EUR-Lex Access to European Union law
This document is an excerpt from the EUR-Lex website
Document 52013DC0762
COMMUNICATION FROM THE COMMISSION TO THE EUROPEAN PARLIAMENT AND THE COUNCIL Implementing the Energy Efficiency Directive – Commission Guidance
OZNÁMENIE KOMISIE EURÓPSKEMU PARLAMENTU A RADE Vykonávanie smernice o energetickej efektívnosti – usmernenie Komisie
OZNÁMENIE KOMISIE EURÓPSKEMU PARLAMENTU A RADE Vykonávanie smernice o energetickej efektívnosti – usmernenie Komisie
/* COM/2013/0762 final */
OZNÁMENIE KOMISIE EURÓPSKEMU PARLAMENTU A RADE Vykonávanie smernice o energetickej efektívnosti – usmernenie Komisie /* COM/2013/0762 final */
OZNÁMENIE KOMISIE EURÓPSKEMU PARLAMENTU A
RADE Vykonávanie smernice o energetickej
efektívnosti – usmernenie Komisie 1. Úvod Európa si nemôže dovoliť plytvať
energiou. Dosiahnutie energeticky efektívnej Európy je už dlho cieľom EÚ,
ktorý opakovane podporili hlavy štátov a predsedovia vlád EÚ. V roku 2007 prijala Európska rada ambiciózne
ciele do roku 2020 v oblasti energie a zmeny klímy – znížiť emisie
skleníkových plynov o 20 %, zvýšiť podiel obnoviteľných zdrojov
energie na 20 % a dosiahnuť 20-percentný nárast efektívnosti vo
využívaní energie[1].
Tieto ciele boli opätovne potvrdené v
stratégii Európa 2020[2],
v rámci ktorej európske inštitúcie, členské štáty i sociálni partneri
zohrávajú svoju rolu pri zabezpečovaní, aby EÚ prijala kroky potrebné na
dosiahnutie cieľov stratégie Európa 2020. Podľa predpovedí z roku 2010[3] by sa cieľ EÚ v oblasti
energetickej efektívnosti do roku 2020 nenaplnil, a preto boli potrebné nové
opatrenia na európskej aj vnútroštátnej úrovni. Na riešenie tejto situácie
Komisia v roku 2011 predložila návrh smernice o energetickej efektívnosti. Ten
nadväzoval na získané skúsenosti z viacerých oblastí, najmä na energetickú
hospodárnosť budov, energetické služby a kombinovanú výrobu tepla a
elektriny. Keďže spoločným menovateľom všetkých týchto oblastí
je stále veľký potenciál zvyšovania energetickej efektívnosti, návrh
vychádzal z predpokladu, že väčšinu potrebných energetických úspor možno
dosiahnuť zvýšením energetickej efektívnosti (t. j.
zabezpečením rovnocennej úrovne hospodárskej činnosti alebo služby s
nižším energetickým vstupom). Celkovým zámerom návrhu bolo výraznou mierou
prispieť k napĺňaniu cieľov EÚ v oblasti energetickej
efektívnosti do roku 2020 a vytvoriť spoločný rámec na podporu energetickej
efektívnosti v Únii po roku 2020. Obaja spoluzákonodarcovia napokon návrh 25.
októbra 2012 prijali ako smernicu o energetickej efektívnosti 2012/27/EÚ[4]. 2. Smernica o energetickej
efektívnosti Smernica o energetickej efektívnosti
(ďalej len „SEE“) bola uverejnená v úradnom vestníku 14. novembra 2012 a
nadobudla účinnosť 4. decembra 2012. Členské štáty ju musia
transponovať do 5. júna 2014 (s výnimkou určitých ustanovení, pri
ktorých sa predpokladá iný dátum transpozície[5]).
V SEE sa stanovujú právne záväzné opatrenia na
zvýšenie úsilia členských štátov o efektívnejšie využívanie energie vo
všetkých štádiách energetického reťazca – od premeny energie cez jej
distribúciu až po konečnú spotrebu. Nižšie sú stručne zhrnuté
najvýznamnejšie požiadavky tejto smernice z hľadiska budúcej energetickej
politiky. Po prvé SEE v záujme posilnenia politického
záväzku členských štátov v rámci stratégie EÚ 2020 prvýkrát
jednoznačne definuje a kvantifikuje cieľ energetickej efektívnosti
EÚ, a to že „Únia v roku 2020 dosiahne spotrebu energie, ktorá nepresahuje
1 474 Mtoe[6]
v prípade primárnej energetickej spotreby alebo 1 078 Mtoe v prípade
konečnej energetickej spotreby“[7].
Po pristúpení Chorvátska 1. júla 2013 sa tieto cieľové hodnoty upravili na
„spotrebu, ktorá nepresahuje 1 483 Mtoe v prípade primárnej energetickej
spotreby alebo 1 086 Mtoe v prípade konečnej energetickej spotreby“. Úplné a riadne vykonanie SEE bude
zohrávať významnú úlohu pri dosahovaní cieľa 20-percentného zvýšenia
energetickej efektívnosti v rámci stratégie EÚ 2020, čo sa zas premietne
v rámci EÚ pre politiku v oblasti zmeny klímy a energetickú politiku do roku
2030, ktorý je vysvetlený v zelenej knihe COM(2013) 169 final.
Vyhodnotenie pokroku v dosahovaní indikatívnych národných cieľov v oblasti
energetickej efektívnosti, ktoré si členské štáty stanovili v zmysle
článku 3 SEE, prispeje k diskusii o tom, aké typy cieľov a
cieľové hodnoty by mohli byť vhodné na rok 2030. V SEE sa od členských štátov vyžaduje aj
stanovenie indikatívnych národných cieľov v oblasti energetickej efektívnosti
do roku 2020, ktoré môžu byť založené na rôznych ukazovateľoch
(primárnej alebo konečnej energetickej spotrebe, úsporách primárnej alebo
koncovej energie či energetickej náročnosti). Členské štáty mali
tieto ciele a spôsob ich premietnutia do využitia primárnej a koncovej energie
v roku 2020 oznámiť Komisii do 30. apríla 2013, či už v rámci
národných programov reforiem alebo osobitne[8].
Tieto informácie už boli integrované do
procesu európskeho semestra[9]
a aktuálne sa vyhodnocujú ako jeden z faktorov posudzovania pravdepodobnosti
dosiahnutia celkového cieľa EÚ do roku 2020, ako aj rozsahu, v akom snahy
jednotlivých štátov prispievajú k napĺňaniu spoločného
cieľa. Indikatívne národné ciele už oznámili všetky členské štáty,
hoci dva ich zatiaľ neposkytli vo formáte, ktorý vyžaduje smernica.
Súhrnne z indikatívnych národných cieľov v oblasti energetickej
efektívnosti vyplýva, že členské štáty plánujú do roku 2020 dosiahnuť
úspory primárnej energie len na úrovni cca. 16,4 % a úspory koncovej
energie len na úrovni 17,7 % – teda nie celých 20 %, ktoré sú
potrebné na splnenie celkového cieľa EÚ[10].
Pre spoľahlivejší výsledok však bude potrebné hlbšie vyhodnotenie, ktoré
bude zohľadňovať ciele všetkých členských štátov, výsledky
energetických modelov a uplatnenie ďalších pripravovaných politických
nástrojov. Komisia musí podľa článku 3 ods. 2 a článku 24 ods. 7
SEE Európskemu parlamentu a Rade do 30. júna 2014 predložiť svoje
posúdenie pokroku v plnení cieľa energetickej efektívnosti do roku 2020. Smernica od členských štátov zároveň
vyžaduje, aby do 30. apríla 2014 vypracovali a zverejnili svoje dlhodobé
stratégie obnovy budov; ide o kľúčový záväzok, keďže takmer 40 %
konečnej spotreby energie pripadá na domy, verejné a súkromné kancelárske
priestory, obchodné priestory a ďalšie budovy. Budovy verejného sektora
musia ísť príkladom – každoročne sa musia obnovovať 3 %
budov, ktoré vlastnia a využívajú ústredné orgány štátnej správy, aby sa
dosiahla úroveň, ktorú členské štáty stanovili v zmysle smernice o
energetickej hospodárnosti budov[11].
Vedúca úloha sa verejnému sektoru pripisuje aj v ustanoveniach SEE o verejnom
obstarávaní, pričom od ústredných orgánov štátnej správy sa za
určitých podmienok vyžaduje obstarávanie energeticky čo
najefektívnejších výrobkov, služieb a budov. Členské štáty musia zabezpečiť,
aby sa určitý objem energetických úspor realizoval v období rokov 2014 až
2020 na úrovni koncových používateľov, a to buď vytvorením povinnej
schémy energetickej efektívnosti alebo alternatívnymi politickými opatreniami. Vzhľadom na výrazný potenciál
energetických úspor v podnikoch všetkých kategórií a typov sa podporuje
vykonávanie energetických auditov vo všetkých podnikoch, pričom podniky,
ktoré nie sú MSP, sa im musia podrobiť každé štyri roky. Od členských
štátov sa vyžaduje vytvorenie programov na podporu energetických auditov v MSP
a na zvýšenie informovanosti domácností o výhodách takýchto auditov. Vďaka
identifikácii možných energetických úspor budú energetické audity zároveň
základom pre rozvoj trhu energetických služieb. Informácie o spotrebe energie sú nevyhnutné,
aby spotrebitelia mohli prijímať informované rozhodnutia o dodávkach a
využívaní energie. Smernica preto obsahuje podrobné požiadavky na meranie a
vyúčtovanie koncovým odberateľom. Približne 30 % primárnej energie EÚ sa
využíva v sektore energetiky, najmä na premenu energie na elektrinu a teplo a
na distribúciu. Cieľom smernice je preto maximalizovať
efektívnosť sústav a infraštruktúry, umožniť a podporovať
reakciu strany spotreby, pričom ustanovuje povinnosti a stimuluje k
využívaniu vysokoúčinnej kombinovanej výroby tepla a elektriny a
diaľkového vykurovania a chladenia. Energetická efektívnosť je jedným z
nákladovo najefektívnejších spôsobov zvýšenia bezpečnosti dodávok energie
a zníženia emisií skleníkových plynov a ďalších znečisťujúcich
látok. Energetický systém a spoločnosť ako celok musia
začať využívať energie oveľa efektívnejšie. Zvyšovanie
energetickej efektívnosti je prioritou vo všetkých scenároch eliminácie emisií
uhlíka, ktoré boli predstavené v pláne postupu v energetike do roku 2050, a
teda by sa pozornosť mala sústrediť primárne na energetickú
efektívnosť aj v tomto kontexte. Podľa analýzy vývoja kľúčových
ukazovateľov by sa EÚ mohla s využitím razantných politík energetickej
efektívnosti a za predpokladu plného vykonania SEE znova ocitnúť na dobrej
ceste k naplneniu svojho cieľa v roku 2020. Ak by sa to podarilo, až do
roku 2020 by každoročne náklady európskych domácností a odvetví boli
nižšie približne o 38 miliárd eur, potreba investícií do výroby a distribúcie
energie by sa znížila zhruba o 6 miliárd eur a približne 24 miliárd eur by sa
investovalo do skvalitnenia našich obydlí a pracovísk, čo by viedlo ku
konkurenčnej výhode našich odvetví a lokálnej tvorbe pracovných miest. 3. Pracovné dokumenty útvarov
Komisie s podrobnejšími usmerneniami k ustanoveniam SEE Väčšina ustanovení SEE sa musí
transponovať do vnútroštátnych právnych predpisov do 5. júna 2014. V
prípade článku 7 musia členské štáty Komisii zaslať svoje
plánované politické opatrenia do 5. decembra 2013 Využitie alternatívneho
postupu členskými štátmi v zmysle článku 5 ods. 6 a výnimky z
požiadaviek článku 14 ods. 5 treba Komisii oznámiť do 31. decembra
2013. Keďže energetická efektívnosť je
otázkou mnohých činností menšieho rozsahu, smernica o energetickej
efektívnosti obsahuje komplexné a podrobné ustanovenia, ktoré sú často
veľmi technické. Komisia má záujem na úzkej spolupráci s členskými
štátmi pri ich transpozícii a pri účinnom vykonávaní smernice; na tento
účel jej útvary vypracovali sedem pracovných dokumentov, v ktorých sa
podrobnejšie vysvetľuje, ako by sa podľa názoru útvarov Komisie mali
vykladať určité ustanovenia tejto smernice a ako ich možno najlepšie
uplatniť. Tieto pracovné dokumenty nemenia právne účinky smernice a
nie je nimi dotknutý záväzný výklad smernice zo strany Súdneho dvora. Dokumenty
sa venujú tým predmetom smernice, ktoré sú právne zložité, náročné na
transpozíciu a majú vysoký potenciál vplyvu na energetickú efektívnosť.
Týkajú sa článkov 5 – 11, 14 a 15 SEE, ktoré zahŕňajú
ustanovenia o budovách ústredných orgánov štátnej správy, verejnom obstarávaní,
povinnostiach a alternatívach v oblasti energetickej efektívnosti,
energetických auditoch, meraní a vyúčtovaní, kombinovanej výrobe,
sústavách a o reakcii strany spotreby. Treba poznamenať, že EED obsahuje
minimálne požiadavky a že členské štáty môžu v zmysle článku 1 ods. 2
zaviesť prísnejšie opatrenia v medziach práva Únie. Podrobné pracovné dokumenty útvarov Komisie
budú odkazovať na toto oznámenie, pričom nižšie sa uvádza krátke
zhrnutie hlavných aspektov. Keďže úplná transpozícia SEE do
vnútroštátnych právnych poriadkov si vyžaduje dlhodobé plánovanie, Komisia
zverejňuje toto oznámenie a súvisiace pracovné dokumenty v predstihu pred
termínom transpozície smernice. 3.1. Usmernenie k článku 5
(Vzorová úloha budov verejných subjektov) V článku 5 sa vyžaduje, aby ústredné
orgány štátnej správy členských štátov každoročne obnovovali 3 %
z celkovej podlahovej plochy budov v ich vlastníctve a užívaní, ktoré
nedosahujú minimálne požiadavky na efektívnosť v zmysle smernice
2010/31/ES o energetickej hospodárnosti budov, tak, aby sa dosiahla aspoň
úroveň efektívnosti, ktorú pri uplatňovaní danej smernice stanovili.
Členské štáty musia vypracovať a verejne sprístupniť zoznam
všetkých relevantných budov ústredných orgánov štátnej správy do 31. decembra
2013. Ak členský štát obnoví viac ako 3 % celkovej podlahovej plochy
budov ústredných orgánov štátnej správy, môže si to započítať do
plnenia záväzku v ktoromkoľvek z troch predchádzajúcich alebo troch
nasledujúcich rokov. Ako alternatívu k požiadavke obnoviť 3 %
podlahovej plochy budov ústredných orgánov štátnej správy môžu členské
štáty prijať iné nákladovo efektívne opatrenia, ktorými sa dosiahne
aspoň rovnaká miera úspory energie v budovách ústredných orgánov štátnej
správy. Výška úspor energie požadovaných v rámci alternatívneho prístupu je
kumulatívna, čo znamená, že od členských štátov sa vyžaduje
dosiahnutie sumy ročných úspor energie počas celého obdobia rokov
2014 až 2020 bez ohľadu na to, aké úspory sa dosiahli v jednotlivých
rokoch daného obdobia. Členské štáty môžu pri určovaní potrebnej
úrovne úspor použiť odhady. Pri určovaní rozsahu povinnosti v zmysle
článku 5 je rozhodujúce vymedzenie pojmu „ústredné orgány štátnej správy“
podľa článku 2 ods. 9. „Ústredné orgány štátnej správy“ sú všetky
orgány štátnej správy, ktorých právomoci sa vzťahujú na celé územie
členského štátu. Okrem tejto definície môžu členské štáty použiť
prílohu IV k smernici o verejnom obstarávaní[12],
ktorá obsahuje zoznam ústredných orgánov štátnej správy vo všetkých
členských štátoch, ako aj definíciu ústredných orgánov štátnej správy v
usmernení k nariadeniu rady 479/2009/ES o uplatňovaní Protokolu o postupe
pri nadmernom schodku. Pre členské štáty s federatívnou štruktúrou platí
posledná veta odôvodnenia 17 SEE. V pracovnom dokumente útvarov Komisie k
článku 5 sú uvedené možné kritériá a referencie na určenie toho, na
ktoré budovy sa táto povinnosť vzťahuje. Uvádzajú sa aj praktické
príklady, ako stanoviť a naplniť cieľ 3-percentnej obnovy a
povinnosť v zmysle alternatívneho prístupu. 3.2. Usmernenie k článku 6
(Obstarávanie verejnými subjektmi) Smernica 2004/18/ES o verejnom obstarávaní
stanovuje rámec pre obstarávanie a jej cieľom je zaistenie zásad ako
spravodlivá hospodárska súťaž a získanie čo najvyššej kvality za
peniaze daňových poplatníkov. Vymedzenie samotného predmetu obstarávania
ponecháva na konkrétnu legislatívu, ako je napríklad SEE. V článku 6 SEE
sa za určitých podmienok vyžaduje, aby ústredné orgány štátnej správy
obstarávali výrobky, služby a budovy s vysokou energetickou efektívnosťou
v zmysle definície v legislatívnych aktoch EÚ, ako je napríklad smernica o
udávaní spotreby energie[13]
doplňujúce delegované nariadenia, smernica o ekodizajne[14] a jej vykonávacie nariadenia,
smernica o energetickej hospodárnosti budov alebo program Energy Star. V
prílohe III SEE sa uvádza zoznam požiadaviek na energetickú efektívnosť v
zmysle týchto aktov EÚ. V pracovnom dokumente útvarov Komisie sú
objasnené relevantné ustanovenia aktov EÚ uvedené v prílohe III vo vzťahu
k verejnému obstarávaniu. Aj tu je vymedzenie pojmu „ústredný orgán štátnej
správy“ rozhodujúci pri určovaní rozsahu povinností v oblasti verejného
obstarávania. Povinnosť verejného obstarávania je
podmienená predpokladmi ako nákladová efektívnosť, technická vhodnosť
a udržateľnosť zo širšieho hľadiska. V pracovnom dokumente je
vysvetlená táto „podmienenosť“, napríklad rozdiel medzi nákladovou
efektívnosťou počas celého životného cyklu a hospodárskou
uskutočniteľnosťou, ako aj okolnosti, za ktorých ju môžu
členské štáty uplatniť. Obsahuje aj možné kritériá, pomocou ktorých
by členské štáty mohli určiť, na ktoré subjekty sa povinnosti v
oblasti verejného obstarávania vzťahujú. 3.3. Usmernenie k článku 7
(Povinnosti v oblasti energetickej efektívnosti a alternatívy) Na článok 7 pripadá polovica celkovej
úspory energie, ktorá by sa prostredníctvom SEE mala dosiahnuť. Je zložitý
a niektoré ustanovenia[15]
by sa mali začať uplatňovať pred uplynutím lehoty na
transpozíciu. . V článku sa od členských štátov
vyžaduje zriadenie povinných schém energetickej efektívnosti alebo uplatnenie
alternatívnych politických opatrení na dosiahnutie určitej cieľovej
hodnoty úspor energie medzi koncovými odberateľmi. Úspory energie z
povinných schém energetickej efektívnosti a alternatívnych opatrení v zmysle
odseku 9 musia byť minimálne na úrovni dosiahnutia každoročných
nových úspor od 1. januára 2014 do 31. decembra 2020 vo výške 1,5 %
ročného množstva energie predanej koncovým odberateľom všetkými
distribútormi energie alebo všetkými maloobchodnými energetickými
spoločnosťami, ktoré sa stanoví ako priemer za roky 2010, 2011 a
2012. V pracovnom dokumente útvarov Komisie sa vysvetľuje, ako sa má
počítať táto celková cieľová hodnota kumulatívnych a nových
úspor energie, ktoré sa majú dosiahnuť počas trvania povinnosti (2014
– 2020), a ktoré štatistické súbory údajov možno použiť. Okrem toho môžu
členské štáty túto hodnotu znížiť až o 25 % prostredníctvom
štyroch konkrétnych možností, a to uplatnením nižších mier úspor,
čiastočným alebo úplným vylúčením odvetví v systéme obchodovania
s emisiami (ETS), zohľadnením určitých úspor na strane ponuky alebo
započítaním úspor energie zo včasných opatrení od 31. decembra 2008,
ktoré budú účinné aj v roku 2020. V pracovnom dokumente útvarov Komisie sa
uvádza, ako tieto možnosti stanovené v článku 7 ods. 2 možno využiť. Pracovný dokument obsahuje príklady typov
politických opatrení a úspor energie vyplývajúcich z nich, ktoré možno
brať do úvahy. Zároveň poukazuje na metódy a zásady stanovené v
prílohe V SEE, ktoré treba uplatniť pri výpočte úspor energie. Keďže sa vyžadujú „nové“ úspory, na
účely článku 7 nemožno zohľadniť všetky opatrenia
členských štátov v oblasti energetickej účinnosti koncového
využitia z ktoréhokoľvek obdobia. V pracovnom dokumente sa
vysvetľuje, že úspory energie získané z jednotlivých akcií v rámci obdobia
záväzku (t. j. od 1. januára 2014 do 31. decembra 2020) možno
zohľadniť aj v prípade, ak politické opatrenie, ktoré k daným akciám
viedlo, bolo prijaté/zavedené pred 1. januárom 2014. Pokiaľ ide o
transpozíciu a vykonávanie, členské štáty musia Komisii do 5. decembra
2013 oznámiť svoju podrobnú plánovanú, navrhovanú alebo právne vymedzenú
metodiku uplatňovania povinnej schémy energetickej efektívnosti, ako aj
politické opatrenia, ktoré plánujú ako alternatívu. Treba pripomenúť, že členské štáty
sú povinné stanoviť pravidlá účinných, primeraných a odrádzajúcich
sankcií v prípade nedodržania vnútroštátnych právnych predpisov prijatých na základe
tohto článku (článok 13 SEE). 3.4. Usmernenie k článku 8
(Energetické audity a systémy energetického manažérstva) Článok 8 ukladá členským štátom dve
hlavné povinnosti: podporovať dostupnosť energetických auditov pre
koncových odberateľov vo všetkých sektoroch a zabezpečiť, aby
podniky, ktoré nie sú MSP, vykonávali energetické audity aspoň raz za
štyri roky. Audity musia byť nákladovo efektívne a vykonávané
kvalifikovanými/akreditovanými odborníkmi alebo pod dohľadom nezávislých
orgánov. V SEE sú „MSP“ definované odkazom na
odporúčanie Komisie 2003/361/ES a v pracovnom dokumente útvarov Komisie sú
vysvetlené prvky tejto definície v zmysle daného odporúčania (menej ako
250 zamestnancov, ročný obrat nepresahujúci 50 miliónov eur a/alebo
celková ročná súvaha nepresahujúca 43 miliónov eur). Pokiaľ ide o
vymedzenie pojmu „zamestnanci“, platia vnútroštátne pracovnoprávne ustanovenia.
V pracovnom dokumente útvarov Komisie sa vysvetľuje, že podľa
definície EÚ musí podnik v jednej krajine určiť, či je partnerom
podniku v inej krajine alebo či je s ním prepojený. Je to tak, ak podnik
vlastní viac ako 25 % kapitálu alebo hlasovacích práv v inom podniku[16] (alebo naopak), a v takom
prípade treba pri určovaní, či sú podniky MSP alebo nie,
zohľadniť celkový počet zamestnancov partnerských alebo
prepojených spoločností. Na zabezpečenie harmonizovanej definície
a prístupu v celej EÚ si uplatňovanie tejto definície v praxi vyžaduje
napríklad zohľadnenie konsolidovaných údajov o každom podniku, a to aj z
iných členských štátov a mimo Európy. V pracovnom dokumente sú uvedené
príklady opatrení, ako sú registre MSP, verejné registre spoločností
podľa veľkosti atď., ktoré by mohli byť užitočné pri
identifikácii podnikov, na ktoré sa povinnosť vykonávať audit
vzťahuje. V dôsledku toho sa môže stať, že malé
pobočky v niektorom členskom štáte budú musieť vykonávať
energetický audit každé štyri roky, pretože nevyhovujú definícii MSP, a teda
spadajú do kategórie veľkých podnikov. Netreba to považovať za
nadbytočnú záťaž alebo nevyváženosť[17], pretože na jednej strane môžu
takéto podniky ľahko uplatňovať systémy energetického
manažérstva, a teda byť oslobodené od povinnosti vykonávať audit,
alebo môžu uplatňovať dohody, na základe ktorých tejto pobočke s
auditom pomôžu napríklad odborníci z materskej spoločnosti; a na strane
druhej pretože je pravdepodobné, že takýto energetický audit bude obmedzenejší
v rozsahu a menej nákladný. V pracovnom dokumente sa vysvetľuje
flexibilita, ktorú článok 8 umožňuje vo vzťahu k plneniu
povinnosti auditu. Od povinnosti vykonávať energetický audit každé štyri
roky sú tak oslobodené veľké podniky, ktoré uplatňujú systémy
energetického alebo environmentálneho manažérstva. Veľké podniky, ktoré
vykonávajú energetické audity na základe dobrovoľných dohôd (s primeraným
dohľadom), sa považujú za spĺňajúce požiadavku pravidelného
energetického auditu. Na zaistenie vysokej kvality energetických
auditov a systémov energetického manažérstva musia členské štáty
stanoviť minimálne požiadavky na energetické audity podľa prílohy VI
k SEE, pričom pracovný dokument útvarov Komisie obsahuje praktické
príklady toho, nakoľko podrobný by mal energetický audit byť. V
usmernení sa zároveň vysvetľuje prepojenie medzi systémami auditu
podľa SEE a akreditáciou a posudzovaním zhody, ktoré upravuje nariadenie
(ES) č. 765/2008. Treba pripomenúť, že rovnako ako pri
článku 7 sa od členských štátov vyžaduje stanovenie pravidiel sankcií
v prípade nedodržania vnútroštátnych právnych predpisov prijatých v súvislosti
s energetickými auditmi. 3.5. Usmernenie k článkom
9-11 (Meranie a informácie o vyúčtovaní) V článku 9 sa vyžaduje, aby koncoví
odberatelia elektrickej energie, zemného plynu, diaľkového vykurovania,
chladenia a teplej vody mali individuálne meradlo za konkurencieschopnú cenu,
ktoré presne zobrazuje ich spotrebu energie a poskytuje informácie o čase
využívania energie (s výnimkami na základe technických a finančných
dôvodov). Ustanoveniami SEE o meraní a informáciách o vyúčtovaní sa
preberajú a zefektívňujú niektoré ustanovenia staršej smernice 2006/32/ES
o energetickej účinnosti konečného využitia energie a energetických
službách (z ktorých väčšinu SEE zruší k 5. júnu 2014). Od 31. decembra
2016 sa požiadavka na poskytovanie individuálnych meradiel spotreby koncovým
odberateľom vykurovania a chladenia rozšíri na bytové domy a
viacúčelové budovy s centrálnym zdrojom vykurovania/chladenia alebo so
zásobovaním z centrálneho zdroja obsluhujúceho niekoľko budov (s výnimkami
na základe technických a finančných dôvodov). Z usmernenia jasne vyplýva, že v článku 9
sa nevyžaduje zavedenie inteligentných meracích systémov (tomu sa venujú
smernice tretieho balíka: 2009/72/ES a 2009/73/ES), no objasňuje, že ak
členské štáty zavedú inteligentné meranie, začnú v rámci článku
9 ods. 2 platiť viaceré povinnosti, ako napríklad aby boli inteligentné
meradlá schopné merať elektrickú energiu dodanú do sústavy z priestorov
odberateľa. Takisto sa v ňom uvádza, že pojem „koncový
odberateľ“ by mohol zahŕňať nielen osobu, ktorá využíva
elektrickú energiu, ale aj osobu alebo organizáciu ako napríklad družstvo
vlastníkov v bytovom dome, ktorí nakupujú energiu spoločne. V článku
10 sa vyžaduje, aby sa koncovým odberateľom s bežnými individuálnymi
meradlami za normálnych okolností minimálne každých 6 mesiacov oznamovalo,
koľko sa im bude účtovať za energiu, ktorú v poslednom období
spotrebovali — obdobie sa skracuje na každé 3 mesiace, ak o to požiadajú alebo
sa uplatňuje elektronické vyúčtovanie. Ak sú k dispozícii inteligentné meradlá
elektrickej energie/plynu, v zmysle článku 10 majú koncoví odberatelia
právo na podrobné informácie o svojej spotrebe energie na základe aktuálnej
zmluvy o dodávke počas predchádzajúcich dvoch rokov a (s určitými
výnimkami) na porovnanie so spotrebou typického odberateľa. Podľa článku 11 majú koncoví
odberatelia právo dostávať vyúčtovanie spotreby energie a informácie
o tomto vyúčtovaní bezplatne. Treba pripomenúť, že členské štáty
sú povinné stanoviť pravidlá účinných, primeraných a odrádzajúcich
sankcií v prípade nedodržania vnútroštátnych právnych predpisov prijatých na
základe článkov 9 až 11 (článok 13 SEE). 3.6. Usmernenie k článku 14
(Podpora efektívnosti vo vykurovaní a chladení) Článkom 14 sa rozširuje rozsah pôsobnosti
a nahrádzajú hmotnoprávne ustanovenia smernice 2004/8/ES o podpore kogenerácie.
Usmernenie sa týka iba nových aspektov, ktoré zavádza SEE. Od členských štátov sa vyžaduje, aby
vykonali komplexné posúdenie na identifikáciu potenciálu nákladovej
efektívnosti vysokoúčinnej kombinovanej výroby a účinného
diaľkového vykurovania a chladenia, berúc do úvahy klimatické podmienky,
ekonomickú realizovateľnosť a technickú vhodnosť. Toto posúdenie
sa musí oznámiť Komisii do 31. decembra 2015. Na základe zisteného
potenciálu by mali členské štáty prijať opatrenia na realizáciu
potenciálu nákladovej efektívnosti vysokoúčinnej kombinovanej výroby a
účinného diaľkového vykurovania a chladenia. V posúdení by
členské štáty mali poskytnúť informácie o opatreniach, stratégiách a
politikách, ktoré možno prijať na dosiahnutie potenciálu
vysokoúčinnej kombinovanej výroby do roku 2020 a 2030. Pri výrobe
elektrickej energie a priemyselných zariadeniach nad 20 MW platí
povinnosť vypracovať analýzu nákladov a prínosov, pokiaľ ide o
realizovateľnosť kombinovanej výroby elektriny a tepla, zhodnocovania
odpadového tepla alebo pripojenia siete diaľkového vykurovania pri ich
výstavbe alebo významnej rekonštrukcii. Výsledky tejto analýzy nákladov a
prínosov by sa mali premietnuť do súhlasov alebo povolení na dané
zariadenia. Požiadavky na obsah komplexného hodnotenia a
metodiky analýzy nákladov a prínosov, ako aj prípadné výnimky z povinností
vzťahujúcich sa na zariadenia, sú podrobne vysvetlené v pracovnom dokument
útvarov Komisie. 3.7. Usmernenie k článku 15
(Premena, prenos a distribúcia energie) Podľa článku 15 majú členské
štáty zabezpečiť, aby národné energetické regulačné orgány a
prevádzkovatelia prepravných a prenosových sústav maximalizovali potenciál
energetickej efektívnosti inteligentných sietí, vyhodnocovali a zvyšovali
energetickú efektívnosť pri navrhovaní a prevádzke plynárenskej a
elektrizačnej infraštruktúry a zabezpečili, aby tarify a predpisy
spĺňali určité kritériá energetickej účinnosti a nebránili
reakcii strany spotreby. Členské štáty musia do 30. júna 2015 posúdiť
potenciál energetickej efektívnosti svojej plynárenskej a elektrizačnej
infraštruktúry a stanoviť konkrétne opatrenia na zlepšenie energetickej
efektívnosti svojej sieťovej infraštruktúry. Článok uvádza priority
prístupu a využívania kombinovanej výroby tepla a elektrickej energie (KVET) a
stavia zdroje na strane spotreby, najmä reakciu strany spotreby, na rovnakú
úroveň s ponukou z hľadiska účasti na veľkoobchodných a
maloobchodných trhoch. Osobitne podporuje prístup a účasť reakcie
strany spotreby na vyrovnávacích, rezervných a iných trhoch so službami,
pričom vyžaduje definovanie technických alebo zmluvných postupov
účasti vrátane účasti agregátorov a iných poskytovateľov služieb
reakcie strany spotreby. 4. ZÁVER Energetická efektívnosť je z pohľadu
vládnej funkcie zložitou a náročnou otázkou. Politicky môže dôjsť k
rozdielu medzi záväzkami členských štátov a výsledkami. Smernica o
energetickej efektívnosti dáva cieľom v oblasti energetickej efektívnosti,
ktoré boli dohodnuté na európskej úrovni, novú zastrešujúcu právnu štruktúru.
Doposiaľ sa existujúce právne predpisy v oblasti energetickej efektívnosti
vykonávali len čiastočne. SEE nahrádza a posilňuje dve smernice
o energetickej efektívnosti (2004/8/ES o kogenerácii a 2006/32/ES o energetických
službách) a je prepojená so záväzkami už vymedzenými v smernici 2009/125/ES o
ekodizajne, smernici 2010/30/EÚ o udávaní spotreby energie a smernici
2010/31/EÚ o energetickej hospodárnosti budov). Ako sa uvádza v časti 2,
Komisia musí Európsky parlament a Radu v roku 2014 informovať o pokroku
v plnení cieľa na rok 2020, pričom toto hodnotenie môže v
prípade potreby zahŕňať návrhy na ďalšie opatrenia. Veríme,
že toto oznámenie a sprievodné pracovné dokumenty útvarov Komisie pomôžu členským
štátom pri transpozícii a vykonávaní ambicióznych opatrení, na ktorých sa
dohodli v smernici o energetickej účinnosti. [1] Na rozdiel od zvyšných dvoch sa tento cieľ
nepretavil do právne záväzného nástroja. [2] KOM(2010) 2020 v konečnom znení. [3] Posúdenie vplyvu plánu energetickej efektívnosti
(SEC/2011/277) [4] Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2012/27/EÚ o
energetickej efektívnosti, ktorou sa menia a dopĺňajú smernice
2009/125/ES (o stanovení požiadaviek na ekodizajn energeticky významných
výrobkov) a 2010/30/EÚ (o štítkovaní a štandardoch výrobkov) a ktorou sa
zrušujú smernice 2004/8/ES (o podpore kogenerácie) a 2006/32/ES (o energetickej
účinnosti konečného využitia energie a energetických službách). [5] Pozri článok 28 ods. 1. [6] Milióny ton ropného ekvivalentu. [7] Hodnoty aktualizované vzhľadom na pristúpenie
Chorvátska k EÚ 1. júla 2013. [8] Zoznam národných cieľov a vyhodnotenie možno
nájsť v oznámení Komisie (COM(2013) xxx final) o „celkovom pokroku v
dosahovaní cieľov EÚ v oblasti energetickej efektívnosti“. [9] Najmä v COM(2013) 350 final a v tematickom
dokumente CIELE STRATÉGIE EURÓPA 2020: zmena klímy a energia [10] Pri dvoch členských štátoch (Slovinsko a Chorvátsko),
ktoré neposkytli informácie o tom, ako sa ich národné ciele premietnu do
primárnej a koncovej energie v roku 2020, sa vo výpočtoch použili
historické údaje o ich využívaní energie za rok 2010 (http://ec.europa.eu/energy/efficiency/eed/reporting_en.htm). [11] Článok 4 smernice 2010/31/EÚ. [12] Smernica 2004/18/ES [13] Smernica 2010/30/EÚ [14] Smernica 2009/125/ES [15] Článok 7 ods. 9 a príloha V ods. 4; členské
štáty musia Komisii do 5. decembra 2013 oznámiť politické opatrenia, ktoré
plánujú prijať. [16] Vo všeobecnosti je väčšina MSP samostatných,
pretože sú buď úplne nezávislé alebo majú s inými podnikmi jedno alebo
viacero menšinových partnerstiev (každé v hodnote menej ako 25 %). Ak sa
tento podiel zvýši na maximálne 50 %, vzťah medzi podnikmi sa
považuje za partnerský. Nad týmto stropom sú podniky prepojené. [17] V prílohe VI písm. d) sa vyžaduje, aby energetické audity
boli „vyvážené“. Podľa zásady proporcionality treba preskúmať,
či je legislatívne alebo administratívne opatrenie alebo nástroj vhodný a
nevyhnutný na dosiahnutie daného cieľa alebo zámeru. Súdny dvor Európskej
únie uplatňuje zásadu proporcionality pri posudzovaní legislatívnych
opatrení z hľadiska súkromných záujmov, práv jednotlivcov a základných
slobôd.