Žaloba podaná 20. júna 2006 – Komisia Európskych spoločenstiev/Rakúska republika

(Vec C-270/06)

(2006/C 212/29)

Jazyk konania: nemčina

Účastníci konania

Žalobkyňa: Komisia Európskych spoločenstiev (v zastúpení: H. Støvlbæk, splnomocnená zástupkyňa, B. Wägenbaur, advokát)

Žalovaná: Rakúska republika

Návrhy žalobkyne

Žalobné dôvody a hlavné tvrdenia

Podľa článku 56 ods. 1 ES sú zakázané všetky obmedzenia pohybu kapitálu medzi členskými štátmi, ako aj medzi členskými štátmi a tretími krajinami. Tento zákaz siaha ďalej ako odstránenie nerovnosti zaobchádzania s účastníkmi finančného trhu na základe štátnej príslušnosti a zahŕňa vo všeobecnosti každé obmedzenie, ktoré robí výkon tejto základnej slobody menej príťažlivým. Podľa judikatúry Súdneho dvora predstavujú opatrenia členského štátu obmedzenia pohybu kapitálu vtedy, ak sú spôsobilé odradiť osoby usadené na danom území od zaviazania sa pôžičkou alebo uskutočnenia investícií v inom členskom štáte.

Podľa Komisie ustanovenie rakúskeho spolkového zákona o bankovníctve, ktoré určitým úverovým inštitúciám prepojeným s centrálnou inštitúciou ukladá povinnosť nechať na účte ich centrálnej inštitúcie určitú časť ich likvidných rezerv, predstavuje obmedzenie voľného pohybu kapitálu. Táto zákonná povinnosť totiž primárnym bankám bráni umiestniť podstatnú časť ich likvidných prostriedkov v iných európskych úverových inštitúciách vo výške tohto povinného vkladu a prostredníctvom cezhraničného prevodu týchto likvidných prostriedkov dosiahnuť v inom členskom štáte vyššie úrokové sadzby, ako sú tie, ktoré im poskytuje centrálna inštitúcia.

Sporné ustanovenie rakúskeho spolkového zákona o bankovníctve nemožno odôvodniť dôvodmi výslovne uvedenými v článku 58 ES, a ani dôvodmi ochrany spotrebiteľa alebo inými naliehavými dôvodmi všeobecného záujmu.

Podľa názoru Komisie táto zákonná povinnosť vkladu v centrálnej inštitúcii nie je potrebná na ochranu spotrebiteľa. Po prvé v Rakúsku už existuje zákonná úprava likvidných rezerv, ktorá sa vzťahuje na všetky banky, a po druhé existujú miernejšie prostriedky na dosiahnutie dostatočnej likvidity, ktoré voľnému pohybu kapitálu nebránia alebo ho len menej obmedzujú. Platná právna úprava pôsobí na ochranu spotrebiteľa dokonca kontraproduktívne, pretože primárnym bankám bráni umiestniť ich likvidné rezervy v záujme klientov v zahraničí a prípadne za výhodnejších podmienok. Navyše ničím nie je doložené, že by insolvencia niektorej z primárnych bánk nevyhnutne viedla k reťazovej reakcii a vyvolala by paniku takisto u sporiteľov, ktorí majú svoje vklady v iných primárnych bankách danej siete. Tento katastrofický scenár nie je presvedčivý už z toho dôvodu, že porovnateľné systémy v iných členských štátoch si vystačia aj bez zákonom stanovenej povinnosti vkladu a už mnohé roky stabilne fungujú bez toho, aby tam dochádzalo k sériovým bankovým krízam.

Keďže predmetná zákonná povinnosť dotknutých úverových inštitúcií nie je potrebná ani na ochranu riadnej správy, ani na ochranu dobrej povesti rakúskeho finančného sektora, alebo na výkon účinného dohľadu nad finančnými inštitúciami, predstavuje neprimerané obmedzenie voľného pohybu kapitálu.