–

Thermalhotel Fontana Hotelbetriebsgesellschaft mbH, v zastúpení: T. Katalan, Rechtsanwältin,

–

rakúska vláda, v zastúpení: A. Posch, J. Schmoll a F. Werni, splnomocnení zástupcovia,

–

česká vláda, v zastúpení: O. Serdula, M. Smolek a J. Vláčil, splnomocnení zástupcovia,

–

fínska vláda, v zastúpení: M. Pere, splnomocnená zástupkyňa,

–

Európska komisia, v zastúpení: B.‑R. Killmann a D. Martin, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 3 ods. 1 písm. a) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (Ú. v. EÚ L 166, 2004, s. 1; Mim. vyd. 05/005, s. 72), ako aj článku 45 ZFEÚ a článku 7 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 492/2011 z 5. apríla 2011 o slobode pohybu pracovníkov v rámci Únie (Ú. v. EÚ L 141, 2011, s. 1).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou Thermalhotel Fontana Hotelbetriebsgesellschaft mbH (ďalej len „Thermalhotel Fontana“) a Bezirkshauptmannschaft Südoststeiermark (Regionálny správny orgán pre juhovýchodné Štajersko, Rakúsko, ďalej len „správny orgán“) v súvislosti s tým, že tento orgán odmietol vyplatiť spoločnosti Thermalhotel Fontana náhradu škody z dôvodu ušlého zisku, spôsobenej jej zamestnancom počas období izolácie v ich domovoch v Slovinsku a Maďarsku, ktorú v súvislosti s pandémiou COVID‑19 nariadili príslušné orgány týchto členských štátov.

3

Článok 3 nariadenia č. 883/2004, nazvaný „Vecná pôsobnosť“, v odseku 1 stanovuje:

„Toto nariadenie sa vzťahuje na všetky právne predpisy, ktoré sa týkajú týchto častí sociálneho zabezpečenia:

…“

4

Podľa článku 5 tohto nariadenia:

„Pokiaľ nie je v tomto nariadení ustanovené inak a vzhľadom na osobitné vykonávacie ustanovenia, platí toto:

…

5

Článok 7 nariadenia č. 492/2011 v odsekoch 1 a 2 stanovuje:

„1.   S pracovníkom, ktorý je štátnym príslušníkom členského štátu, sa na území iného členského štátu nesmie z dôvodu jeho štátnej príslušnosti zaobchádzať inak ako s vlastnými pracovníkmi, pokiaľ ide o podmienky zamestnania a pracovné podmienky, najmä odmeňovanie, prepustenie, a ak by sa stal nezamestnaným, opätovné začlenenie do práce alebo zamestnania.

2.   Takýto pracovník požíva rovnaké sociálne a daňové výhody ako vlastní pracovníci.“

6

Epidemiegesetz 1950 (zákon o epidémiách z roku 1950) zo 14. októbra 1950 (BGBl. 186/1950) je uplatniteľný na spor vo veci samej v znení z 25. septembra 2020 (BGBl. I, 104/2020), pokiaľ ide o § 7 a 32, a v znení z 24. júla 2006 (BGBl. I, 114/2006), pokiaľ ide o jeho § 17 (ďalej len „EpiG“).

7

Podľa § 7 EpiG s názvom „Izolácia chorých“:

„1.   Dekrét určí tie ochorenia podliehajúce ohláseniu, v prípade ktorých možno nariadiť opatrenia izolácie vo vzťahu k osobám s ochorením, s podozrením na ochorenie alebo s podozrením na nákazu.

1a.   S cieľom zabrániť šíreniu ochorenia podliehajúceho oznámeniu určenému v dekréte podľa odseku 1, môžu byť osoby s ochorením, s podozrením na ochorenie alebo s podozrením na nákazu izolované alebo im možno obmedziť kontakty s vonkajším svetom, ak vzhľadom na povahu ochorenia a správanie dotknutej osoby existuje vážne a významné riziko pre zdravie iných osôb, ktoré nemožno odstrániť menej obmedzujúcimi opatreniami.

…“

8

Ustanovenie § 17 EpiG s názvom „Dohľad nad určitými osobami“ v odseku 1 stanovuje:

„Osobám, ktoré sa majú považovať za prenášačov ochorenia podliehajúceho oznámeniu, možno uložiť povinnosť podrobiť sa pozorovaniu alebo osobitnému dohľadu sanitárnej polície. Týmto osobám možno uložiť osobitnú oznamovaciu povinnosť, povinnosť podrobiť sa pravidelnému lekárskemu vyšetreniu a v prípade potreby dezinfekcii a izolácii v ich obydlí; ak izoláciu v obydlí nemožno rozumne uskutočniť, možno im nariadiť izoláciu a dopĺňanie výživy v priestoroch určených na tento účel.“

9

Ustanovenie § 32 EpiG s názvom „Náhrada ušlého zisku“ znie:

„1.   Fyzickým osobám a právnickým osobám, ako aj osobným spoločnostiam založeným podľa obchodného práva sa vyplatí náhrada majetkovej ujmy spôsobenej zásahom do ich podnikateľskej činnosti, ak a pokiaľ:

(1) boli izolované podľa § 7 alebo 17,

…

a tým u nich došlo k strate zisku.

…

2.   Náhrada sa vypláca za každý deň, na ktorý sa vzťahuje rozhodnutie správneho orgánu uvedené v odseku 1.

3.   Náhrada pre osoby, ktoré sú v pracovnom pomere, sa vypočíta podľa ich pravidelnej odmeny v zmysle zákona o zachovaní odmeny [Entgeltfortzahlungsgesetz], BGBl. č. 399/1974. Priznanú sumu náhrady sú im zamestnávatelia povinní vyplatiť v obvyklých výplatných termínoch podniku. Vyplatením náhrady prechádza na zamestnávateľa pohľadávka na náhradu voči spolkovému štátu…

…“

10

Thermalhotel Fontana má sídlo v Rakúsku, kde prevádzkuje hotel.

11

Vo štvrtom štvrťroku 2020 bolo viacero zamestnancov tohto hotela podrobených skríningovým testom na COVID‑19, ktorých výsledok bol pozitívny, čo Thermalhotel Fontana oznámila rakúskemu orgánu verejného zdravotníctva.

12

Vzhľadom na to, že títo zamestnanci mali bydlisko v Slovinsku a Maďarsku, im tento orgán neuložil opatrenia izolácie uvedené v ustanoveniach EpiG, ale informoval príslušné orgány týchto členských štátov, ktoré nariadili uvedeným zamestnancom obdobia izolácie v ich bydliskách.

13

Počas týchto období izolácie Thermalhotel Fontana naďalej vyplácala dotknutým zamestnancom ich odmeny v súlade – ako vyplýva z pripomienok rakúskej vlády – s príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka a Angestelltengesetz (zákon o zamestnancoch) (BGBl. č. 292/1921) v znení vychádzajúcom z Bundesgesetz (spolkový zákon) (BGBl. I č. 74/2019), ktoré boli uplatniteľné, keďže ich pracovná zmluva sa riadila rakúskym právom.

14

Listami z 1. decembra 2020 Thermalhotel Fontana požiadala správny orgán podľa § 32 EpiG o náhradu škody z dôvodu ušlého zisku, ktorá bola spôsobená týmto zamestnancom počas období ich izolácie, pričom usúdila, že na ňu prešlo ich právo na náhradu škody z dôvodu, že im počas týchto období vyplatila odmeny. Tieto žiadosti boli rozhodnutiami z 29. decembra 2020 zamietnuté.

15

Landesverwaltungsgericht Steiermark (Správny súd spolkovej krajiny Štajersko, Rakúsko) zamietol žaloby podané proti týmto rozhodnutiam ako nedôvodné. Tento súd konštatoval, že dokumenty priložené k žiadostiam o náhradu škody boli rozhodnutiami alebo potvrdeniami zahraničných orgánov, ktoré dotknutým zamestnancom ukladali opatrenie izolácie, a uviedol, že právo na náhradu škody podľa EpiG zakladá iba rozhodnutie založené na správnom opatrení prijatom na základe tohto zákona, ktorého dôsledkom je ušlý zisk zamestnancov.

16

Thermalhotel Fontana podala proti týmto rozhodnutiam o zamietnutí žalôb opravný prostriedok „Revision“ na Verwaltungsgerichtshof (Najvyšší správny súd, Rakúsko) – vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania – pričom spochybnila súlad § 32 ods. 1 a 3 EpiG, ako ho vykladá Landesverwaltungsgericht Steiermark (Správny súd spolkovej krajiny Štajersko), s článkom 45 ZFEÚ a nariadením č. 883/2004.

17

Podľa vnútroštátneho súdu, ak by sa náhrada uvedená v § 32 EpiG mala kvalifikovať ako „nemocenská dávka“ v zmysle článku 3 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 883/2004, rakúske orgány a súdy by mali v súlade s článkom 5 písm. b) tohto nariadenia zohľadniť rozhodnutie o izolácii prijaté iným členským štátom, ako keby bolo prijaté rakúskym orgánom. Vnútroštátny súd však usudzuje, že to tak nie je a že preto uvedená náhrada nepatrí do pôsobnosti tohto nariadenia. V tejto súvislosti po prvé uvádza, že príjemca, ktorý nemohol vykonávať svoju pracovnú činnosť, je odškodnený za ušlý zisk bez toho, aby bol nutne chorý, keďže opatrenie izolácie mu mohlo byť uložené z dôvodu samotného podozrenia na ochorenie alebo na nákazu. Po druhé uloženie opatrenia izolácie nesleduje vyliečenie izolovanej osoby, ale ochranu obyvateľstva pred nákazou touto osobou, a cieľom náhrady stanovenej v § 32 EpiG nie je kompenzovať náklady spojené s ochorením alebo liečbou.

18

Pokiaľ ide o článok 45 ZFEÚ a článok 7 nariadenia č. 492/2011, vnútroštátny súd usudzuje, že predmetná vnútroštátna právna úprava nepriamo ukladá ako podmienku odškodnenia zamestnávateľa skutočnosť, že jeho zamestnanci majú bydlisko na vnútroštátnom území, a teda že táto podmienka predstavuje rozdielne zaobchádzanie s pracovníkmi nepriamo založené na štátnej príslušnosti týchto pracovníkov. V tejto súvislosti uvádza, že rakúsky orgán cezhraničných pracovníkov, akými sú pracovníci zamestnaní spoločnosťou Thermalhotel Fontana, ktorých výsledky skríningových testov na COVID‑19 boli pozitívne, neumiestnil do izolácie, na rozdiel od pracovníkov s bydliskom v Rakúsku, ktorí sa nachádzali v rovnakej situácii. Podliehali však opatreniam na izoláciu porovnateľným s opatreniami uloženými týmto orgánom na základe opatrení platných v ich členskom štáte bydliska, vo vzťahu ku ktorým EpiG neupravuje právo na náhradu škody z dôvodu ušlého zisku. Vnútroštátny súd zastáva názor, že okolnosť, že práve zamestnávateľ uplatňuje právo na náhradu škody odvodené od práva dotknutých pracovníkov, potom, ako zaplatil takto izolovaným pracovníkom odmenu, nemá na túto analýzu nijaký vplyv.

19

Tento súd usudzuje, že ako prípadné odôvodnenie takéhoto rozdielneho zaobchádzania by mohlo prichádzať do úvahy odôvodnenie založené na verejnom zdraví, keďže dodržiavanie rozhodnutí o izolácii môžu rakúske orgány kontrolovať len na vnútroštátnom území, kde môže byť pandemická situácia odlišná od situácie prevažujúcej v inom členskom štáte. Ďalšie odôvodnenie by mohlo spočívať v skutočnosti, že rakúsky štát je zodpovedný len za prekážku zamestnaneckej činnosti pracovníka podliehajúceho opatreniu izolácie nariadenému rakúskymi orgánmi. Cezhraniční pracovníci, na ktorých sa vzťahujú opatrenia izolácie nariadené orgánmi členského štátu ich bydliska, by mohli byť presmerovaní na tento členský štát, aby ho požiadali o poskytnutie plnení z režimov odškodnenia, ktoré v ňom prípadne existujú. Vnútroštátny súd má však v každom prípade pochybnosti o primeranosti dotknutej nerovnosti v zaobchádzaní.

20

Za týchto okolností Verwaltungsgerichtshof (Najvyšší správny súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

21

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 3 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 883/2004 vykladať v tom zmysle, že náhrada financovaná štátom, ktorá sa poskytuje zamestnancom za majetkovú ujmu spôsobenú prekážkou ich pracovnej činnosti počas ich izolácie ako osôb s ochorením na COVID‑19, s podozrením na toto ochorenie alebo na nákazu vírusom vyvolávajúcim toto ochorenie, predstavuje „nemocenskú dávku“ uvedenú v tomto ustanovení, a teda patrí do pôsobnosti tohto nariadenia.

22

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že rozdiel medzi dávkami, ktoré patria do pôsobnosti nariadenia č. 883/2004, a dávkami vylúčenými z jeho pôsobnosti spočíva v podstate v znakoch, ktoré tvoria každú dávku, najmä v účele takejto dávky a podmienkach jej priznania, a nie v tom, či vnútroštátna právna úprava dávku kvalifikuje ako dávku sociálneho zabezpečenia [rozsudok z 15. júla 2021, A (Verejná zdravotná starostlivosť), C‑535/19, EU:C:2021:595, bod 28 a citovaná judikatúra].

23

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora tak vyplýva, že dávku možno považovať za dávku sociálneho zabezpečenia, pokiaľ sa jednak priznáva príjemcom mimo akéhokoľvek individuálneho a diskrečného posúdenia osobných potrieb na základe zákonom stanovenej situácie a jednak pokiaľ sa vzťahuje na jedno z rizík výslovne uvedených v článku 3 ods. 1 nariadenia č. 883/2004. Tieto dve podmienky sú kumulatívne [rozsudok z 15. júla 2021, A (Verejná zdravotná starostlivosť), C‑535/19, EU:C:2021:595, bod 29 a citovaná judikatúra].

24

Pokiaľ ide o prvú podmienku uvedenú v predchádzajúcom bode, je potrebné pripomenúť, že je splnená, keď priznanie dávky závisí od objektívnych kritérií, ktorých splnenie vedie ku vzniku nároku na túto dávku bez toho, aby príslušný orgán mohol zohľadniť iné osobné okolnosti [rozsudok z 15. júla 2021, A (Verejná zdravotná starostlivosť), C‑535/19, EU:C:2021:595, bod 30 a citovaná judikatúra].

25

V prejednávanej veci treba konštatovať, že uvedená prvá podmienka je splnená, keďže dávka, o ktorú ide vo veci samej, sa priznáva na základe zákonne definovaných objektívnych kritérií bez toho, aby príslušný orgán zohľadnil iné osobné okolnosti zamestnancov ako ich umiestnenie do izolácie a výšku ich obvyklej odmeny.

26

Pokiaľ ide o druhú podmienku uvedenú v bode 23 tohto rozsudku, treba pripomenúť, že článok 3 ods. 1 písm. a) uvedeného nariadenia výslovne uvádza „nemocenské dávky“.

27

V tejto súvislosti Súdny dvor rozhodol, že hlavným cieľom „nemocenských dávok“ v zmysle tohto ustanovenia je vyliečiť pacienta poskytnutím starostlivosti, ktorú si vyžaduje jeho stav, čím sa pokrýva riziko spojené s chorobou [rozsudok z 15. júla 2021, A (Verejná zdravotná starostlivosť), C‑535/19, EU:C:2021:595, bod 32 a citovaná judikatúra].

28

To však nie je prípad náhrady škody upravenej v § 32 EpiG.

29

Na jednej strane totiž na získanie takejto náhrady škody nie je relevantné, či je osoba, na ktorú sa vzťahuje opatrenie izolácie na základe EpiG, skutočne chorá alebo či sa v danom prípade zhmotní riziko spojené s ochorením na COVID‑19, keďže na takúto izoláciu stačí, aby existovalo podozrenie, že táto osoba môže mať ochorenie na COVID‑19 alebo byť nakazená vírusom, ktorý ho vyvoláva. Na druhej strane izolácia, ktorej dodržiavanie táto náhrada škody sleduje, sa neukladá na účely uzdravenia izolovaného, ale s cieľom chrániť obyvateľstvo predtým, aby ho táto osoba nakazila.

30

Vzhľadom na vyššie uvedené treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 3 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 883/2004 sa má vykladať v tom zmysle, že náhrada financovaná štátom, ktorá sa priznáva zamestnancom za majetkovú ujmu spôsobenú prekážkou ich pracovnej činnosti počas ich izolácie ako osôb s ochorením na COVID‑19, s podozrením na toto ochorenie alebo na nákazu vírusom vyvolávajúcim toto ochorenie, nepredstavuje „nemocenskú dávku“ uvedenú v tomto ustanovení, a teda nepatrí do pôsobnosti tohto nariadenia.

31

Vzhľadom na zápornú odpoveď na prvú otázku treba odpovedať na druhú otázku, ktorou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 45 ZFEÚ a článok 7 nariadenia č. 492/2011 majú vykladať v tom zmysle, že bránia právnej úprave členského štátu, podľa ktorej priznanie náhrady škody za ušlý zisk, ktorá bola spôsobená pracovníkom izoláciou nariadenou v dôsledku pozitívneho výsledku skríningového testu na COVID‑19, podlieha podmienke, že opatrenie izolácie nariadi tento členský štát na základe tejto právnej úpravy.

32

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že podľa článku 45 ods. 2 ZFEÚ voľný pohyb pracovníkov zahŕňa zrušenie akejkoľvek diskriminácie pracovníkov členských štátov na základe štátnej príslušnosti, pokiaľ ide o zamestnanie, odmenu za prácu a ostatné pracovné podmienky.

33

Zásada rovnosti zaobchádzania uvedená v tomto ustanovení je konkretizovaná aj v článku 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011, ktorý spresňuje, že pracovník, ktorý je štátnym príslušníkom členského štátu, požíva na území ostatných členských štátov rovnaké sociálne a daňové výhody ako vnútroštátni pracovníci (rozsudok z 28. apríla 2022, Gerencia Regional de Salud de Castilla y León,C‑86/21, EU:C:2022:310, bod 29 a citovaná judikatúra).

34

Okrem toho Súdny dvor rozhodol, že článok 7 ods. 2 uvedeného nariadenia sa vzťahuje bez rozdielu tak na migrujúcich pracovníkov s bydliskom v hostiteľskom členskom štáte, ako aj na cezhraničných pracovníkov, ktorí vykonávajú zamestnanie v tomto poslednom uvedenom členskom štáte, no bydlisko majú v inom členskom štáte [rozsudok z 2. apríla 2020, Caisse pour l’avenir des enfants (Dieťa manželského partnera cezhraničného pracovníka), C‑802/18, EU:C:2020:269, bod 26 a citovaná judikatúra].

35

Pojem „sociálna výhoda“, ktorý článok 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011 rozširuje aj na pracovníkov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi iných členských štátov, zahŕňa všetky výhody bez ohľadu na to, či sú spojené s pracovnou zmluvou, ktoré sa vo všeobecnosti priznávajú vnútroštátnym pracovníkom, a to v zásade z dôvodu ich objektívneho postavenia ako pracovníkov alebo na základe samotnej skutočnosti, že majú bydlisko na vnútroštátnom území, pričom rozšírenie týchto výhod na pracovníkov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi iných členských štátov, sa javí ako spôsobilé uľahčiť ich mobilitu v rámci Únie, a teda ich integráciu v hostiteľskom členskom štáte, a odkaz uvedeného ustanovenia na sociálne výhody sa nemôže vykladať obmedzujúcim spôsobom [rozsudok zo 16. júna 2022, Komisia/Rakúsko (Indexácia rodinných dávok), C‑328/20, EU:C:2022:468, bod 95 a citovaná judikatúra].

36

Treba usúdiť, že náhrada škody, aká je uvedená v § 32 EpiG, predstavuje takúto „sociálnu výhodu“. Podľa samotného znenia odseku 1 tohto článku sa totiž vypláca okrem iného osobám umiestneným do izolácie na základe tohto zákona z dôvodu majetkovej ujmy spôsobenej prekážkou ich pracovnej činnosti.

37

Z ustálenej judikatúry vyplýva, že pravidlo rovnosti zaobchádzania zakotvené v článku 45 ods. 2 ZFEÚ a článku 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011 zakazuje nielen zjavnú diskrimináciu na základe štátnej príslušnosti, ale aj všetky skryté formy diskriminácie, ktoré použitím iných rozlišovacích kritérií v skutočnosti vedú k rovnakému výsledku. Ustanovenie vnútroštátneho práva teda treba napriek jeho uplatňovaniu bez ohľadu na štátnu príslušnosť považovať za nepriamo diskriminačné, ak je samotnou svojou povahou spôsobilé viac sa dotknúť pracovníkov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi iných členských štátov, než vnútroštátnych pracovníkov, a ak v dôsledku toho hrozí, že toto ustanovenie podstatnejšie znevýhodní prvých uvedených pracovníkov, okrem prípadu, že je objektívne odôvodnené a primerané sledovanému cieľu (rozsudok z 8. decembra 2022, Caisse nationale d’assurance pension,C‑731/21, EU:C:2022:969, body 31 a 32, ako aj citovaná judikatúra).

38

V spore vo veci samej nie je sporné, že náhrada škody uvedená v § 32 EpiG sa priznáva len osobám izolovaným na základe tohto zákona, najmä jeho § 7 a 17. Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že takto izolované osoby majú vo všeobecnosti bydlisko na rakúskom území. Naopak cezhraniční pracovníci, o ktorých ide vo veci samej, ktorí majú bydlisko v inom členskom štáte, neboli izolovaní na základe tohto zákona, ale na základe predpisov v oblasti verejného zdravotníctva členského štátu ich bydliska. V dôsledku toho sa majetková ujma spôsobená ich izoláciou neodškodňuje na základe uvedeného § 32.

39

Z toho vyplýva, ako zdôrazňuje vnútroštátny súd, že právo na túto náhradu nepriamo súvisí s podmienkou bydliska na rakúskom území. V súlade s kritériami vyplývajúcimi z judikatúry citovanej v bode 37 tohto rozsudku pritom takáto podmienka bydliska na vnútroštátnom území predstavuje v prípade absencie odôvodnenia nepriamu diskrimináciu, pretože sa vo svojej podstate môže dotknúť migrujúcich pracovníkov viac než vnútroštátnych pracovníkov, a v dôsledku toho hrozí, že obzvlášť znevýhodní migrujúcich pracovníkov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. apríla 2020, PF a i., C‑830/18, EU:C:2020:275, bod 31 a citovanú judikatúru).

40

Tento záver nie je ovplyvnený okolnosťou, že podľa § 32 ods. 3 EpiG sú sumu náhradu škody pracovníkom, na ktorých sa vzťahuje opatrenie izolácie na základe tohto zákona, povinní vyplatiť ich zamestnávatelia, ktorí majú z tohto dôvodu pohľadávku voči štátu, zatiaľ čo v prípade cezhraničných pracovníkov, ktorí sú umiestnení do izolácie na základe právnej úpravy iného členského štátu v oblasti verejného zdravotníctva, nemajú títo zamestnávatelia na základe EpiG právo na náhradu škody zo strany rakúskeho štátu vo vzťahu k odmene, ktorú naďalej vyplácajú týmto cezhraničným pracovníkom počas ich izolácie.

41

Súdny dvor totiž rozhodol, že pravidlá v oblasti voľného pohybu pracovníkov by mohli byť ľahko zmarené, ak by členským štátom na obídenie zákazov, ktoré sú v nich uvedené, stačilo, aby zamestnávateľom uložili povinnosti alebo podmienky vo vzťahu k pracovníkovi v zamestnaní, pričom ak by tieto podmienky stanovili priamo tomuto pracovníkovi, predstavovalo by to obmedzenie výkonu jeho práva na voľný pohyb, ktorého sa môže dovolávať podľa článku 45 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. septembra 2014, Schiebel Aircraft,C‑474/12, EU:C:2014:2139, bod 26 a citovanú judikatúru).

42

Pokiaľ ide o existenciu objektívneho odôvodnenia v zmysle judikatúry citovanej v bode 37 tohto rozsudku, vnútroštátny súd, ako aj rakúska vláda uvádzajú cieľ verejného zdravia, keďže cieľom náhrady za ušlý zisk počas obdobia izolácie je podporiť dodržiavanie tejto izolácie ako opatrenia prijatého orgánmi verejného zdravotníctva na zníženie miery infekcií. V tomto kontexte je náhrada škody len vo vzťahu k opatreniam na izoláciu nariadeným na základe EpiG odôvodnená skutočnosťou, že dodržiavanie takýchto opatrení možno kontrolovať len na vnútroštátnom území.

43

V tejto súvislosti treba nepochybne konštatovať, že je v záujme verejného zdravia, ktorý umožňuje okrem iného v súlade s článkom 45 ods. 3 ZFEÚ obmedziť voľný pohyb pracovníkov, aby boli uložené opatrenia izolácie, o aké ide vo veci samej, a aby bolo stanovené vyplatenie náhrady škody s cieľom podporiť ich dodržiavanie.

44

Nezdá sa však, že náhrada škody len v prospech osôb izolovaných na základe vnútroštátnej právnej úpravy, v tomto prípade EpiG, s vylúčením najmä migrujúcich pracovníkov, ktorí boli do izolácie umiestnení na základe sanitárnych opatrení platných v členskom štáte ich bydliska, je vhodná na dosiahnutie tohto cieľa. Náhrada škody v prospech takýchto migrujúcich pracovníkov by totiž práve tak mohla nabádať týchto migrujúcich pracovníkov k tomu, aby dodržiavali izoláciu, ktorá im bola uložená, a to v prospech verejného zdravia. Okrem toho, pokiaľ ide o možnosť kontrolovať dodržiavanie izolácie, zdá sa, s výhradou overenia, ktoré musí vykonať vnútroštátny súd, že náhrada škody uvedená v § 32 EpiG sa priznáva oprávneným osobám na základe toho, že im bolo uložené opatrenie izolácie, a nie z dôvodu dodržania tohto opatrenia.

45

Vnútroštátny súd a rakúska vláda tiež ako prípadné odôvodnenie uvádzajú, že náhrada škody len v prospech osôb izolovaných na základe EpiG vyplýva zo skutočnosti, že rakúsky štát je za prekážku pracovnej činnosti spôsobenú opatrením izolácie zodpovedný len vo vzťahu k týmto osobám a že migrujúci pracovníci, ktorí boli umiestnení do izolácie na základe sanitárnych predpisov členského štátu svojho bydliska, by sa mohli obrátiť na príslušné orgány tohto štátu, aby uplatnili svoje prípadné právo na náhradu škody podľa tejto právnej úpravy.

46

Takáto argumentácia sa však sama osebe netýka osobitného cieľa, ktorý by mohol odôvodniť prekážku voľného pohybu pracovníkov. Keďže, ako poukazuje najmä česká vláda, je založená na snahe obmedziť finančné náklady na náhradu škody uvedenú v § 32 EpiG, treba pripomenúť, že hoci dôvody rozpočtovej povahy môžu ovplyvniť voľbu sociálnej politiky členského štátu, ako aj povahu alebo rozsah opatrení sociálneho zabezpečenia, ktoré chce prijať, samy osebe nepredstavujú cieľ, ktorý táto politika sleduje, a teda nemôžu odôvodniť diskrimináciu na úkor migrujúcich pracovníkov (rozsudok z 20. júna 2013, Giersch a i., C‑20/12, EU:C:2013:411, bod 51, ako aj citovaná judikatúra).

47

V tomto kontexte, ako tvrdí rakúska vláda, aj keď cieľom odmietnutia odškodniť ušlý zisk spôsobený opatreniami na izoláciu nenariadenými podľa § 32 EpiG je zabrániť bezdôvodnému obohateniu migrujúcich pracovníkov, ktorých za izoláciu uloženú príslušnými orgánmi členského štátu ich bydliska odškodnil aj tento členský štát, treba konštatovať, že takéto odmietnutie ide nad rámec toho, čo je potrebné na zabránenie takejto nadmernej kompenzácii. Ako totiž uviedla Komisia, na účely vylúčenia tejto možnosti stačí, aby rakúske orgány pri priznaní náhrady škody zohľadnili náhradu škody, ktorá už bola alebo má byť vyplatená na základe právnej úpravy iného členského štátu, pričom prípadne o to znížia sumu tejto náhrady.

48

Vzhľadom na už vyššie uvedené treba na druhú otázku odpovedať tak, že článok 45 ZFEÚ a článok 7 nariadenia č. 492/2011 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia právnej úprave členského štátu, podľa ktorej priznanie náhrady škody za ušlý zisk, ktorá bola spôsobená pracovníkom izoláciou nariadenou v dôsledku pozitívneho výsledku skríningového testu na COVID‑19, podlieha podmienke, že opatrenie izolácie nariadi tento členský štát na základe tejto právnej úpravy.

49

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (siedma komora) rozhodol takto: