–

UP, v zastúpení: D. Andrien, avocat,

–

belgická vláda, par M. Jacobs, C. Pochet a M. Van Regemorter, splnomocnené zástupkyne, za právnej pomoci C. Piront, avocate,

–

Európska komisia, v zastúpení: A. Azéma a A. Katsimerou, splnomocnené zástupkyne,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 6 a 8 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (Ú. v. EÚ L 348, 2008, s. 98).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi štátnou príslušníčkou tretej krajiny a Centre public d’action sociale de Liège (Verejné centrum sociálnej pomoci v Liège, Belgicko) (ďalej len „CPAS“) týkajúceho sa rozhodnutia tohto centra, ktorými zrušilo tejto štátnej príslušníčke priznanie sociálnej pomoci.

3

Podľa odôvodnenia 4 smernice 2008/115:

„Je potrebné stanoviť jasné, transparentné a spravodlivé pravidlá na zabezpečenie efektívnej politiky návratu osôb, ktorá je nevyhnutným prvkom dobre riadenej migračnej politiky.“

4

Článok 3 tejto smernice, nazvaný „Vymedzenie pojmov“, uvádza:

„Na účely tejto smernice sa uplatňujú tieto vymedzenia pojmov:

…

…“

5

Článok 6 tejto smernice s názvom „Rozhodnutie o návrate“ stanovuje:

„1.   Členské štáty vydajú rozhodnutie o návrate každého štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na ich území bez toho, aby boli dotknuté výnimky uvedené v odsekoch 2 až 5.

…

4.   Členské štáty môžu kedykoľvek rozhodnúť o udelení samostatného povolenia na pobyt alebo iného oprávnenia poskytujúceho štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na ich území, právo na pobyt z humanitárnych dôvodov, dôvodov hodných osobitného zreteľa alebo iných dôvodov. V tomto prípade sa nevydáva rozhodnutie o návrate. Ak sa rozhodnutie o návrate už vydalo, zruší sa alebo sa pozastaví jeho účinnosť na dobu trvania platnosti povolenia na pobyt alebo iného oprávnenia, ktorým sa udeľuje právo na pobyt.

…“

6

Článok 8 smernice 2008/115, nazvaný „Odsun“, v odseku 1 stanovuje:

„Členské štáty prijmú všetky opatrenia potrebné na vykonanie rozhodnutia o návrate, ak sa neposkytla lehota na dobrovoľný odchod v súlade s článkom 7 ods. 4 alebo sa nesplnila povinnosť návratu v rámci lehoty na dobrovoľný odchod poskytnutej v súlade s článkom 7.“

7

Článok 57 ods. 2 loi organique des centres publics d’action sociale, du 8 juillet 1976 (organický zákon o verejných centrách sociálnej pomoci z 8. júla 1976) (Moniteur belge z 5. augusta 1976, s. 9876), v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „zákon o CPAS“), stanovuje:

„Odchylne od ostatných ustanovení tohto zákona sa úloha verejného centra sociálnej pomoci obmedzuje na:

…“

8

Článok 9b loi du 15 décembre 1980 sur l’accès au territoire, le séjour, l’établissement et l’éloignement des étrangers (zákon o vstupe na územie, pobyte, usadení sa a vyhostení cudzincov z 15. decembra 1980 (Moniteur belge z 31. decembra 1980, s. 14584), v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „zákon o cudzincoch“), v odseku 1 stanovuje:

„Cudzinec, ktorý sa zdržiava v [Belgicku] a ktorý trpí chorobou predstavujúcou skutočné ohrozenie jeho života či telesného zdravia, prípadne skutočné riziko spočívajúce v neľudskom či ponižujúcom zaobchádzaní, môže, pokiaľ neexistuje nijaká primeraná liečba v jeho krajine pôvodu alebo v krajine, kde sa zdržiava, požiadať, aby mu udelili povolenie na pobyt v… kráľovstve.“

9

Článok 7 arrêté royal fixant des modalités d’exécution de la loi du 15 septembre 2006 modifiant la [loi sur les étrangers], du 17 mai 2007 (kráľovské nariadenie stanovujúce podrobné pravidlá na vykonávanie zákona z 15. septembra 2006, ktorým sa mení a dopĺňa [zákon o cudzincoch] zo 17. mája 2007 (Moniteur belge z 31. mája 2007, s. 29535), v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „kráľovské nariadenie zo 17. mája 2007“), stanovuje:

„S výnimkou prípadov uvedených v článku 9b ods. 3 zákona poverená osoba ministerstva dá obci pokyn, aby dotknutú osobu zapísala do evidencie cudzincov a vydala mu potvrdenie o registrácii vzoru A. …“

10

Článok 8 tohto kráľovského nariadenia stanovuje:

„Povolenie na prechodný pobyt a potvrdenie o zápise do evidencie cudzincov vydané na základe článku 9b zákona sú platné najmenej jeden rok.“

11

Dňa 19. augusta 2014 žalobkyňa vo veci samej, ktorá je štátnou príslušníčkou Konžskej demokratickej republiky, podala v Belgicku žiadosť o medzinárodnú ochranu.

12

Rozhodnutím z 24. septembra 2014 Commissaire général aux réfugiés et aux apatrides (Generálny komisár pre utečencov a osoby bez štátnej príslušnosti, CGRA) (Belgicko) túto žiadosť zamietol, pričom jej odmietol priznať postavenie utečenca, ako aj postavenie osoby oprávnenej na doplnkovú ochranu (ďalej len „rozhodnutie CGRA“).

13

Dňa 13. októbra 2014 Belgické kráľovstvo prostredníctvom Office des étrangers (Cudzinecký úrad, Belgicko) doručilo žalobkyni vo veci samej príkaz opustiť územie.

14

Dňa 16. októbra 2014 podala žalobkyňa proti rozhodnutiu CGRA žalobu na Conseil du contentieux des étrangers (Rada pre cudzinecké spory, Belgicko). Proti príkazu na opustenie územia nebola podaná žaloba.

15

Dňa 19. januára 2015 žalobkyňa vo veci samej podala na Office des étrangers (Cudzinecký úrad) žiadosť o povolenie na pobyt zo zdravotných dôvodov podľa článku 9b zákona o cudzincoch.

16

Keďže Office des étrangers (Cudzinecký úrad) vyhlásil 8. júna 2015 túto žiadosť za prípustnú, žalobkyni vo veci samej bolo na základe článku 7 kráľovského nariadenia zo 17. mája 2007 vydané potvrdenie o registrácii. CPAS jej preto poskytlo finančnú sociálnu pomoc.

17

Dňa 22. júla 2015 Conseil du contentieux des étrangers (Rada pre cudzinecké spory) zamietla žalobu podanú žalobkyňou vo veci samej proti rozhodnutiu CGRA.

18

Rozhodnutím z 20. apríla 2016 Office des étrangers (Cudzinecký úrad) zamietol žiadosť o povolenie na pobyt zo zdravotných dôvodov, takže žalobkyni vo veci samej sa prestali vydávať potvrdenia o registrácii. Toto rozhodnutie bolo žalobkyni doručené 29. apríla 2016.

19

Žalobkyňa vo veci samej podala proti uvedenému rozhodnutiu žalobu, ktorá nemá odkladný účinok, na Conseil du contentieux des étrangers (Rada pre cudzinecké spory).

20

Rozhodnutiami z 31. mája, 28. júna a 19. júla 2016 jej CPAS od 1. mája 2016 odňal sociálnu pomoc a rozhodol o vymáhaní sumy 56,69 eura zaplatenej od 29. apríla 2016.

21

Rozsudkom zo 7. novembra 2016 Tribunal du travail de Liège (Pracovný súd Liège, Belgicko) zamietol žalobu podanú žalobkyňou vo veci samej proti týmto trom rozhodnutiam.

22

Rozsudkom z 15. marca 2017 Cour du travail de Liège (Pracovný súd Liège, Belgicko) zamietol odvolanie podané žalobkyňou vo veci samej proti tomuto rozsudku v podstate z dôvodu, že účinky príkazu na opustenie územia prijatého pred podaním žiadosti o povolenie na pobyt zo zdravotných dôvodov boli pozastavené, pričom tento príkaz naďalej platil, a že toto pozastavenie sa skončilo, keď sa potvrdenia o registrácii prestali vydávať. Pobyt žalobkyne vo veci samej v období od 1. mája do 2. novembra 2016 bol teda protiprávny. Preto jej podľa článku 57 ods. 2 zákona o CPAS nemožno priznať inú sociálnu pomoc, než je naliehavá zdravotná pomoc.

23

Žalobkyňa vo veci samej podala proti tomuto rozsudku kasačný opravný prostriedok na Cour de cassation (Kasačný súd, Belgicko), ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania. V podstate tvrdí, že tento rozsudok nesprávne nepriznáva účinky príkazu na opustenie územia, ktorý jej bol doručený 13. októbra 2014. Vydanie potvrdení o registrácii štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý žiada o právo na pobyt zo zdravotných dôvodov na základe článku 9b zákona o cudzincoch, totiž naznačuje, že tento štátny príslušník je oprávnený zdržiavať sa na území, hoci prechodne a neistým spôsobom, a znamená tak implicitné zrušenie príkazu na opustenie územia, ktorý jej bol predtým doručený. Prijatý rozsudok sa teda nemohol opierať o tento príkaz na opustenie územia s cieľom rozhodnúť, že žalobkyňa vo veci samej sa počas obdobia od 1. mája do 2. novembra 2016 neoprávnene zdržiavala na území, a preto nemala nárok na predmetnú sociálnu pomoc.

24

Cour de cassation (Kasačný súd) pripomína, že podľa belgického práva článok 57 ods. 2 prvý pododsek zákona o CPAS obmedzuje úlohu týchto centier vo vzťahu k cudzincovi, ktorý sa neoprávnene zdržiava na území, na poskytovanie naliehavej zdravotnej pomoci. Podľa štvrtého pododseku tohto ustanovenia cudzinec, ktorý sa vyhlási za utečenca a požiada o priznanie postavenia utečenca, sa pritom v čase zamietnutia žiadosti o azyl nelegálne zdržiava v Belgicku a bol mu doručený príkaz na opustenie územia.

25

Tento súd na jednej strane uvádza, že podľa článku 6 ods. 1 smernice 2008/115 sú členské štáty v zásade povinné vydať rozhodnutie o návrate voči každému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na ich území, a na druhej strane, že v súlade s článkom 8 ods. 1 tejto smernice musia prijať všetky opatrenia potrebné na vykonanie rozhodnutia o návrate. Podľa článku 6 ods. 4 uvedenej smernice však členské štáty môžu kedykoľvek rozhodnúť o udelení samostatného povolenia na pobyt alebo iného oprávnenia priznávajúceho právo na pobyt z humanitárnych dôvodov, dôvodov hodných osobitného zreteľa alebo iných dôvodov štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na ich území, a v takom prípade, že už bolo prijaté rozhodnutie o návrate, sa toto rozhodnutie zrušuje alebo pozastavuje po dobu platnosti povolenia na pobyt alebo iného oprávnenia priznávajúceho právo na pobyt.

26

V tejto súvislosti Cour de cassation (Kasačný súd) poznamenáva, že v bode 36 rozsudku z 19. júna 2018, Gnandi (C‑181/16, EU:C:2018:465), Súdny dvor konštatoval, že príkaz na opustenie územia, ktorý vydal cudzinecký úrad štátnemu príslušníkovi tretej krajiny po zamietnutí jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu, predstavuje „rozhodnutie o návrate“ v zmysle článku 3 bodu 4 smernice 2008/115.

27

Súdny dvor pritom v bode 75 rozsudku z 15. februára 2016, N. (C‑601/15 PPU, EU:C:2016:84), zdôraznil, že potrebný účinok smernice 2008/115 vyžaduje, aby konanie začaté na základe tejto smernice, v rámci ktorého bolo prijaté rozhodnutie o návrate, mohlo byť obnovené v štádiu, keď bolo z dôvodu podania žiadosti o medzinárodnú ochranu prerušené, len čo bude táto žiadosť zamietnutá v prvostupňovom konaní, pričom členské štáty sú povinné zabezpečiť, aby nebolo ohrozené dosiahnutie cieľa sledovaného uvedenou smernicou, a to zavedenie účinnej politiky odsunu a vydávania príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území.

28

V tejto súvislosti Súdny dvor v bode 76 tohto rozsudku spresnil, že tak z povinnosti členských štátov zachovávať lojálnosť, stanovenej v článku 4 ods. 3 ZEÚ, ako aj z požiadavky efektívnosti uvedenej najmä v odôvodnení 4 smernice 2008/115 vyplýva, že členské štáty majú povinnosť vykonať odsun v čo najskoršom termíne, uvedenú v článku 8 tejto smernice, a že táto povinnosť nie je dodržaná, ak by bolo odsun oneskorený z dôvodu, že konanie nemá po zamietnutí žiadosti o medzinárodnú ochranu v prvom stupni pokračovať v štádiu, keď bolo prerušené, ale sa má uskutočniť znova od začiatku.

29

Podľa vnútroštátneho súdu z toho vyplýva, že preskúmanie kasačného opravného prostriedku vo veci samej si vyžaduje výklad článkov 6 a 8 smernice 2008/115.

30

Za týchto podmienok Cour de cassation (Kasačný súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Bránia články 6 a 8 smernice [2008/115] pravidlu vnútroštátneho práva, podľa ktorého vydanie povolenia priznávajúceho právo na pobyt v rámci posudzovania žiadosti o povolenie na pobyt zo zdravotných dôvodov, považované vzhľadom na vyššie uvedené kritériá za prípustné, znamená, že štátny príslušník tretej krajiny je oprávnený zdržiavať sa, hoci len prechodne a neistým spôsobom, na území Belgického kráľovstva v čase posudzovania tejto žiadosti, a že vydanie takéhoto povolenia teda znamená implicitné zrušenie rozhodnutia o návrate predtým vydaného v rámci konania o azyle, s ktorým je nezlučiteľné?“

31

Belgická vláda sa domnieva, že na prejudiciálnu otázku nie je potrebné odpovedať, pretože táto otázka je irelevantná pre vyriešenie sporu vo veci samej. Pravidlo vnútroštátneho práva, na ktoré sa odvoláva vnútroštátny súd v tejto otázke, totiž v belgickom práve neexistuje. Tento súd v tejto súvislosti vychádza z nesprávneho predpokladu z dvoch dôvodov.

32

Na jednej strane potvrdenie o registrácii vydané v súlade s článkom 7 kráľovského nariadenia zo 17. mája 2007 a článkom 9b zákona o cudzincoch osobe, ktorej žiadosť o povolenie na pobyt zo zdravotných dôvodov bola vyhlásená za prípustnú, nepredstavuje povolenie priznávajúce právo na pobyt, ale iba priznáva tejto osobe právo prechodne sa zdržiavať na území.

33

Na druhej strane podľa belgického práva právo zostať na území nezahŕňa implicitné zrušenie rozhodnutia o návrate, ktoré bolo predtým prijaté voči dotknutej osobe. Conseil d’État (Štátna rada, Belgicko) totiž rozsudkom z 23. mája 2017 takýto výklad odmietla, pričom odkázala na rozsudok z 15. februára 2016, N. (C‑601/15 PPU, EU:C:2016:84). Okrem toho a predovšetkým sa o tento rozsudok opieral belgický zákonodarca, keď zákonom z 24. februára 2017, ktorý nadobudol účinnosť 29. apríla 2017 a stal sa uplatniteľný na všetky prebiehajúce konania, vložil článok 1/3 do zákona o cudzincoch. Toto ustanovenie už jasne stanovuje, že na rozhodnutie o návrate nemá vplyv podanie žiadosti o pobyt alebo žiadosti o medzinárodnú ochranu cudzincom a že ak dotknutá osoba môže prechodne zostať na území dovtedy, kým nebude vydané rozhodnutie týkajúce sa tejto žiadosti, vykonateľnosť rozhodnutia o návrate sa len pozastaví.

34

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora prislúcha výlučne vnútroštátnemu súdu, ktorý spor prejednáva a ktorý musí prevziať zodpovednosť za rozhodnutie sporu, aby s prihliadnutím na osobitosti prípadu posúdil potrebu prejudiciálneho rozhodnutia na vydanie svojho rozhodnutia, ako aj relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. Preto, pokiaľ sa predložené otázky týkajú výkladu alebo platnosti právneho predpisu Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť. Z toho vyplýva, že pri otázkach položených vnútroštátnymi súdmi platí domnienka relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými ani právnymi okolnosťami potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené (rozsudok z 24. februára 2022, Viva Telecom Bulgaria,C‑257/20, EU:C:2022:125, bod 41 a citovaná judikatúra).

35

V tejto súvislosti treba predovšetkým zdôrazniť, že Súdny dvor má v rámci rozdelenia právomocí medzi súdmi Únie a vnútroštátnymi súdmi zohľadniť skutkový a právny rámec, do ktorého patria prejudiciálne otázky, tak ako ho vymedzilo rozhodnutie vnútroštátneho súdu. Preskúmanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa preto musí uskutočniť z hľadiska výkladu vnútroštátneho práva poskytnutého vnútroštátnym súdom, a nie z hľadiska výkladu, na ktorý sa odvoláva vláda členského štátu [pozri v tomto zmysle najmä rozsudky z 21. júna 2016, New Valmar,C‑15/15, EU:C:2016:464, bod 25, a z 15. apríla 2021, État belge (Okolnosti, ktoré nastali po rozhodnutí o odovzdaní), C‑194/19, EU:C:2021:270, bod 26].

36

V prejednávanej veci, ako vyplýva z výslovného znenia návrhu na začatie prejudiciálneho konania a najmä zo samotného znenia otázky položenej Súdnemu dvoru, sa vnútroštátny súd domnieva, že na účely rozhodnutia o spore vo veci samej je potrebné najprv preskúmať, či ustanovenia smernice 2008/115 bránia pravidlu vnútroštátneho práva, ktoré stanovuje, že ak sa štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý podal žiadosť o povolenie na pobyt z niektorého z dôvodov uvedených v článku 6 ods. 4 tejto smernice prizná právo na pobyt z dôvodu prípustnosti tejto žiadosti, priznanie tohto práva má za následok implicitné zrušenie rozhodnutia o návrate, ktoré bolo predtým prijaté voči tomuto štátnemu príslušníkovi v nadväznosti na jeho žiadosť o medzinárodnú ochranu.

37

Keďže touto otázkou tento súd uvádza, že belgické právo obsahuje takéto pravidlo, Súdny dvor nemôže na účely tohto prejudiciálneho konania použiť výklad tohto práva, ktorý obhajuje belgická vláda, podľa ktorého povolenie udelené štátnemu príslušníkovi tretej krajiny nachádzajúcemu sa v takejto situácii mu na jednej strane nepriznáva právo na pobyt a na druhej strane má za následok len pozastavenie účinkov rozhodnutia o návrate, ktoré bolo predtým voči nemu prijaté.

38

Jedine vnútroštátnemu súdu teda prináleží, aby vykonal výklad vnútroštátneho práva uplatniteľného na spor vo veci samej, pričom najmä overil, či sa na tento spor uplatňuje článok 1/3 zákona o cudzincoch, ako bol zavedený zákonom z 24. februára 2017, ktorý nadobudol účinnosť 29. apríla 2017.

39

Z toho vyplýva, že prejudiciálna otázka je prípustná.

40

Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 6 ods. 4 smernice 2008/115 vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave členského štátu, podľa ktorej ak sa štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na jeho území, prizná právo na pobyt až do skončenia konania o žiadosti o povolenie na pobyt z niektorého z dôvodov uvedených v tomto ustanovení, z dôvodu prípustnosti tejto žiadosti, priznanie tohto práva má za následok implicitné zrušenie rozhodnutia o návrate predtým prijatého voči tomuto štátnemu príslušníkovi v nadväznosti na zamietnutie jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu.

41

V tejto súvislosti treba v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora pripomenúť, že na účely výkladu určitého ustanovenia práva Únie je potrebné zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj kontext, do ktorého patrí, a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou (pozri v tomto zmysle najmä rozsudok z 20. júna 2022, London Steam‑Ship Owners’ Mutual Insurance Association, C‑700/20, EU:C:2022:488, bod 55).

42

Treba uviesť, že podľa znenia prvej vety článku 6 ods. 4 smernice 2008/115 členské štáty môžu „kedykoľvek“ udeliť štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na ich území, „samostatné povolenie na pobyt“ alebo „iné oprávnenie poskytujúce právo na pobyt“ z „humanitárnych dôvodov, dôvodov hodných osobitného zreteľa alebo iných dôvodov“.

43

Zo samotného znenia tohto ustanovenia, najmä z odkazu na „iné“ dôvody, vyplýva, že toto ustanovenie umožňuje členským štátom priznať takýmto štátnym príslušníkom v akomkoľvek štádiu právo na pobyt nielen z výslovne uvedených dôvodov, a to z humanitárnych dôvodov alebo dôvodov hodných osobitného zreteľa, ale aj z akéhokoľvek dôvodu odlišnej povahy, ktorý považujú za vhodný.

44

Z toho vyplýva, že členské štáty disponujú širokou mierou voľnej úvahy na to, aby v súlade s právom Únie priznali právo na pobyt štátnym príslušníkom tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území.

45

Nič teda nebráni členskému štátu, aby takémuto štátnemu príslušníkovi, ktorý podal žiadosť o povolenie na pobyt z niektorého z dôvodov vyplývajúcich z článku 6 ods. 4 smernice 2008/115, priznal právo na pobyt z dôvodu prípustnosti takejto žiadosti až do rozhodnutia o tejto žiadosti z vecnej stránky.

46

Z jednoznačného znenia tretej a poslednej vety článku 6 ods. 4 smernice 2008/115, najmä z výrazu „alebo“, pritom vyplýva, že ak členské štáty priznajú právo na pobyt z humanitárnych dôvodov, dôvodov hodných osobitného zreteľa alebo iných dôvodov, hoci je nesporné, že môžu stanoviť, že toto právo má za následok pozastavenie výkonu akéhokoľvek predchádzajúceho rozhodnutia o návrate prijatého voči dotknutej osobe počas doby platnosti tohto povolenia, môžu tiež stanoviť, že toto právo na pobyt má za následok zrušenie takéhoto predchádzajúceho rozhodnutia o návrate.

47

Preto členský štát, ktorý prizná právo na pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na jeho území, až do skončenia konania o žiadosti o povolenie na pobyt z niektorého z dôvodov uvedených v článku 6 ods. 4 smernice 2008/115 z dôvodu prípustnosti takejto žiadosti, môže v súlade so samotným znením tohto ustanovenia stanoviť, že priznanie takéhoto práva na pobyt má za následok implicitné zrušenie predtým prijatého rozhodnutia o návrate voči tomuto štátnemu príslušníkovi.

48

Na rozdiel od toho, čo tvrdí belgická vláda, tento výklad článku 6 ods. 4 smernice 2008/115 nemožno spochybniť kontextom a cieľmi sledovanými právnou úpravou, ktorej je toto ustanovenie súčasťou.

49

Je nesporné, že cieľom smernice 2008/115 je pri rešpektovaní základných práv a dôstojnosti dotknutých osôb zaviesť účinnú politiku odsunu a vydávania príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území (rozsudok z 10. marca 2022, Landkreis Gifhorn,C‑519/20, EU:C:2022:178, bod 39 a citovaná judikatúra).

50

Tak z povinnosti členských štátov zachovávať lojálnosť, ktorá vyplýva z článku 4 ods. 3 ZEÚ, ako aj z požiadaviek efektívnosti uvedených najmä v odôvodnení 4 smernice 2008/115, vyplýva, že z povinnosti uloženej členským štátom článkom 8 tejto smernice vykonať odsun v prípadoch uvedených v odseku 1 tohto článku, pritom musí byť splnená čo najskôr (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. decembra 2011, Achughbabian,C‑329/11, EU:C:2011:807, bod 45).

51

Súdny dvor tiež v bodoch 74 až 76 a 80 rozsudku z 15. februára 2016, N. (C‑601/15 PPU, EU:C:2016:84), v podstate rozhodol, že potrebný účinok smernice 2008/115 vyžaduje, aby konanie začaté na základe tejto smernice, v rámci ktorého bolo prijaté rozhodnutie o návrate, mohlo byť obnovené v štádiu, keď bolo z dôvodu podania žiadosti o medzinárodnú ochranu prerušené, len čo bude táto žiadosť zamietnutá v prvostupňovom konaní, pričom členské štáty sú povinné zabezpečiť, aby nebolo ohrozené dosiahnutie cieľa sledovaného touto smernicou spočívajúceho vo vykonaní odsunu v čo najskoršom termíne.

52

Ako však správne uviedli žalobkyňa vo veci samej a Komisia, výklad smernice 2008/115 uvedený v predchádzajúcom bode nemožno uplatniť na prejednávanú vec.

53

Tento výklad totiž Súdny dvor vyvodil z kontextu sporu, ktorý vznikol potom, ako štátny príslušník tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiaval na území, podal viaceré žiadosti o medzinárodnú ochranu, a pri ktorom vznikla otázka v súvislosti s účinkami, ktoré sa majú viazať na podanie novej žiadosti takejto povahy, keďže právo Únie neobsahuje ustanovenie výslovne určujúce dôsledky udelenia povolenia zostať na území na účely konania o predchádzajúcom rozhodnutí o návrate.

54

Položená otázka však vzniká v rámci sporu, ktorý sa týka podania žiadosti o pobyt z humanitárnych dôvodov, dôvodov hodných osobitného zreteľa alebo iných dôvodov v zmysle článku 6 ods. 4 smernice 2008/115 štátnym príslušníkom tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na území, po zamietnutí jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu.

55

V takom prípade, ako bolo konštatované v bodoch 46 a 47 tohto rozsudku, tretia a posledná veta tohto ustanovenia výslovne umožňujú členským štátom v prípade, že sa rozhodnú udeliť samostatné povolenie na pobyt alebo iné oprávnenie poskytujúce takémuto štátnemu príslušníkovi právo na pobyt, stanoviť, že ich priznanie má za následok zrušenie rozhodnutia o návrate predtým prijatého skôr voči tomuto štátnemu príslušníkovi.

56

Na položenú otázku treba preto odpovedať tak, že článok 6 ods. 4 smernice 2008/115 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni právnej úprave členského štátu, podľa ktorej ak sa štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na jeho území, prizná právo na pobyt až do skončenia konania o žiadosti o povolenie na pobyt z niektorého z dôvodov vyplývajúcich z tohto ustanovenia, z dôvodu prípustnosti tejto žiadosti, priznanie tohto práva má za následok implicitné zrušenie predtým prijatého rozhodnutia o návrate voči tomuto štátnemu príslušníkovi v nadväznosti na zamietnutie jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu.

57

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol takto:

Článok 6 ods. 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území,

sa má vykladať v tom zmysle, že:

nebráni právnej úprave členského štátu, podľa ktorej ak sa štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na jeho území, prizná právo na pobyt až do skončenia konania o žiadosti o povolenie na pobyt z niektorého z dôvodov vyplývajúcich z tohto ustanovenia, z dôvodu prípustnosti tejto žiadosti, priznanie tohto práva má za následok implicitné zrušenie predtým prijatého rozhodnutia o návrate voči tomuto štátnemu príslušníkovi v nadväznosti na zamietnutie jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu.