte Zmluvy o FEÚ, ako navyše uvádza aj odôvodnenie 11 smernice 2004/38.

   Takúto deklaratórnu povahu má preto aj registračné potvrdenie upravené v článku 8 ods. 2 smernice 2004/38, takže vydanie tohto dokumentu nemôže samo osebe zakladať legitímnu dôveru dotknutej osoby pri uplatňovaní jej práva na pobyt na území dotknutého členského štátu.

   Pokiaľ ide o podmienky prijímania rozhodnutia, ktorým sa nariaďuje návrat za okolností, o aké ide vo veci samej, treba pripomenúť, že článok 27 ods. 1 smernice 2004/38 dáva členským štátom možnosť, s výhradou ustanovení kapitoly VI tejto smernice, obmedziť slobodu pohybu a pobytu občanov Únie a ich rodinných príslušníkov bez ohľadu na ich štátnu príslušnosť na základe dôvodov verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia.

   Samotný článok 28 ods. 1 uvedenej smernice ukladá príslušným orgánom povinnosť, aby pred prijatím rozhodnutia o vyhostení z územia z dôvodov verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti zohľadnili najmä dĺžku pobytu dotknutej osoby na jeho území, jej vek, zdravotný stav, rodinnú a ekonomickú situáciu, sociálnu a kultúrnu integráciu v hostiteľskom členskom štáte a rozsah jej väzieb s krajinou pôvodu.

   Tieto ustanovenia, ktoré sa vzťahujú aj na všetky rozhodnutia o vyhostení, sa teda osobitne uplatňujú na rozhodnutia o zákaze pobytu, ktoré článok 32 smernice 2004/38 výslovne upravuje.

   Hoci smernica 2004/38 neobsahuje osobitné ustanovenia pre prípad, keď sa osoba, na ktorú sa vzťahuje takýto zákaz, vráti do dotknutého členského štátu v rozpore s týmto zákazom, zo všetkých ustanovení smernice a konkrétne z ustanovení, ktoré zakotvujú prípadné zrušenie takéhoto zákazu, vyplýva, že príslušné orgány disponujú právomocami, aby zabezpečili jeho dodržiavanie.

   V tejto súvislosti treba uviesť, že smernica 2004/38 stanovuje podmienky, za ktorých môžu príslušné orgány zrušiť tento zákaz z dôvodu, že došlo k zmene v okolnostiach.

   Článok 32 ods. 1 prvý pododsek smernice 2004/38 totiž spresňuje, že osoby, voči ktorým bolo prijaté rozhodnutie o zákaze pobytu, môžu podať žiadosť o jeho zrušenie po uplynutí primeranej doby v závislosti od okolností, a v každom prípade po troch rokoch od vykonania tohto rozhodnutia, a predložiť dôkazy potvrdzujúce, že došlo k podstatnej zmene v okolnostiach, ktorými bolo toto rozhodnutie odôvodnené.

   Článok 32 ods. 2 tejto smernice však uvádza, že tieto osoby nemajú „právo vstupu na územie“ daného členského štátu v čase, keď sa skúma ich žiadosť.

   Zo znenia týchto ustanovení preto výslovne vyplýva, že smernica 2004/38 nijakým spôsobom nebráni členskému štátu v tom, aby prijal voči osobe, ktorá požiadala o zrušenie zákazu pobytu, ktorý jej bol uložený, rozhodnutie o návrate v súlade s článkom 32 ods. 1 tejto smernice, kým nebude tejto žiadosti vyhovené.

   Nevyhnutne to platí aj v prípade, keď sa dotknutá osoba, ako vo veci samej, vráti na územie daného členského štátu bez toho, aby požiadala o zrušenie zákazu pobytu, ktorý jej bol uložený.

   Pokiaľ ide o otázku, či príslušné orgány musia opätovne preskúmať, či sú splnené podmienky stanovené v článkoch 27 a 28 smernice 2004/38, zo samotnej povahy opatrenia týkajúceho sa zákazu pobytu vyplýva, že toto opatrenie zostáva v platnosti, kým nebude zrušené, a že samotné konštatovanie o jeho porušení dovoľuje týmto orgánom prijať voči dotknutej osobe nové rozhodnutie o vyhostení.

   (pozri body 32 – 35, 39 – 49, bod 1 výroku)

2.  Smernica 2004/38 a smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, nebránia tomu, aby rozhodnutie o návrate občana Európskej únie, o aké ide vo veci samej, prijímali tie isté orgány a v rámci toho istého konania ako rozhodnutie o návrate štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na území daného štátu, upravené v článku 6 ods. 1 smernice 2008/115, pod podmienkou, že sa uplatňujú opatrenia na prebratie smernice 2004/38, ktoré sú priaznivejšie pre uvedeného občana Únie.

   (pozri bod 56, bod 2 výroku)

3.  Zásada efektivity nebráni takej súdnej praxi, podľa ktorej sa štátny príslušník členského štátu, voči ktorému bolo prijaté rozhodnutie o návrate za okolností, o aké ide vo veci samej, nemôže prostredníctvom žaloby proti tomuto rozhodnutiu dovolávať nezákonnosti rozhodnutia o zákaze pobytu, ktoré bolo predtým voči nemu prijaté, pokiaľ dotknutá osoba z hľadiska ustanovení smernice 2004/38 účinne disponovala možnosťou včas napadnúť toto posledné uvedené rozhodnutie.

   V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že v prípade neexistencie právnej úpravy Únie členským štátom prislúcha určiť príslušné súdy a upraviť procesné náležitosti týkajúce sa súdnych žalôb určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie. Tieto náležitosti svojou povahou pritom nemôžu znemožňovať alebo nadmerne sťažovať výkon práv priznaných právnym poriadkom Únie (rozsudky z 29. apríla 2004, Orfanopoulos a Oliveri, C‑482/01 a C‑493/01, EU:C:2004:262, bod 80, ako aj z 13. marca 2014, Global Trans Lodzhistik, C‑29/13 a C‑30/13, EU:C:2014:140, bod 33).

   Právo Únie nijakým spôsobom nebráni tomu, aby vnútroštátne právo neumožňovalo namietať proti individuálnemu aktu, akým je rozhodnutie o návrate, pre nezákonnosť právoplatného rozhodnutia o zákaze pobytu buď preto, lebo uplynula lehota na podanie žaloby proti tomuto rozhodnutiu, alebo preto, lebo žaloba podaná proti tomuto rozhodnutiu bola zamietnutá.

   Ako už Súdny dvor totiž viackrát rozhodol, stanovenie primeraných lehôt na podanie žaloby v záujme právnej istoty, ktorá chráni jednak jednotlivca a jednak orgány, je v súlade s právom Únie (rozsudok zo 17. novembra 2016, Stadt Wiener Neustad, C‑348/15, EU:C:2016:882, bod 41 a citovaná judikatúra).

   Dotknutá osoba však musí účinne disponovať možnosťou včas napadnúť pôvodné rozhodnutie o zákaze pobytu a dovolávať sa ustanovení smernice 2004/38.

   (pozri body 58 – 61, 65, bod 3 výroku)

4.  Článok 30 smernice 2004/38 ukladá členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby dotknutá osoba porozumela obsahu a účinkom rozhodnutia prijatého podľa článku 27 ods. 1 tejto smernice, ale nevyžaduje, aby jej toto rozhodnutie bolo oznámené v jazyku, ktorému rozumie alebo o ktorom sa dá odôvodnene predpokladať, že mu rozumie, keď o to v tomto zmysle nepožiadala.

   V prvom rade treba uviesť, že táto požiadavka nevyplýva zo znenia článku 30 ods. 1 uvedenej smernice, ktorý všeobecnejšie stanovuje, že dané osoby dostanú písomné oznámenie o akýchkoľvek rozhodnutiach prijatých podľa článku 27 ods. 1 tejto istej smernice tak, aby „boli schopné porozumieť ich obsahu a dôsledkom pre nich“.

   Ďalej z dôvodovej správy k smernici 2004/38, konkrétne z návrhu smernice Európskeho parlamentu a Rady o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov [KOM(2001) 257 v konečnom znení] vyplýva, že článok 30 ods. 1 smernice 2004/38 neukladá povinnosť, aby bolo rozhodnutie o vyhostení preložené do jazyka dotknutej osoby, ukladá však členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby táto osoba porozumela obsahu a účinkom tohto rozhodnutia v súlade s tým, čo už Súdny dvor rozhodol v rozsudku z 18. mája 1982, Adoui a Cornuaille (115/81 a 116/81, EU:C:1982:183, bod 13).

   Nakoniec treba konštatovať, že pokiaľ ide o rozhodnutia o návrate prijaté voči štátnym príslušníkom tretích krajín, článok 12 ods. 2 smernice 2008/115 stanovuje, že členské štáty poskytnú na požiadanie písomný alebo ústny preklad hlavných častí rozhodnutí vzťahujúcich sa na návrat, vrátane poučenia o dostupných opravných prostriedkoch, do jazyka, ktorému štátny príslušník tretej krajiny rozumie alebo o ktorom sa dá odôvodnene predpokladať, že mu rozumie.

   (pozri body 69 – 72, bod 4 výroku)