1

Svojimi žalobami podanými 4. decembra 2019 na základe článku 263 ZFEÚ sa žalobkyňa vo veci T‑825/19, spoločnosť Tazzetti SpA, ako aj žalobkyňa vo veci T‑826/19, spoločnosť Tazzetti SA, domáhajú jednak neplatnosti rozhodnutí Európskej komisie obsiahnutých v jej troch listoch z 27. a 30. septembra 2019 a v jej dvoch e‑mailoch zo 6. a 20. novembra 2019, ktoré boli vydané na základe vykonávacieho nariadenia Komisie (EÚ) 2019/661 z 25. apríla 2019 o zabezpečení bezproblémového fungovania elektronického registra kvót na uvádzanie fluórovaných uhľovodíkov na trh (Ú. v. EÚ L 112, 2019, s. 11), a jednak neplatnosti vykonávacieho rozhodnutia Komisie (EÚ) 2020/1604 z 23. októbra 2020, ktorým sa podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 517/2014 o fluórovaných skleníkových plynoch stanovujú referenčné hodnoty na obdobie od 1. januára 2021 do 31. decembra 2023 pre každého výrobcu alebo dovozcu, ktorý zákonne uviedol fluórované uhľovodíky na trh v Únii od 1. januára 2015, nahlásené podľa uvedeného nariadenia (Ú. v. EÚ L 364, 2020, s. 1).

[omissis]

33

Vo veci T‑825/19 talianska spoločnosť vo svojej žalobe v podstate navrhuje, aby Všeobecný súd:

34

Talianska spoločnosť vo svojom návrhu na úpravu žaloby podanom 18. januára 2021 okrem toho navrhuje, aby Všeobecný súd zrušil vykonávacie rozhodnutie 2020/1604.

35

Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

36

Uznesením zo 17. decembra 2020 Všeobecný súd spojil preskúmanie námietky neprípustnosti vznesenej Komisiou podľa článku 130 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu na spoločné konanie vo veci samej.

37

Vo veci T‑826/19 španielska spoločnosť vo svojej žalobe v podstate navrhuje, aby Všeobecný súd:

38

Španielska spoločnosť vo svojom návrhu na úpravu žaloby podanom 6. januára 2021 okrem toho navrhuje, aby Všeobecný súd zrušil vykonávacie rozhodnutie 2020/1604.

39

Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

40

Uznesením zo 17. decembra 2020 Všeobecný súd spojil preskúmanie námietky neprípustnosti vznesenej Komisiou podľa článku 130 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu do spoločného konania vo veci samej.

129

Na podporu svojich návrhov na zrušenie napadnutých aktov žalobkyne uvádzajú osem žalobných dôvodov. Uvedené žalobné dôvody sú v oboch žalobách v zásade totožné.

[omissis]

131

Je potrebné začať spoločným skúmaním prvého a druhého žalobného dôvodu v oboch veciach.

132

V prvom rade žalobkyne v podstate tvrdia, že pokiaľ sa článok 7 ods. 1 vykonávacieho nariadenia 2019/661 vykladá v súlade s ustanoveniami nariadenia č. 517/2014, nemá sa na ne vzťahovať pravidlo jedného výrobcu alebo dovozcu, a tak napadnuté akty sú nezákonné.

133

V druhom rade za predpokladu, že by Všeobecný súd zamietol výhradu založenú na konformnom výklade, bolo by potrebné vyhovieť námietkam nezákonnosti vzneseným v oboch žalobách proti článku 7 ods. 1 vykonávacieho nariadenia 2019/661, neuplatniť uvedený článok a v dôsledku toho zrušiť napadnuté akty.

134

V prvom rade je potrebné uviesť, že Všeobecný súd už rozhodol, že hoci sa podľa ustálenej judikatúry vykonávacie nariadenie musí, pokiaľ je to možné, vykladať v súlade s ustanoveniami základného nariadenia, táto judikatúra sa neuplatní, pokiaľ ide o ustanovenie vykonávacieho nariadenia, ktorého zmysel je jasný a jednoznačný a ktoré teda nevyžaduje žiaden výklad. V opačnom prípade by zásada konformného výkladu predpisov sekundárneho práva Únie slúžila ako základ výkladu contra legem tohto ustanovenia, čo nemožno pripustiť (pozri rozsudok z 15. septembra 2021, Daimler/Komisia, T‑359/19, EU:T:2021:568, bod 92 a citovanú judikatúru).

135

Vykonávacie nariadenie 2019/661, ktoré, ako vyplýva z jeho názvu, je vykonávacím nariadením, sa podľa jeho odkazov opiera o nariadenie č. 517/2014, a najmä o článok 17 ods. 2 uvedeného nariadenia. Z toho vyplýva, že vykonávacie nariadenie 2019/661 je vykonávacím nariadením k nariadeniu č. 517/2014. Citovaná judikatúra sa teda uplatňuje v rámci vzťahov medzi týmito dvoma nariadeniami.

136

V druhom rade na jednej strane platí, že podľa článku 16 ods. 1 nariadenia č. 517/2014 výrobcom a dovozcom, ktorí vyhlásili, že uviedli fluórované uhľovodíky (HFC) na trh v rokoch 2009 až 2012 (ďalej len „etablované podniky“), je pridelená referenčná hodnota určená vykonávacím rozhodnutím prijatým do 31. októbra 2014.

137

Podľa článku 16 ods. 2 nariadenia č. 517/2014 výrobcovia a dovozcovia, ktorí za obdobie rokov 2009 až 2012 nenahlasovali uvedenie HFC na trh (ďalej len „noví účastníci na trhu“), môžu oznámiť svoj úmysel uviesť HFC na trh v nasledujúcom roku.

138

Z článku 16 ods. 3 nariadenia č. 517/2014 vyplýva, že najneskôr do 31. októbra 2017 a potom každé tri roky Komisia prepočíta referenčné hodnoty pre výrobcov a dovozcov uvedených v odsekoch 1 a 2 uvedeného článku, ktorí nahlásili uvedenie HFC na trh po 1. januári 2015. Od roku 2017 je tak stanovená referenčná hodnota pre etablované podniky, ako aj pre nových účastníkov na trhu, ktorí počas dotknutého obdobia uvádzali HFC na trh (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. júna 2021, Krajowa Izba Gospodarcza Chłodnictwa i Klimatyzacji/Komisia, T‑126/19, EU:T:2021:360, bod 62).

139

Na druhej strane podľa článku 7 ods. 1 vykonávacieho nariadenia 2019/661 výrobcovia a dovozcovia, na ktorých sa vzťahuje článok 16 ods. 2 nariadenia č. 517/2014, ako aj tí, na ktorých sa vzťahuje článok 16 ods. 3 uvedeného nariadenia, podliehajú určitým pravidlám, pokiaľ majú rovnakého konečného užívateľa výhod. Prví uvedení sa totiž považujú za jedného deklaranta a druhí sa považujú za jedného výrobcu alebo dovozcu.

140

V prejednávanej veci je nesporné, že žalobkyne vyhlásili, že po 1. januári 2015 uvádzali HFC na trh a že sa tak na ne vzťahuje postup prepočítania referenčných hodnôt stanovený v článku 16 ods. 3 nariadenia č. 517/2014. Žalobkyne tvrdia, že článok 7 ods. 1 vykonávacieho nariadenia 2019/661, vykladaný v súlade s nariadením č. 517/2014, by nemal byť uplatnený voči ním, keďže sú etablovanými podnikmi a keďže toto ustanovenie by sa malo uplatňovať len na nových účastníkov na trhu.

141

Ako však Komisia uvádza, zo znenia článku 7 ods. 1 vykonávacieho nariadenia 2019/661 jasne a jednoznačne vyplýva, že toto ustanovenie sa uplatňuje tak na nových účastníkov na trhu, ktorí podali vyhlásenia v súlade s článkom 16 ods. 2 nariadenia č. 517/2014, ako aj na všetkých výrobcov a dovozcov, na ktorých sa vzťahuje postup prepočítania referenčných hodnôt stanovený v článku 16 ods. 3 nariadenia č. 517/2014, a že pokiaľ ide o posledné uvedené subjekty, nie je stanovená nijaká výnimka v prospech etablovaných podnikov.

142

V dôsledku toho by výklad v súlade s nariadením č. 517/2014, ktorý zastávajú žalobkyne, poslúžil ako základ na výklad contra legem článku 7 ods. 1 vykonávacieho nariadenia 2019/661, čo by bolo neprípustné.

143

Tvrdenie žalobkýň opierajúce sa o výklad článku 7 ods. 1 vykonávacieho nariadenia 2019/661 v súlade s nariadením č. 517/2014 musí byť preto odmietnuté.

144

Je teda potrebné preskúmať námietky nezákonnosti vykonávacieho nariadenia 2019/661 vznesené v oboch žalobách.

145

Na úvod treba poznamenať, že žalobkyne na pojednávaní tvrdili, že námietky nezákonnosti vznesené v oboch žalobách sú založené na porušení článku 16 ods. 5 a článku 17 ods. 2 nariadenia č. 517/2014, ďalej článku 291 ZFEÚ, ako aj zásady proporcionality.

146

Komisia tvrdí, že žalobkyne vo svojich písomných podaniach nepoukázali na zásadu proporcionality na podporu svojich námietok nezákonnosti.

147

Na úvod treba preskúmať tvrdenia žalobkýň založené na porušení článku 17 ods. 2 nariadenia č. 517/2014 a článku 291 ZFEÚ, ktorých existenciu v písomných podaniach žalobkýň Komisia nespochybňuje.

148

Žalobkyne tvrdia, že napriek tomu, že sa vykonávacia právomoc Komisie podľa článku 17 nariadenia č. 517/2014 obmedzuje na fungovanie registra HFC, článok 7 ods. 1 vykonávacieho nariadenia 2019/661 zmenil samotné fungovanie mechanizmu kvót HFC zavedeného nariadením č. 517/2014, čím bol porušený článok 291 ZFEÚ.

149

Na jednej strane žalobkyne tvrdia, že článok 7 ods. 1 vykonávacieho nariadenia 2019/661 je nezákonný, pretože mení pravidlá týkajúce sa „prideľovania“ kvót HFC, teda právo podnikov na vlastné pridelenie kvót.

150

Na druhej strane článok 7 ods. 1 vykonávacieho nariadenia 2019/661 má podľa žalobkýň za cieľ zakázať podnikom, ktoré sa nepovažujú za jedného výrobcu alebo dovozcu, prevádzať kvóty HFC.

151

Podľa Komisie pravidlo zavedené článkom 7 ods. 1 vykonávacieho nariadenia 2019/661 nezmenilo mechanizmus prideľovania kvót HFC. Toto pravidlo znamená pre podniky, ktoré majú rovnakého konečného užívateľa, len identifikáciu subjektu považovaného za jedného výrobcu alebo dovozcu, ktorému sa prideľuje jediná referenčná hodnota a zodpovedajúce kvóty HFC, pričom výška jedinej referenčnej hodnoty bude vždy určená v závislosti od množstiev HFC pôvodne uvedených na trh. Uvedené pravidlo tak podľa Komisie umožňuje zabrániť obchádzaniu systému kvót, ktoré by spočívalo v tom, že ten istý konečný užívateľ výhod zapíše do registra viacero podnikov s cieľom získať dodatočné kvóty HFC a umožňuje zabezpečiť rovnosť zaobchádzania s podnikateľmi na trhu.

152

Okrem toho z odôvodnenia 19 nariadenia č. 517/2014 vyplýva, že prevádzanie kvót HFC nemá za cieľ zisk, ale slúži na zachovanie pružnosti trhu, a tak strata možnosti previesť kvóty pre podnik prepojený s jedným výrobcom alebo dovozcom, je v súlade s cieľom sledovaným normotvorcom Únie.

153

Žalobkyne teda podľa Komisie nepreukázali, v čom vykonávacie nariadenie 2019/661 porušuje článok 291 ods. 2 ZFEÚ. Okrem toho z odôvodnenia 18 a článku 17 ods. 1 nariadenia č. 517/2014 vyplýva, že register HFC musí slúžiť na účinné vykonávanie mechanizmu kvót HFC, a z článku 17 ods. 2 uvedeného nariadenia vyplýva, že Komisia má za úlohu zabezpečiť bezproblémové fungovanie registra.

154

Podľa článku 291 ods. 2 ZFEÚ, ak sú potrebné jednotné podmienky na vykonávanie právne záväzných aktov Únie, tieto akty zveria vykonávacie právomoci Komisii alebo v osobitných, náležite odôvodnených prípadoch a v prípadoch ustanovených v článkoch 24 ZEÚ a 26 ZEÚ Rade Európskej únie. Podľa článku 291 ods. 4 ZFEÚ v názve vykonávacích aktov sa uvádza slovo „vykonávacia“ alebo „vykonávacie“.

155

Z vykonávacieho nariadenia 2019/661 vyplýva, že toto nariadenie je založené na článku 17 ods. 2 nariadenia č. 517/2014, podľa ktorého môže Komisia v potrebnom rozsahu prostredníctvom vykonávacích aktov zabezpečiť bezproblémové fungovanie registra HFC. Týmto ustanovením je preto uplatnený článok 291 ods. 2 ZFEÚ. Vykonávacia právomoc zverená Komisii je tak vymedzená článkom 291 ods. 2 ZFEÚ, ako aj článkom 17 ods. 2 nariadenia č. 517/2014.

156

Ak je Komisii zverená vykonávacia právomoc na základe článku 291 ods. 2 ZFEÚ, vyžaduje sa od nej spresnenie obsahu legislatívneho aktu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. októbra 2014, Parlament/Komisia, C‑65/13, EU:C:2014:2289, bod 43).

157

Komisia spresňuje legislatívny akt tak, že ustanovenia vykonávacieho aktu, ktorý prijíma, jednak rešpektujú podstatné všeobecné ciele sledované uvedeným legislatívnym aktom a jednak sú potrebné alebo užitočné na vykonanie uvedeného aktu, pričom ho nedopĺňajú ani nemenia, ani v nepodstatných prvkoch (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. októbra 2014, Parlament/Komisia, C‑65/13, EU:C:2014:2289, body 45 a 46).

158

Okrem toho podľa článku 17 ods. 1 nariadenia č. 517/2014 Komisia najneskôr do 1. januára 2015 zriadi register HFC a zabezpečí jeho fungovanie.

159

Podľa odôvodnenia 18 nariadenia č. 517/2014 by Komisia mala zabezpečiť zriadenie registra HFC na spravovanie kvót, na uvádzanie HFC na trh a na vykazovanie vrátane vykazovania zariadení uvedených na trh.

160

Z predchádzajúcich ustanovení vyplýva, že vykonávacia právomoc Komisie stanovená v článku 17 ods. 2 nariadenia č. 517/2014 sa obmedzuje na bezproblémové fungovanie registra HFC, ktorý je nástrojom slúžiacim na spravovanie kvót, na uvádzanie HFC na trh a na vykazovanie vrátane vykazovania zariadení uvedených na trh.

161

V prejednávanej veci treba preto preskúmať, či, ako tvrdia žalobkyne, prekračuje článok 7 ods. 1 vykonávacieho nariadenia 2019/661 rámec právomoci stanovený v článku 17 ods. 2 nariadenia č. 517/2014 s prihliadnutím na obmedzenia stanovené pre akúkoľvek vykonávaciu právomoc v článku 291 ods. 2 ZFEÚ. Konkrétne treba preskúmať, či, ako tvrdia žalobkyne, Komisia doplnila alebo zmenila nariadenie č. 517/2014, pokiaľ ide jednak o práva podnikov na pridelenie kvót HFC a jednak o práva podnikov previesť kvóty HFC.

162

Žalobkyne tvrdia, že článok 7 ods. 1 vykonávacieho nariadenia 2019/661 je nezákonný, pretože zbavuje niektoré podniky vlastných kvót HFC, ktorými disponovali pred nadobudnutím účinnosti tohto ustanovenia.

163

Je pravda, že článok 7 ods. 1 vykonávacieho nariadenia 2019/661 mal v prejednávanej veci priame dôsledky na postup prepočítania referenčných hodnôt (pozri body 80 až 86 vyššie).

164

Z bodu 1 prílohy VI k nariadeniu č. 517/2014, ktorou sa zriaďuje mechanizmus prideľovania, však vyplýva, že stanovenie referenčnej hodnoty pre podnik vedie k prideleniu kvót HFC pre tento podnik.

165

Treba teda preskúmať pravidlá stanovené nariadením č. 517/2014 týkajúce sa práv podnikov na referenčnú hodnotu, a teda kvóty HFC, aby sa zistilo, či boli zmenené alebo doplnené článkom 7 ods. 1 vykonávacieho nariadenia 2019/661.

166

Podľa článku 16 ods. 3 nariadenia č. 517/2014 Komisia najneskôr do 31. októbra 2017 a potom každé tri roky prepočíta referenčné hodnoty pre výrobcov a dovozcov uvedené v odsekoch 1 a 2 tohto článku na základe ročného priemerného množstva HFC uvedených na trh v súlade s príslušnými právnymi predpismi od 1. januára 2015, ktoré boli nahlásené podľa článku 19 za dostupné roky.

167

Nariadenie č. 517/2014 neobsahuje definíciu pojmu „výrobcovia a dovozcovia“ v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia.

168

Pred preskúmaním rozsahu článku 7 ods. 1 vykonávacieho nariadenia 2019/661 je teda potrebné najprv spresniť pojem „výrobcovia a dovozcovia“ v zmysle článku 16 ods. 3 nariadenia č. 517/2014.

169

Spresnenie pojmu „výrobcovia a dovozcovia“ použitého v článku 16 ods. 3 nariadenia č. 517/2014 si vyžaduje, aby pri výklade tohto ustanovenia práva Únie bolo zohľadnené nielen jeho znenie, ale aj jeho kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou (pozri rozsudok zo 7. mája 2019, Nemecko/Komisia, T‑239/17, EU:T:2019:289, bod 40 a citovanú judikatúru).

170

Na pojednávaní Komisia uviedla, že tento pojem sa má vykladať v zmysle pojmu „podnik“ uvedeného v článku 2 bode 30 uvedeného nariadenia.

171

Z článku 2 bodu 30 písm. a) až c) nariadenia č. 517/2014, v rozsahu relevantnom pre prejednávanú vec, vyplýva definícia pojmu podnik, podľa ktorej ide o akúkoľvek fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá okrem iného vyrába, dováža alebo uvádza na trh fluórované skleníkové plyny, pričom HFC sú plynmi v zmysle bodu 2 uvedeného článku.

172

Podľa výkladu, ktorý zastáva Komisia, sa teda odkaz na „výrobcov a dovozcov“ uvedený v článku 16 ods. 3 nariadenia č. 517/2014 vzťahuje na každý podnik v zmysle článku 2 bodu 30 uvedeného nariadenia, teda najmä na akúkoľvek fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá vyrába, dováža alebo uvádza na trh HFC.

173

Po prvé v prospech názoru Komisie treba uviesť, že normotvorca Únie používal pojmy podnik a výrobca alebo dovozca bez rozlišovania.

174

V prvom rade článok 16 ods. 3 nariadenia č. 517/2014 stanovuje, že postup prepočítania referenčných hodnôt sa týka výrobcov a dovozcov uvedených v odsekoch 1 a 2 tohto článku.

175

Článok 16 ods. 2 prvý pododsek nariadenia č. 517/2014 odkazuje na pojem výrobca alebo dovozca. Tento článok však vo svojom treťom pododseku stanovuje, že pred predložením vyhlásenia podľa odsekov 2 a 4 uvedeného článku sa „podniky“ zaregistrujú v registri HFC. Výrobcovia alebo dovozcovia uvedení v prvom pododseku sú teda podnikmi podľa tretieho pododseku.

176

V odôvodnení 16 nariadenia č. 517/2014 sa ďalej uvádza, že Komisia by pravidelným prepočítavaním referenčných hodnôt a kvót mala zaistiť, aby sa „podnikom“ umožnilo pokračovať v činnosti na základe priemerných množstiev, ktoré na trh uviedli v posledných rokoch.

177

Napokon výraz „každý podnik“ sa nachádza v článku 19 ods. 6 nariadenia č. 517/2014, v kontexte uloženia osobitných povinností „každému výrobcovi a dovozcovi“ uvedenému v odseku 1 tohto článku, ktorý vyhlási, že v predchádzajúcom kalendárnom roku uviedol na trh 10000 ton ekvivalentu CO2 alebo viac HFC.

178

Po druhé z ustanovení článku 16 ods. 1 v spojení článkom 16 ods. 3 nariadenia č. 517/2014 vyplýva, že výrobcovia a dovozcovia uvedení v odseku 3 uvedeného článku sú fyzickými alebo právnickými osobami posudzovanými jednotlivo.

179

Článok 16 ods. 1 nariadenia č. 517/2014, na ktorý odkazuje odsek 3 uvedeného článku, totiž stanovuje, že Komisia určí pre každého výrobcu alebo dovozcu, ktorý oznámil informácie podľa článku 6 nariadenia č. 842/2006, referenčnú hodnotu na základe vyhlásení o množstvách HFC uvedených na trh v rokoch 2009 až 2012.

180

Článok 6 nariadenia č. 842/2006 vo svojom odseku 1 v písmenách a) a b) stanovoval, že najneskôr do 31. marca 2008 a následne každý rok oznamuje každý výrobca, dovozca a vývozca fluórovaných skleníkových plynov Komisii a dotknutému členskému štátu určité údaje. Táto povinnosť sa týka najmä „každého výrobcu, ktorý vyrába viac ako jednu tonu fluórovaných skleníkových plynov ročne“ a „každého dovozcu, ktorý dovezie viac ako jednu tonu fluórovaných skleníkových plynov ročne“.

181

Hoci nariadenie č. 842/2006 nedefinovalo pojmy výrobca alebo dovozca, z doslovného výkladu jeho ustanovení, predovšetkým z odkazu na „každého výrobcu“ alebo „každého dovozcu“, vyplýva, že išlo o všetky fyzické alebo právnické osoby, ktoré vyrobia alebo dovezú aspoň jednu tonu fluórovaných skleníkových plynov ročne.

182

Okrem toho treba zdôrazniť, že odôvodnenie 15 nariadenia č. 517/2014, ktoré sa týka množstevných obmedzení uplatniteľných na subjekty, ktoré uviedli HFC na trh počas referenčného obdobia rokov 2009 až 2012, uvádza výpočet referenčných hodnôt a prideľovanie kvót „jednotlivým výrobcom a dovozcom“.

183

Po tretie výklad, podľa ktorého výrobcovia a dovozcovia uvedení v článku 16 ods. 3 nariadenia č. 517/2014 sú fyzickými alebo právnickými osobami posudzovanými jednotlivo, je podporený odkazmi na „každého výrobcu alebo dovozcu“ uvedenými v odôvodnení 14 a článku 16 ods. 1 a 5 nariadenia č. 517/2014.

184

Vzhľadom na už vyššie uvedené sa má článok 16 ods. 3 nariadenia č. 517/2014 vykladať v tom zmysle, že každý podnik chápaný ako jednotlivo posudzovaná fyzická alebo právnická osoba, ktorý v súlade s príslušnými právnymi predpismi uviedol HFC na trh po 1. januári 2015 a ktorý podal vyhlásenie stanovené v článku 19 nariadenia č. 517/2014, má právo na referenčnú hodnotu v súvislosti s prepočítaním referenčných hodnôt uskutočňovaným každé tri roky.

185

Podľa článku 7 ods. 1 vykonávacieho nariadenia 2019/661 sa na účely prepočítavania referenčných hodnôt podľa článku 16 ods. 3 nariadenia č. 517/2014 všetky podniky s rovnakým konečným užívateľom, resp. užívateľmi výhod, považujú za jedného dovozcu alebo výrobcu a týmto jedným dovozcom alebo výrobcom je podnik, ktorý bol zaregistrovaný ako prvý, alebo prípadne iný zaregistrovaný podnik, ktorý určil konečný užívateľ výhod.

186

Po prvé z odôvodnenia 5 vykonávacieho nariadenia 2019/661 vyplýva, že cieľom ustanovení článku 7 uvedeného vykonávacieho nariadenia je zabrániť akémukoľvek obchádzaniu alebo zneužívaniu požiadaviek na prideľovanie kvót. Najmä v prípade, že jeden alebo niekoľko rovnakých konečných užívateľov výhod zaregistruje viacero podnikov s cieľom získať vyšší prídel kvót HFC, než je podiel jedného podniku na maximálnom množstve HFC, ktoré môžu byť uvedené na trh v Únii, tieto podniky, ktoré zaregistroval jeden alebo niekoľko konečných užívateľov výhod, by sa mali považovať za jeden podnik.

187

Komisia na pojednávaní spresnila, že vykonávacie nariadenie 2019/661 tak zavádza nové pravidlo, ktoré jej umožňuje zaobchádzať s viacerými odlišnými právnickými osobami, ktoré majú toho istého konečného užívateľa výhod, ako s jediným subjektom, aby sa zabránilo tomu, že konečný užívateľ výhod podniku už zapísaného do registra HFC vytvorí právnické osoby len s cieľom, že tieto osoby oznámili svoj úmysel uviesť HFC na trh v nasledujúcom roku na základe článku 16 ods. 2 nariadenia č. 517/2014, čím by v konečnom dôsledku získali kvóty HFC, a v spojení s článkom 16 ods. 3 uvedeného nariadenia by získali referenčnú hodnotu vzhľadom na množstvá HFC, ktoré by v súlade s príslušnými právnymi predpismi uviedli na trh.

188

Pojem podnik v zmysle článku 7 ods. 1 vykonávacieho nariadenia 2019/661 treba teda vykladať tak, že sa rovnako ako pojem podnik v zmysle nariadenia č. 517/2014 vzťahuje na fyzickú alebo právnickú osobu posudzovanú jednotlivo.

189

Po druhé treba poznamenať, že prijatím článku 7 ods. 1 vykonávacieho nariadenia 2019/661 Komisia pridala podmienky pre určenie práva podnikov s rovnakým konečným užívateľom výhod na získanie referenčných hodnôt, ktoré nie sú stanovené v článku 16 ods. 3 nariadenia č. 517/2014.

190

Podľa článku 7 ods. 1 vykonávacieho nariadenia 2019/661 majú niektoré podniky ako jediní výrobcovia alebo dovozcovia právo na jedinú referenčnú hodnotu vymedzenú s ohľadom na ich vlastné vyhlásenia vykonané v súlade s článkom 19 nariadenia č. 517/2014, ako aj na rovnaké vyhlásenia, ktoré urobili iné podniky s rovnakým konečným užívateľom výhod.

191

Iné podniky, hoci uviedli HFC na trh a podali vyhlásenia v súlade s článkom 19 nariadenia č. 517/2014, naopak nemajú nárok na vlastnú referenčnú hodnotu, keďže táto hodnota sa prideľuje inému podniku, ktorý má rovnakého konečného užívateľa výhod a spĺňa podmienky na to, aby sa považoval za jedného výrobcu alebo dovozcu.

192

Vyššie uvedené podmienky tak vedú k zmene režimu zavedeného článkom 16 ods. 3 nariadenia č. 517/2014, pretože na základe tohto režimu každý podnik, ktorý v súlade s príslušnými právnymi predpismi uvádzal HFC na trh od 1. januára 2015 a ktorý podal vyhlásenie stanovené v článku 19 nariadenia č. 517/2014, má v súvislosti s prepočítaním referenčných hodnôt uskutočňovaným každé tri roky právo na referenčnú hodnotu bez toho, aby sa zohľadňovala totožnosť jeho konečného užívateľa výhod.

193

Po tretie žalobkyne majú pravdu, keď tvrdia, že článok 7 ods. 1 vykonávacieho nariadenia 2019/661 mení takisto režim prideľovania kvót HFC zavedený nariadením č. 517/2014.

194

Podľa bodu 1 prílohy VI k nariadeniu č. 517/2014 sa jednému výrobcovi alebo dovozcovi v zmysle článku 7 ods. 1 vykonávacieho nariadenia 2019/661 prideľujú na základe jeho jedinej referenčnej hodnoty nielen kvóty HFC zodpovedajúce množstvám HFC, ktoré uviedol na trh po 1. januári 2015, ale aj kvóty zodpovedajúce množstvám HFC uvedeným na trh po 1. januári 2015 podnikmi, ktoré majú rovnakého konečného užívateľa výhod. V prípade neexistencie článku 7 ods. 1 vykonávacieho nariadenia 2019/661 by však ten istý podnik nebol označený za jedného výrobcu alebo dovozcu, a teda by získal len kvóty zodpovedajúce referenčnej hodnote definovanej iba vzhľadom na množstvá HFC, ktoré uviedol na trh po 1. januári 2015.

195

Naopak podniky, ktoré majú rovnakého konečného užívateľa výhod ako jeden výrobca alebo dovozca, strácajú právo na vlastnú referenčnú hodnotu, a teda aj nárok na pridelenie vlastných kvót HFC na základe takejto hodnoty, zatiaľ čo pri neexistencii článku 7 ods. 1 vykonávacieho nariadenia 2019/661 by mali nárok na tieto kvóty.

196

Zo všetkých vyššie uvedených skutočností vyplýva, že článok 7 ods. 1 vykonávacieho nariadenia 2019/661 zmenil práva, ktoré dotknutým podnikom vyplývali z nariadenia č. 517/2014, pokiaľ ide o prideľovanie referenčnej hodnoty a možnosť získať vlastné kvóty HFC.

197

Podľa článku 18 ods. 1 nariadenia č. 517/2014 výrobcovia alebo dovozcovia, pre ktorých sa podľa článku 16 ods. 1 alebo 3 uvedeného nariadenia stanovila referenčná hodnota a ktorým sa v súlade s článkom 16 ods. 5 tohto nariadenia pridelila kvóta, môžu previesť kvóty HFC.

198

Z toho vyplýva, že právo previesť kvótu HFC je vyhradené pre podniky, ktorým bola pridelená kvóta na základe referenčnej hodnoty.

199

Z bodov 189 až 192 vyššie však vyplýva, že podľa článku 7 ods. 1 vykonávacieho nariadenia 2019/661 podniky, ktoré majú rovnakého konečného užívateľa výhod ako jeden výrobca alebo dovozca, stratili právo na vlastnú referenčnú hodnotu, ktoré im prislúchalo pred nadobudnutím účinnosti tohto ustanovenia len na základe článku 16 ods. 3 nariadenia č. 517/2014.

200

V dôsledku toho tie isté podniky, aj keby na ne mohli byť prevedené kvóty HFC, nespĺňajú už od nadobudnutia účinnosti vykonávacieho nariadenia 2019/661 podmienky stanovené v článku 18 ods. 1 nariadenia č. 517/2014 na to, aby samotné uskutočnili takýto prevod.

201

Keďže je preukázané, že existuje trh, na ktorom sa obchoduje s kvótami HFC (pozri bod 100 vyššie), uvedené podniky tak stratili právo previesť kvóty HFC na trhu.

202

Treba ešte dodať, že táto strata práva previesť kvóty HFC sa týka podnikov, ktoré rovnako, rovnako ako španielska spoločnosť, uvádzajú HFC na trh od nadobudnutia účinnosti nariadenia č. 517/2014, hoci zo správy Komisie z 13. júla 2017 o posúdení metódy prideľovania kvót v súlade s nariadením (EÚ) č. 517/2014 [COM(2017) 377 final] vyplýva, že obmedzenie práva na prevedenie kvót HFC bolo stanovené len s cieľom, aby sa podniky, ktoré sa nezúčastňujú na obchodovaní s HFC, nepodávali žiadosti o bezplatné kvóty iba na účely ich predaja.

203

Žalobkyne sa preto oprávnene domnievajú, že článok 7 ods. 1 vykonávacieho nariadenia 2019/661 zmenil nariadenie č. 517/2014, pokiaľ ide o práva podnikov previesť kvóty HFC.

204

Z vyššie uvedeného vyplýva, že prijatím článku 7 ods. 1 vykonávacieho nariadenia 2019/661 Komisia zmenila práva, ktoré dotknutým podnikom vyplývali z nariadenia č. 517/2014, pokiaľ ide o pridelenie referenčnej hodnoty, možnosť získať vlastné kvóty HFC, ako aj možnosť ich previesť.

205

Žalobkyne preto popravde tvrdia, že Komisia prekročila vykonávaciu právomoc, ktorá jej bola zverená článkom 17 ods. 2 nariadenia č. 517/2014.

206

Na základe tohto ustanovenia je totiž uvedená právomoc obmedzená na bezproblémové fungovanie registra HFC, ktorý je nástrojom slúžiacim na spravovanie kvót, na uvádzanie HFC na trh a na vykazovanie vrátane vykazovania zariadení uvedených na trh (pozri bod 160 vyššie). Pravidlo stanovené v článku 7 ods. 1 vykonávacieho nariadenia 2019/661 sa však netýka spravovania kvót, uvádzania HFC na trh alebo určitých vyhlásení s cieľom zabezpečiť bezproblémové fungovanie registra HFC. Toto ustanovenie tým, že priamo ovplyvňuje práva dotknutých podnikov na referenčnú hodnotu, pridelenie kvót HFC a prevedenie kvót, reformuje samotné fungovanie systému kvót HFC.

207

Ako navyše uvádzajú žalobkyne, Komisia sa tým, že prostredníctvom článku 7 ods. 1 vykonávacieho nariadenia 2019/661 upravila samotné fungovanie systému kvót HFC, neobmedzila na spresnenie ustanovení nariadenia č. 517/2014 s cieľom zabezpečiť jednotné podmienky na jeho vykonanie, ale zmenila toto nariadenie v rozpore s obmedzeniami, ktoré sú stanovené pre akúkoľvek vykonávaciu právomoc podľa článku 291 ods. 2 ZFEÚ.

208

Tvrdenie Komisie, že článok 7 ods. 1 vykonávacieho nariadenia 2019/661 nemá v prejednávanej veci vplyv na celkové množstvo kvót HFC pridelené všetkým podnikom, ktoré majú rovnakého konečného užívateľa výhod, nič nemení na predchádzajúcich záveroch, že Komisia zmenila práva dotknutých podnikov, pokiaľ ide o pridelenie referenčnej hodnoty, možnosť získať vlastné kvóty HFC, ako aj možnosť ich previesť.

209

Pokiaľ ide o tvrdenie Komisie, že článok 7 ods. 1 vykonávacieho nariadenia 2019/661 má za cieľ zaručiť rovnosť zaobchádzania s podnikmi alebo zabrániť tomu, aby tieto podniky neprekročili kvótu HFC, ktorá im bola pridelená, toto tvrdenie v každom prípade nemôže odôvodniť výnimku z pravidiel stanovených v článku 17 ods. 2 nariadenia č. 517/2014 a v článku 291 ZFEÚ, pokiaľ ide o rozsah právomoci držiteľa vykonávacej právomoci.

210

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti je potrebné konštatovať, že Komisia nemala právomoc prijať článok 7 ods. 1 vykonávacieho nariadenia 2019/661.

211

Článok 7 ods. 1 vykonávacieho nariadenia 2019/661 je teda protiprávnym ustanovením, ktoré nemožno v prejednávanej veci uplatniť.

212

V dôsledku uvedeného a bez toho, aby bolo potrebné preskúmať ostatné výhrady uvedené na podporu námietok nezákonnosti a ostatné žalobné dôvody vznesené žalobkyňami, musia byť rozhodnutia obsiahnuté v napadnutých aktoch, ktoré boli prijaté na základe uvedeného protiprávneho ustanovenia, zrušené.

213

Na základe tých istých dôvodov musí byť zrušený e‑mail z 20. novembra 2019 v rozsahu, v akom je adresovaný žalobkyniam, a tak predstavuje akt potvrdzujúci napadnuté akty (pozri bod 127 vyššie).

[omissis]

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (prvá rozšírená komora)

rozhodol takto: