—

zrušil podľa článku 263 ZFEÚ konkludentné rozhodnutie Európskeho úradu pre boj proti podvodom (OLAF) z 26. mája 2020, ktorým sa zamieta žiadosť žalobcov o ochranu dôvernosti komunikácie medzi žalobcami a ich externým právnym poradcom, pokiaľ žalobcovia nevysvetlia kontext a obsah tejto dôvernej komunikácie,

—

uložil žalovanej povinnosť nahradiť trovy konania.

1.

Prvý žalobný dôvod založený na tvrdení, že právo žalobcov na ochranu dôvernosti komunikácie medzi advokátom a jeho klientom je základným, hoci nepísaným právom podľa práva EÚ, ktoré uznáva judikatúra Súdneho dvora. Tvrdia, že výkon tohto práva nemôže závisieť od toho, aby žalobcovia preukázali, že ich dôverná komunikácia má podstatnú súvislosť so samotným vyšetrovaním, v rámci ktorého požívajú ochranu dôvernosti, keďže by to bolo v rozpore s účelom ochrany dôvernosti komunikácie medzi advokátom a jeho klientom.

2.

Druhý žalobný dôvod založený na tvrdení, že právo žalobcov na ochranu dôvernosti komunikácie medzi advokátom a jeho klientom vyplýva osobitne z EDĽP a Charty základných práv Európskej únie, konkrétne právo na súkromie podľa článku 8 EDĽP (článok 7 Charty) a právo na obhajobu podľa článku 6 EDĽP (článok 47 Charty). Tvrdia, že ochrana dôvernosti komunikácie medzi advokátom a jeho klientom podľa EDĽP a Charty nezávisí od účelu a obsahu príslušnej komunikácie, ale len od identity jej účastníkov.

3.

Tretí žalobný dôvod založený na tvrdení, že aj keď právo na dôvernosť komunikácie medzi advokátom a jeho klientom podľa EDĽP a Charty možno obmedziť vo verejnom záujme, takéto obmedzenia musia byť vo forme zákona. Tvrdia, že ich nemožno založiť na svojvoľnom rozhodnutí správneho orgánu.