8.12.2004   

SK

Úradný vestník Európskej únie

L 361/21

(1)

Télévision Française 1 SA (ďalej TF1) predložila 10. marca 1993 Komisii žalobu týkajúcu sa spôsobov financovania a prevádzkovania verejnoprávnych televízií France 2 a France 3 (2). Táto žaloba sa odvoláva na porušenie článku 81, článku 86, odsek 1 a článku 87 Zmluvy.

(2)

Na základe článku 81 zmluvy sa TF1 domnieva, že France 2 a France 3 vykonávali isté dohodnuté praktiky, ktorých cieľom a dôsledkom bolo obmedzenie konkurencie. Na základe článku 86 zmluvy TF1 tvrdí, že francúzsky štát schvaľuje opatrenia odporujúce princípu rovnosti jednania medzi štátnymi a súkromnými spoločnosťami, a opatrenia, ktoré vnucujú alebo podporujú protikonkurenčné dohody. Napokon, na základe článku 87 zmluvy TF1 tvrdí, že koncesionársky poplatok, rôzne subvencie a kapitálové dotácie, ako aj povolenia deficitu, ktoré boli udelené France 2 a France 3 na začiatku 90. rokov, predstavujú štátnu pomoc. Okrem iného TF1 považuje za opatrenie ekvivalentné štátnej pomoci fakt, že Najvyššia audiovizuálna rada (Conseil supérieur de l’audiovisuel, ďalej CSA) nemôže uložiť verejnoprávnym televíziám peňažné sankcie. TF1 sa domnieva, že táto štátna pomoc umožnila verejnoprávnym televíziám zbaviť sa akéhokoľvek nátlaku obchodnej rentability zvyšujúc ceny pri kúpe televíznych práv a ponúkajúc základné ceny a umelo nižšie ceny reklamných obrazoviek alebo patronátnych akcií.

(3)

16. júla 1993 sa Komisia obrátila so žiadosťou o informácie na TF1, ktorá odpovedala listom z 30. septembra 1993. 12. augusta 1993 bola adresovaná žiadosť o informácie francúzskym orgánom, ktoré odpovedali listom z 9. decembra 1993.

(4)

17. marca 1994 TF1 odoslala Komisii list zhrňujúci hlavné body obsiahnuté v žalobe.

(5)

V liste z 23. septembra 1994 a v dokumente z 12. decembra 1994 TF1 poskytla doplňujúce informácie. V tom istom čase sa konalo viacero stretnutí predstaviteľov Komisie a TF1.

(6)

V liste z 9. júna 1995 TF1 prejavila znepokojenie ohľadom prešetrovania žaloby. Komisia odpovedala v liste z 5. júla 1995, že štúdia o problematike financovania verejnoprávnej televízie vo všetkých členských štátoch, ktorú si vyžiadala, ešte nie je k dispozícii.

(7)

Listom z 3. októbra 1995 TF1 vyzvala Komisiu, aby konala. Komisia listom z 11. decembra 1995 informovala žalujúcu stranu o tom, že si vyžiadala doplňujúce informácie od francúzskych orgánov listom z 21. novembra 1995. V dokumente z 27. novembra 1995 TF1 poskytla doplňujúce informácie.

(8)

2. februára 1996 TF1 podala sťažnosť pre neplnenie proti Komisii na súde prvej inštancie Európskych spoločenstiev.

(9)

Listom zo 16. februára 1996 francúzske orgány odpovedali na žiadosť o informácie, ktorá im bola adresovaná 21. novembra 1995. Listami z 22. februára, 28. júna, 4 a 18. októbra 1996 Komisia adresovala francúzskym orgánom ďalšie žiadosti o informácie. Tie odpovedali rôznymi listami a faxmi z 21. marca, 28. marca, 12. apríla, 18. júla a 20. decembra 1996.

(10)

Listom z 10. marca 1997 TF1 adresovala Komisii dodatok k pôvodnej žalobe.

(11)

V liste odoslanom TF1 15. mája 1997 sa Komisia domnieva, že žiadne štátne opatrenie neporušuje článok 86 v kombinácii s článkami 81 a 82 zmluvy.

(12)

Listom z 21. októbra 1997 francúzske orgány poskytli Komisii doplňujúce informácie.

(13)

10. júla 1998 sa konalo stretnutie Komisie a TF1.

(14)

Rozhodnutím prijatým 2. februára 1999 Komisia zamietla dôvody, uvedené v žalobe TF1, ktoré boli založené na článkoch 81 a 82 zmluvy.

(15)

26. februára 1999 Komisia adresovala výslovný príkaz na poskytnutie informácií francúzskym orgánom, ktoré odpovedali listom z 29. apríla 1999.

(16)

Nadobudnutím účinnosti Amsterdamskej zmluvy 1. mája 1999 bol Protokol o systéme verejnoprávneho rozhlasového vysielania v členských štátoch (ďalej „Protokol“) pripojený k zmluve.

(17)

3. júna 1999 súd prvej inštancie odsúdil Komisiu za neplnenie po zistení, že Komisia sa zdržala prijatia rozhodnutia v časti žaloby TF1 týkajúcej sa štátnej pomoci (3).

(18)

Listom z 27. septembra 1999 Komisia informovala Francúzsko o svojom rozhodnutí otvoriť procedúru ustanovenú v článku 88, odsek 2 zmluvy proti investičným subvenciám prijatým France 2 a France 3, ako aj proti kapitálovým dotáciám prijatým France 2 v rokoch 1988 až 1994.

(19)

Rozhodnutie Komisie otvoriť procedúru bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev  (4). Komisia vyzvala zúčastnené strany, aby vyjadrili svoje pripomienky k daným opatreniam.

(20)

19. novembra 1999 sa konalo stretnutie francúzskych orgánov a Komisie. Francúzske orgány vyjadrili svoje pripomienky listom z 10. decembra 1999. 1. februára 2000 Združenie Európskych Komerčných Televízií (ďalej ACT) adresovalo svoje pripomienky Komisii. Francúzske orgány odpovedali na tieto pripomienky listom z 15. júna 2000.

(21)

10. februára 2000 sa konalo stretnutie Komisie a predstaviteľov TF1, potom 6. apríla a 2. októbra 2000 stretnutie Komisie a predstaviteľov francúzskych orgánov a France Télévisions.

(22)

Oznámenie Komisie o uplatňovaní pravidiel vzťahujúcich sa na štátnu pomoc v službách rozhlasového vysielania pre verejnosť (5) (ďalej, „Oznámenie“) bolo uverejnené 15. novembra 2001. Stanovuje princípy, ktoré Komisia hodlá dodržiavať pri skúmaní opatrení štátneho financovania priznaných verejnoprávnym televíziám.

(23)

Listami z 29. júla, 18. októbra a 16. decembra 2002, potom z 21. januára, 20. marca a z 15. apríla 2003 si Komisia vyžiadala od francúzskych orgánov ďalšie informácie. Odpovedali listami z 19. augusta 2002, potom z 2. januára, 11. februára, 12. februára, 19. mája, 26. augusta a zo 7. novembra 2003.

(24)

20. novembra 2002 a 11. júna 2003 sa konali stretnutia Komisie a predstaviteľov francúzskych orgánov a France Télévisions; 14. apríla 2003 sa konalo stretnutie Komisie a predstaviteľov TF1.

(25)

Toto rozhodnutie pojednáva iba o finančných opatreniach, ktoré boli predmetom rozhodnutia o otvorení procedúry, a to investičné subvencie prijaté France 2 a France 3, ako aj kapitálové dotácie prijaté France 2 v rokoch 1988 až 1994. Toto rozhodnutie sa neopiera o koncesionársky poplatok za právo užívať televízne prijímače, uložený francúzskym zákonom č. 49-1032 z 30. júla 1949, pretože bol vylúčený z rozhodnutia o otvorení procedúry.

(26)

Avšak, za účelom celkového pohľadu na finančné vzťahy medzi Francúzskym štátom a verejnoprávnymi televíziami France 2 a France 3 v období zahrnutom do tohto rozhodnutia, musí Komisia brať do úvahy nielen investičné subvencie a kapitálové dotácie, ale aj koncesionársky poplatok. V dôsledku toho sa Komisia bude v tomto rozhodnutí odvolávať na koncesionársky poplatok tam, kde to bude nevyhnuté pre analýzu finančných opatrení uvedených v odôvodnení 25.

(27)

Spôsob financovania France 2 a France 3 je kombinovaný, keďže spočíva na koncesionárskom poplatku a zároveň na príjmoch z reklamy a patronátu. Koncesionársky poplatok predstavuje bežný spôsob štátneho financovania francúzskych verejnoprávnych televízií. V období rokov 1988–1994, France 2 a France 3 však boli navyše poskytnuté investičné subvencie a France 2 kapitálové dotácie.

(28)

Od roku 1988 do roku 1994, France 2 a France 3 prijali od štátu investičné a iné subvencie vyznačené v tabuľkách 1 a 2.

TABUĽKA 1

Subvencie prijaté France 2

TABUĽKA 2

Subvencie prijaté France 3

(29)

V danom období boli France 2 tiež priznané tri kapitálové dotácie. Prvá kapitálová dotácia jej bola udelená štátom v roku 1991 vo výške 500 miliónov FRF, druhá v roku 1993 vo výške 55 miliónov FRF a tretia v roku 1994 vo výške 355 miliónov FRF.

(30)

Po overení a s výnimkou koncesionárskeho poplatku, televízie France 2 a France 3 nedostali žiadne iné štátne financie umožňujúce financovať ich činnosť.

(31)

V rámci formálnej procedúry šetrenia dostala Komisia listom z 1. februára 2000 pripomienky ACT, ktorá zastupuje väčšinu komerčných televízií spoločenstva.

(32)

Predbežne sa ACT domnieva, že súkromným televíziám TF1, M6 a Canal + boli vnútené povinnosti služieb pre verejnosť bez toho, aby im bola priznaná štátna finančná kompenzácia a v dôsledku toho povinnosti služieb pre verejnosť, ktoré zaťažujú France 2 a France 3 nijako neoprávňujú ich štátne financovanie. Takisto ľutuje, že niektoré informácie, ako napríklad dodatočné náklady vzniknuté verejnoprávnym televíziám pri ich úlohách služieb pre verejnosť alebo obsah plánu reorganizácie televízií, nie sú uvedené v rozhodnutí o otvorení formálnej procedúry šetrenia. Potvrdzuje však analýzu Komisie, pokiaľ ide o dôsledok danej pomoci na konkurenciu a jej vplyv na výmeny medzi členskými štátmi.

(33)

ACT predovšetkým tvrdí, že od liberalizácie audiovizuálneho sektoru koncesionársky poplatok predstavuje pomoc štátu, a že ide o novú pomoc, pretože koncesionársky poplatok je prevádzaný televíziám každý rok. Vyvádza z toho, že Komisia mala zahrnúť koncesionársky poplatok medzi opatrenia, ktoré sú predmetom formálnej procedúry šetrenia. Okrem iného sa domnieva, že koncesionársky poplatok nemôže byť vyhlásený za kompatibilný so spoločným trhom na základe článku 87, odsek 3, bod c) zmluvy, ani na základe článku 86, odsek 2 zmluvy. Štátne financovanie France 2 a France 3 sa jej zdá naozaj neodôvodnené, keďže súkromné televízie majú povinnosti služieb pre verejnosť podobné tým, ktoré majú verejnoprávne televízie bez toho, aby im bola priznaná štátna finančná kompenzácia.

(34)

Pokiaľ ide o dané investičné subvencie a kapitálové dotácie, ACT sa domnieva, že táto pomoc nie je viazaná na konkrétny kultúrny projekt a že teda nemôže byť odôvodnená na základe článku 87, odsek 3, bod d) zmluvy. Navyše sa domnieva, že predstavuje pomoc na prevádzkovanie a že výnimka udelená na záchranu a reštrukturalizáciu podnikov v ťažkostiach sa nemôže uplatniť na tento prípad, keďže francúzske orgány neoznámili Komisii plán reštrukturalizácie televízií.

(35)

Nakoniec, po pripomenutí metodológie, ktorú Komisia musí dodržať pri hodnotení štátnej pomoci podľa článku 86, odsek 2 zmluvy, sa ACT domnieva, že prešetrované investičné subvencie a kapitálové dotácie v tomto prípade nespĺňajú kritériá stanovené v tomto článku, keďže ide o výnimočnú, dočasnú pomoc, a keďže neboli priznané na účely financovania dodatočných úloh služieb pre verejnosť.

(36)

V závere teda ACT žiada Komisiu, aby prijala konečné negatívne rozhodnutie vo veci investičných subvencií vyplatených France 2 a France 3 a kapitálových dotácií vyplatených France 2, aby otvorila formálnu procedúru šetrenia proti koncesionárskemu poplatku a aby jej poskytla obšírnejšie informácie pokiaľ ide o povinnosti služieb pre verejnosť oboch televízií a o obsah ich plánu reorganizácie.

(37)

Francúzske orgány vyjadrili svoje pripomienky k otvoreniu formálnej procedúry šetrenia listom z 10. decembra 1999. Zároveň udávajú, že ich listy z 20. decembra 1996 a z 29. apríla 1999 sú neoddeliteľnou súčasťou týchto pripomienok. Doplňujúce informácie zahrnuté v týchto dvoch listoch tu nie sú uvedené, keďže už nie sú obsiahnuté v liste z 10. decembra 1999.

(38)

Francúzske orgány sa najprv vracajú k dôsledkom liberalizácie audiovizuálneho sektoru. Domnievajú sa, že privatizácia TF1 ťažko a nečakane oslabila ekonomickú rovnováhu France 2, pretože od roku 1987 príjmy TF1 z reklamy prudko stúpli, zatiaľ čo príjmy France 2 zaznamenali ťažkosti. Francúzske orgány poskytli dvojaké vysvetlenie tohto vývoja: na jednej strane bol výber programov TF1 v komerčnom záujme preorientovaný na diváka „gazdinka pod päťdesiat rokov“, čo je publikum najzaujímavejšie pre inzerentov, zatiaľ čo verejnoprávni operátori sa zameriavajú na široké publikum rôznorodého zloženia; na druhej strane, zákonné a nariaďovacie ustanovenia stanovujú pre verejnoprávnych operátorov obmedzenejší prístup k reklamným zdrojom ako pre súkromných operátorov.

(39)

Náklady na nákup a výrobu programov zaznamenali silnú infláciu. Počet operátorov sa v priebehu štyroch rokov zdvojnásobil, na trhu programov sa zintenzívnila konkurencia, zatiaľ čo noví operátori priniesli na tento trh dodatočné likvidity. Výsledkom toho bolo zvýšenie nákladov na programy akéhokoľvek druhu. V snahe vyvážiť túto infláciu načreli obe verejnoprávne televízie do svojich programových zásob. Tieto programy, pri nízkych finančných prostriedkoch a zriedkavo obnovované, sa stali menej príťažlivými, čo viedlo k výraznému poklesu sledovanosti France 2, a teda k poklesu príjmov z reklamy. Pokles príjmov z reklamy a zvýšenie nákladov sa odzrkadlili v degradácii finančného zdravia oboch verejnoprávnych televízií.

(40)

Francúzske orgány tvrdia, že štát bol nútený zasiahnuť, aby sa zabezpečilo prežitie verejnoprávnych televízií a ich úloh služieb pre verejnosť, a aby sa tak umožnilo udržanie pluralizmu. Tieto úlohy služieb pre verejnosť znamenajú všeobecnú povinnosť kvality a špecifické programácie. Vyplývajú z koncepcie, podľa ktorej existencia verejnoprávnych televízií so všeobecným poslaním a dostatočne rôznorodým publikom je nevyhnutnou podmienkou informačného pluralizmu, pestrosti programov a rozmanitej podpory audiovizuálnej a kinematografickej tvorby. Vykonávanie týchto úloh predstavuje pre verejnoprávne televízie dodatočné náklady a zároveň stratu na príjme z reklamy. Od roku 1988 do roku 1994 degradácia ich ekonomickej situácie bola taká, že spochybňovala ich existenciu a teda aj bránila plneniu ich úloh služieb pre verejnosť. Štát teda musel zasiahnuť formou investičných subvencií a kapitálových dotácií. Spontánny nárast koncesionárskeho poplatku nemohol pohltiť rýchly nárast nákladov na programy a zastaviť ekonomickú degradáciu televízií. Francúzske orgány považujú štátnu intervenciu v prospech France 2 a France 3 za kompatibilnú so spoločným trhom tak podľa článku 86, odsek 2, ako aj podľa článku 87, odsek 3, bod c) zmluvy, a usmernení o pomoci pri záchrane a reštrukturalizácii podnikov v ťažkostiach (8).

(41)

Francúzske orgány oprávňujú investičné subvencie udelené France 2 a France 3 nutnosťou pomôcť televíziám čeliť zvyšovaniu nákladov na programy. Napokon, po audite kabinetu Coopers & Lybrand, obe verejnoprávne televízie vypracovali v júli 1991 strategický plán, zahŕňajúci pre každú televíziu projekt internej reorganizácie a sociálny plán, oba určené na vytvorenie úspor, určujúci stratégiu ako lepšie zodpovedať očakávaniam televíznych divákov, zachovajúc ich špecifickosť verejnoprávnej televízie. Štát sprevádzal vykonávanie tohto strategického plánu dodatočným financovaním vo forme už spomínaných investičných subvencií, a pre France 2 kapitálovou dotáciou, s cieľom vyrovnať štruktúru jej bilancie. Táto prvá dotácia vo výške 500 miliónov FRF sa ukázala ako nedostatočná, štát sa preto rozhodol udeliť France 2 dve ďalšie kapitálové dotácie v rokoch 1993 a 1994, táto posledná bola priznaná po novom audite kabinetu Coopers & Lybrand, súčasne s novým ekonomickým plánom. Tieto opatrenia rekapitalizácie umožnili ozdraviť finančnú situáciu France 2. Francúzske orgány sa domnievajú, že tieto finančné opatrenia umožnili obom verejnoprávnym televíziám prispôsobiť sa novému konkurenčnému kontextu.

(42)

Francúzske orgány pripomínajú, že táto pomoc v prospech verejnoprávnych televízií bola poskytnutá vo všeobecnom kontexte nového definovania ich úloh služieb pre verejnosť a ich vzťahov so štátom prostredníctvom uzatvorenia cieľových zmlúv.

(43)

Francúzske orgány napokon uvádzajú, že trhy sledovanosti, programov a audiovizuálnej reklamy vytvárajú trhy národnej dimenzie a vyčítajú Komisii, že nepoukázala na to, ako boli výmeny v rámci spoločenstva ovplyvnené týmito štátnymi finančnými opatreniami.

(44)

Vo svojej odpovedi z 29. apríla 1999 francúzske orgány pripomienkovali postavenie France 2 a France 3 na trhoch nadobúdania audiovizuálnych práv a reklamy. Uviedli, že verejnoprávne televízie nie sú schopné ohroziť postavenie komerčných televízií na trhoch nadobúdania audiovizuálnych práv, keďže ich finančné možnosti sú obmedzenejšie a ich programovanie zodpovedá požiadavke náročnosti a rozmanitosti, zatiaľ čo komerčné televízie ponúkajú iba programy príťažlivé z hľadiska sledovanosti. Francúzske orgány zároveň popreli, že by France 2 a France 3 mali cenovú politiku „umelo nízku“ vo veci predaja reklamných priestorov. Predovšetkým zdôraznili, že predajné ceny reklamných priestorov France 2 sú vo všeobecnosti nižšie iba o 5 až 10 % oproti cenám TF1, zatiaľ čo jej obrazovky dvakrát slabšie. Podľa nich rozdiel platných cien medzi oboma verejnoprávnymi televíziami a TF1 iba odráža rozdiel vplyvu reklamných obrazoviek.

(45)

Listom z 15. júna 2000 francúzske orgány doručili Komisii svoje komentáre k pripomienkam ACT. Pripomínajú svoje stanovisko, podľa ktorého koncesionársky poplatok predstavuje existujúcu pomoc a popierajú, že by súkromné televízie vysielajúce na elektromagnetických vlnách boli podriadené povinnostiam porovnateľným s povinnosťami verejnoprávnych televízií. Potvrdzujú svoju analýzu, podľa ktorej sú investičné subvencie a kapitálové dotácie, ktoré sú predmetom tohto rozhodnutia, kompatibilné so spoločným trhom podľa článku 86, odsek 2, a článku 87, odsek 3, bod c) zmluvy, a uvádzajú, že nežiadali o uplatnenie článku 87, odsek 3, bod d), o šírení kultúry. Nakoniec uvádzajú, že je úlohou Komisie posúdiť, či sú informácie, ktoré má k dispozícii, postačujúce na uzatvorenie procedúry a či verejné dokumenty môžu byť poskytnuté ACT.

(46)

Článok 87, odsek 1 zmluvy, ustanovuje, že „až na výnimky uvedené v tejto zmluve, je pomoc poskytnutá štátmi alebo prostredníctvom štátnych zdrojov v akejkoľvek forme, ktorá narúša alebo by mohla narušiť konkurenciu zvýhodňujúc niektoré spoločnosti alebo niektoré produkcie, nekompatibilná so spoločným trhom, ak ovplyvňuje výmeny medzi členskými štátmi“.

(47)

Aby teda finančné opatrenie predstavovalo štátnu pomoc v zmysle článku 87, odsek 1 zmluvy, musia byť splnené všetky tieto podmienky súčasne:

(48)

Subvencie a kapitálové dotácie, ktoré sú predmetom tohto rozhodnutia, pochádzajú z rozpočtu štátu. Udelenie týchto subvencií a dotácií vyplývalo buď z legislatívneho alebo z nariaďovacieho aktu. Charakter štátnych zdrojov daných opatrení a ich pripísateľnosť štátu sú teda nepochybné.

(49)

Všetky subvencie, ktoré boli poskytnuté France 2 a France 3 v rokoch 1988 až 1994, predstavovali pre obe verejnoprávne televízie finančné zdroje, ktorými mohli disponovať na financovanie svojej činnosti alebo na investovanie, a ktoré získali bez toho, aby museli čerpať z vlastných zdrojov či požičať si na trhu. Tieto subvencie predstavovali výhodu. Táto je navyše selektívna, pretože bola poskytnutá iba týmto dvom verejnoprávnym televíziám, a nie všetkým televíznym operátorom, či už štátnym alebo súkromným.

(50)

V období 1988-1994 štát taktiež pridelil France 2 tri kapitálové dotácie. Komisia normálne usudzuje, že kapitálový prínos štátu spoločnosti nepredstavuje pre ňu selektívnu výhodu, ak je tento prínos realizovaný za okolností, ktoré by boli prijateľné pre súkromného investora konajúceho v normálnych podmienkach trhovej ekonomiky. Tento test súkromného investora v trhovej ekonomike sa z dôvodu jeho charakteru môže uplatniť iba na investovanie v komerčných aktivitách, z ktorých je počítaný normálny zisk. V tomto prípade je náplňou činnosti France 2 koncepcia a programovanie televíznych vysielaní zodpovedajúcich úlohám, ktoré jej boli zverené štátom a preto je veľká časť jej činnosti priamo financovaná štátom prostredníctvom koncesionárskeho poplatku. Cieľom jej programácie nie je maximálne zvýšiť komerčné príjmy. Keď štát poskytol kapitál France 2, jeho prvým cieľom nebolo teda získať optimálny zisk. Štát teda neudelil tieto kapitálové dotácie France 2 s motiváciou súkromného investora v trhovej ekonomike. Vo svojich pripomienkach z 20. decembra 1996 a z 29. apríla 1999 francúzske orgány zdôraznili argument, podľa ktorého štát konal ako súkromný investor v trhovej ekonomike. Ukazuje sa však protirečivé tvrdiť v niektorých pripomienkach, že štát konal ako súkromný investor v trhovej ekonomike a v pripomienkach k otvoreniu formálnej procedúry šetrenia, že intervencia štátu v prospech France 2 dodržala kritériá usmernení o pomoci pri záchrane a reštrukturalizácii podnikov v ťažkostiach. V skutočnosti sa usmernenia uplatňujú, keď ide o pomoc pri záchrane a reštrukturalizácii, a nie o intervencie zodpovedajúce intervenciám súkromného investora v trhovej ekonomike.

(51)

Keďže francúzske orgány spomenuli podobnosť ich správania voči France 2 so správaním súkromného investora v trhovej ekonomike, je potrebné analyzovať tento argument. S cieľom posúdiť, či kapitálové dotácie sú pridelené za normálnych trhových podmienok, je potrebné analyzovať ekonomické výsledky prijímateľa v priebehu obdobia predchádzajúceho udeleniu kapitálových dotácií, ako aj finančné perspektívy predpokladané na základe trhových predpokladov. V tomto prípade tabuľka 3 ukazuje, aké boli čisté výsledky France 2 pred a po udelení týchto troch kapitálových dotácií.

TABUĽKA 3

Finančné údaje France 2 za obdobie 1988-1994

(52)

Ako vyplýva z tabuľky 3, France 2 nebola v období kapitálových dotácií výnosná. Francúzske orgány nemohli na základe predchádzajúcich výsledkov televízie očakávať rozumnú úroveň výnosov pre svoju investíciu. Takisto nemohli očakávať normálny návrat investície na základe finančných perspektív spoločnosti alebo trhových predpokladov. Ak je pravdou, že životaschopnosť France 2 sa po niekoľkých stratových rokoch obnovila v roku 1992, nízke zisky dosiahnuté televíziou boli možné iba vďaka dodatočnému prísunu kapitálu priznanému štátom v rokoch 1993 a 1994. V dôsledku toho argument francúzskych orgánov, podľa ktorého kapitálové dotácie priznané France 2 musia byť považované za normálnu trhovú investíciu, nemôže byť prijatý.

(53)

Komisia sa teda domnieva, že súkromný investor v trhovej ekonomike by nepriznal France 2 kapitálové dotácie ekvivalentné tým, ktoré štát udelil v 1991, 1993 a 1994. Z tohto hľadiska teda predstavujú výhodu pre France 2, navyše selektívnu, pretože France 2 je jedinou televíznou stanicou, ktorej boli priznané takéto kapitálové prínosy na financovanie jej činnosti.

(54)

Navyše je potrebné preskúmať, či podmienka vzťahujúca sa na schválenú výhodu je splnená z hľadiska hromadných podmienok uložených Súdnym dvorom Európskych spoločenstiev v rozsudku Altmark (9). Tieto podmienky sú nasledovné:

(55)

V tomto prípade sa Komisia nazdáva, že druhá podmienka stanovená v rozsudku Altmark nie je splnená. Investičné subvencie a kapitálové dotácie sú presné podporné opatrenia udelené francúzskym štátom France 2 a France 3, aby im umožnil čeliť degradácii ich ekonomickej situácie. Toto financovanie bolo udelené a posteriori a za účelom čelenia nečakanej situácii. Nejedná sa teda o financovanie udelené v závislosti od parametrov vopred stanovených objektívnym a transparentným spôsobom.

(56)

Navyše, pokiaľ ide o štvrtú podmienku stanovenú v rozsudku Altmark, Komisia konštatuje, že televízne stanice, ktorým francúzske orgány zverili výkon úloh služieb pre verejnosť, neboli vybrané v zmysle procedúry verejného trhu. Navyše, úroveň finančného vyrovnania udeleného obom verejnoprávnym televíziám nebola určená na základe analýzy nákladov, ktoré by vznikli priemernej, dobre spravovanej a patrične vybavenej spoločnosti pri výkone týchto úloh služieb pre verejnosť.

(57)

Hromadné podmienky stanovené v rozsudku Altmark neboli splnené, preto Komisia uvádza, že subvencie a kapitálové dotácie, ktoré sú predmetom tohto rozhodnutia, predstavovali pre France 2 a France 3 selektívne výhody v zmysle článku 87, odsek 1 zmluvy.

(58)

Navyše, podľa stálej judikatúry Súdneho dvora (10), každá štátna pomoc, ktorá posilňuje postavenie spoločnosti vzhľadom k iným konkurenčným spoločnostiam vo výmenách v rámci spoločenstva, spôsobuje narušenie konkurencie. V 1988, kedy začalo šetrenie Komisie v tejto veci, audiovizuálny sektor vo Francúzsku bol otvorený konkurencii. France 2 a France 3 boli v konkurencii s ďalšími televíznymi operátormi a finančná výhoda, ktorá im bola poskytnutá prostredníctvom finančných opatrení, ktoré sú predmetom tohto rozhodnutia, nevyhnutne udržali alebo posilnili ich postavenie vzhľadom k postaveniu ich konkurentov. Finančné opatrenia, ktoré boli pre ne prijaté, teda spôsobili narušenie konkurencie v zmysle článku 87, odsek 1 zmluvy.

(59)

Štátne finančné opatrenie predstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 87, odsek 1 zmluvy, iba ak skutočne alebo potenciálne ovplyvňuje výmeny medzi členskými štátmi. Ak finančná pomoc priznaná štátom posilňuje postavenie spoločnosti vzhľadom k iným konkurenčným spoločnostiam vo výmenách v rámci spoločenstva, považujeme tieto výmeny za ovplyvnené pomocou (11). Súdny dvor rozvinul širokú interpretáciu pojmu ovplyvnenie. Skutočnosť, že sa daná spoločnosť nepodieľa na vývoze, nevylučuje ovplyvnenie výmen. Ak členský štát prizná spoločnosti pomoc, vnútorná činnosť tým môže byť udržiavaná alebo zvýšená, čo znižuje šance spoločností sídliacich v iných členských štátoch presadiť sa na tomto trhu. Pomoc teda umožňuje udržať časť trhu, ktorú by mohli získať konkurenti sídliaci v iných členských štátoch (12).

(60)

Na základe tejto judikatúry sa Komisia vyjadruje, že „vo všeobecnosti sa teda možno domnievať, že financovanie verejnoprávnych spoločností rozhlasového vysielania štátom ovplyvňuje výmeny medzi členskými štátmi. Je to zrejmé v prípade nadobúdania a predaja vysielacích práv, čo sa často odohráva v medzinárodnom meradle. Takisto reklama má v prípade vysielajúcich verejnoprávnych televízií majúcich právo predávať reklamné priestory cezhraničný vplyv, predovšetkým v jazykovo homogénnych zónach, ktoré sa rozprestierajú na oboch stranách štátnych hraníc. Navyše, akcionárska štruktúra vysielajúcich komerčných televízií sa môže rozprestierať vo viacerých členských štátoch.“ (13).

(61)

V príkaze na poskytnutie informácií (14) a v rozhodnutí o otvorení formálnej procedúry šetrenia sa Komisia dlho zaoberala otázkou ovplyvňovania výmen. Trhy nadobúdania audiovizuálnych práv a práva na predaj programov majú medzinárodnú dimenziu, aj keď sú práva a programy vo všeobecnosti získavané pre geograficky vymedzený trh. Finančné zdroje udelené France 2 a France 3 im poskytli dodatočné konkurenčné prostriedky na nadobúdanie audiovizuálnych práv a investovanie do programov, ktoré boli hneď potom poskytnuté na predaj. Navyše, tieto pomocné opatrenia situovali France 2 a France 3 do výhodnejšieho postavenia ako mali ich konkurenti v spoločenstve, znižujúc takto ich šance presadiť sa vo Francúzsku. K tomu je potrebné poznamenať, že počas časti obdobia sledovaného v tomto rozhodnutí bola istá audiovizuálna skupina pracujúca vo viacerých členských štátoch akcionárom francúzskej televízie Cinq, ktorá skrachovala v roku 1992.

(62)

V dôsledku toho subvencie a kapitálové dotácie, ktoré boli poskytnuté France 2 a France 3, ovplyvnili výmeny medzi členskými štátmi v zmysle článku 87, odsek 1 zmluvy.

(63)

Vzhľadom na tieto dôvody je potrebné vyvodiť, že subvencie pridelené francúzskymi orgánmi France 2 a France 3, ako aj kapitálové dotácie pridelené France 2 v rokoch 1988 až 1994 predstavujú štátnu pomoc v zmysle zmluvy.

(64)

Článok 86, odsek 2 zmluvy ustanovuje, že „spoločnosti poverené správou služieb všeobecného ekonomického záujmu alebo predstavujúceho charakter daňového monopolu sú podriadené pravidlám tejto zmluvy, predovšetkým pravidlám konkurencie, ak uplatňovanie týchto pravidiel nespôsobuje z právneho alebo zo skutkového hľadiska zlyhanie plnenia osobitnej úlohy, ktorá im bola zverená. Rozvíjanie výmen nesmie byť ovplyvnené spôsobom odporujúcim záujmu spoločenstva.“

(65)

Podľa stálej jurisdikcie článok 86 zmluvy ustanovuje pre spoločnosti poverené správou služieb všeobecného ekonomického záujmu výnimku zo zákazu štátnej pomoci (15). Rozsudok Altmark nepriamo potvrdzuje, že štátna pomoc, ktorá kompenzuje náklady vzniknuté spoločnosti pri poskytovaní služby všeobecného ekonomického záujmu, môže byť vyhlásená za kompatibilnú so spoločným trhom, pokiaľ sú dodržané podmienky stanovené v článku 86, odsek 2.

(66)

V súlade so stálou jurisdikciou (16) predstavuje článok 86 zmluvy pozmeňujúce ustanovenie, ktoré musí byť interpretované reštriktívne. Súd upresnil, že je nevyhnutné, aby všetky tieto podmienky boli splnené, aby sa na opatrenie mohla vzťahovať táto výnimka:

(67)

Oznámenie určuje princípy a metódy, ktoré Komisia hodlá dodržiavať pri dozeraní na rešpektovanie podmienok vo veci rozhlasového vysielania. V tomto prípade musí teda Komisia ustanoviť, že:

(68)

V rámci svojej analýzy musí Komisia zároveň prihliadať na Protokol. Ten pripomína, že rozhlasové vysielanie ako služba pre verejnosť je priamo spojené s demokratickými, sociálnymi a kultúrnymi potrebami každej spoločnosti, ako aj s nevyhnutnosťou chrániť pluralizmus v médiách. Presnejšie uvádza, že členské štáty sú kompetentné „zaistiť financovanie služby televízneho vysielania pre verejnosť, ak je toto financovanie priznané spoločnostiam televízneho vysielania za účelom plnenia úlohy služieb pre verejnosť tak, ako bola udelená, stanovená a organizovaná každým členským štátom a ak toto financovanie nemení podmienky výmen a konkurencie v spoločenstve spôsobom odporujúcim spoločnému záujmu, s tým, že vykonávanie mandátu tejto služby pre verejnosť musí byť zohľadnené.“

(69)

Podľa Protokolu a Oznámenia prináleží definovanie úloh služieb pre verejnosť členským štátom. Oznámenie uvádza, že „vzhľadom na osobitý charakter sektoru rozhlasového vysielania, ‚obšírne’ definovanie zverujúce danej spoločnosti rozhlasového vysielania úlohu poskytovať vyvážený a rozmanitý program uplatnením svojho mandátu, zachovajúc istú úroveň sledovanosti môže byť vzhľadom na interpretačné ustanovenia protokolu považované za zákonné so zreteľom na článok 86, odsek 2 zmluvy, keďže by malo za cieľ zabezpečiť uspokojenie demokratických, spoločenských a kultúrnych potrieb spoločnosti a zároveň zaručiť pluralizmus, vrátane kultúrnej a jazykovej rozmanitosti“ (17). Nakoniec je potrebné pripomenúť, že vo veci definovania služieb pre verejnosť v sektore rozhlasového vysielania sa úloha Komisie obmedzuje na kontrolu zjavného omylu (18).

(70)

Článok 48 francúzskeho zákona č. 86-1067 z 30. septembra 1986 o slobode komunikácie sa odvoláva na „výchovnú, kultúrnu a spoločenskú úlohu“ televíznych staníc France 2 a France 3. Články 54, 55 a 56 tohto zákona presnejšie určujú niektoré úlohy France 2 alebo France 3 vo veci vysielania vládnych vyhlásení, parlamentných jednaní a vysielaní venovaných politickým formáciám, odborovým a profesionálnym organizáciám, ako aj kultovým princípom platným vo Francúzsku.

(71)

Úlohy služieb pre verejnosť France 2 a France 3 sú ďalej podrobnejšie opísané pre každú stanicu v zadávacích podmienkach. Článok 3 zadávacích podmienok a úloh France 2 z 28. augusta 1987 ustanovuje, že „spoločnosť zostavuje a programuje svoje vysielania s cieľom priniesť všetkým zložkám publika informáciu, kultúrne obohatenie a zábavu, so zreteľom na kultúrnu, výchovnú a spoločenskú úlohu, ktorá je jej stanovená zákonom“ a že „predovšetkým svojimi programami zabezpečuje zdôraznenie dedičstva a podieľa sa na jeho obohatení audiovizuálnou tvorbou, ktorú ponúka na svojom kanále. “Článok 3 zadávacích podmienok a úloh France 3, taktiež z 28. augusta 1987, preberá tieto dva pododseky a pridáva tretí, v zmysle ktorého „spoločnosť zostavuje a programuje vysielania o regionálnom dianí, uprednostňujúc predovšetkým prejav a informáciu kultúrnych, spoločenských a profesionálnych spoločenstiev a duchovných a filozofických rodín.“

(72)

Približne dvadsať článkov ďalej presnejšie opisuje obsah týchto úloh služieb pre verejnosť: pluralistický prejav myšlienkových a názorových smerov; čestnosť, nezávislosť a pluralizmus informácie; prispôsobenie sa technologickým zmenám; prispôsobenie programov ťažkostiam hluchým a zle počujúcich osôb; vysielanie vládnych oznámení, hlavné jednania Parlamentu, vysielania zamerané na politické formácie, odborové a profesionálne organizácie, ako aj na kultové princípy platné vo Francúzsku; šírenie odkazov venovaných dôležitým národným záležitostiam, cestnej bezpečnosti a vysielaní na informovanie spotrebiteľa; vysielanie výchovných a spoločenských vysielaní; povinnosti týkajúce sa vysielania a charakteru dokumentárnych programov, informačných programov, divadla, hudby, tanca, varieté, športu, vysielaní pre deti a dospievajúcich a fiktívnych diel.

(73)

Zadávacie podmienky a úlohy France 2 a France 3 zo 16. septembra 1994, ktoré nahradili tie z roku 1987, potvrdzujú tieto úlohy služieb pre verejnosť. Preambula ich zadávacích podmienok a úloh udáva, že „národné spoločnosti televíznych programov [France 2 a France 3] predstavujú televíziu všetkých občanov. Z tohto dôvodu je ich cieľom zoskupiť čo najširšie publikum, potvrdzujúc ich osobitosť špecifickou ponukou programov, založenou na štyroch základných charakteristikách:

Poslaním národných programových spoločností je byť referenciou vo veci etiky, kvality a predstavivosti. V záujme toho sa vyhýbajú akejkoľvek vulgárnosti. Pozornosť, ktorú venujú svojej sledovanosti, prezrádza skôr náročnosť voči divákom ako snahu o komerčný výkon.“ Preambula zadávacích podmienok a úloh France 2 ju ďalej opisuje ako „jedinú výlučne zovšeobecňujúcu stanicu verejného sektoru“, majúcu za poslanie pokryť „široké publikum, ktorému ponúka rozmanitú a vyváženú škálu programov“, zatiaľ čo preambula zadávacích podmienok a úloh France 3 udáva, že „potvrdzuje svoje osobité poslanie regionálnej a miestnej televízie“ a uprednostňuje „decentralizovanú informáciu a regionálne udalosti“. Ako aj v zadávacích podmienkach a úlohách z 28. augusta 1987, približne dvadsať článkov ďalej presnejšie opisuje obsah týchto úloh služieb pre verejnosť.

(74)

Komisia sa domnieva, že úlohy služieb pre verejnosť, ktorými sú poverené France 2 a France 3, zodpovedajú službe všeobecného ekonomického záujmu v zmysle článku 86, odsek 2 zmluvy. Tieto úlohy služieb pre verejnosť sú jasne stanovené a sú zákonné, keďže majú za cieľ zabezpečiť uspokojenie demokratických, spoločenských a kultúrnych potrieb spoločnosti a zároveň zaručiť pluralizmus, vrátane kultúrnej a jazykovej rozmanitosti, v zmysle Protokolu. Komisia navyše konštatuje, že tieto úlohy služieb pre verejnosť pokrývajú koncepciu a vysielanie všetkých programov vysielaných France 2 a France 3. Činnosť služieb pre verejnosť týchto dvoch staníc spočíva aj v koncepcii a vysielaní všetkých ich programov. Samozrejme, že niektoré úlohy služieb pre verejnosť sú všeobecného charakteru a skôr kvalitatívne, ale Komisia, zohľadňujúc interpretačné ustanovenia Protokolu, považuje túto „obšírnu“ definíciu za oprávnenú. Komisia sa nakoniec domnieva, že táto definícia úloh služieb pre verejnosť neobsahuje zjavný omyl.

(75)

Zadávacie podmienky a úlohy oboch verejnoprávnych televízií obsahujú aj ustanovenia týkajúce sa kvót vysielania kinematografických a audiovizuálnych diel „francúzskeho pôvodu“ a financovania koprodukcií kinematografických diel. Ide o ustanovenia nariaďovacieho typu, uplatniteľné na všetky televízie vysielajúce na elektromagnetických vlnách. Vzhľadom na to, že tieto opatrenia nezasahujú do oblasti šetrenia tohto rozhodnutia, nemá toto žiadny dopad na eventuálnu analýzu výhod takto udelených sektoru audiovizuálnej a kinematografickej tvorby.

(76)

Dané úlohy služieb pre verejnosť boli zverené France 2 a France 3 prostredníctvom úradných aktov, pretože vyplývajú zo zákona č. 86-1067, ako aj zo zadávacích podmienok a úloh z 28. augusta 1987, potom zo 16. septembra 1994, prijatých výnosom premiéra. Tieto zadávacie podmienky a úlohy predpokladajú, že niektoré povinnosti sú upresňované výročnými ustanoveniami. Zadávacie podmienky a úlohy zo 16. septembra 1994 navyše uvádzajú, že povinnosti a princípy, ktoré ustanovujú, sú v prípade potreby upresnené v cieľových zmluvách uzavretých medzi štátom a stanicami.

(77)

Francúzske orgány zaviedli rôzne spôsoby kontroly dodržiavania ich úloh služieb pre verejnosť France 2 a France 3. Obe verejnoprávne televízie adresujú každý rok Ministrovi poverenému komunikáciou a CSA správu o vykonávaní ustanovení uvedených v ich zadávacích podmienkach a úlohách. CSA uverejňuje každý rok verejnú správu, v ktorej hodnotí, článok po článku, dodržiavanie zadávacích podmienok a úloh každej stanice. V prípade vážneho porušenia týchto úloh služieb pre verejnosť stanicou, CSA adresuje verejné pripomienky jej správnej rade.

(78)

V súlade s článkom 53 zákona č. 86-1067 Parlament hlasuje o rozpočte verejnoprávnych televízií na základe správy pripravenej na každom zhromaždení členom finančnej komisie. Ak to referent považuje za potrebné, môže komentovať dodržiavanie úloh služieb pre verejnosť stanicami.

(79)

Nakoniec je potrebné poznamenať, že medzi dvanástimi členmi správnej rady každej stanice sú dvaja členovia parlamentu, štyria predstavitelia štátu a štyri kvalifikované osoby. Týchto desať osôb nepochádza z prostredia televíznych staníc a môžu teda bez výhrad vyjadriť svoje pripomienky, pokiaľ ide o dodržiavanie úloh služieb pre verejnosť.

(80)

Komisia musí posúdiť, či štátna pomoc udelená France 2 a France 3 je primeraná nákladom na ich činnosť služieb pre verejnosť. V zmysle Oznámenia, „aby kritérium proporcionálnosti bolo rešpektované, je nevyhnutné, aby štátna pomoc nepresiahla čisté náklady vzniknuté úlohou služieb pre verejnosť, so zreteľom na iné priame alebo nepriame príjmy z nej vyťažené. Preto čistý zisk, ktorý komerčné aktivity vyťažia zo služieb pre verejnosť, bude vzatý do úvahy pri posúdení proporcionálnosti pomoci“ (19).

(81)

Je potrebné poznamenať, že ak sa Komisia v tomto ohľade odvoláva na smernicu Komisie 80/723/EHS z 25. júna 1980 o transparentnosti finančných vzťahov medzi členskými štátmi a štátnymi spoločnosťami (20) a o povinnosti oddeľovania účtov zavedenej touto smernicou, táto povinnosť sa nevzťahovala na sektor televízneho vysielania počas obdobia, ktorého sa týka toto rozhodnutie.

(82)

Komunikácia je neutrálna vzhľadom na prostriedky zvolené členským štátom na financovanie televízií poverených úlohami služieb pre verejnosť. Francúzske orgány zvolili kombinované financovanie, spočívajúce na štátnych a zároveň na komerčných zdrojoch. Príjmy z reklamy a patronátu predstavujú takmer totalitu komerčných príjmov, distribučná činnosť prináša iba okrajové príjmy. Pokiaľ ide o štátne zdroje, koncesionársky poplatok predstavuje bežné štátne financovanie France 2 a France 3. V rokoch 1988 až 1994 však francúzske orgány, navyše ku koncesionárskemu poplatku, priznali France 2 a France 3 subvencie uvedené v tabuľkách 1 a 2.

(83)

Francúzske orgány takisto priznali France 2 tri kapitálové dotácie. V rokoch 1988 až 1991 stanica nahromadila také straty, že v roku 1991 bola v súlade s článkom 241 francúzskeho zákona č. 66-537 z 24. júla 1966 nútená zvýšiť, potom znížiť svoj spoločenský kapitál, aby vyrovnala veľkú časť svojich strát a rekonštituovala úroveň vlastného kapitálu na úroveň polovice svojho spoločenského kapitálu. Počas tejto operácie poskytol francúzsky štát 500 miliónov FRF pre France 2. Táto operácia stačila na krátkodobé zabezpečenie pokračovania činnosti stanice, ale neumožnila obnoviť trvalú rovnováhu medzi vlastným kapitálom a bankovým zadĺžením. Štát teda musel poskytnúť ďalšie dve kapitálové dotácie v roku 1993 a v roku 1994 v celkovej výške 410 miliónov FRF.

(84)

V rámci posudzovania kritéria proporcionálnosti je Komisia povinná overiť, či všetky verejné financovania spolu, poskytnuté France 2 a France 3 v rokoch 1988 až 1994, a to konkrétne štátna pomoc uvedená v tomto rozhodnutí, ale aj koncesionársky poplatok a subvencie vybavenosti, nepresahujú čisté náklady na ich činnosť služieb pre verejnosť.

(85)

Predbežne treba poznamenať, že v tomto prípade, v období 1988–1994, France 2 a France 3 prijali štátne zdroje, ktoré vyplývajú z rôznych účtovných logík. Koncesionársky poplatok je určený na kompenzáciu ročných nákladov, ktoré vznikli obom verejnoprávnym televíziám pri výkone ich činnosti služieb pre verejnosť; preto je zaznamenaný na ročnom základe vo výpočte výsledku. Naproti tomu, kapitálové dotácie a subvencie sú zaznamenané v bilancii. Kapitálové dotácie predstavujú mimoriadny prínos, ktorý poslúžil na vyrovnanie predošlých stránt nahromadených za niekoľko účtovných období. Takisto investičné subvencie a subvencie vybavenosti umožňujú financovať investície, ktoré budú použité, a teda amortizované, počas niekoľkých účtovných období. Subvencie sú teda prevedené do výpočt výsledku rovnakým tempom ako amortizácia investícií. Ak sú pre výpočet vyrovnania nákladov na služby pre verejnosť zmiešané zložky bilancie (subvencie) a zložky pre výpočtu výsledku (amortizácie, zahrnuté do celkových nákladov za účtovné obdobie), je nevyhnutné v kumule posudzovať stredne dlhé alebo dlhé obdobie, pretože tak je možné domnievať sa, že prevedené subvencie (figurujúce vo výpočte výsledku) a subvencie (figurujúce v bilancii) smerujú k tým istým sumám. Keďže sa formálna procedúra šetrenia týka rokov 1988–1994, bude sa brať do úvahy toto obdobie kumulu.

(86)

France 2 a France 3 spravujú činnosť služieb pre verejnosť a zároveň komerčné aktivity, a to buď interným spôsobom alebo prostredníctvom pobočiek. Iba náklady na činnosť služieb pre verejnosť staníc, ktoré zahŕňajú všetky náklady nutné na koncepciu a vysielanie ich programov, môžu byť finančne kompenzované štátom. Celkové náklady za účtovné obdobie každej stanice však zahŕňajú náklady spojené s činnosťou služieb pre verejnosť, ale aj náklady spojené s komerčnými aktivitami. Čisté náklady na činnosť služieb pre verejnosť každej stanice sa teda získajú odpočítaním všetkých nákladov spojených s komerčnými aktivitami, či sú už spravované interným spôsobom alebo prostredníctvom pobočiek, ako aj čistého zisku z týchto činností (predovšetkým príjmy z reklamy a patronátu), z celkových nákladov za účtovné obdobie, ako to stanovuje Oznámenie. Za sledované obdobie 1988–1994, ako to uvádza tabuľka 4, čisté náklady na činnosť služieb pre verejnosť France 2 predstavujú celkove 15,69 miliárd FRF a čisté náklady France 3 predstavujú 20,89 miliárd FRF (21).

TABUĽKA 4

Určenie čistých nákladov na činnosť služieb pre verejnosť celkove za obdobie 1988–1994

(87)

Tieto čisté náklady na služby pre verejnosť musia byť potom porovnané so štátnym financovaním poskytnutým staniciam za účelom posúdiť, či finančné vyrovnanie štátu presiahlo alebo nie tieto náklady. Koncesionársky poplatok na jednej strane a subvencie a kapitálové dotácie na strane druhej sa riadia rozdielnymi účtovnými logikami, je preto potrebné postupne prezentovať zostatky vyrovnania nákladov na činnosť služieb pre verejnosť vzhľadom na zohľadnené štátne financovanie. V období 1988–1994 France 2 a France 3 získali v koncesionárskych poplatkoch 12,12 a 20,17 miliárd FRF (22). Podľa analýzy zodpovedajúcej postupu „výpočtu výsledku“ sa ukazuje, že France 2 a France 3 boli celkove podkompenzované vo výške 3,57 miliárd FRF a 718,6 miliónov FRF.

(88)

Teraz je potrebné porovnať tieto sumy podkompenzácie s dodatočnými štátnymi zdrojmi zaznamenanými v bilancii. Tieto dodatočné zdroje sú zložené zo subvencií vybavenosti na jednej strane, a z investičných subvencií, iných subvencií a kapitálových dotácií, ktoré sú predmetom tejto procedúry, na strane druhej. Celkove pre France 2 predstavujú 1,91 miliárd FRF a pre France 3 predstavujú 633,5 miliónov FRF. Do čistých nákladov na činnosť služieb pre verejnosť nesmie byť zahrnutý kapitálový prínos ani preddavky na bežných účtoch neuhradené pobočkám oboch verejnoprávnych televízií vykonávajúcich komerčné aktivity (115,2 milióna FRF pre France 2 a 25,9 milióna FRF pre France 3).

(89)

Berúc do úvahy dodatočné zdroje, je zjavné, že France 2 a France 3 boli podkompenzované v období 1988-1994. Podkompenzácia France 2 predstavuje 1,54 miliárd FRF, pre France 3 je to 59,2 milióna FRF.

(90)

V zmysle Oznámenia musí Komisia taktiež overiť, či nenastalo na úrovni komerčných aktivít vo svojej podstate spojených s činnosťou služieb pre verejnosť žiadne narušenie konkurencie, ktoré by nebolo nevyhnutné pri plnení úloh služieb pre verejnosť. Takéto narušenie by nastalo, ak by France 2 a France 3, ubezpečené štátnou kompenzáciou ich nízkych komerčných príjmov, znížili predajné ceny reklamných priestorov, obmedziac tak príjmy svojich konkurentov.

(91)

Vo svojej žalobe TF1 zdôrazňuje tento argument tvrdiac, že vďaka štátnej pomoci, ktorá im bola priznaná, stanice France 2 a France 3, konajúce „mimo nátlaku rentability, pod ktorým konajú ich konkurenti, môžu ponúkať základné ceny a umelo znižovať ceny svojich reklamných obrazoviek alebo patronátnych akcií, s cieľom udržať klientelu inzerentov.“

(92)

Na základe informácií, ktoré má k dispozícii, Komisia neodhalila žiaden dôkazný fakt potvrdzujúci argument vyslovený TF1. Rozdiel medzi predajnými cenami reklamných obrazoviek TF1 a cenami France 2 a France 3 sa dá vysvetliť nie komerčným správaním oboch verejnoprávnych televízií, ale rozdielom vplyvu obrazoviek TF1 v porovnaní s obrazovkami verejnoprávnych televízií.

(93)

V sektore reklamy v televízii sa inzerenti zaujímajú predovšetkým o sledovanosť televíznych obrazoviek u publika gazdiniek pod 50 rokov. Táto sledovanosť sa meria prostredníctvom pojmu „Gross Rating Point“ (GRP, ukazovateľ tlaku médií), definovaného ako priemerný počet kontaktov s reklamnou kampaňou získaný zo 100 osôb cieľovej skupiny. Kontakt sa považuje za nadviazaný, keď je osoba raz, v danej chvíli, vystavená vysielanému odkazu.

(94)

Pre svoje reklamy inzerenti vyhľadávajú najvplyvnejšie obrazovky, ktoré v danej chvíli zabezpečia najlepšie pokrytie cielenej populácie. Vyplýva z toho, že čím vyššia je sledovanosť obrazovky, tým viac sú inzerenti ochotní zaplatiť vyššiu jednotkovú cenu za kontakt (cena GRP). Existuje teda istá prémia viazaná na vplyv obrazoviek.

(95)

Tabuľka 6 uvádza priemerný GRP a priemernú cenu GRP každej stanice za deň na cieľovej skupine gazdiniek od 15 do 49 rokov.

TABUĽKA 6 (23)

(96)

Tabuľka 7 uvádza priemerný GRP a priemernú cenu GRP každej stanice počas hodín vysokej sledovanosti (19 hodín – 22 hodín) na cieľovej skupine gazdiniek od 15 do 49 rokov.

TABUĽKA 7

(97)

Protikonkurenčné správanie verejnoprávnych televízií na trhu predaja reklamných priestorov by bolo konštatované, ak by boli ceny GRP verejnoprávnych televízií výrazne nižšie ako ceny TF1 a M6, berúc do úvahy skutočnosť, že vyšší priemerný GRP má za následok vyššiu cenu GRP (prémia viazaná na vplyv). Na základe údajov uvedených v tabuľkách 6 a 7 tento prípad nenastal. Je pravdou, že z nich vyplýva, že v podstate, ako to zdôrazňuje TF1, je jej cena GRP vyššia ako ceny France 2 alebo France 3, ktoré sú vyššie ako ceny M6. Zároveň z nich vyplýva, že priemerný GRP TF1 je stále jasne vyšší ako GRP France 2 alebo France 3. V rokoch 1990 až 1994 sa za celý deň priemerný GRP TF1 pohybuje od 4,7 do 5,8 bodov, zatiaľ čo priemerný GRP France 2 je medzi 2,4 až 3 bodmi, priemerný GRP France 3 ide od 1,6 do 2,3 bodu a priemerný GRP M6 sa pohybuje od 1,9 do 2 bodov. Počas hodín vysokej sledovanosti sa priemerný GRP TF1 pohybuje od 10,3 do 12,8 bodov, zatiaľ čo priemerný GRP France 2 je medzi 5,7 až 6,1 bodmi, priemerný GRP France 3 ide od 3,4 do 4,1 bodu a priemerný GRP M6 sa pohybuje od 3,4 do 4,4 bodu. Rozdiel medzi cenami GRP TF1 a cenami oboch verejnoprávnych televízií však nie je neprimeraný, ak sa porovná s rozdielom medzi cenami GRP TF1 a M6. V priemere je zreteľné zníženie cien GRP France 2, France 3 a M6 o 83 EUR za jednotku GRP vzhľadom na cenu GRP TF1 počas oboch sledovaných období (celý deň a hodiny vysokej sledovanosti). Možno teda konštatovať, že France 2 a France 3 nefakturovali predaj svojich reklamných priestorov za umelo nízku cenu.

(98)

Na ilustráciu predstavujú nasledujúce grafy údaje o cenách GRP a priemernom GRP staníc, uvedené v tabuľkách 6 a 7, rozlišujúc priemer za deň a počas hodín vysokej sledovanosti. Obmedzený počet možných bodov (päť) pre každú stanicu a ich slabý rozptyl umožňujú znázorniť všetkých päť rokov a štyri stanice v jednom grafe.

(99)

Tieto dva grafy ukazujú, že existuje pozitívny vzťah medzi priemerným GRP a cenou GRP, čo potvrdzuje skutočnosť, že existuje istá prémia viazaná na vplyv: stanice s vyšším GRP majú vyššiu cenu GRP. Tento vzťah je na grafe znázornený priamkou lineárnej regresie ceny GRP ku priemernému GRP, čo ukazuje vzťah „priemeru“ medzi cenou GRP a GRP pre všetky stanice, počas sledovaného obdobia. Navyše z týchto dvoch grafov vyplýva, že ceny France 2 a France 3 nie sú výrazne nižšie ako ceny TF1 a M6, berúc do úvahy dopad prémie viazanej na vplyv. Pre France 2 a France 3 je k nim veľmi blízko niekoľko bodov nachádzajúcich sa pod priamkou regresie. Navyše možno konštatovať, že niektoré ceny France 3 sú vyššie ako ceny M6 s približne rovnakým GRP.

(100)

Záverom, ceny France 2 a France 3 v rokoch 1990 a 1994 sa nejavia ako výrazne nižšie ako ceny TF1 a M6. Vyššia cena reklamných obrazoviek TF1 sa teda vysvetľuje vplyvom obrazoviek a nie komerčným správaním verejnoprávnych televízií. Francúzska rada pre konkurenciu dospela napokon k rovnakému záveru v rozhodnutí z roku 2001 o predaji televíznych reklamných priestorov (24).

(101)

Záverom, Komisia konštatuje, že v období 1988-1994 bolo štátne financovanie priznané francúzskymi orgánmi France 2 a France 3 nižšie ako ich náklady na činnosť služieb pre verejnosť na jednej strane, a že neexistuje žiadny fakt dokazujúci protikonkurenčné správanie verejnoprávnych televízií na trhu predaja reklamných priestorov na strane druhej. Komisia sa teda domnieva, že štátne financovanie činnosti služieb pre verejnosť France 2 a France 3 spĺňa podmienky proporcionálnosti.

(102)

Komisia sa domnieva, že v tomto prípade sú splnené všetky tri podmienky pre uplatnenie výnimky ustanovenej v článku 86, odsek 2 zmluvy.

(103)

Na základe svojej analýzy sa Komisia domnieva, že štátna pomoc, ktorá je predmetom tejto formálnej procedúry šetrenia, je kompatibilná so spoločným trhom podľa článku 86, odsek 2 zmluvy,