Choose the experimental features you want to try

This document is an excerpt from the EUR-Lex website

Document 32014L0041

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/41/EÚ z 3. apríla 2014 o európskom vyšetrovacom príkaze v trestných veciach

Ú. v. EÚ L 130, 1.5.2014, p. 1–36 (BG, ES, CS, DA, DE, ET, EL, EN, FR, HR, IT, LV, LT, HU, MT, NL, PL, PT, RO, SK, SL, FI, SV)

Legal status of the document In force: This act has been changed. Current consolidated version: 13/03/2022

ELI: http://data.europa.eu/eli/dir/2014/41/oj

1.5.2014   

SK

Úradný vestník Európskej únie

L 130/1


SMERNICA EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY 2014/41/EÚ

z 3. apríla 2014

o európskom vyšetrovacom príkaze v trestných veciach

EURÓPSKY PARLAMENT A RADA EURÓPSKEJ ÚNIE,

so zreteľom na Zmluvu o fungovaní Európskej únie, a najmä na jej článok 82 ods. 1 písm. a),

so zreteľom na iniciatívu Belgického kráľovstva, Bulharskej republiky, Estónskej republiky, Španielskeho kráľovstva, Rakúskej republiky, Slovinskej republiky a Švédskeho kráľovstva,

po postúpení návrhu legislatívneho aktu národným parlamentom,

konajúc v súlade s riadnym legislatívnym postupom (1),

keďže:

(1)

Európska únia si dala za cieľ udržiavať a rozvíjať priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti.

(2)

Podľa článku 82 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ZFEÚ) má byť justičná spolupráca v trestných veciach v Únii založená na zásade vzájomného uznávania rozsudkov a iných justičných rozhodnutí, ktorá sa od zasadnutia Európskej rady v Tampere 15. a 16. októbra 1999 všeobecne označuje ako základný kameň justičnej spolupráce v trestných veciach v rámci Únie.

(3)

V rámcovom rozhodnutí Rady 2003/577/SVV (2) sa rieši potreba okamžitého vzájomného uznávania príkazov, aby sa zabránilo ničeniu, pozmeňovaniu, pohybu, odovzdaniu dôkazov alebo zaobchádzania s nimi. Vzhľadom na to, že uvedený nástroj sa obmedzuje na fázu zaistenia, musí sa v súlade s normami vzťahujúcimi sa na vzájomnú pomoc v trestných veciach k príkazu na zaistenie pripojiť samostatná žiadosť o odovzdanie dôkazov do štátu vydávajúceho príkaz (ďalej len „vydávajúci štát“). To vedie k dvojstupňovému postupu, ktorý má negatívny vplyv na efektivitu. Okrem toho paralelne k tomuto režimu existujú tradičné nástroje spolupráce, a preto ho príslušné orgány v praxi zriedkavo využívajú.

(4)

S cieľom uplatňovať zásadu vzájomného uznávania na účely získavania predmetov, dokumentov a údajov na použitie v konaniach v trestných veciach sa prijalo rámcové rozhodnutie Rady 2008/978/SVV (3) týkajúce sa európskeho príkazu na zabezpečenie dôkazov. Európsky príkaz na zabezpečenie dôkazov sa však uplatňuje iba na dôkazy, ktoré už existujú, a vzťahuje sa teda len na obmedzené spektrum justičnej spolupráce v trestných veciach v súvislosti s dôkazmi. Vzhľadom na jeho obmedzený rozsah pôsobnosti môžu príslušné orgány používať nový režim alebo postupy vzájomnej právnej pomoci, ktoré sa naďalej vzťahujú na dôkazy, ktoré nepatria do pôsobnosti európskeho príkazu na zabezpečenie dôkazov.

(5)

Od prijatia rámcových rozhodnutí 2003/577/SVV a 2008/978/SVV je zrejmé, že existujúci rámec zabezpečovania dôkazov je príliš neucelený a zložitý. Preto je potrebný nový prístup.

(6)

V Štokholmskom programe prijatom Európskou radou 10. a 11. decembra 2009 Európska rada zvážila, že by sa malo pokračovať v tvorbe komplexného systému na získavanie dôkazov v prípadoch s cezhraničným rozmerom na základe zásady vzájomného uznávania. Európska rada uviedla, že existujúce nástroje v tejto oblasti predstavujú neucelený režim a je potrebný nový prístup založený na zásade vzájomného uznávania, ale aj zohľadnení pružnosti tradičného systému vzájomnej právnej pomoci. Európska rada preto vyzvala na vytvorenie komplexného systému, ktorým by sa nahradili všetky súčasné nástroje v tejto oblasti vrátane rámcového rozhodnutia 2008/978/SVV a ktorý by sa podľa možností vzťahoval na všetky druhy dôkazov, obsahoval lehoty na vykonanie a čo najviac obmedzil dôvody odmietnutia.

(7)

Tento nový prístup sa zakladá na jedinom nástroji s názvom európsky vyšetrovací príkaz (ďalej len „EVP“). EVP sa má vydávať na účely vykonania jedného alebo viacerých konkrétnych vyšetrovacích opatrení v štáte vykonávajúcom EVP (ďalej len „vykonávajúci štát“) s cieľom zabezpečiť dôkazy. To zahŕňa aj získavanie dôkazov, ktoré sa už nachádzajú v držbe vykonávajúceho orgánu.

(8)

EVP by mal mať horizontálnu pôsobnosť, a preto by sa mal uplatňovať na všetky vyšetrovacie opatrenia, ktorých cieľom je získanie dôkazov. Zriadenie spoločného vyšetrovacieho tímu a získavanie dôkazov takýmto tímom si však vyžaduje osobitné normy, ktoré je lepšie upraviť samostatne. Bez toho, aby bolo dotknuté uplatňovanie tejto smernice, by sa preto na tento druh vyšetrovacieho opatrenia mali naďalej uplatňovať existujúce nástroje.

(9)

Táto smernica by sa nemala vzťahovať na cezhraničné sledovanie uvedené v Dohovore, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda (4).

(10)

EVP by sa mal sústrediť na vyšetrovacie opatrenie, ktoré sa má vykonať. Vydávajúci orgán má najvhodnejšie postavenie na to, aby na základe svojich znalostí podrobností dotknutého vyšetrovania rozhodol, aké vyšetrovacie opatrenie sa má použiť. Vykonávajúci orgán by však mal vždy, keď je to možné, použiť iný druh vyšetrovacieho opatrenia, ak uvedené opatrenie podľa jeho právneho poriadku neexistuje alebo by nebolo dostupné v podobnom vnútroštátnom prípade. Dostupnosť by sa mala týkať prípadov, keď uvedené vyšetrovacie opatrenie v právnom poriadku vykonávajúceho štátu existuje, ale možno ho oprávnene použiť len v určitých situáciách, napríklad ak sa uvedené vyšetrovacie opatrenie môže vykonať len pri trestných činoch s určitým stupňom závažnosti voči osobám, ktoré sú už do určitej miery podozrivé, alebo so súhlasom dotknutej osoby. Vykonávajúci orgán môže použiť aj iný druh vyšetrovacieho opatrenia, ak by dosiahlo rovnaký výsledok ako vyšetrovacie opatrenie uvedené v EVP, ale prostriedkami, ktorými sa menej zasiahne do základných práv dotknutej osoby.

(11)

EVP by sa mal zvoliť vtedy, keď možno vykonanie vyšetrovacieho opatrenia považovať za primerané, vhodné a uplatniteľné v danom prípade. Vydávajúci orgán by mal preto zistiť, či je požadovaný dôkaz potrebný a primeraný na účely konania, či je zvolené vyšetrovacie opatrenie potrebné a primerané na zabezpečenie predmetného dôkazu a či by sa mal vydať EVP, aby sa na zabezpečení tohto dôkazu zúčastnil ďalší členský štát. Rovnaké posúdenie by sa malo vykonať v overovacom konaní, keď sa podľa tejto smernice vyžaduje overenie EVP. Vykonanie EVP by sa nemalo odmietnuť z iných dôvodov ako z dôvodov stanovených v tejto smernici. Vykonávajúci orgán by však mal byť oprávnený zvoliť menej rušivé vyšetrovacie opatrenie, ako je opatrenie uvedené v príslušnom EVP, ak to umožňuje dosiahnuť podobné výsledky.

(12)

Vydávajúci orgán by pri vydaní EVP mal venovať osobitnú pozornosť tomu, aby sa v plnej miere zabezpečilo dodržanie práv zakotvených v článku 48 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“). Prezumpcia neviny a právo na obhajobu v trestnom konaní sú základom základných práv uznaných v charte v oblasti trestnoprávnej spravodlivosti. Každé obmedzenie takýchto práv vyšetrovacím opatrením nariadeným v súlade s touto smernicou by malo spĺňať v plnom rozsahu požiadavky stanovené v článku 52 charty, pokiaľ ide o nevyhnutnosť, primeranosť a ciele, ktoré by malo sledovať, najmä ochranu práv a slobôd iných.

(13)

S cieľom zabezpečiť zaslanie EVP príslušnému orgánu vykonávajúceho štátu môže vydávajúci orgán využiť na zaslanie všetky možné alebo relevantné prostriedky, napríklad zabezpečený telekomunikačný systém Európskej justičnej siete, Eurojust, alebo iné cesty, ktoré využívajú justičné orgány alebo orgány presadzovania práva.

(14)

Členské štáty sa vyzývajú, aby pri označení uplatniteľného jazyka uviedli aspoň jeden jazyk, ktorý sa bežne používa v Únii a ktorý nie je ich úradným jazykom.

(15)

Pri vykonávaní tejto smernice by sa mali zohľadniť smernice Európskeho parlamentu a Rady 2010/64/EÚ (5), 2012/13/EÚ (6) a 2013/48/EÚ (7), ktoré sa týkajú procesných práv v trestnom konaní.

(16)

Neinvazívnymi opatreniami by v závislosti od vnútroštátneho práva mohli byť napríklad také opatrenia, ktorými sa neporušuje právo na súkromie alebo vlastnícke právo.

(17)

Zásada ne bis in idem je základnou právnou zásadou v Únii, ktorá je uznaná v charte a ktorú vo svojej judikatúre rozvinul Súdny dvor Európskej únie. Vykonávajúci orgán by preto mal mať oprávnenie odmietnuť vykonanie EVP, ak by bolo v rozpore s touto zásadou. Vzhľadom na predbežnú povahu konaní, ktoré sú základom pre EVP, by sa jeho vykonanie nemalo odmietnuť, keď je jeho účelom zistiť, či existuje prípadné porušenie zásady ne bis in idem, alebo keď vydávajúci orgán poskytol záruky, že dôkazy zaslané ako výsledok vykonania EVP sa nepoužijú na stíhanie osoby alebo uloženie trestu osobe, v prípade ktorej sa v inom členskom štáte prijalo na základe tých istých skutočností konečné rozhodnutie.

(18)

Tak ako v prípade iných nástrojov vzájomného uznávania, ani touto smernicou nie je dotknutá povinnosť rešpektovať základné práva a základné právne zásady zakotvené v článku 6 Zmluvy o Európskej únii (Zmluva o EÚ) a v charte. V záujme objasnenia tejto otázky sa do textu vložilo osobitné ustanovenie.

(19)

Základom vytvorenia priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti v Únii je vzájomná dôvera a domnienka, že ostatné členské štáty dodržiavajú právo Únie, a konkrétne základné práva. Táto domnienka je však vyvrátiteľná. Preto ak existujú podstatné dôvody domnievať sa, že vykonanie vyšetrovacieho opatrenia uvedeného v EVP by viedlo k porušeniu základných práv a že vykonávajúci štát by si nesplnil svoje povinnosti týkajúce sa ochrany základných práv uznaných v charte, výkon EVP by sa mal odmietnuť.

(20)

Odmietnuť EVP by malo byť možné vtedy, ak by malo jeho uznanie alebo vykonanie vo vykonávajúcom štáte za následok porušenie imunity alebo výsady v tomto štáte. V práve Únie neexistuje spoločné vymedzenie toho, čo predstavuje imunitu alebo výsadu, preto sa presné vymedzenie týchto pojmov ponecháva na vnútroštátny právny poriadok, ktorý môže zahŕňať ochranu pre lekárske a právnické povolania, ale nemalo by sa vykladať spôsobom, ktorý by bol v rozpore s povinnosťou zrušiť niektoré dôvody odmietnutia stanovené v Protokole k Dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach medzi členskými štátmi Európskej únie (8). Tieto dôvody môžu tiež zahŕňať normy týkajúce sa slobody tlače a slobody vyjadrovania v iných médiách, hoci sa nemusia považovať za výsadu alebo imunitu.

(21)

Na zabezpečenie rýchlej, účinnej a konzistentnej spolupráce v trestných veciach medzi členskými štátmi sú potrebné lehoty. Rozhodnutie o uznaní alebo vykonaní a samotné vykonanie vyšetrovacieho opatrenia by sa mali uskutočniť rovnako rýchlo a prioritne ako v podobnom vnútroštátnom prípade. Mali by sa stanoviť lehoty, aby sa zabezpečilo vydanie rozhodnutia alebo vykonanie v primeranej lehote alebo aby sa dodržali procesné obmedzenia vo vydávajúcom štáte.

(22)

Dostupné opravné prostriedky proti EVP by mali byť prinajmenšom rovnocenné s opravnými prostriedkami, ktoré sú proti dotknutému vyšetrovaciemu opatreniu dostupné vo vnútroštátnom prípade. Členské štáty by v súlade so svojimi vnútroštátnymi právnymi poriadkami mali zabezpečiť uplatniteľnosť takýchto opravných prostriedkov, a to tiež prostredníctvom včasného informovania každej zainteresovanej strany o možnostiach a spôsoboch uplatnenia týchto opravných prostriedkov. Ak námietky proti EVP predložila zainteresovaná strana vo vykonávajúcom štáte v súvislosti s vecnými dôvodmi vydania EVP, odporúča sa, aby sa informácie o týchto námietkach zaslali vydávajúcemu orgánu a aby o tom bola zainteresovaná strana náležitým spôsobom informovaná.

(23)

Náklady, ktoré vznikli na území vykonávajúceho štátu pri vykonávaní EVP, by mal znášať výlučne tento štát. Táto úprava je v súlade so všeobecnou zásadou vzájomného uznávania. Pri vykonávaní EVP však môžu vykonávajúcemu štátu vzniknúť mimoriadne vysoké náklady. Takéto mimoriadne vysoké náklady môžu vzniknúť napríklad v dôsledku zložitých znaleckých posudkov alebo rozsiahlych policajných operácií či dlhodobého sledovania. Tieto náklady by nemali brániť vykonaniu EVP a vydávajúci a vykonávajúci orgán by sa mali snažiť určiť, ktoré výdavky treba považovať za mimoriadne vysoké. O otázke nákladov sa vydávajúci štát a vykonávajúci štát môžu poradiť a odporúča sa, aby ju vyriešili počas týchto porád. Poslednou možnosťou je, že vydávajúci orgán rozhodne o späťvzatí EVP alebo o jeho ponechaní v platnosti, pričom tú časť nákladov, ktoré vykonávajúci štát považuje za mimoriadne vysoké a ktoré sú zároveň nevyhnutné pre priebeh konania, by mal uhradiť vydávajúci štát. Uvedený mechanizmus by nemal predstavovať ďalší dôvod odmietnutia a v žiadnom prípade by sa nemal zneužívať na prieťahy vo vykonaní EVP alebo ako prekážka brániaca vykonaniu EVP.

(24)

EVP stanovuje jednotný režim na získavanie dôkazov. Sú však potrebné ďalšie normy pre určité druhy vyšetrovacích opatrení, ktoré by sa mali uviesť v EVP, napríklad dočasné odovzdanie osôb vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody, výsluch prostredníctvom videokonferencie alebo telefonickej konferencie, získavanie informácií súvisiacich s bankovými účtami alebo operáciami, kontrolované dodávky alebo utajené vyšetrovania. Na vyšetrovacie opatrenia, ktoré sa týkajú zabezpečovania dôkazov v reálnom čase, kontinuálne a počas určitého obdobia, sa vzťahuje EVP, ale vždy, keď je to potrebné, by sa vydávajúci štát a vykonávajúci štát mali dohodnúť na praktických opatreniach, aby sa zohľadnili rozdiely medzi vnútroštátnymi právnymi poriadkami týchto štátov.

(25)

V tejto smernici sa ustanovujú pravidlá vykonania vyšetrovacieho opatrenia na účely získania dôkazov vo všetkých štádiách trestného konania vrátane súdneho konania, v prípade potreby za účasti dotknutej osoby. EVP možno vydať napríklad na účely dočasného odovzdania dotknutej osoby vydávajúcemu štátu alebo na účely výsluchu formou videokonferencie. Ak sa však má táto osoba odovzdať do iného členského štátu na účely trestného stíhania vrátane jej predvedenia pred súd, aby sa zúčastnila na súdnom konaní, mal by sa v súlade s rámcovým rozhodnutím Rady 2002/584/SVV (9) vydať európsky zatykač.

(26)

S cieľom zabezpečiť primerané využívanie európskeho zatykača by vydávajúci orgán mal zvážiť, či by EVP predstavoval účinný a primeraný spôsob vedenia trestného konania. Vydávajúci orgán by mal predovšetkým zvážiť, či by účinnou alternatívou nemohlo byť vydanie EVP na účely výsluchu podozrivej alebo obvinenej osoby formou videokonferencie.

(27)

EVP sa môže vydať s cieľom získať dôkazy o účtoch akéhokoľvek druhu v ktorejkoľvek banke alebo inej nebankovej finančnej inštitúcii, ktorých majiteľom je osoba, voči ktorej sa vedie trestné konanie. Táto možnosť zahŕňa v širokom ponímaní nielen podozrivé alebo obvinené osoby, ale aj ktorúkoľvek inú osobu, v súvislosti s ktorou príslušné orgány považujú tieto informácie za potrebné v rámci trestného konania.

(28)

Ak sa v tejto smernici odkazuje na finančné inštitúcie, mal by sa tento pojem chápať v súlade s jeho príslušným vymedzením v článku 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/60/ES (10).

(29)

Ak sa EVP vydáva na účely získania „podrobností“ o určenom bankovom účte, malo by sa tým rozumieť, že tieto „podrobnosti“ zahŕňajú prinajmenšom meno, priezvisko a adresu majiteľa účtu, podrobnosti o všetkých dispozičných právach vzťahujúcich sa na tento účet a všetky podrobnosti alebo písomnosti, ktoré poskytol majiteľ účtu pri otvorení účtu a ktoré má banka stále k dispozícii.

(30)

Možnosti spolupráce podľa tejto smernice o odpočúvaní telekomunikačnej prevádzky by sa nemali obmedzovať na obsah telekomunikačnej prevádzky, ale mohli by sa vzťahovať aj na zhromažďovanie prevádzkových údajov a lokalizačných údajov spojených s takouto telekomunikačnou prevádzkou, čo by príslušným orgánom umožňovalo vydávať EVP na účel získavania menej rušivých údajov o telekomunikačnej prevádzke. EVP vydaný na získanie prevádzkových údajov a lokalizačných údajov týkajúcich sa minulej telekomunikačnej prevádzky by sa mal vybaviť v rámci všeobecného režimu týkajúceho sa vykonania EVP a môže sa v závislosti od vnútroštátneho právneho poriadku vykonávajúceho štátu považovať za invazívne vyšetrovacie opatrenie.

(31)

Ak môže potrebnú technickú pomoc poskytnúť niekoľko členských štátov, EVP by sa mal zaslať len jednému z nich a uprednostniť by sa mal členský štát, v ktorom sa nachádza dotknutá osoba. Členské štáty, na území ktorých sa nachádza odpočúvaná osoba a ktorých technická pomoc nie je na účely vykonania odpočúvania potrebná, by o tom mali byť informované v súlade s touto smernicou. Ak však technickú pomoc nemožno získať len z jedného členského štátu, EVP možno zaslať viac ako jednému vykonávajúcemu štátu.

(32)

V EVP, ktorý zahŕňa žiadosť o odpočúvanie telekomunikačnej prevádzky, by mal vydávajúci orgán poskytnúť vykonávajúcemu orgánu dostatočné informácie, ako napríklad podrobnosti o trestnom čine, ktorý sa vyšetruje, a to s cieľom umožniť, aby vydávajúci orgán mohol posúdiť, či by sa toto vyšetrovacie opatrenie povolilo v podobnom vnútroštátnom prípade.

(33)

Členské štáty by mali zohľadniť, že je dôležité zabezpečiť, aby technickú pomoc mohol poskytovať poskytovateľ služieb prevádzkujúci verejne dostupné telekomunikačné siete a služby na území dotknutého členského štátu, a to s cieľom uľahčiť spoluprácu podľa tohto nástroja vo vzťahu k zákonnému odpočúvaniu telekomunikačnej prevádzky.

(34)

Táto smernica sa z dôvodu svojho rozsahu zaoberá iba predbežnými opatreniami zameranými na získavanie dôkazov. V tomto ohľade by sa malo zdôrazniť, že akákoľvek vec vrátane finančných prostriedkov môže byť počas trestného konania predmetom rôznych predbežných opatrení, a to nielen na účely získania dôkazu, ale aj na účely konfiškácie. Rozdiel medzi týmito dvoma cieľmi predbežných opatrení nie je vždy zrejmý a cieľ predbežného opatrenia sa môže počas trestného konania zmeniť. Z tohto dôvodu je nevyhnutné, aby sa udržal bezproblémový vzťah medzi rozličnými nástrojmi uplatniteľnými v tejto oblasti. Navyše by sa z rovnakého dôvodu malo posúdenie toho, či sa má vec použiť ako dôkaz, a preto byť predmetom EVP, malo ponechať vydávajúcemu orgánu.

(35)

Keď sa v relevantných medzinárodných nástrojoch, ako napríklad v dohovoroch uzavretých v rámci Rady Európy, odkazuje na vzájomnú pomoc, malo by sa tým rozumieť, že medzi členskými štátmi, ktoré sú viazané touto smernicou, má táto smernica prednosť pred uvedenými dohovormi.

(36)

Kategórie trestných činov uvedené v prílohe D by sa mali vykladať v súlade s ich výkladom podľa existujúcich právnych nástrojov o vzájomnom uznávaní.

(37)

V súlade so Spoločným politickým vyhlásením členských štátov a Komisie z 28. septembra 2011 k vysvetľujúcim dokumentom (11) sa členské štáty zaviazali, že v odôvodnených prípadoch pripoja k oznámeniu o svojich transpozičných opatreniach jeden alebo viacero dokumentov vysvetľujúcich vzťah medzi zložkami určitej smernice a príslušnými časťami vnútroštátnych transpozičných nástrojov. V prípade tejto smernice považuje Európsky parlament a Rada predloženie takýchto dokumentov za odôvodnené.

(38)

Keďže cieľ tejto smernice, a to vzájomné uznávanie rozhodnutí prijatých na účely získania dôkazov, nemožno uspokojivo dosiahnuť na úrovni samotných členských štátov, ale z dôvodov jeho rozsahu a dôsledkov ho možno lepšie dosiahnuť na úrovni Únie, môže Únia prijať opatrenia v súlade so zásadou subsidiarity podľa článku 5 Zmluvy o EÚ. V súlade so zásadou proporcionality podľa uvedeného článku táto smernica neprekračuje rámec nevyhnutný na dosiahnutie tohto cieľa.

(39)

Táto smernica rešpektuje základné práva a dodržiava zásady uznané v článku 6 Zmluvy o EÚ a v charte, najmä v jej kapitole VI, v medzinárodnom práve a medzinárodných dohodách, ktorých zmluvnými stranami sú Únia a členské štáty, vrátane európskeho Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v ústavách členských štátov v ich príslušných oblastiach pôsobnosti. Žiadnu časť tejto smernice nemožno vykladať ako zákaz odmietnuť vykonať EVP, ak na základe objektívnych skutočností existujú dôvody domnievať sa, že EVP bol vydaný na účel trestného stíhania alebo potrestania osoby z dôvodu jej pohlavia, rasy alebo etnického pôvodu, náboženstva, sexuálnej orientácie, štátnej príslušnosti, jazyka alebo politického zmýšľania alebo že postavenie tejto osoby môže byť z ktoréhokoľvek z týchto dôvodov nepriaznivo ovplyvnené.

(40)

Ochrana fyzických osôb v súvislosti so spracúvaním osobných údajov patrí medzi základné práva. V súlade s článkom 8 ods. 1 charty a článkom 16 ods. 1 ZFEÚ má každý právo na ochranu osobných údajov, ktoré sa ho týkajú.

(41)

Členské štáty by mali pri uplatňovaní tejto smernice prijať transparentné politiky v súvislosti so spracúvaním osobných údajov a na vykonávanie práv osôb, ktorých sa údaje týkajú, na opravné prostriedky na účely ochrany ich osobných údajov.

(42)

Osobné údaje získané podľa tejto smernice by sa mali spracúvať, len keď je to potrebné a ak je to primerané na účely, ktoré sú zlučiteľné s predchádzaním trestným činom, ich vyšetrovaním, odhaľovaním a stíhaním alebo s výkonom trestných sankcií a práv na obhajobu. K informáciám obsahujúcim osobné údaje by mali mať prístup len oprávnené osoby, čo možno dosiahnuť postupmi overovania pravosti.

(43)

V súlade s článkom 3 Protokolu 21 o postavení Spojeného kráľovstva a Írska s ohľadom na priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, ktorý je pripojený k Zmluve o EÚ a ZFEÚ, Spojené kráľovstvo oznámilo želanie zúčastniť sa na prijatí a uplatňovaní tejto smernice.

(44)

V súlade s článkami 1 a 2 a článkom 4a ods. 1 Protokolu 21 o postavení Spojeného kráľovstva a Írska s ohľadom na priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, ktorý je pripojený k Zmluve o EÚ a ZFEÚ, a bez toho, aby bol dotknutý článok 4 uvedeného protokolu, sa Írsko nezúčastňuje na prijatí tejto smernice, nie je ňou viazané ani nepodlieha jej uplatňovaniu.

(45)

V súlade s článkami 1 a 2 Protokolu 22 o postavení Dánska, ktorý je pripojený k Zmluve o EÚ a ZFEÚ, sa Dánsko nezúčastňuje na prijatí tejto smernice, nie je ňou viazané ani nepodlieha jej uplatňovaniu.

(46)

Európsky dozorný úradník pre ochranu údajov vydal stanovisko 5. októbra 2010 (12) na základe článku 41 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 45/2001 (13),

PRIJALI TÚTO SMERNICU:

KAPITOLA I

EURÓPSKY VYŠETROVACÍ PRÍKAZ

Článok 1

Európsky vyšetrovací príkaz a povinnosť vykonať ho

1.   Európsky vyšetrovací príkaz (EVP) je justičné rozhodnutie, ktoré vydal alebo overil justičný orgán členského štátu (ďalej len „vydávajúci štát“) na účely vykonania jedného alebo viacerých konkrétnych vyšetrovacích opatrení v inom členskom štáte (ďalej len „vykonávajúci štát“) s cieľom získať dôkazy v súlade s touto smernicou.

EVP sa môže vydať aj na účely získania dôkazov, ktoré sa už nachádzajú v držbe príslušných orgánov vykonávajúceho štátu.

2.   Členské štáty vykonajú EVP na základe zásady vzájomného uznávania a v súlade s touto smernicou.

3.   O vydanie EVP môže požiadať podozrivá alebo obvinená osoba alebo právnik v jej mene v rámci príslušných práv na obhajobu v súlade s vnútroštátnym trestným právom procesným.

4.   Touto smernicou sa nemení povinnosť rešpektovať základné práva a právne zásady zakotvené v článku 6 Zmluvy o EÚ vrátane práv osôb, voči ktorým sa vedie trestné konanie, na obhajobu a všetky povinnosti justičných orgánov v tomto ohľade zostávajú nedotknuté.

Článok 2

Vymedzenie pojmov

Na účely tejto smernice sa uplatňujú tieto vymedzenia pojmov:

a)

„vydávajúci štát“ je členský štát, v ktorom bol vydaný EVP;

b)

„vykonávajúci štát“ je členský štát, ktorý vykonáva EVP a v ktorom sa má vykonať vyšetrovacie opatrenie;

c)

„vydávajúci orgán“ je:

i)

sudca, súd, vyšetrujúci sudca alebo prokurátor príslušný konať v dotknutej veci, alebo

ii)

akýkoľvek iný príslušný orgán určený vydávajúcim štátom, ktorý v príslušnej veci plní funkciu vyšetrovacieho orgánu v trestnom konaní a má v súlade s vnútroštátnym právnym poriadkom právomoc nariadiť zabezpečenie dôkazov. Okrem toho predtým, ako sa EVP zašle vykonávajúcemu orgánu, a po preskúmaní, či spĺňa podmienky na vydanie EVP podľa tejto smernice, a to najmä podmienky stanovené v článku 6 ods. 1, overí ho sudca, súd, vyšetrujúci sudca alebo prokurátor vo vydávajúcom štáte. Ak EVP overil justičný orgán, možno na účely zaslania EVP považovať aj tento orgán za vydávajúci orgán;

d)

„vykonávajúci orgán“ je orgán, ktorý má v súlade s touto smernicou a postupmi platnými v podobnom vnútroštátnom prípade právomoc uznať EVP a zabezpečiť jeho vykonanie. Takéto postupy si môžu vyžadovať schválenie súdom vo vykonávajúcom štáte, ak sa tak ustanovuje v jeho vnútroštátnom právnom poriadku.

Článok 3

Rozsah pôsobnosti EVP

EVP sa vzťahuje na všetky vyšetrovacie opatrenia s výnimkou zriadenia spoločného vyšetrovacieho tímu a zabezpečovania dôkazov v rámci takéhoto tímu, ako sa uvádza v článku 13 Dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach medzi členskými štátmi Európskej únie (14) (ďalej len „dohovor“) a v rámcovom rozhodnutí Rady 2002/465/SVV (15), na iné účely, ako je uplatnenie článku 13 ods. 8 dohovoru a článku 1 ods. 8 rámcového rozhodnutia.

Článok 4

Druhy konaní, pre ktoré sa môže vydať EVP

EVP sa môže vydať:

a)

v súvislosti s trestným konaním, ktoré začal justičný orgán alebo ktoré sa pred ním môže začať pre trestný čin podľa vnútroštátneho právneho poriadku vydávajúceho štátu;

b)

v konaniach, ktoré správne orgány začali vo vzťahu ku skutkom, ktoré sú trestné podľa vnútroštátneho právneho poriadku vydávajúceho štátu z dôvodu porušenia právnych predpisov, a v prípade rozhodnutia, ktoré môže viesť ku konaniu pred súdom príslušným najmä v trestných veciach;

c)

v konaniach, ktoré justičné orgány začali pre skutky, ktoré sú trestné podľa vnútroštátneho právneho poriadku vydávajúceho štátu z dôvodu porušenia právnych predpisov, ak rozhodnutie v tomto konaní môže viesť ku konaniu pred súdom príslušným najmä v trestných veciach, a

d)

v súvislosti s konaniami uvedenými v písmenách a), b) a c), ktoré súvisia s trestnými činmi alebo porušeniami právnych predpisov, za ktoré môže byť právnická osoba zodpovedná alebo trestaná vo vydávajúcom štáte.

Článok 5

Obsah a forma EVP

1.   EVP uvedený vo formulári v prílohe A vyplní, podpíše a presnosť a správnosť jeho obsahu osvedčí vydávajúci orgán.

EVP obsahuje najmä tieto informácie:

a)

údaje o vydávajúcom orgáne a prípadne o overujúcom orgáne;

b)

predmet a dôvody EVP;

c)

dostupné potrebné informácie o dotknutej osobe (osobách);

d)

opis trestného činu, ktorý je predmetom vyšetrovania alebo konania, a uplatniteľné ustanovenia trestného práva vydávajúceho štátu;

e)

opis požadovaného vyšetrovacieho opatrenia (opatrení) a dôkazy, ktoré sa majú získať.

2.   Každý členský štát uvedie jeden alebo viacero jazykov spomedzi úradných jazykov inštitúcií Únie okrem úradného jazyka či jazykov dotknutého členského štátu, ktoré sa môžu použiť pri vypĺňaní alebo preklade EVP v prípade, keď je dotknutý členský štát vykonávajúcim štátom.

3.   Príslušný orgán vydávajúceho štátu preloží EVP stanovený v prílohe A do úradného jazyka vykonávajúceho štátu alebo do jedného z jazykov, ktoré uviedol vykonávajúci štát v súlade s odsekom 2 tohto článku.

KAPITOLA II

POSTUPY A ZÁRUKY PRE VYDÁVAJÚCI ŠTÁT

Článok 6

Podmienky vydania a zaslania EVP

1.   Vydávajúci orgán môže vydať EVP, len ak sú splnené tieto podmienky:

a)

vydanie EVP je pri zohľadnení práv podozrivej alebo obvinenej osoby nevyhnutné a primerané na účely konania uvedeného v článku 4 a

b)

vyšetrovacie opatrenie (opatrenia) uvedené v EVP by sa mohlo (mohli) za rovnakých podmienok nariadiť v podobnom vnútroštátnom prípade.

2.   Podmienky uvedené v odseku 1 posúdi vydávajúci orgán v každom jednotlivom prípade.

3.   Ak má vykonávajúci orgán dôvod domnievať sa, že neboli splnené podmienky uvedené v odseku 1, môže sa poradiť s vydávajúcim orgánom o potrebe vykonať EVP. Po tejto porade môže vydávajúci orgán rozhodnúť, že vezme EVP späť.

Článok 7

Zasielanie EVP

1.   Vydávajúci orgán zašle EVP vyplnený v súlade s článkom 5 vykonávajúcemu orgánu akýmkoľvek spôsobom, ktorý umožňuje vyhotovenie písomného záznamu za podmienok, ktoré vykonávajúcemu štátu umožnia potvrdiť jeho pravosť.

2.   Každá ďalšia úradná komunikácia sa uskutoční priamo medzi vydávajúcim orgánom a vykonávajúcim orgánom.

3.   Bez toho, aby bol dotknutý článok 2 písm. d), môže každý členský štát určiť ústredný orgán, alebo ak to umožňuje jeho právny systém, viac než jeden ústredný orgán, ktorý bude pomáhať príslušným orgánom. Členský štát môže, ak to vyžaduje organizácia jeho vnútroštátneho justičného systému, poveriť svoj ústredný orgán (ústredné orgány) administratívnym zasielaním a prijímaním EVP, ako aj ďalšou úradnou korešpondenciou súvisiacou s EVP.

4.   Vydávajúci orgán môže zaslať EVP prostredníctvom telekomunikačného systému Európskej justičnej siete vytvorenej jednotnou akciou Rady 98/428/SVV (16).

5.   Ak nie je vykonávajúci orgán známy, vydávajúci orgán vykoná všetky potrebné šetrenia vrátane šetrení cez kontaktné miesta Európskej justičnej siete, aby túto informáciu od vykonávajúceho štátu získal.

6.   Ak orgán vo vykonávajúcom štáte, ktorému bol EVP doručený, nemá právomoc uznať EVP alebo prijať potrebné opatrenia na jeho vykonanie, postúpi EVP z úradnej moci vykonávajúcemu orgánu a informuje o tom vydávajúci orgán.

7.   Všetky problémy súvisiace so zasielaním alebo pravosťou akýchkoľvek listín potrebných na vykonanie EVP sa riešia prostredníctvom priamych kontaktov medzi zúčastneným vydávajúcim orgánom a vykonávajúcim orgánom alebo prípadne za účasti ústredných orgánov členských štátov.

Článok 8

EVP týkajúci sa skoršieho EVP

1.   Ak vydávajúci orgán vydá EVP, ktorý dopĺňa skorší EVP, uvedie túto skutočnosť v EVP v oddiele D formulára uvedeného v prílohe A.

2.   Ak vydávajúci orgán pomáha pri vykonávaní EVP vo vykonávajúcom štáte v súlade s článkom 9 ods. 4, môže počas svojej prítomnosti v uvedenom štáte adresovať EVP, ktorý dopĺňa skorší EVP, priamo vykonávajúcemu orgánu bez toho, aby boli dotknuté oznámenia podľa článku 33 ods. 1 písm. c).

3.   EVP, ktorý dopĺňa skorší EVP, musí byť osvedčený v súlade s článkom 5 ods. 1 prvým pododsekom a prípadne musí byť overený v súlade s článkom 2 písm. c).

KAPITOLA III

POSTUPY A ZÁRUKY PRE VYKONÁVAJÚCI ŠTÁT

Článok 9

Uznanie a vykonanie

1.   Vykonávajúci orgán uzná EVP zaslaný v súlade s touto smernicou bez toho, aby sa museli splniť akékoľvek ďalšie formálne náležitosti, a zabezpečí jeho vykonanie rovnakým spôsobom a za rovnakých podmienok, ako keby dotknuté vyšetrovacie opatrenie nariadil orgán vykonávajúceho štátu, pokiaľ tento orgán nerozhodne o uplatnení jedného z dôvodov neuznania alebo nevykonania EVP alebo jedného z dôvodov odkladu stanoveného v tejto smernici.

2.   Vykonávajúci orgán dodržiava formálne náležitosti a postupy výslovne určené vydávajúcim orgánom, pokiaľ v tejto smernici nie je ustanovené inak a pokiaľ takéto formálne náležitosti a postupy nie sú v rozpore so základnými zásadami právneho poriadku vykonávajúceho štátu.

3.   Ak sa vykonávajúcemu orgánu doručí EVP, ktorý nevydal vydávajúci orgán uvedený v článku 2 písm. c), vykonávajúci orgán vráti EVP vydávajúcemu štátu.

4.   Vydávajúci orgán môže žiadať, aby sa jeden alebo viaceré orgány vydávajúceho štátu zúčastňovali na vykonávaní EVP tým, že poskytnú pomoc príslušným orgánom vykonávajúceho štátu, a to v rozsahu, v akom by sa určené orgány vydávajúceho štátu mohli zúčastniť na vykonávaní vyšetrovacích opatrení uvedených v EVP v podobnom vnútroštátnom prípade. Vykonávajúci orgán vyhovie tejto žiadosti, pokiaľ takáto účasť nie je v rozpore so základnými zásadami právneho poriadku vykonávajúceho štátu alebo nepoškodzuje jeho základné záujmy národnej bezpečnosti.

5.   Orgány vydávajúceho štátu, ktoré sa nachádzajú vo vykonávajúcom štáte, sú počas vykonávania EVP viazané právnym poriadkom vykonávajúceho štátu. Nemajú žiadne právomoci presadzovania práva na území vykonávajúceho štátu okrem prípadu, keď je vykonávanie týchto právomocí na území vykonávajúceho štátu v súlade s právnym poriadkom vykonávajúceho štátu, a to v rozsahu dohodnutom medzi vydávajúcim orgánom a vykonávajúcim orgánom.

6.   Vydávajúci orgán a vykonávajúci orgán sa môžu navzájom radiť akýmkoľvek vhodným spôsobom, aby sa umožnilo efektívne uplatňovanie tohto článku.

Článok 10

Použitie iného vyšetrovacieho opatrenia

1.   Vykonávajúci orgán vždy, keď je to možné, použije iné vyšetrovacie opatrenie, ako sa uvádza v EVP, ak:

a)

vyšetrovacie opatrenie uvedené v EVP neexistuje v právnom poriadku vykonávajúceho štátu alebo

b)

vyšetrovacie opatrenie uvedené v EVP by nebolo dostupné v podobnom vnútroštátnom prípade.

2.   Bez toho, aby bol dotknutý článok 11, sa odsek 1 nevzťahuje na tieto vyšetrovacie opatrenia, ktoré musia byť vždy dostupné podľa právneho poriadku vykonávajúceho štátu:

a)

získanie informácií alebo dôkazu, ktoré sa už nachádzajú v držbe vykonávajúceho orgánu, pričom tieto informácie alebo dôkaz sa mohli získať v súlade s právnym poriadkom vykonávajúceho štátu v rámci trestného konania alebo na účely EVP;

b)

získanie informácií nachádzajúcich sa v databázach polície alebo justičných orgánov, ku ktorým má vykonávajúci orgán priamy prístup v rámci trestného konania;

c)

výsluch svedka, znalca, obete, podozrivej alebo obvinenej osoby alebo tretej osoby na území vykonávajúceho štátu;

d)

akékoľvek neinvazívne vyšetrovacie opatrenie podľa právneho poriadku vykonávajúceho štátu;

e)

zistenie totožnosti používateľa určitého telefónneho čísla alebo IP adresy.

3.   Vykonávajúci orgán môže tiež použiť iné vyšetrovacie opatrenie, ako je vyšetrovacie opatrenie uvedené v EVP, ak by sa vyšetrovacím opatrením zvoleným vykonávajúcim orgánom dosiahol rovnaký výsledok menej rušivými prostriedkami ako vyšetrovacím opatrením uvedeným v EVP.

4.   Ak sa vykonávajúci orgán rozhodne využiť možnosť uvedenú v odsekoch 1 a 3, najprv o tom informuje vydávajúci orgán, ktorý môže rozhodnúť o späťvzatí EVP alebo jeho doplnení.

5.   Ak vyšetrovacie opatrenie uvedené v EVP v súlade s odsekom 1 neexistuje v právnom poriadku vykonávajúceho štátu alebo by nebolo dostupné v podobnom vnútroštátnom prípade a ak neexistuje žiadne iné vyšetrovacie opatrenie, ktoré by malo rovnaký výsledok ako požadované vyšetrovacie opatrenie, vykonávajúci orgán vydávajúcemu orgánu oznámi, že nebolo možné poskytnúť požadovanú pomoc.

Článok 11

Dôvody neuznania alebo nevykonania

1.   Bez toho, aby bol dotknutý článok 1 ods. 4, môže vykonávajúci štát odmietnuť uznanie alebo vykonanie EVP, ak:

a)

podľa právneho poriadku vykonávajúceho štátu existuje imunita alebo výsada, ktorá znemožňuje vykonať EVP, alebo existujú normy o určení a obmedzení trestnej zodpovednosti týkajúce sa slobody tlače a slobody prejavu v iných médiách, ktoré znemožňujú vykonať EVP;

b)

v konkrétnom prípade by vykonanie EVP poškodilo základné záujmy národnej bezpečnosti, ohrozilo zdroj informácií alebo zahŕňalo využitie utajovaných skutočností týkajúcich sa konkrétnych spravodajských činností;

c)

EVP sa vydal v konaní uvedenom v článku 4 písm. b) a c) a vyšetrovacie opatrenie by podľa právneho poriadku vykonávajúceho štátu nebolo v podobnom vnútroštátnom prípade povolené;

d)

vykonanie EVP by bolo v rozpore so zásadou ne bis in idem;

e)

EVP sa týka trestného činu, ktorý mal byť spáchaný mimo územia vydávajúceho štátu a úplne alebo sčasti na území vykonávajúceho štátu, a skutok, pre ktorý sa EVP vydal, nie je trestný vo vykonávajúcom štáte;

f)

existujú podstatné dôvody domnievať sa, že výkon vyšetrovacieho opatrenia uvedeného v EVP by nebol v súlade so záväzkami vykonávajúceho štátu v súlade s článkom 6 Zmluvy o EÚ a charty;

g)

skutok, pre ktorý sa vydal EVP, nie je trestný podľa právneho poriadku vykonávajúceho štátu s výnimkou trestného činu, ktorý je uvedený v zozname kategórií trestných činov v prílohe D, ako vydávajúci orgán uviedol v EVP, ak sa vo vydávajúcom štáte trestá odňatím slobody alebo ochranným opatrením obmedzujúcim slobodu s hornou hranicou sadzby najmenej tri roky, alebo

h)

použitie vyšetrovacieho opatrenia uvedeného v EVP je obmedzené podľa právneho poriadku vykonávajúceho štátu na zoznam alebo kategórie trestných činov alebo trestné činy, za ktoré možno uložiť trest s určitou sadzbou, a trestný čin, na ktorý sa vzťahuje EVP, medzi ne nepatrí.

2.   Odsek 1 písm. g) a h) sa nevzťahuje na vyšetrovacie opatrenia uvedené v článku 10 ods. 2.

3.   Ak sa EVP týka trestného činu v súvislosti s daňami alebo poplatkami, clami a devízami, vykonávajúci orgán nemôže odmietnuť uznanie alebo vykonanie z toho dôvodu, že právny poriadok vykonávajúceho štátu neukladá rovnaký druh dane alebo poplatku alebo neobsahuje daňovú, poplatkovú, colnú a devízovú úpravu rovnakého druhu ako právny poriadok vydávajúceho štátu.

4.   Skôr ako vykonávajúci orgán rozhodne v prípadoch uvedených v odseku 1 písm. a), b), d), e) a f) o úplnom alebo čiastočnom neuznaní alebo nevykonaní EVP, vykonávajúci orgán sa akýmkoľvek vhodným spôsobom poradí s vydávajúcim orgánom, a v prípade potreby požiada vydávajúci orgán o bezodkladné poskytnutie potrebných informácií.

5.   Ak má v prípade uvedenom v odseku 1 písm. a) právomoc pozbaviť výsady alebo imunity orgán vykonávajúceho štátu, vykonávajúci orgán bezodkladne požiada o výkon tejto právomoci. Ak má právomoc pozbaviť výsady alebo imunity orgán iného štátu alebo medzinárodnej organizácie, vydávajúci orgán požiada dotknutý orgán o výkon tejto právomoci.

Článok 12

Lehoty na uznanie alebo vykonanie

1.   O uznaní alebo vykonaní sa rozhodne a vyšetrovacie opatrenie sa vykoná rovnako rýchlo a prioritne ako v podobnom vnútroštátnom prípade, v každom prípade však najneskôr v lehotách ustanovených v tomto článku.

2.   Ak vydávajúci orgán v EVP uviedol, že vzhľadom na procesné lehoty, závažnosť trestného činu alebo inú osobitne naliehavú okolnosť je potrebné dodržať kratšiu lehotu, ako je ustanovená v tomto článku, alebo ak vydávajúci orgán v EVP uviedol, že vyšetrovacie opatrenie sa musí vykonať v určitý deň, vykonávajúci orgán túto požiadavku v najväčšej možnej miere zohľadní.

3.   Vykonávajúci orgán rozhodne o uznaní alebo vykonaní EVP čo najskôr a bez toho, aby tým bol dotknutý odsek 5, najneskôr do 30 dní od doručenia EVP príslušnému vykonávajúcemu orgánu.

4.   Pokiaľ nie sú dané dôvody odkladu podľa článku 15 alebo pokiaľ sa dôkazy uvedené vo vyšetrovacom opatrení, na ktoré sa EVP vzťahuje, už nachádzajú v držbe vykonávajúceho štátu, vykonávajúci orgán vykoná vyšetrovacie opatrenie bezodkladne a bez toho, aby bol dotknutý odsek 5, najneskôr do 90 dní od prijatia rozhodnutia uvedeného v odseku 3.

5.   Ak pre príslušný vykonávajúci orgán v konkrétnom prípade nemožno dodržať lehotu stanovenú v odseku 3 alebo konkrétny termín stanovený v odseku 2, bezodkladne a akýmkoľvek spôsobom to oznámi príslušnému orgánu vydávajúceho štátu, pričom uvedie dôvody odkladu a predpokladaný čas, ktorý potrebuje na prijatie rozhodnutia. V takomto prípade sa môže lehota stanovená v odseku 3 predĺžiť najviac o 30 dní.

6.   Ak pre príslušný vykonávajúci orgán v konkrétnom prípade nemožno dodržať lehotu stanovenú v odseku 4, bezodkladne a akýmkoľvek spôsobom to oznámi príslušnému orgánu vydávajúceho štátu, pričom uvedie dôvody odkladu a poradí sa s vydávajúcim orgánom o vhodnom čase na vykonanie vyšetrovacieho opatrenia.

Článok 13

Odovzdanie dôkazov

1.   Vykonávajúci orgán bezodkladne odovzdá vydávajúcemu štátu dôkazy získané alebo už sa nachádzajúce v držbe príslušných orgánov vykonávajúceho štátu v dôsledku vykonania EVP.

Ak sa o to v EVP žiadalo a ak to umožňuje právny poriadok vykonávajúceho štátu, dôkazy sa bezodkladne odovzdajú príslušným orgánom vydávajúceho štátu, ktoré sa zúčastnili na vykonaní EVP v súlade s článkom 9 ods. 4.

2.   Odovzdávanie dôkazu sa môže prerušiť do rozhodnutia o opravnom prostriedku, pokiaľ sa neuvedú v EVP dostatočné dôvody na to, že bezodkladné odovzdanie je nevyhnutné na riadny priebeh jeho vyšetrovania alebo dodržanie práv jednotlivcov. Odovzdávanie dôkazu sa však preruší, ak by dotknutej osobe spôsobilo závažné alebo nenapraviteľné škody.

3.   Pri odovzdávaní získaných dôkazov vykonávajúci orgán uvedie, či požaduje, aby sa dôkazy vrátili vykonávajúcemu štátu hneď, ako prestanú byť vo vydávajúcom štáte potrebné.

4.   Ak sú dotknuté predmety, listiny alebo údaje relevantné aj pre iné konania, môže vykonávajúci orgán na výslovnú žiadosť vydávajúceho orgánu a po porade s ním odovzdať tieto dôkazy dočasne pod podmienkou, že sa vrátia ihneď vykonávajúcemu štátu, ako prestanú byť potrebné vo vydávajúcom štáte, alebo v inom čase alebo pri inej príležitosti, na ktorých sa príslušné orgány dohodnú.

Článok 14

Opravné prostriedky

1.   Členské štáty zabezpečia, aby boli proti vyšetrovacím opatreniam uvedeným v EVP dostupné opravné prostriedky, ktoré sú rovnocenné s opravnými prostriedkami dostupnými v podobnom vnútroštátnom prípade.

2.   Vydanie EVP možno v samej veci napadnúť len žalobou podanou vo vydávajúcom štáte bez toho, aby tým boli dotknuté záruky základných práv vo vykonávajúcom štáte.

3.   Pokiaľ to nie je v rozpore s dôvernou povahou vyšetrovania podľa článku 19 ods. 1, vydávajúci orgán a vykonávajúci orgán prijmú vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo, že informácie o dostupných možnostiach uplatniť opravné prostriedky podľa vnútroštátneho právneho poriadku sa poskytnú v prípadoch, keď ich možno uplatniť, a to včas, aby sa zabezpečilo ich účinné uplatnenie.

4.   Členské štáty zabezpečia, aby boli lehoty na podanie opravného prostriedku rovnaké ako lehoty stanovené v podobných vnútroštátnych prípadoch a uplatňovali sa tak, aby sa zabezpečila možnosť účinného uplatnenia tohto opravného prostriedku pre dotknuté strany.

5.   Vydávajúci orgán a vykonávajúci orgán sa navzájom informujú o opravných prostriedkoch uplatnených voči vydaniu, uznaniu alebo vykonaniu EVP.

6   Podanie opravného prostriedku nemá odkladný účinok na vykonanie vyšetrovacieho opatrenia, pokiaľ nemá takýto účinok v podobných vnútroštátnych prípadoch.

7.   Vydávajúci štát zohľadní skutočnosť, že sa opravnému prostriedku proti uznaniu alebo vykonaniu EVP vyhovelo, v súlade s jeho vnútroštátnym právnym poriadkom. Bez toho, aby tým boli dotknuté vnútroštátne procesné predpisy, členské štáty zabezpečia, aby sa pri posudzovaní dôkazov získaných prostredníctvom EVP v trestnom konaní vo vydávajúcom štáte dodržiavali práva na obhajobu a spravodlivé súdne konanie.

Článok 15

Dôvody na odklad uznania alebo vykonania

1.   Uznanie alebo vykonanie EVP možno vo vykonávajúcom štáte odložiť, ak:

a)

by jeho vykonanie mohlo narušiť prebiehajúce vyšetrovanie trestného činu alebo trestné stíhanie, a to dovtedy, kým to vykonávajúci štát bude považovať za primerané;

b)

sa dotknuté predmety, listiny alebo údaje už používajú v iných konaniach, až kým na tento účel nebudú potrebné.

2.   Ihneď ako zanikne dôvod odkladu, vykonávajúci orgán bezodkladne prijme potrebné opatrenia na vykonanie EVP a informuje o tom vydávajúci orgán akýmkoľvek spôsobom, ktorý umožňuje vyhotovenie písomného záznamu.

Článok 16

Povinnosť informovať

1.   Príslušný orgán vo vykonávajúcom štáte, ktorému sa EVP doručí, bezodkladne a v každom prípade do jedného týždňa od doručenia EVP potvrdí doručenie EVP vyplnením a zaslaním formulára uvedeného v prílohe B.

Ak sa v súlade s článkom 7 ods. 3 určil ústredný orgán, vzťahuje sa táto povinnosť na ústredný orgán aj vykonávajúci orgán, ktorému sa EVP doručil od ústredného orgánu.

V prípadoch uvedených v článku 7 ods. 6 sa táto povinnosť vzťahuje na príslušný orgán, ktorému sa EVP pôvodne doručil, aj na vykonávajúci orgán, ktorému sa EVP nakoniec postúpil.

2.   Bez toho, aby bol dotknutý článok 10 ods. 4 a 5, vykonávajúci orgán informuje vydávajúci orgán ihneď a akýmkoľvek spôsobom:

a)

ak vykonávajúci orgán nemôže prijať rozhodnutie o uznaní alebo vykonaní, pretože formulár uvedený v prílohe A je neúplný alebo zjavne nesprávne vyplnený;

b)

ak vykonávajúci orgán v priebehu vykonávania EVP bez ďalšieho šetrenia zistí, že by bolo vhodné vykonať vyšetrovacie opatrenia, ktoré sa pôvodne nepredpokladali alebo ktoré nebolo možné bližšie určiť v čase vydania EVP, aby mohol vydávajúci orgán v konkrétnom prípade prijať ďalšie opatrenie, alebo

c)

ak vykonávajúci orgán zistí, že v konkrétnom prípade nemôže dodržať formálne náležitosti a postupy výslovne určené vydávajúcim orgánom v súlade s článkom 9.

Na žiadosť vydávajúceho orgánu sa informácie potvrdzujú bezodkladne a akýmkoľvek spôsobom, ktorý umožňuje vyhotovenie písomného záznamu.

3.   Bez toho, aby tým bol dotknutý článok 10 ods. 4 a 5, vykonávajúci orgán bezodkladne a akýmkoľvek spôsobom, ktorý umožňuje vyhotovenie písomného záznamu, informuje vydávajúci orgán:

a)

o každom rozhodnutí prijatom podľa článku 10 alebo 11;

b)

o každom rozhodnutí o odklade vykonania alebo uznania EVP, o dôvodoch odkladu, a ak je to možné, o očakávanej dĺžke odkladu.

Článok 17

Trestná zodpovednosť týkajúca sa úradníkov

Úradníci vydávajúceho štátu sa počas svojej prítomnosti na území vykonávajúceho štátu v rámci uplatňovania tejto smernice považujú za úradníkov vykonávajúceho štátu, pokiaľ ide o trestné činy spáchané nimi alebo proti nim.

Článok 18

Občianskoprávna zodpovednosť týkajúca sa úradníkov

1.   Ak sú v rámci uplatňovania tejto smernice úradníci jedného členského štátu prítomní na území iného členského štátu, zodpovedá prvý členský štát za každú škodu, ktorú počas svojej činnosti spôsobia jeho úradníci, a to v súlade s právnym poriadkom členského štátu, na ktorého území pôsobia.

2.   Členský štát, na území ktorého bola spôsobená škoda uvedená v odseku 1, nahradí túto škodu za podmienok, ktoré sa uplatňujú na škodu spôsobenú jeho vlastnými úradníkmi.

3.   Členský štát, ktorého úradníci spôsobili škodu osobe na území iného členského štátu, plne uhradí celú sumu, ktorú tento iný členský štát vyplatil poškodeným alebo osobám, ktoré majú na to v ich mene nárok.

4.   Bez toho, aby bola dotknutá možnosť uplatnenia jeho práv voči tretím osobám, a s výnimkou odseku 3 nebude žiadny členský štát v prípadoch uvedených v odseku 1 od iného členského štátu vyžadovať náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená.

Článok 19

Ochrana dôverných informácií

1.   Každý členský štát prijme potrebné opatrenia, aby sa zabezpečilo, že vydávajúci orgán a vykonávajúci orgán pri vykonávaní EVP náležite zohľadnia dôvernú povahu vyšetrovania.

2.   Vykonávajúci orgán v súlade so svojím vnútroštátnym právnym poriadkom zaručí dôvernosť skutočností a podstaty EVP s výnimkou rozsahu potrebného na vykonanie vyšetrovacieho opatrenia. Ak vykonávajúci orgán nemôže splniť požiadavku ochrany dôverných informácií, bezodkladne o tom informuje vydávajúci orgán.

3.   Pokiaľ vykonávajúci orgán neuvedie inak, vydávajúci orgán v súlade so svojím vnútroštátnym právnym poriadkom nesprístupní žiadne dôkazy ani informácie poskytnuté vykonávajúcim orgánom s výnimkou sprístupnenia v rozsahu potrebnom na vykonanie vyšetrovania alebo konania opísaného v EVP.

4.   Každý členský štát prijme potrebné opatrenia, aby sa zabezpečilo, že banky nesprístupnia dotknutým klientom ani iným tretím osobám skutočnosť, že sa v súlade s článkami 26 a 27 zaslali informácie vydávajúcemu štátu alebo že prebieha vyšetrovanie.

Článok 20

Ochrana osobných údajov

Členské štáty pri vykonávaní tejto smernice zabezpečia, aby boli osobné údaje chránené a mohli sa spracúvať len v súlade s rámcovým rozhodnutím Rady 2008/977/SVV (17) a so zásadami Dohovoru Rady Európy z 28. januára 1981 o ochrane jednotlivcov pri automatizovanom spracovaní osobných údajov a dodatkového protokolu k nemu.

Bez toho, aby boli dotknuté práva osoby, ktorej sa údaje týkajú, musí byť prístup k takýmto údajom obmedzený. K takýmto údajom môžu mať prístup len oprávnené osoby.

Článok 21

Náklady

1.   Pokiaľ nie je v tejto smernici ustanovené inak, vykonávajúci štát znáša všetky náklady, ktoré vzniknú na území vykonávajúceho štátu v súvislosti s vykonaním EVP.

2.   Ak sa vykonávajúci orgán domnieva, že náklady na vykonanie EVP sa môžu považovať za mimoriadne vysoké, môže sa poradiť s vydávajúcim orgánom, či a ako by sa mohli náklady rozdeliť alebo EVP zmeniť.

Vykonávajúci orgán vopred informuje vydávajúci orgán o podrobnostiach o časti nákladov, ktoré sa považujú za mimoriadne vysoké.

3.   Za výnimočných okolností, keď sa nemohla dosiahnuť dohoda o nákladoch uvedených v odseku 2, môže vydávajúci orgán rozhodnúť o:

a)

čiastočnom alebo úplnom späťvzatí EVP alebo

b)

ponechaní EVP v platnosti a znášaní časti nákladov, ktoré sa považujú za mimoriadne vysoké.

KAPITOLA IV

OSOBITNÉ USTANOVENIA TÝKAJÚCE SA URČITÝCH VYŠETROVACÍCH OPATRENÍ

Článok 22

Dočasné odovzdanie osôb vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody do vydávajúceho štátu na účely vykonania vyšetrovacieho opatrenia

1.   EVP možno vydať na účely dočasného odovzdania osoby vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody, aby sa vykonalo vyšetrovacie opatrenie, ktorého cieľom je získať dôkazy, na ktoré sa vyžaduje prítomnosť tejto osoby na území vydávajúceho štátu, ak sa táto osoba v lehote, ktorú určí vykonávajúci štát, odovzdá späť.

2.   Okrem dôvodov neuznania alebo nevykonania uvedených v článku 11 možno odmietnuť vykonať EVP aj vtedy, ak:

a)

osoba vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody s odovzdaním nesúhlasí alebo

b)

odovzdaním by sa predĺžilo trvanie väzby alebo výkonu trestu odňatia slobody pre túto osobu.

3.   Bez toho, aby bol dotknutý odsek 2 písm. a), ak to vydávajúci štát považuje vzhľadom na vek alebo telesný alebo duševný stav dotknutej osoby za potrebné, možnosť vyjadriť sa k dočasnému odovzdaniu sa poskytne právnemu zástupcovi osoby vo väzbe alebo výkone trestu odňatia slobody.

4.   V prípadoch uvedených v odseku 1 sa povolenie na prevoz osoby vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody cez územie tretieho členského štátu (ďalej len „členský štát prevozu“) vydá na základe žiadosti, ku ktorej sa priložia všetky potrebné písomnosti.

5.   Vydávajúci štát a vykonávajúci štát sa dohodnú na praktických opatreniach týkajúcich dočasného odovzdania osoby vrátane podrobností o podmienkach jej väzby alebo výkonu trestu odňatia slobody vo vydávajúcom štáte a dátumu, do ktorého sa musí odovzdať z územia vykonávajúceho štátu, a dátumu, do ktorého sa musí vrátiť na toto územie, pričom sa zabezpečí zohľadnenie telesného a duševného stavu dotknutej osoby, ako aj úroveň bezpečnosti požadovaná vo vydávajúcom štáte.

6.   Odovzdaná osoba zostane za skutky alebo odsúdenia, pre ktoré bola vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody vo vykonávajúcom štáte, vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody na území vydávajúceho štátu, prípadne na území členského štátu prevozu, kým vykonávajúci štát nepožiada o jej prepustenie.

7.   Čas strávený vo väzbe alebo výkone trestu odňatia slobody na území vydávajúceho štátu sa započíta do času, počas ktorého je alebo bude dotknutá osoba povinná zotrvať vo väzbe alebo výkone trestu odňatia slobody na území vykonávajúceho štátu.

8.   Bez toho, aby bol dotknutý odsek 6, odovzdaná osoba sa nesmie vo vydávajúcom štáte stíhať, zadržať ani sa jej nesmú uložiť žiadne iné obmedzenia osobnej slobody za skutky spáchané alebo odsúdenia vyhlásené pred jej odchodom z územia vykonávajúceho štátu, ktoré sa neuviedli v EVP.

9.   Imunita uvedená v odseku 8 sa skončí, ak odovzdaná osoba, ktorá má možnosť odísť v lehote pätnástich po sebe nasledujúcich dní od dátumu, keď vydávajúce orgány už nevyžadujú jej prítomnosť:

a)

sa napriek tomu zdržiava na území alebo

b)

sa naň po odchode vráti.

10.   Náklady vyplývajúce z uplatnenia tohto článku sa znášajú v súlade s článkom 21, a to s výnimkou nákladov vyplývajúcich z odovzdania osoby do vydávajúceho štátu a z neho, ktoré znáša tento štát.

Článok 23

Dočasné odovzdanie osôb vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody do vykonávajúceho štátu na účel vykonania vyšetrovacieho opatrenia

1.   EVP možno vydať na účely dočasného odovzdania osoby vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody vo vydávajúcom štáte, aby sa vykonalo vyšetrovacie opatrenie, ktorého cieľom je získať dôkazy a na ktoré sa vyžaduje jej prítomnosť na území vykonávajúceho štátu.

2.   Na dočasné odovzdanie podľa tohto článku sa primerane uplatní článok 22 ods. 2 písm. a) a odseky 3 až 9.

3.   Náklady vyplývajúce z uplatnenia tohto článku sa znášajú v súlade s článkom 21 s výnimkou nákladov vyplývajúcich z odovzdania dotknutej osoby do vykonávajúceho štátu a z neho, ktoré znáša vydávajúci štát.

Článok 24

Výsluch formou videokonferencie alebo inou formou audiovizuálneho prenosu

1.   Ak sa osoba nachádza na území vykonávajúceho štátu a príslušné orgány vydávajúceho štátu ju majú vypočuť ako svedka alebo znalca, vydávajúci orgán môže vydať EVP, aby sa výsluch svedka alebo znalca uskutočnil formou videokonferencie alebo inou formou audiovizuálneho prenosu v súlade s odsekmi 5 až 7.

Vydávajúci orgán môže vydať EVP aj na účely výsluchu podozrivej alebo obvinenej osoby formou videokonferencie alebo inou formou audiovizuálneho prenosu.

2.   Okrem dôvodov neuznania alebo nevykonania uvedených v článku 11 možno odmietnuť vykonanie EVP vtedy, ak:

a)

podozrivá alebo obvinená osoba nedala súhlas alebo

b)

vykonanie takéhoto vyšetrovacieho opatrenia by v konkrétnom prípade odporovalo základným zásadám právneho poriadku vykonávajúceho štátu.

3.   Vydávajúci orgán a vykonávajúci orgán sa dohodnú na praktických opatreniach. Pri dohode o takýchto opatreniach sa vykonávajúci orgán zaviaže, že:

a)

predvolá dotknutého svedka alebo znalca s uvedením času a miesta výsluchu;

b)

v súlade s podrobnými pravidlami ustanovenými v právnom poriadku vykonávajúceho štátu predvolá podozrivú alebo obvinenú osobu na výsluch a oboznámi takéto osoby s ich právami podľa právneho poriadku vydávajúceho štátu, a to včas na to, aby mohli účinne uplatniť svoje práva na obhajobu;

c)

zabezpečí overenie totožnosti osoby, ktorá sa má vypočuť.

4.   Ak vykonávajúci orgán za okolností konkrétneho prípadu nemá prístup k technickým prostriedkom na uskutočnenie výsluchu videokonferenciou, môže mu také prostriedky po vzájomnej dohode poskytnúť vydávajúci štát.

5.   V prípade výsluchu formou videokonferencie alebo inou formou audiovizuálneho prenosu sa uplatnia tieto pravidlá:

a)

zástupca príslušného orgánu vykonávajúceho štátu sa zúčastní na výsluchu, v prípade potreby aj s tlmočníkom, a je zodpovedný za overenie totožnosti osoby, ktorá sa má vypočuť, a dodržiavanie základných zásad právneho poriadku vykonávajúceho štátu.

Ak sa vykonávajúci orgán domnieva, že počas výsluchu dochádza k porušeniu základných zásad právneho poriadku vykonávajúceho štátu, bezodkladne prijme potrebné opatrenia na zabezpečenie toho, aby výsluch pokračoval v súlade s týmito zásadami;

b)

opatrenia na ochranu osoby, ktorá sa má vypočuť, sa v prípade potreby dohodnú medzi príslušnými orgánmi vydávajúceho štátu a vykonávajúceho štátu;

c)

výsluch vykoná priamo príslušný orgán vydávajúceho štátu v súlade s jeho právnym poriadkom alebo sa vykoná pod jeho vedením v súlade s jeho právnym poriadkom;

d)

na žiadosť vydávajúceho štátu alebo osoby, ktorá sa má vypočuť, vykonávajúci štát zabezpečí, že osoba, ktorá sa má vypočuť, má v prípade potreby k dispozícii tlmočníka;

e)

podozrivá alebo obvinená osoba je pred výsluchom informovaná o procesných právach, ktoré jej náležia, vrátane práva odmietnuť vypovedať podľa právneho poriadku vykonávajúceho štátu a vydávajúceho štátu. Svedkovia a znalci sa môžu dovolávať práva odmietnuť vypovedať, ktoré im náleží podľa právneho poriadku vykonávajúceho štátu alebo vydávajúceho štátu a sú o tomto práve informovaní pred výsluchom.

6.   Bez toho, aby tým boli dotknuté akékoľvek opatrenia dohodnuté na ochranu osôb, vykonávajúci orgán po skončení výsluchu spíše zápisnicu o výsluchu, v ktorej uvedie dátum a miesto výsluchu, údaje o totožnosti vypočutej osoby, údaje o totožnosti a funkciách všetkých ostatných osôb, ktoré sa zúčastnili na výsluchu vo vykonávajúcom štáte, údaje o prísahách a technické podmienky, za akých sa výsluch uskutočnil. Vykonávajúci orgán zašle túto písomnosť vydávajúcemu orgánu.

7.   Každý členský štát prijme potrebné opatrenia, aby zabezpečil, že ak je osoba vypočúvaná na jeho území podľa tohto článku a odmietne vypovedať, hoci má povinnosť vypovedať, alebo ak uvedie nepravdu, uplatní sa jeho právny poriadok rovnakým spôsobom ako v prípade, ak by sa výsluch uskutočnil vo vnútroštátnom konaní.

Článok 25

Výsluch formou telefonickej konferencie

1.   Ak sa osoba nachádza na území jedného členského štátu a má sa vypočuť ako svedok alebo znalec príslušnými orgánmi iného členského štátu, vydávajúci orgán tohto iného členského štátu môže v prípadoch, keď nie je vhodné alebo možné, aby sa osoba, ktorá má byť vypočutá, dostavila osobne na jeho územie, a po tom, čo preskúmal iné vhodné prostriedky, vydať EVP, aby sa výsluch svedka alebo znalca uskutočnil formou telefonickej konferencie podľa odseku 2.

2.   Ak sa nedohodne inak, na vypočutia formou telefonickej konferencie sa primerane uplatní článok 24 ods. 3, 5, 6 a 7.

Článok 26

Informácie o bankových a iných finančných účtoch

1.   EVP sa môže vydať na účely zistenia, či je ktorákoľvek fyzická alebo právnická osoba, voči ktorej sa vedie príslušné trestné konanie, majiteľom jedného alebo viacerých účtov alebo má k takýmto účtom bez ohľadu na ich povahu dispozičné práva v ktorejkoľvek banke nachádzajúcej sa na území vykonávajúceho štátu, a ak to tak je, na účely získania všetkých podrobností o zistených účtoch.

2.   Každý členský štát prijme opatrenia potrebné na to, aby mohol poskytnúť informácie uvedené v odseku 1 v súlade s podmienkami podľa tohto článku.

3.   Ak sa o ne požiada v EVP, informácie uvedené v odseku 1 zahŕňajú aj účty, ku ktorým má osoba, voči ktorej sa vedie príslušné trestné konanie, dispozičné právo.

4.   Povinnosť ustanovená v tomto článku sa uplatní len v rozsahu, v akom má tieto informácie k dispozícii banka, ktorá vedie účet.

5.   Vydávajúci orgán v EVP uvedie dôvody, prečo sa domnieva, že požadované informácie môžu mať zásadný význam pre príslušné trestné konanie, a dôvody, na základe ktorých predpokladá, že banky vo vykonávajúcom štáte vedú dotknutý účet, a v rámci dostupných informácií označí banky, ktorých by sa to mohlo týkať. Tiež zahrnie do EVP všetky dostupné informácie, ktoré by mohli uľahčiť jeho vykonanie.

6.   EVP sa môže vydať aj na účely zistenia, či je ktorákoľvek fyzická alebo právnická osoba, voči ktorej sa vedie príslušné trestné konanie, majiteľom jedného alebo viacerých účtov v ktorejkoľvek nebankovej finančnej inštitúcii nachádzajúcej sa na území vykonávajúceho štátu. Odseky 3 až 5 sa uplatnia primerane. Okrem dôvodov neuznania a nevykonania uvedených v článku 11 možno v takomto prípade odmietnuť vykonať EVP aj vtedy, ak by sa vykonanie vyšetrovacieho opatrenia nepovolilo v podobnom vnútroštátnom prípade.

Článok 27

Informácie o bankových a iných finančných operáciách

1.   EVP sa môže vydať na účely získania podrobností o určitých bankových účtoch a bankových operáciách, ktoré sa vykonali počas určeného obdobia v jednom alebo vo viacerých účtoch uvedených v EVP vrátane podrobností o účte odosielateľa alebo príjemcu.

2.   Každý členský štát prijme opatrenia potrebné na to, aby mohol poskytnúť informácie uvedené v odseku 1 v súlade s podmienkami podľa tohto článku.

3.   Povinnosť stanovená v tomto článku sa uplatní len v rozsahu, v akom má tieto informácie k dispozícii banka, ktorá vedie účet.

4.   Vydávajúci orgán uvedie v EVP dôvody, prečo sa domnieva, že požadované informácie majú byť relevantné na účely príslušného trestného konania.

5.   EVP sa môže vydať aj v súvislosti s informáciami uvedenými v odseku 1, pokiaľ ide o finančné operácie vykonané nebankovými finančnými inštitúciami. Odseky 3 až 4 sa uplatnia primerane. Okrem dôvodov neuznania a nevykonania uvedených v článku 11 možno v takomto prípade odmietnuť vykonať EVP aj vtedy, ak by sa vykonanie vyšetrovacieho opatrenia nepovolilo v podobnom vnútroštátnom prípade.

Článok 28

Vyšetrovacie opatrenia zahŕňajúce zabezpečovanie dôkazov v reálnom čase, priebežne a počas určitého obdobia

1.   Ak sa EVP vydáva na účely vykonania vyšetrovacieho opatrenia vyžadujúceho zabezpečenie dôkazov v reálnom čase, priebežne a počas určitého obdobia, ako je napríklad:

a)

sledovanie bankových alebo iných finančných operácií, ktoré sa vykonávajú prostredníctvom jedného alebo viacerých určených účtov;

b)

kontrolované dodávky na území vykonávajúceho štátu,

vykonávajúci orgán môže okrem dôvodov neuznania a nevykonania uvedených v článku 11 odmietnuť jeho vykonanie, ak by sa vykonanie dotknutého vyšetrovacieho opatrenia nepovolilo v podobnom vnútroštátnom prípade.

2.   Vydávajúci štát a vykonávajúci štát sa dohodnú na praktických opatreniach týkajúcich sa vyšetrovacieho opatrenia uvedeného v odseku 1 písm. b), a kedykoľvek inokedy je to potrebné.

3.   Vydávajúci orgán uvedie v EVP dôvody, prečo sa domnieva, že požadované informácie sú relevantné na účely príslušného trestného konania.

4.   Právo uskutočniť, riadiť a kontrolovať operácie týkajúce sa vykonania EVP, ako je uvedené v odseku 1, majú príslušné orgány vykonávajúceho štátu.

Článok 29

Utajované vyšetrovania

1.   EVP sa môže vydať s cieľom požiadať vykonávajúci štát, aby vydávajúcemu štátu poskytol pomoc pri vedení vyšetrovania trestného činu agentmi vystupujúcimi utajene alebo pod legendou (ďalej len „utajené vyšetrovanie“).

2.   Vydávajúci orgán uvedie v EVP dôvody, prečo sa domnieva, že utajené vyšetrovanie je relevantné na účely príslušného trestného konania. Pri prijímaní rozhodnutia o uznaní a vykonaní EVP vydaného podľa tohto článku príslušné orgány vykonávajúceho štátu náležite zohľadnia v každom jednotlivom prípade svoj vnútroštátny právny poriadok a postupy.

3.   Okrem dôvodov neuznania a nevykonania uvedených v článku 11 môže vykonávajúci orgán odmietnuť vykonanie EVP uvedeného v odseku 1, ak:

a)

by sa vykonanie utajeného vyšetrovania nepovolilo v podobnom vnútroštátnom prípade alebo

b)

ak nebolo možné dosiahnuť dohodu o podrobnostiach utajených vyšetrovaní podľa odseku 4.

4.   Utajené vyšetrovanie sa vykoná v súlade s vnútroštátnym právnym poriadkom a postupmi členského štátu, na ktorého území sa utajené vyšetrovanie vykonáva. Právo konať, viesť a kontrolovať operácie týkajúce sa utajeného vyšetrovania majú výhradne príslušné orgány vykonávajúceho štátu. Vydávajúci štát a vykonávajúci štát sa dohodnú na trvaní utajeného vyšetrovania, podrobných podmienkach a právnom postavení agentov zapojených do utajeného vyšetrovania, pričom náležite zohľadnia svoje vnútroštátne právne poriadky a postupy.

KAPITOLA V

ODPOČÚVANIE TELEKOMUNIKAČNEJ PREVÁDZKY

Článok 30

Odpočúvanie telekomunikačnej prevádzky s technickou pomocou iného členského štátu

1.   EVP sa môže vydať na účely odpočúvania telekomunikačnej prevádzky v členskom štáte, ktorého technická pomoc je potrebná.

2.   Ak môže potrebnú technickú pomoc na rovnaké odpočúvanie telekomunikačnej prevádzky poskytnúť viac ako jeden členský štát, EVP sa zašle jednému z nich. Uprednostní sa vždy členský štát, v ktorom sa odpočúvaná osoba nachádza alebo sa bude nachádzať.

3.   EVP uvedený v odseku 1 obsahuje aj tieto informácie:

a)

informácie na účely zistenia totožnosti odpočúvanej osoby;

b)

požadované trvanie odpočúvania a

c)

dostatočné technické údaje, najmä identifikátora cieľa, s cieľom zabezpečiť vykonanie EVP.

4.   Vydávajúci orgán v EVP uvedie dôvody, prečo sa domnieva, že uvedené vyšetrovacie opatrenie je relevantné na účely príslušného trestného konania.

5.   Okrem dôvodov neuznania alebo nevykonania uvedených v článku 11 možno odmietnuť vykonanie EVP uvedeného v odseku 1 aj vtedy, ak by sa dotknuté vyšetrovacie opatrenie nepovolilo v podobnom vnútroštátnom prípade. Vykonávajúci štát môže podmieniť svoj súhlas akýmikoľvek podmienkami, ktoré by sa museli splniť v podobnom vnútroštátnom prípade.

6.   EVP uvedený v odseku 1 možno vykonať:

a)

bezodkladným zaslaním telekomunikačnej prevádzky vydávajúcemu štátu alebo

b)

odpočúvaním, záznamom a následným zaslaním výsledku odpočúvania telekomunikačnej prevádzky vydávajúcemu štátu.

Vydávajúci orgán a vykonávajúci orgán sa navzájom radia s cieľom dohodnúť sa na tom, či sa odpočúvanie vykoná v súlade s písmenom a), alebo b).

7.   Ak má na to vydávajúci orgán osobitný dôvod, môže pri vydávaní EVP uvedeného v odseku 1 alebo počas odpočúvania požiadať aj o prepis, dekódovanie alebo dešifrovanie záznamu, ak s tým vykonávajúci orgán súhlasí.

8.   Náklady vyplývajúce z uplatňovania tohto článku sa znášajú v súlade s článkom 21, a to s výnimkou nákladov vyplývajúcich z prepisu, dekódovania a dešifrovania odpočúvanej telekomunikačnej prevádzky, ktoré znáša vydávajúci štát.

Článok 31

Informovanie členského štátu, v ktorom sa nachádza odpočúvaná osoba, a ktorého technická pomoc nie je potrebná

1.   Ak na účely vykonania vyšetrovacieho opatrenia povolí príslušný orgán určitého členského štátu odpočúvanie telekomunikačnej prevádzky (ďalej len „odpočúvajúci členský štát“) a komunikačná adresa odpočúvanej osoby, určenej v príkaze na odpočúvanie, sa používa na území iného členského štátu (ďalej len „informovaný členský štát“), ktorého technická pomoc nie je potrebná na účely vykonania odpočúvania, odpočúvajúci členský štát informuje príslušný orgán informovaného členského štátu o odpočúvaní:

a)

pred odpočúvaním v prípadoch, keď je príslušnému orgánu odpočúvajúceho členského štátu pri nariadení odpočúvania známe, že odpočúvaná osoba sa nachádza alebo sa bude nachádzať na území informovaného členského štátu;

b)

počas odpočúvania alebo po jeho vykonaní, a to bezodkladne po tom, ako sa dozvie, že odpočúvaná osoba sa počas odpočúvania nachádza alebo nachádzala na území informovaného členského štátu.

2.   Na informovanie uvedené v odseku 1 sa využije formulár uvedený v prílohe C.

3.   Ak by sa odpočúvanie nepovolilo v podobnom vnútroštátnom prípade, príslušný orgán informovaných členských štátov môže bezodkladne a najneskôr do 96 hodín po informovaní uvedenom v odseku 1 informovať príslušný orgán odpočúvajúceho členského štátu o tom:

a)

že odpočúvanie sa nesmie vykonať alebo sa musí ukončiť a

b)

v prípade potreby sa žiadny materiál, ktorý sa získal odpočúvaním počas pobytu odpočúvanej osoby na jeho území nemôže použiť alebo sa môže použiť len za podmienok, ktoré určí. Príslušný orgán informovaného členského štátu informuje príslušný orgán odpočúvajúceho členského štátu o dôvodoch týchto podmienok.

4.   Na informovanie uvedené v odseku 2 sa primerane uplatní článok 5 ods. 2.

KAPITOLA VI

PREDBEŽNÉ OPATRENIA

Článok 32

Predbežné opatrenia

1.   Vydávajúci orgán môže vydať EVP s cieľom prijať akékoľvek opatrenie na účely toho, aby sa predbežne zabránilo ničeniu, pozmeňovaniu, odstráneniu, odovzdaniu veci, ktorá sa môže použiť ako dôkaz, alebo zaobchádzaniu s ňou.

2.   Vykonávajúci orgán rozhodne o predbežnom opatrení a informuje o ňom čo najskôr, a ak je to možné, do 24 hodín po doručení EVP.

3.   Ak sa požaduje predbežné opatrenie uvedené v odseku 1, vydávajúci orgán v EVP uvedie, či sa dôkazy zašlú vydávajúcemu štátu, alebo či ostanú vo vykonávajúcom štáte. Vykonávajúci orgán uzná a vykoná EVP a odovzdá dôkazy v súlade s postupmi stanovenými v tejto smernici.

4.   Ak je v súlade s odsekom 3 súčasťou EVP pokyn, aby dôkazy zostali vo vykonávajúcom štáte, vydávajúci orgán uvedie dátum zrušenia predbežného opatrenia uvedeného v odseku 1 alebo predpokladaný dátum predloženia žiadosti o odovzdanie dôkazov do vydávajúceho štátu.

5.   Po porade s vydávajúcim orgánom môže vykonávajúci orgán v súlade so svojím vnútroštátnym právnym poriadkom a praxou stanoviť vzhľadom na okolnosti prípadu primerané podmienky, ktorými sa obmedzí trvanie predbežného opatrenia uvedeného v odseku 1. Ak má v súlade s týmito podmienkami v úmysle zrušiť predbežné opatrenie, vykonávajúci orgán informuje vydávajúci orgán, ktorý má možnosť predložiť svoje pripomienky. Vydávajúci orgán bezodkladne informuje vykonávajúci orgán o zrušení predbežného opatrenia uvedeného v odseku 1.

KAPITOLA VII

ZÁVEREČNÉ USTANOVENIA

Článok 33

Oznámenia

1.   Do 22. mája 2017 každý členský štát oznámi Komisii:

a)

orgán alebo orgány, ktoré sú v súlade s jeho vnútroštátnym právnym poriadkom príslušné podľa článku 2 písm. c) a d), keď je tento členský štát vydávajúcim štátom alebo vykonávajúcim štátom;

b)

jazyky prijateľné pre EVP podľa článku 5 ods. 2;

c)

informácie o určenom ústrednom orgáne alebo orgánoch, ak chce členský štát využiť možnosť podľa článku 7 ods. 3. Tieto informácie sú pre orgány vydávajúceho štátu záväzné.

2.   Každý členský štát môže tiež poskytnúť Komisii zoznam potrebných písomností, ktoré by požadoval podľa článku 22 ods. 4.

3.   Členské štáty oznámia Komisii všetky následné zmeny informácií uvedených v odsekoch 1 a 2.

4.   Komisia sprístupní informácie získané podľa tohto článku všetkým členským štátom a Európskej justičnej sieti. Európska justičná sieť informácie sprístupní na webových stránkach uvedených v článku 9 rozhodnutia Rady 2008/976/SVV (18).

Článok 34

Vzťahy k iným právnym nástrojom, dohodám a dojednaniam

1.   Bez toho, aby bolo dotknuté ich uplatňovanie medzi členskými štátmi a tretími štátmi a ich predbežné vykonávanie podľa článku 35, touto smernicou sa od 22. mája 2017 nahrádzajú príslušné ustanovenia týchto dohovorov, ktoré sa uplatňujú medzi členskými štátmi viazanými touto smernicou:

a)

Európsky dohovor Rady Európy z 20. apríla 1959 o vzájomnej pomoci v trestných veciach, ako aj dva dodatkové protokoly k nemu, a dvojstranné dohody uzavreté na základe článku 26 uvedeného dohovoru;

b)

Dohovor, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda;

c)

Dohovor o vzájomnej pomoci v trestných veciach medzi členskými štátmi Európskej únie a protokol k nemu.

2.   Rámcové rozhodnutie 2008/978/SVV sa týmto nahrádza touto smernicou vo vzťahu k členským štátom, ktoré sú viazané touto smernicou. Ustanovenia rámcového rozhodnutia 2003/577/SVV sa nahrádzajú touto smernicou vo vzťahu k členským štátom, ktoré sú viazané touto smernicou, pokiaľ ide o zaistenie dôkazov.

Vo vzťahu k členským štátom viazaným touto smernicou sa odkazy na rámcové rozhodnutie 2008/978/SVV, a pokiaľ ide o zaistenie aktív, na rámcové rozhodnutie 2003/577/SVV pokladajú za odkazy na túto smernicu.

3.   Po 22. máji 2017 môžu členské štáty popri tejto smernici uzatvárať alebo ďalej uplatňovať dvojstranné alebo viacstranné dohody alebo dojednania s inými členskými štátmi, iba pokiaľ tieto dohody alebo dojednania umožňujú prehĺbiť ciele tejto smernice a prispievajú k zjednodušeniu alebo k ďalšiemu uľahčeniu postupov zabezpečenia dôkazov, a to za predpokladu, že sa dodržiava úroveň záruk stanovená v tejto smernici.

4.   Členské štáty do 22. mája 2017 informujú Komisiu o existujúcich dohodách a dojednaniach uvedených v odseku 3, v ktorých uplatňovaní si želajú pokračovať. Členské štáty oznámia Komisii aj všetky nové dohody alebo dojednania uvedené v odseku 3 do troch mesiacov od ich podpísania.

Článok 35

Prechodné ustanovenia

1.   Žiadosti o vzájomnú pomoc doručené pred 22. májom 2017 sa naďalej spravujú existujúcimi nástrojmi, ktoré sa týkajú vzájomnej pomoci v trestných veciach. Na rozhodnutia o zaistení dôkazov na základe rámcového rozhodnutia 2003/577/SVV doručené pred 22. májom 2017 sa tiež vzťahuje uvedené rámcové rozhodnutie.

2.   Článok 8 ods. 1 sa primerane uplatňuje na EVP na základe rozhodnutia o zaistení prijatého podľa rámcového rozhodnutia 2003/577/SVV.

Článok 36

Transpozícia

1.   Členské štáty prijmú opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s touto smernicou do 22. mája 2017.

2.   Členské štáty uvedú priamo v prijatých opatreniach alebo pri ich úradnom uverejnení odkaz na túto smernicu. Podrobnosti o odkaze upravia členské štáty.

3.   Členské štáty zašlú do 22. mája 2017 Komisii znenie ustanovení, ktorými do svojho vnútroštátneho práva transponujú povinnosti, ktoré im ukladá táto smernica.

Článok 37

Správa o uplatňovaní

Komisia predloží Európskemu parlamentu a Rade najneskôr päť rokov po 21. máji 2014 správu o uplatňovaní tejto smernice na základe kvalitatívnych a kvantitatívnych informácií vrátane hodnotenia jej vplyvu na spoluprácu v trestných veciach a ochranu jednotlivcov, ako aj o vykonávaní ustanovení o odpočúvaní telekomunikačnej prevádzky so zreteľom na technický rozvoj. K správe sa v prípade potreby pripoja návrhy na zmeny tejto smernice.

Článok 38

Nadobudnutie účinnosti

Táto smernica nadobúda účinnosť dvadsiatym dňom po jej uverejnení v Úradnom vestníku Európskej únie.

Článok 39

Adresáti

Táto smernica je určená členským štátom v súlade so zmluvami.

V Bruseli 3. apríla 2014

Za Európsky parlament

predseda

M. SCHULZ

Za Radu

predseda

D. KOURKOULAS


(1)  Pozícia Európskeho parlamentu z 27. februára 2014 (zatiaľ neuverejnená v úradnom vestníku) a rozhodnutie Rady zo 14. marca 2014.

(2)  Rámcové rozhodnutie Rady 2003/577/SVV z 22. júla 2003 o vykonaní príkazu na zaistenie majetku alebo dôkazov v Európskej únii (Ú. v. EÚ L 196, 2.8.2003, s. 45).

(3)  Rámcové rozhodnutie Rady 2008/978/SVV z 18. decembra 2008 o európskom príkaze na zabezpečenie dôkazov na účely získavania predmetov, dokumentov a údajov na použitie v konaniach v trestných veciach (Ú. v. EÚ L 350, 30.12.2008, s. 72).

(4)  Dohovor, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14. júna 1985 medzi vládami štátov hospodárskej únie Beneluxu, Spolkovou republikou Nemecko a Francúzskou republikou o postupnom zrušení kontrol na ich spoločných hraniciach (Ú. v. ES L 239, 22.9.2000, s. 19).

(5)  Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2010/64/EÚ z 20. októbra 2010 o práve na tlmočenie a preklad v trestnom konaní (Ú. v. EÚ L 280, 26.10.2010, s. 1).

(6)  Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2012/13/EÚ z 22. mája 2012 o práve na informácie v trestnom konaní (Ú. v. EÚ L 142, 1.6.2012, s. 1).

(7)  Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/48/EÚ z 22. októbra 2013 o práve na prístup k obhajcovi v trestnom konaní a v konaní o európskom zatykači a o práve na informovanie tretej osoby po pozbavení osobnej slobody a na komunikáciu s tretími osobami a s konzulárnymi úradmi po pozbavení osobnej slobody (Ú. v. EÚ L 294, 6.11.2013, s. 1).

(8)  Protokol ustanovený Radou v súlade s článkom 34 Zmluvy o Európskej únii k Dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach medzi členskými štátmi Európskej únie (Ú. v. ES C 326, 21.11.2001, s. 2).

(9)  Rámcové rozhodnutie Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi (Ú. v. ES L 190, 18.7.2002, s. 1).

(10)  Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2005/60/ES z 26. októbra 2005 o predchádzaní využívania finančného systému na účely prania špinavých peňazí a financovania terorizmu (Ú. v. EÚ L 309, 25.11.2005, s. 15).

(11)  Ú. v. EÚ C 369, 17.12.2011, s. 14.

(12)  Ú. v. EÚ C 355, 29.12.2010, s. 1.

(13)  Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 45/2001 z 18. decembra 2000 o ochrane jednotlivcov so zreteľom na spracovanie osobných údajov inštitúciami a orgánmi Spoločenstva a o voľnom pohybe takýchto údajov (Ú. v. ES L 8, 12.1.2001, s. 1).

(14)  Dohovor o vzájomnej pomoci v trestných veciach medzi členskými štátmi Európskej únie, vypracovaný Radou v súlade s článkom 34 Zmluvy o Európskej únii (Ú. v. ES C 197, 12.7.2000, s. 3).

(15)  Rámcové rozhodnutie Rady 2002/465/SVV z 13. júna 2002 o spoločných vyšetrovacích tímoch (Ú. v. ES L 162, 20.6.2002, s. 1).

(16)  Jednotná akcia 98/428/SVV z 29. júna 1998, prijatá Radou na základe článku K.3 Zmluvy o Európskej únii, o vytvorení Európskej justičnej siete (Ú. v. ES L 191, 7.7.1998, s. 4).

(17)  Rámcové rozhodnutie Rady 2008/977/SVV z 27. novembra 2008 o ochrane osobných údajov spracúvaných v rámci policajnej a justičnej spolupráce v trestných veciach (Ú. v. EÚ L 350, 30.12.2008, s. 60).

(18)  Rozhodnutie Rady 2008/976/SVV zo 16. decembra 2008 o Európskej justičnej sieti (Ú. v. EÚ L 348, 24.12.2008 s. 130).


PRÍLOHA A

EURÓPSKY VYŠETROVACÍ PRÍKAZ (EVP)

Tento EVP vydal príslušný orgán. Vydávajúci orgán osvedčuje, že vydanie tohto EVP je potrebné a primerané na účely konania, ktoré sa v ňom uvádza, po zohľadnení práv podozrivej alebo obvinenej osoby a že požadované vyšetrovacie opatrenia by sa mohli za rovnakých podmienok nariadiť v podobnom vnútroštátnom prípade. Žiadam o vykonanie nasledujúcich vyšetrovacích opatrení, pričom treba náležite zohľadniť dôvernú povahu vyšetrovania, a o následné odovzdanie dôkazov získaných v dôsledku vykonania EVP.

Image

Image

Image

Image

Image

Image

Image

Image


PRÍLOHA B

POTVRDENIE DORUČENIA EVP

Toto tlačivo vyplní orgán vykonávajúceho štátu, ktorému sa doručil nižšie uvedený EVP.

Image

Image


PRÍLOHA C

OZNÁMENIE

Toto tlačivo sa použije na informovanie členského štátu o odpočúvaní telekomunikačnej prevádzky, ktoré sa uskutoční, prebieha alebo sa uskutočnilo na jeho území bez jeho technickej pomoci. Týmto … (informovaný členský štát) oznamujem odpočúvanie.

Image

Image


PRÍLOHA D

KATEGÓRIE TRESTNÝCH ČINOV PODĽA ČLÁNKU 11

Účasť na zločinnom spolčení,

terorizmus,

obchodovanie s ľuďmi,

sexuálne vykorisťovanie detí a detská pornografia,

nedovolené obchodovanie s omamnými a psychotropnými látkami,

nedovolené obchodovanie so zbraňami, strelivom a výbušninami,

korupcia,

podvod vrátane podvodu týkajúceho sa finančných záujmov Európskej únie podľa Dohovoru o ochrane finančných záujmov Európskej únie z 26. júla 1995,

legalizácia príjmov z trestnej činnosti,

falšovanie a pozmeňovanie meny vrátane eura,

počítačová kriminalita,

trestné činy proti životnému prostrediu vrátane nedovoleného obchodovania s ohrozenými živočíšnymi a rastlinnými druhmi, ich plemenami a odrodami,

uľahčenie neoprávneného prekročenia štátnej hranice a neoprávneného pobytu,

vražda, závažné ublíženie na zdraví,

nedovolené obchodovanie s ľudskými orgánmi a tkanivami,

únos, obmedzovanie osobnej slobody a branie rukojemníka,

rasizmus a xenofóbia,

organizovaná alebo ozbrojená lúpež,

nedovolené obchodovanie s kultúrnymi objektmi vrátane starožitností a umeleckých diel,

podvodné konanie,

vymáhanie peňazí alebo inej výhody a vydieranie,

falšovanie a výroba nelegálnych kópií výrobkov,

falšovanie a pozmeňovanie verejných listín a obchodovanie s takými listinami,

falšovanie a pozmeňovanie platobných prostriedkov,

nedovolené obchodovanie s hormonálnymi látkami a ďalšími prostriedkami na podporu rastu,

nedovolené obchodovanie s jadrovými alebo rádioaktívnymi materiálmi,

obchodovanie s odcudzenými vozidlami,

znásilnenie,

podpaľačstvo,

trestné činy podliehajúce právomoci Medzinárodného trestného súdu,

nezákonné ovládnutie lietadla alebo plavidla,

sabotáž.


Top