–

Airbnb Ireland UC plc a Airbnb Payments UK Ltd, v zastúpení: M. Antonini, S. Borocci, A. R. Cassano, M. Clarich, I. Perego, G. M. Roberti, avvocati, a D. Van Liedekerke, advocaat,

–

Federazione delle Associazioni Italiane Alberghi e Turismo (Federalberghi), v zastúpení: E. Gambaro, A. Manzi a A. Papi Rossi, avvocati,

–

talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci R. Guizzi, avvocato dello Stato,

–

belgická vláda, v zastúpení: M. Jacobs a L. Van den Broeck, splnomocnené zástupkyne, za právnej pomoci C. Molitor, avocat,

–

česká vláda, v zastúpení: T. Machovičová, M. Smolek a J. Vláčil, splnomocnení zástupcovia,

–

španielska vláda, v zastúpení: L. Aguilera Ruiz, splnomocnený zástupca,

–

francúzska vláda, v zastúpení: N. Vincent a T. Stéhelin, splnomocnení zástupcovia,

–

holandská vláda, v zastúpení: M. K. Bulterman a J. Hoogveld, splnomocnení zástupcovia,

–

rakúska vláda, v zastúpení: M. Augustin, A. Posch a J. Schmoll, splnomocnení zástupcovia,

–

poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna, splnomocnený zástupca,

–

Európska komisia, v zastúpení: L. Armati, P. Rossi a E. Sanfrutos Cano, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 1 ods. 5 písm. a) smernice 2000/31/ES Európskeho parlamentu a Rady z 8. júna 2000 o určitých právnych aspektoch služieb informačnej spoločnosti na vnútornom trhu, najmä o elektronickom obchode (ďalej len „smernica o elektronickom obchode“) (Ú. v. EÚ L 178, 2000, s. 1; Mim. vyd. 13/025, s. 399), článku 2 ods. 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/123/ES z 12. decembra 2006 o službách na vnútornom trhu (Ú. v. EÚ L 376, 2006, s. 36) a článku 1 ods. 1 písm. e) a f) smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/1535 z 9. septembra 2015, ktorou sa stanovuje postup pri poskytovaní informácií v oblasti technických predpisov a pravidiel vzťahujúcich sa na služby informačnej spoločnosti (Ú. v. EÚ L 241, 2015, s. 1), ako aj článku 56 a článku 267 tretieho odseku ZFEÚ.

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Airbnb Ireland UC plc a Airbnb Payments UK Ltd na jednej strane a Agenzia delle Entrate (daňový úrad, Taliansko) na druhej strane vo veci zákonnosti ustanovenia talianskeho práva týkajúceho sa daňového režimu služieb sprostredkovania nehnuteľností na krátkodobý prenájom.

3

Podľa odôvodnenia 12 smernice 2000/31:

„Z rozsahu tejto smernice je potrebné vylúčiť určité činnosti z dôvodu, že podľa zmluvy alebo existujúcich sekundárnych právnych predpisov nemôže byť v tejto oblasti v tomto štádiu zaručená sloboda poskytovania služieb; vylúčeniu týchto činnosti nebránia žiadne nástroje, ktoré by sa mohli ukázať byť nevyhnutné pre riadne fungovanie vnútorného trhu; z rozsahu tejto smernice sa musia vylúčiť dane, najmä daň z pridanej hodnoty, ktorá je zavedená na veľký počet služieb, na ktoré sa vzťahuje táto smernica.“

4

Odôvodnenie 13 tejto smernice uvádza:

„Táto smernica nemá za cieľ ustanoviť pravidlá o finančných povinnostiach, ani si neprivlastňuje vypracovanie nástrojov spoločenstva týkajúcich sa finančných aspektov elektronického obchodu.“

5

Článok 1 uvedenej smernice, nazvaný „Cieľ a rozsah“, stanovuje:

„1.   Táto smernica sa snaží prispieť k riadnemu fungovaniu vnútorného trhu zabezpečením voľného pohybu služieb informačnej spoločnosti medzi členskými štátmi.

…

5.   Dohovor [Táto smernica – neoficiálny preklad] sa nevzťahuje na:

…“

6

Podľa odôvodnenia 29 smernice 2006/123:

„Vzhľadom na skutočnosť, že zmluva poskytuje konkrétny právny základ pre oblasť daní a vzhľadom na už prijaté nástroje Spoločenstva v tejto oblasti, je potrebné oblasť daní vylúčiť z rozsahu pôsobnosti tejto smernice.“

7

Článok 2 tejto smernice, nazvaný „Rozsah pôsobnosti“, v odseku 3 stanovuje:

„Táto smernica sa nevzťahuje na oblasť daní.“

8

Článok 1 ods. 1 smernice 2015/1535 uvádza:

„1.   „Na účely tejto smernice sa uplatňujú tieto vymedzenia pojmov:

…

…“

9

Podľa článku 5 ods. 1 prvého pododseku tejto smernice:

„Členské štáty okamžite oznámia [Európskej] komisii, s výhradou článku 7, všetky návrhy technických predpisov okrem tých prípadov, keď ide len o prevzatie úplného textu medzinárodnej alebo európskej normy, pričom v takomto prípade postačí informácia o príslušnej norme; členské štáty oznámia Komisii aj dôvody, pre ktoré je prijatie takéhoto technického predpisu potrebné, keď tieto dôvody nebudú zjavné už z návrhu technického predpisu.“

10

Článok 4 decreto‑legge n. 50 – Disposizioni urgenti in materia finanziaria, iniziative a favore degli enti territoriali, ulteriori interventi per du zone colpite da eventi sismici e misure per lo sviluppo (zákonný dekrét č. 50 ustanovujúci naliehavé finančné ustanovenia, iniciatívy v prospech samosprávnych subjektov, dodatočné intervencie v prospech oblastí ovplyvnených zemetrasením a opatrenia zamerané na rozvoj) z 24. apríla 2017 (riadny dodatok ku GURI č. 95 z 24. apríla 2017), ktorý bol zmenený na zákon so zmenami a doplneniami prostredníctvom zákona č. 96 z 21. júna 2017 (riadny dodatok ku GURI č. 144 z 23. júna 2017), v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „daňový režim z roku 2017“), s názvom „Daňový režim krátkodobého prenájmu“ znie takto:

„1.   Na účely tohto článku sa pod krátkodobým prenájmom rozumejú zmluvy o prenájme nehnuteľností na bývanie na obdobie nepresahujúce 30 dní vrátane zmlúv zahŕňajúcich poskytovanie služieb súvisiacich s posteľnou bielizňou a upratovacími službami, ktoré uzatvárajú fyzické osoby, mimo výkonu podnikateľskej činnosti, priamo alebo prostredníctvom osôb, ktoré vykonávajú sprostredkovateľskú činnosť v oblasti nehnuteľností, alebo subjektov, ktoré spravujú telematické portály, a to tak, že osoby hľadajúce nehnuteľnosť prepájajú s osobami, ktoré majú priestory na prenájom.

2.   Od 1. júna 2017 sa na príjmy vyplývajúce z krátkodobých nájomných zmlúv uzavretých od tohto dátumu vzťahujú ustanovenia článku 3 decreto legislativo n. 23. – Disposizioni in materia di federalismo Fiscale Municipale [legislatívny dekrét č. 23 o ustanoveniach týkajúcich sa obecného federálneho daňového systému)] zo 14. marca 2011 [GURI č. 67 z 23. marca 2011] a vyplýva z nich zdanenie vo výške 21 % v prípade voľby náhradnej dane vo forme paušálnej dane z príjmov z prenájmu nehnuteľností.

3.   Ustanovenia odseku 2 sa vzťahujú aj na hrubú protihodnotu vyplývajúcu zo zmlúv o podnájme a z odplatných zmlúv uzatvorených záložcom, predmetom ktorých je užívanie nehnuteľnosti tretími osobami, ak sú dohodnuté za podmienok stanovených v odseku 1.

…

4.   Osoby vykonávajúce sprostredkovateľskú činnosť v oblasti nehnuteľností a tiež subjekty, ktoré spravujú telematické portály a prepájajú osoby hľadajúce nehnuteľnosť s osobami, ktoré majú priestory na prenájom, sú povinné odoslať údaje o zmluvách uvedených v odsekoch 1 a 3 uzavretých ich prostredníctvom najneskôr 30. júna v roku nasledujúcom po roku, ktorého sa tieto údaje týkajú. Neoznámenie týchto údajov, rovnako ako ich neúplné alebo nepresné oznámenie, sa potrestá peňažnou sankciou stanovenou v článku 11 ods. 1 decreto legislativo č. 471 [– Riforma delle sanzioni tributarie non penali in materia di imposte dirette, di imposta sul valore aggiunto e di riscossione dei tributi, a norma dell’articolo 3, comma 133, lettera q), della legge 23 dicembre 1996, n. 662] [legislatívny dekrét č. 471 o reforme daňových sankcií, ktoré nemajú trestnú povahu, v oblasti priamych daní, dane z pridanej hodnoty a vymáhania daní podľa článku 3 ods. 133 písm. q) zákona č. 662 z 23. decembra 1996] z 18. decembra 1997 [riadny dodatok ku GURI č. 5 z 8. januára 1998]. Pokuta sa zníži na polovicu, ak sa odoslanie údajov uskutoční do pätnástich dní od uplynutia lehoty alebo ak sa v rovnakej lehote uskutoční riadne odoslanie údajov.

5.   Keď rezidenti vykonávajúci sprostredkovateľskú činnosť v oblasti nehnuteľností, ako aj subjekty spravujúce telematické portály prepájajú osoby, ktoré hľadajú nehnuteľnosť, s osobami, ktoré majú priestory na prenájom, za predpokladu, že prijímajú nájomné alebo protihodnotu vyplývajúce z nájomných zmlúv uvedených v odsekoch 1 a 3, alebo sú zapojení do platby tohto nájomného alebo protihodnoty, sú povinní ako výbercovia dane uskutočniť pri platbe príjemcovi zrážku vo výške 21 % z nájomného a protihodnoty a odviesť ju…. V prípade, že sa nevyužije možnosť uplatniť tento režim uvedený v odseku 2, zrážka sa uplatní ako preddavok.

5a   Nerezidenti uvedení v odseku 5, ktorí majú stálu prevádzkareň v Taliansku v zmysle článku 162 konsolidovaného znenia týkajúceho sa dane z príjmov a vyplývajúceho z decreto del Presidente della Repubblica n. 917 [– Approvazione del testo unico delle imposte sui redditi (dekrét prezidenta republiky č. 917 o schválení konsolidovaného znenia dane z príjmov)] z 22. decembra 1986 [riadny dodatok ku GURI č. 302 z 31. decembra 1986], za predpokladu, že prijímajú nájomné alebo protihodnotu vyplývajúce z nájomných zmlúv uvedených v odsekoch 1 a 3, alebo sú zapojení do platby tohto nájomného alebo protihodnoty, plnia povinnosti vyplývajúce z tohto článku prostredníctvom svojej stálej prevádzkarne. Na účely splnenia povinností vyplývajúcich z tohto článku sú nerezidenti, na ktorých sa hľadí tak, že nemajú stálu prevádzkareň v Taliansku, povinní určiť ako subjekty zodpovedné za zaplatenie dane daňového zástupcu spomedzi osôb vymenovaných v článku 23 decreto del Presidente della Repubblica n. 600 [– Disposizioni comuni in materia di accertamento delle imposte sui redditi (dekrét prezidenta republiky č. 600 o spoločných ustanoveniach týkajúcich sa určovania dane z príjmov)] z 29. septembra 1973 [riadny dodatok ku GURI č. 268 zo 16. októbra 1973].

5b   Osoba, ktorá prijíma nájomné alebo protihodnotu alebo je zapojená do platby tohto nájomného alebo protihodnoty, je zodpovedná za zaplatenie dane za pobyt podľa článku 4 legislatívneho dekrétu č. 23 zo 14. marca 2011 a poplatku za pobyt…, ako aj za ostatné povinnosti stanovené zákonom a obecným nariadením.

6.   Vykonávacie ustanovenia týkajúce sa odsekov 4, 5 a 5a tohto článku, vrátane tých, ktoré sa týkajú odoslania a uchovávania údajov sprostredkovateľom, sa stanovia rozhodnutím riaditeľa daňového úradu prijatým do 90 dní od nadobudnutia účinnosti tohto dekrétu.“

11

Daňový režim z roku 2017 bol zmenený decreto-legge 30 aprile 2019, n. 34 – Misure urgenti di crescita economica e per la risoluzione di specifiche situazioni di crisi (zákonný dekrét č. 34 z 30. apríla 2019 o naliehavých opatreniach na podporu hospodárskeho rastu a na riešenie špecifických situácií v čase krízy, GURI č. 100 z 30. apríla 2019, ďalej len „zákonný dekrét z roku 2019“), zmeneným so zmenami a doplneniami na zákon z 28. júna 2019 (legge del 28 giugno 2019 n. 58, riadny dodatok ku GURI č. 151 z 29. júna 2019).

12

Podľa článku 13c ods. 1 zákonného dekrétu z roku 2019 je článok 4 ods. 5a daňového režimu z roku 2017 doplnený takto:

„Ak daňový zástupca nie je určený, rezidenti na štátnom území patriaci do rovnakej skupiny ako vyššie uvedené osoby, sú s týmito osobami spoločne a nerozdielne zodpovední za uplatnenie a zaplatenie zrážky z nájomného alebo protihodnoty, ktoré vyplývajú zo zmlúv uvedených v odsekoch 1 a 3.“

13

Článok 13b ods. 4 tohto zákonného dekrétu stanovuje:

„S cieľom zlepšiť kvalitu turistickej ponuky, zabezpečiť ochranu turistov a bojovať proti nezákonným formám ubytovania, ako aj na daňové účely sa týmto zriaďuje osobitná databáza ubytovacích štruktúr a budov určených na krátkodobý prenájom nachádzajúcich sa na štátnom území…, ktoré sa identifikujú pomocou alfanumerického kódu, ďalej len ‚identifikačný kód‘, ktorý sa bude používať pri akejkoľvek komunikácii týkajúcej sa ponuky a propagácie služieb pre užívateľov.“

14

Podľa článku 13c ods. 7 uvedeného zákonného dekrétu „keď majitelia ubytovacích zariadení, osoby vykonávajúce sprostredkovateľskú činnosť v oblasti nehnuteľností a subjekty, ktoré spravujú telematické portály, prepájajú osoby, ktoré hľadajú nehnuteľnosť alebo jej časti, s osobami, ktoré majú priestory na prenájom, alebo časti takýchto priestorov na prenájom, majú zároveň povinnosť uverejniť identifikačný kód v akejkoľvek komunikácii týkajúcej sa ponuky a v súvisiacej reklame“.

15

Napokon podľa článku 13c ods. 8 zákonného dekrétu z roku 2019 „nesúlad s ustanoveniami uvedenými v odseku 7 vedie k uloženiu pokuty od 500 do 5000 eur“ a „v prípade opakovania porušenia sa pokuta zvýši na dvojnásobok dlžnej sumy“.

16

Žalobkyne vo veci samej spravujú telematický portál určený na sprostredkovanie nehnuteľnosti v rámci siete Airbnb, ktorý umožňuje kontakt medzi prenajímateľmi, ktorí majú k dispozícii miesto na ubytovanie, a osobami hľadajúcimi takýto typ ubytovania, pričom pred začiatkom prenájmu prijmú od zákazníka platbu za sprístupnenie ubytovania a prevedú ju po začatí prenájmu na účet prenajímateľa v prípade, že nájomca nevyjadrí námietky.

17

Žalobkyne vo veci samej podali žalobu na Tribunale amministrativo regionale per il Lazio (Regionálny správny súd Lazio, Taliansko), ktorou sa domáhali zrušenia po prvé rozhodnutia riaditeľa daňového úradu č. 132395 z 12. júla 2017, ktorým sa zavádza daňový režim z roku 2017, a po druhé circolare interpretativa n. 24 dell’Agenzia delle Entrate – Regime fiscale delle locazioni brevi – Art[icolo] 4 [del regime fiscale del 2017] (výkladový obežník daňového úradu č. 24 – daňový režim krátkodobého prenájmu – článok 4 [daňového režimu z roku 2017] z 12. októbra 2017 v znení, ktoré sa vzťahuje na spor vo veci samej a týka sa uplatňovania tohto daňového režimu.

18

Rozsudkom z 18. februára 2019 tento súd zamietol uvedenú žalobu, pričom rozhodol po prvé, že daňový režim z roku 2017 nezaviedol „technický predpis“ alebo „pravidlo vzťahujúce sa na služby“, po druhé, že povinnosť oznámiť údaje zo zmlúv a uplatniť zrážkovú daň neporušuje ani zásadu slobodného poskytovania služieb, ani zásadu slobodnej hospodárskej súťaže, a po tretie, že povinnosť určiť daňového zástupcu, ak osoba spravujúca telematický portál na sprostredkovanie nehnuteľností nie je rezidentom ani nemá sídlo v Taliansku, bola v súlade s požiadavkami proporcionality a nevyhnutnosti stanovenými v judikatúre Súdneho dvora týkajúcej sa voľného pohybu služieb.

19

Žalobkyne vo veci samej podali proti tomuto rozsudku odvolanie na vnútroštátny súd, Consiglio di Stato (Štátna rada, Taliansko).

20

Rozhodnutím z 11. júla 2019, ktoré bolo Súdnemu dvoru doručené 30. septembra 2019, vnútroštátny súd položil Súdnemu dvoru tri prejudiciálne otázky týkajúce sa viacerých ustanovení práva Únie.

21

Uznesením z 30. júna 2020, Airbnb Ireland a Airbnb Payments UK (C‑723/19, neuverejnené, EU:C:2020:509), Súdny dvor vyhlásil tento návrh na začatie prejudiciálneho konania za zjavne neprípustný, pričom spresnil, že vnútroštátny súd mu môže predložiť nový návrh na začatie prejudiciálneho konania spolu s informáciami, ktoré mu umožnia užitočne odpovedať na položené otázky.

22

Za týchto okolností Consiglio di Stato (Štátna rada) rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

23

Svojou prvou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta Súdneho dvora, či sa výrazy „technický predpis“ služieb informačnej spoločnosti a „pravidlo vzťahujúce sa na služby“ informačnej spoločnosti, ktoré sú uvedené v smernici 2015/1535, majú vykladať tak, že zahŕňajú aj opatrenia daňovej povahy, ktoré priamo nesmerujú k regulácii špecifickej služby informačnej spoločnosti, ale môžu upraviť konkrétny výkon predmetnej činnosti na území dotknutého členského štátu.

24

V rámci svojej druhej prejudiciálnej otázky písmen a) až d) vnútroštátny súd odkazuje na smernice 2000/31 a 2006/123 za predpokladu, že zásady, ktoré stanovujú, „sa považujú za uplatniteľné na dotknutú oblasť“.

25

Pokiaľ ide v prvom rade o smernicu 2000/31, ako už Súdny dvor zdôraznil v bodoch 27 až 30 rozsudku z 27. apríla 2022, Airbnb Ireland (C‑674/20, ďalej len „rozsudok Airbnb Ireland“, EU:C:2022:303), po prvé platí, že bola prijatá najmä na základe článku 95 ES, ktorého znenie bolo prevzaté do článku 114 ZFEÚ, ktorý v odseku 2 vylučuje zo svojho rozsahu pôsobnosti „fiškálne [daňové – neoficiálny preklad] ustanovenia“, pričom tieto ustanovenia sa vzťahujú nielen na všetky oblasti zdaňovania, ale aj na všetky aspekty tejto oblasti. Po druhé tento výklad vyplýva aj zo skutočnosti, že článok 114 ods. 2 ZFEÚ je súčasťou kapitoly 3 nazvanej „Aproximácia práva“, ktorá nasleduje po kapitole 2 s názvom „Daňové ustanovenia“ v rámci hlavy VII Zmluvy o FEÚ upravujúcej „Spoločné pravidlá pre hospodársku súťaž, zdaňovanie a aproximáciu práva“, takže všetko, čo sa týka tejto kapitoly 3, konkrétne aproximácie právnych predpisov, nesúvisí s tým, čo spadá do pôsobnosti kapitoly 2, teda s daňovými ustanoveniami. Po tretie toto odôvodnenie platí, pokiaľ ide o sekundárne právo prijaté na základe článku 95 ES, a neskôr článku 114 ZFEÚ, pričom potvrdzuje doslovný výklad široko koncipovaného výrazu použitého v článku 1 ods. 5 písm. a) smernice 2000/31, ktorým je „daňová oblasť“. Po štvrté tieto úvahy potvrdzujú aj odôvodnenia 12 a 13 smernice 2000/31.

26

Pokiaľ ide v druhom rade o smernicu 2006/123, treba na jednej strane uviesť, že zo svojej pôsobnosti podľa znenia jej článku 2 ods. 3 vylučuje „oblasť daní“.

27

Na druhej strane odôvodnenie 29 tejto smernice výslovne uvádza dôvod predmetného vylúčenia a pripomína, že Zmluva o FEÚ stanovuje osobitné právne základy v oblasti zdaňovania a vzhľadom na už prijaté nástroje práva Únie v tejto oblasti je vhodné vylúčiť oblasť zdaňovania z pôsobnosti tejto smernice.

28

Vzhľadom na všeobecnosť pojmov „oblasť daní“ a „daňová oblasť“, ako aj na výslovné právne základy, ktoré v tejto súvislosti stanovuje Zmluva o FEÚ, platia úvahy uvedené v bode 25 tohto rozsudku aj pre vylúčenie „oblasti daní“ stanovené v smernici 2006/123.

29

Pokiaľ ide po tretie o smernicu 2015/1535, treba uviesť, že sa vzťahuje na „Zmluvu [o FEÚ], a najmä na jej články 114, 337 a 43“. Na úvod je teda potrebné poukázať na to, že vylúčenie stanovené v článku 114 ods. 2 ZFEÚ týkajúce sa „daňových ustanovení“ sa uplatňuje aj na túto smernicu z dôvodov uvedených v bode 25 tohto rozsudku.

30

Okrem toho obsah smernice 2015/1535 nepriamo potvrdzuje vylúčenie „daňových ustanovení“ z jej pôsobnosti, pretože znenie článku 1 ods. 1 písm. f) bodu iii) tejto smernice uvádza medzi de facto technickými predpismi technické špecifikácie alebo iné požiadavky alebo pravidlá o službách „súvisiace s daňovými alebo finančnými opatreniami“. Nejde teda o opatrenia daňovej povahy ako také, ale len o opatrenia spojené s daňovými opatreniami (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. októbra 2020, Admiral Sportwetten a i., C‑711/19, EU:C:2020:812, bod 38), ktoré preto ako také zostávajú mimo pôsobnosti uvedenej smernice.

31

Preto treba určiť, či také opatrenia, aké boli zavedené do talianskeho práva daňovým režimom z roku 2017, patria do „daňovej oblasti“ v zmysle článku 1 ods. 5 písm. a) smernice 2000/31 a do „oblasti daní“ v zmysle článku 2 ods. 3 smernice 2006/123, a teda ide o „daňové ustanovenia“ podľa článku 114 ZFEÚ, na ktoré sa výslovne vzťahuje smernica 2015/1535.

32

Ako vyplýva z bodu 10 tohto rozsudku, daňový režim z roku 2017 mení taliansku daňovú právnu úpravu týkajúcu sa krátkodobého prenájmu bez ohľadu na to, či sa takýto prenájom uskutočňuje, ako sa uvádza v článku 4 ods. 1 tohto režimu, „priamo alebo prostredníctvom osôb, ktoré vykonávajú sprostredkovateľskú činnosť v oblasti nehnuteľností, alebo subjektov, ktoré prevádzkujú telematické portály“.

33

V súčasnosti majú všetky vyššie uvedené osoby tri druhy povinností: v prvom rade povinnosť zbierať a oznámiť daňovým orgánom údaje týkajúce sa nájomných zmlúv uzavretých po ich sprostredkovaní, ďalej, vzhľadom na ich zapojenie do platenia nájomného, povinnosť zrážať daň splatnú zo súm, ktoré nájomcovia platia prenajímateľom, a odvádzať túto daň do štátnej pokladnice, a to buď ako paušálnu daň z príjmov z prenájmu nehnuteľností alebo ako preddavok podľa rozhodnutia prenajímateľov, a napokon, ak nemajú v Taliansku stálu prevádzkareň, povinnosť určiť tam daňového zástupcu.

34

V prvom rade, pokiaľ ide o povinnosť zbierať a oznamovať daňovým orgánom údaje o nájomných zmluvách uzavretých v dôsledku sprostredkovania nehnuteľností, je dôležité zdôrazniť, že aj keď takéto opatrenie nie je samo osebe zamerané na zdaniteľné osoby, ale na fyzické alebo právnické osoby figurujúce ako sprostredkovatelia krátkodobého prenájmu, a jeho cieľom je poskytnúť informácie daňovým orgánom pod hrozbou pokuty, je pravda, že po prvé správnym orgánom, ktorým sú tieto informácie určené, sú daňové orgány, po druhé toto opatrenie je súčasťou daňovej právnej úpravy, konkrétne daňového režimu z roku 2017, a po tretie informácie, na ktoré sa vzťahuje povinnosť poskytnúť informácie, sú obsahovo neoddeliteľné od tejto právnej úpravy, pretože len ony môžu identifikovať zdaniteľnú osobu, keďže z nich vyplýva miesto prenájmu a totožnosť prenajímateľov, a umožniť určiť základ pre vyrubenie tejto dane podľa prijatých súm a následne stanoviť jej výšku (pozri analogicky rozsudok Airbnb Ireland, bod 33).

35

Táto povinnosť teda patrí medzi „daňové ustanovenia“ v zmysle článku 114 ZFEÚ.

36

V druhom rade, pokiaľ ide o povinnosť uplatniť zrážkovú daň zo súm, ktoré nájomcovia zaplatili prenajímateľom, a zaplatiť túto daň do štátnej pokladnice buď ako paušálnu daň z príjmov z prenájmu nehnuteľností s preferenčnou sadzbou 21 %, alebo ako preddavok na daň stanovenú v tom čase vyššou sadzbou, podľa rozhodnutia prenajímateľov, treba konštatovať, že ako uviedol generálny advokát v bode 52 svojich návrhov, v tomto prípade ide o opatrenia, ktoré majú „výsostne daňovú povahu“, keďže spočívajú v zrazení dane v mene daňových orgánov a následnom odvedení zrazenej sumy daňovým orgánom.

37

A napokon, pokiaľ ide o povinnosť poskytovateľov služieb sprostredkovania v oblasti nehnuteľností, ktorí nie sú usadení v Taliansku, určiť si daňového zástupcu, treba poznamenať, že aj v tomto prípade ide o daňové opatrenie, pretože smeruje k zabezpečeniu účinného výberu daní súvisiacich so zrážkovou daňou, ktorú uplatňujú poskytovatelia služieb usadení v inom členskom štáte, najmä tí, ktorí prevádzkujú telematické portály, ako „subjekty zodpovedné za platbu dane“.

38

Z vyššie uvedeného vyplýva, že tri druhy povinností zavedené daňovým režimom z roku 2017 do talianskeho práva patria do „daňovej oblasti“ v zmysle článku 1 ods. 5 písm. a) smernice 2000/31 a do „oblasti daní“ v zmysle článku 2 ods. 3 smernice 2006/123, a teda ide o „daňové ustanovenia“ v zmysle článku 114 ZFEÚ, na ktoré výslovne odkazuje smernica 2015/1535. Tieto opatrenia sú preto vylúčené z pôsobnosti týchto troch smerníc.

39

Odpoveď na prvú a druhú prejudiciálnu otázku teda predpokladá len preskúmanie zákonnosti takých opatrení, ako je daňový režim z roku 2017, so zreteľom na zákaz stanovený v článku 56 ZFEÚ.

40

Z toho treba vyvodiť záver, že týmito otázkami sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má toto ustanovenie vykladať v tom zmysle, že bráni opatreniam, akými sú tri druhy povinností uvedené v bode 33 tohto rozsudku.

41

Na úvod treba pripomenúť, že členské štáty musia dodržiavať článok 56 ZFEÚ aj v rámci prijímania právnej úpravy, akou je daňový režim z roku 2017, napriek tomu, že sa tento režim týka priamych daní. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že hoci priame dane patria do právomoci členských štátov, tieto ich musia uplatňovať v súlade s právom Únie (rozsudok z 23. januára 2014, Komisia/Belgicko, C‑296/12, EU:C:2014:24, bod 27 a citovaná judikatúra).

42

Treba teda postupne zvážiť tri druhy povinností uložených daňovým režimom z roku 2017.

43

Po prvé, pokiaľ ide o povinnosť zbierať a oznamovať daňovým orgánom údaje týkajúce sa nájomných zmlúv uzavretých na základe sprostredkovania nehnuteľností, zo znenia daňového režimu z roku 2017 v prvom rade vyplýva, že túto povinnosť ukladá všetkým tretím osobám, ktoré vstúpili ako sprostredkovatelia do procesu krátkodobého prenájmu nehnuteľností na talianskom území, bez ohľadu na to, či ide o fyzické alebo právnické osoby, či majú na tomto území bydlisko alebo sídlo, alebo nie, a tiež bez ohľadu na to, či ako sprostredkovatelia konanú digitálne alebo inými prostriedkami, ktorými prepájajú záujemcov. Reforma konkretizovaná daňovým režimom z roku 2017 sa týka, ako to vyplýva z dôvodov, ktoré viedli k jeho prijatiu, daňového zaobchádzania so všetkými krátkodobými nájmami a v zmysle spisu predloženého Súdnemu dvoru je súčasťou celkovej stratégie boja proti v tomto sektore bežným daňovým únikom, okrem iného prostredníctvom zavedenia takejto povinnosti.

44

Takáto právna úprava preto nie je diskriminačná a sama osebe sa netýka podmienok poskytovania sprostredkovateľských služieb, ale len ukladá poskytovateľom služieb povinnosť, aby po uskutočnení tohto plnenia uchovávali údaje na účely správneho výberu daní súvisiacich s prenájmom predmetných nehnuteľností od dotknutých vlastníkov (pozri analogicky rozsudok Airbnb Ireland, bod 41).

45

V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry vyplýva, že vnútroštátna právna úprava uplatniteľná na všetky hospodárske subjekty vykonávajúce svoje činnosti na vnútroštátnom území, ktorej predmetom nie je úprava podmienok týkajúcich sa poskytovania služieb dotknutých podnikov, pričom obmedzujúce účinky, ktoré by mohla mať na slobodné poskytovanie služieb, sú príliš neisté a príliš nepriame na to, aby z nej vyplývajúca povinnosť mohla túto slobodu obmedziť, neodporuje zákazu stanovenému v článku 56 ZFEÚ (rozsudok Airbnb Ireland, bod 42 a citovaná judikatúra).

46

Žalobkyne vo veci samej namietajú, že takmer všetky dotknuté online platformy, a najmä tie, ktoré zabezpečujú platby, majú sídlo v iných členských štátoch ako v Taliansku, a preto sa daňový režim z roku 2017 dotýka najmä takých sprostredkovateľských služieb, aké poskytujú. Na pojednávaní žalobkyne dodali, že tento daňový režim bol v skutočnosti určený výlučne pre platformy, ktoré spracúvajú platby.

47

V tejto súvislosti je pravda, že vývoj technologických prostriedkov, ako aj súčasná konfigurácia trhu s poskytovaním služieb sprostredkovania v oblasti nehnuteľností vedú ku konštatovaniu, že sprostredkovatelia poskytujúci svoje služby prostredníctvom telematického portálu môžu na základe takej právnej úpravy, o akú ide vo veci samej, čeliť povinnosti odovzdávať údaje daňovému úradu, ktorá bude častejšia a širšia, než povinnosť uložená iným sprostredkovateľom. Táto rozsiahlejšia povinnosť je však len odrazom väčšieho počtu transakcií uskutočnených týmito sprostredkovateľmi a ich príslušných trhových podielov (rozsudok Airbnb Ireland, bod 44).

48

Okrem toho v prejednávanej veci, na rozdiel od toho, čo konštatoval Súdny dvor v rozsudku z 12. septembra 2019, VG Media (C‑299/17, EU:C:2019:716, bod 37), znenie daňovej úpravy z roku 2017 nie je neutrálne len na prvý pohľad, keďže je skutočne zamerané na všetkých poskytovateľov služieb sprostredkovania v oblasti nehnuteľností, najmä, ako zdôraznila Komisia na pojednávaní, na realitné kancelárie.

49

Súdny dvor mal ďalej príležitosť zdôrazniť, že článok 56 ZFEÚ sa neuplatní na opatrenia, ktorých jediným účinkom je spôsobenie dodatočných nákladov na predmetnú službu a ktoré sa rovnakým spôsobom vzťahujú na poskytovanie služieb medzi členskými štátmi a poskytovanie služieb v rámci jedného členského štátu (rozsudok Airbnb Ireland, bod 46 a citovaná judikatúra).

50

Napokon, hoci povinnosť všetkých poskytovateľov služieb sprostredkovania v oblasti nehnuteľností zbierať informácie o údajoch týkajúcich sa nájomných zmlúv uzavretých v dôsledku ich sprostredkovania a poskytovať ich daňovému úradu môže viesť k dodatočným nákladom, najmä v súvislosti s vyhľadávaním a uchovávaním príslušných údajov, treba poznamenať, najmä v prípade sprostredkovateľských služieb poskytovaných digitálnymi prostriedkami, že dotknuté údaje uchovávajú a digitalizujú sprostredkovatelia, akými sú žalobkyne vo veci samej, takže dodatočné náklady týchto sprostredkovateľov spojené s touto povinnosťou sa v každom prípade javia ako nízke.

51

Tento prvý typ povinností teda nespôsobuje obmedzenie slobodného poskytovania služieb, ktoré zaručuje článok 56 ZFEÚ.

52

Po druhé, pokiaľ ide o povinnosť vykonať zrážku dane zo súm, ktoré nájomcovia zaplatili prenajímateľom, a odviesť túto daň do štátnej pokladnice, treba na jednej strane uviesť, že z rovnakých dôvodov, aké sú uvedené v bodoch 43 až 48 tohto rozsudku, sa daňový režim z roku 2017 týka v tejto súvislosti všetkých tretích osôb, ktoré vstúpili ako sprostredkovatelia do procesu krátkodobého prenájmu nehnuteľností, bez ohľadu na to, či ide o fyzické alebo právnické osoby, či majú na talianskom území bydlisko alebo sídlo, alebo nie, a tiež bez ohľadu na to, či konajú digitálne alebo inými prostriedkami, ktorými prepájajú záujemcov, za predpokladu, že sa v rámci poskytovania svojich služieb rozhodli vyberať nájomné alebo protihodnotu súvisiace so zmluvami, na ktoré sa vzťahuje daňový režim z roku 2017, alebo sa zapojiť do vyberania týchto nájmov alebo protihodnôt.

53

Na druhej strane je však pravda, ako uvádza vo svojich pripomienkach Komisia, že ak je poskytovateľ služieb usadený v inom členskom štáte ako Taliansko, vystupuje ako „subjekt zodpovedný za zaplatenie dane“ v súlade s článkom 4 ods. 5a daňového režimu z roku 2017, kým v prípade, že je usadený v Taliansku, vystupuje ako „výberca dane“, t. j. ako daňový náhradník podľa článku 4 ods. 5 uvedeného režimu, v dôsledku čoho nahrádza v očiach štátnej pokladnice daňovníka a stáva sa zdaniteľnou osobou.

54

Hoci, podobne ako uviedol generálny advokát v bode 56 svojich návrhov, tento druhý typ povinností predstavuje pre poskytovateľov služieb sprostredkovania v oblasti nehnuteľností oveľa väčšiu záťaž ako v prípade povinnosti informovať, prinajmenšom vzhľadom na finančnú zodpovednosť, ktorá z nich vyplýva tak voči štátu zdanenia, ako aj voči zákazníkom, z daňového režimu z roku 2017, ktorý podlieha posúdeniu vnútroštátneho súdu, nevyplýva, že by toto zaťaženie bolo väčšie pre poskytovateľov služieb sprostredkovania v oblasti nehnuteľností usadených v inom členskom štáte ako v Taliansku, ako pre podniky, ktoré tam majú prevádzkareň, a to bez ohľadu na ich odlišný názov. Tento daňový režim im totiž ukladá rovnaké povinnosti týkajúce sa zrážky dane v mene daňového úradu a zaplatenia paušálnej dane z príjmov z prenájmu nehnuteľností vo výške 21 % tomuto daňovému úradu, pričom daň sa vyberá buď v plnej výške záväzku, ak si vlastník dotknutého nehnuteľného majetku zvolil zvýhodnenú sadzbu, alebo ako preddavok, ak to tak nie je.

55

V súvislosti s druhým typom povinností sa preto nezdá, že by právna úprava, akou je daňový režim z roku 2017, ktorej jediným účinkom je vznik dodatočných nákladov súvisiacich s predmetnou službou, pričom rovnakým spôsobom ovplyvňuje poskytovanie služieb medzi členskými štátmi, ako aj v rámci členského štátu, mohla byť považovaná za právnu úpravu, ktorá zakazuje výkon slobody poskytovať služby, bráni mu alebo ho robí menej príťažlivým (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. marca 2020, Google Ireland, C‑482/18, EU:C:2020:141, body 25 a 26, ako aj citovanú judikatúru).

56

Po tretie, pokiaľ ide o povinnosť vymenovať daňového zástupcu v Taliansku, zo samotného znenia článku 4 ods. 5 a 5a daňového režimu z roku 2017 vyplýva, že táto povinnosť zaťažuje len niektorých poskytovateľov služieb sprostredkovania v oblasti nehnuteľností bez stálej prevádzkarne v Taliansku, ktorí sú považovaní za „subjekty zodpovedné za zaplatenie dane“, zatiaľ čo poskytovatelia takýchto služieb so sídlom v Taliansku, ktorí sú kvalifikovaní ako „výbercovia dane“, teda daňoví náhradníci, tejto dani nepodliehajú.

57

V tejto súvislosti treba spresniť, že tento tretí typ povinností sa netýka všetkých poskytovateľov služieb sprostredkovania nehnuteľností, ktorí nie sú usadení v Taliansku a vstupujú ako sprostredkovatelia do postupu krátkodobého prenájmu nehnuteľností, ktoré sa tam nachádzajú. Povinnosť vymenovať daňového zástupcu závisí od rozhodnutia týchto poskytovateľov služieb, či budú alebo nebudú vyberať nájomné alebo protihodnotu súvisiace so zmluvami, na ktoré sa vzťahuje daňový režim na rok 2017, alebo či budú zapojení do výberu tohto nájomného alebo protihodnoty, teda či budú v praxi podliehať druhému typu povinností a uplatňovať z toho titulu zrážku z prijatých súm v plnej výške záväzku, ak sa vlastník dotknutej nehnuteľnosti rozhodol pre preferenčnú sadzbu 21 %, alebo preddavok, ak sa tak nerozhodol.

58

Treba však konštatovať, že daňový režim z roku 2017 sa na poskytovateľov služieb sprostredkovania v oblasti nehnuteľností, ktorí vykonávajú tieto výbery alebo sú zapojení uvedeným spôsobom, vzťahuje rozdielne v závislosti od toho, či majú alebo nemajú stálu prevádzkareň v Taliansku.

59

Je teda nesporné, že keď daňový režim z roku 2017 ukladá poskytovateľom služieb sprostredkovania v oblasti nehnuteľností, ktorí nemajú stálu prevádzkareň v Taliansku a chcú zahrnúť do poskytovania svojich služieb takéto výbery alebo taký spôsob zapojenia sa, povinnosť určiť v tomto členskom štáte daňového zástupcu, vlastne im ukladá povinnosť prijať príslušné opatrenia, ako aj v praxi znášať náklady na odmenu tohto zástupcu. Takéto povinnosti odrádzajú tieto subjekty od vykonávania sprostredkovateľských služieb v oblasti nehnuteľností v Taliansku, prinajmenšom spôsobom, ktorý zodpovedá ich želaniu. To znamená, že túto povinnosť treba považovať za obmedzenie slobodného poskytovania služieb, ktoré je v zásade zakázané článkom 56 ZFEÚ (pozri analogicky rozsudok z 5. mája 2011, Komisia/Portugalsko, C‑267/09, EU:C:2011:273, bod 37).

60

Z toho vyplýva, že vnútroštátny súd správne uviedol, že Súdny dvor vo svojej judikatúre nekonštatoval nezlučiteľnosť medzi povinnosťou určiť daňového zástupcu vyplývajúcou z vnútroštátnych zákonov alebo iných právnych predpisov pre fyzické alebo právnické osoby s bydliskom alebo sídlom v inom členskom štáte, ako je členský štát zdanenia, a slobodou poskytovať služby, keďže Súdny dvor v každom prípade skúmal vzhľadom na osobitné vlastnosti dotknutej povinnosti, či obmedzenie, ktoré z nej vyplýva, môže byť odôvodnené vzhľadom na naliehavé dôvody všeobecného záujmu sledované dotknutou vnútroštátnou právnou úpravou, ako sú tie, na ktoré sa dotknutý členský štát odvolával pred Súdnym dvorom (rozsudky z 5. júla 2007, Komisia/Belgicko, C‑522/04, EU:C:2007:405, body 47 až 58; z 5. mája 2011, Komisia/Portugalsko, C‑267/09, EU:C:2011:273, body 38 až 46, ako aj z 11. decembra 2014, Komisia/Španielsko, C‑678/11, EU:C:2014:2434, body 42 až 62).

61

V dôsledku toho treba z hľadiska judikatúry pripomenutej v bode 60 tohto rozsudku vykonať preskúmanie povinnosti „subjektov zodpovedných za zaplatenie dane“ určiť daňového zástupcu.

62

Po prvé, pokiaľ ide o dôvody, na ktoré sa odvoláva dotknutý členský štát pri odôvodnení obmedzenia uvedeného v bode 59 tohto rozsudku, týkajú sa boja proti daňovým únikom v odvetví krátkodobého prenájmu, ktoré sa podľa slov vnútroštátneho súdu vyznačuje „štrukturálne vysokou mierou daňových únikov“. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že Súdny dvor opakovane konštatoval, že boj proti daňovým únikom a účinnosť daňových kontrol môžu byť uvádzané na odôvodnenie obmedzenia výkonu základných slobôd zaručených Zmluvou o FEÚ (rozsudok z 11. decembra 2014, Komisia/Španielsko, C‑678/11, EU:C:2014:2434, bod 45 a citovaná judikatúra).

63

V rovnakom zmysle môže aj nevyhnutnosť zabezpečiť účinnosť vymáhania dane predstavovať naliehavý dôvod všeobecného záujmu, ktorý môže odôvodniť obmedzenie slobodného poskytovania služieb (rozsudok z 11. decembra 2014, Komisia/Španielsko, C‑678/11, EU:C:2014:2434, bod 46 a citovaná judikatúra).

64

Povinnosť poskytovateľov služieb sprostredkovania v oblasti nehnuteľností, ktorí zabezpečujú výber alebo sú zapojení spôsobom uvedeným v bode 58 tohto rozsudku a nemajú stálu prevádzkareň v Taliansku, sleduje práve tento cieľ. Keďže títo poskytovatelia služieb sú ako „subjekty zodpovedné za platenie dane“ zodpovední za vykonanie zrážkovej dane v mene talianskych orgánov, tieto orgány chcú prostredníctvom daňového zástupcu zabezpečiť, aby táto úloha bola vykonaná a aby boli vybrané sumy, ktoré boli riadne zrazené, následne správne poukázané daňovým orgánom, pričom je potrebné pripomenúť, že takáto kontrolná činnosť je ľahšia pre poskytovateľov služieb sprostredkovania v oblasti nehnuteľností usadeným v Taliansku, pretože keď vykonávajú uvedené zrážky, získavajú ipso iure, ako vyplýva z bodu 53 tohto rozsudku, postavenie „výbercov daní“, t. j. daňových náhradníkov.

65

Okrem toho je paradoxné, že žalobkyne vo veci samej vytýkajú talianskym orgánom, že prijatím daňového režimu z roku 2017 zaviedli všeobecnú domnienku daňového úniku alebo podvodu založenú na tom, že poskytovateľ služieb je usadený v inom členskom štáte, čo je domnienka zakázaná článkom 56 ZFEÚ (rozsudok z 19. júna 2014, Strojírny Prostějov a ACO Industries Tábor, C‑53/13 a C‑80/13, EU:C:2014:2011, bod 56 a citovaná judikatúra), pričom tento režim im naopak zveruje úlohu uplatniť v mene daňových orgánov zrážku sumy zodpovedajúcu splatnej dani a odviesť ju do štátnej pokladnice, čo je úloha, ktorej kontrolu sa taliansky zákonodarca snažil zabezpečiť prostredníctvom určenia daňového zástupcu v Taliansku.

66

Treba teda konštatovať, že daňové opatrenie, akým je tretí typ povinností vyplývajúcich z daňového režimu z roku 2017, sleduje legitímny cieľ zlučiteľný so Zmluvou o FEÚ a je odôvodnené naliehavými dôvodmi všeobecného záujmu.

67

Po druhé je nesporné, že tento druh povinností je za takých okolností, o aké ide vo veci samej, vhodný na zabezpečenie dosiahnutia cieľa boja proti daňovým únikom.

68

Dôležité je najmä zdôrazniť, ako uviedol generálny advokát v bodoch 2 a 3 svojich návrhov, že využívanie služieb poskytovateľov služieb sprostredkovania v oblasti nehnuteľností prevádzkujúcich telematický portál, akými sú služby žalobkýň vo veci samej, exponenciálne narástlo a tieto služby, ktoré sú poskytované prostredníctvom internetu, a preto môžu byť v zásade cezhraničné, sú napriek tomu prenájmami, ktoré majú presné fyzické umiestnenie, a preto ich možno zdaniť v súlade s daňovým právom dotknutého členského štátu.

69

Okrem toho bez ohľadu na to, či sú služby sprostredkovania v oblasti nehnuteľností, o ktoré ide, poskytované poskytovateľmi vykonávajúcimi svoju činnosť prostredníctvom telematických portálov, ako sú žalobkyne vo veci samej, alebo sú poskytované tradičnejšími hospodárskymi subjektmi, akými sú realitné kancelárie, treba uviesť, že tieto prenájmy sú často krátke v zmysle článku 4 ods. 1 daňovej úpravy z roku 2017. Preto bez ohľadu na spôsob, akým dotknutí poskytovatelia služieb pristupujú k sprostredkovaniu, môže daný prenajímateľ tú istú nehnuteľnosť nachádzajúcu sa v Taliansku v priebehu zdaňovacieho obdobia niekoľkokrát prenajať nájomcom, ktorí eventuálne majú bydlisko v iných členských štátoch, a to prostredníctvom samotných poskytovateľov služieb prípadne usadených na území iného členského štátu, ktorí sú napriek tomu povinní uskutočniť zrážku sumy zodpovedajúcej dani splatnej prenajímateľom a odviesť ju daňovým orgánom. Preto je potrebné sa domnievať, že povinnosť poskytovateľov služieb sprostredkovania v oblasti nehnuteľností bez stálej prevádzkarne v Taliansku, ktorá spočíva v určení daňového zástupcu, môže zabezpečiť dosiahnutie cieľa boja proti daňovým únikom a umožňuje riadny výber dane.

70

Po tretie treba overiť, či opatrenie, akým je tretí typ povinností vyplývajúcich z daňového režimu z roku 2017, nejde nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie tohto cieľa.

71

V prvom rade preskúmanie primeranosti takéhoto opatrenia vedie ku konštatovaniu, že na rozdiel od vecí, v ktorých boli vyhlásené rozsudky citované v bode 60 tohto rozsudku, pričom fyzické alebo právnické osoby podliehajúce povinnosti určiť si daňového zástupcu na území členského štátu zdanenia, v nich boli daňovníkmi, táto povinnosť sa v prejednávanej veci vzťahuje na poskytovateľov služieb, ktorí konali ako osoby zodpovedné za zaplatenie dane a už z tohto dôvodu odviedli do štátnej pokladnice daň splatnú daňovníkmi, teda vlastníkmi dotknutých nehnuteľností. Nič to však nemení na tom, že aj v takomto prípade primeraná povaha takejto povinnosti znamená, že neexistujú vhodné opatrenia na dosiahnutie cieľa boja proti daňovým podvodom a riadneho výberu tejto dane príslušným daňovým úradom, ktoré by do slobodného poskytovania služieb zasahovali v menšej miere ako povinnosť určiť daňového zástupcu, ktorý má bydlisko alebo sídlo na území členského štátu zdanenia.

72

Ďalej, keďže táto povinnosť sa uplatňuje bez rozdielu na všetkých poskytovateľov služieb sprostredkovania v oblasti nehnuteľností bez stálej prevádzkarne v Taliansku, ktorí sa v rámci svojich plnení rozhodli vyberať nájomné alebo protihodnotu vyplývajúce zo zmlúv, na ktoré sa vzťahuje daňový režim z roku 2017, alebo byť zapojení do platby tohto nájomného alebo protihodnoty, pričom sa nerozlišuje napríklad podľa objemu daňových príjmov, ktoré títo poskytovatelia služieb ročne odvedú alebo pravdepodobne odvedú na účet štátnej pokladnice, treba dospieť k záveru, že tretí typ povinností vyplývajúci z daňového režimu z roku 2017 prekračuje rámec toho, čo bolo na dosiahnutie jeho cieľov potrebné.

73

Napokon, aj keď je pravda, že veľký počet transakcií a nehnuteľností, ktoré môžu byť predmetom transakcií dotknutých poskytovateľov sprostredkovania nehnuteľností, komplikuje úlohu daňových orgánov členského štátu zdanenia, neznamená to, v rozpore s tvrdením talianskej vlády, že je potrebné uplatniť také opatrenie, ako je povinnosť určiť daňového zástupcu s bydliskom alebo sídlom na území tohto štátu, keďže po prvé prvý typ povinností má za cieľ práve poskytnúť týmto daňovým orgánom všetky informácie potrebné na identifikáciu daňovníkov povinných zaplatiť daň a na určenie základu tejto dane, po druhé druhý typ povinností umožňuje zabezpečiť zrážku tejto dane a po tretie taliansky zákonodarca nestanovil možnosť, že tento daňový zástupca, u ktorého si môže zaistiť výber daní od uvedených poskytovateľov služieb a riadne odvedenie zodpovedajúcich súm do talianskej štátnej pokladnice, môže mať bydlisko alebo sídlo v inom členskom štáte ako v Taliansku.

74

Okrem toho tvrdenie, že podmienka bydliska predstavuje najlepšiu záruku toho, že daňové povinnosti uložené daňovému zástupcovi budú účinne splnené, nie je relevantné. Hoci kontrola takéhoto zástupcu zo strany daňových orgánov členského štátu môže byť skutočne zložitejšia, ak sa zástupca nachádza v inom členskom štáte, z judikatúry vyplýva, že administratívne ťažkosti nepredstavujú dôvod, ktorý by mohol byť opodstatnením prekážky základnej slobody zaručenej právom Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. decembra 2014, Komisia/Španielsko, C‑678/11, EU:C:2014:2434, bod 61 a citovanú judikatúru).

75

Za týchto podmienok sa nezdá, že by kontrola dodržiavania povinností uložených dotknutým poskytovateľom služieb ako osobám zodpovedným za zaplatenie dane nemohla byť zabezpečená prostriedkami, ktoré by do článku 56 ZFEÚ zasahovali menej, než je vymenovanie daňového zástupcu s bydliskom alebo sídlom v Taliansku.

76

Preto treba uviesť, že ako v bode 82 svojich návrhov uviedol generálny advokát, povinnosť určiť daňového zástupcu je za okolností ako v prípade daňového režimu z roku 2017 v rozpore s článkom 56 ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. júla 2007, Komisia/Belgicko, C‑522/04, EU:C:2007:405, a z 11. decembra 2014, Komisia/Španielsko, C‑678/11, EU:C:2014:2434).

77

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na prvú a druhú prejudiciálnu otázku odpovedať, že článok 56 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že:

78

Svojou treťou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či sa článok 267 ZFEÚ má vykladať v tom zmysle, že v prípade otázky výkladu práva Únie vznesenej jedným z účastníkov konania má vnútroštátny súd, proti ktorého rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, stále právomoc samostatne formulovať prejudiciálne otázky určené Súdnemu dvoru, alebo je povinný prebrať otázky tak, ako ich formuloval účastník konania požadujúci podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

79

Ako nedávno Súdny dvor pripomenul, pokiaľ proti rozhodnutiu vnútroštátneho súdu neexistuje nijaký opravný prostriedok vyplývajúci z vnútroštátneho práva, tento súd je v zásade povinný obrátiť sa na Súdny dvor v zmysle článku 267 tretieho odseku ZFEÚ, ak je v konaní pred ním nastolená otázka týkajúca sa výkladu práva Únie (rozsudok zo 6. októbra 2021, Consorzio Italian Management a Catania Multiservizi, C‑561/19, EU:C:2021:799, bod 32, ako aj citovaná judikatúra).

80

Vnútroštátny súd, proti rozhodnutiam ktorého nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, môže byť oslobodený od tejto povinnosti len v prípade, ak konštatoval, že položená otázka nie je relevantná, alebo že predmetné ustanovenie práva Únie už bolo predmetom výkladu zo strany Súdneho dvora, alebo že správny výklad práva Únie sa javí byť taký jasný, že neponecháva miesto pre nijaké primerané pochybnosti (rozsudok zo 6. októbra 2021, Consorzio Italian Management a Catania Multiservizi, C‑561/19, EU:C:2021:799, bod 33, ako aj citovaná judikatúra).

81

V tejto súvislosti treba po prvé pripomenúť, že zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 267 ZFEÚ vyplýva, že súdy uvedené v treťom odseku tohto článku majú rovnakú mieru voľnej úvahy ako všetky ostatné vnútroštátne súdy, pokiaľ ide o otázku, či je rozhodnutie vo veci práva Únie nevyhnutné na to, aby im umožnilo vydať ich rozhodnutie. Tieto súdy preto nie sú povinné predložiť otázku výkladu práva Únie nastolenú v konaní pred nimi, ak otázka nie je relevantná, t. j. v prípade, ak akákoľvek odpoveď na túto otázku nebude môcť mať nijaký vplyv na rozhodnutie sporu (rozsudok zo 6. októbra 2021, Consorzio Italian Management a Catania Multiservizi, C‑561/19, EU:C:2021:799, bod 34, ako aj citovaná judikatúra).

82

Len vnútroštátnemu súdu, ktorý vo veci rozhoduje a musí prevziať zodpovednosť za budúce súdne rozhodnutie, prináleží, aby s prihliadnutím na osobitosti prípadu posúdil potrebu, ako aj relevantnosť otázok položených Súdnemu dvoru (rozsudok zo 6. októbra 2021, Consorzio Italian Management a Catania Multiservizi, C‑561/19, EU:C:2021:799, bod 35, ako aj citovaná judikatúra).

83

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že systém priamej spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi, zavedený článkom 267 ZFEÚ nepredpokladá žiadnu iniciatívu účastníkov konania. Účastníci konania nemôžu zbaviť vnútroštátne súdy ich nezávislosti pri výkone voľnej úvahy uvedenej v bodoch 81 a 82 tohto rozsudku, najmä tým, že ich donútia podať návrh na začatie prejudiciálneho konania (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2021, Consorzio Italian Management a Catania Multiservizi, C‑561/19, EU:C:2021:799, bod 53, ako aj citovanú judikatúru).

84

Z toho vyplýva, že určenie a formulácia otázok, ktoré sa predložia Súdnemu dvoru, prislúcha iba vnútroštátnemu súdu a účastníci konania vo veci samej nemôžu určovať alebo meniť ich obsah (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2021, Consorzio Italian Management a Catania Multiservizi, C‑561/19, EU:C:2021:799, body 54 a 55, ako aj citovanú judikatúru).

85

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na tretiu prejudiciálnu otázku odpovedať, že článok 267 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že v prípade otázky výkladu práva Únie, ktorú položil jeden z účastníkov konania vo veci samej, určenie a formulácia otázok, ktoré sa majú položiť Súdnemu dvoru, prináleží iba vnútroštátnemu súdu a títo účastníci konania nemôžu určovať alebo meniť ich obsah.

86

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto: