–

nemecká vláda, v zastúpení: J. Möller, M. Hellmann a J. Simon, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: S. Noë a K. Walkerová, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 1 ods. 1 a článku 8 bodu 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. EÚ L 351, 2012, s. 1).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi QE a IJ, s bydliskom v Českej republike, na jednej strane, a DP a EB, s bydliskom vo Francúzsku, na druhej strane, vo veci vydania vozidla, ktoré kúpili QE a IJ, z úschovy súdu.

3

Hlava I Dohovoru z 27. septembra 1968 o právomoci a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 299, 1972, s. 32, ďalej len „Bruselský dohovor“) uvádza:

„Tento dohovor sa uplatní v občianskych a obchodných veciach bez ohľadu na povahu súdu alebo tribunálu.

…“ [neoficiálny preklad]

4

Článok 1 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 12, 2001, s. 1; Mim. vyd. 19/004, s. 42), ktoré bolo účinné do 9. januára 2015 a zrušené nariadením č. 1215/2012, stanovoval:

„Toto nariadenie sa uplatní v občianskych a obchodných veciach bez ohľadu na povahu súdu alebo tribunálu. Neuplatní sa najmä na daňové, colné a správne veci.“

5

Podľa odôvodnenia 10 nariadenia č. 1215/2012:

„Rozsah pôsobnosti tohto nariadenia by sa mal vzťahovať na všetky hlavné občianske a obchodné veci okrem určitých presne vymedzených vecí,…“

6

Článok 1 ods. 1 tohto nariadenia uvádza:

„Toto nariadenie sa uplatňuje v občianskych a obchodných veciach bez ohľadu na povahu súdu alebo tribunálu. Neuplatňuje sa najmä na daňové, colné a správne veci ani na zodpovednosť štátu za úkony a opomenutia pri výkone štátnej moci (acta iure imperii).“

7

Článok 8 uvedeného nariadenia uvádza:

„Osobu s bydliskom na území členského štátu možno tiež žalovať:

…

…“

8

Podľa článku 26 ods. 1 toho istého nariadenia:

„Okrem právomoci založenej na iných ustanoveniach tohto nariadenia má právomoc súd členského štátu vtedy, ak sa žalovaný zúčastní konania. …“

9

Ustanovenie § 80 ods. 1 a 3 zákona č. 141/1961 Sb., o trestním řízení soudním (trestní řád) [zákon č. 141/1961 Zb. o súdnom trestnom konaní (Trestný poriadok)] stanovuje:

„1.   Ak vec, ktorá bola vydaná alebo odňatá, už nie je potrebná na ďalšie konanie, a neprichádza do úvahy jej prepadnutie alebo zhabanie, vráti sa tomu, kto ju vydal alebo komu bola odňatá. Ak si na ňu uplatňuje právo iná osoba, vydá sa tomu, o ktorého práve na vec nie sú pochybnosti. V prípade pochybností sa vec uloží do úschovy a osoba, ktorá si na vec uplatňuje nárok, sa upovedomí, aby ho uplatnila v občianskoprávnom konaní. …

…

3.   Rozhodnutie podľa [odseku 1] prijíma predseda senátu, v prípravnom konaní prokurátor alebo policajný orgán. …“

Zákon č. 99/1963 Sb., občanský soudní řád

10

Ustanovenie § 88 písm. d) zákona č. 99/1963 Sb., občanský soudní řád (zákon č. 99/1963 Zb., Civilný sporový poriadok) uvádza:

„Namiesto všeobecného súdu… je na konanie príslušný súd, na ktorom prebieha konanie o úschove, ak ide o rozhodnutie, že ten, ktorý namietal vydanie predmetu úschovy žiadateľovi, je povinný s ním súhlasiť.“

11

Hlava IV prvý oddiel zákona č. 292/2013 Sb., o zvláštních řízeních soudních (zákon č. 292/2013 Zb. o osobitných súdnych konaniach) má názov „Konanie o úschovách“ Zahŕňa najmä ustanovenia § 298 a 299 tohto zákona.

12

V § 298 ods. 1 tohto zákona s názvom „Vydanie úschovy“ sa stanovuje:

„Predmet úschovy vydá súd príjemcovi na jeho žiadosť. Ak k uloženiu došlo z dôvodu, že niekto iný ako príjemca uplatňuje právo na vydanie predmetu úschovy alebo že niekto iný, koho súhlas treba, nesúhlasí s vydaním predmetu úschovy príjemcovi, je na vydanie predmetu úschovy potrebný súhlas všetkých účastníkov a osoby, ktorej nesúhlas s plnením viedol k uloženiu do úschovy. …“

13

V § 299 uvedeného zákona s názvom „Nahradenie súhlasu s vydaním úschovy“ sa stanovuje:

14

QE a IJ, ktorí majú bydlisko v Českej republike, kúpili 19. augusta 2017 v Nemecku vozidlo za sumu 13000 eur. Dňa 12. septembra 2017 bolo vozidlo zaistené Políciou Českej republiky s tým, že je predmetom podozrenia zo spáchania trestného činu krádeže vo Francúzsku. Po tomto zaistení nebolo vozidlo vrátené QE a IJ, ale bolo uložené do úschovy Okresního soudu v Českých Budějoviciach (Česká republika) z dôvodu, že v predchádzajúcom konaní uplatňovali právo k vozidlu aj DP a EB, ktorí majú bydlisko vo Francúzsku.

15

QE a IJ podali na tomto súde žiadosť o vydanie veci zo súdnej úschovy. Vzhľadom na to, že české právo v takom prípade vyžaduje súhlas všetkých dotknutých osôb, QE a IJ tiež podali žalobu, ktorou sa domáhali, aby uvedený súd prijal rozhodnutie nahradzujúce súhlas DP a EB s týmto vydaním. Táto žaloba bola doručená DP a EB, ktorí sa k nej v stanovenej lehote nevyjadrili.

16

Súd, ktorému bola vec predložená, v postavení súdu prvého stupňa vyhlásil, že na rozhodnutie o uvedenej žalobe o nahradení súhlasu nemá medzinárodnú právomoc, pričom v podstate konštatoval, že túto právomoc by bolo možné založiť iba na základe článku 26 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012, ale DP a EB sa ako žalovaní konania pred týmto súdom nezúčastnili.

17

Krajský soud v Českých Budějoviciach (Česká republika), na ktorý QE a IJ podali odvolanie, potvrdil uznesením z 5. novembra 2021 rozhodnutie prvostupňového súdu.

18

QE a IJ podali proti tomuto rozhodnutiu dovolanie na Nejvyšší soud (Česká republika), ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, pričom tvrdili, že konanie o nahradení súhlasu je osobitným konaním, ktoré nevyplýva z hmotnoprávneho vzťahu medzi účastníkmi konania, takže ustanovenia nariadenia č. 1215/2012 sa neuplatnia.

19

Vnútroštátny súd zastáva názor, že na základe niektorých okolností možno dospieť k záveru, že konanie o nahradení súhlasu s vydaním predmetu z úschovy spadá pod pojem „občianske a obchodné veci“ v zmysle článku 1 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012, a teda do vecnej pôsobnosti tohto nariadenia. Zmyslom úschovy je, aby v občianskom súdnom konaní došlo k odstráneniu pochybností o tom, ktorá z dotknutých osôb má z titulu vlastníckeho alebo iného práva nárok na vydanie veci. Toto povahou sporné konanie je taktiež upravené v občiansko‑právnych predpisoch, a to konkrétne ustanoveniami o osobitných súdnych konaniach.

20

Vnútroštátny súd však uvádza, že o uplatniteľnosti nariadenia č. 1215/2012 sa dá pri incidenčnej povahe dotknutého konania pochybovať. Hoci sa konanie o úschove a konanie o nahradení súhlasu s vydaním predmetu úschovy svojou povahou líšia, druhé konanie je existenčne úzko závislé od konania o úschove.

21

Vnútroštátny súd po tom, čo pripomenul, že právomoc českých súdov rozhodovať v konaní o úschove je založená na výkone právomocí verejnej moci orgánmi činnými v trestnom konaní, poukázal na paralelu s rozsudkom z 18. septembra 2019, Riel (C‑47/18, EU:C:2019:754), v ktorom Súdny dvor rozhodol, že žaloba o určenie existencie pohľadávky na účely jej prihlásenia do konkurzného konania vyplýva priamo z konkurzného konania, je s ním úzko spätá a má svoj pôvod v práve upravujúcom konkurzné konanie.

22

Vnútroštátny súd tiež upozornil na to, že ak by sme pripustili, aby sa medzinárodná právomoc na konanie o nahradení súhlasu s vydaním predmetu úschovy určovala na základe jurisdikčných pravidiel stanovených v nariadení č. 1215/2012, mohol by sa otvoriť priestor pre strategické uvažovanie účastníkov konania o úschove, a to v tom zmysle, že niektorí účastníci konania by boli pasívni a vyčkávali by, kým budú podľa všeobecného pravidla zakotveného v článku 4 tohto nariadenia žalovaní pred súdom svojho bydliska.

23

Vnútroštátny súd má pochybnosti, aj pokiaľ ide o výklad článku 8 bodu 2 nariadenia č. 1215/2012, ktorý sa týka jurisdikčných pravidiel v prípade návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania, a to najmä preto, že niektoré jazykové verzie tohto ustanovenia používajú pojmy „tretia osoba“ a „konanie súvisiace s treťou osobou“.

24

V prípade kladnej odpovede na otázku, či konanie o nahradení súhlasu s vydaním veci z úschovy spadá pod pojem „občianske a obchodné veci“ v zmysle článku 1 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012, sa teda vnútroštátny súd pýta, či sa má článok 8 bod 2 tohto nariadenia vykladať v tom zmysle, že sa vzťahuje na takéto konanie.

25

Za týchto okolností Nejvyšší soud rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

26

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 1 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 vykladať v tom zmysle, že pojem „občianske a obchodné veci“ v zmysle tohto ustanovenia zahŕňa konanie o žalobe o nahradení súhlasu žalovaného podanej v súvislosti so žiadosťou o vydanie veci z úschovy súdu, pričom toto konanie je incidenčným konaním vo vzťahu ku konaniu o úschove veci zaistenej orgánmi činnými v trestnom konaní.

27

Na úvod treba pripomenúť, že keďže nariadenie č. 1215/2012 ruší a nahrádza nariadenie č. 44/2001, ktoré nahradilo Bruselský dohovor, platí výklad poskytnutý Súdnym dvorom vo vzťahu k ustanoveniam týchto posledných uvedených právnych predpisov rovnako aj vo vzťahu k nariadeniu č. 1215/2012, pokiaľ tieto ustanovenia možno kvalifikovať ako „rovnocenné“ (rozsudok z 30. júna 2022, Allianz Elementar Versicherung, C‑652/20, EU:C:2022:514, bod 20 a citovaná judikatúra).

28

Tak je to v prípade článku 1 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012, podľa ktorého sa toto nariadenie „uplatňuje v občianskych a obchodných veciach bez ohľadu na povahu súdu alebo tribunálu…“, keďže toto ustanovenie je rovnocenné článku 1 ods. 1 naradenia č. 44/2001 a článku 1 prvému odseku prvej vete Bruselského dohovoru.

29

Podľa ustálenej judikatúry je na účely zabezpečenia, a to v rámci možností, rovnosti a jednotnosti práv a povinností, ktoré vyplývajú z nariadenia č. 1215/2012 pre členské štáty a dotknuté osoby, potrebné nevykladať pojem „občianske a obchodné veci“ ako jednoduchý odkaz na vnútroštátne právo jedného alebo druhého z dotknutých štátov. Tento pojem sa má považovať za samostatný a treba ho vykladať s odkazom na jednej strane na ciele a systematiku tohto nariadenia a na druhej strane na všeobecné zásady vyplývajúce zo všetkých vnútroštátnych právnych poriadkov (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 7. mája 2020, Rina, C‑641/18, EU:C:2020:349, bod 30 a citovanú judikatúru, ako aj zo 16. júla 2020, Movic a i., C‑73/19, EU:C:2020:568, bod 33).

30

V tejto súvislosti z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že hoci niektoré spory medzi orgánom verejnej moci a osobou súkromného práva môžu patriť do pôsobnosti nariadenia č. 1215/2012 v prípade, že sa súdne konanie týka aktov vykonaných iure gestionis, neplatí to v prípade, ak verejný orgán koná v rámci výkonu verejnej moci (pozri v tomto zmysle rozsudky zo6. októbra 2021, TOTO a Vianini Lavori, C‑581/20, EU:C:2021:808, bod 37, ako aj citovanú judikatúru, a z 22. decembra 2022, Eurelec Trading, C‑98/22, EU:C:2022:1032, bod 21, ako aj citovanú judikatúru).

31

Uplatnenie právomocí verejnej moci jedným z účastníkov sporu z dôvodu, že vykonáva právomoci, ktoré presahujú rámec všeobecných právnych pravidiel uplatniteľných vo vzťahoch medzi jednotlivcami, totiž vylučuje takýto spor z „občianskych a obchodných vecí“ v zmysle článku 1 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 6. októbra 2021, TOTO a Vianini Lavori, C‑581/20, EU:C:2021:808, bod 38, ako aj citovanú judikatúru, a z 22. decembra 2022, Eurelec Trading, C‑98/22, EU:C:2022:1032, bod 22, ako aj citovanú judikatúru).

32

Na určenie, či vec spadá alebo nespadá pod pojem „občianske a obchodné veci“ v zmysle článku 1 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 a v dôsledku toho do pôsobnosti tohto nariadenia, je potrebné určiť právny vzťah medzi účastníkmi konania a jeho predmet, alebo alternatívne preskúmať základ žaloby a podmienky uplatnenia podanej žaloby (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 6. októbra 2021, TOTO a Vianini Lavori, C‑581/20, EU:C:2021:808, bod 36, ako aj citovanú judikatúru, a z 22. decembra 2022, Eurelec Trading, C‑98/22, EU:C:2022:1032, bod 23, ako aj citovanú judikatúru).

33

Hoci prináleží vnútroštátnemu súdu, aby vykonal toto posúdenie, zdá sa byť užitočné, aby Súdny dvor s prihliadnutím na pripomienky, ktoré mu boli predložené, uviedol určité spresnenia, pokiaľ ide o okolnosti, ktoré by mohli byť zohľadnené.

34

Súdny dvor už rozhodol, že pojem „občianske a obchodné veci“ sa vzťahuje na spor medzi dvoma podnikmi v konaní o zrušení zaistenia pohľadávky u tretej osoby, ktorý sa týka dodávky pohonných látok pre potreby vojenskej operácie, keďže verejný účel určitých činností sám osebe nepredstavuje dostatočný prvok na kvalifikáciu týchto činností ako vykonávaných iure imperii (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. septembra 2020, Supreme Site Services a i., C‑186/19, EU:C:2020:638, body 65 a 66). Súdny dvor však uviedol, že to tak nie je v prípade návrhu na priznanie právomoci konštatovať existenciu budúcich protiprávnych konaní iba prostredníctvom zápisnice spísanej úradníkom dotknutého orgánu verejnej moci, pretože takýto návrh sa v skutočnosti týka mimoriadnych právomocí, ktoré presahujú rámec pravidiel všeobecného práva uplatniteľných vo vzťahoch medzi jednotlivcami (rozsudok z 22. decembra 2022, Eurelec Trading, C‑98/22, EU:C:2022:1032, bod 25 a citovaná judikatúra).

35

V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že konanie o žalobe, ktorou sa má nahradiť súhlas s vydaním veci z úschovy súdu, predstavuje konanie, ktoré umožňuje nahradiť chýbajúci súhlas žalovaného so žiadosťou o vydanie veci z úschovy súdnym rozhodnutím s cieľom určiť osobu, ktorej má súdny orgán predmet úschovy vydať.

36

Ako spresnil vnútroštátny súd, táto žaloba, ktorej základ sa nachádza v konaní o zaistení nariadenom orgánmi činnými v trestnom konaní a v konaní o úschove dotknutej veci, predstavuje nevyhnutný predpoklad na vydanie veci z úschovy.

37

Z toho vyplýva, že konanie, ktorého cieľom je nahradiť súhlas, je tak z hľadiska svojho predmetu, ako aj svojho základu neoddeliteľne spojené so zaistením predmetnej veci orgánmi činnými v trestnom konaní a s následným uložením tejto veci do úschovy, takže ho nemožno posúdiť oddelene od týchto konaní.

38

Zaistenie veci v rámci trestného konania a následné uloženie tejto veci do úschovy sú pritom charakteristickými prejavmi verejnej moci, a to najmä preto, že o nich rozhodujú jednostranne orgány činné v trestnom konaní a tieto rozhodnutia sú záväzné pre účastníkov sporu.

39

Spor takejto povahy je totiž následkom uplatnenia výsad verejnej moci jedným z účastníkov sporu z dôvodu výkonu jeho právomocí, ktoré presahujú rámec pravidiel všeobecného práva uplatniteľných vo vzťahoch medzi jednotlivcami (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. februára 2007, Lechouritou a i., C‑292/05, EU:C:2007:102, bod 34).

40

Z toho vyplýva, že keďže konanie o žalobe o nahradení súhlasu je konaním, ktoré je incidenčné vo vzťahu ku konaniu o súdnej úschove veci zaistenej orgánmi činnými v trestnom konaní a predchádza vydaniu tejto veci z úschovy, má sa táto žaloba tiež považovať za prejav výkonu verejnej moci.

41

V tejto súvislosti Súdny dvor už rozhodol, že ak je spor vzhľadom na svoj predmet vylúčený z pôsobnosti nariadenia č. 1215/2012, existencia predbežnej otázky, o ktorej musí súd rozhodnúť na účely rozhodnutia tohto sporu, nemôže bez ohľadu na obsah tejto otázky odôvodniť uplatnenie uvedeného nariadenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. júla 1991, Rich, C‑190/89, EU:C:1991:319, bod 26).

42

Okrem toho by bolo v rozpore so zásadou právnej istoty, ktorá je jedným z cieľov nariadenia č. 1215/2012, ak by sa uplatniteľnosť tohto nariadenia mohla meniť v závislosti od existencie predbežnej otázky (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. mája 2003, Préservatrice foncière TIARD, C‑266/01, EU:C:2003:282, bod 42).

43

Takýto výklad nemôže spochybniť ani skutočnosť, že toto predbežné konanie prebieha medzi jednotlivcami bez účasti orgánov činných v trestnom konaní, že konanie má kontradiktórnu povahu a že jeho priebeh sa riadi ustanoveniami civilného sporového konania.

44

Skutočnosť, že postup žiadateľa o vydanie veci z úschovy súdu je dôsledkom úkonu, ktorý má svoj pôvod v akte orgánu verejnej moci, totiž stačí na to, aby sa toto konanie bez ohľadu na povahu uplatňovaných procesných pravidiel považovalo za vylúčené z pôsobnosti nariadenia č. 1215/2012. Okolnosť, že žaloba podaná na vnútroštátny súd je občianskoprávnou žalobou, pretože smeruje k určeniu toho, komu má byť vydaná vec, ktorá bola zaistená a uložená do úschovy, je v dôsledku toho irelevantná (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. februára 2007, Lechouritou a i., C‑292/05, EU:C:2007:102, bod 41, ako aj citovanú judikatúru).

45

Vzhľadom na vyššie uvedené treba na položenú otázku odpovedať tak, že článok 1 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 sa má vykladať v tom zmysle, že pojem „občianske a obchodné veci“ v zmysle tohto ustanovenia nezahŕňa konanie o žalobe o nahradení súhlasu žalovaného podanej v súvislosti so žiadosťou o vydanie veci z úschovy súdu, pričom toto konanie je incidenčným konaním vo vzťahu ku konaniu o úschove veci zaistenej orgánmi činnými v trestnom konaní.

46

Vzhľadom na odpoveď na prvú otázku nie je potrebné odpovedať na druhú otázku.

47

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (siedma komora) rozhodol takto:

Článok 1 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach

sa má vykladať v tom zmysle, že:

pojem „občianske a obchodné veci“ v zmysle tohto ustanovenia nezahŕňa konanie o žalobe o nahradení súhlasu žalovaného podanej v súvislosti so žiadosťou o vydanie veci z úschovy súdu, pričom toto konanie je incidenčným konaním vo vzťahu ku konaniu o úschove veci zaistenej orgánmi činnými v trestnom konaní.