17.11.2005   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 286/1

1.1

Európska Komisia začala po zasadnutí Rady v Tampere 15. a 16. októbra 1996 proces harmonizácie a vytvárania právnych nástrojov, aby tak vznikol slobodný, bezpečný a spravodlivý priestor, zabezpečujúci slobodný pohyb osôb v rámci hraníc Európskej únie. Ešte predtým (1) Rada predstavila potrebné opatrenia pre uľahčenie vzájomného predbežného informovania o súdnych a mimosúdnych dokumentoch medzi členskými štátmi; toto opatrenie bolo privítané ako pozitívne, pod podmienkou, že povedie k lepšej informovanosti občanov.

1.2

Po stretnutí v Tampere Komisia požiadala členské štáty, aby pristúpili k uplatňovaniu procedúr uznávania a napĺňania rozhodnutí, ako aj k alternatívnym a mimosúdnym procedúram riešenia konfliktov v občianskej a obchodnej sfére, ktoré by mohli zlepšiť fungovanie súdneho systému v jednotlivých národných priestoroch a posilniť európske informačné systémy, a tiež systémy pre zhromažďovanie údajov, pričom pre tento účel budú využívané nové technológie, ktoré majú občania v Európe k dispozícii.

1.3

V súvislosti s prvou otázkou bolo predstavené nariadenie Rady týkajúce sa súdnej kompetencie, uznávania a napĺňania rozhodnutí v občianskej a obchodnej sfére (2). Toto nariadenie hovorí aj o zjednodušení procedúry prijímania uznesení o vykonateľnosti cudzozemských súdnych rozhodnutí, o prijímaní opatrení smerujúcich k zachovaniu práva, ktoré sú veľmi dôležité pri napĺňaní rozhodnutí, ako aj o listine o zachovávaní práva s celoeurópskym vplyvom.

1.4

Komisia v tomto smere predstavila návrh rozhodnutia týkajúceho sa vytvorenia európskej súdnej siete v občianskej a obchodnej sfére (3), ktorého cieľom je vytvoriť európsky nástroj súdnej spolupráce pre informovanie súkromných osôb, odborníkov, inštitúcií a úradov o práve a právnych procedúrach uplatňovaných v jednotlivých štátoch v občianskej a obchodnej sfére. Tento nástroj by bol veľmi nápomocný pri urovnávaní sporov, najmä cezhraničných.

1.5

Paralelne s tým, ako bola v roku 2002 predstavená Zelená kniha, v ktorej boli skúmané alternatívne riešenia konfliktov v Únii na základe konzultovania s členskými štátmi, ako aj so zainteresovanými stranami, pripravili sme návrh smernice, ktorý má byť preskúmaný. Smernica by mala byť vhodným prostriedkom pre dosiahnutie účinných výsledkov, pričom by boli zachované zvláštne charakteristiky jednotlivých národných právnych systémov pri riešení konfliktov v občianskej a obchodnej sfére.

1.6

V súvislosti s posledným uvedeným aspektom treba ako významného predchodcu vziať do úvahy prax sprostredkovania v oblasti spotreby (4), ktorá je dedičstvom dlhej tradície a ktorá sa ukázala byť ako veľmi praktická, čiastočne aj preto, lebo bola začlenená do právnych noriem na ochranu spotrebiteľov. Tento systém sa dokázal prispôsobiť novým spotrebiteľským návykom, takže je funkčný pre rôzne sektory spotreby, a to nielen spotreby tovarov, ale aj spotreby služieb.

1.7

Sprostredkovanie v občianskej a obchodnej sfére v oblasti súdnych procedúr je veľmi dôležité vo vzťahu k iným formám sprostredkovania. V prvom rade treba pripomenúť, že organizácia súdneho systému patrí do výlučnej kompetencie každého členského štátu, v druhom rade, že sprostredkovanie je ako metóda pre urovnávanie sporov platné vtedy, ak ho dotknuté strany ako také aj prijímajú. Tieto dve podmienky vymedzujú kompetenciu Komisie, pokiaľ ide o stanovenie obsahu návrhu smernice v danej záležitosti. V každom prípade je však cieľom to, aby sme disponovali alternatívnymi metódami riešenia konfliktov („alternative dispute resolution“), ale – ako podotýka Komisia – štáty majú zabezpečiť a udržať „na rovnosti založený a účinný právny poriadok“, uspokojujúci nároky v oblasti ochrany ľudských práv.

2.1

Cieľom návrhu smernice, ktorý má byť preskúmaný, je uľahčiť riešenie konfliktov prostredníctvom sprostredkovania, čo by sa prejavilo na vnútornom trhu v oblasti občianskeho a obchodného práva. Z tohto dôvodu sú v návrhu definované pojmy sprostredkovanie a sprostredkovateľ, súdne formy tejto procedúry, zvlášť podmienky, ktoré musia sprostredkovatelia splniť, keďže ich stanovenie je ponechané na výbere členských štátov.

2.2

Sprostredkovanie možno uplatniť na dobrovoľnej báze na žiadosť sporiacich sa strán alebo v prípade, ak bola započatá súdna procedúra. Upozorniť na sprostredkovanie alebo navrhnúť sprostredkovanie teda môžu sporiace sa strany alebo súdny orgán. V oboch uvedených prípadoch sporiace sa strany využívajú sprostredkovanie ako prostriedok, aby sa vyhli súdnej procedúre, alebo – ak bola súdna procedúra už započatá – aby ju uľahčili tým, že vezmú na zreteľ výsledky sprostredkovania. V oboch týchto prípadoch môžu sporiace sa strany požadovať naplnenie dohôd, ktoré sa na ne vzťahujú na základe rozhodnutia, rozsudku alebo právoplatného aktu.

2.3

V prípadoch uvedených v článku 6.1 nemôže byť obsah sprostredkovania považovaný za dôkaz v rámci právnych procedúr, čo zabezpečí dôvernosť medzi sprostredkovanými stranami a tými, ktorí do procesu sprostredkovania vstúpili. Obsah sprostredkovania však môže byť považovaný za dôkaz v rámci právnych procedúr, ak sa strany a sprostredkovateľ na tom dohodli a – zvlášť – ak môže tento obsah poslúžiť ako prostriedok pre zaistenie ochrany neplnoletých, alebo ak môže zabrániť poškodeniu fyzickej či psychickej integrity osôb.

2.4

Počnúc uzatvorením dohody medzi stranami o začatí sprostredkovania alebo rozhodnutím súdu o jeho začatí, má sprostredkovanie odkladný účinok na lehoty prepadnutia a premlčania týkajúce sa aktov vyplývajúcich zo záležitostí súvisiacich s danou vecou.

3.1

EHSV sa nazdáva, že iniciatíva Komisie je pozitívnym nástrojom a že je súčasťou aktivít, ktoré sa začali po Rade v Tampere a ktorých cieľom je dosiahnuť vyššiu právnu istotu v rámci EÚ. Európsky právny rámec pre sprostredkovanie v občianskej a obchodnej sfére predpokladá, že bude doňho zahrnutý aj nástroj, ktorý je už v niektorých členských štátoch v rámci súdnych procedúr využívaný – hoci väčšinou iba pri riešení konfliktov v súkromnej oblasti – ako systém umožňujúci súdnym orgánom navrhnúť sprostredkovateľa, ktorý je vonkajší vzhľadom na procedúru a ktorý dokáže uľahčiť dosiahnutie dohody medzi sporiacimi sa stranami.

3.2

Cieľom návrhu smernice je rozšíriť využívanie sprostredkovania v súdnej oblasti v rámci EÚ. Malo by to byť nielen finančne výhodné (zníženie výdavkov na súdne procesy), ale aj sociálne výhodné, a to vďaka skráteniu lehôt pri občiansko-právnych procedúrach, keďže tieto lehoty môžu mať neblahé dôsledky na strany sporu, zvlášť v rámci rodinného práva. Každopádne, sprostredkovanie nemožno zamieňať so zmierovacími procedúrami, ku ktorým sa pristupuje vo väčšine národných súdnych procedúr prv, než sa tieto procedúry začnú, v prípadoch, ak sa o dohodu vedúcu k vyhnutiu sa súdnej procedúre usilujú strany sporu a ich advokáti pod záštitou sudcu.

3.3

Treba zdôrazniť úlohu sprostredkovateľa pre dosiahnutie uspokojujúceho výsledku. Dôveryhodnosť a nestrannosť, ktoré musí preukázať pri svojom pôsobení, a zvlášť jeho nezávislosť voči stranám sporu, ako aj zachovávanie mlčanlivosti v procese sprostredkovania, prispievajú k účinnosti a úspešnosti sprostredkovateľskej práce. V predkladanom návrhu (článok 4) sú však podmienky a iné nároky spojené s danou záležitosťou ponechané na výbere členských štátov, keďže návrh sa zameriava na vytvorenie samoregulačných opatrení na úrovni celého Spoločenstva, zvlášť na vytvorenie kódexu správania. Takisto treba poznamenať, že hoci sa návrh smernice netýka výlučne sprostredkovania v oblasti urovnávania cezhraničných sporov, pri tvorbe komunitárneho práva treba mať na mysli potrebné vzdelávanie osôb menovaných za sprostredkovateľov a najmä vytvorenie právneho rámca, ktorý by umožnil slobodný prístup k využívaniu tejto služby vo všetkých krajinách Spoločenstva.

3.4

Pri sprostredkovaní je zásadné, aby bola dodržaná kvalita tejto služby. Preto bolo v predkladanom návrhu potrebné zdôrazniť základné línie, slúžiace prinajmenšom na zharmonizovanie podmienok vykonávania funkcie sprostredkovateľa. Kompetentnosť a nezávislosť sprostredkovateľov, ktoré sú v priamej línii toho, čo sa žiada pri sprostredkovaní v oblasti spotreby, sú súčasťou týchto podmienok. Rovnako by bolo potrebné posilniť európsku spoluprácu, aby sme tak mohli smerovať k zjednoteniu v oblasti vzdelávania a menovania sprostredkovateľov.

3.5

Oblasti, na ktoré sa vzťahuje sprostredkovanie v občianskej a obchodnej sfére, sú definované negatívne, keďže v bode 8 odôvodnenia návrhu smernice sa uvádza, že návrh má „(...) vylúčiť súdne procedúry, ako je arbitráž, zásah sprostredkovateľa, sťažnosti spotrebiteľov, rozhodnutia expertov alebo procedúry, v ktorých inštancie vyjadrujú formálne odporúčanie týkajúce sa riešenia sporu, ktoré môže byť záväzné“. Mohli by sme sa domnievať, že toto vylúčenie vyplýva z existencie sprostredkovateľskej procedúry vlastnej každému z týchto prípadov. Každopádne, treba mať na zreteli možnosť sprostredkovania pri občiansko-právnych žalobách, vyplývajúcich z trestných alebo fiškálnych (5) záležitostí, ktoré – hoci boli na začiatku vylúčené – by mohli napomôcť riešenie týchto občiansko-právnych záležitostí.

3.6

EHSV súhlasí s ustanovením týkajúcim sa ochrany dôverných údajov, jednak občianskych, ako aj obchodných, ktoré boli v rámci občianskeho sprostredkovania na najvyššej úrovni (článok 6.1) súčasťou sprostredkovateľských aktivít s pozitívnym výsledkom, a to nielen pokiaľ ide o osobné údaje, ale aj pokiaľ ide o súkromný charakter vzťahov. V žiadnom prípade nemožno proti vylúčeniu týchto údajov ako dôkazného materiálu namietať, ak by to mohlo poškodiť práva neplnoletých alebo fyzickú či psychickú integritu osôb sporu.

4.1

Pôsobnosť právneho rámca navrhovaného sprostredkovania je obmedzená na občianske a obchodné záležitosti (6), ale napriek rastúcemu množstvu výrokov právnej vedy pokiaľ ide o definovanie toho, čo patrí do občianskeho a obchodného práva, článok 1.2 by mal definovať oblasť uplatňovania sprostredkovania, a nemal by sa obmedziť iba na negatívnu formuláciu z bodu 8 odôvodnenia. Naviac, bolo by treba brať do úvahy súdne veci v občianskej a obchodnej oblasti, ktoré vyplývajú z iných oblastí, ako napríklad tie, ktoré sú späté s fiškálnymi, administratívnymi vecami, či s občiansko-právnymi žalobami vychádzajúcimi z trestno-právnych žalôb (7).

4.1.1

V budúcnosti by bolo možné na základe výsledkov zavedenia sprostredkovania, tak, ako sa o nej hovorí v predkladanom návrhu, prípadne rozšíriť oblasť jej uplatnenia na administratívne a fiškálne procedurálne kompetencie.

4.2

Ďalším aspektom, ktorý môže spôsobiť ťažkosti a skomplikovať transponovanie tohto rámca, sú rozdiely medzi rôznymi jazykovými verziami návrhu (8). Je dôležité si uvedomiť, že organizácia súdneho systému patrí do výlučnej kompetencie každého z členských štátov, takže súdna prax sa môže v jednotlivých štátoch navzájom líšiť. Taktiež treba upresniť, že nielen samotné súdne poroty, ale súdne orgány vôbec môžu navrhovať sprostredkovanie; takisto platí, že nie iba súdne poroty, ale ktorýkoľvek verejný orgán môže byť na základe národnej legislatívy oprávnený garantovať naplnenie dohody dosiahnutej prostredníctvom sprostredkovania.

4.3

EHSV chce zdôrazniť podstatnú úlohu sprostredkovateľa v priebehu celej procedúry: takto môže byť zaistené uplatnenie procedúry a jej účinnosť. Z tohto dôvodu sa EHSV nazdáva, že Komisia by mala navrhnúť základné línie, ktoré by na jednej strane viedli k zharmonizovaniu všetkých členských štátov a na druhej strane by zaručili autoritu a kompetencie sprostredkovateľov. Spomedzi základných podmienok, ktoré by mal spĺňať uchádzač o funkciu sprostredkovateľa a ktoré by mali byť uvedené v článku 4, môžeme uviesť nasledujúce:

Osobitne je potrebné zabezpečiť voľné poskytovanie služieb v rámci všetkých členských štátov, čo by – hlavne v malých štátoch – napomohlo nezávislosti sprostredkovateľa od dotknutých strán sporu.

4.3.1

Prijateľným sa nám v podstate zdá byť aj kódex správania s celoeurópskou platnosťou, ktorý by bol jedným z prostriedkov pevného stanovenia pravidiel pre sprostredkovateľov. Na to, aby bol prijatý, by však Komisia mala preukázať potrebu trvalého zabezpečenia profesionality, nezávislosti a zodpovednosti (fyzickej, ako aj právnej) osôb vykonávajúcich funkciu sprostredkovateľa, ako je to navrhované pre článok 4.

4.4

Riešenie problému nákladov spojených so sprostredkovaním nemožno dosiahnuť ich prostým zahrnutím do nákladov na procedúru, keďže súdne systémy sa v jednotlivých krajinách navzájom líšia. Treba žiadať buď vytvorenie fixných taríf pre každý druh záležitosti, opierajúcich sa o dôležitosť danej veci, alebo zaplatenie povinnej predbežnej čiastky, čím by sa dotknutým stranám umožnilo zistiť, či je pre nich zaujímavé využiť túto procedúru. V každom prípade by pre dotknuté strany nemalo byť sprostredkovanie nikdy finančne náročnejšie ako súdna procedúra.