—

vyhlásil žalobu za prípustnú a dôvodnú,

—

zrušil rozhodnutie Komisie z 22. októbra 2020, oznámené 23. októbra 2020, o prijatí správneho opatrenia proti žalobcovi, ktorého cieľom bolo odobrať žalobcovi sumu, ktorú údajne [HB] neoprávnene získala na základe zmlúv TACIS/2006/101-510 a CARDS/2008/166-429,

—

nariadil vrátenie všetkých súm, ktoré Komisia prípadne na základe tohto rozhodnutia vymohla, navýšených o úroky z omeškania so sadzbou uplatňovanou Európskou centrálnou bankou, zvýšenou o 7 percentuálnych bodov,

—

nariadil zaplatenie sumy 10 000 eur z titulu náhrady škody spolu s úrokmi s výhradou upresnenia,

—

uložil Komisii náhradu všetkých trov konania.

1.

Prvý žalobný dôvod je založený na nezákonnosti zistení uvedených v správe OLAF a nezrovnalostí uvedených proti spoločnosti, ktorej konateľom je žalobca. V tejto súvislosti žalobca usudzuje, že nezrovnalosti, ktoré sa mu vytýkajú, sú neoddeliteľné od nezrovnalostí uvedených proti spoločnosti, ktorej je konateľom a ktoré táto spoločnosť napadla dvoma žalobami (veci T-795/19 a T-796/19, HB/Komisia) a tvrdí, že Všeobecný súd mal potvrdiť nezákonný charakter správ OLAF a/alebo rozhodnutí z 15. októbra 2019 v rámci uvedených vecí, pričom tieto konštatovania by nevyhnutie spôsobili nezákonnosť rozhodnutia napadnutého v prejednávanej veci.

2.

Druhý žalobný dôvod je založený premlčaní uvádzanej pohľadávky a v každom prípade porušení primeranej lehoty, článku 73 a ods. 1 nariadenia Rady (ES, Euratom) č. 1605/2002 z 25. júna 2002 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Európskych spoločenstiev (Ú. v. ES L 248, 2002, s. 1; Mim. vyd. 01/004, s. 74) (ďalej len „finančné nariadenie z roku 2002“), práva na riadnu správu vecí verejných, ktoré je zaručené článkom 41 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) a článku 6 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd (ďalej len „EDĽP“). Podľa žalobcu je pohľadávka, ktorú údajne voči nemu má Komisia, premlčaná, kdeže lehota piatich rokov stanovená článkom 73a finančného nariadenia z roku 2002, uplynula a v každom prípade lehota pre prijatie napadnutého rozhodnutia a vystavenie oznámenia o dlhu, ktoré ho sprevádzalo, je zjavne neprimeraná a porušuje článok 41 Charty základných práv a článok 6 ods. 1 EDĽP v rozsahu, v akom stanovuje základné právo, ktoré predstavuje tiež všeobecnú právnu zásadu.

3.

Tretí žalobný dôvod je založený na neexistencii riadneho právneho základu a porušení zásady zákonnosti trestov a zásady uplatnenia miernejšieho ustanovenia trestného zákona. Žalobca sa domnieva, že podľa článku 103 finančného nariadenia z roku 2002 pohľadávku možno vymáhať len od zmluvnej strany, teda od spoločnosti, ktorej je konateľom. Žalovaná porušila zásadu uplatnenia miernejšieho ustanovenia trestného zákona a zásadu zákonnosti trestov zakotvenú v článku 49 Charty tým, že sa snažila uplatniť prísnejšiu právnu povinnosť, než stanovuje finančné nariadenie z roku 2002. Okrem toho žalobca tvrdí, že nie je hospodársky subjekt, že z údajných nezákonností nezískal žiadnu výhodu, nebol adresátom žiadnej platby zo strany verejného obstarávateľa a nikdy nezískal výhodu rovnajúcu sa celkovej hodnote oboch predmetných zákaziek.

4.

Štvrtý žalobný dôvod je založený na porušení rozsudku Tribunal de première instance de Bruxelles (Súd prvého stupňa v Bruseli, Belgicko) z 5. októbra 2017 a poučky, podľa ktorej „správny súd čaká na rozhodnutie trestného súdu“. Žalobca uvádza, že Komisia je viazaná rozsudkom z 5. októbra 2017 vyhláseným belgickým trestným súdom, ktorý vyhlásil trestné stíhanie za neprípustné pre nedostatok dôkazov preukazujúcich sporné skutočnosti. Komisia, ktorá navyše v trestnom konaní bola poškodenou stranou a rozhodla sa vyčkať na výsledok belgického konania pred prijatím rozhodnutia o vymáhaní, je uvedeným výsledkom a zisteniami vnútroštátneho súdu viazaná, a to aj keď rozsudok belgického súdu nezakladá pre Komisiu prekážku právoplatne rozhodnutej veci.

5.

Piaty žalobný dôvod je založený na zjavne nesprávnom posúdení, ktoré obsahuje napadnuté rozhodnutie. Žalobca sa v tejto súvislosti domnieva, že vytýkané skutočnosti zjavne nie sú preukázané a že zjavne neexistujú žiadne nezrovnalosti, a už vôbec nie závažné. Napadnuté rozhodnutie je založené na dvoch správach OLAF, hoci formulované výhrady nie sú preukázané a sú v každom prípade zjavne nesprávne.

6.

Šiesty žalobný dôvod je založený na skutočnosti, že žalovaný nemôže byť zodpovedný za údajné nezákonnosti podľa belgického práva obchodných spoločností. V tejto súvislosti tvrdí, že spoločnosť, ktorej je konateľom, je podľa belgického práva súkromná spoločnosť s ručením obmedzeným, ktorých osobitosť spočíva v tom, že konateľ nie je (konatelia nie sú) osobne zodpovedný(í) za záväzky prijaté v mene spoločnosti a že jeho (ich) aktíva nemôžu byť použité na splácanie dlhov spoločnosti.

7.

Siedmy žalobný dôvod je založený na porušení práva na obranu z dôvodu, že správy OLAF pripojené k predbežným informačným listom boli tak začiernené, že boli nezrozumiteľné a neumožňovali, aby im žalobca porozumel a potom formuloval užitočné pripomienky.

8.

Ôsmy žalobný dôvod je založený na porušení zásady riadnej správy vecí verejných, zásady plnenia zmlúv v dobrej viere a zásady zákazu „zneužitia práva“ v rozsahu, v akom Komisia nekonala ani starostlivo, ani nestranne.

9.

Deviaty žalobný dôvod je založený na námietke protiprávnosti článku 103 finančného nariadenia z roku 2002, keďže tento článok porušuje všeobecnú zásadu zákazu bezdôvodného obohatenia. Žalobca usudzuje, že tento článok pre inštitúciu otvára možnosť, aby vymáhala všetky čiastky vyplatené počas celej doby plnenia zmluvy, aj keď táto bola druhou zmluvnou stranou splnená v celom rozsahu, čo znamená, že inštitúcia tak môže využiť všetky plnenia poskytnuté druhou zmluvnou stranou bez toho, aby bola povinná zaplatiť akúkoľvek platbu. Tento článok treba vyhlásiť za protiprávny v rozsahu, v akom umožňuje inštitúcii bezdôvodne zväčšiť svoj majetok na úkor majetku druhej zmluvnej strany.

10.

Desiaty žalobný dôvod uvádzaný subsidiárne, je založený na porušení článku 103 finančného nariadenia z roku 2002 a zásady proporcionality. Podľa žalobcu sa posudzovanie inštitúcie musí vykonať v súlade s článkom 103 finančného nariadenia z roku 2002, čo znamená, že Komisia nemôže uplatňovať viacero sankcií, keďže článok 103 uvádza zoznam sankcií, ktorý nie je kumulatívny. Okrem toho sa toto posudzovanie musí vykonať pri dodržaní zásady proporcionality, pričom sa inštitúcia musí ubezpečiť, že jej rozhodnutie je primerané závažnosti dotknutej protiprávnosti. Táto povinnosť primeranosti predstavuje vyjadrenie zásady dobrej viery, ktorá platí pri plnení zmlúv. V prejednávanej veci to tak nebolo.