Odvolanie podané 21. februára 2022: Zoï Apostolopoulou e Anastasia Apostolopoulou-Chrysanthaki proti rozsudku Všeobecného súdu (deviata komora) z 21. decembra 2021 v spojených veciach T-721/18 a T-81/19, Apostolopoulou e Apostolopoulou-Chrysanthaki/Komisia

(Vec C-124/22 P)

(2022/C 244/16)

Jazyk konania: gréčtina

Účastníci konania

Odvolateľky: Zoï Apostolopoulou a Anastasia Apostolopoulou-Chrysanthaki (v zastúpení: Dionysios Gkouskos, dikigoros)

Ďalší účastník konania: Európska komisia

Návrhy odvolateliek

Odvolateľky navrhujú, aby Súdny dvor:

Odvolacie dôvody a hlavné tvrdenia

Odvolateľky uvádzajú päť (5) odvolacích dôvodov:

1.    Prvý odvolací dôvod založený na rozporuplnom a nesprávnom odôvodnení týkajúcom na porušenia zásady riadnej správy vecí verejných Komisiou

Všeobecný súd v napadnutom rozsudku zamietol ako neprípustný žalobný dôvod založený na tvrdení žalobkýň o porušení zásady riadnej správy vecí verejných, pričom sa domnieval, že žaloby v spojených veciach neobsahovali skutkové a právne okolnosti, na ktorých sa tento dôvod zakladá, Všeobecný súd teda vychádzal z nesprávneho a rozporuplného odôvodnenia, keďže (1) samotný Všeobecný súd rozhodol, že predmet návrhov na začatie konania bol presný, jasný a úplný, a zamietol námietku neprípustnosti Komisie založenú na nepresnosti týchto návrhov (bod 73 napadnutého rozsudku); (2) samotný Všeobecný súd rozhodol (bod 124 napadnutého rozsudku), že Komisia v skutočnosti uviedla vo svojich písomných podaniach vo vzťahu k žalobkyniam klamlivé tvrdenia, ktoré odvolateľky považujú za jednoznačne predstavujúce konanie v rozpore so zásadou riadnej správy vecí verejných. Inými slovami, nielenže boli uvedené potrebné skutkové a právne okolnosti (ako vyplýva z jednoduchého čítania pripomienok pri oboch žalobách), ale Všeobecný súd už o nich aj sám rozhodol; (3) konštatovanie Všeobecného súdu, že Komisia v priebehu súdneho konania vzniesla voči žalobkyniam klamlivé obvinenia s cieľom vymôcť peňažné sumy, ktoré žalobkyniam NEBOLI poskytnuté, je samo osebe zjavným porušením zásady riadnej správy vecí verejných zo strany Komisie. V opačnom prípade by sa muselo pripustiť, že okolnosť, že inštitúcia Únie klame pred vnútroštátnym súdom v neprospech občanov Únie, je postupom v súlade s pravidlami riadnej správy vecí verejných.

2.    Druhý odvolací dôvod je založený na nesprávnom odôvodnení vychádzajúcom z tvrdení, ktoré neboli vyslovené, a na neposúdení návrhov na náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúcej z určitých konkrétnych klamlivých a problematických tvrdení Komisie

Namiesto preskúmania konkrétnych klamlivých a hanlivých tvrdení voči žalobkyniam, ako aj jednotlivých viet uvedených v pripomienkach Komisie, ktoré tvorili pozadie a podstatu oboch žalôb, s cieľom určiť, či predstavujú zásah do osobnosti žalobkýň a či môžu odôvodniť náhradu nemajetkovej ujmy, ako to požadovali žalobkyne vo svojich žalobách, Všeobecný súd rozhodol, že Komisia netvrdila, že sa žalobkyne dopustili podvodu, a na základe toho zamietol žaloby v spojených veciach. Takéto posúdenie však nesúvisí s predmetom žalôb v spojených veciach, keďže žalobkyne sa vo svojich žalobách nedomáhali náhrady škody z dôvodu, že ich Komisia obvinila z podvodu. Týmto hodnotením Všeobecný súd vyslovil rozhodnutie o dôvode, ktorý žalobkyne neuviedli, a z tohto dôvodu toto rozhodnutie nie je riadne odôvodnené. Všeobecný súd teda na jednej strane nerozhodol o návrhoch žalobkýň a na druhej strane svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil.

3.    Tretí odvolací dôvod založený na skreslení tvrdení žalobkýň a protichodnom posúdení, pokiaľ ide o porušenie zásady spravodlivého konania a práva na spravodlivý proces

Všeobecný súd úplne rozporuplne najskôr správne uviedol, že žalobkyne tvrdia, že správanie vytýkané Komisii vo veci T-81/19 bolo v rozpore tak s povinnosťou pravdovravnosti a korektnosti voči účastníkom konania, ktorá predstavuje spoločnú zásadu práva členských štátov, ako aj so všeobecnou základnou zásadou riadneho výkonu spravodlivosti (právo na spravodlivý proces), ale potom vyhlásil, že žalobkyne sa nedovolávali porušenia žiadnej právnej normy Únie. To však vyplýva už len zo samotného prečítania si ich žalobných návrhov. Všeobecný súd tým nerozhodol o tejto časti žaloby vo veci T-81/19 a uviedol rozporuplné a nezákonné odôvodnenie.

4.    Štvrtý odvolací dôvod založený na skreslení obsahu žalôb a nesprávnom výklade a uplatnení článkov 299, 268 a 340 ZFEÚ

Všeobecný súd nesprávne uviedol, že (1), že spor sa týkal správania úradníkov Komisie (v postavení právnych zástupcov), zatiaľ čo účastníkom sporu je samotná Komisia, ktorá je zodpovedná za zaplatenie náhrady škody v rámci svojej mimozmluvnej zodpovednosti; (2) že porušenie povinnosti pravdovravnosti zo strany Komisie a porušenie práva žalobkýň na spravodlivý proces spadá do rozsahu preskúmania zákonnosti vykonávacích opatrení, ktoré prislúcha vykonať vnútroštátnym súdom, zatiaľ čo pochybenia Komisie uvedené v žalobách predstavujú porušenie základných práv občanov Únie zo strany inštitúcie Únie, ktoré zakladá právo na náhradu škody na základe mimozmluvnej zodpovednosti, pričom Všeobecný súd má v tejto súvislosti výlučnú právomoc podľa článkov 268 a 340 ZFEÚ; a (3) že žalobkyne namietajú porušenie vnútroštátneho procesného pravidla, zatiaľ čo ony uvádzajú porušenie právnych zásad spoločných pre členské štáty, všeobecnej zásady práva Únie a jednotlivých základných práv jednotlivcov chránených právom Únie, ako to vyplýva z jednoduchého prečítania si žalôb a ako to sám Všeobecný súd priznal v iných častiach svojho rozsudku.

5.    Piaty odvolací dôvod založený na nesprávnom výklade a uplatnení článkov 299, 317 a 325 ZFEÚ

Všeobecný súd síce v plnom rozsahu potvrdil tvrdenie vytýkajúce Komisii „nesprávne odkazy“ na ujmu odvolateliek, ale úplne svojvoľne rozšíril právo Komisie dosiahnuť nútený výkon rozhodnutia, ktoré jej priznáva opatrenie, pričom paradoxne nezohľadnil v právnej vede doteraz neznámu skutočnosť, že Komisia nemohla uplatniť toto svoje údajne neodňateľné právo klamstvom a porušením základných práv jednotlivca, na ktoré majú odvolateľky nárok, čo by tvorilo minimálnu demokratickú prekážku akéhokoľvek protiprávneho konania inštitúcií EÚ.

(1)  ECLI:EU:T:2021:933.