a)

Existuje z hľadiska práva Únie nejaká „absolútna“ spodná hranica vzťahujúca sa na veľkosť väzobnej cely, pod ktorou ide vždy o porušenie článku 4 Charty?

b)

Do akej miery majú význam pre hodnotenie rozličné „väzobné režimy“, menovite rozličné časy vychádzok a rozličné stupne slobody pohybu v rámci ústavu na výkon väzby?

c)

Je dovolené – ako to urobil senát vo svojich rozhodnutiach o prípustnosti – zohľadniť aj právne a organizačné vylepšenia v členskom štáte vydávajúcom zatykač (zavedenie systému ombudsmana, etablovanie súdneho dohľadu nad výkonom trestu atď.)?

a)

Sú justičné orgány vykonávajúceho členského štátu v tomto smere oprávnené na úplnú kontrolu podmienok väzby v členskom štáte vydávajúcom zatykač alebo sa musia obmedziť na „evidenčnú kontrolu“?

b)

Ak Súdny dvor v rámci odpovede na prvú prejudiciálnu otázku dospeje k záveru, že existuje „absolútny“ normatív práva Únie pre podmienky väzby: nesplnenie týchto minimálnych podmienok by „nepodliehalo akémukoľvek posúdeniu“ v tom zmysle, že zároveň by vždy existovalo aj „skutočné nebezpečenstvo“ zakazujúce odovzdanie osoby, alebo smie vykonávajúci členský štát vec posúdiť? Je dovolené pritom zohľadniť aspekty ako zachovanie vnútroeurópskeho systému právnej pomoci, funkčnosť európskeho trestného súdnictva alebo zásad vzájomnej dôvery a vzájomného uznávania?