–

Rakúska vláda, v zastúpení: J. Schmoll, E. Samoilova a A. Posch, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: B.‑R. Killmann a D. Martin, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 4 ods. 2 a 3 ZEÚ, článku 4 ods. 4, článkov 45, 208 a 288 ZFEÚ, článku 7, článku 11 ods. 3 písm. a) a e) a článkov 67 a 68 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (Ú. v. EÚ L 166, 2004, s. 1; Mim. vyd. 05/005, s. 72), článku 11, článku 60 ods. 2 a 3 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia č. 883/2004 (Ú. v. EÚ L 284, 2009 s 1), ako aj článku 7 ods. 1 a 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 492/2011 z 5. apríla 2011 o slobode pohybu pracovníkov v rámci Únie (Ú. v. EÚ L 141, 2011 s 1).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi žalobkyňou vo veci samej, QY, a Finanzamt Österreich (Finančný úrad, Rakúsko), predtým Finanzamt für den 8, 16. und 17. Bezirk in Wien (Daňový úrad pre 8., 16. a 17. obvod Viedne, Rakúsko) (ďalej len „daňový úrad“) vo veci odmietnutia tohto úradu priznať jej rodinné dávky.

3

Odôvodnenia 12 a 16 nariadenia č. 883/2004 znejú:

…

4

Podľa článku 1 písm. z) tohto nariadenia:

„‚Rodinná dávka‘ znamená všetky vecné alebo peňažné dávky, ktorú sú určené na pokrytie rodinných výdajov, okrem preddavkov na výživné a osobitné prídavky pri narodení dieťaťa a osvojení dieťaťa, ako sú uvedené v prílohe I.“

5

Článok 2 uvedeného nariadenia s názvom „Osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje“ vo svojom odseku 1 stanovuje:

„Toto nariadenie sa vzťahuje na štátnych príslušníkov členského štátu, osoby bez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú bydlisko v členskom štáte a podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých členských štátov, ako aj na ich rodinných príslušníkov a ich pozostalých.“

6

Článok 3 ods. 1 toho istého nariadenia stanovuje:

„Toto nariadenie sa vzťahuje na všetky právne predpisy, ktoré sa týkajú týchto častí sociálneho zabezpečenia:

…

j) rodinné dávky.“

7

Článok 4 nariadenia č. 883/2004 s názvom „Rovnosť zaobchádzania“ stanovuje:

„Pokiaľ nie je v tomto nariadení ustanovené inak, osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, poberajú tie isté dávky a majú tie isté povinnosti podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu ako štátni príslušníci daného členského štátu.“

8

Článok 5 tohto nariadenia s názvom „Rovnocennosť zaobchádzania pri dávkach, príjmoch, faktoch alebo udalostiach“ znie:

„Pokiaľ nie je v tomto nariadení ustanovené inak a vzhľadom na osobitné vykonávacie ustanovenia, platí toto:

9

Článok 7 uvedeného nariadenia stanovuje:

„Pokiaľ nie je v tomto nariadení ustanovené inak, peňažné dávky splatné podľa právnych predpisov jedného alebo viacerých členských štátov alebo podľa tohto nariadenia nepodliehajú žiadnemu zníženiu, zmenám a doplneniam, pozastaveniu, odňatiu alebo odobratiu na základe skutočnosti, že príjemca alebo jeho rodinní príslušníci majú bydlisko v členskom štáte inom, ako je štát, kde sa nachádza inštitúcia zodpovedná za poskytovanie dávok.“

10

Podľa článku 11 toho istého nariadenia s názvom „Všeobecné pravidlá“:

„1.   Osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.

…

3.   S výhradou článkov 12 až 16:

…“

11

Články 12 až 16 nariadenia č. 883/2004 upravujú osobitné pravidlá vzťahujúce sa na vyslané osoby (článok 12), osoby vykonávajúce činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch (článok 13), osoby, ktoré si zvolili dobrovoľné poistenie alebo voliteľné nepretržité poistenie (článok 14), zmluvných zamestnancov európskych inštitúcií (článok 15), ako aj niektoré výnimky z článkov 11 až 15 uvedeného nariadenia (článok 16).

12

Články 67 a 68 uvedeného nariadenia sa nachádzajú v kapitole 8, nazvanej „Rodinné dávky“, hlavy III tohto istého nariadenia. Tento článok 67 s názvom „Rodinní príslušníci s bydliskom v inom členskom štáte“ stanovuje:

„Osoba má nárok na rodinné dávky v súlade s právnymi predpismi príslušného členského štátu, vrátane jej rodinných príslušníkov s bydliskom v inom členskom štáte, ako keby mali bydliská v takomto príslušnom štáte. Avšak dôchodca má nárok na rodinné dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu príslušného pre jeho dôchodok.“

13

Článok 68 nariadenia č. 883/2004 s názvom „Pravidlá prednosti v prípade súbehu“ znie takto:

„1.   Ak sa počas rovnakého obdobia a pre tých istých rodinných príslušníkov dávky poskytujú podľa právnych predpisov viac ako jedného členského štátu, uplatňujú sa tieto pravidlá prednosti:

2.   V prípade súbehu nárokov, rodinné dávky sa poskytujú v súlade s právnymi predpismi určenými za prednostné právne predpisy v súlade s odsekom 1. Nároky na rodinné dávky na základe iného protichodného právneho predpisu alebo právnych predpisov sa pozastavia až do výšky poskytovanej podľa prvých právnych predpisov a rozdielový doplatok sa v prípade potreby poskytne v sume, ktorá prevyšuje túto čiastku. Rozdielový doplatok však sa nemusí poskytovať na deti s bydliskom v inom členskom štáte, ak nárok na danú dávku je založený iba na bydlisku.

3.   Ak sa podľa článku 67 predloží žiadosť na rodinné dávky príslušnej inštitúcii členského štátu, ktorého právne predpisy sú uplatniteľné, ale nie na základe prednostného nároku v súlade s odsekmi 1 a 2 tohto článku:

14

Článok 11 nariadenia č. 987/2009 stanovuje:

„1.   Ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje [nariadenie č. 883/2004], tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať:

2.   Ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.“

15

Článok 60 ods. 2 a 3 nariadenia č. 987/2009 stanovuje:

„2.   Inštitúcia, ktorej bola predložená žiadosť podľa odseku 1, preskúma žiadosť na základe podrobných informácií poskytnutých žiadateľom, pričom zohľadní všetky skutočnosti a právne okolnosti, ktoré charakterizujú situáciu rodiny žiadateľa.

Ak táto inštitúcia dospeje k záveru, že jej právne predpisy sú uplatniteľné na základe prednostného práva v súlade s článkom 68 ods. 1 a 2 [nariadenia č. 883/2004], poskytne rodinné dávky v súlade s právnymi predpismi, ktoré uplatňuje.

Ak táto inštitúcia zistí, že na základe právnych predpisov iného členského štátu v súlade s článkom 68 ods. 2 [nariadenia č. 883/2004] môže vzniknúť nárok na rozdielový doplatok, bezodkladne zašle žiadosť príslušnej inštitúcii druhého členského štátu a oznámi to dotknutej osobe; okrem toho oznámi inštitúcii druhého členského štátu svoje rozhodnutie týkajúce sa žiadosti a výšku vyplácaných rodinných dávok.

3.   Ak inštitúcia, v ktorej sa podáva žiadosť, dospeje k záveru, že jej právne predpisy sú uplatniteľné, ale nie na základe prednostného práva podľa článku 68 ods. 1 a 2 [nariadenia č. 883/2004], bezodkladne prijme predbežné rozhodnutie o pravidlách prednosti, ktoré sa majú uplatniť, a v súlade s článkom 68 ods. 3 [nariadenia č. 883/2004] postúpi žiadosť inštitúcii druhého členského štátu a oznámi túto skutočnosť aj žiadateľovi. Táto inštitúcia zaujme stanovisko k predbežnému rozhodnutiu do dvoch mesiacov.

Ak inštitúcia, ktorej sa žiadosť postúpila, nezaujme stanovisko do dvoch mesiacov od prijatia žiadosti, uplatní sa uvedené predbežné rozhodnutie a inštitúcia vyplatí dávky podľa jej právnych predpisov a inštitúcii, v ktorej sa žiadosť podala, oznámi výšku vyplácaných dávok.“

16

Článok 7 ods. 1 a 2 nariadenia č. 492/2011 stanovuje:

„1.   S pracovníkom, ktorý je štátnym príslušníkom členského štátu, sa na území iného členského štátu nesmie z dôvodu jeho štátnej príslušnosti zaobchádzať inak ako s vlastnými pracovníkmi, pokiaľ ide o podmienky zamestnania a pracovné podmienky, najmä odmeňovanie, prepustenie, a ak by sa stal nezamestnaným, opätovné začlenenie do práce alebo zamestnania.

2.   Takýto pracovník požíva rovnaké sociálne a daňové výhody ako vlastní pracovníci.“

17

§ 4 ods. 1 Allgemeines Sozialversicherungsgesetz (všeobecný zákon o sociálnom poistení) z 9. septembra 1955 (BGBl., 189/1955) v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej stanovuje:

„Podľa tohto spolkového zákona sú poistení (poistení v celom rozsahu) v rámci zdravotného poistenia, úrazového poistenia a dôchodkového poistenia, ak dotknuté zamestnanie nie je vylúčené z poistenia v celom rozsahu v súlade s § 5 a § 6 a priznáva len čiastkové poistenie v súlade s § 7:

…

(9) zamestnanci rozvojovej spolupráce podľa § 2 [Bundesgesetz über den Personaleinsatz im Rahmen der Zusammenarbeit mit Entwicklungsländern (Entwicklungshelfergesetz) (zákon o vysielaní pracovníkov v rámci rozvojovej spolupráce [zákon o postavení rozvojových pracovníkov)] z 10. novembra 1983 (BGBl., 574/1983)].“

18

Podľa § 13 ods. 1 zákona o postavení rozvojových pracovníkov, účinného do 31. decembra 2018 a následne zrušeného:

„So zamestnancami a ich rodinnými príslušníkmi, ktorí s nimi žijú v spoločnej domácnosti, pokiaľ sú rakúskymi štátnymi príslušníkmi alebo osobami, ktoré sa za ne považujú podľa práva Únie, sa zaobchádza počas prípravy a vyslania z hľadiska nároku na dávky z kompenzačného fondu rodinných prídavkov a na daňovú úľavu na nezaopatrené deti podľa § 33 ods. 3 [Einkommensteuergesetz 1988 (zákon z roku 1988 o dani z príjmov)] v každom z jeho platných znení, ako keby nemali trvalý pobyt v krajine vyslania.“

19

§ 26 ods. 1 a 2 Bundesabgabenordnung (spolkový daňový poriadok) v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „BAO“) stanovuje:

„1.   V zmysle daňových predpisov je bydliskom osoby miesto, kde má byt a okolnosti svedčia o tom, že si ho ponechá a bude ho využívať.

2.   V zmysle daňových predpisov je trvalým bydliskom osoby miesto, kde sa osoba zdržiava, pričom okolnosti svedčia o tom, že na tomto mieste alebo v tejto krajine sa nezdržiava iba dočasne.

3.   S rakúskymi občanmi, ktorí sú v služobnom pomere voči inštitúcii verejného práva a majú miesto výkonu práce v zahraničí (zahraniční úradníci), sa zaobchádza tak, ako keby mali obvyklý pobyt v tuzemsku. To isté platí pre ich manželského partnera, pokiaľ manželia žijú trvale v spoločnej domácnosti, a pre ich maloleté deti, ktoré sú súčasťou ich domácnosti.“

20

Podľa § 1 Bundesgesetz betreffend den Familienlastenausgleich durch Beihilfen (zákon o vyrovnávaní rodinných výdavkov prídavkami) z 24. októbra 1967 (BGBl., 376/1967) v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „FLAG“) sa stanovené dávky „poskytujú na účely vyrovnania nákladov v záujme rodiny“.

21

Podľa § 2 ods. 1 FLAG nárok na rodinné prídavky na maloleté deti majú osoby, ktoré majú bydlisko alebo obvyklý pobyt na území Rakúska.

22

§ 2 ods. 8 FLAG stanovuje, že osoby majú nárok na rodinné prídavky len vtedy, ak je centrum ich záujmov v Rakúsku. Centrum záujmov osoby sa nachádza v štáte, s ktorým má táto osoba najužšie osobné a hospodárske vzťahy.

23

Podľa § 5 ods. 3 FLAG nárok na rodinné prídavky nevzniká vo vzťahu k deťom, ktoré majú trvalý pobyt v zahraničí.

24

§ 8 FLAG upravuje výšku rodinných prídavkov a vo svojich odsekoch 1 až 3 stanovuje sadzobník podľa počtu detí a sadzobník podľa ich veku. Rodinné prídavky sa v pravidelných intervaloch zvyšujú rozhodnutím Verfassungsgerichtshof (Ústavný súd, Rakúsko).

25

§ 53 FLAG znie:

„1.   Na základe tohto spolkového zákona majú štátni príslušníci zmluvných strán [Dohody o Európskom hospodárskom priestore z 2. mája 1992 (Ú. v. ES L 1, 1994, s. 3; Mim. vyd. 11/052, s. 3)], pokiaľ to vyplýva z vyššie uvedenej dohody, rovnaké postavenie ako rakúski štátni príslušníci. V tomto kontexte je trvalý pobyt dieťaťa v členskom štáte Európskeho hospodárskeho priestoru rovnocenný trvalému pobytu dieťaťa v Rakúsku.

…

4.   Odsek 1 druhá veta sa nevzťahuje na § 8a ods. 1 až 3.

5.   § 26 ods. 3 BAO… je vo vzťahu k dávkam podľa tohto spolkového zákona uplatniteľný len do 31. decembra 2018. Od 1. januára 2019 je § 26 ods. 3 BAO uplatniteľný na dávky uvedené v tomto spolkovom zákone len pre osoby zamestnané v zahraničí, ktoré konali z poverenia územnej samosprávy.“

26

Žalobkyňa vo veci samej a jej tri deti, všetci štyria nemeckí štátni príslušníci, majú svoje bydlisko prihlásené v Nemecku. Manžel žalobkyne vo veci samej, ktorý je otcom troch detí, je brazílsky štátny príslušník a nikdy nemal v Nemecku prihlásené bydlisko.

27

Od roku 2002 pracuje žalobkyňa vo veci samej ako rozvojová pracovníčka. V rokoch 2013 až 2016 sa rodina striedavo zdržiavala v Nemecku a Brazílii, kde manžel žalobkyne vo veci samej vlastní nehnuteľný majetok a kde pracoval ako poľnohospodár.

28

Dňa 6. septembra 2016 žalobkyňa vo veci samej uzavrela pracovnú zmluvu s rakúskou mimovládnou organizáciou. Podľa tejto zmluvy sa miesto výkonu práce žalobkyne vo veci samej nachádzalo vo Viedni (Rakúsko) a na jej rodinných príslušníkov, ako aj na samotnú žalobkyňu sa vzťahoval systém sociálneho zabezpečenia Wiener Gebietskrankenkasse (miestna zdravotná poisťovňa Viedeň, Rakúsko). Po absolvovaní prípravného kurzu vo Viedni od 6. septembra do 21. októbra 2016 bola žalobkyňa vo veci samej 31. októbra 2016 vyslaná do Ugandy. Toto vyslanie, počas ktorého ju sprevádzala jej rodina, trvalo do 15. augusta 2019 a bolo prerušené len od 17. októbra 2017 do 7. februára 2018 z dôvodu narodenia tretieho dieťaťa žalobkyne vo veci samej. Počas tohto prerušenia bývala v izbách, ktoré jej boli k dispozícii v obydlí svojich rodičov v Nemecku, a poberala materské dávky od miestnej zdravotnej poisťovne vo Viedni. Od 15. augusta do 15. septembra 2019, teda posledný mesiac pred skončením jej pracovnej zmluvy, žalobkyňa vo veci samej využívala obdobie opätovného začlenenia vo Viedni. Počas tohto obdobia, rovnako ako počas jej prípravného kurzu, mala žalobkyňa vo veci samej ubytovanie vo Viedni, ktoré jej poskytol zamestnávateľ za určitých podmienok v tom zmysle, že žalobkyňa vo veci samej a jej rodina ho mohli využívať len počas prípravy a obdobia opätovného začlenenia. Počas vyslania žalobkyne vo veci samej v cudzine bolo predmetné ubytovanie poskytnuté iným rozvojovým pracovníkom. Počas týchto období bola žalobkyňa vo veci samej, ako aj jej deti a jej manžel prihlásení v Rakúsku na základe ich hlavného bydliska.

29

Keď žalobkyňa vo veci samej pracovala ako rozvojová pracovníčka, o domácnosť sa staral jej manžel, ktorý ju sprevádzal na jej vyslaniach v cudzine. Žalobkyňa vo veci samej počas obdobia, keď bola vyslaná, trávila svoju dovolenku v Nemecku, kde má bankové účty.

30

Do septembra 2016 žalobkyňa vo veci samej poberala rodinné dávky vyplácané príslušným nemeckým orgánom na jej prvé dve deti. Rozhodnutím tohto orgánu z 26. septembra 2016 bol tento príspevok zrušený z dôvodu, že na rodinné dávky bola príslušná Rakúska republika vzhľadom na to, že žalobkyňa vo veci samej už pracovala v Rakúsku a jej manžel nevykonával zárobkovú činnosť v Nemecku.

31

Dňa 5. októbra 2016 žalobkyňa vo veci samej podala na daňový úrad žiadosť o rodinné prídavky na jej prvé dve deti a 8. januára 2018 rovnakú žiadosť na jej tretie dieťa. Tvrdila, že jej rodina nemala spoločné bydlisko v Nemecku alebo v Brazílii, pretože všetci jej rodinní príslušníci ju spravidla sprevádzajú v jej miestach výkonu práce počas jej vyslania v cudzine. Keď žalobkyňa vo veci samej podala tieto žiadosti, miestom jej výkonu práce bola Uganda.

32

Daňový úrad zamietol žiadosti žalobkyne vo veci samej z dôvodu, že nemala nárok na rakúske rodinné dávky, keďže jej činnosť rozvojovej pracovníčky bola vykonávaná v tretej krajine. V dôsledku toho v Rakúsku nevykonáva činnosť ako zamestnanec v zmysle článku 11 ods. 3 písm. a) nariadenia č. 883/2004, a nevzťahuje sa teda na ňu toto nariadenie. Navyše byt žalobkyne vo veci samej vo Viedni nepredstavuje „bydlisko“ ani neumožňuje „pobyt“ v zmysle článku 1 písm. j) a k) uvedeného nariadenia, takže Rakúska republika nie je členským štátom bydliska v zmysle článku 11 ods. 3 písm. e) toho istého nariadenia. Okrem toho žalobkyňa vo veci samej nemá nárok ani na rodinné dávky podľa vnútroštátnych ustanovení.

33

Žalobkyňa vo veci samej podala proti týmto rozhodnutiam žalobu, v ktorej tvrdila, že Rakúska republika je členským štátom, v ktorom vykonávala činnosť ako zamestnanec v zmysle článku 11 ods. 3 písm. a) nariadenia č. 883/2004, pretože podľa jej pracovnej zmluvy bola Viedeň miestom jej výkonu práce. Navyše pokyny dostala pri odchode z Viedne a prípravný kurz, ako aj mesiac opätovného začlenenia tiež prebiehali v tomto meste. Okrem toho bola prihlásená na trvalý pobyt vo Viedni a nachádzalo sa tam centrum jej záujmov.

34

Za týchto podmienok Bundesfinanzgericht (Spolkový finančný súd, Rakúsko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

35

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 11 ods. 3 písm. a) nariadenia č. 883/2004 vykladať v tom zmysle, že pracovníčka, ktorá je štátnou príslušníčkou členského štátu, v ktorom má ona a jej deti bydlisko, ktorá je zamestnaná na základe pracovnej zmluvy ako rozvojová pracovníčka zamestnávateľom so sídlom v inom členskom štáte, ktorá podlieha povinnému systému sociálneho zabezpečenia tohto iného členského štátu podľa právnych predpisov tohto iného členského štátu, ktorá je vyslaná do tretej krajiny nie bezprostredne po jej prijatí do zamestnania, ale po skončení obdobia prípravy v uvedenom inom členskom štáte, a ktorá sa tam následne vráti na obdobie opätovného začlenenia, sa má považovať za osobu vykonávajúcu činnosť ako zamestnanec v tomto inom členskom štáte v zmysle tohto ustanovenia, alebo ak to nie je možné, situácia takejto pracovníčky patrí do pôsobnosti článku 11 ods. 3 písm. e) tohto nariadenia.

36

Na účely odpovede na túto otázku treba na úvod pripomenúť, že podľa judikatúry Súdneho dvora samotná okolnosť, že zamestnanie je vykonávané mimo územia Únie, nepostačuje na to, aby sa neuplatňovali pravidlá Únie o voľnom pohybe pracovníkov, a najmä nariadenia č. 883/2004, pokiaľ si pracovný vzťah zachováva dostatočne úzku väzbu s územím Únie (rozsudok z 8. mája 2019, Inspecteur van de Belastingdienst, C‑631/17, EU:C:2019:381, bod 22 a citovaná judikatúra).

37

Dostatočne úzka väzba medzi dotknutým pracovným vzťahom a územím Únie vyplýva najmä z okolnosti, že občana Únie s bydliskom v členskom štáte zamestnával podnik usadený v inom členskom štáte, pre ktorý vykonáva svoje činnosti (rozsudok z 8. mája 2019, Inspecteur van de Belastingdienst, C‑631/17, EU:C:2019:381, bod 23 a citovaná judikatúra).

38

V prejednávanej veci a vzhľadom na skutočnosti uvedené v návrhu na začatie prejudiciálneho konania treba konštatovať, že existuje dostatočne úzka väzba medzi pracovným pomerom, o ktorý ide vo veci samej, a územím Únie, konkrétne rakúskym územím. Zamestnávateľ žalobkyne vo veci samej má totiž sídlo v Rakúsku a obdobie prípravy pred svojím vyslaním do Ugandy, ako aj obdobie, počas ktorého bola po tomto vyslaní opätovne začlenená, absolvovala práve v tomto členskom štáte. Navyše pracovná zmluva bola uzavretá v súlade s rakúskym právom, žalobkyňa vo veci samej je poistená v rakúskom systéme sociálneho zabezpečenia a vykonáva svoje úlohy v rámci rozvojovej pomoci poskytovanej Rakúskou republikou. Tieto skutočnosti sú relevantné aj na účely uplatnenia zásady jednotnosti uplatniteľných právnych predpisov uvedenej v článku 11 nariadenia č. 883/2004.

39

Pokiaľ ide ďalej konkrétne o otázku, či osobu, akou je žalobkyňa vo veci samej, treba považovať za osobu, ktorá vykonávala svoju činnosť ako zamestnanec „v členskom štáte“, v prejednávanej veci v Rakúskej republike, v zmysle článku 11 ods. 3 písm. a) nariadenia č. 883/2004, alebo či sa na ňu vzťahuje článok 11 ods. 3 písm. e) tohto nariadenia, treba pripomenúť, že toto posledné uvedené ustanovenie má charakter doplňujúcej kolíznej normy uplatňujúcej sa na všetky osoby, ktoré sa nachádzajú v situácii, ktorá nie je osobitne upravená inými ustanoveniami uvedeného nariadenia na účely zavedenia uceleného systému určenia uplatniteľných právnych predpisov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. mája 2019, Inspecteur van de Belastingdienst, C‑631/17, EU:C:2019:381, bod 31).

40

Vzhľadom na túto subsidiaritu treba preskúmať, či prípad uvedený v písmene a) článku 11 ods. 3 nariadenia č. 883/2004 zodpovedá okrem iného situácii, o akú ide vo veci samej, pričom hneď na úvod treba uviesť, že situácie uvedené v písmenách b) až d) tohto odseku 3 nijako nesúvisia s takouto situáciou.

41

Aj keď sa v tejto súvislosti v prejednávanej veci na prvý pohľad zdá, že žalobkyňa vo veci samej nevykonávala svoju činnosť „v členskom štáte“, pretože bola vyslaná do Ugandy, nič to nemení na tom, že zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, vyplýva, že pred svojím odchodom na miesto pôsobenia a po návrate žalobkyňa vo veci samej pracovala na rakúskom území, kde má jej zamestnávateľ sídlo, a že tam mala dokonca aj služobný byt. Navyše žalobkyňa vo veci samej, jej deti a jej manžel mali počas trvania pracovnej zmluvy svoje hlavné bydlisko v Rakúsku a mali tam nárok na sociálne zabezpečenie v miestnej zdravotnej poisťovni vo Viedni.

42

Aj za predpokladu, že by žalobkyňa vo veci samej mala, ako tvrdil daňový úrad pred vnútroštátnym súdom, svoje bydlisko na území iného členského štátu, takáto situácia by sa podobala situácii, o akú išlo vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 29. júna 1994, Aldewereld (C‑60/93, EU:C:1994:271), ktorý sa týka výkladu nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva (Ú. v. ES L 149, 1971, s. 2; Mim. vyd. 05/001, s. 35), ktoré nariadenie č. 883/2004 zrušilo a nahradilo. Táto vec sa týkala zamestnanca podniku so sídlom v inom členskom štáte, ako je štát, kde má tento zamestnanec bydlisko a ktorý vykonával svoju činnosť mimo územia Únie. V bode 24 tohto rozsudku pritom Súdny dvor rozhodol, že v takejto situácii sa „právne predpisy členského štátu bydliska pracovníka neuplatnia, keďže tieto právne predpisy nemajú žiadnu súvislosť s pracovnoprávnym vzťahom, na rozdiel od právnej úpravy štátu, v ktorom má zamestnávateľ sídlo, ktorá sa preto musí uplatniť“.

43

Z toho vyplýva, že bez ohľadu na skutočnosť, že práca, na ktorú bola žalobkyňa vo veci samej prijatá jej rakúskym zamestnávateľom, sa v skutočnosti vykonávala mimo územia Únie a že si zachovala väzby vo svojej krajine pôvodu, teda v Spolkovej republike Nemecko, keďže tam mala ubytovanie poskytnuté jej rodičmi, treba dospieť k záveru, že článok 11 ods. 3 písm. a) nariadenia č. 883/2004 sa má vykladať v tom zmysle, že určuje právne predpisy členského štátu jej zamestnávateľa, konkrétne rakúske právne predpisy ako jediné právne predpisy, ktorým sa táto žiadateľka musí podriadiť, pričom nie je potrebné uplatniť subsidiárne pravidlo uvedené v písmene e) tohto odseku 3.

44

Za týchto podmienok treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 11 ods. 3 písm. a) nariadenia č. 883/2004 sa má vykladať v tom zmysle, že pracovníčka, ktorá je štátnou príslušníčkou členského štátu, v ktorom má ona a jej deti bydlisko, ktorá je zamestnaná na základe pracovnej zmluvy ako rozvojová pracovníčka zamestnávateľom so sídlom v inom členskom štáte, ktorá podlieha povinnému systému sociálneho zabezpečenia tohto iného členského štátu podľa právnych predpisov tohto iného členského štátu, ktorá je vyslaná do tretej krajiny nie bezprostredne po jej prijatí do zamestnania, ale po skončení obdobia prípravy v uvedenom inom členskom štáte, a ktorá sa tam následne vráti na obdobie opätovného začlenenia, sa má považovať za osobu vykonávajúcu činnosť ako zamestnanec v tomto inom členskom štáte v zmysle tohto ustanovenia.

45

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 288 druhý odsek ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby členský štát prijal vnútroštátnu právnu úpravu, ktorej osobná pôsobnosť je širšia ako pôsobnosť nariadenia č. 883/2004, v rozsahu, v akom stanovuje, že štátni príslušníci štátov, ktoré sú zmluvnými stranami Dohody o Európskom hospodárskom priestore sa považujú za štátnych príslušníkov tohto štátu.

46

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že vnútroštátny súd sa domnieva, že článok 288 druhý odsek ZFEÚ bráni takému vnútroštátnemu ustanoveniu, akým je § 53 ods. 1 FLAG, keďže, ako vyplýva z bodu 11 rozsudku z 10. októbra 1973, Variola (34/73, EU:C:1973:101), takéto vnútroštátne ustanovenie môže osobám podliehajúcim súdnej právomoci zastrieť priamo uplatniteľné právo Únie, a tým účinne narušiť výlučnú právomoc Súdneho dvora na výklad práva Únie.

47

V tejto súvislosti sa zdá vhodné pripomenúť, že podľa judikatúry Súdneho dvora, hoci ustanovenia nariadení majú z dôvodu svojej povahy a funkcie v systéme prameňov práva Únie vo všeobecnosti bezprostredný účinok vo vnútroštátnych právnych poriadkoch bez toho, aby vnútroštátne orgány museli prijať vykonávacie opatrenia, niektoré ich ustanovenia môžu na svoje uplatnenie vyžadovať, aby členské štáty prijali vykonávacie opatrenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. decembra 2011, Danske Svineproducenter, C‑316/10, EU:C:2011:863, body 39 a 40, ako aj citovanú judikatúru).

48

Členské štáty môžu prijímať vykonávacie opatrenia k nariadeniu v prípade, ak tieto opatrenia neobmedzujú jeho priamu uplatniteľnosť, nezastierajú jeho povahu ako práva Únie a spresňujú, že sa nimi vykonáva voľná úvaha v rozsahu vymedzenom týmto nariadením, pričom zostávajú v medziach stanovených jeho ustanoveniami (rozsudok z 21. decembra 2011, Danske Svineproducenter, C‑316/10, EU:C:2011:863, bod 41 a citovaná judikatúra).

49

V prejednávanej veci a bez toho, aby Súdny dvor musel rozhodnúť, či ustanovenie, akým je článok 53 ods. 1 nariadenia FLAG, možno analyzovať ako vykonávacie opatrenie nariadenia č. 883/2004, alebo nie, stačí konštatovať, že v každom prípade priama uplatniteľnosť tohto nariadenia má za následok, že vnútroštátne súdy môžu preskúmať súlad vnútroštátneho opatrenia s obsahom uvedeného nariadenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. septembra 1979, Eridania‑Zuccherifici nazionali a Società italiana per l’industria degli zuccheri, 230/78, EU:C:1979:216, bod 34), a prípadne ponechať uvedené opatrenie neuplatnené, aby sa zabezpečila prednosť práva Únie, konkrétne vo veci samej prednosť nariadenia č. 883/2004.

50

Právo Únie preto nebráni prijatiu ustanovenia, akým je § 53 ods. 1 FLAG, ale pod podmienkou, že toto vnútroštátne ustanovenie bude vykladané v súlade s článkom 4 nariadenia č. 883/2004 a že jeho prednosť nie je spochybnená.

51

Vzhľadom na už vyššie uvedené treba na druhú otázku odpovedať tak, že článok 288 druhý odsek ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát prijal vnútroštátnu právnu úpravu, ktorej osobná pôsobnosť je širšia než pôsobnosť nariadenia č. 883/2004, v rozsahu, v akom stanovuje, že štátni príslušníci štátov, ktoré sú zmluvnými stranami Dohody o Európskom hospodárskom priestore sa považujú za štátnych príslušníkov tohto štátu pod podmienkou, že táto právna úprava sa vykladá v súlade s týmto nariadením a že prednosť tohto nariadenia nie je spochybnená.

52

Vzhľadom na odpoveď na prvú otázku nie je potrebné odpovedať na tretiu a štvrtú otázku.

53

Svojou piatou a šiestou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či povinnosť uvedená v článku 60 ods. 3 nariadenia č. 987/2009 prijať predbežné rozhodnutie, pokiaľ ide o prednostne uplatniteľnú vnútroštátnu právnu úpravu, prináleží výlučne príslušnej vnútroštátnej inštitúcii rozhodujúcej o žiadosti o rodinné dávky, alebo aj vnútroštátnemu súdu rozhodujúcemu o žalobe v tomto kontexte, a ak áno, v ktorom okamihu musí vnútroštátny súd prijať takéto rozhodnutie.

54

Na úvod treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie položených vnútroštátnym súdom v rámci právnej úpravy a skutkových okolností, ktoré tento súd vymedzí na vlastnú zodpovednosť a ktorých správnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať, platí prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o návrhu na začatie prejudiciálneho konania podanom vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s realitou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými ani právnymi okolnosťami potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené (rozsudok zo 16. júna 2015, Gauweiler a i., C‑62/14, EU:C:2015:400, bod 25, ako aj citovaná judikatúra).

55

V prejednávanej veci treba konštatovať, že z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že v rámci sporu vo veci samej vnútroštátny súd už vydal predbežné rozhodnutie, ktorým nariadil príslušnej rakúskej inštitúcii postúpiť žiadosť o rodinné dávky, o ktorú ide vo veci samej, príslušnej nemeckej inštitúcii a začať s ňou dialóg.

56

Toto rozhodnutie je zjavne založené na analogickom uplatnení článku 60 ods. 3 nariadenia č. 987/2009, hoci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania paradoxne vyplýva, že tento súd sa jednak domnieva, že nemá právomoc prijať takéto predbežné rozhodnutie, a jednak, že neexistuje ustanovenie uplatniteľné v prípade žaloby, o akú ide vo veci samej.

57

Keďže vnútroštátny súd už prijal toto rozhodnutie a keďže toto rozhodnutie môže vyvolávať všetky svoje účinky, hoci len dočasne, piata otázka sa stala irelevantnou na účely rozhodnutia sporu vo veci samej, a preto je hypotetická.

58

Toto konštatovanie je podporené skutočnosťou, že, ako vyplýva z odpovede na prvú otázku, Rakúsku republiku treba v prejednávanej veci považovať za členský štát, ktorý je prednostne príslušný podľa článku 68 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 883/2004 na poskytovanie rodinných dávok, o ktoré ide vo veci samej, takže rakúske orgány nie sú povinné prijať na základe článku 60 ods. 3 nariadenia č. 987/2009 predbežné rozhodnutie, pokiaľ ide o vnútroštátne právne predpisy uplatniteľné prednostne. Za týchto podmienok otázka, či vnútroštátny súd musí prijať takéto „predbežné“ rozhodnutie namiesto rakúskych orgánov, je hypotetická, a preto ju treba vyhlásiť za neprípustnú.

59

Neprípustnosť piatej otázky má za následok neprípustnosť šiestej otázky, keďže tá spočíva v predpoklade kladnej odpovede na piatu otázku.

60

Vzhľadom na už vyššie uvedené treba piatu a šiestu otázku vyhlásiť za neprípustné.

61

Svojou siedmou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa majú článok 68 ods. 3 písm. a) nariadenia č. 883/2004 a článok 60 nariadenia č. 987/2009 vykladať v tom zmysle, že vzájomne zaväzujú inštitúciu členského štátu, ktorá je prednostne príslušná, a inštitúciu príslušného členského štátu, ktorá je subsidiárne príslušná, takže žiadateľ o rodinné dávky musí podať len jednu žiadosť na jednu z týchto inštitúcií a tieto dve inštitúcie sa musia zaoberať uvedenou žiadosťou spoločne, alebo či žiadateľ musí podať dve samostatné žiadosti na každú z týchto inštitúcií.

62

V tejto súvislosti treba uviesť, že v súlade s článkom 68 ods. 3 nariadenia č. 883/2004, ak sa žiadosť o rodinné dávky podá príslušnej inštitúcii členského štátu, ktorého právne predpisy sa uplatňujú, ale nemá prednosť na základe odsekov 1 a 2 tohto článku, „táto inštitúcia bezodkladne postúpi žiadosť príslušnej inštitúcii členského štátu, ktorého právne predpisy sú uplatniteľné podľa poradia prednosti, informuje danú osobu a bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia vykonávacieho nariadenia o predbežnom priznaní dávok poskytne v prípade potreby rozdielový doplatok uvedený v odseku 2“ a „príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy sú uplatniteľné podľa poradia prednosti[,] rieši túto žiadosť, ako keby bola predložená priamo jej a dátum predloženia takejto žiadosti prvej inštitúcii sa považuje za dátum nároku predloženého inštitúcii s prednosťou“.

63

Znenie článku 68 ods. 3 nariadenia č. 883/2004 tak jasne stanovuje, že ak sa žiadosť o rodinné dávky podá príslušnej inštitúcii členského štátu, ktorého právne predpisy nemajú prednosť, táto inštitúcia bezodkladne postúpi žiadosť príslušnej inštitúcii členského štátu, ktorého právne predpisy sú uplatniteľné podľa poradia prednosti, a musí o tom informovať žiadateľa. V takomto prípade je táto druhá inštitúcia povinná s predmetnou žiadosťou zaobchádzať tak, ako keby jej bola predložená priamo ku dňu jej podania prvej inštitúcii.

64

Zo znenia článku 60 ods. 2 a 3 nariadenia č. 987/2009 tiež jasne vyplýva, že ak inštitúcia, na ktorú bola podaná žiadosť v súlade s odsekom 1 toho istého článku, dospeje k záveru, „že jej právne predpisy sú uplatniteľné na základe prednostného práva v súlade s článkom 68 ods. 1 a 2 nariadenia [č. 883/2004], poskytne rodinné dávky v súlade s právnymi predpismi, ktoré uplatňuje“ a že ak sa domnieva, že jej právne predpisy sú uplatniteľné, ale nie sú prednostné, „bezodkladne prijme predbežné rozhodnutie o pravidlách prednosti, ktoré sa majú uplatniť, a v súlade s článkom 68 ods. 3 nariadenia [č. 883/2004], postúpi žiadosť inštitúcii druhého členského štátu a oznámi túto skutočnosť aj žiadateľovi“.

65

Tak z článku 68 ods. 3 písm. a) nariadenia č. 883/2004, ako aj z článku 60 ods. 2 a 3 nariadenia č. 987/2009 teda vyplýva, že žiadateľ musí predložiť len jednu žiadosť jedinej príslušnej inštitúcii. Podľa toho, či sa táto posledná uvedená inštitúcia považuje za príslušnú konať prednostne alebo subsidiárne, má v prvom prípade povinnosť sama poskytovať požadované rodinné dávky a v druhom prípade postúpiť predmetnú žiadosť príslušnej inštitúcii členského štátu, ktorú považuje za prednostne príslušnú, a to na účely zabezpečenia rýchleho vybavenia takejto žiadosti o rodinné dávky.

66

Vzhľadom na už vyššie uvedené treba na siedmu otázku odpovedať tak, že článok 68 ods. 3 písm. a) nariadenia č. 883/2004 a článok 60 ods. 2 a 3 nariadenia č. 987/2009 sa majú vykladať v tom zmysle, že vzájomne zaväzujú inštitúciu členského štátu, ktorá je prednostne príslušná, a inštitúciu príslušného členského štátu, ktorá je subsidiárne príslušná, takže žiadateľ o rodinné dávky musí podať len jednu žiadosť na jednu z týchto inštitúcií a tieto dve inštitúcie sa musia zaoberať uvedenou žiadosťou spoločne.

67

Svojou ôsmou a deviatou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa majú článok 4 ods. 4, články 45 a 208 ZFEÚ, článok 4 ods. 3 ZEÚ, ako aj články 2, 3, 7 a ustanovenia hlavy II nariadenia č. 883/2004 vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby členský štát vo všeobecnosti zrušil rodinné dávky, ktoré dovtedy poskytoval rozvojovým pracovníkom, ktorí priviedli do krajiny, do ktorej boli vyslaní, svojich rodinných príslušníkov.

68

S cieľom odpovedať na túto otázku treba na jednej strane pripomenúť, pokiaľ ide o článok 45 ZFEÚ, že toto ustanovenie sa vzťahuje na každého štátneho príslušníka Európskej únie, bez ohľadu na miesto jeho bydliska a jeho štátnu príslušnosť, ktorý využil právo na voľný pohyb pracovníkov a vykonával zárobkovú činnosť v inom členskom štáte, ako je štát jeho bydliska (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. decembra 2002, de Groot, C‑385/00, EU:C:2002:750, bod 76 a citovanú judikatúru).

69

Aj keď článok 45 ZFEÚ bráni akémukoľvek opatreniu, ktoré aj keď sa uplatňuje bez diskriminácie na základe štátnej príslušnosti, môže brániť výkonu základnej slobody pohybu štátnymi príslušníkmi Únie alebo robiť tento výkon menej atraktívnym, uvedený článok nepriznáva pracovníkovi, ktorý sa premiestňuje do iného členského štátu, ako je jeho členský štát pôvodu, právo dovolávať sa v hostiteľskom členskom štáte rovnakého sociálneho poistenia, ako je poistenie, ktoré by mal vo svojom členskom štáte pôvodu v súlade s právnou úpravou tohto členského štátu (rozsudok z 19. septembra 2019, van den Berg a i., C‑95/18 a C‑96/18, EU:C:2019:767, bod 57, ako aj citovaná judikatúra).

70

Pokiaľ ide na druhej strane o článok 48 ZFEÚ, ktorý stanovuje koordináciu právnych predpisov členských štátov, a nie ich harmonizáciu, hmotnoprávne a procesné rozdiely medzi systémami sociálneho zabezpečenia jednotlivých členských štátov, a teda ani nároky osôb začlenených do týchto systémov nie sú týmto ustanovením dotknuté, pričom každý členský štát zostáva príslušný na to, aby vo svojich právnych predpisoch určil podmienky poskytovania dávok sociálneho zabezpečenia pri dodržaní práva Únie (rozsudok z 19. septembra 2019, van den Berg a i., C‑95/18 a C‑96/18, EU:C:2019:767, bod 59, ako aj citovaná judikatúra).

71

Treba dodať, že nariadenie č. 883/2004 nevytvára ani spoločný systém sociálneho zabezpečenia, pričom jeho jediným cieľom je zabezpečiť koordináciu týchto systémov na účely zabezpečenia účinného výkonu voľného pohybu osôb. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora si teda členské štáty ponechávajú právomoc upraviť svoje systémy sociálneho zabezpečenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. januára 2020, Bundesagentur für Arbeit, C‑29/19, EU:C:2020:36, bod 37 a citovanú judikatúru).

72

Členské štáty však musia pri výkone svojej právomoci dodržiavať právo Únie a predovšetkým ustanovenia Zmluvy o FEÚ, ktoré priznávajú každému občanovi Únie právo voľne sa pohybovať a zdržiavať sa na území členských štátov (rozsudok z 23. januára 2020, Bundesagentur für Arbeit, C‑29/19, EU:C:2020:36, bod 41 a citovaná judikatúra).

73

V prejednávanej veci je teda potrebné preskúmať, či Rakúska republika neporušila tieto ustanovenia, keď sa rozhodla zrušiť nárok na rodinné dávky, ktoré dovtedy poskytovala rozvojovým pracovníkom, ktorí priviedli svojich rodinných príslušníkov do tretej krajiny, do ktorej boli vyslaní.

74

V tejto súvislosti z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že toto zrušenie, o ktorom rozhodol rakúsky zákonodarca, má všeobecnú povahu a má sa uplatňovať bez rozdielu tak na príjemcov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi tohto členského štátu, ako aj na štátnych príslušníkov iných členských štátov, čo však prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.

75

Nezdá sa preto, že by uvedené zrušenie, ktoré nadobudlo účinnosť 1. januára 2019, viedlo k priamej diskriminácii na základe štátnej príslušnosti.

76

Pokiaľ ide o možnú nepriamu diskrimináciu na základe štátnej príslušnosti dotknutých pracovníkov v závislosti od členského štátu ich bydliska alebo ich rodinných príslušníkov, treba konštatovať, že ani ustanovenia nariadenia č. 883/2004, konkrétne jeho články 7 a 67, ktoré majú zabrániť tomu, aby členský štát mohol podmieniť priznanie alebo výšku rodinných dávok pobytom rodinných príslušníkov pracovníka v členskom štáte, v ktorom je pracovník usadený (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. októbra 1995, Imbernon Martínez, C‑321/93, EU:C:1995:306, bod 21), ani článok 45 ZFEÚ nestanovujú, že právo na voľný pohyb pracovníkov sa uplatňuje mimo územia Únie. Práve naopak, z jasného znenia článku 45 ZFEÚ vyplýva, že slobodný pohyb pracovníkov „sa zabezpečí… v rámci Únie“.

77

Zrušenie rodinných dávok rozvojovým pracovníkom, ktorí majú bydlisko so svojou rodinou v tretej krajine teda nemôže predstavovať nepriamu diskrimináciu na území Únie, ak, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu, sa zaobchádzanie s týmito pracovníkmi od 1. januára 2019 v oblasti rodinných dávok neodlišuje od toho, či v Rakúsku vykonávali alebo nevykonávali svoje právo na voľný pohyb tým, že opustili svoj členský štát pôvodu, aby sa usadili v Rakúsku, ale závisí výlučne od toho, či deti dotknutých rozvojových pracovníkov majú bydlisko v tretej krajine alebo v inom členskom štáte, vrátane Rakúska.

78

Toto konštatovanie nie je spochybnené skutočnosťou, že rozvojoví pracovníci, ktorí už nadobudli nárok na rodinné dávky za minulé obdobia, ho stratili v dôsledku nadobudnutia účinnosti novej právnej úpravy platnej od 1. januára 2019, keďže sa nezdá, že by strata tohto nároku vznikla v dôsledku výkonu ich práva na voľný pohyb, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.

79

V tejto súvislosti treba na jednej strane dodať, že z rozsudkov z 12. júna 1980, Laterza (733/79, EU:C:1980:156), a z 26. novembra 2009, Slanina (C‑363/08, EU:C:2009:732), nemožno vyvodiť nijaké relevantné usmernenie pre odpoveď na tieto otázky, keďže veci, v ktorých boli vydané tieto rozsudky, nie sú právne ani skutkovo porovnateľné so situáciou, o akú ide vo veci samej, ako je opísaná v návrhu na začatie prejudiciálneho konania. V týchto veciach totiž išlo o zmeny práv nadobudnutých po výkone práva na voľný pohyb štátneho príslušníka Únie na území Únie. V prejednávanej veci sa pritom legislatívna zmena týka rozvojových pracovníkov, ktorí sú vyslaní a ktorých deti s nimi bývajú mimo územia Únie.

80

Na druhej strane možnosť uvádzaná vnútroštátnym súdom, že zrušenie rodinných dávok rozvojovým pracovníkom môže brániť voľnému pohybu pracovníkov a prípadne ho urobiť menej atraktívnym, alebo dokonca spôsobiť pokles dopytu po povolaní „rozvojového pracovníka“, aj keby sa tak v praxi stalo, nemôže v žiadnom prípade viesť ku vzniku situácie, ktorá je v rozpore s článkami 45 a 48 ZFEÚ. Ako totiž vyplýva z bodov 71 a 72 tohto rozsudku, tieto ustanovenia nestanovujú harmonizáciu systémov sociálneho zabezpečenia členských štátov, keďže členské štáty si zachovávajú právomoc upraviť svoje systémy sociálneho zabezpečenia v súlade s právom Únie a Zmluva o FEÚ nezaručuje pracovníkovi, že rozšírenie jeho činností na iný členský štát alebo ich presun do iného členského štátu nebude mať vplyv na oblasť sociálneho zabezpečenia. Vzhľadom na odlišnosti v právnych predpisoch členských štátov o sociálnom zabezpečení môže byť podľa okolností toto rozšírenie alebo presun pre pracovníka z hľadiska sociálnej ochrany buď výhodnejšie, alebo nevýhodnejšie. Z toho vyplýva, že aj v prípade, keď je tak ich uplatnenie nevýhodnejšie, sú takéto právne predpisy o sociálnom zabezpečení v súlade s článkami 45 a 48 ZFEÚ, ak neznevýhodňujú dotknutého pracovníka vo vzťahu k pracovníkom, ktorí vykonávajú celú svoju činnosť v členskom štáte, kde sa tieto predpisy uplatňujú, alebo vo vzťahu k pracovníkom, ktorí tejto právnej úprave už podliehali, a ak nevedie jednoducho len k tomu, aby sa odvádzalo poistné, za ktoré sa neposkytne protiplnenie (rozsudok zo 14. marca 2019, Vester, C‑134/18, EU:C:2019:212, bod 32 a citovaná judikatúra).

81

Vzhľadom na všetky tieto úvahy treba na ôsmu a deviatu otázku odpovedať tak, že články 45 a 48 ZFEÚ sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia tomu, aby členský štát vo všeobecnosti zrušil rodinné dávky, ktoré dovtedy poskytoval rozvojovým pracovníkom, ktorí priviedli svojich rodinných príslušníkov do tretej krajiny, do ktorej boli vyslaní, za predpokladu, že sa toto zrušenie uplatňuje jednak bez rozdielu tak na príjemcov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi tohto členského štátu, ako aj na príjemcov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi iných členských štátov, a jednak, že uvedené zrušenie vedie k rozdielnemu zaobchádzaniu s dotknutými rozvojovými pracovníkmi nie podľa toho, či využili svoje právo na voľný pohyb pred alebo po tomto zrušení, ale podľa toho, či ich deti s nimi žijú v členskom štáte alebo v tretej krajine.

82

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (ôsma komora) rozhodol takto: